Na ulici Malaja Ordynka, plnej nostalgie za starou Moskvou, mlátia policajti človeka. Je vinný: nosí mokasíny, lesklú hodvábnu košieľku a tmavú pleť. Na prvý pohľad pochádza z Kaukazu, tak ako jeho dvaja kamaráti, ktorí stoja obďaleč a bez slova sa prizerajú brutálnemu zásahu.
Začalo sa to sotva pred pár minútami. Dvaja chlapci v uniformách pristúpili k trom chlapcom postávajúcim pri plote. Kontrola dokladov, vypytovanie, štekanie rozkazov. Jeden z tých troch čosi pyskuje späť, policajti zvyšujú hlas, občan sa rozhorčene obhajuje. Zrazu padajú údery, druhý policajt mu vykrúca ruku a krk tlačí na zem.
Ešte jeden úder obeti, ktorá sa od začiatku nijako nebráni, znehybniť a odvliecť do neďalekého Antona. Ľudia naokolo mierne znervóznejú, ešte viac pri pohľade na môj mobil namierený smerom k zásahu. Postavy sa odvracajú, každý si ide po svojom, treba ešte nakúpiť a domov.
Pochôdzkári sa o chvíľu vrátia na miesto činu. Zbalia ostatných dvoch kaukazských chlapcov; tí idú pokorne, bez akéhokoľvek odporu. Sotia ich do Antona, zabuchnú dvere. Auto odchádza. Malaja Ordynka, obľúbené korzo starých Moskovčanov plné spomienok a nostalgie, je opäť vľúdne a bez stresov.
„Это негры“, to sú negri, vysvetľuje môj známy z Moskvy na adresu obyvateľov kaukazských republík. „My tu tie špiny nechceme, nech si idú kade ľahšie.“ Vo voľbách hlasoval za liberálov. Spokojne si potiahne z vodnej fajky, zakloní sa a s pôžitkom vyfúkne dym.
