Raz o ňom porozprávam: o stáročnej hutníckej tradícii, nemeckom vyhladení obrovskej židovskej komunity. O komunizme a modernom úpadku.
Dnes však len odrazím zámok na vodnej veži, vyleziem po hrdzavom rebríku až na strechu a pomaly odtiahnem príklop.
Mesto mám ako na dlani. Tiché ulice, ruiny hutníckeho veľkozávodu a chátrajúca železničná stanica – útulok bezdomovcov. Sychravý sneh padá na plechové dno veže, pokryté mŕtvolkami holubov.
Zima vo Varšave: krátke, sychravé dni, počas ktorých vládne severské prítmie. Žiarovky svietia od rána do večera a statív sa zíde i na pravé poludnie.
Varšavčanom zima nijako neprekáža. V baraniciach a galošiach prekračujú odmäk, jazdia na bicykloch a popíjajú v závetrí hlavnej stanice. Letné dievčatko z pouličnej steny si naďalej trhá lupienky: prawda, či neprawda? Dokonca aj pávy v kúpeľnom parku sa tvária, akoby nič!
Treba sa prispôsobiť. Zabudnutie nájdem vo farbách a tvaroch na uliciach: antidepresíva veľkomesta.
Varšava od roku 2008 do leta 2010.
Mesto, keď sa zobúdza, zaspáva, stojí v dopravných zápchach. Zabáva sa a smúti. Ulice sa menia spolu s nami, nebadane prechádzame vlastnými krivkami vývoja a úpadku.
Šošovka zatiaľ láme lúče do núl a jedničiek ako nemý svedok okolitého hmýrenia, vyťahuje scény každodennosti do farieb, tvarov, vnemov.
Vyberám detaily ulíc a zliepam z nich nanovo celok, len s upraveným kontrastom vo vysokom rozlíšení.
Vystupujem v nepríjemnom podzemí varšavskej hlavnej stanice. Smradľavý maďarský vlak náhle opäť zmizol v jednom z tmavých tunelov. Pristúpila ku mne mladá počerná žena s nadváhou.– Ratuj ma, Pánko, dnes som ešte nejedla. – Odpáľ.Žena hrozivo natrasie sukne a zmizne. Zhľadúvam svoju batožinu, vyložím si na chrbát ruksak a cestou míňam mladú počernú ženu s nadváhou.– Ratuj ma, Pani, dnes som ešte nejedla. Dedko si vzdychne a ukáže pomaranč, babka vyloví z kabelky lepeniak.– Peniaze nemáš? Vydrapne pomaranč a lepeniak, ktorý hneď vyhodí do koša.– Kurvy staré lakomé.