Uyuni

11. júla 2007

Mesto Uyuni, Bolívia

Náš prvý ranný pocit v hotelovej izbe je extrémna, všadeprítomná zima. Vnútri je určite čosi pod nulou, fľaše s vodou sú tesne pred zamrznutím. Łukasz a Aśka ešte spia, vychádzame teda na raňajky. Reštaurácia je tmavá a zatuchnutá, kraľuje jej obrovský starý televízor na drevenom oltári v strede miestnosti.

Dávajú bolívijskú telenovelu a zvuk ide naplno. U čašníčky si objednávame raňajky s džúsom a praženicou. O štyridsať minút prináša raňajky bez džúsu a praženice; naveľa-naveľa prinesie džús a účet spolu s cenou za praženicu. Sťažnosti nepomáhajú. Praženicu sme si objednali a treba ju zaplatiť. To, že sme ju nedostali, nie je dôležité. Zavolá si na pomoc i majiteľku, staršiu senilnú pani. Tá nás napokon presvedčí svojim argumentom: s čašníčkou sa nehádajte, ona tu pracuje.

Raňajky v Bolívii

Stále hladní vchádzame na ulicu a ideme do internetovej kaviarne. Strávime tam hodinu, no tak ako včera, majiteľka nám chce zarátať dve hodiny. Nedáme sa, a tak nám aspoň obratom ruky zvýši hodinovú tarifu o polovicu. Nezaujíma ju ani to, že v predošlý večer sme platili toľko a toľko. My si tu predsa nebudeme určovať ceny. Nech je, ako chce, zaplatili sme po svojom a s úsmevom sme vyšli. Nech nás pánboh potrestá.

Raňajky sme napokon zjedli z našich cestovných zásob v hotelovej izbe, s drkotajúcimi zubami a netrpezlivým čakaním na prvé lúče slnka. Všetko nasvedčuje tomu, že kultúrna aklimatizácia tu bude trvať dlhšie, ako zvyčajne. A naozaj. Hneď po raňajkách hľadáme ďalší internet. Majiteľ nás usadí a vyjde, vráti sa v momente, keď sa snažím do počítača zapojiť USB pamäť. Z nejakého dôvodu ho to rozzúri do nepríčetnosti a brýzgajúc mi portové dvierka zatreskne centimeter od prsta. Nadnes mám lokálnych špecifík naozaj dosť, a to je len desať hodín ráno. Majiteľovi sa usmejem do tváre a označím ho za idiota. Muž si slovo šeptom zhrozene opakuje a blíži sa ku mne, no hneď, ako sa postavím, prudko mení smer. Na prvý pohľad vidieť, že každý pochádzame z inej dediny, siaha mi takmer po prsia. Odchádzame, nahnevane tresknem dverami a s chlapíkom si navzájom nadávame do skurvysynov. Muž čosi melie v quechua, našťastie hovorí po španielsky asi tak dobre, ako ja.

V ďalšej internetovej kaviarni ide už všetko úplne hladko. Zapnem si internet a USB pamäť; na otvorenie jednej stránky čakám štyridsať minúť, zato USB funguje veľmi rýchlo. Behom dvoch minút sa mi na kartu nakopíruje 114, slovom stoštrnásť rôznych vírusov. Dokonale mi vyhladia všetky dôležité informácie, zničia aplikácie, vnoria sa do databáz a fotografií. Zdá sa, že na začiatok sa mi povodilo celkom dobre, a to odo mňa dnes ešte redaktor z Plus 7 dní očakáva 40 MB fotografií do pripravovaného článku.

Medzi konzumom a zvieracími obetami

A takto trávime naše príjemné dni v Uyuni. Najradšej by sme odtiaľto vypadli čo najskôr. Je to tá najodpornejšia diera s najbezočivejšími obyvateľmi, akú sme kedy zažili. Naďalej nás však zdržiava Justynkine prechladnutie. V hotelových izbách neexistuje i napriek mrazivým podmienkam nijaké ohrievanie, čo jej k vyzdraveniu nijako neprispieva. A prišli sme sem len kvôli niekoľkodňovej túre po úžasnej, nezabudnuteľnej soľnej púšti, najväčšej na svete.

Skutočným problémom nie je to, že Uyuni je zaostalou smradľavou dierou kdesi v strede úplného zapadákova. Indiáni by si tu žili svoj primitívny život, cez deň sa povaľovali na uliciach a večer sa na nich opíjali do nemoty. Avšak Uyuni objavil turistický priemysel ako základňu pre výpady do soľnej púšte a odvtedy sa všetko zmenilo. Miestni obyvatelia jednoducho neboli pripravení na takú radikálnu zmenu a príliv cudzincov. Nemožno od nich teda očakávať služby na vysokej úrovni ani nič iné ako presne to, čo dostávame. Sme pre nich cudzinci, neznámi, hlúpi a bohatí. Nepotrebujú od nás nič, len peniaze, a keď sa nám nepáči, môžeme ísť kade ľahšie.

V každom prípade, my sa radšej nahlas nesťažujeme. Každým dňom, ktorý tu trávime dúfame, že Justynke sa polepší a onedlho sa bude dať vyraziť do púšte. Łukasz a Aśka sa pohýnajú ďalej; väčšina miest, na ktoré sa chystáme my dvaja, navštívili už pri svojej prvej ceste v minulosti.

Našu rozlúčku poškvrní zvláštna udalosť, ktorá sa medzi nami odohrala. Aśka nás už pred odchodom, dlho a nástojčivo, prosila o fotky z našej spoločnej cesty. Nemal som nijaký problém jej vyhovieť; napokon, svoje fotografie radi posielame bližším i vzdialenejším známym. Tesne pred ich odchodom ešte stretávame Łukasza pri internetovej kaviarni. Ako sám hovorí, práve tu upravujú svoju web stránku. Neskôr ideme na svoj posledný spoločný obed, lúčime sa, Poliaci odchádzajú. Večer si pozeráme ich web stránku, na ktorej publikujú i svoje autorské fotografie. S údivom medzi nimi nachádzame fotografie…naše. Samozrejme, bez jediného udania skutočného autora, bez toho, aby sa nás vôbec opýtali, hoci posledný mesiac sme spolu trávili dni i noci. Žiadame ich emailom o vysvetlenie; fotky nato naveľa-naveľa stiahnu. I to však len postupne a neochotne, deň za dňom, za sprievodu ironických poznámok vo svojich listoch.

Istotne by ma to nahnevalo, keby to urobil ktosi cudzí, no pri kamarátoch, s ktorými sme tak dlho cestovali a boli si v úplne cudzej krajine tými najbližšími ľuďmi…boli sme v rozpakoch. Łukaszovi a Aśke sa to evidentne zdalo natoľko normálne, že im to nestálo ani za najmenšiu otázku pri obedňajšej konverzácii. V jednoriadkovom mejli nám však svojim typickým uštipačným spôsobom na záver poprajú šťastnú cestu a my začíname pomaly chápať, že sme na svojom putovaní o jeden veľký zážitok bohatší.

Tesne pred našim odchodom do púšte dorazí ešte Maciek, poľský cyklista, ktorého sme stretli na čílskych hraniciach počas cesty vlakom. Maciek má úžasné zážitky zo svojej bicyklovej túry okolo kontinentu, prešiel cez mnohé miesta, ktoré sme navštívili i my, videl ich však inak, viac zblízka a podrobnejšie, hoci cesta mu samozrejme trvala neporovnateľne dlhšie. Prednedávnom spadol z bicykla a už dva týždne jazdí s prasknutými rebrami, ale ako hovorí, domov to má za pár a bolívijské nemocnice mu už za návštevu nestoja. Poliaci majú tuhý koreň.