Obchodný duch Poliakov má mnohé podoby a je neoddeliteľnou súčasťou ich národnej identity. Na Slovensku ho najradšej poznáme pod názvom šmelinárstvo. Ale poľské šmelinárstvo má vlastnú dušu, históriu i romantiku.
Predslov 1958
V roku 1955 socialistický svet vyzerá tak trochu ako v šiesty deň stvorenia. Nad vodami sa ešte vznáša duch Stalina a všade vládne harmónia, ale čosi cítiť vo vzduchu. Následné odštartovanie turistickej výmeny medzi Poľskom a ČSSR je rovnako nevinné, ako prvý smrteľník uťapkaný z blata.
No v 60. rokoch už typický poľský súdruh rutinózne cestuje na dovolenku do ČSSR cez Východné Nemecko a Maďarsko. V každej krajine možno predsa čosi vymeniť s dobrým ziskom a domov priniesť nielen doláre, ale aj posvätné artefakty ako večné perá, západné žuvačky, či nebodaj skutočný elektrický mixér. Tajná mapa poľských veľkomiest sa skladá z predavačiek, ktoré od vás kúpia českú drogériu, diskrétnych kupcov ruského kaviáru a prostredníkov nakupujúcich maďarské parochne.
Služobná cesta 1978
O ďalších desať rokov sa situácia celkom vymyká spod kontroly. Colný úrad zabavuje ročne pašovaný tovar za 14 miliárd zlotých – pričom oficiálny štátny import dosahuje len 34 miliárd zlotých. Colníci registrujú v prístavoch priemerne 100 kg príručnej batožiny na osobu. Do Turecka a NDR smerujú dlhé kolóny turistických prívesov; najsmelší poľskí cestovatelia vymieňajú až v Thajsku, Singapure či Hong Kongu. Na zdesenie politických ideológov sa v rukách colníkov ocitajú nielen tradiční pašeráci ako námorníci či letušky, ale celé športové družstvá, vedecké delegácie a umelecké zbory.
To však nie je všetko. V tomto čase sa rozbiehajú veľké medzinárodné projekty a s nimi masové cezhraničné služobné cesty. Vydávanie hromadných víz pre migrujúcich zamestnancov znamená, že šmelinárstvo získava celkom nové, doteraz nepoznané dimenzie, ktoré navždy zmenia tvár socialistickej spoločnosti stredoeurópskeho typu.
Jacek
Počas prvej cesty do Ruska Jacek vylezie z vlaku len dvakrát: raz mu ruskí colníci vysypú batožinu priamo na perón, druhýkrát naňho príde rad doplniť zásoby chľastu pre celý vagón.
Poľská pracovná brigáda buduje vodnú elektráreň neďaleko Stalingradu. V Krajine osloboditeľov plnia plán vzorovo, bez ohľadu na prekážky. V praxi však musí poľský vedúci stavby ožierať svojich ruských šéfov, milicionárov aj stavebnú inšpekciu – to je podmienka dobrej spolupráce. Poľskí majstri musia ožierať ruských robotníkov, inak nikto z nich nepohne prstom a s ťažkou technikou sa môžu rozlúčiť. Peniaze na hektolitre vodky sa dajú získať len krádežami stavebného materiálu, vďaka čomu si prilepší celá poľská brigáda.
Keď Jacek pochopí ekonomickú mašinériu medzinárodnej socialistickej stavebnej výpomoci, začne mu svitať aj v iných oblastiach. Na prvú dovolenku do Poľska už z vlaku vystupuje v každom väčšom meste. Kufre má napokon vyplnené kaviárom a chodbička vagóna je po okraj zahádzaná domácimi spotrebičmi všetkých kolegov. Pred druhou dovolenkou zavolá do Ruska aj ženu. Domov cestujú s tromi chladničkami, šestnástimi žehličkami a piatimi mixérmi. Po jednom produkte nechá u ruského colníka, ktorý mu kedysi vyhádzal obsah kufra na perón; ostatné predá susedom a kolegyniam v Poľsku. Pri tretej ceste domov je už Jacek stavebný majster a vykašľal sa na kaviár aj spotrebiče. V kufríku s dokumentmi má zašité kilo zlata, ďalšie štyri kilá mu prenášajú podriadení za štedrú odmenu a dobré kádrové hodnotenie.
