Je 29. jún 2007. Stojíme na argentínskych hraniciach kdesi v horách v nadmorskej výške viac ako 4.000 metrov. Absolvujeme výstupnú kontrolu, posledný nevrlý pohľad ozbrojenca a zvedavé ovoniavanie jeho antidrogového psa. Autobusom schádzame po prašnej ceste do Čile, okolo nás sú holé kopce pokryté snehom a prachom. Takto vyzerajú takmer celé Andy od argentínskych hraníc ďalej, tisíce kilometrov na sever. V Európe nie sme zvyknutí na spojenie snehu a prachu; naše nízke hory sú zelené, zalesnené a plné riek.
Tu je však dážď veľmi výnimočný. Púšť Atacama, ktorá sa začína priamo pri svahoch Ánd, je považovaná za najsuchšie miesto na svete. Za rok tu priemerne naprší toľko, koľko v Bratislave počas jednej výdatnejšej zrážky. Svahy hôr sú porastené nízkymi kríkmi, najčastejšie sú však na ich povrchu len skaly, vulkanický prach a na vrcholkoch sneh, ktorý za sebou nechávajú vrstvy oblakov.
Náš autobus napokon schádza na čílsku náhornú planinu, priamo pod masívom šesťtisícového vulkánu Licancabur, kde na nás čakajú čílski colníci. Dostať sa do Čile, to znamená prísť o akékoľvek ovocie, zeleninu, mliečne výrobky i mäso, ktoré so sebou veziete. Čilania sú presvedčení, že za ich hranicami číhajú všetky nákazy, choroby a parazity, ktoré by ich čistú a hygienickú krajinu vrátili do chaosu, aký vládne u susedov. Pri každom prejdení ich hraníc je tak nutné absolvovať dôkladnú kontrolu každej batožiny a vyplniť formulár, ktorého podpísaním ste si vedomí, že v prípade prepašovania prasačiny vám hrozí väzenie atď.
Po hodine kutrania sa v našich ruksakoch konečne prechádzame hranicou a hneď nato vystupujeme z autobusu v dedinke San Pedro de Atacama. Tu vidieť, že sme už celkom prešli do andskej kultúry vysokohorských dedín, chudoby a rozpadávajúcich sa hlinených domov. Nachádzame nejaký zabudnutý kemping, v ktorom obratom zrážame cenu za ubytovanie. Pracovník nás za to ironicky nazve izraelskými turistami, ale keďže sme tu jediní hostia, je jasné, že môže byť rád.
Nadávka “izraelský turista” nemá nič spoločné s antisemitizmom ani s celým tým kultúrnym nánosom, nechutnými narážkami či, naopak, politicky korektným slovníkom. Faktom je, ako som si často všimol, že izraelskí turisti majú medzi cestovateľmi i domácimi zlú reputáciu.
V San Pedro de Atacama trávime niekoľko teplých, prašných dní a mrazivých nocí. Justyna odo mňa chytila prechladnutie a v spojení so stanovaním a nočnými teplotami pod nulou to vyzerá dosť nepríjemne. Dedinka San Pedro je škaredá a rozdelená na dve časti. Prvou je ulica s hlavným námestím, plná turistov, predražených reštaurácií a cestovných kancelárií. Druhá časť, to je celý ostatok dediny, rozpadávajúce sa slumy z hliny a prachu. Tak, ako ostatné miesta v Čile, ktoré sme navštívili, i tu sa platí za reputáciu “treba vidieť” niekoľkonásobne viac, ako je hodno. Za priemernú večeru pre dvoch možno minúť viac ako 40 dolárov a stále ostať hladným. Za jednodennú túru na vulkán zaplatíte agentúre 100 dolárov, hoci sami si tam vyjdete zadarmo a bez väčších problémov.
Drží nás tu len čakanie na legendami opradený vláčik, ktorý odchádza raz za týždeň z neďalekej Calamy do Bolívie. Calama sa nám zdá byť ešte väčšia diera, a tak radšej ostaneme tu. Hneď v prvý večer sa k nám v kempingu na počudovanie pridá…ďalší Poliak. Mladý Krzysztof študuje za lekára a návštevu svojej argentínskej frajerky spojil s cestou po tejto časti kontinentu.
Je nás už teda päť; Poliaci sú, zdá sa, v presile, no ja sa rátam za dvoch a Justyna je už aj tak dávno naturalizovaná Slovenka. Čím nás je viac, tým ľahšie zjednávame zľavu na ubytovanie a túry s agentúrami. V okolí San Pedro si pozrieme začiatok púšte s piesočnými dunami a holými, skalnatými horami. Do miestnej “mesačnej doliny” prichádzame presne v momente, keď sa začína spln mesiaca. Je tu samozrejme množstvo turistov, ktorí tak ako my prišli podporiť čílsku marketingovú turistiku. Mesiac napokon skromne vykukne spoza oblakov, my sme však spokojní, lebo západ slnka pred polhodinou nám púštne hory osvetlil krásnym svetlom. Spolu s farebným nebom sa tak vytvára obraz, aký sa dá inak vidieť len pomocou kvalitného grafického softvéru.
V San Pedro nás už inak nestretlo nič, pre cestovné agentúry sme boli totálnym sklamaním a radi sme čo najskôr vypadli do mesta Calama, ktoré sa ukázalo byť presne takou dierou, ako sme očakávali. Krzysztof nás medzičasom opustil, ostal len Łukasz a Aśka a Justynkina chrípka. Hneď, ako v Calame vystúpime z autobusu, mňa i Justynu ešte pohladká prihriaty steward. Dva bloky ďalej, na detskom ihrisku, mi dedko, venčiaci svoje vnúčence, ponúkne kokaín a marihuanu za veľkoobchodnú cenu.
V Calame robíme posledné nákupy v “civilizovanom” svete. Nakupujeme zásoby jedla a pitia do vlaku. Všetci, od knižného sprievodcu až po tetu pokladníčku na železničnej stanici, nás varujú pred extrémnymi podmienkami vo vlaku, pred zlodejmi, nepohodlnými sedadlami a teplotami, siahajúcimi – 20 ºC. Čím viac výstrah počúvame, tým sa to zdá byť zaujímavejšie.
V stredu 4. júla tak zanechávame svojmu osudu Calamu so sochou baníka osloboditeľa na hlavnej ulici. Opúšťame najhygienickejšiu a najvyspelejšiu krajinu Južnej Ameriky, nafúknuté a predražené turistické atrakcie, polovojenské jednotky carabineros, ktorých autoritu v krajine potvrdzujú obrnené transportéry s ťažkými guľometmi, neraz zaparkované kdesi priamo pri hlavnom námestí.
Proti Čile nemám nijaké výhrady. Je to priateľská krajina, pomerne bezpečná, so zaujímavými ľuďmi. Trochu nás štve, že neraz sa tu platí za marketing viac, ako za skutočné zážitky, bez ohľadu na to, či sa bavíme o víne, alebo o vulkanických gejzíroch. Turistický priemysel tu dosiahol úroveň, na ktorej sa dopyt vytvára umelo, pretože ním treba uživiť príliš veľa ľudí, väčšinou darmožráčov z cestovných agentúr.
Inými slovami, všetko, čo tu nájdete, nájdete aj v okolitých krajinách rovnaké alebo lepšie, no naisto lacnejšie. V Čile sme museli preskočiť niekoľko zaujímavých miest, hádam sa nám ešte niekedy podarí vrátiť. Ak nie, plakať asi nebudem.
Fotogaléria Čile
Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život. Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista. Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.
31 Fotografie
Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne. Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.
19 Fotografie
