Deň jeden: 15. september 2016, cez Budapešť vyrážam do Moskvy. Na ruskom území nemám akreditáciu a prvý týždeň som tu len turista. Nie je žiadnym tajomstvom, že na Krym by som ani žiadnu akreditáciu nezískal a po odchode z Moskvy bude obozretnosť namieste.
Najprv však Moskva: je chladná, upršaná a nepríjemný predavač u mobilného operátora zabúda hovoriť po anglicky vždy, keď sa mu to práve hodí. Vzdychnem si a vyložím si na chrbát ruksak. Mám v ňom handry, útočný nôž, notebook a starú dobrú zrkadlovku D7000 s optikou.
Všetko ostatné zaberajú v ruksaku veci, ktoré si objednali ľudia pochádzajúci zo Slovenska a Česka a v Doneckej ľudovej republike; teraz bojujú na strane proruských separatistov. Na dva týždne sa stanú mojimi hostiteľmi a tak ich veci vypĺňajú viac ako polovicu priestoru: pár sto eur od rodičov separatistu Sojku. Detská aktovka plná hračiek pre jeho nevlastnú dcéru, desaťročnú plavovlasú separatistku Natašu. Potom ešte šesť balíkov tabletiek na kolenné kĺby pre separatistu Behemota a voňavku Calvin Klein pre separatistku Táňu. Objednali si aj fľašu Black Label od Johnyho Walkera, ktorú som zatiaľ nekúpil. A nakoniec balík kvalitných cigár na uplácanie vojakov a hodnostárov. Keby bolo treba.
To je všetko, čo mám so sebou. Potom už len štipku strachu, stisnutú kdesi hlboko naspodku.
Titulný obrázok: panoráma Kremľa, a v popredí – neočakávaná pamiatka na zavraždeného opozičného politika Borisa Nemcova. Strážia ju dvaja muži, mĺkvi a na prvý pohľad vyrovnaní so všetkým, čo ich môže za takúto opovážlivosť stihnúť. Nemcovova zarámovaná fotografia je previazaná ukrajinskou vlajkou; všetko pokrýva ľadový dážď so snehom.
Muža sediaceho v podchode som odfotil bez zjavného dôvodu. Sedel tam niekoľko hodín, len tak, s hlavou opretou o ruky, v brutálnej zime, a dumal svoj opilecký sen. Jeho postava zapadla do bieleho mramoru a sychravého počasia ako posledná šanca na záchranu tohto cudzieho, chladného sveta pred dokonalosťou.
