25. októbra opúšťame Bogotu a opäť si užívame malebný kolumbijský vidiek, hrajúci zásadne odtieňmi sýtozelenej. Večer vystupujeme v smutne slávnom meste Medellín; upršané ulice za oknom taxíka boli v osemdesiatych rokoch jednou z najnebezpečnejších lokalít na svete. Slávny medellínsky kartel a jeho Strašnosť Pablo Escobar tu pri vojne s vládnymi silami vytvorili prostredie, v ktorom sa umieralo rýchlo a bez varovania bez ohľadu na to, či bola vaša smrť zámerom, alebo ste náhodou prechádzali okolo nespočetných prestreliek a vybuchujúcich áut.
Dnešný Medellín nič z toho nepripomína; je priateľský a stále v pohybe, vzorné mesto a možno až chvíľami nudné. Bývame u couchsurfera Raula; Raul predáva pneumatiky a okrem toho bez prestania čatuje so všetkými svojimi kamošmi, priateľkou a nádejnými „kosťami“ z okolia. Náš prvý večer to stíhame do krčmy tesne pred víkendovými voľbami, keď nás prohibícia „odreže“ od zdroja životodarných tekutín na tri dni. Počas príjemného večera s Raulom si čoraz výraznejšie začínam uvedomovať čosi čudné v ľuďoch, odkedy sme v Kolumbii. Je to neuveriteľná prívetivosť, akási prirodzená žičlivosť Kolumbijčanov, ktorá nás vo svojich rôznych podobách ohromuje na každom kroku. Nie je nijakou náhodou, že takmer celý náš kolumbijský pobyt sme strávili u členov Couch Surfing, vždy pripravených privítať nás vo svojich domovoch viac, ako kdekoľvek inde.
Raul nie je výnimkou. Zoznamujeme sa s jeho internetovými slečnami, brúsime spolu po meste a zúfalo hľadáme výčapníka, ochotného zabudnúť na volebnú prohibíciu. Zbytočne. Jediným úspechom je skromná porcia likéru v Justyninej káve, nad ktorou s Raulom znechutene krčíme nosmi. Len tak mimochodom zisťujeme, že Raul nám už medzičasom „zarezervoval“ ubytovanie v ďalšom meste u lokálneho člena CS. Zdá sa, že tento cestovateľský klub má v Kolumbii skutočných fanúšikov. Sú medzi sebou v neustálom kontakte, každých pár týždňov poriadajú spoločné žúry v inom meste a radi si vymieňajú cestovateľov, ktorí ich navštevujú. Pobyt v Medellíne je pokračovaním jedného z tých vzácnych období, keď sa nám darí vyliezť z hotelov a autobusových čakární do každodennosti miestnych ľudí, stať sa súčasťou ich životov, porozumieť ich snom a rozoznať farebné odtiene ich predstáv, jazyka, politických názorov.
V Medellíne ešte navštívime múzeum slávneho mestského rodáka Fernanda Botero, ktorého sochy a maľby zobrazujú nezabudnuteľne tučných ľudí a zvieratá, originálnu realitu oblých tvarov: socha tučnej anjelky či tučnej Venuše, obéznych mačiek, prasiat, mafiánskych bossov. Na Boterovom námestí pozorujeme čulý pouličný život, keď začína prudký lejak a ľudia začínajú zúfalo hľadať prístrešok. Pred očami sa nám ponáhľa celý nádherný kolumbijský národ: chudobní pouliční predavači s prerobenými kočíkmi, plnými nezmyselných drobností; chodiace telefónne búdky – panie, od ktorých si môžete zavolať cez jeden z desiatich mobilov, pripevnených retiazkami na ich rukách; otcovia rodín s pivom a garnižami; elegantné dámy, biznismeni. Všetci vyťahujú dáždniky a igelitky, úzkostlivo chránia svoj mejkap a mrnčiace ratolesti. Dážď prestáva, vyliezame spod strechy múzea smerom k autobusovej zastávke a vtedy prichádza druhá vlna dažďa. Behom pár sekúnd sme mokrí do nitky a topánky nám v autobude radostne čľapkajú.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Medellín
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska
