Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.
20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.
Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.
San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.
Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.
Z našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!
21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.
Na letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.
Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!
Naľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.
Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!
Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.
Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.
Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku
