Ďalšie dni na ceste: autobus do najväčšieho ekvádorského mesta Guayaquil, dvadsaťštyri hodín v jeho horúcom podnebí, fastfood a zabudnutý hotel kdesi na špinavej zaprášenej ulici. Hýbeme sa ďalej, iným autobusom do chladnejších hôr. 7. septembra vystupujeme v meste Cuenca, a bolo načase, pretože akési decko zase ogrcalo celú podlahu a keby som vnútri ostal ešte o minútu dlhšie, vďačne by som sa k nemu pridal.
Okolo Cuency sú hory, ovzdušie je chladné a vlhké a ďalší dážď to má za pár. Mesto, mihajúce sa za oknami taxíka, vyzerá príjemne. Na jednej z ulíc nás víta Roy – náš domáci z cestovateľskej siete Couch Surfing. Ledva si podáme ruky a už nás kamsi ťahá. Zdá sa, že sme to akurát stihli na stretnutie členov Couch surfing, ktorí sa akurát nachádzajú nablízku. Všetko sa začína v dizajnérskom štúdiu jedného z miestnych členov, prichádzajú ďalší cestovatelia aj Cuenčania. Padajú prvé drinky, chutnáme miestny vynikajúci nápoj, ktorý sa podáva nahorúco. Trošku som ho vypil a jeho názov som fakt zabudol.
Keď Američan Dan rozbije nadránom v nočnom klube šiesty pohár a čašník nám prestane nosiť pukance na účet podniku, je nám jasné, že je čas vypadnúť. Takto, v noci, nemôžeme zistiť o Royovom dome, kde budeme bývať, nič bližšie, ale z našej poloopitej bandy sa tam predbežne skladá asi polovica osôb. Zase začínam mať nejasné tušenie, že miesto sa mi nebude páčiť – dolu na prízemí chrápu ďalšie hlasy a na kúpeľňu čakám dvadsať minút. Ráno sa vskutku budíme do ukričaného domu kdesi na predmestí Cuency; zlá nálada ma však veľmi rýchlo prejde, lebo hlavnými protagonistami je tlupa nádherných detí v školských uniformách. Obývajú spodnú časť domu spolu so zložitými vetvami Royových príbuzných a onedlho sa s nami skamarátia na život a na smrť. Pridáva sa k nim ešte bucľatá Claudia, Royova kamoška obývajúca izbu oproti.
Jedným slovom, po šiestich dlhých mesiacoch cestovania, spávania po hoteloch, autobusoch a staničných halách, prišli sme do skutočnej, normálnej šťastnej rodiny. Cuenca by mohla byť akýmkoľvek stredoeurópskym mestom, so svojim podnebím, koloniálnymi budovami a zelenými horami. Cítime sa tu ako doma a tým je to celé ešte clivejšie. U Roya pozorujeme obyčajný, každodenný život týchto skromných ľudí a takmer sa s nimi máme chuť vymeniť. Roy pracuje doma ako webdizajnér, v ostatných izbách žijú celé dve rodiny jeho príbuzných s deťmi plus štyri či päť známych.
Všetci sa spolu skladajú na nájomné, majú jednu kuchyňu a jeden televízor. Až doteraz som takýto spôsob bývania považoval za peklo bez šance na súkromie, ale títo ľudia žijú v oných stiesnených podmienkach naozaj v harmónii. Rešpektujú sa navzájom, pomáhajú si a to ešte Roy pozýva do svojej malej izby ľudí ako my; nikto z ostatných nájomníkov na to nereptá. Aby sme sa im aspoň trošku odvďačili, jedného dňa urobíme na neďalekom trhu obrovský nákup za neuveriteľných desať dolárov a uvaríme obed pre bližšie neurčený počet ľudí, akurát sa nachádzajúcich v dome. Deti od šťastia postrácajú svojich plastových dinosaurov a chvália všetky chody, hoci ako som si všimol, najväčší úspech u nich zožala trojlitrová fľaša koly.
V ten večer spolu s Royom a Claudiou sedíme na internete a čumíme na bláznivé ekvádorské komédie zo šesťdesiatych rokov. Kontrujem jednou epizódou Bambuľky, ktorú som našiel na YouTube, no Roy nás vzápätí dorazí včielkou Majou v ekvádorskom vydaní. Áno, Ekvádorčania poznajú včielku Maju (tzv. Abejita Maya) a až doteraz boli presvedčení, že si spolu s Flipom poskakuje po ekvádorských, nie východonemeckých lúkach. Nuž čo. Poliaci vám budú až do smrti tvrdiť, že Jánošík bol…Poliak.
Oných niekoľko dní v Cuence sa prechádzame po jej zamračených uliciach, obdivujeme nádhernú koloniálnu architektúru a sýtozelenú vegetáciu jej oblačných lesov. Je to prvé mesto po dlhom čase, v ktorom nevidím slumy. Na predmestiach sú miesto toho skromné, no čisté štvrte, presne také isté, v akej stojí aj domček obývajúci Royova rodina. Neustále sa stretávame s ostatnými členmi Couch surfing a sympatický nemecko-litovský párik Katja a Augustas nás jedného dňa všetkých pozvú na nefalšované, stredoeurópske zemiakové placky. Bývajú v Cuence už niekoľko týždňov, zbierajú sily (a peniaze) na ďalšie pokračovanie svojho niekoľkoročného cestovania stopom okolo sveta.
Vo svojej zaujímavej ceste, ktorú nájdete tu, sa inšpirovali iným cestovateľským párikom, Poliakmi Kingou a Chopinom. Kinga a Chopin vyrazili v 90. rokoch do Spojených štátov a za neuveriteľných päť rokov prešli s minimálnymi prostriedkami všetky obývateľné kontinenty okrem Afriky skrz-naskrz – samozrejme stopom. Ich cestu sme sledovali aj my; boli pre nás príkladom, že stačí mať sen a uveriť v neho. Dokázali, že cestovať sa dá, aj keď nemáte peniaze na hotely a lietadlá, že uvidíte oveľa viac, ak luxus a cestovné kancelárie vymeníte za skromný život blízko obyčajných ľudí.
Bohužiaľ, ich neopakovateľný sen sa skončil. Po návrate domov Kinga vyrazila na cestu opäť, tentoraz sama a do Afriky, aby uvidela posledný ostávajúci kontinent. Našla tu to, čo hľadala: priateľstvo ľudí, nádherné krajiny a nezabudnuteľné zážitky. Našla tu však aj svoj koniec. V júni 2006 sme šokovaní čítali poslednú poznámku od jej rodičov na Kinginom blogu o jej rýchlej a zbytočnej smrti v západoafrickej Ghane. Mozgová malária ju zabila v priebehu niekoľkých krátkych dní a pomoc prišla neskoro. Dúfam, že Kinga našla mier po svojom nevinnom, nepokojnom živote.
11. septembra sa z Cuency opäť pohýname ďalej. Nechávame za sebou spomienky na pokojný rodinný život, ktorý nám stále viac chýba s pribúdajúcimi kilometrami a mesiacmi našej cesty.
Kontextové odkazy:
