V otlčenom žltom autobuse z Guatemaly so mnou sedia hispánski dedinčania a banda opitých Afroameričanov, ktorí sa vzadu komusi vyhrážajú smrťou. Snažím sa za nimi neobracať hlavu. Som tu jediný biely a vonku sa stmieva.
Autobus má aspoň 40 rokov a kedysi v USA zvážal deti do školy a späť na bohatých predmestiach. Dnes sú tieto nezničiteľné vraky neklamným dôkazom, že ste v Strednej Amerike. Stali sa hlavnou (väčšinou jedinou) medzimestskou dopravou.
Na poslednej zastávke pred hranicou si všimnem nábožných Amišov v krojoch, ktorí žijú v Belize v zabudnutých komunitách z 19. storočia. Zatiaľ čo na nich zízame, vodič nám nepozorovane ukrýva pod ruksaky akýsi kontraband. Keď sa nám stretnú oči, sprisahanecky zažmurká škuľavými očami a zatvári sa, že čosi opravuje. Čo s nami pocestuje na druhú stranu hraníc, radšej nechcem vedieť.
Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov
Konečne v Belize
Je to vlastne len úzky pás karibského pobrežia na východ od Guatemaly a na juh od Mexika, k tomu niekoľko koralových ostrovov neďaleko pevniny. Čosi vyše 300 tisíc obyvateľov, zmeska niekdajších bielych kolonizátorov, černošských otrokov a domorodých mayských indiánov. V turistických sprievodcoch: raj na zemi pre výletné lode a zájazdy za tisíce eur.
Krajina má však okrem mora a súkromných pláží aj druhú tvár. Tretie miesto na svete v počte vrážd na stotisíc obyvateľov. Objasnenosť okolo 10 percent. Lúpeže, prepadnutia, extrémna korupcia. Útočisko pre zločincov, defraudantov a schránkové firmy z celej planéty.
Na tvrdej autobusovej lavici cestou k pobrežiu potme rozmýšľam, čo vlastne čakám od stretnutia s Karolom Mellom. Že sa rozhovorí o vraždách, ktoré tvrdí, že nespáchal? Alebo ma bude presviedčať o svojej nevine, hoci pred ňou utiekol na druhý koniec sveta?
Dospievam k záveru, že hľadať pravdu o zločine by nemalo zmysel – v tomto dodnes zlyháva slovenská polícia, prokurátori i súdy. Bude však stáť za to, skúsiť nahliadnuť do sveta, v ktorom dnes Mello žije. A možno i zistiť, čo má slobodný Karol Mello z mäsa a kostí, spoločné s tým niekdajším Karolom Mellom, produktom našej nefunkčnej justičnej mašinérie.
Moje prípravy zahŕňali týždne korešpondencie a osobných stretnutí s belizskými úradníkmi, aktivistami a bežnými ľuďmi, ktorí ho tu poznajú roky. Rovnakú prácu som vykonal na Slovensku po návrate. Postupne sa tak začínal črtať obraz, ktorý sa doplní počas stretnutia so samotným Mellom; niekedy napriek nemu.
O niekoľko dní
sa na Mellovom ostrove napokon všetko zomlelo neočakávane rýchlo. Len som vystúpil z lode a zamieril tam, kde podľa miestnych pravidelne trávi čas, keď sa objavil priamo predo mnou. Jeho vozidlo sa blížilo oproti mne. Stihol som len zdvihnúť ruku a zakričať: „Dobrý deň, pán Mello!“ V okamihu zabrzdil.
Pozeráme si do očí, obaja rovnako prekvapení nečakanou situáciou. Mello sedí oproti mne v golfovej štvorkolke, ktoré sú tu, na ostrove, takmer jediným spôsobom prepravy. Na sedadle spolujazdca má svojho staršieho syna, za pásom mu trčí vrhací nôž z čiernej ocele. Vysvetľujem mu, kto som. Jeho prvé slová: „Nemáte o čom písať? Pál do piče!“. Hneď nato naštartuje a zmizne.
Tak, toto by sme mali, sklamane si pomyslím a pomaly sa vydám späť k prístavu. Vtedy za mnou zaškrípu brzdy a ktosi na mňa po slovensky zakričí: „Hej ty, poď sem!“ Vraciam sa, po istom váhaní si sadám k Mellovi do auta a podáme si ruky. Po jeho uvítaní sme si evidentne potykali.
O chvíľu príde Mellova žena Zuzana, dominantná a vždy rozhodná, akoby občas usmerňovala aj jeho vlastný tok myšlienok. Srdečne sa vítajú so všetkými miestnymi, ktorí idú okolo.
Rozhovor? Zuzana je skeptická: Ja vás nepoznám a nemám na vás čas.