Dovolenka 1988
Masový fenomén šmelinárstva v Poľsku a v iných krajinách je pre socializmus poriadnou fackou. Systém smerujúci k beztriednej spoločnosti práve stvoril jedinečnú ekonomickú triedu, a tá nielen okráda hneď niekoľko ľudových vlád naraz, ale vytvára aj nebezpečnú ekonomickú nestabilitu. Najlepšie to vystihuje známy východonemecký vtip: Čo sa stane, keď náš obchod navštívia poľskí turisti? Mesiac nebudeme mať čokoládu.
Ešte hrozivejší je však fakt, že vďaka neriadenej výmene tovarov vzniká celá sivá ekonomická sféra, celkom nezávislá alebo dokonca parazitujúca na oficiálnom štátnom obehu. Veľké množstvo ľudí sa v Poľsku stáva celkom nezávislých od štátu. Nie sú odkázaní na oficiálnu prácu, na obchody a dokonca ani na štátnu menu, keďže šmelina prebieha najmä v devízach. Totalitný štát celkom zlyháva vo svojej kľúčovej funkcii: kontrola vlastných obyvateľov.
Mariola
Poľský dovolenkár si užíva prázdniny niekoľkokrát do roka. Pred cestou dá dokopy svoj otlčený Polonéz s prívesom, balíček dolárov ukryje do ruličky pod prístrojovú dosku a získa informácie o najnovších obchodných trendoch za hranicami. Žena zatiaľ zavinie do varených kapustných listov pohánku, hríby a hovädzie. V noci prenesie spiace deti na zadné sedadlá, prežehná sa smerom ku kostolu a nastúpi do auta.
Dovolenkuje sa v najlepších turistických destináciách. Turecko: deti sa naháňajú na pláži pri kempingu, dospelí dovolenkári zatiaľ zapĺňajú prívesy handrami v istanbulských veľkoskladoch. Prenikavé vône obchodíkov, nekonečné šálky čaju pri zjednávaní. Večer vodka, manželove fúzy a rýchle vŕzganie v prenikavom smrade jeho ufúľaných bielych ponožiek. Zastávka v Maďarsku: Balaton, predaj handier priamo na kapote auta, nákup 30 kg klobásy a paprikového korenia. Československo: predaj ďalších handier, nákup krištáľu a úzkoprofilovovej domácej chémie plus 20 kartónov Študentskej pečate. Ešte dojesť lepkavý dvojtýždňový proviant, dostať hnačku a vysrať sa v mestskom parku v centre Prahy. A tak ďalej.
Cezhraničné vláčenie komodít má však zároveň neblahé následky. Za svoj neskazený kapitalizmus začínajú mať Poliaci medzi ostatnými súdruhmi naozaj zlú reputáciu, ktorá napodiv prežije aj Varšavskú zmluvu. Relatívne bohatých východných Nemcov či Čechoslovákov samozrejme nezaujíma, že fúzatí priekupníci nechodia na dovolenku zo zábavy, ale preto, že v Poľsku sa práve začal koniec socializmu a na lístky je všetko od menštruačnej vaty po cukor. V posledných rokoch železnej opony teda Poliaci cibria svoje obchodné znalosti a kontakty, zatiaľ čo ostatný socialistický ľud od nich náruživo nakupuje a predáva, hoci s čoraz pohŕdavejším výrazom na tvári.
Napríklad keby Mariola vedela, čo znamená slovo šmelinár, určite by sa prestala usmievať. Ale Mariola nevie: stojí pri svojom plechovom rozkladacom stolíku a usmieva sa na tlstú Slovenku, ktorá ju práve nazvala šmelinárkou a drží v ruke jej džínsy. Obe stoja na dostihovej dráhe plnej ľudí, ktorých sem v sychravé sobotné ráno prilákala burza. Dostihová dráha je celkom nepatrične postavená na kraji ozrutného sídliska, pri lesíku plnom ľudských a psích sračiek. Mariola vie svoje, lebo po noci strávenej v aute na parkovisku si bola čupnúť práve do lesíka.
