Vystúpil som v nepríjemnom mramorovom podzemí. Smradľavý maďarský vlak náhle opäť zmizol v jednom z tmavých tunelov stanice. Pristúpila ku mne mladá počerná žena s nadváhou.
– Ratuj ma, Pánko, dnes som ešte nejedla.
– Odpáľ.
Žena hrozivo natrasie sukne a zmizne. Zhľadúvam svoju batožinu, vyložím si na chrbát ruksak a cestou míňam mladú počernú ženu s nadváhou.
– Ratuj ma, Pani, dnes som ešte nejedla. Babka s dedkom sú v rozpakoch. Chvíľu mlčia, akoby nič. Žena na nich vyčítavo hľadí. Dedko si vzdychne a ukáže pomaranč, babka sa zahanbí, naveľa-naveľa vyloví z kabelky lepeniak.
– Peniaze nemáš? Vydrapne pomaranč a lepeniak, ktorý hneď ostentatívne vyhodí do koša. – Kurva stará lakomá.
Na schodoch sa zrazím s rockerom.
– Vitaj doma, Pane! Nebudem ťa zdržiavať. Daj mi zlatku na víno a budeme kresťania.
Vzdychnem si, obrátim sa k východu a zapínam zmiešaný pankový chór, ktorý prehluší vône a zvuky veľkomestského podzemia. Na povrchu je skúpe slnko, chladný vietor a zastávka. Gang pasažierov-vreckárov si ma nevšíma. Sú v práci. V autobuse som takmer sám, okrem dvoch mužov, ktorí sa na pľaci Narutoviča zmenia na revízorov. V tomto meste ma ešte revízor nechytil. Podávam mu jednorazový lístok spred dvoch týždňov mínus dvadsaťdva hodín. Muž pozerá skúmavo na lístok, na mňa, na batožinu (pokuta navyše). Podáva mi lístok a odchádza. Spomenul som si na rockerovo Vitaj doma, Pane.
Pred niekoľkými rokmi som sa vrátil z cesty okolo sveta a z kultúrneho šoku z Európy som sa zotavoval v malom zabudnutom mestečku na juhovýchode Poľska. Články o jednotlivých krajinách z nášho blogu vtedy trónili na prvých pozíciách vyhľadávačov a pyšne som si predstavoval, kto všetko o nás vie. Keď ste na prvých miestach vyhľadávačov pre také dôležité kľúčové slová, ako sú názvy krajín, denne si na vás kliknú tisíce ľudí. Úplne náhodou ma zrazu napadlo zistiť, čo sa zobrazí, ak na slovenskom internete zadám slovo „Poľsko“. Jasné, že naša stránka tam nebola. O Poľsku sme nenapísali ani jediný článok. Napokon, prečo by som mal písať o Poľsku, keď môžem o Bolívii alebo Kambodži?
Na prvom mieste bola obligátna wiki so školáckym textom plným pravopisných chýb. Na druhom – odkaz s názvom „Poľsko, krajina negatívnych zážitkov.“ Išlo o blog bratislavského puberťáka Petra, ktorý sa raz vybral do Krakova na koncert Prodigy a mal tam samé negatívne zážitky. Nemilosrdný algoritmus vyhľadávača ho za to umiestnil na druhé miesto v zozname relevantných informácií pre každého Slováka, ktorý by sa chcel niečo o Poľsku dozvedieť. Dostal som vtedy záchvat zúrivosti.
Predstavil som si svojich priateľov z Poľska, ktorí poznajú Slovensko lepšie, ako väčšina obyvateľov Petržalky. Spisovateľa Andreja Stasiuka a jeho knihy, články, texty o Slovensku. Predstavil som si ich všetkých v koži puberťáka Peťa, ktorý sa nevedel vymotať z tunela pod krakovskou stanicou, stretával otrhaných ľudí, čudných poľských fanúšikov a tak. Predstavujem si teda, že Peťo je pre zmenu Poliak, respektíve že moji Poliaci sú v koži Peťa. Vystupujú v Spišskom Podhradí z otlčeného smradľavého vlaku a zablúdia do rómskej osady plnej sračiek, ruín a bordelu. Potom prídu domov a napíšu na internete článok: Slovensko, krajina fetujúcich detí.
Dnes je všetko inak. Internet zosivel, blogy boli vytlačené marketingovými stránkami, ktoré na slovenskom aj poľskom Webe omieľajú tie isté informácie o oboch krajinách. Blog s článkom o negatívnych zážitkoch už dávno zmizol. Ak som teda chcel dosiahnuť, aby mal slovenský internet na výber, čo si chce o Poľsku prečítať, prišiel som neskoro, ako vždy.
Kráčam vpred. Za chrbtom mám ulicu Žofkinho práporu, ktorý kedysi udržal Dedinu niekoľko týždňov proti rojom Švábov. Ale tomu našinec nerozumie – najprv by musel poznať krvavú históriu tohto mesta.
A vtedy ma to napadlo: vlastne, prečo nie. Stačí sa poobzerať okolo seba: samá exotika. Určite to niekto bude chcieť čítať. Nejaký našinec, teda.
– Čo tu chceš. Rezignovane sa obraciam na odchod, keď ma teplá ruka vtiahne dovnútra a zatreskne za mnou dvere.
– Vitaj doma, Pane.