„Pani Zuzana, to je v poriadku: ja sa nechcem rozprávať s vami, ale s Karolom.“ (Zuzana sa trošku urazí)
Karol Mello: Hovoríš, rozhovor? Príď o niekoľko hodín, overím si ťa, porozmýšľam, uvidíme.
Neskôr popoludní
sa mám s Mellovcami stretnúť na koralovom ostrove sotva 20 kilometrov od Belize City, belizskej metropoly a zároveň jedného z najnebezpečnejších miest Strednej Ameriky. No ostrov je zatiaľ pokojný. Jemnučký biely piesok Karibiku si tu užíva hŕstka miestnych, stovky expatov z USA a Európy a tisíce turistov, ktorí sem prúdia za exotikou v exotike. Dnes tu pre nich Mellova Zuzana organizuje módnu prehliadku. Do stretnutia však zostáva niekoľko hodín.
V špinavom kaderníctve práve holič so strýkom pozerajú videá Boba Marleyho. Holič ma usadí do svojho kresla, ležérne vytiahne veľké vrecko plné marihuany a ubalí si džointa. „To je u vás legálne?“ Holič sa zamyslí. „Čéče, vlastne si ani nie som istý… možno nie.“ Vzápätí ku mne pristúpi s horiacou cigaretou v jednej ruke a holou žiletkou v druhej. Mimovoľne zavriem oči, ale strachujem sa zbytočne: holič podá nedofajčenú marihuanovú cigaretu strýkovi a oholí ma bez jediného škrabnutia. Pri odchode sa pýtam na Mella. Hovorí, že takého si nepamätá.
Zato ostatní ostrovania ho poznajú veľmi dobre. Lebo Karol Mello nie je žiaden utečenec, ukrývajúci sa v tieni pred spravodlivosťou. Je to žoviálny, priateľský, vážený občan štátu Belize. Tu na ostrove patrí medzi najznámejších ľudí. Pozná a stretáva sa najmä so smotánkou. Pýtam sa ľudí, či naozaj nevedia, pred čím sem Mello utiekol.
Vedia. Je im to však jedno. Dokonca sa zdá, že Mellovo pozadie je ešte viac sexi. Veď uznajte, zdraviť sa každé ráno v potravinách s človekom, koho hľadá Interpol, to nie je hocijaká pocta. Po pokuse Slovenska o extradíciu a jeho krátkom zatknutí v roku 2012 miestne noviny dokonca uverejnili list od Mellovej rodiny, v ktorom prosí občanov o pomoc a spravodlivosť, akej sa mu nedostalo v jeho skorumpovanej vlasti.
Miestny aktivista z hlavného mesta Belmopan ironicky dodáva, že od občanov Belize vtedy Mello pomoc vskutku dostal. Úrady vydali Mellovi belizský pas v tichosti a podozrivo rýchlo. Nepríjemnosti postihli len belizského ministra pre imigráciu, ktorého o niekoľko mesiacov neskôr zatkli za ilegálne vydávanie pasov cudzincom.
Na módnej prehliadke
je Zuzana nepochybne hviezdou programu. V plážovej krčme zbitej z krivých dosiek usmerňuje násťročné miešanky, ktorým práve rastú prsia a sen o kariére modeliek; roztlieskava dav, vyberá dídžejovi hudbu a hanblivým tučným turistkám predvádza tanečné kroky. Len tak mimochodom mi oznámi, Karol sa s vami rozprávať nebude. „Ďakujem, ale chcel by som to počuť od neho.“ Zuzana mrdne plecom.
Napokon prichádza aj Mello. Jeho známi zakotvili člny priamo pri nás a pomaly sa rozbieha sobotný rodinný piknik. Mello mi zopakuje, že mi žiaden rozhovor neposkytne, ďalej sa však rozprávame. O hodinu neskôr už celá spoločnosť popíja za výskania detí a všadeprítomného dunenia reggae hudby. Len my dvaja akoby sme zabudli na víkend, azúrové more a celú tú nádheru okolo. Stojíme v tieni paliem a hovoríme o jeho živote tu, o Slovensku. O vine, krivdách, podozreniach.
Prečo Mello nechce dať rozhovor
som sa už dozvedel – nepozná ma a nikto ma neodporučil. Môj novinársky preukaz ani pas vidieť nechce, hoci pečiatky z vyše 60 krajín by ho možno presvedčili, že nejde o falzifikát, a ja nie som tajný vyšetrovateľ.
Prečo sa však napriek tomu so mnou ďalej rozpráva, to sa nedozviem. Mello vie, že som sem neprišiel na prázdniny a svoje postupy som mu vysvetlil hneď na začiatku: všetko, čo mi povie, overím alebo vôbec nebudem publikovať, aby som zabránil manipulácii verejnosti. Navrhujem, že urobím nahrávku, ktorú mu poskytnem ako záruku objektivity. Odmieta.
Čo sa teda možno dozvedieť počas párhodinového rozhovoru, ktorý ani nie je rozhovorom? V prvom rade overujem informácie, ktoré som získal už predtým: napríklad že Karol Mello nie je ani trochu chudobný a nepracuje, hoci miestni ho považujú za boháča.
Príklad? Na ostrove sú klasické autá kvôli znečisteniu zakázané a jazdí sa na golfových štvorkolkách. Tá Mellova má náhon 4×4 a patrí medzi to najluxusnejšie na trhu. Mello sa dušuje, že za svojho kríženca vojenského džípu a marťanskej sondy Curiosity zaplatil ledva 10 tisíc amerických dolárov. Na nerozoznanie podobný typ však na ostrove predávajú za 25 tisíc USD.
Mellovci bývajú v jednom z luxusných turistických rezortov, v ktorom stojí mesačný nájom okolo 1 200 USD. To je v Belize veľa peňazí. Toto stredisko zároveň figuruje na turistickom portáli Trip Advisor ako podvodníci veľkého kalibru, ktorí okrádajú turistov, klamú pri uzatváraní zmlúv a dokonca kradnú peniaze z kreditných kariet hostí. Mellovci však s nimi majú evidentne bezproblémové vzťahy a v každom prípade sa nesťažujú.
Lacné nie je ani školné za Mellovho syna. V súkromnej škole v meste sa pohybuje okolo 350 dolárov mesačne. Odkiaľ na to berú na úteku peniaze? Mello tvrdí, že žije z legálnych firiem v Európe i vo svete. Hotely a tak. Môže to dokázať? Nemôže. Pýtam sa na nelegálne obchody, vydieranie a privlastňovanie majetku svojich obetí. Karol Mello sa rozhorčí: nelegálny biznis v živote nerobil a poctivo platí dane. To mi môže odprisahať. Miestni: Mello tu má minimálne jeden podnik, v ktorom namiesto neho figuruje nastrčený majiteľ.
Niet však pochybnosti, že bez ohľadu na to, pobyt Mellovcov v Belize zďaleka nepripomína raj na zemi. Zuzana obetovala svoju skvelú kariéru za akcie v dedinských krčmách a kultúrnych domoch. Sám Mello si zrejme predstavoval život inak ako na niekoľkých štvorcových míľach ostrova, v spoločnosti surferov a amerických penzistov.
Ľudia z ostrova potvrdzujú, že Mellovci odtiaľto takmer nikdy neodchádzajú – pri prekročení hraníc každého z okolitých štátov mu hrozí extradícia. A bezpečnostná situácia sa aj na ostrove zhoršuje rýchlym tempom. Výrazný nárast vrážd spojených s drogovými kartelmi začína byť cítiť aj tu. Samozrejme, v porovnaní s Černákom, ktorý hnije v slovenskom väzení už 18 rokov, sa Mello zrejme sťažovať nemôže.
Tiene karibských paliem sa pomaly predlžujú. S Mellom si vymeníme zopár zdvorilostných fráz a potom sa vracia k svojej spoločnosti na jachtách; ja odchádzam.
Pripravený vypovedať. V hypnóze.
Keď prechádzame na tému jeho problémov so zákonom na Slovensku, Mello je uvoľnený a stále usmiaty, no jeho odpovede znejú ako vopred naučené, slizké úhybné manévre. Či on mal niečo s podsvetím? Najprv treba definovať, čo je to podsvetie.
Pravda o jeho obvineniach? Rád sa podrobí výsluchu a testu na detektore. Dokonca v hypnóze. Jedným dychom však dodáva, že jeho vypočutie nie je možné, pokiaľ sa nachádza v inom štáte. Slovenskí odborníci na trestné právo pritom tvrdia pravý opak: existuje hneď niekoľko možností ako to urobiť, od vypočutia belizskými policajtmi, cez telemost a podobne. Mello i jeho advokát o tom musia nepochybne veľmi dobre vedieť. Nikdy neprejavili ani náznak záujmu.
Karol Mello sa zároveň neustále vracia k svojmu hlavnému tvrdeniu, že je čistou a nevinnou obeťou policajného komplotu. Táto téma má pritom aj úplne protichodný motív, na ktorý by som sa ho zase chcel opýtať ja: totiž že vo všetkých kľúčových momentoch ťažil práve zo zvláštnych omylov a rozhodnutí slovenských policajtov, prokurátorov a súdov.
Na jednej strane, Mello má dobrý dôvod sťažovať sa na políciu. Posledným dôležitým medzníkom jeho káuz je obvinenie z vraždy bratislavského mafiánskeho bossa Čongrádyho, ktorého mal podľa polície zavraždiť spolu s ďalšími komplicmi. Kľúčová svedecká výpoveď, ktorú polícia pred niekoľkými rokmi víťazoslávne predložila verejnosti, sa však ukázala byť falošná a svedok usvedčený z klamstiev. K vražde sa napokon priznali úplne iné osoby.
