Každým kilometrom, ktorým sa vzďaľujeme od Patagónie mám pocit, že počasie a krajina sa menia smerom k subtropickému pásmu. Počas dvadsiatich hodín v autobuse s cieľom mesto Mendoza príliš neustupujeme od chladných hôr, ale tu, na nížine, vidieť čoraz viac zelených stromov. Namiesto stepnej pampy sú na oboch stranách cesty lány viníc.
Vskutku, blížime sa priamo do stredu najchýrnejšieho argentínskeho vínneho regiónu. Ešte pred desiatimi rokmi bolo argentínske víno považované za podradné, no dnes, s pomocou zahraničného kapitálu a technológií sa pomaly štverá na svetovú špičku. Víno už teraz v kvalite a chuti nezaostáva za čílskym (hoci Čilania vám budú tvrdiť čosi celkom iné), jediné, čo mu ešte chýba, je však marketing, reputácia, ktorá ho začne predávať.
Mesto Mendoza je vinicami celkom obkľúčené. Možno ich navštevovať v rámci turistického zájazdu, na bicykli, pešo. Najlepšie je však so zájazdom, lebo ak v každej „bodege“ ochutnáte trošku, naspäť sa vám bude šľapať ťažko.My sme nenavštívili ani vinice, ani takmer sedemtisícové štíty vyrážajúce dych, ktoré sa týčia priamo za panorámou mesta. Strávili sme tu niekoľko upršaných, studených dní, počas ktorých sme okrem nádchy nezažili nič zaujímavé. Na druhej strane, Mendoza je úplný raj pre vegetariánov: sú tu vegetariánske reštaurácie, fastfoody, supermarkety. Napokon sme tu našli aj vakcíny, nedostupné v ostatných častiach Argentíny a tak sme ukončili našu polročnú očkovaciu kúru. Teraz sme už zaočkovaní takmer proti všetkému a môžeme byť v tomto ohľade celkom pokojní, ak nerátam ďalšie tisíce chorôb, ktoré na nás všade číhajú.
14. júna konečne odchádzame z Mendozy ďalej na sever, do teplejších oblastí. To, že mierime do celkom iného prostredia, nám je jasné už v autobuse. Sme tu jediní turisti a takmer jediní belosi. Všade okolo nás sa to hemží územčistými indiánmi, ich bucľatými deťmi a pestrofarebnými pokrývkami. Kde-tu počuť španielčinu, no čoraz viac ľudí rozpráva jazykom quechua. Na dôvažok, na poslednej zastávke, keď na päť minút všetci vyjdeme z autobusu, mi niekto ukradne vetrovku. O chvíľu ju nachádzam dôkladne ukrytú pod sedadlom domorodej ženy v strednom veku, ktorá sedí predo mnou. Bola to ona? Pochybujem. Podozrievam skôr mladého („bieleho“!) stewarda, ktorý na zastávke upratoval prázdny autobus, no dôkaz na to nemám. Takto, bez istoty, ho nemôžem počastovať ani len ukážkovou modrinou pod ľavým okom.
Prichádzame do Salty, severoargentínskeho mesta, vzdialeného od bolívijských hraníc sotva niekoľko sto kilometrov. Salta leží vzhľadom k rovníku na úrovni večne horúceho Rio de Janeiro a dážď je tu veľmi výnimočný, hoci jej nadmorská výška 1.200 m. jej dovoľuje zachovávať si príjemné, mierne podnebie.
Opäť sa teda vraciame k Andám. Toto už však nie sú ľadové, strmé štíty Patagónie. Tu sa začínajú Andy, ako ich poznajú v stredozápadnej časti Južnej Ameriky: holé, oblé vulkanické kopce, porastené nanajvýš kríkmi a kaktusmi, ktoré pomaly, no neodvolateľne stúpajú k nadmorským výškam, o akých sa Európe ani nesníva. Už 100km na sever od Salty sa poľahky prehupnete autom cez sedlo, siahajúce 4.200 m.n.m. Veľká časť Bolívie vrátane jej hlavného mesta sa nachádza na náhorných planinách v nadmorskej výške 4.000 m. a viac, podobne severné Čile, Peru, časť Ekvádoru.
Andy vskutku určujú tvár celého kontinentu, determinujú geopolitické súradnice regiónu a ich obyvatelia už po stáročia so sebou nesú oné špecifické kultúrne rysy, ktoré ich odlišujú od nížinných národov džungle a stepi.
