18. novembra prestupujeme v meste Rivas do ďalšieho školského autobusu a nikaragujským vnútrozemím prechádzame nejakých 62 kilometrov do koloniálneho mesta Granada, ešte stále na brehu jazera Nikaragua. Už po tisíci krát pozorujem správanie Latincov a klíči vo mne rozhodnutie, že skôr či neskôr ho budem musieť nejakým spôsobom popísať. Latinci sú fakt poriadni exoti a treba sa ich naučiť chápať o to viac, že ich nájdete od južnej Patagónie až po severné Mexiko a dokonca ešte ďalej, na predmestiach všetkých amerických miest. Keď som s nimi, často mi lezú na nervy, ale vždy sa napokon s nimi dobre nasmejem a skôr či neskôr mi začnú nástojčivo chýbať. Zo zadumania ma prebudí až trúbenie autobusu, ktorý práve vpálil plnou rýchlosťou na mestské trhovisko plné ľudí a prebíja si cestu medzi vozíkmi a haldami melónov.
Granada je absolútne stelesnenie pravého stredoamerického mesta: je horúca a špinavá, preľudnená a smradľavá, nájdete tu všetky farby tohto sveta, rasy, mätež zvukov a tiel, ohlušujúcu hudbu na uliciach a nádherné, rozpadávajúce sa budovy z niekdajších koloniálnych čias. Ubytujeme sa v akomsi hosteli na bočnej ulici a mohol by to byť rovno Marriott, lebo spoločné kúpeľne sú čisté, internet zadarmo a v strede koloniálneho dvora tróni skutočný bazén s vlažnou vodou. Hneď ako zistíme, že v izbe funguje aj ventilátor, je nám jasné, že tu ostaneme navždy a možno až dva dni.
Vonku sa žije v akomsi tropickom polospánku medzi tieňom a ďalšou fľašou rýchlo teplejúceho piva. S Justynou si vybehneme do ulíc, na výbornú pizzu a ovocnú šťavu. Vo väčšine štátov Južnej Ameriky sa všetky dievčatá vo veku od 10 do 110 rokov označujú typicky mačovským spôsobom – »mamina« („mamasita“). U nás tomu zodpovedá niekdajšia „kočka“, „kosť“, alebo drsnejšie bratislavské označenie „lokša“. Veľmi nerozumne to teda po prvýkrát skúšam aj tu. Dve dievčatá v ovocnom bare majú čosi okolo osemnásť a ich reakciou na vetu „drobné si nechaj, mamina“, sú symptómy ľahkého infarktu. Je mi jasné, že situácia je vážna a nabudúce mi napľujú do pomarančového džúsu (ak nie niečo horšie); snažím sa teda všetko zachrániť a horúčkovito im vysvetľujem, že všade naokolo je „mamina“ neodmysliteľná lichôtka. Dievčatá iba nahnevane krútia hlavou: maminou si choď urážať niekoho iného. U nás sa také nehovorí. V Nikarague to už radšej neskúšaj, »gringo«. A takto skončil môj prvý aj posledný pokus zapadnúť medzi miestnych…
Skôr, než sa stihneme v tomto zaujímavom meste porozhliadať po zapáchajúcich uliciach, prichádza koniec nášho pobytu. Balíme si ruksaky, čumíme na vlnky nášho hostelového bazéna a ukladáme sa na krátky, nepokojný spánok pred začiatkom posledného veľkého ťahu smerom na sever.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku