Fotoreportáž z Belize: od gangsterských slumov po koralové ostrovy

Hranica medzi Guatemalou a Belize je presne taká, akú nájdete všade v Strednej Amerike: smrad, špina, neustály zhon a po zuby ozbrojení vojaci, ktorí vidia všetko, len nie pašerákov a zlodejov všade okolo nás.

 

Skupinka Amišov sa bojazlivo drží pri sebe a nespúšťajú zrak zo svojich žien. Ich kroje a správanie ich odlišuje od atmosféry Strednej Ameriky ešte viac, ako biela farba pokožky a pehy. Je to sekta žijúca tradičným roľníckym životom 19. storočia, odmietajú výdobytky civilizácie a držia sa z ďaleka od miestnych ľudí aj turistov.

Po ceste naprieč Belize ich uvidím niekoľkokrát, ako na osamelej zastávke kdesi v savane nakladajú veci do autobusu, kohosi vítajú alebo sa sním lúčia. Ako vidieť, sami pochopili, že stokilometrové vzdialenosti sa viac oplatí prejsť v autobuse ako vozom, hoci používanie moderných nástorjov považujú za hriech.

Hlavné mesto Belize Belmopan pripomína slovenskú dedinu; v celom Belize žije spolu len 300 tisíc ľudí. Väčšina z nich obýva dediny roztrúsené na pobreží alebo Belize City, do ktorého smerujem ja.

Niekoľko ďalších hodín autobusom po rozbitej ceste, palmové lesy a roztrúsené dedinky. Pristupujú hispánski dedinčania, mlčanliví mayskí domorodci a hluční černosi. V Belize sa hovorí zmeskou angličtiny a španielčiny, z ktorej by zošalel každý lingvista.

V krajine je navyše obrovská komunita z južnej Ázie a blízkeho východu – Libanončania ovládli drobné obchodíky a reštaurácie. Dodáva to tejto zvláštnej krajine ešte viac farieb, ale aj zmätku a etnických problémov. Ich integrácia takmer nefunguje a otvorená politika vlády voči prisťahovalcom ostro kontrastuje s jej neschopnosťou riešiť etnické getá a konflikty s rasovým pozadím.

Napokon, tesne po zotmení, vystupujem v Belize City. Mesto vyzerá ako jeden veľký slum; beriem taxík a prichádzam do svojho malého hotela, ktorý je obohnaný žiletkovým drôtom. Hneď po prvej vychádzke po ulici pochopím, že majitelia veľmi dobre vedeli, čo robia.

Belize City je nebezpečné miesto na život. Je to nebezpečné miesto aj na prechádzanie, kupovanie vody a hľadanie reštaurácie. Okamžite ako vyjdem zo zamrežovaného hotela na nočnú ulicu, svoje rozhodnutie oľutujem. O pár metrov ďalej ma napadne svokra divokých psov, ktoré odoženie len spŕška kameňov a lesknúca sa čepeľ môjho noža. Ešte jedna chyba a zablúdim do bočnej uličky, v ktorej sa za mnou rozbehne niekoľko černošských výrastkov: “Get the fuck out of our neighborhood, white motherfucker!” (Zmizni z našej štvrte, biely skurvysyn!)

Majiteľ penziónu i s rodinou pochádza z Bangladéšu – typický príbeh utečencov, ktorí vo svojej vlasti všetko predali a vydali sa hľadať lepší život. Po ich prvom prekvapení, že som navštívil ich krajinu a dokonca sa mi páčila, začnú rozprávať o svojom živote tu. Muž v stredných rokoch napokon s povzdychom priznáva, že Belize sa ukázalo byť nočnou morou.

Šikanovanie a diskrimináciu za svoj bengálsky pôvod tu zažívajú každý deň; už niekoľko rokov vychádzajú von len v zamknutom aute, pretože vojny gangov a príležitostná kriminalita tu dosiahla apogeum. Belize City je tretím najhorším miestom v Strednej Amerike v počte vrážd na sto tisíc obyvateľov.

 

 

Na druhý deň odchádzam na ostrovy. Od momentu, ako vojdem do turistického prístavu, akoby som sa ocitol v inom svete. Turistické zájazdy tu vykladajú ležérne rodiny dovolenkárov; nikto ani netuší, že len jeden jeden blok odtiaľto práve niekoho zavraždili a policajti so samopalmi hliadkujú pásky s nápisom Crime Scene. Takéto je to jednoduché: stačí si kúpiť lístok za nejakých 20 dolárov a získate priepustku do tej druhej, exotickej časti Belize.

Na ostrovoch niet gangsterských grafiti s menami zavraždených mafiánov, povaľačov ani špina či bieda. Alebo áno?

Na ostrovoch strávim niekoľko dní. Azúrové more, reggae hudba a pohodová atmosféra v ničom nepripomína Belize, aké poznám z pevniny. Na bielom piesku hlavnej ulice prechádzajú Američania a Európania s fľaškami piva a surfovými doskami a priateľská administratíva ostrova dokonca zakázala autá so spaľovacími motormi kvôli čistejšiemu vzduchu.

Holič je priateľský chlapík s obrovským sáčkom marihuany, z ktorej si bezstarostne uštipkáva a ubaľuje džointy pre seba i svojho strýka. Tak ako všetci v Belize, miluje Boba Marleya a skôr ako sa dá do práce, musíme si spolu pozrieť dokumentárny film o živote reggae hviezdy.

Keď sa napokon ku mne blíži s holou žiletkou, mimovoľne sa strhnem, ale oholí ma rutinným pohybom bez jediného škrabnutia.

Naozaj sú belizské ostrovy takým bezstarostným rajom, ako sa to zdá na prvý pohľad? Miestni priznávajú, že veci sa j tu rýchlo menia k horšiemu. Najviac zo všetkého cítiť nárast počtu vrážd spojených s drogovými kartelmi, ktoré sem prenikajú z neďalekého Mexika. Kedysi mali na ostrovoch sotva pár vrážd ročne spôsobených v afekte. Dnes, na začiatku roka 2015, policajti riešia už štvrtú – všetky majú pozadie obchodu s drogami.

Postup býva spravidla podobný. Mexické kartely v okolí ostrovov zhadzujú z lodí balíky s kokaínom a marihuanou, ktoré potom na brehu zberajú na to určené osoby a posúvajú ich na ďalší transport. Ak ich však náhodou nájde skôr nejaký miestny, spravidla podľahne snom o rýchlom bohatstve a pokúsi sa ich predať na vlastnú päsť. O pár týždňov ho nájdu na pláži v plytkom hrobe.

V deň môjho príchodu našla ostrovná polícia v černošskej časti ostrova rozstrieľanú drevenú chatrč. Obchodníci s drogami sa prišli pomstiť svojmu bývalému pracovníkovi a dom mu rozstrieľali ako rešeto. Nebol doma; v dome zahynul jeho niekoľkoročný syn.

A potom sú tu ešte ľudia, ktorí do Belize ušli z civilizovaného sveta pred spravodlivosťou.

Ako Karol Mello. Stretávam ho na jednom z ostrovov. Blíži sa oproti mne vo svojom vozidle. Keď prechádza okolo, zdvihnem ruku a zakričím, Dobrý deň, pán Mello. Môžeme sa porozprávať? Mello okamžite zabrzdí a pozrieme si do očí. Ale to je už úplne iný príbeh…