Cestovanie a Patagónia: od dediny ku dedine stovky kilometrov
Cesta z El Calafate do El Chaltén nás vedie až pod úpätie Ánd. Je 12. mája 2007: na oblohe niet jediného oblaku, step okolo nás je bez snehu, no zamrznutá na kosť.Hneď, ako zídeme zo slávnej transpatagónskej cesty Ruta Nacional 40 (na jednej z cestných značiek ktosi slovo ‘Ruta’ prerobil na ‘Puta’), asfalt sa končí. Cestu Ruta 40 pozná celá Argentína, keďže ju pretína zo severu na juh, väčšinou však vyzerá trochu lepšie, ako teraz. Štrkový pás prechádza cez množstvo riek; všetky pochádzajú z ľadovcov, zdroje spodnej vody sú tu veľmi obmedzené.
Patagónske rieky: otvorené žily tejto planéty. Naša generácia bude ešte len v strednom veku, a väčšina týchto korýt bude už celkom suchá, hneď potom, ako sa posledné metre kubické ľadu zmenia na posledné stovky litrov vody, ktorá stečie do oboch oceánov. Patagónia má pred sebou ťažké časy.
El Chaltén má patagónske Andy a ich štítmi hneď pod oknami. Najvyšší vrch Patagónie Fitz Roy je len niekoľko kilometrov odtiaľto. Fitz Roy sa pomaly vynára spoza horizontu dokonale rovnej cesty, ktorou prechádzame; po ľavej ruke máme už aj prvý ľadovec a jeho jazero Viedma.
Argentína, alebo tretí svet?
Autobus sa zastavuje niekoľko sto metrov od mesta, priamo pred nami ležia Andy. Vchádza žena v uniforme a všetkým káže vystúpiť. Prekročili sme územie národného parku, pracovníci nás vítajú v španielčine a angličtine. Dostaneme informácie o možných trasách, poveternostných podmienkach, schodnosti terénu. Požiadajú nás o ohľaduplné správanie v prírode, každému dajú brožúrku s radami a mapkou turistických chodníkov. Poďakujú nám za pozornosť a môžeme sa porúčať.
Takže Argentína má byť tretí svet? Lebo ja som nikdy v živote kvalitnejšiu prácu správy parku nevidel. Mal som možnosť niekoľko rokov sledovať fungovanie rovnakých inštitúcií na Slovensku, a v tomto patríme do štvrtého, alebo piateho sveta. Zatiaľ čo argentínski pracovníci učia turistov spoznávať a ochraňovať ich park, čistý od smetia a holorubov, slovenskí vo voľnom čase vo svojom vlastnom radi pytliačia. Sú za každý biznis s drevárskym priemyslom a výchova turistov je im ukradnutá rovnako, ako odpadky.
Neviem, ako je možné, že Patagónia má národné parky, kde si nikto nedovolí založiť oheň. Nieto ešte sťahovať a rúbať stromy pod zámienkou čistenia lesa, tak, ako sa to po kalamite spred pár rokov deje na celom území Tatier. V patagónskych lesoch sú hnijúce kmene na zemi neodmysliteľnou súčasťou kolobehu lesného života; na Slovensku sú ňou ťažké traktory LKT, ktoré v prvej línii bránia pozície proti hysterizovanej katastrofe lesných škodcov. Argentína mi dáva opäť lekciu, ktorá dúfam prežije naše cestovanie.
El Chaltén, mesto a Andy
El Chaltén je ešte škaredší, ako El Calafate. Mestečko vzniko pred cca. ôsmymi rokmi, Calafate pred sotva dvadsiatimi – typická južná Patagónia. Ešte tu niet asfaltových ciest, hoci stavebné práce sú v plnom prúde. Chaltén má vynikajúcu polohu, veď odtiaľto možno začať túry všetkých druhov, od trojhodinového výletu k ľadovcom, cez niekoľkodňové výpravy cez Andy, až po prechod pustatinou Južného ľadového poľa, ktorý trvá okolo dvadsať dní. Mt. Fitz Roy je navyše dôležitou métou pre každého dobrého horolezcu.
Miestne autority by Chaltén radi videli ako novú turistickú metropolu Argentíny, podobnú horským strediskám v Čile: číľsky park Torres del Paine je absolútnou svetovou špičkou, porovnateľnou s európskymi Alpami; samozrejme, s cenami, desaťkrát vyššími, ako má Argentína. Mesto na to istotne má výborné predpoklady, ja som však rád, že zatiaľ to nestihli, a to i vďaka protestom obyvateľov proti výstavbe lanoviek a vlekov na území parku.
Dnes, na prahu zimy, je mesto takmer vyľudnené. Okrem domácich je tu len zopár tvrdohlavých turistov. Pri hľadaní ubytovania a stravy si preto nie je veľmi z čoho vyberať; majitelia jediného otvoreného hostelu to veľmi dobre vedia. K dverám našich izieb neexistujú kľúče a ak chceme mať svoje veci v bezpečí, musíme ich stále nosiť so sebou. V izbe sa nedá ani otvoriť okno a vetrať sa dá jedine cez otvorené dvere, čo ešte zvyšuje pocit, že z našich ruksakov si môže hocikto zobrať to, čo sa mu páči. Monopol je monopol: v lete si tu môžete preberať medzi hostelmi a penziónmi, ako sa vám len páči.
Ľudia a stretnutia
Hneď, ako sa zložíme v hosteli, urobím si vychádzku späť k správe národného parku, kvôli plánovanej viacdňovej túre. Na moste za mestom, pri fotení úžasného pohoria, zrazu ku mne odzadu pristúpi zavalitý chlapík so slovami, že mám pekný fotoaparát. Inštinktívne siaham po noži, muž spätkuje a jachtavo sa pýta, akú používam pamäťovú kartu.
Z tučného útočníka sa napokon vykľuje…Poliak. Łukasz je zúfalý cestovateľ – Južná Amerika a Argentína sa stala za posledné mesiace takmer jeho druhým domovom. Pred pár hodinami si však omylom sformátoval kartu vo fotoaparáte a teraz hľadá niekoho, kto má čítačku s rovnakým formátom kvôli záchrane zmazaných obrázkov. Ktovie, koľko ľudí v meste oslovil predtým podobným spôsobom, ako mňa. V každom prípade, Łukasz sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože zhodou okolností nesiem vytúženú čítačku priamo v ruksaku.
Po návrate sa Justýna zvíta so svojimi krajanmi, pretože k Łukaszovi sa pridáva i jeho priateľka Aśka a ich cestovanie cez tento kontinent pokračuje už piaty mesiac. Večer, po krátkom výlete na okolité kopce, si s Poliakmi sadáme za stôl a svedomito plníme naše slovanské povinnosti. Po šiestej litrovej fľaši piva sa k nám pridávajú miestni horolezci Daniel a Diego. Obaja sú nadšenci tohto športu, presne takí, ako ich poznám z domu. Tu sú však veci zložitejšie.
Chlapci nám rozprávajú, ako sa v celom regióne v súčasnosti vykupujú pozemky v očakávaní turistického boomu, čo má za následok prudké zvyšovanie cien nehnuteľností. Podobný problém má celá Patagónia. Diego zdieľa jednu izbu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí v Chaltén pracujú, pričom na nájomné míňa drvivú väčšinu toho, čo zarobí v príležitostných zamestnaniach. Prvé dva roky svojho pobytu žil v neuveriteľných podmienkach. Spolu s kamarátmi si nemohli dovoliť ubytovanie v meste a tak žili…v jaskyni!
Diego hovorí, že dva roky života v jaskyni bola jeho jedinou činnosťou občasná práca v meste, balenie jointov a lezenie na steny štítov. V zime museli neprestajne udržiavať oheň, ale inak to vraj bola zábava. Chlapci sú skutoční fanatici, Daniel už získal licenciu na prácu horského vodcu a v zime pracuje v obchode s turistickými potrebami, kde aj býva. Bol to práve on, pôvodne počítačový technik, kto napokon zachránil Łukaszove fotky. Cítim dobrú príležitosť a pýtam sa ho na moje cd-čko s nečitateľnými fotkami z Kuby. Daniel ho na druhý deň vloží do počítača, nastavuje parametre, a po niekoľkých hodinách máme prvé fotky naspäť! Takže v najbližšom čase začneme do Kuby pridávať nové fotky, hádam sa podarí získať aj ostatné obrázky.
Južné ľadové pole
V Chaltén sme toho nakoniec zase až tak veľa neuvideli: namiesto sľubovanej patagónskej pumy sme stretli len zajaca (nie, fotky sme mu nerobili) a z ambicióznych plánov na niekoľkodňový trek sa stala len celodňová vychádzka. Zima bola príliš blízko a počasie nám dokonale skrížilo plány.
Na druhý deň po príchode sa teda vydávame len k začiatku Južného ľadového poľa. Chodníky v parku sú vynikajúco značené, hoci na náš, československý systém značenia nemá asi nikto. Pohoria sú tu porastené listnatými drevinami; Ako som už spomínal, ochranári robia len minimálne zásahy do štruktúry lesa, nikto ho nečistí od spadnutých kmeňov. Výsledkom je nádherný, starý les, zdravý a bez škodcov.
Tunajší horský reliéf má oproti stredoeurópskemu významné špecifikum. Hory tu nie sú tvorené kopcami a dolinami; medzi jednotlivými štítmi a hrebeňmi je jednoducho rovina. Niet tu dolín: cesta medzi vrchmi je pohodlný výlet bez stúpania a klesania, rieky majú plytké korytá a celé to vyzerá, akoby na patagónsku pláň niekto namodeloval niekoľko horských hrebeňov. Je mi jasné, že nejakým spôsobom je za to zodpovedný ľadovec, ale na túto tému viem bohužiaľ príliš málo.
Začiatok ľadovca sa ohlási mohutným valom štrku a hliny, ktorý tvorí akýsi kráter, vyplnený vodou z topiaceho sa ľadu. Tento ľadovec nie je taký mohutný, ako Perito Moreno; vypĺňa úzky priestor medzi dvomi svahmi, jeho pokračovaním je však obrovské Južné ľadové pole. Ľahko sa tu dá vidieť, akú mohutnú silu má aktívna masa ľadu: hlinený kráter, vysoký okolo šesťdesiat metrov, je vlastne fronta ľadovca, ktorú tento pred sebou tlačil počas obdobia expanzie.
Počas návratu do mesta začína snežiť. Ešte stále sme však plní optimizmu. Na druhý deň, počas snehových a dažďových prehánok, navštívime pohraničiarsku stanicu kvôli povoleniu na prechod ich územím. Chceli by sme sa dostať na zaujímavé miesto zvané Lago del Desierto, Púštne jazero, ležiace na číľskych hraniciach. Hraničiari nemajú nič proti, avšak varujú nás pred zhoršujúcim sa počasím. Poobede sa k nim vraciam; dôstojník sa vysielačkou spája s hliadkou pri jazere a potvrdzuje neprestajné sneženie.
Začiatok zimy v južnej Patagónii
Zdá sa, že v El Chaltén sme skončili. Pracovníčka na recepcii nášho hostelu mi ponúka, že na začiatku Púštneho jazera je aspoň ďalší zaujímavý ľadovec, ktorý môže byť schodný. Po porade s Poliakmi sa však dozvedáme, že prístup na ľadovec je v rukách nejakej súkromnej osoby, ktorá len za prechod cez svoje územie vyberá tučné vstupné.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Národný park Los Glaciares a El Chaltén – Patagónia
