Spomienky a nepamäť v krajine popraskaných lebiek

Pred 40 rokmi vtrhli do hlavného mesta Kambodže jednotky Červených Khmérov. Rozpútali šialenstvo, aké uvrhlo celú spoločnosť, spôsob jej žitia i zabíjania, späť do doby kamennej.

„Keď začalo to udieranie, pocítil som absolútnu hrôzu. Vedľa mňa bol v blate postarší otec Ouma a skôr ako na mňa padlo jeho telo, niekoľkokrát sa zatriaslo. V tom momente vstal menší chlapec a začal volať svoju matku. Na moju tvár a telo šplechlo čosi teplé. Boli to jeho krv a mozog uvoľnené počas nárazu. Potom začali údery dopadať na moje vycivené telo.“

Opis masakry 80 nevinných ľudí pri jazere Tonle Sap poskytol nejaký Ranachith Yimsut, v tom čase ešte malý chlapec. Počas vlády Červených Khmérov však išlo o banálnu záležitosť, lebo masové vraždy boli na dennom poriadku. Kambodžskí vojaci, ktorí ho vykonali na príkaz veliteľov, mali vek 12 až 20 rokov. Obete zabíjali kyjakmi a nožmi, keďže komunistická strana bojovala proti sofistikovaným nástrojom.

Evakuácia

Historici sa zhodujú, že jedným z hlavných spúšťačov úspechu Červených Khmérov boli paradoxne americké kobercové nálety na Vietnam, Laos a Kambodžu. USA počas vietnamskej vojny bezhlavo bombardovali celé regióny týchto krajín, s cieľom zničiť základne partizánov, ktorí mali zázemie v prihraničných regiónoch. Jediné čo dosiahli však bolo, že desiatky tisícov nevinných roľníkov strácalo svoje domovy, rodinných príslušníkov a masovo sa pridávali do odboja.
Najviac na tom získala kedysi marginálna Komunistická strana Kambodže pod vedením Pol Pota, dovtedy známa len výnimočnou krutosťou voči nepriateľom i vlastným členom. Keď o pár rokov Američania ustupovali z Vietnamu, kambodžskí komunisti už disponovali dobre vycvičenou armádou s podporou severného Vietnamu a zbraňami dodávanými z Maovej Číny.

Po niekoľkých rokoch partizánskej vojny, 17. apríla 1975, jednotky Červených Khmérov napokon dobyli hlavné mesto Phnom Penh a ukončili tak bábkovú vládu generála Lon Nola nastrčenú Spojenými štátmi. Občania najprv vojakov na nákladiakoch s červenými šerpami najprv vítali na uliciach, netrvalo to však dlho. Vojaci začali okamžite vytláčať obyvateľstvo z mesta na vidiek, zámienkou bola hrozba amerického bombardovania. Sľubovali, že po troch dňoch sa budú môcť vrátiť. Kto odmietol, toho na mieste zastrelili.

Dvojmiliónové mesto sa vyľudnilo v priebehu pár dní. Ľudia si smeli vziať len najpotrebnejšie veci. Tí, ktorí stihli, utekali na vozoch a bicykloch, tí najbohatší na autách, až kým ich nezhabala armáda. No drvivá väčšina išla pešo – chaotický pochod celých rodín s deťmi a starými ľuďmi trval niekoľko dní. Podľa odhadov počas neho zomrelo 10 tisíc ľudí.

Vláda

V ostatných veľkých mestách Kambodže sa dialo to isté. Nová vláda už nekonfiškovala len autá, ale aj všetky osobné veci vrátane jedla a šatstva. Ľudia mali odteraz žiť v novom poriadku: vo svete, ktorý nepozná spoločenské rozdiely, majetok, rodinu ani priateľstvo. Všetci mali nosiť rovnaké handry, jesť spoločné jedlo a rozdeľovať sa výlučne podľa stavu svojej uvedomelosti. Nad všetkým stál všemocný a tajomný Angkar: komunistická strana a vláda, ktorá sa stala pánom života – a častejšie smrti – všetkých Kambodžanov.

Na čele Angkaru stál Pol Pot (skutočným menom Saloth Sar), pôvodne syn roľníka. Po štúdiách v Paríži sa vrátil do vlasti pod vplyvom komunistickej strany, ale aj fanatického nacionalizmu. Pol Pot a jeho klika mali o cieľoch revolúcie veľmi priamočiare predstavy: roľnícky a homogénny národ, ktorý nepotrebuje peniaze ani žiadne výdobytky civilizácie, žijúci v harmonických spoločenstvách na vidieku. Mestá, komplikované stroje či vzdelanie už nie sú nástrojmi, ale prekážkami dokonalého života.

Svoje predstavy začali po prevzatí moci okamžite uvádzať do platnosti a kambodžskú spoločnosť rozdelili na tri skupiny. „Základní ľudia“ boli pôvodní negramotní roľníci žijúci zo svojich ryžových políčok. Teraz sa stali ideálom, vzorom pre druhú skupinu: obyvateľov miest, intelektuálov a bohatších „kulakov“, ktorí prežili prvú vlnu vyhladzovania. Ľudia druhej kategórie dostali šancu polepšiť sa v kolektívnych družstvách, na ryžových poliach a pri najťažších prácach, šikanovaní vojakmi a „základnými ľuďmi“.

Treťou vrstvou boli príslušníci Angkaru, teda vedenie krajiny, vojenskí dôstojníci a najmä vojaci a staršinovia dedín, ktorí rozhodovali o živote a smrti všetkých ostatných. V dedinách a pracovných táboroch bol zavedený neľútostný režim s ťažko dosiahnuteľnými pracovnými kvótami, nedostatočnými prídelmi jedla a trestom smrti za každé najmenšie previnenie. Popravy sa vykonávali priamo na mieste, či už za krádež trsu ryže, smiatie alebo odvrávanie.

Mestá rýchlo spustli; na cestách prestali premávať vozidlá, okrem vojenských nákladiakov a vládnych limuzín. V oblastiach, ktoré Červení Khméri ovládali už pred revolúciou, dávno zakázali peniaze. Teraz ich zrušili v celej krajine. Všetko, čo ľudia doteraz vlastnili, si zobrali vojaci. Ak sa aj niekomu podarilo pri úteku z mesta ukryť niekoľko cenností, už v priebehu prvých týždňov ich rád vymenil za pár deka ryže či malú hydinu, aby zasýtil svoje deti zomierajúce od hladu.

Hlad

Po zrušení peňazí skolabovala ekonomika a Angkar nebol schopný viesť ani len záznamy o produkcii a spotrebe jedla či najnutnejších vecí. Zavrhnutie techniky a nástrojov uvrhlo celú spoločnosť do doby kamennej – všetko sa vykonávalo najprimitívnejšími metódami, vrátane priemyselnej produkcie. Špecializované zariadenia aj tak nemal kto obsluhovať. Pracovníci tovární boli mŕtvi alebo okopávali ryžové polia kdesi v džungli. To najhoršie však prišlo, keď vláda začala splácať zbrane a vojenskú techniku, ktorú neprestajne objednávala v Maovej Číne.

Angkar nemal peniaze, mal však čosi iné – jedlo, ktorým mal zasýtiť svojich vlastných obyvateľov. Teraz sa malo použiť na šľachetnejší cieľ: na kúpu zbraní, ktorými bude možné vraždiť nielen svoj ľud, ale aj nepriateľov zvonka. Čínske nákladné lode po vyložení zbraní odchádzali z Kambodže s tisícmi ton ryže, gumy a korenín, ale aj gekónov, korytnačiek a ďalšej vzácnej fauny, ktorá bola v Číne žiadaným artiklom. Tieto živočíšne druhy začali v Kambodži miznúť strašidelným tempom.

To však nebolo nič oproti hladu. Ako prvej znížili prídely najnižšej skupine určenej na socializáciu. Ľudia z miest začali hladovať, hoci celé dni pracovali na ryžových poliach, ktoré ich mali zasýtiť. Po nich rýchlo nasledovali aj „základní ľudia“ a v dedinách sa šíril kanibalizmus a od hladu sa bežne umieralo každý deň.
Pol Pot a jeho klika sa snažili situáciu vyriešiť spôsobom sebe vlastným. Neproduktívni jedinci začali byť zabíjaní a postupne vyhladzovali celé pracovné družstvá. Práve na roky 1977 – 1978 pripadá najväčšie vraždenie, pretože hlad spôsobil vzrast opozície aj v radoch samotných Červených Khmérov. Rozpory viedli k presunom moci v rámci regiónov a s tým súviseli aj masové vraždy.

Príklad: úmyselné vyhodenie do vzduchu troch veľkých lodí plných vysídlencov zo severovýchodu krajiny. Šesťtisíc obetí. Nasledoval útok na vlak: zo sedemtisíc pasažierov zabili tritisíc ľudí, bez ohľadu na ich triedny pôvod. Jediným dôvodom malo byť, že pochádzali z východného regiónu, ktorého velitelia stratili dôveru Angkaru.

Porážka

Angkar o sebe vyhlasoval, že zaviedol dokonalé komunistické zriadenie – roľnícku spoločnosť, v ktorej sú si všetci rovní bez náboženstva, ekonomických a etnických rozdielov. Pravda však bola úplne iná. Ich vraždenie malo aj výrazne rasový motív. Smrť hrozila aj každému, kto nemal khmérsky pôvod. Angkar sa od samého začiatku sústreďoval na vyhľadávanie a zabíjanie moslimského etnika Cham a najmä etnických Vietnamcov.

