Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
Stretol som ich v roku 2006, keď sme v pochmúrnom novembri opúšťali írske západné pobrežie. Na letisku Shannon vládla takmer dedinská atmosféra a obrovské Herkulesy s bojovým náterom tu vyzerali celkom nepatrične. Ich pasažieri sedeli v letiskovej hale: boli ich stovky, mladí chlapci v o dve čísla väčších uniformách s americkou vlajkou a jemnou krémovou kamuflážou, ktorá mi okamžite prezradila ich cieľ cesty. Aj tak som sa však musel opýtať. Najbližšie mňa stál chudý mladík s jemnými rysmi, pokojne mohol byť jedným z mojich stredoškolských študentov. Snažil sa tváriť suverénne, ale kričal z neho strach.
Ako to ide?
Celkom sa dá.
Vidím, že ste sa vybrali na dovolenku.
(Rozpačitý smiech) Zdá sa…
A kam to máte namierené, chlapci?
(Úsmev zmizne) No, vieš…
Asi by si sa o tom veľmi nemal baviť, že?
No… Stredný východ.
Stredný východ – čiže Irak?
Chlapec vyzerá, že sa už-už rozplače. Napokon však preglgne ťažkú guču v hrdle. – A povedz mi, koľko máš rokov? – Devätnásť. – Devätnásť? – No… budem mať… na budúci rok.
Presne si pamätám, na čo som vtedy myslel: preboha, veď tie decká majú len osemnásť rokov! Čo si počne päťsto osemnásťročných chalanov kdesi v irackej púšti? Zavládlo rozpačité ticho. – Tak… veľa šťastia, chlapci. Všetko bude dobré, uvidíš. Chlapec prikývol, no ja som mal v hlave úplne inú rozlúčku: dúfam, že to prežiješ. Keď sme o hodinu neskôr nastupovali do nášho civilného lietadla smerujúceho do Európy, prvý Herkules sa práve plavným pohybom odpútal od letiskovej plochy a rýchlo naberal výšku. V duchu som zopakoval, veľa šťastia, chlapci. Ktovie, koľkí z vás sa budú tadiaľto vracať, živí a zdraví.
Niektorí sa vrátili. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2012, keď už bolo pre mňa Írsko len zahmleným snom, som pristál na celkom inom letisku, vyšiel na ozrutné parkovisko a nadýchol som sa nedeľného ukrajinského večera. Chvíľu som pozoroval polišov, ako buzerujú predavačov a taxikárov a od každého z nich inkasujú bankovky. Napokon som našiel odvoz do Kyjeva a po hodine vystúpil kdesi pri železničnej stanici.
Bola to jedna z ciest, keď som si nocľah vyberal bez záujmu a takmer naslepo, a preto som logicky skončil v akomsi zatuchnutom pochmúrnom hosteli, aké nájdete v každom väčšom meste. Keďže komunisti vždy nenávideli patinu zašlých čias, dom mal sotva 50 rokov a miestni ho už nazývali historickým –staršie domy boli totiž v Kyjeve zbúrané alebo prestavané. Hostel bol jedným z jeho nájomných bytov a vchádzalo sa doň z poopľúvanej tichej chodby.
Bola to temná noc na začiatku jari a ja som bol dostatočne unavený na to, aby som nemal chuť s nikým sa dávať do reči. Čakalo ma však ešte množstvo práce a pre nedostatok miesta som sa musel o izbu deliť s dvomi naštvanými Ukrajinkami, ktorým som sa z nejakého dôvodu okamžite znepáčil. O desiatej večer si svoje kóje v poschodových posteliach ostentatívne prekryli dekou, aby som na ne náhodou nevidel, a tak som sa i s laptopom pobral do spoločenskej miestnosti.
Sedela tam poľská spolumajiteľka hostela Lydka, spitá na mol, bandička násťročných Francúzov a dvaja mlčanliví Američania. Keď sa o hodinu dostávala nálada do bodu varu, bol som medzi nimi jediný triezvy, kdesi v polovici môjho prekladu a snažil som sa, aby burácajúci death metal neprenikol do rytmu môjho prstokladu.
Lydka si práve vyložila nohy na lono jedného z Američanov a francúzsky stredoškolák s akné sa už po tretíkrát márne snažil ubaliť si džointa; pocítil som nástojčivú chuť odtiaľ vypadnúť, a tak som radšej odišiel nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vonku vládla rovnaká atmosféra úpadku. Všetci chodci sa zdali byť kompletne opití, motorkár v strede križovatky sa vytrvalo pokúšal vyliezť na sedadlo motorky a otrieskaný taxík si to pomaly šinul od jednej krajnici k druhej. Mlčky sa ku mne pridal jeden Američan z hostela. Volal sa Ryan a po chvíli som si prekvapený uvedomil, že bol po celý čas triezvy, rovnako ako ja.