Na Slovensku sa mi neskôr podarilo overiť, že konanie policajtov, ktorí falošné svedectvo získali, vyšetruje inšpekcia ministerstva vnútra. Vyšetrovateľka však v tomto štádiu odmieta poskytnúť o prípade akékoľvek informácie a bude ho potrebné ďalej sledovať. Anonymný operatívec, ktorý podrobne sledoval vyšetrovanie viacerých zločinov pripisovaných Mellovi tvrdí, že policajti mali dobré dôvody pracovať s verziou falošného svedka a mohli sa stať obeťami jeho klamstiev.
Problém je, že Mellova vôľa rozprávať o jeho temných vzťahoch so slovenskými orgánmi začína i končí na Čongrádyho vražde. Príbeh sa pritom začal už pred vyše desiatimi rokmi, pri vyšetrovaní vrážd Mikuláša Černáka, o ktorom donášal policajtom aj sám Karol Mello. Operatívec hovorí, že práve v tom čase sa vzťahy medzi policajtmi vyšetrujúcimi Černákove vraždy a Mellom stali podozrivo blízke – až natoľko, že Mellove ďalšie úteky a neschopnosť polície ho nájsť poukazovali na vytekanie kľúčových informácií z najužšieho kruhu vyšetrovateľov.
Čo na to Mello? Jeho lakonická odpoveď na záver znie, že v živote nikoho nepodrazí – ani policajtov. O chvíľu však počujem priznanie, že za svoj útek vďačí vysokopostavenému úradníkovi.
Dva závery
Karol Mello veľmi pozorne sleduje všetko, čo sa dnes deje na Slovensku a najmä súdne procesy súvisiace s ním a jeho skutočnými či domnelými kumpánmi. So svojimi slovenskými známymi zrejme udržiava trvalý a bezprostredný kontakt.
Karol Mello stále bojuje. Reaguje na každé nové obvinenie, slovenské agentúrne servisy z času na čas uverejňujú jeho tlačové správy ako reakcie na vyjadrenia slovenských orgánov či médií.
Karol Mello dnes sedí v Belize na kufroch. Neplánuje sa tam usadiť; nekúpil si na ostrove dom a radšej prepláca pobyt v luxusných rezortoch. Nemá ani loď, hoci si ju určite môže dovoliť. Všetko to len zdôrazňuje dočasnosť jeho karibského obdobia – dojem, ktorý si všimli a vyslovili predo mnou aj jeho tamojší známi.
To môže znamenať len dve veci. Buď existuje šanca, že Mellove obvinenia sa postupne, jeden po druhom, vyčistia takým či oným spôsobom, tak ako pri kauze falošného svedka vraždy Čongrádyho. Proces vraždy matky a dieťaťa v Moste pri Bratislave sa ťahá dlhé roky a jeho skorému vyriešeniu nemusia pomôcť ani posledné výpovede Černáka.
Môže teda Mello o pár rokov prísť na Slovensko ako slobodný človek? Vo svetle fungovania slovenskej justície by to zrejme až tak šokujúce rozuzlenie nebolo.
Treba však brať do úvahy aj druhú možnosť: že Karol Mello, istá asertívna blondínka a dve malé deti jedného pekného dňa jednoducho zmiznú zo svojho zahnívajúceho karibského raja a zľahne sa po nich zem.
Nejaká iná krajina vtedy možno nevedomky získa štvoricu občanov, zmenených na nepoznanie, s čistými dokladmi a ctihodným renomé, a niekto, koho sme kedysi nazývali Karolom Mellom, dožije pokojné dni s novou tvárou a identitou.
Posledné slovo má Karol M.
Po návrate do Európy ešte skúšam poslednú sms-ku: že končím článok a ak chce Mello niečo dodať, teraz je posledná šanca. Telefón odzvoní okamžite. Prerývajúci sa Mellov hlas žiada o autorizáciu článku a vyhráža sa. Právnymi krokmi, dementi v tlači a napokon nejasnými frázami, z ktorých trčia hrozby. Vraj môžem byť rád, že ma nedal v Belize zatknúť, pretože som ho prenasledoval. „Ako prosím? Veď si sa za mnou vrátil autom a pár hodín sme sa rozprávali na očiach stoviek ľudí!“ „To je v Belize úplne jedno“, odpovedá Mello. „Vybavil by som ti zatknutie aj tak.“
Posledná otázka, Karol: Černák práve súhlasil o Tebe vypovedať a dokonca sa vraj hanbí za svoje činy. Hlas v telefóne doslova kričí: „Ja sa za žiadne činy nehanbím, na rozdiel od Černáka.“