Pol Potovo rasistické šialenstvo napokon zapríčinilo i pád Červených Khmérov. Kambodžská armáda začala v roku 1978 útočiť na pohraničné jednotky spriateleného Vietnamu. Vietnamci napokon stratili trpezlivosť a na začiatku roka 1979 rýchlo ovládli časť krajiny. V tom čase už niekoľko regiónov otvorene bojovalo proti vláde, ktorá čoskoro skolabovala.

Čína držala až nad Kambodžou ochrannú ruku do konca a hoci čoraz ťažšie skrývali nechuť z bezhlavého vraždenia, nič nenasvedčuje, že by sa kedykoľvek pokúsili vplývať na Pol Pota alebo vraždeniu zabrániť.

Väzenie

Pred niekdajším tajným väzením Tuol Sleng, známym ako S-21, dnes na prašnej ulici Phnom Penh postávajú muži bez končatín a predávajú suveníry. Sú obeťami nášľapných mín, ktorými bola Kambodža počas pôsobenia Červených Khmérov doslova zamorená.

Kedysi tu bola škola, no po nástupe Angkaru sa stal hlavnou mučiarňou krajiny. Nájdeme tu kobky, v ktorých by sa ledva zmestila dospelá osoba, ako aj vypočúvacie miestnosti s mučiacimi nástrojmi. Dostali sa sem len prominentné osoby z vedenia kliky, ktorí stratili dôveru alebo boli obeťami preventívnych čistiek. Každý väzeň bol beštiálnym spôsobom mučený a následne zabitý. Odhady hovoria o 20 tisíc obetiach; prežilo vraj len sedem ľudí. V čase jeho fungovania na plotoch bežne viseli ľudské vnútornosti a hrozivý krik sa ozýval v celom okolí.

Pre väzňov platilo niekoľko pravidiel. Pravidlo číslo dva: „Neukrývaj pravdu výhovorkami na toto či hento. Máš prísne zakázané mi odporovať.“ Pravidlo šesť: „Keď ťa bičujú alebo pália elektrinou, nesmieš kričať.“ Pravidlo sedem: „Nič nerob, pokojne seď a čakaj na moje príkazy. Ak nie sú žiadne príkazy, buď ticho.“

Spravodlivosť

Štyri roky vlády Červených Khmérov úplne zdecimovali krajinu i ľudí. Kambodža prišla o 20 % obyvateľstva, približne dva milióny duší. Polovica z nich bola obeťami vraždenia; ostatní zomreli od hladu a chorôb.

Koniec vlády Angkaru však nepriniesol potrestanie nepredstaviteľných zverstiev a genocídy. Vedenie Angkaru uniklo tesne pred dobytím Phnom Penh a Červení Khméri ďalej operovali v častiach Kambodže až do druhej polovice 90. rokov. Pol Pot zomrel tesne pred uväznením.

Spravodlivosť? Väčšina Kambodžanov v ňu príliš neverí. Vyšetrovanie a súdy veliteľov prebiehajú dodnes. Odsúdiť sa podarilo sotva niekoľkých. Podľa pozorovateľov dáva kambodžská vláda prednosť politickým dohodám s bývalými pohlavármi režimu, ktorí pred svojím pádom obrátili kabát. Dnes sú členmi štátneho establišmentu.

Vyrovnanie s minulosťou mal priniesť špeciálny súdny orgán ECCC ustanovený na vyšetrenie genocídy a zločinov proti ľudskosti. Od západu získava stovky miliónov dolárov, pričom napríklad v roku 2014 sa mu podarilo uzavrieť len jediný prípad. Niekoľko ďalších prípadov vzbudilo obrovské kontroverzie kvôli zľahčovaniu utrpenia obetí zo strany sudcov a netransparentným postupom.

Pre mňa je preto trpkým obrazom Kambodže po páde totalitného režimu miesto zvané Polia smrti. Sú to masové hroby neďaleko väzenia S-21, v ktorých končili jeho nedobrovoľní nájomníci. Polia smrti, to sú vykopané jamy, v ktorých sa nachádzali nekonečné kopy tiel; záľahy vysušených ľudských kostí, a napokon – všadeprítomné lebky s typickými prasklinami po údere kyjakom. Guľka do hlavy bola poctou, ktorá sa dostala nemnohým.

Hneď za poľami smrti sa začínajú tie skutočné polia: nekonečné lány ryže s usmiatymi roľníkmi, ktorí mávajú návštevníkom areálu. Masové hroby plynulo prechádzajú do bežnej každodennosti a strácajú sa v nej. Akoby mali o jednom z najšialenejších období ľudstva zabudnúť nielen obyvatelia a celý svet, ale aj panoráma krajiny, v ktorej sa to všetko dialo.