Vtedy som urobil dve chyby. Prvou bolo, že som sa opýtal, odkiaľ prišiel a čím sa živí. Ryan ešte chvíľu mlčal, potom sa škaredo zasmial a odvetil, že prišiel z Iraku a živil sa tam zabíjaním ľudí. O dve hodiny neskôr som ešte stále stál v teplej ukrajinskej noci pri dverách hostela a po tretíkrát počúval, ako Ryan v roku 2007 prichádza na bezmenné predmestie irackého mesta Falúdža. Velí dvom obrneným transportérom, v ktorých má spolu šestnásť mužov s priemerným vekom 18 rokov. Ako o polhodinu žije už len desať z nich, pretože sa práve dostali do krížovej paľby, hneď potom, ako im jeden z dvoch tankov odpálili protitankovou strelou a druhý dostal rozkaz ustúpiť, na rozdiel od Ryanovej skupiny. Počúvam, ako pešo ustupujú ulicou snajperov, čistia dom po dome a bezvýsledne žiadajú najprv o delostreleckú podporu, potom o posily, a nakoniec už len o záchranárske helikoptéry, ktoré majú odviezť ranených vojakov skôr, ako vykrvácajú priamo na očiach svojich kolegov. Nikto však neprišiel.
Druhú chybu urobím vtedy, keď sa Ryana spýtam, ako sa s tým celým teraz cíti. Ryan ma chytí za rameno a začne ho drviť svojou americkou dlaňou. Nenávidím sa! Nenávidím svoju skurvenú vládu a armádu! Rozumieš?
Nerozumiem. Ryan mi to však nemá za zlé. Stačí, že pri ňom stojím a počúvam. Pripaľuje si jednu cigaretu od druhej, núti ma robiť to isté a rozpráva. Jeho príbeh je v podstate dosť banálny – po strednej škole sa upísal armáde, vďaka čomu si mohol dovoliť ďalej študovať. Keď jeho vláda vyhlásila krížovú výpravu v Afganistane a Iraku, prešiel dôstojníckym výcvikom a narukoval. Zaúčal sa v Afganistane, svoju prvú bojovú operáciu však zažil až o niekoľko rokov v Iraku, a onedlho už velil svojim osemnásťročným gymnazistom. Všetko ostatné sú zmätené fragmenty z irackých ulíc, ktoré zo seba Ryan vypľúva medzi jednotlivými šlukmi.
Zaujíma ma, ako to funguje, keď sa takto vrátiš domov – veteránov s podobnými syndrómami predsa liečia, píšu sa o tom knihy a organizujú psychologické sympóziá. V Poľsku som mal známeho, ktorý to po dvoch turnusoch v Afganistane dotiahol na majora, ale cenu sme za to platili všetci. Naše žúry sa neraz končili rovnakým spôsobom: Major si s fľašou vodky prisadol k prehrávaču a ľahké hipsterské odrhovačky zmenil na dunivý metal s fašistickými textami. Refrény o bielej rase už väčšinou počúval v prázdnej miestnosti.
Ryan sa krivo usmeje a pokrčí plecami. – Pokiaľ ide o mňa, chodil som pol roka na terapiu, potom som sa na tých tupcov vykašľal. A tvoj poľský kamoš je úplne v pohode. Kopa mojich ľudí z Iraku robí presne to isté.
Ulica je už prázdna a začína sa brieždiť. Keď napokon odchádzam, lomcuje mnou nikotínová triaška, za pár hodín som vyfajčil viac tabaku, ako za celý dospelý život. Čaká na mňa ešte nedokončená robota, ledva dve hodiny spánku a ďalšia cesta naprieč Áziou. Ryan naďalej rozpráva, teraz už len sám pre seba. Asi bude lepšie nechať ho tak, o chvíľu sa možno upokojí a pôjde si ľahnúť. Ryan akoby čítal moje myšlienky, kývne mi a odvráti sa.
Keď som späť v hosteli, v kúpeľni nahmatám vo vrecku svoju dnešnú letenku a vtedy sa mi vybaví spomienka, ktorej som sa nevedel zbaviť od začiatku nášho rozhovoru a vlastne celých niekoľko rokov. Len tak, v trenírkach, vychádzam na ulicu: Ryan tam ešte stojí a mlčky fajčí. – Ryan, kedy tvoji vojaci z Falúdže prišli do Iraku? Ryan sa zamyslí. – Počkaj… 2006. To muselo byť v novembri 2006.