Napriek teplejšiemu počasiu, prechladnutie mi konečne naplno prepuklo a po slnečných uliciach Salty chodím naobliekaný ako múmia. V Salte nachádzame výborné jedlo a priateľských ľudí. Povedal by som, že je to jedno z najpríjemnejších miest, ktoré sme zatiaľ v Argentíne navštívili. Život tu plynie úplne inak, ako v chladnej, turistickej Patagónii, víno tečie prúdom a stredoškoláci v povinných bielych plášťoch vysedávajú v palmovom parčíku na hlavnom námestí.
Dva dni po našom príchode pricestovali aj naši poľskí kamaráti Łukasz a Aśka, ktorých sme na začiatku mája stretli v južnej Patagónii. Naša slovensko-poľská banda tak vyráža 21. júna 2007 prenajatým autom na prašné cesty severnej Argentíny. Počas štyroch dní navštevujeme miesta, kde niet turistov, kde niet takmer vôbec nijakých ľudí a cez ktoré vedie čosi, čo by ste nazvali cestou len s veľkým nadhľadom. Táto časť kontinentu je akási púšť: hnedý prach, kde-tu gigantické kaktusy a všade naokolo neskutočné, pestrofarebné vyprahnuté hory z hliny a minerálov. Prechádzame štrkovými cestami plnými dier a kameňov, plašíme stáda lám a oviec. Deti v indiánskych dedinkách uprostred púšte nás pozorujú ako mimozemšťanov, ak práve nežobrú cukríky a mince.
Hneď v prvý deň zaparkujeme auto na púštnej ceste a prechádzame niekoľko sto metrov k červeno-žltým kopcom. Mám plný nos, zapálené hrdlo a lomcuje mnou horúčka; vzduch je plný horúceho piesku a prachu a dusím sa čoraz viac. Naokolo mňa je však snová krajina Salvadora Dalího, farebné hory, pripomínajúce mestské štruktúry, pichliače kaktusov a slnečný svit, vzdušné víry dvíhajú piesok vysoko nad naše hlavy.
Zastávky na našej ceste nesú melodické názvy ako Cafayate, Humahuaca, Jujuy. Z púšte prechádzame na vrecholky Ánd, chladné a holé. Nadmorská výška 4.200 m. je dosť seriózna na to, aby vám bez aklimatizácie spôsobila dočasné zdravotné problémy: schádzame naspäť, s tlkotom srdca, búšiacim nám až kdesi v hlave od prudkej zmeny tlaku.
V predposledný deň ešte navštívime soľnú planinu Salinas Grandes; soľ sa tu ťaží priamo z povrchu, v podobe soľného piesku, pripomínajúceho sneh. Mestečko San Antonio de los Cobres, vzdialené odtiaľ dve hodiny po štrkovom páse, sa skladá z hnedých hlinených domov; pripomína mesto duchov, nebyť kŕdľa detí, ktoré sa nám snažia vrhnúť pod kolesá, v snahe získať mincu, či predať akési pletené výrobky. Provincia, v ktorej sa nachádzame, patrí k najchudobnejším v celej Argentíne.
A pritom cez mesto prechádzajú koľaje turistického vláčika, pomaly zanášané prachom. Dráhu sa možno podarí za rok-dva opraviť, mestu to však nepomôže. Kto by tu vystúpil? Turistov nezaujíma pár desiatok indiánskych domčekov a chátrajúca benzínová stanica. Ich peniaze ostanú vo vreckách turistických kancelárií a reštaurácií v Salte.
Napokon, posledným miestom na našej ceste je dedinka Iruya. Nedá sa sem dostať ľahko: vedie sem cesta najhoršia z najhorších, krížia ju potoky, plná serpentín a nebezpečných priepastí, cez horské priesmyky, vrstvy hmly a oblakov. Pri prenájme auta sme museli agentke sľúbiť, že sem sa nevyberieme…Iruya sa nachádza na strmom kamennom zráze, je tu vlhko a chlad, večné oblaky, okolité hory ju tienia pred slnkom takmer po celý deň. Komu to však prekáža? Kdesi v hĺbke, na dne priepasti, je ešte futbalové ihrisko plné školákov, hra je práve v plnom prúde.
Otáčame auto a opatrne sa vraciame naspäť, len na chvíľu sa zdvihne hmla a na druhej strane úzkeho kaňonu zazriem úzku, tajomnú cestu, strácajúcu sa v skalnom masíve. Touto by už neprešlo nijaké auto; kráča po nej však Indián, zahalený v hrubom ponče a širokom čiernom klobúku, jeho náklad nesú dve lamy. Cesta smeruje do ešte vyšších hôr, na miesta, ktoré už zrejme nikdy neuvidím, hoci by som rád.
Kontextové odkazy: