Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk
Čo presne sa udialo počas tragického prezidentského letu v apríli 2010, poľská verejnosť doposiaľ nevie. Čo sa však udialo s poľskou verejnosťou po tragédii?
Fáza 1: spolupatričnosť
Sobota 10. apríla 2010 je vo Varšave nepríjemný sychravý deň. Hodinu po páde lietadla kráčam prázdnymi ulicami, hoci inokedy je centrum rušné vo dne – v noci.
Jedna z hlavných varšavských ulíc nesie kuriózny názov Krakovské predmestie. Teraz je vyplnené mohutným, nehybným, mlčiacim davom z vyľudneného okolia. Tisíce ľudí bezradne stoja pred prezidentským palácom. Nikto ich sem nevolal: 90 minút po oznámení havárie ešte žiadna strana nestihla zvolať svoje štruktúry, zorganizovať dobrovoľníkov a udeľovať rozhovory; politikom neprišlo na um vystúpiť na improvizované pódium a objať dav spŕškou patetických slov, ktoré dajú zúčastneným zmysel ich prítomnosti.
Všetci prišli spontánne práve sem, skôr ako sa o tom dozvedeli televízne štáby, ktorých spravodajstvo onedlho pritiahne druhú a tretiu vlnu stoviek tisícov ľudí. Šok posledných hodín sa pred palácom kompenzuje pocitom spolupatričnosti, tichým státím uprostred davu neznámych ľudí. Mnohí hovoria o výnimočnosti tejto chvíle, ktorá ich integruje vzájomným pocitom blízkosti. Slová sústrasti sa v poľštine vyjadrujú vetou Spájame sa v žiali.
Po niekoľkých hodinách sa veci pomaly vracajú do známych koľají a čaro sa stráca. V dave sa objavujú návštevníci s vlajkami a transparentmi. Priniesť na námestie vlajku, to si vyžaduje istú domýšľavosť. Musíte mať dobrú predstavu o svojej misii, už keď si pred odchodom obúvate v predsieni topánky a vyberáte zo skrine veľkú národnú textíliu na drevenej žrdi. Pred palácom sa zoraďujú šíky skautov, na strategických miestach z mobilných plošín pomaly stúpajú vysokozdvižné ramená s televíznymi štábmi. Obďaleč vyrástol prvý rozkladací stolík s kahancami a smútočnými vencami.
Fáza 2: odcudzenie
Tesne po smrti pápeža prednášal na bratislavskej univerzite poľský sociológ o neočakávanej sociálnej solidarite, akoby charizmatický Ján Pavol II. vykonal svojou smrťou posledný zázrak zjednotenia vlastného národa. Na krátky čas v Poľsku ustali spory, od tradične brutálnej politickej scény po futbalových chuligánov, ktorí bitky na sekery a nože nahradili spoločnými sprievodmi za vernosť pápežovmu odkazu. Znudení slovenskí študenti priviedli sociológa do rozpakov, keď jeden z nich prirovnal pohnutie poľskej spoločnosti k masovej eufórii Slovákov po výhre majstrovstiev sveta v hokeji.
Porovnanie spontánnej sociálnej solidarity a národného športového nadšenia môže znieť ako ďalší výsmech z kvality slovenského školstva, ale niektoré teórie masového správania dávajú za pravdu ironickej poznámke slovenského študenta. Iný poľský sociológ Mirosław Pęczak si všimol, že po smrti pápeža aj po smolenskej tragédii sa vytvárali zvláštne spontánne komunity, ktoré sa vyskytujú v kmeňových spoločenstvách, ale aj v modernej industriálnej spoločnosti. V istých situáciách spájajú ľudí bez ohľadu na existujúcu spoločenskú štruktúru a normy. Rituály a symbolika komunity zaisťujú silné puto solidarity a spolupatričnosti členov. Môže ísť o masové zhromaždenia (spomeňme si na scénky z arabských miest) až po komunity typu hippies. Vždy však fungujú v akejsi opozícii voči hlavnej spoločenskej štruktúre; majú charakter antištruktúry.
