Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Cartagena, prastará a horúca

Cartagena header, Kolumbia

Dopoludnie v CartagenaNapokon opúšťame Santa Martu na východnom pobreží Karibiku: od Venezuely sme vzdialení niekoľko desiatok kilometrov a dokonale sme tak pred odchodom uzavreli celý obrovský okruh po juhoamerickom kontinente, vyše 37.000 kilometrov všetkými predstaviteľnými dopravnými prostriedkami. Začalo to pred ôsmymi mesiacmi vo Venezuelskom Caracase, ktorý bol po Kube našou druhou zastávkou, Južnú Ameriku onedlho „ukončíme“ v mestečku Cartagena, vzdialenom od Santa Marty štyri hodiny jazdy cez povodňami zaplavené chudobné pobrežné dedinky.

Koloniálne budovy v CartagenaUž prvé desaťročia od vzniku Cartageny v 16. storočí sa začala v tomto regióne rýchla expanzia smerom do kolumbijského vnútrozemia – príbeh nesmiernej krutosti a drancovania vyspelých domorodých civilizácií, vznik legendy o rozprávkovom poklade El Dorado, následnej zlatej horúčky a ešte väčšieho vraždenia. Cartagena pritom zohrávala absolútne kľúčovú úlohu: bola hlavným prístavom, cez ktorý smerovalo zlato, ukoristené Indiánom, tam, kam patrilo: do Španielska. Cartagena však za svoju dôležitosť musela i draho platiť: počas následných storočí bola opakovane terčom útokov pirátov a konkurenčných európskych veľmocí. Niekoľkokrát zničená a znovu obnovená, do devätnásteho storočia sa z mesta stala takmer nedobytná pobrežná pevnosť presne v momente, keď kolumbijské zlato a suroviny prestali byť dôležité rovnako, ako kamenné hradby vo vojenskej stratégii.

Ulice CartagenaDnes je to pokojná turistická destinácia s koloniálnymi budovami a architektúrou, akým sa na kontinente nevyrovná nijaké iné mesto. Na uliciach vládne zadúšajúca horúčava, šváby a leniví predavači, takmer nerozoznateľní od ufúľaných žobrákov. Jedným slovom, Karibik. Zároveň vidieť, že Cartagena je v tomto momente jedným z mála kolumbijských miest, ktoré si už dokážu privyrobiť na turistike. Hoci ako som spomínal, turisti cestujúci po tejto krajine sú zriedkaví, na karibskom pobreží pristávajú mamutie luxusné vyhliadkové lode a ich pasažieri sa v celých desiatkach mátožne prechádzajú po rozpálených uliciach starého mesta. Vďaka tomu tu nájdete otravovačov a zabávačov, černošky vo farebných šatách, ktoré vám vlezú pred objektív a potom si za to vypýtajú peniaze, falošných sprievodcov, prostitútky, predražené hotely a reštaurácie. Skrátka všetko, čo je nevyhnutné pre dobre fungujúci masový turistický priemysel. Kolumbia má pred sebou nepochybne dlhú a úspešnú kariéru.

Ulice CartagenaPrišli sme sem len na menej ako dva dni a veľa sme toho nezažili. Šváby v kúpelni tu dosahujú podozrivo malé rozmery, sú to vlastne len také švábiky, na uliciach je bezpečne a náš tradičný tanier ryže s fazuľou a vyprážaným banánom je aspoň taký dobrý, ako všade inde. Napokon sa pridávame k ostatným turistom, brúsime chodníky na tienistých stranách ulíc a s ľahkým smútkom si poslednýkrát užívame atmosféru tohto neopakovateľného kontinentu.

Všetci sú tu milí, akoby vedeli, že odchádzame, po poslednej búrke sa vyčasilo a v tomto momente sa nám zdá takmer absurdné, že máme odísť kdesi do divokej Strednej Ameriky, nehovoriac o Ázii. Znie to divne, ale fakt, musím sa priznať, že Latinská Amerika sa stala pre mňa i v takom krátkom čase nesmierne blízkym miestom. Pomaly som začal chápať význam ich každodenných symbolov a rituálov, motívy ich správania, a najmä zdokonalil sa v jazyku, takže teraz vnímam drobné odtiene španielčiny tej-ktorej krajiny, miestne narážky, slang. Latinskú módnu hudbu zvanú regeton už s Justynou počúvame častejšie, ako tú európsku a keď si mám vybrať medzi západniarom a miestnym, v autobuse si radšej sadnem ku stokilovej černoške s indiánskymi rysmi, hoci s vŕzgajúcou zubnou protézou prežúva tekvicové semienka a šupky mi vypľúva na topánky.

Justa v CartagenaKeď sme sem po prvýkrát prišli, Latinci mi pekne liezli na nervy a stále ma dokážu poriadne naštvať, ale ich správanie sa mi už stalo príliš blízke. Mačovia so svojim poťahovaním vtáka a hladkaním si brucha; sladké i tučné lokše, bezočivé a sebavedomé; drobné švindle; drzí zasrani, tupí šoféri, lenivé predavačky, ukecaní čašníci a vždy priateľskí okoloidúci – toto všetko sa stalo i mojim svetom a stredná Európa je akýmsi vzdialeným snom, alternatívnou realitou, ktorá pravdepodobne nikdy nenastane.

Ja, šachy a holubyVšetko však má svoj koniec. 6. novembra 2007 v noci mierne pršalo; vystupujeme z taxíka pri letištnej budove, šofér nás chce ošmeknúť, my sa však tvárime, že o tom nevieme, lebo drobné sa nám už na nič nezídu. Prechádzame antidrogovou kontrolou, letištnou kontrolou, ďalšou antidrogovou kontrolou. Dovolím si poslednú drzosť v južnej Amerike a pýtam sa policajta, či mi vo vrecku ruksaku fakt nenašiel nijaký kokaín. Chlapík sa zamyslí, poškrabe sa po hlave a vrecko pre istotu ešte raz dôkladne preskúma. Na palube nás čakajú vegetariánske raňajky a sotva päťdesiatminútová cesta do neďalekej Panamy. Ak som k Latinskej Amerike zabudol čokoľvek dôležité dodať, budem mať na to ešte krátku príležitosť počas nasledujúcich dvoch týždňov medzi Panamou a Guatemalou. Prosíme vypnúť všetky prístroje a zariadenia, lietadlo je pripravené na odlet. Vypínam.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Cartagena
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Kolumbijský karibik

Karibik header

Cestou ku KaribikuNáš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.

TanangaBogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.

Justyna pri KaribikuVskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.

Kolumbijský KaribikSanta Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.

park TayronaHneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.

Park TayronaSamozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.

Námestie Fernanda Botero v MedellínPáči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Kolumbijský vidiek – Zona Cafetera

Zona Cafetera header

Cestou do Zona Cafetera28. októbra 2007 pokračujeme v našom expresnom turné po Kolumbii. V Argentíne aj v Bolívii sme strávili spolu viac ako päť mesiacov a hoci neľutujem ani jednu hodinu, na Kolumbiu nám teraz zostáva sotva mesiac; nehanebne málo, ak zoberieme do úvahy, čo všetko sa tu dá zažiť a uvidieť. V autobuse do mesta Armenia cestujeme s mladou mamičkou, jej deťmi a totálne opitým chlapíkom, ktorý počas celej päťhodinovej cesty tvrdohlavo vyspevuje. Deti vyvádzajú do rytmu a v tejto priateľskej spoločnosti nám neprekáža ani dvojhodinové meškanie kvôli ďalšej havárii, ktorá zablokovala cestu. Havárie v Kolumbii, to je absolútne neoddeliteľná súčasť cestovania; v deviatich prípadoch z desiatich mávame dlhé meškania kvôli haváriám. Typickým obrazom na cestách sú tak stojace kolóny autobusov a kamiónov, siahajúce niekoľko kilometrov. Osobných áut nájdete na vidieku stále málo.

Mesto SalentoPokiaľ ide o havárie, musím povedať, že kolumbijskí šoféri sú ten najhorší odpad, aký som zažil na troch kontinentoch. To, že drvivá väčšina z nich by dostala nedostatočnú v každej európskej autoškole je jedna vec; na druhej strane – a to nemá s kvalitou výuky nič spoločné – sú extrémne, neskutočne bezohľadní. Šoférovať auto je tu zrejme výsada nadradených, ktorú treba neustále potvrdzovať na ceste. Výsledkom je, že ulice kolumbijských miest sú nebezpečné pre všetkých chodcov a cyklistov. Niekoľkokrát som bol svedkom, ako náš taxikár alebo šofér autobusu skrútil volant priamo na človeka prechádzajúceho cez cestu, akoby išlo o počítačovú hru. Takýto manéver vždy sprevádza šialené trúbenie a osoba uniká doslova o vlások. Je mi jasné, čo sa deje, keď to chodec nestihne: v poslednej chvíli, keď sa už nedá uniknúť, nedokáže veci zvrátiť ani šofér. Treba si tu dávať veľký pozor.

Okolie SalentoNapokon šťastlivo pristávame v Armenii, malom mestečku vo vnútrozemí. Taxikár nás vezie k ďalšiemu členovi CS, ktorého nám našiel Raul z Medellínu. Tak ako u Raula, sídlisko je oplotené a strážené ozbrojenými hliadkami. Stredná vrstva žije v kolumbijských mestách absolútne bez výnimky v takýchto izolovaných enklávach s trojmetrovými plotmi, za barikádami zo žiletkového drôtu, do ktorých sa vždy prichádza v zamknutých autách. Do desiateho-štrnásteho roku života sa ich deti odtiaľ prakticky nepohnú. Vnútri majú škôlky i základné školy,ihriská, obchody, práčovne. O pokoj obyvateľov sa starajú muži so samopalmi a brokovnicami, krvilačné psy a elektrické systémy. Takýto život je pozostatkom starých časov, beztrestného lúpenia, vrážd a únosov, pričom cieľom mohol byť i človek zo skromnej rodiny – ktokoľvek. Dnes sa Kolumbijčania zo svojich bezpečnostných komplexov a permanentného strachu ešte stále nespamätali, hoci časy sa zmenili.

Justyna v SalentoNáš hostiteľ je mladý zarastený chalan s osudom melancholika; má však zhovorčivú a pohostinnú mamu, ktorá nás hneď pozve na obed a zasype stovkami otázok. Po troch hodinách a s pľuzgiermi na jazykoch utekáme do večerného mesta. V Armenii vládne povolebná atmosféra: po uliciach premávajú džípové pickupy s hrdými víťazmi na korbách i napriek hustému lejaku, všetci sú totálne šťastní, akoby zvíťazil ich strýko, hoci možno je to celé len pri príležitosti ukončenia volebného zákazu predaja alkoholu a stratené tri dni treba rýchlo dobehnúť.

Pečenie placiek arepaNa druhý deň skoro ráno pokračujeme v putovaní po regióne. Nazýva sa Zona Cafetera – celkom prozaicky kvôli nekonečným kávovým plantážam a povesti kávy, najlepšej z najlepších. Onedlho nás víta malebné mestečko Salento s historickým námestím a dobrosrdečnou paňou, , predávajúcou neďaleko čerstvé voňavé placky zvané arepa, priamo z ražňa nad dreveným uhlím. Ako vždy, unudení taxikári nám na námestí sľubujú jazdu na koniec sveta – ako vždy, odmietame. Desať kilometrov od mesta sa nachádza národný park a údolie Cocora s tzv. voskovými palmami, ktoré sú národným kolumbijským symbolom.

Kolumbijský vidiekVôbec neľutujem, že sme sa sem vydali pešo. Prechádzame nádhernou zelenou krajinou s panorámou hôr, míňajú nás jazdci na koňoch a starčekovia s nošami suchého dreva. Takto vyzerá skutočný, nedotknutý kolumbijský vidiek. Ešte pred niekoľkými rokmi bola Zona Cafetera zároveň jednou z mnohých „Zonas Restringidas“, »zakázaných zón«, kvôli aktívnym ľavicovým gerilám a tzv. »paramilitares«, polovojenským fašistickým jednotkám, bojujúcim s partizánmi na vlastnú päsť. Výsledkom bola nestabilita regiónu a obrovské masy ľudí, unikajúcich pred násilím do miest, do biedy a beznádeje zahnívajúcich slumov. Ak však na vašej prosperujúcej farme jedného dňa zastavili zablatené, hrdzavé džípy s guľometmi a zarastení muži vám dali do zajtra na výber medzi smrťou a odchodom, obliekli ste v noci svoje deti, lacné šperky zabalili do vreckovky a za tmy vyrazili preč, nechávajúc za sebou zrelú úrodu, zvieratá, všetko, čo vaša rodina po celé generácie opatrovala svojim potom a krvou.

Voskové palmyDnes sa do týchto zelených strání vrátil život. Sedliaci pracujú na farmách, pomaly sa rozvíja turistika (hoci zatiaľ sú to najmä kolumbijskí návštevníci) a voskové palmy sa clivo vynímajú na zahmlených horských stráňach. Po návrate do Salento ešte stíhame obed v reštaurácii; dávam si repete, no pani nechce o dvojnásobnom účte ani počuť a pre istotu nás ešte zadarmo počastuje kávou. Priateľstvo a štedrosť, s akými sa v Kolumbii stretávame, je jednoducho šokujúca; o polhodinu neskôr pri spiatočnej ceste autobusom sa Justyna pýta šoféra na názov skladby a ten jej vzápätí daruje CD i s obalom a praje šťastnú cestu. Zonu Cafetera opúšťame večer smer Bogota. Po tradičnej havárii a troch hodinách státia napokon zaspávame, ráno nás opäť víta Bogota, smog a novučičké víza do Spojených Štátov Amerických.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Zona Cafetera
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Medellín

Medellin header

Námestie Fernanda Botero v Medellín25. októbra opúšťame Bogotu a opäť si užívame malebný kolumbijský vidiek, hrajúci zásadne odtieňmi sýtozelenej. Večer vystupujeme v smutne slávnom meste Medellín; upršané ulice za oknom taxíka boli v osemdesiatych rokoch jednou z najnebezpečnejších lokalít na svete. Slávny medellínsky kartel a jeho Strašnosť Pablo Escobar tu pri vojne s vládnymi silami vytvorili prostredie, v ktorom sa umieralo rýchlo a bez varovania bez ohľadu na to, či bola vaša smrť zámerom, alebo ste náhodou prechádzali okolo nespočetných prestreliek a vybuchujúcich áut.

Strážené kolumbijské sídliskáDnešný Medellín nič z toho nepripomína; je priateľský a stále v pohybe, vzorné mesto a možno až chvíľami nudné. Bývame u couchsurfera Raula; Raul predáva pneumatiky a okrem toho bez prestania čatuje so všetkými svojimi kamošmi, priateľkou a nádejnými „kosťami“ z okolia. Náš prvý večer to stíhame do krčmy tesne pred víkendovými voľbami, keď nás prohibícia „odreže“ od zdroja životodarných tekutín na tri dni. Počas príjemného večera s Raulom si čoraz výraznejšie začínam uvedomovať čosi čudné v ľuďoch, odkedy sme v Kolumbii. Je to neuveriteľná prívetivosť, akási prirodzená žičlivosť Kolumbijčanov, ktorá nás vo svojich rôznych podobách ohromuje na každom kroku. Nie je nijakou náhodou, že takmer celý náš kolumbijský pobyt sme strávili u členov Couch Surfing, vždy pripravených privítať nás vo svojich domovoch viac, ako kdekoľvek inde.

S RaulomRaul nie je výnimkou. Zoznamujeme sa s jeho internetovými slečnami, brúsime spolu po meste a zúfalo hľadáme výčapníka, ochotného zabudnúť na volebnú prohibíciu. Zbytočne. Jediným úspechom je skromná porcia likéru v Justyninej káve, nad ktorou s Raulom znechutene krčíme nosmi. Len tak mimochodom zisťujeme, že Raul nám už medzičasom „zarezervoval“ ubytovanie v ďalšom meste u lokálneho člena CS. Zdá sa, že tento cestovateľský klub má v Kolumbii skutočných fanúšikov. Sú medzi sebou v neustálom kontakte, každých pár týždňov poriadajú spoločné žúry v inom meste a radi si vymieňajú cestovateľov, ktorí ich navštevujú. Pobyt v Medellíne je pokračovaním jedného z tých vzácnych období, keď sa nám darí vyliezť z hotelov a autobusových čakární do každodennosti miestnych ľudí, stať sa súčasťou ich životov, porozumieť ich snom a rozoznať farebné odtiene ich predstáv, jazyka, politických názorov.

V uliciach MedellínV Medellíne ešte navštívime múzeum slávneho mestského rodáka Fernanda Botero, ktorého sochy a maľby zobrazujú nezabudnuteľne tučných ľudí a zvieratá, originálnu realitu oblých tvarov: socha tučnej anjelky či tučnej Venuše, obéznych mačiek, prasiat, mafiánskych bossov. Na Boterovom námestí pozorujeme čulý pouličný život, keď začína prudký lejak a ľudia začínajú zúfalo hľadať prístrešok. Pred očami sa nám ponáhľa celý nádherný kolumbijský národ: chudobní pouliční predavači s prerobenými kočíkmi, plnými nezmyselných drobností; chodiace telefónne búdky – panie, od ktorých si môžete zavolať cez jeden z desiatich mobilov, pripevnených retiazkami na ich rukách; otcovia rodín s pivom a garnižami; elegantné dámy, biznismeni. Všetci vyťahujú dáždniky a igelitky, úzkostlivo chránia svoj mejkap a mrnčiace ratolesti. Dážď prestáva, vyliezame spod strechy múzea smerom k autobusovej zastávke a vtedy prichádza druhá vlna dažďa. Behom pár sekúnd sme mokrí do nitky a topánky nám v autobude radostne čľapkajú.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Medellín
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Bogotá

bogota header

Cestou do KolumbiePo hornatom Ekvádore nás, zdá sa, nečaká nič odlišné. Stále úzke, kľukaté cesty na úpätiach strmých kopcov, na ktoré nepomáhajú cestovné tabletky ani prázdny žalúdok. Autobus 18. októbra 2007 do Bogoty, to je 26 hodín nevoľnosti; prudké dažde, krásne zelené ráno uprostred tropických záhrad, driemajúce kolumbijské dedinky. Na malej zastávke v horách dostávam prvú lekciu: vynikajúce vegetariánske jedlo v staničnej krčmičke a sexy predavačka, ktorá ma i napriek Justýne po mojom boku oslovuje zásadne »miláčik«. O pár dní trochu ochladnem, lebo toto oslovenie sa v Kolumbii používa celkom bežne a nie vždy musí znamenať začiatok vášnivého vzťahu.

V bogotskej štvrti CandelariaKolumbijský vidiek lemujú na cestách armádne posty: guľometné hniezda a mladučkí vojaci, ozbrojení až po svoje odstávajúce uši. Po viac ako storočí vojen a nestability sa súčasnej vláde darí pomaly zavádzať mier a poriadok. V mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky potenciálne nepríjemnosti, v Kolumbii sú zbrane v rukách vládnej moci zárukou pokojného spánku obyvateľov, ktorí sa prednedávnom ešte báli cestovať hoci medzi dvomi susednými štátmi kvôli častým únosom a násilnostiam zo strany kokaínových partizánov.

Vojsko na uliciach BogotyPo nekonečne dlho čase, niekoľkých armádnych kontrolách (s rukami nad hlavou sa vychádza z autobusu a vojaci kontrolujú batožinu) a ďalších hodinách cesty sa ukazujú prvé bogotské slumy. Vyzerajú rovnako zle, ako tie v Riu: vonku opäť prší a chatrče zo zinkového plechu a kartónov takmer plávu v spenenej, neuveriteľne špinavej brečke. Prejsť cez mesto trvá ďalšiu hodinu, napokon však už sedíme v taxíku a pozorujeme ulice zblízka. Mnohé sú bez asfaltu a dopravného značenia, no bližšie k centru sa pomaly zlepšujú domy i cesty, vyrastajú prvé mrakodrapy, trúbia staré smradľavé kraksne, na chodníkoch sa hmýria davy ľudí. Bogota vyzerá divoko, to je fakt, ale páči sa mi.

CandelariaPrvú noc prespíme v akomsi hoteli v centre a potom sa sťahujeme k nášmu prvému kolumbijskému domácemu z Couch Surfing. Z cesty sme totálne rozbití, ale je stále len ráno a prechrápať celý deň v novom meste, to je ako zaspať na prvé rande. Nachádzame sa v najstaršej mestskej štvrti Candelaria: úzke ulice, staré, rozpadávajúce sa domy a na stenách žlté plagáty, vyzývajúce na návštevu v divadle na Dostojevského Idiota. Okrem prechádzky však musíme vybaviť termín na žiadosť o víza na americkej ambasáde a tento traumatický zážitok bude zlatým klincom celého dňa.

Bogotské mrakodrapyTu v Kolumbii treba pre vízum do USA najprv získať informácie a dostať termín, čo funguje cez špeciálne telefónne číslo so špeciálnou tarifou 16 USD za pätnásť minút. Kolumbijskí kamaráti nás už vopred varujú, že operátori z ambasády to vždy zahrajú tak, aby vám jeden pätnásťminútový telefón nestačil a museli ste zavolať druhý a ešte lepšie tretíkrát. Vyzerá to ako blbosť, napokon, sme v 21. storočí a bavíme sa tu o najvyspelejšej krajine sveta. Bohužiaľ, je to tak. Moja telefonistka rozpráva, akoby mala zubnú protézu z hrdzavého železa a IQ 65. Namiesto informácií, o ktoré ju žiadam, mi číta imigračné uznesenia.

CandelariaTeraz je na rade Justyna: keď ju napokon prepájajú k operátorovi, ukazuje sa, že je to chlap. Rozumiem, že je piatok večer v latinskej amerike, čo nenechá chladným ani reprezentanta konzulárneho oddelenia, ale jeho neumyté zuby a siedme poldeci whisky je cítiť príliš blízko i napriek digitálnej ústredni. Operátor je jednoducho ožratý; bojuje so štikútkou a komplikovanými slabikami svojej rodnej angličtiny. Zároveň Justynu dobrosrdečne presviedča, že Poľsko (Poland) je to isté ako Holandsko (Holland) a nijaké víza teda nepotrebuje. Napokon sľubuje, že to ide overiť a naspäť k slúchadlu sa už nevráti. Takto uplynulo ďalších šestnásť dolárov a Justyna stále nemá termín.

