S existenciou Fabriky sa mi zveril rakúsky bezdomovec Andreas. Bolo to na brehu züršského jazeka; v ústach mal uslintaný džoint a nebol triezvy. Slnkom zaliate nádvorie neďaleko Zürichu som preto napokon skoro prehliadol: na prvý pohľad pripomína akúkoľvek inú továreň. Výrobná hala je však od strechy až po päty postriekaná grafitmi a na zemi sú porozhadzované policajné gumové projektily.
To, čo sa deje vo vnútri, je už celkom v rozpore s našimi stereotypmi o bohatom a sterilnom Švajčiarsku. Povolenie na bývanie v tomto rozpadávajúcom sa komplexe by asi nedal žiaden stavebný úrad na svete, hygienika by trafil šľak, nelegálny bar na prízemí by mal skonfiškovať daňový úrad a jeho klientov cudzinecká polícia. Pankáči by mali šíriť chaos a verejné pohoršenie a slušní susedia sa báť o svoje deti…
Má to však háčik – všetko tu funguje presne naopak. Úradníci sa tvária, že o ničom nevedia, medzi železným šrotom pobehujú šťastné deti a Fabrika je kultúrnym centrom inak nudného a bezútešného mesta. Aby to nebolo všetko, pankáči šíria idey občianskeho aktivizmu, hoci nanajvýš svojráznym spôsobom.
Squating, teda zaberanie opustených budov a ich osídľovanie bez ohľadu na súhlas majiteľa, je činnosť na pomedzí ignorovania súkromného vlastníctva, ideálu komunitného života a občianskeho aktivizmu. Tento postoj možno zhrnúť do intuitívnej myšlienky, že mať strechu nad hlavou je dôležitejšie, než list vlastníctva niekoho, kto na danú budovu dlhodobo kašle. Vo Švajčiarsku je to vyjadrené zákonom, podľa ktorého majiteľ nemôže vyhodiť squaterov zo svojho pozemku v prípade, že ho dlhodobo nevyužíva a nedokáže ani predstaviť plán jeho využitia do najbližšej budúcnosti.
Rovnakú filozofiu zastáva aj Sipi: väčšinu svojho dospelého života squatuje po celej Európe, a tak keď mu známy prezradil, že pri ich rodnom meste sa onedlho vyprázdni fabrika, ktorú magistrát nebude ďalej prenajímať, neváhal a vliezol do nej cez okno v ten istý deň, keď posledný nájomník vysťahoval svoje stroje. Vtedy by ho ešte policajti vyhodili bez okolkov na ulicu, no Sipi natiahol nozdrami ten správny vietor a okamžite sa vybral na magistrát. A keďže ľavicová mestská rada v tom čase zo všetkého najviac túžila naštvať pravicovú vládu zürišského kantónu, Sipi zabrnkal na tú správnu nôtu. Jeho squateri nielenže mohli vo Fabrike zostať, ale mestský magistrát im prvý rok ešte aj platil účty za prúd a vodu.
To bolo pred šiestimi rokmi. Mesto Binz nemalo peniaze na prerobenie svojich zanedbaných priemyselných budov na zaujímavé výstavné či oddychové priestory, malo však Sipiho Fabriku, v ktorej sa toto všetko podarilo dosiahnuť bez akýchkoľvek dotácií a úradníckej byrokracie. Odvtedy sa Fabrika zmenila na nepoznanie – je z nej jeden z najväčších squatov v Európe, v ktorom žije vyše 50 ľudí. Organizujú množstvo kultúrnych a komunitných podujatí, ale aj politické akcie a demonštrácie. Výstavy, koncerty a tvorivé krúžky pre deti z okolia sú tu rovnako dôležité, ako antifašistické akcie a verejné protesty.
Kedysi ošarpaná budova pripomína fabriku už len tvarom; grafiti jej dodávajú neopakovateľný pestrofarebný imidž a v neposlednom rade aj kvalitný ochranný náter. Jej interiér je spojením industriálneho armagedonu a umeleckej tvorivosti, tradičného remeselníctva a novodobej dekadencie. Dlhá továrenská hala je plná traktorov, častí automobilov a ťažkej priemyselnej techniky, priamo medzi ne je vtesnaná spoločná klubovňa so stolovým futbalom, pohovkou a brúsenými parketami. Nechýba tu množstvo spální, pracovne či dielne s plným technickým vybavením. Pýchou osadenstva je skutočný bazén s teplou vodou a vnútorným obehom vystavený vonku na dvore. Modeloví občania tak môžu v mrazivé rána cestou do práce závidieť pofajčievajúcim polonahým buričom vylihujúcim v pariacej sa vode.
Obyvatelia Fabriky vedia ukázať aj vďačnosť. V jej okolí sa nevyskytujú žiadne problémy a keď sú nejaké potýčky s políciou, vždy s tou, ktorú platí pravicový kantón znepriatelený s mestskou radou. Napríklad nedávno mala pravicová strana v Binzi malé stretnutie, ktoré však obyvatelia fabriky okamžite prerušili kontrademonštráciou. Skôr, než stihla prísť polícia, navyše neznámi útočníci zmlátili lokálneho pravicového politika a stiahli sa späť do Fabriky. Operáciu všetci považujú zhodne za úspešnú, čo sa zdajú vyvracať policajné gumové projektily vonku na nádvorí. Zopár ľudí si to síce po policajnej akcii odnieslo s polámanými rebrami od projektilov a na miestnej klinike sa ich v ten deň objavilo dvanásť naraz, no na počudovanie polície sa vôbec nepoznali. Na svoje identické zranenia zhodne krčili plecami a napokon rovnako zhodne vyhlásili, že obrovské guľaté modriny po celom tele pochádzajú od výstrelov korku zo šampanského. Nikto nebol zatknutý, polícia odišla s dlhým nosom a squateri dodnes vyrábajú z gumových projektilov suveníry ako kľúčenky a bižutériu.
Nad Fabrikou sa aj tak pomaly sťahujú čierne mraky, pretože ľavicová mestská rada sa napokon dohodla s pravicovým kantónom: obyvateľov Fabriky chcú do konca roka vyhodiť. Väčšina squaterov však musí s takýmto vývojom situácie rátať. Squaty sú dočasné útočiská a keď sa ich skutočný majiteľ začne domáhať svojho majetku, neželaní nájomníci musia odísť, či už vo svojich otrieskaných vanoch alebo v policajných Antonoch.
Dnes však ešte plynie vo Fabrike bežný, pokojný život. Sipi s profesionálnou zváračkou dokončuje kulisy do hollywoodskeho filmu. Na prácu získal kontrakt ako hocijaká iná firma v okolí. Ako prirodzená autorita celej komunity mi jediný dovolí fotiť ho pri práci. So Slovenskom však nemá dobré skúsenosti: v deväťdesiatych rokoch ho tu na koncerte zmlátili neonacisti a prednedávnom železniční policajti. Jasné, že počas sprejovania vlakov. On sám seba vidí ako úplne obyčajného chlapíka s nudnými problémami: láska, živobytie a strecha nad hlavou. Úplne obyčajný však zrejme nie je. Na otázku, čo urobí s ultimátom mestskej rady, sa mu v očiach mihne iskra a precedí jedinú úsečnú vetu: „Budeme bojovať“.
Cestou späť z Binz, čakajúc na jeden z povestných švajčiarskych vlakov (mešká tri minúty), pozorujem tradičnú židovskú rodinku. Na čele je muž – v skutočnosti ešte len chlapec – s dlhými vlasmi a bradou, lokňami a šnúrkami, ako vystrihnutý z 19. storočia. Okolo neho pobehujú dievčatá s dlhými modrými sukňami, ktoré im prekážajú v naháňačke, a chlapci s rovnakým vzhľadom ako ich vodca. Vyzerajú exotickejšie ako ktokoľvek, koho som na potulkách okolo Zürichu stretol, preto sa na nich bez váhania usmejem a snažím sa o kontakt. Stretnem sa však len s nechápavým pohľadom a múrom mlčania. Až vtedy si uvedomím, že spolu s prahom Fabriky som práve prekročil aj brány dvoch svetov: vrátil som sa na čisté a pokojné ulice ctihodného mesta, a v ňom sa predsa ľudia neoslovujú na ulici len tak, bez dôvodu.
