Jeho hnedé, mútne vody živia niekoľko indiánskych kmeňov a tisíce bežných Barmčanov – život tu prekypuje na brehoch i na ostrovoch, v dedinách na koloch, budhistických chrámoch i v neďalekom meste.
Veľkú časť jazera Inle dnes okupuje turistický ruch, ale nič mu to neuberá na kráse.
Ráno sa zobudím, vypľujem pomyselné zbytky kučeravého ochlpenia adventistky a len tak, bez raňajok, vyrazím na stanicu.
Nechávam za sebou mesto, hraničnú rieku i dinosaurov v Noemovej arche.
V Rangúne treba chodiť opatrne, najmä v noci: namiesto ciest sú tu často zablatené pásy s kúskami asfaltu a svetlo vypínajú kedykoľvek, často na niekoľko hodín.
Všetko ostatné je však šialenstvom nových vôní, farieb a nádherných ľudí. Svet je trhoviskom a ja v ňom žijem - najem sa čudesných vyprážaných guliek, zjem čerstvý ananás za pár halierov a vyrážam s objektívmi do davu pestrých tvárí a kričiacich duší.
Unavený zapadám do tichej vegetariánskej reštaurácie. Starší muž má pred sebou má ohromné množstvo jedla na troch táckach.– Ty si odkiaľ?
– Zo Slovenska.
– A to je kde?
– V Európe. (Muž múdro a úctivo prikývne)
– Ty si budhista?
– Nie.
- Čo si robila predtým, ako si sa dostala do tábora?
- Nič, pane, ja som sa tu narodila.
- Máš aspoň vonku nejaké kamarátky, ktoré nie sú z tábora?
(Ticho) - Nie, pane, ja som ešte nikdy nebola vonku.
Tar Mu má 20 rokov – jej rodičia patrili medzi prvú vlnu barmských utečencov po etnických čistkách vládnych vojsk na začiatku 90. rokov. Odvtedy živoria v utečeneckom tábore v Thajsku. Nad hlavou jej visí obraz jedného z vodcov jej národa, ktorého barmskí vojaci zabili a jeho odrezanú hlavu hodili do rieky.
Postávajú na uliciach Bangkoku s pečenými banánovými plackami, upratujú v thajských domoch, robia tie najšpinavšie práce, šliapu chodníky.
Najmä však žijú v zablatených zberných táboroch, v hornatých džungliach thajského pohraničia – sú ich tu státisíce, na hranici podvýživy, už celé desaťročia. Bez šancí na normálny život, na návrat, bez nádeje na slobodu.
Intelektuáli, politickí väzni, ale aj obyčajní negramotní dedinčania.
Barmskí utečenci.
Lampang je ospalé mestečko na brehu rieky. Prvé lejaky začínajúceho monzúnu prečkáme v tradičnej thajskej usadlosti a potom už vyrážame do miestnej slonej nemocnice.
Hoci Thajsko je krajinou, v ktorej je týranie zdomácnených slonov na dennom poriadku, sú tu i miesta, ktorých obyvatelia sa snažia prinavrátiť týmto nádherným tvorom stratenú vieru v ľudstvo.
Hej, cudzinec, vezmi si z nás jednu, ktorá sa bude usmievať už len na teba, aha, takto. Aj líčiť sa bude len pre teba, aj ti deti rodiť.
Barmské nádenníčky denne prekračujú hraničnú rieku za prácou v neďalekom thajskom meste Maesot. Tradičné výrazné líčidlá majú v Barme estetickú funkciu a zároveň chránia pred slnkom.
Na hraniciach Thajska s Barmou sa raz za rok stretnú bojovníci Muai Thai z oboch krajín a rozdajú si to holými päsťami obklopení krvilačným davom. Len takto, v polámaných kostiach potriesnených krvou, vychádzajú na svetlo sveta potláčané emócie a animozity oboch národov.
Keď sa prechádzate ospalými ulicami Maesot, vidíte len farby a vône oboch kultúr, mierumilovné reštaurácie a trhoviská. Hlas šikanovaných utečencov a nádenníkov z Barmy sa ozve opäť až o rok, na hlinenej podlahe s červenými škvrnami.
Cestujem z metropoly na východ, tam, do úplne iného Thajska. Žiadni turisti, zato na cestách čoraz viac slonov a v diaľke lenivý a úžasný Mekong na pohraničí s Lasom a Kambodžou.
Čaká tu na mňa úplne všetko: zmeska kultúr a náboženstiev, nádherná príroda, praveké maľby v zabudnutých jaskyniach. Zastavím sa v provinčnom mestečku. Sedím v tieni parku, pozorujem večne sa napchávajúcich Thajčanov a večne hladných laoských nádenníkov. Autentický život tu prebieha priamo na uliciach, medzi kuchyňami bez stien a potkanmi vylihujúcimi na chodníku spolu so svojimi priateľmi švábmi.