Situácia pred palácom zatiaľ prechádza pomalými, nebadanými zmenami. Dav pred palácom sa začína deliť na jadro ľudí, ktorí sú naďalej spolu, bez ohľadu na rozdiely – stmelili sa do zomknutej skupiny okolo prostého dreveného kríža, postaveného skautmi pred palácom počas zmätku prvých dní. Druhá časť davu sú najmä návštevníci a obzerači. Smútočné výlety k palácu teraz organizujú všetky farnosti a školy.
Ľudia spod kríža patria do všetkých vekových skupín. Zhovárajú sa šeptom: gestá sprevádzané súhlasným prikyvovaním a zovieraním pästí. Od niekoľkých dní nabralo ich trúchlenie agresívny podtón plný pochybností, obvinení, náznakov. Ich podozrenia sa začínajú pred 70 rokmi, jatkami poľských dôstojníkov v hlbokých lesoch. Končia groteskne vztýčenými kolesami rozbitého prezidentského špeciálu uprostred blata a trosiek. Pane, ako tu nekrútiť hlavami? Prezident, ktorý prišiel do Ruska zavŕšiť zmierenie, umiera v hmle nad masovým hrobom spolu s družinou. Uvážte sami, tá symbolika! Pre tých, ktorí uchovávali pamäť o sovietskej masakre počas desaťročí komunizmu, zopakovanie tragédie v tej istej krajine útočí na ľudskú súdnosť. Pred týždňom sledovali zábery svojho premiéra Tuska, ktorého na mieste havárie počas modlitby objal premiér Putin. Cítili dojatie. Dnes vidia – temných démonov. Hľa, následník Beriju, ruský premiér a dôstojník KGB v jednej osobe, objal najväčšieho politického protivníka mŕtveho prezidenta.
Do reportáže mi chýba ilustračný záber zo zádušných omší, ktoré sa teraz konajú po celej krajine. V poloprázdnom kostole si nájdem miesto ďaleko vzadu, aby cvakanie spúšte nerušilo ani prázdne posledné lavičky. Tichý spev kňaza pri oltári zrazu prehluší hlasný krik kdesi okolo mňa. Ako sa opovažuješ! Muž môže mať okolo päťdesiat rokov, na zježených fúzoch a v kútikoch úst sa mu hromadia sliny. Ako sa opovažuješ rušiť liturgiu. Rozmýšľam, čo to presne znamená, rušiť liturgiu. Fotiť nikým netušený spoza posledného stĺpa alebo vrieskať na celý kostol priamo počas obradu? Ospravedlňujem sa, nechcel som sa vás dotknúť. Nie som odtiaľto a chcel som mať len pamiatku na kostol, v ktorom som sa bol pomodliť za obete tragickej havárie. Lacný pokus si zaslúži adekvátnu reakciu. Vypadni odtiaľto, prekliaty skurvysyn!
Doma ma víta moja priateľka. Cestou z mesta si všimla na zastávke ženu v strednom veku, ktorá sedela uprostred nákupných tašiek a usedavo plakala. Toto sa nemalo stať, dieťa moje. V lietadle mal zahynúť premiér.
Fáza 3: premena
Dvojičky Lech a Jaroslav Kaczyńskí boli nesmierne zvláštnym politickým fenoménom. Isté je, že ich krátka bratovláda v rokoch 2006 – 2007 (Jaroslav premiér a Lech prezident) bola jednou z najkontroverznejších epizód demokratického Poľska. Tesne pred haváriou sa zdalo, že prezident Lech je len pozostatkom tohto obdobia a väčšina Poliakov odmietne netolerantnú politiku oboch bratov, ich radikálnu rusofóbiu a nenávistné kampane voči politickým oponentom. Neobľúbený, novinármi vysmievaný politik mal podporu najmä v radikálnych kruhoch katolíckeho Radia Maryja, ktorých antisemitizmus a xenofóbia privádzali do rozpakov aj jeho samého. V európskych salónoch – politická mŕtvola. Lech mal podľa prieskumov a analytikov za niekoľko mesiacov prehrať prezidentské voľby.
Jeho smrť všetko zmenila. Zmena sa udiala zarážajúco bleskovým spôsobom. V tragický deň ešte letel do Smolenska ako čierna ovca, ktorej sa štíti EÚ, Rusko, ako aj vlastná vláda. Niekoľko dní po havárii spravila tragická smrť z Lecha superhrdinu. Na uliciach sa rozdávajú fotky prezidentského páru. Pozerá na nás z bilbordov, čiernobiely detail jeho tváre bude dlhé týždne kraľovať v smútočných zvučkách pred reklamami a diskusnými reláciami. Za Lecha sa konajú tisíce zádušných omší, besedy škôlkarov si pripomínajú jeho odkaz a z jeho bývalých susedov, učiteľov či spolufarníkov sa stávajú televízne hviezdy.
Začínam sa cítiť ako v inej krajine. Palác je obliehaný davmi a alejami sviečok. Dňom i nocou sa prelievajú do okolitých ulíc a námestí. Na každom kroku vejú zástavy. Pre niekoho je zástava symbol vlastenectva – vo mne vzbudzuje strach: živelný dav, ktorý prechádza ulicami ovládaný masovou psychózou, s vejúcimi vlajkami, ľuďmi ochotnými položiť život za vlajku, historické zástavy potriesnené krvou, predmet národného kultu. Na Slovensku som nevidel za celý život toľko vlajok, koľko v Poľsku počas toho jediného jarného mesiaca. Vejú mi pred domom, v televízii, strkajú mi ich do ruky v papierovom vydaní na ulici pred palácom. Všadeprítomný smútok ma stiesňuje, ohrozuje môj životný priestor, zaháňa akékoľvek pozitívne emócie. S ľuďmi, ktorých nadhľad a radostná energia ma vždy stimulovali, upadáme do patetických diskusií a hlúpych klišé, aké na nás útočia všade naokolo. Po prvýkrát v živote zažívam čosi ako depresiu; začínam vážne rozmýšľať o odchode z Poľska.
Fáza 4: konflikt
Škótsky antropológ Victor Turner tvrdí, že komunitná identita sa v modernej spoločnosti nedokáže celkom presadiť voči existujúcej sociálnej štruktúre väčšiny, čo má za následok jej transformácie a politické konflikty. Komunita sa uchyľuje k svojim rituálom a symbolom, uzatvára sa voči vonkajšiemu svetu a nevyhnutne s ním prichádza do konfliktu.
Cez nehybnú politickú korektnosť posledných týždňov začínajú prerážať prvé hysterické obvinenia a konšpiračné teórie. Po pohrebe sa zájazdy spred paláca vytratili. Zostalo pár stoviek, potom už len desiatok ľudí, pre ktorých sa hlavným symbolom tragédie stal drevený kríž. Čochvíľa sa oň strhávajú bitky medzi nimi a políciou, pretože čoraz početnejšie hlasy verejnosti ho žiadajú presunúť na vhodnejšie miesto.
Ich alternatívna línia udalostí: poľská vláda sa dohodla s Rusmi na zavraždení prezidenta a poľskej politickej elity. Jedni tvrdia, že ešte niekoľko hodín po havárii sa vo vzduchu vznášali trblietavé chemické čiastočky, ktoré Rusi použili na výrobu smrtiacej hmly. Už je známy i názov firmy, ktorá vyrobila chrliče hmly. Podľa iných niekoľko pasažierov spolu s prezidentom náraz prežilo – existuje film, na ktorom postavy tápavo vychádzajú z rozbitého trupu. Zranený prezident sa opiera o franforce poľskej vlajky. Umiera postojačky, od výstrelu ruského agenta do tylu hlavy. Takým istým, akým boli zavraždené desaťtisíce katynských obetí. Na inom filme počuť osudové výstrely. Nad hlavy sa dvíhajú čoraz agresívnejšie transparenty. Premiér je ruský špión. Vláda = Rusi = Vrahovia. Druhá vražda poľského národa.
Zástanci „vonkajšieho sveta“ atakujú v rozptýlenej formácii. Publicisti a intelektuáli sa prebúdzajú z letargie, apelujú na zdravý rozum a stratené týždne dobiehajú oživenými diskusiami so sociológmi a leteckými špecialistami. Vyvracať konšpiračné teórie rozumnými argumentmi však nie je ľahké; vyšetrovanie havárie prebieha pomaly, navyše skostnatená ruská administratíva svojou neschopnosťou a pochybeniami veľkú dôveru nevzbudzuje. „Obyčajní“ ľudia však pomaly začínajú mať dosť. Jedného večera sú obrancovia kríža, driemajúci v šiatroch pred palácom, zrazu obkolesení mnohonásobne väčšou skupinou mladých roztancovaných Poliakov. Cez sociálne siete sa prehnala blesková masová kampaň, ktorej výsledkom je antikrížová párty v štýle Love Parade. Polonahá mládež celý večer v rytme Latino objíma šokovaných dôchodcov s pletenými baretkami. Modlitby cez amplión nemajú proti sound systémom nijakú šancu.
Hmla, blato a výstrely – konšpiračné teórie.
Autentický film z miesta havárie, v ktorom vraj počuť výstrely a postavy vychádzajúce z vraku.
http://www.youtube.com/watch?v=I_E4Xk1PFq0
Fáza 5: pád
Počas uplynulého roku komunita spod kríža splynula s tou časťou politického spektra, ktorú vedie brat mŕtveho prezidenta. Desiateho dňa každého mesiaca sa konajú spomienkové stretnutia a nočné fakľové pochody, do ktorých sa pridáva časť rodín ostatných obetí tragédie spolu s dcérou zosnulého prezidenta. V Kaczyńského strane získavajú navrch zástancovia sprisahaneckej teórie vlády – od tohto tvrdého jadra sa vzďaľuje umiernená časť konzervatívneho spektra.
Kaczyński ako politik, a teda súčasť spoločenského establishmentu, funguje zároveň ako hybný motor radikálnych síl, ktoré sa zdajú byť nezlučiteľné s princípmi fungovania modernej spoločnosti. Takéto pôsobenie zákonite hrozí destabilizáciou. Opäť totiž stavia občanov pred voľby, ktorých vyriešenie malo byť zavŕšené už v prehistórii zabehnutej demokracie západného typu: konfrontácia pragmatickej politiky a ideálov boja proti temným silám. Požiadavka širokého verejného dialógu a automatické vylučovanie tých, ktorí deklarujú odlišné postoje. Kaczyńského pôsobenie na politickej scéne získava antisystémový charakter.
Počas posledného roka sa zdalo, že toto svetonázorové rozdelenie, v Poľsku výrazné už pred tragédiou, naozaj naberie kontúry nepríjemného spoločenského konfliktu. Konzervatívci a liberáli dlho bojujú o historickú pamäť, spôsob modernizácie krajiny či riešenie otázok ľudskej slobody. Toto súperenie však získalo na chvíľu nebezpečne materiálne obrysy, spor o drevený artefakt. Kríž pred prezidentským palácom – pre jedných stelesnenie všeľudských hodnôt, pre druhých útok na občiansku spoločnosť a laické základy štátu.
Ukazuje sa však, že poľská spoločnosť je charakteristická presne tým, čím celá západná civilizácia – schopnosťou prekonávať krízy a ich uvoľnenú spoločenskú energiu využívať vo svoj prospech. Dnes, na prvé výročie smolenskej tragédie, sa hlavný prúd očisťuje od radikalizmov, ktoré posledný rok ohrozovali záujmy umiernenej väčšiny. Nestalo sa nič výnimočné. Kreatívny spor medzi konzervatívcami a liberálmi naďalej prebieha, Kaczyńského platforma v ňom však stráca svoj význam. Konzervatívnu agendu dokážu obhajovať aj umiernenejší politici. Boj o kríž ľudí jednoducho prestal baviť a zdá sa, že minuloročná polarizácia spoločnosti stratila svoje momentum. Niekoľko mesiacov pred voľbami má tak Kaczyński so svojou komunitou na výber – prispôsobenie sa pravidlám hry, dostupnej len pre racionálnych hráčov, alebo pád na okraj dominujúcej štruktúry.
