Nočný autobus z Panama City nás napokon vypľúva tesne pred brieždením na severozápadnom panamskom pobreží a kdesi v temnotách tušíme obrysy súostrovia Bocas del Toro. Zatiaľ sa len všetci turisti k sebe tisneme na zastávke, pretože začína tropický lejak a všetko naokolo sa zmení na riavu hnedej brečky. O polhodinu neskôr však sa však už ladne kĺžeme na vlnách Karibiku, míňame posledné rozpadávajúce sa chatrče na pevnine a tiché brieždenie nás nachádza na dohľad prvých ostrovov. Súostrovie Bocas patrí k najžiadanejším destináciám v Paname a trh s nehnuteľnosťami ich onedlho pohltí do cenových výšav, o akých sa nám môže len snívať. Rovnako ako Panama City a zopár ďalších miest v Paname a Kostarike, za tento investičný boom vďačia stabilnej politickej situácii a takisto faktu, že Strednú ameriku objavili americkí penzisti. Miesta sú atraktívne, bezpečné a neporovnateľne lacnejšie ako čokoľvek, čo si môžu dovoliť doma v Štátoch. Zvýšená publicita samozrejme láka záujem amerických investorov a postupne sa takéto miesta stávajú cieľom čoraz exkluzívnejších projektov; za desať rokov to tu bude pridrahé aj pre penzistov (nevraviac o domácich) a vystrieda ich prázdninujúca vyššia stredná vrstva Američanov.
Zatiaľ to tu však všetko len začína. Luxusné apartmány so súkromnými plážami sú ešte len vo farebných magazínoch, kde lákajú kupcov, aby sa mohlo začať stavať. Na ich miestach sú v čase nášho príchodu prírodné rezervácie, dažďové lesy a nanajvýš drevené chatrče miestnych obyvateľov. Zatiaľ ich nikto nevyhadzuje z ich ostrovčekov, nikto ich neodrezáva od zásob pitnej vody a potravín ani pred nimi nezamyká prístav, aby sa dobrovoľne vzdali pozemkov. Sú to potomkovia afrických otrokov, ale aj nádenníkov z čias stavby panamského kanála. Ich jazyk je neopakovateľná miešanina angličtiny, francúzštiny a lámanej španielčiny, hovoria takmer s jamajským prízvukom a svet majú „na háku“ ešte viac, ako ich hispánski susedia z pevniny. Okrem afroameričanov žije na súostroví hŕstka pôvodných domorodcov a používajú vlastný nezrozumiteľný jazyk.
Keď pristávame na hlavnom ostrove archipelágu a v jeho rovnomennom meste, deň ešte stále bojuje s šerom. Tu, pri Karibiku, práve končí hurikánová sezóna; každú chvíľu sa vracajú návaly dažďa a keď blúdime po spiacich uliciach, mám neskutočný pocit akejsi snovej pochmúrnej krajiny, v ktorej sa poriadok vecí obrátil na hlavu. Karibik počas hurikánov vskutku nie je tým najprívetivejším miestom na planéte, tým skôr, že palmy na bielom piesku, ohýbané pod nápormi silného vetra, pôsobia v tejto panoráme až nemiestne. Len málokto z nás navštevuje svoje obľúbené plážové destinácie na jeseň či v zime. Už len predstava, že by som sa mal na takomto mieste bezstarostne kúpať, vyzerá zvláštne.
O to je však náš zážitok zaujímavejší. S ďalšou loďou už prechádzame na ostrov Bastimentos, kde budeme bývať a v našom drevenom hosteli napokon pozorujeme z hamakov utíchajúcu tropickú búrku. Lejak-nelejak, ostrovček je nesmierne malebný. Je na ňom jediná dedinka, v ktorej bývame, inak je porastený dažďovými pralesmi a pobrežie sa skladá z krásnych bielych pláží. Takmer každý domček tu má svoje vlastné mólo, ktoré prechádza desiatky metrov do mora. Móla i domy sú z dreva, obalené patinou morskej vody a vetra, skromného života a tvrdej práce ich majiteľov. Domáci nie sú príliš priateľskí; vidieť, že tu nemajú ľahký život a nestoja ani o zvyšujúce sa počty turistov. Osoh z nich majú najmä investori a bohatí majitelia veľkých pozemkov, dnes už drvivá väčšina zo Severnej Ameriky.
Na súostroví trávime niekoľko dní bez nejakej väčšej aktivity. Varíme si jedlo, chodíme na krátke prechádzky na pláž a na iné ostrovy alebo len tak, sedíme na verande a čumíme na pochmúrny Karibik. Občas treba aj vypnúť, nie? Je príjemné tráviť tu krátky čas, no nerád by som tu ostal trčať do konca života, ako mnoho Američanov. Majú tu už celé komunity, svoje obchody a kluby. Žijú z reštaurácií a cestovných agentúr, miestnymi černochmi potichu pohŕdajú a vždy keď ich pozorujem, mám pocit, že sa nevýslovne nudia. Už na mlyne v Kvačianskej doline, kde som býval uprostred lesa ako pustovník dva roky, je stokrát viac zaujímavých vecí, ako tu na ostrovoch. Viem ešte pochopiť vysušené paničky, ktoré sem dochádzajú za svojimi černošskými priateľmi, mladšími o dvadsať rokov. Za ich čas platia v tvrdej mene počas svojho života na Bocas sa udržujú v príjemnom vzrušujúcom vytržení. Ale byť starnúcim mládencom a svoj deň deliť medzi vysedávaním v prázdnej reštaurácii a poobedňajším chľastaním pri základoch svojho budúceho domu…ďakujem pekne.
Keď napokon opúšťame karibskú oblasť a mierime do vnútrozemia Panamy, máme obaja pocit, že sme pekne ukončili prímorskú časť našej cesty. Pláže nás nebavia, o to menej pieskové blchy a západniari, hľadajúci svoj dovolenkový raj z farebných časopisov. Počas cesty míňame chudobné panamské dedinky, vykúkajúce z palmových húštin a čoskoro máme možnosť všetko si pozrieť ešte dôkladnejšie, lebo šofér minibusu práve usúdil, že má príliš málo pasažierov a v nádeji na ďalších spomalí na rýchlosť chromého cyklistu. Hodinu márne dúfa, že niekto konečne vyskočí z kríkov a zaplní mu miesta, ale nestane sa tak. Napokon kapituluje a pridáva plyn, vďaka čomu sa dostávame do cieľa našej cesty ešte v ten deň.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku
