Na Bolíviu som sa tešil už doma hádam zo všetkého najviac. Podľa mnohých správ to mala byť tá najzaujímavejšia, najdivokejšia nádherná krajina na kontinente. Už na železničnej stanici v čílskej Calame mi bolo jasné, že bude úplne odlišná než čokoľvek, čo sme videli doteraz. V čakárni sedíme my štyria, niekoľko ďalších turistov a tri desiatky tých najexotickejších ľudí, akých som doteraz stretol v južnej Amerike. Sú to ošľahaní domorodci každého veku aj pohlavia, s obrovskými batožinami, od uzlíkov až po kartóny z televízorov.
Na stanicu napokon dorazí rušeň s dvomi staručkými vagónmi. Ľudia sa inštinktívne rozdelia na gringov a negringov a podľa toho sa i obsadzujú voľné miesta. Vlak sa rozbieha do hnedej, púštnej noci a všetci sa pripravujeme na sľubované hrozby.
Prespíme pokojnú, pomerne teplú noc bez väčších vzruchov, ak nerátam fakt, že vlak mal akési extrémne brzdenie a pri každom spomalení nás spätný náraz všetkých vrhol pol metra zo sedadiel. Na druhej strane, brzdenia až tak veľa, našťastie, nebolo. Vlak išiel totiž tak pomaly, že slovo “spomaliť” tu celkom stráca význam. Za 17 hodín sme prešli 377 km, čo je priemerná rýchlosť čosi vyše 20 km/h (ak nerátame mnohohodinové čakanie).
V každom prípade, ráno sme napokon predsa len dorazili na čílske hranice. Vlak tu zastavuje na ďalšie 2-3 hodiny; dá sa tak prebehnúť po rozpadnutej dedine, v ktorej i napriek tomu ešte žijú ľudia: svedčia o tom nablýskané elektromery, trčiace z ruín. Na hranici stretávame ďalšieho Poliaka Maćka, ktorý cestuje po celom kontinente na bicykli, hoci cez hranice prechádza radšej autobusom. Zdá sa, že náš vlak je oproti jeho ceste úplný luxus. Maćkov autobus prišiel na zavretú colnicu v predošlý večer a všetci cestujúci strávili noc na sedadlách v mrazivej teplote bez akéhokoľvek ohrievania, čakajúc na rannú zmenu colníkov.
O ďalšiu hodinu jazdy neskôr nás čaká bolívijská colnica, ďalšie pečiatky a akýsi poplatok, ktorého význam chápe len samotný colník. Pokúšame sa zjesť a vypiť naše zásoby, no je to beznádejné. Kúpili sme toho príliš veľa. Varím horúci koňak s citrónom, častujeme sa navzájom s ostatnými cestujúcimi.
Okrem gringov s nami sedí len jedna stará indiánka s približne pätnástimi obrovskými taškami. Večer mi ich blahosklonne dovolila vyložiť na regále a na konci cesty mi ich dovolí vyniesť, samozrejme, bez slovka prosím a ďakujem. Sympatickej Írke Miriam za to poskytla jednu zo svojich šesťdesiatich pokrývok. V Bolívii je však vždy niečo za niečo. Keď sa ráno Miriam hanblivo prezlieka, indiánka ju požiada o podprsenku. Miriam odmieta.
Po celý deň nám cesta pomaly ubieha. Takmer krokovou rýchlosťou prechádzame cez soľnú púšť. Dediny tu vyzerajú stále horšie a horšie. Často v nich niet jediného celistvého domu, všetko je pokryté prachom. Ľudia sú tu špinaví a smradľaví, bez prestania prežúvajú koku. Po celý čas vrieskajú sopľavé deti. Večer, tesne po zotmení, sa napokon na horizonte pomaly vynára širší pás svetiel. Prichádzame do našej prvej bolívijskej zastávky, mesta Uyuni.
Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Rozvíjajúce sa mesto zániku (Uyuni 2007)