Do Brazílie prichádzame tak, ako to mám rád: po zemi, najprv v preplnenom taxíku a potom peši, s preplnenými ruksakmi. Je tu plno povaľačov,pašerákov, pochybných indivíduí. Nádherné, farebné miesto.
Taxikár, ktorý nás na brazílskej strane vezme niekoľko ďalších kilometrov na juh, je šialený idiot. Po úzkej ceste plnej dier si to švihá 130, v istom momente začne predbiehať auto, ktoré práve cez protismerný pruh predbieha kamión. Nikto nechce ustúpiť, nasledujúcich päťsto metrov prejdeme ľavou stranou v hlinenom zráze za okrajom cesty. O polhodinu určite stretávame jeho rodinného príslušníka: po našom opätovnom pokuse o predbiehanie začne džíp pred nami dôkladne kľučkovať po celej šírke cesty; takto prejdeme až do konca, posledných päťdesiat kilometrov.
Je noc na 4. apríla; čaká nás posledných 700 kilometrov ku Amazonke cez brazílsku džungľu, tentoraz autobusom. Cesta, ktorou prechádzame, bola ešte pred niekoľkými rokmi len z hliny a napriek tomu, že je to jediné cestné spojenie medzi Venezuelou a Brazíliou, väčšiu časť roka bola kvôli dažďom nepriechodná. Výmenný obchod medzi obomi krajinami i tak vtedy nestál za reč a pašeráci si už svoje cesty našli. V noci sa na chvíľu zobudím; autobus sa pohybuje krokom, obchádza popri ceste obrovské hlinené krátery. Všetko je obklopené džungľou a po asfalte ani stopy. Zrejme sme sa už dostali ďalej, ako samotní cestári. Táto cesta má ešte jedno špecifikum: kedysi nad ránom sme na nej nepozorovane preťali rovník a prešli sme na južnú pologuľu.
Ráno pristávame na brehu Amazonky, v polmiliónovom meste Manaus. Manaus v ničom nepripomína fakt, že sa nachádzame priamo srdci najväčšieho lesa na svete, divočiny takej neznámej a obrovskej, že na mape Južnej Ameriky pokryjem svojou dlaňou tisícky kilometrov jej priestoru bez jedinej cesty a zmienky civilizácie.
Nie, Manaus naozaj nič podobné nepripomína. Je plný fabrík a slumov, po džungli tu niet ani pamiatky v okolí desiatok kilometrov. Viac ako dve storočia exportu kaučuku a dreva v okolí Manausu nám dnes dávajú tušiť, čo sa onedlho stane s ostatnými časťami amazonského povodia, ak veci pôjdu súčasným tempom.
Jediným príjemným miestom je tu námestie s budovou opery a klasickou hudbou z reproduktorov. Ubytujeme sa hneď oproti a vyrazíme do smrteľnej páľavy a stopercentnej vlhkosti vzduchu. Prší tu náruživo a niekoľkokrát za deň.
Manaus sme navštívili najmä kvôli možnosti výletov do amazonskej džungle. V cestovnej kancelárii nás čaká prvé sklamanie, ponuky agentov sú úplne rovnaké a najviac zo všetkého pripomínajú dôchodcovské exkurzie. Ceny sú navyše prekvapujúco vysoké a ísť na vlastnú päsť, s prenajatým kanoe a sprievodcom, vychádza ešte oveľa viac. Nakoniec si predplatíme päťdňový pobyt v drevenom tábore, v cene je zahrnutý transport, jedlo, skrátka všetko. Či chceme, či nechceme, Amazonka v našej cenovej kategórii nesľubuje nijaké dobrodružstvo.
A vskutku; na druhý deň prechádzame asi 100km od mesta, do drevených domčekov na brehu jazera. Na mieste nás už čaká obed (samozrejme, vopred objednané vegetariánske jedlo tam nenájdeme) a sprievodca, ktorý nijako neskrýva svoj pohŕdaý postoj voči cudzincom. Pobyt bol napokon presne taký, ako som sa obával: niekoľkohodinové výpady do džungle s dvojicou ďalších turistov, atrakcie a teplé jedlá podľa programu, nočná fotografia s aligátorom.
Tiesnivý pocit, keď prechádzame nádhernými, zarastenými riečnymi ramenami s džungľou nad našimi hlavami, temnou a hučiacou životom: tu by sme mali vystúpiť so svojim stanom a výbavou a na dva týždne presadnúť do ďalšieho kanoe, ktorého majiteľ už nehovorí po anglicky a nebude nám na večeru vysmážať hranolky. Hoci sme stále ďaleko od skutočného pralesa, ktorý sa rodí a umiera vo vlastnom nekonečnom cykle už tisíce rokov, týchto zopár dní nám aspoň dáva tušiť, aký svet to tu okolo nás vlastne pulzuje.
Zomknuté koruny stromov vytvárajú prítmie, cez stromy prerastajú parazitické kríkovité dreviny a cez ne ešte ďalšie a ďalšie. Každá smrť je tu zároveň životom a nádejou pre iných. Všetci žerú všetkých: vtáky, ryby, hmyz, cicavce. Útočia na nás stovky komárov, okolo hláv lietajú flotily netopierov a požierajú komáre. Mútna, hnedá rieka hostí pirane, sting raye, sladkovodných delfínov. Plávanie v nej, to je zážitok z miniatúrnych čiastočiek, ktoré akoby vodu zhusťovali; kde-tu mihnúce sa telo ryby a ľahká panika, i napriek tomu, že pirane majú skutočne na robote čokoľvek iné než obhrýzanie ružových, hlúpych bytostí špliechajúcich okolo seba.
Na mieste, kde sme, niet nijakých domorodcov. Tých nájdete stovky kilometro odtiaľto, v špeciálnych uzavretých rezeráciách, ktoré patria iba im. Počas pobytu v džungli sa však prinajmenšom dá získať tušenie, aký typ života museli viesť pred objavením civilizovanými ľuďmi, a aký typ života naďalej vedie tých niekoľko, ešte stále izolovaných kmeňov na tomto kontinente. Permanentný strach z okolia, deň v šere korún stromov, divokosť a násilie ako základná definícia ich interakcie s večne ohrozujúcim prostredím. Každý presun na drevených kanoe, tichých a rýchlych ako smrť, lebo v Amazonke sa všetko, čo stojí za zmienku, odohráva na vode. Lov, transport, zmena počasia, všetko je spojené so stavom a úrovňou nekonečných, prepojených riek.
Dnes je formálne začiatok zimy, teda obdobia dažďov. Búrky naberajú na intenzite a ich počet za deň sa pomaly znásobuje. I napriek tomu, pri našich výletoch po úzkych lesných ramenách je jasne viditeľná čiara hladiny vody, akú všetky rieky v okolí dosiahnu za niekoľko týždňov. Rysuje sa na kmeňoch stromov a siaha neuveriteľné takmer štyri metre nad terajšiu úroveň. Tvár okolia sa vtedy výrazne zmení, suchomylné zvieratá ustúpia hlbšie a ľudia, naopak, budú môcť cestovať ľahšie a rýchlejšie. V oblasti Amazonky niet takmer nijakých ciest, všade sa však dostanete loďou, na náštevu k susedom, do obchodu, do školy, ale aj o tritisíc kilometrov ďalej.
Samotná rieka Amazonka je neuveriteľne široká a obrovská rieka, ktorá preteká naskrz Južnou Amerikou zo západu na východ. Čo ju však robí skutočne neporaziteľnou, sú stovky riek a tisíce ramien, ktoré sa do nej vlievajú a ktoré vytvárajú navzájom prepletenú sieť, zasahujúcu i ďaleko tam, kde už o existencii nejakého hlavného koryta tušia ľudia len veľmi hmlisto.
Tak je to i v oblasti, v ktorej trávime našich niekoľko dní turistických penzistov. Na hlavnom koryte Amazonky sme pri príchode pozorovali zaoceánske obchodné lode s kamiónmi a kontajnermi, tu, sto kilometro ďalej po prítokoch, míňame samoobsluhu hojdajúcu sa na brehu jazera, oproti nám prechádza kanoe – školský autobus s čvirikajúcimi deťmi a ľudia vracajúci sa z práce (hoci drvivá väčšina ľudí je tu celkom bez príjmov a žijú len z toho, čo si dopestujú a vymenia). Raz zamávame loďke s mladomanželmi, nevestin závoj čerí vodu z oboch strán uzučkého motorového člna. Ľudia sú všade, v každom prostredí a tak či onak, ich život sa zakaždým krúti okolo tých istých potrieb a záujmov.
Kontextové odkazy:
Amazonka video
Fotogaléria Brazília
no images were found