Pozri, cigaňa, tu je diera. Zákazníčka nahnevane ďobe prstom do diery a sťažka sa prehrabuje v kope handier na zemi. Hľadá svoju veľkosť; nevdojak si pri tom prdne. Mariola radšej vráti Slovenke peniaze. Zle odstrihnuté texasky v slonej veľkosti dostala od Turka len ako pozornosť podniku, keď kúpila sto kíl normálnych handier. Keby Mariola vedela, že roztrhaná texaskovina sa stane ešte väčším hitom, ako farebné turecké nášivky, dieru by rozstrapkala a texasky predala s prirážkou. Ale Mariola nevie: v módnych trendoch sídlisk východnej Európy sa rozstrapkané texasky objavia až o pár rokov.
Pri susednom stolíku predáva Mariolin manžel obchytkané časopisy Burda a hodinky s kalkulačkou. Mariola nikdy nevedela pochopiť, prečo sa na Slovensku lepšie predávajú Burdy s krajčírskymi strihmi, ako nemecké porno magazíny, ale biznis je biznis. Pri manželovom stolíku stojí kostnatý fagan s červeným vylešteným bicyklom a závistlivo si skúša digitálky. Na chvíľu sa im stretnú pohľady: chlapec si vzdychne, hodinky položí na stôl a pomaly odchádza. Keby Mariola vedela…
Hranica 1998
Koniec komunizmu je už dokonalým obrazom rezignácie a zlyhania štátneho ekonomického dozoru: pred pár rokmi prebehol v Poľsku výnimočný stav a s ním nedostatok základných tovarov, čítaj zvýšený dopyt po pašovaných produktoch od servítok po klobásy. Uvoľnenie cenzúry zase spustilo pololegálny obeh voľnej kultúry a zároveň jej export do zahraničia. Bratislavskí vysokoškoláci obliehajú poľský inštitút v honbe za zakázanými knihami, nehovoriac o depešáckych proletároch všetkých krajín, ktorí sa spájajú pri počúvaní falšovaných poľských kaziet.
Roky plynú; socializmus sa stáva vyblednutou minulosťou, poľské zručnosti však získavajú na význame aj v trhovom hospodárstve. Okrem raketového vzostupu svojej podnikateľskej sféry a najväčšej burzy cenných papierov v strednej Európe, Poliaci využívajú i vyšliapané pašerácke chodníčky: z Ukrajiny šmelujú cigarety, ktoré potom zaplavujú drahé trhy v Nemecku a Holandsku. Zo Slovenska a Česka skupujú lacný chľast, ktorým možno zaplaviť vlastný morálny nepokoj a iné poľské neduhy.
Ľudí, ktorí neúnavne prechádzajú hranice niekoľkokrát denne, v Poľsku nazývajú Mravce. Mravce majú presne spočítané, koľko zarobia na každom pašovanom mililitri a koľko colníkov stojí na ktorých hraniciach. Bývajú to muži, ženy i deti – s uštvaným výrazom na tvári skúšajú všetky možné dopravné prostriedky, kým ich nespoznajú aj na novej colnici a celá námaha vyjde nazmar. A keď sa so Schengenom skončí éra pašovaného alkoholu, mravce presadnú do nemeckých ojazdených áut, ktoré začnú vo veľkom predávať v domácich autobazároch.
Mravce nie sú samozrejme nič iné, len ďalšie vtelenie Pracovníkov a Dovolenkárov.
Mravec
Sedím v kupé už niekoľko hodín. Vlak sa štverá po posledných slovenských stráňach smerom k Hranici. Zostal som tu len ja, mĺkvy poľský mladík a naše dva hraničné problémy. Prvým je mladíkova cestovná taška. O tomto probléme som sa dozvedel, keď som mu tašku pomáhal vyložiť na poličku: vážila aspoň pol tony a podozrivo to v nej štrngalo. O druhom probléme sa dozviem tesne pred Hranicou, keď môj čierny kocúr Mao Ce-Tung z výšky nedôverčivo ogrcia celé kupé.
Pozrieme s mladíkom na seba. Obaja vieme, že je zle. Pogrcaný kocúr bude v Poľskej republike takmer naisto nevítaným hosťom. A miestnym colníkom sa toho dá vysvetliť naozaj málo. Navyše v momente, keď mladíka vyzvú, aby si presadol do nepogrcaného kupé, voľky-nevoľky bude musieť vziať svoju štrngajúcu tašku plnú pašovaného chľastu – zrejme priamo na strážnicu. Na druhom konci vagóna sa už ozýva zlovestný dupot poľských kanád.
Mravec v poslednom pude sebazáchovy napne šľachovité ruky, tašku stiahne z poličky a s námahou ju odtiahne do vedľajšieho kupé. Stojím uprostred mačacích zvratkov v tvare srandovných hviezdičiek, ktoré boli pred pár hodinami suchým krmivom renomovanej značky. Kocúr ich musel hltať bez hryzenia: otvorím okno a holými rukami vyhodím zo dve hrste slizkého svinstva. Teraz mi je jasné, že vyzerám horšie, ako pogrcaný kocúr, ktorý sa v medzičase stihol vylízať, akoby nič. Nasledujem jeho príklad: ruky si utriem do bielej pokrývky operadla a vrátim ju na miesto rubom nahor. V momente, keď colníci vlezú do ďalšieho kupé, schytím mačku aj ruksak a prekĺznem sa k Mravcovi. Za pár sekúnd je u nás hliadka. Mate tu kurva smrud, Slovaci. Skôr, ako stihnem zareagovať, spoza plecnatého Poliaka sa ozve írečitá slovenčina. To je predsa váš doblvaný vlak, kurva Poľaky! Poľská hliadka teraz stojí tvárou v tvár slovenským colníkom. Orgány na seba chvíľu nenávistne gánia a napokon nazrú do nášho kupé. Ja, Mravec i mačka sa tvárime znudene.
Odkedy som začal navštevovať Poľsko, vždy som rozmýšľal, kto vlastne sú poľskí šmelinári z môjho detstva. Teraz konečne sedím oproti jednému z nich a počúvam jeho rozprávanie. Zrazu si uvedomím, že ich bolo zbytočné hľadať: prakticky všetci Poliaci boli zároveň šmelinári. Neviem si len spomenúť, čo mi na šmelinároch kedysi vadilo. Ponúkali vždy to, čo sme si nevedeli zohnať my sami – a majú to doteraz, pretože ulice poľských miest si udržali svoju takmer orientálnu atmosféru. Vždy plné stánkov a pouličných stolíkov, na ktorých si za pár zlotých kúpite svoj sen o zlatých hodinkách Omega, dáždnik a šnúrky do topánok. Nevšimnú si ich len mestskí policajti, ktorí tu majú všetko zadarmo.
Šmelinári sú vo svojej zlej reputácii naozaj nevinne. Marioline deti budú spomínať výlety po Európe s nostalgiou do konca života. A keby Mariola vedela, že kedysi na petržalskej burze stretla chlapca, ktorý vzápätí predal bicykel svojej sestry, za utŕžené peniaze si kúpil hodinky s kalkulačkou, tie sa mu onedlho pokazili a vďaka tomu o 23 rokov neskôr napíše o Mariolinom živote na svojom blogu…
Ale Mariola nevie. O 23 rokov neskôr už bude s vyrezanou maternicou dožívať v upadajúcom robotníckom mestečku.
Jacka stretnem pri ďalšej ceste vlakom. Bude mať spotenú rozopnutú košeľu a v ruke poloprázdnu fľašu vodky. Rozpovie mi o kaviári, zlate a kamiónovom pašovaní v 90. rokoch. Neskôr sa rozľútostí a bude sa mi ospravedlňovať za poľskú armádu, ktorá v šesťdesiatom ôsmom okupovala Československo. Odpustím mu. Mao Ce-Tung šťastne prežije cestu a v Poľsku sa okamžite udomácni: vráti sa jeho nevídaná slovenská potencia a znásilní všetky mačky v okruhu 6 kilometrov. Zomrie až o niekoľko rokov, príznačne na vírus HIV. Utrpenie mu ukončí milosrdná injekcia zachmúreného zverolekára v koženej mäsiarskej zástere. V mestečku však dovtedy prudko vzrastie populácia čiernych mačkovitých šeliem.
