Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
Pred osemdesiatimi rokmi sa mladý muž menom Eric Blair, dnes známy ako George Orwell, dostal do finančných problémov. Niekoľko týždňov býval priamo na parížskych uliciach, a neskôr v najhorších pajzloch vtedajšieho Londýna. Orwell vďaka tomu objavil nesmierne živý svet na okraji spoločnosti, ktorý sa odohráva priamo na dosah ruky bežných obyvateľov, a predsa je pre nich celkom neviditeľný.
Orwellov odkaz hľadám aj na dnešných nudných a hygienických európskych uliciach. Spontánny slobodný život sa na nich zdá byť bez šance, ale všetko je inak. V Holandsku napríklad funguje agentúra, vďaka ktorej si môžete na niekoľko dní vyskúšať bezdomovectvo pod dohľadom skúseného sprievodcu. Existujú ale aj menej kŕčovité metódy. Pre mňa je to napríklad nutkanie dať sa do reči s prvým asociálom, ktorý mi skríži cestu. Takéto stretnutie sa môže ukázať spásou vždy, keď sa ocitnete v ďalšom meste nudných pamiatok, múzeí a dôchodcov, takých typických pre starú dobrú Európu.
Rebeli
Bezdomovec Heňo sa pri mne pristavil na ulici Alberta Einsteina, keď som sa náhlil na letisko. Nezúčastnene mi oznámil, že pochádza zo severu, kam sa vrátiť nemôže a nechce a jeho právoplatným domovom sa stal lesík medzi dvomi bratislavskými mostmi. Rozdelil som sa s ním, o čo sa dalo; môj prvotriedny tabak si v zelenej plechovej škatuľke veľkodušne zmiešal s pozbieranými špakmi a mlčky sa zahľadel do prázdna.
Napokon veľavýznamne prikývol jednému z démonov, ktorí ho nútili ustavične žmurkať a mykať kútikmi úst, zamával mi na rozlúčku a aj so svojím kočíkom sa pobral ďalej, smerom k Auparku. Heňo bol prvou predzvesťou, že zaujímavý svet sa ukrýva aj za nudnými európskymi mestami a ulicami. Stačí naň siahnuť a dať sa stiahnuť tak hlboko, ako mu to len dovolíme.
O niekoľko dní neskôr ma už pri pohľade na zarastenú dobrácku tvár nejakého Andreasa napádali myšlienky o úpadku západnej civilizácie. Andreas bol výnimočný tým, že bol jediný bezdomovec s rakúskym pasom, akého som kedy stretol, a že som ho mohol stretnúť práve tu, na exkluzívnom pobreží zürišského jazera. Sedel v bandičke mladých sfetovaných revolucionárov, ktorí sa rozhodli okupovať Zürich, zachrániť svet a dožičiť si zopár náhlivých orgazmov v prestávkach medzi špičkami z kokaínu a marihuany. Pristavil som sa pri nich počas potuliek Zürichom – bola to jediná skupina ľudí, ktorá na okolí šírila pohoršenie mamičiek s kočíkmi a pofajčievajúcich penzistov, a vďaka tomu úspešne odolávala nehybnosti.
Okupácia Zürichu sa podľa Andreasa odohrávala v dvoch rovnako beznádejných dejstvách: najprv si rozložili stany priamo na zürišskom Lindhenhofe, ale keďže ide o jednu z najdrahších ulíc na svete, policajti ich vykopli skôr, ako revolucionári stihli zistiť, že do asfaltu sa nedajú zaraziť stanové kolíky. Svoju terajšiu iniciatívu nazvali Reokupácia a pre istotu ju realizujú 5 km od centra mesta, aby im poliši dali pokoj. To, že ich revolúcia tu nikoho nezaujíma, je druhá vec. Mne i Andreasovi je jasné, že okupácia Zürichu sa konať nebude, pretože mladí stanujú na brehu už tretí deň, míňajú sa im batérie v Macoch a iPhonoch a frontálny útok bez fotky na Facebooku predsa v dnešných časoch nie je možný. Andreasovi je z toho smutno: pomaly prežúva použité čajové vrecúško a rozpráva mi o svojom živote programátora, ktorý miloval počítače, ale ešte viac voľný život, hlučnú hudbu a chľast. Keď sa konečne vykašľal na kariéru, rodičov aj na rodný Graz, pocítil skutočnú slobodu a tá je preňho viac, ako teplá posteľ. Vždy, keď môže, radšej žobre ako pracuje. Dnes má 44 rokov a cíti sa byť starý, no šťastný, ten novodobý bítnik so stopami moču v rozkroku a poloprázdnou fľašou s etiketou WHISKY by LIDL.
Ulica
Langstrasse, tá vykričaná štvrť, je pýchou Zürišanov. Musel som sa tam vybrať. V ich sterilnom meste je jednou z mála oáz neviazanej zábavy, živelnosti a farebných imigrantov. Teda všetkého toho, čo Švajčiari nechcú mať doma, ale veľmi radi si za tým povyrazia do miest a bordelov v zahraničí. Každého, kto ich príde navštíviť zvonka, väčšinou skôr či neskôr zavedú aj na Langstrasse, aby bolo jasné, že aj oni, vždy spoľahliví Švajčiari, vedia, čo je to život bez zábran.
Toto je jedna tvár Langstrasse. Iróniou je, že čím ju Zürišania viac milujú, tým viac ničia jej ducha. Za jej kozmopolitnou povesťou sa sem totiž začala sťahovať miestna finančná a umelecká smotánka, ktorá si potrpí na imidž nezodpovedných dekadentov, ale ešte viac na dvojposchodové luxusné byty, a ceny nehnuteľností tak vystrelili do nebies. Pomaly miznú hodinové hotely či miniatúrne bytíky a s nimi ich obyvatelia, ktorí si musia vystačiť s bočnými uličkami. Fasády naďalej pripomínajú hocijakú berlínsku či parížsku štvrť multi-kulti, zvnútra ich však už rozožierajú dizajnérske bytové ateliéry a chladničky pripojené na internet.
Druhá vrstva ulice Langstrasse prebieha paralelne s tou prvou. Pomedzi bary a lacné kebaby ako rakovina pomaly prerastajú luxusné obchodíky, no obchod s drogami a bielym mäsom slúži obom skupinám a kvitne rovnako dobre alebo lepšie, ako trh s nehnuteľnosťami.
Pri každej križovatke postáva chlapík, ktorý je tu navidomoči doma, a s mnohými okoloidúcimi si vymieňa pozdravy i darčeky. Má tu veľa známych. Druhý muž posedáva obďaleč, tvári sa znudene a uprene pritom pozoruje okolitý ruch. Keď sa okolo prvého chvíľu obšmietam s fotoaparátom, druhý sa zdvihne a s neskrývaným nezáujmom si ma obzerá nepríjemne zblízka. O chvíľu si však aj on dá pohov.
Tesne po súmraku je ulica takmer prázdna. Odrazu však vidieť, kto je tu pánom. Chvíľu pozorujem maďarskú šľapku, jej švajčiarskeho pasáka a ich líbyjského dílera. Keď začínam fotiť, jediný, kto sa poriadne naštve, je maďarská šľapka. Pasák na mňa vrhne len zvedavý pohľad; v podstate mu je jedno, či som z cudzineckej polície a či mu zatknem jedno zvieratko. Díler ani len nežmurkne – som preňho úplný vzduch. Maďarská šľapka mi zatiaľ cez ulicu nadáva do kuriev po nemecky i po maďarsky, neustále však pritom poškuľuje po nádejných zákazníkoch. Arschloss pičábo!
Keď napokon čosi pred polnocou poslednýkrát prechádzam ulicou, pomaly do nej začínajú prúdiť jej noční návštevníci. Langstrasse je zrazu plná ruchu: ľudia prichádzajú pešo, na svojich nablýskaných Porsche, v starých volkswagenoch aj na skateboardoch. Prišiel čas na chvíľu piatkového šialenstva: uchmatnúť si trošku z tejto ulice aj pre seba, dotknúť sa ľudí zo sveta za zrkadlom a pocítiť ich slobodu, aby nimi mohli ako slušní ľudia v pondelok cestou do práce opäť opovrhovať.