CandelariaZa iných okolností by nám to bolo smiešne, napokon, náš zážitok by bol prisilný aj pre nový film Michaela Moorea. Justyna sa napokon opäť spojuje s operátorkou: dostala tú moju, s IQ 65. Dvanásť minút ju posiela do čerta aj s memorandami o vízovej politike USA, ktorá zaručuje spravodlivý prístup všetkým občanom, a vďaka tomu získava termín v riadnom čase. S roztrasenými rukami vrazí telefón na slúchadlo: prvú časť máme za sebou

Bogotskí čističi topánokNa uliciach vládne upršaný večer a smradľavé, preplnené autobusy. Premávka v úzkych uličkách štvrte Candelaria práve dosiahla absolútny kolaps. Všetci od zlosti trúbia, okolo autobusov sa predierajú chodci s dáždnikmi a skupinky opitej mládeže otvárajú piatkový večer priamo uprostred celej mäteže, na križovatkách.Tesne predtým, ako z nás smog vyrazí aj posledné zbytky duševného zdravia, unikáme do puličnej pizzérie a vďaka sladkastej limonáde sa nám v dušiach pomaly rozlieva blaho. Preľudnené mestá ma napĺňajú hrôzou, no Bogota má aspoň vlastný, neopakovateľný štýl a spoza výkladu, s horúcou pizzou, vyzerá šialenstvo tam vonku úplne idylicky.

Na druhý deň sa sťahujeme k nášmu novému kamarátovi z Couch Surfing, ďalej od centra, k štvrtiam strednej vrstvy a stráženým činžiakom. Miguel a Pablo sú mladí súrodenci z neďalekého mesta; ich rodičia si môžu dovoliť platiť im byt aj univerzitu. Študujú biológiu, cestujú do Štátov a Európy, vedú usporiadaný život; škaredé slová používajú len sporadicky a ich priateľky odídu každý večer pred desiatou, keďže o sobáši a hriechoch s tým spojenými nemôže byť zatiaľ ani reč.

V kopcoch nad BogotouVďaka nim sa pre nás stáva Bogota ešte príjemnejšia. Spoznať nejaké mesto za pomocou domácich, to je nenahraditeľný uhol pohľadu zasvätených (a zainteresovaných): malé pikantné vecičky, polarizované názory na politiku, každodennosť života, ktorá inak ostáva turistom nedostupná. Dozvedám sa, koho voliť a v ktorých pajzľoch občas skopú zákazníkov, prečo je „in“ jazdiť v malých špinavých mikrobusoch a nie v oficiálnom MHD. Cez deň brúsime ulice, ktoré večer spoznávame v rozhovoroch, ešte stále ma triafa šľak zo štvorcových blokov a ulíc, ktoré namiesto názvov nesú čísla. Nie je to šialené, rozdeliť bytosť na pravouhlé časti podľa čísel? Na americkom kontinente sú na to evidentne zvyknutí.

Miguel a LauraAko vždy na poriadnom novom mieste, nachádzame tu i vegetariánsku reštauráciu a teraz sa tu už naozaj cítime takmer ako doma. Bogota leží na 2.650 m.n.m., väčšinou je príjemne chladno a dážď to nikdy nemá ďaleko. 24. októbra 2007 prechádzame druhou iniciačnou fázou kvôli štrnástim hodinám pobytu na letisku v Spojených štátoch: vystupujeme pri obrovskom komplexe ambasády, stráženej desiatkami vojakov. Po kontrolách sa dostávame za trojmetrový plot do vestibulu, väčšieho ako bratislavská hlavná stanica. Nervózni Kolumbijčania tu strnulo posedávajú a zúfalo sa snažia zachytiť moment, keď americká hlásateľka vykokce ich meno s nezrozumiteľnou intonáciou. Je dosť ponižujúce, že úradníci tu nemôžu najať človeka so slušnou španielčinou a som naozaj zvedavý, čo by povedala washingtonská administratíva na všetko čo sme zažili na ambasáde v krajine ich strategických regionálnych partnerov.

Napokon však dostávame víza s prekvapujúcou rýchlosťou. Úradníkovi sa viditeľne uľavilo z našej plynulej angličtiny a za tri minúty sme hotoví. Podobné šťastie však nemajú ostatní Kolumbijčania: ďalších štyroch ľudí, ktorí nasledujú za mnou, konzul odmietne a ležérnym pohybom ich stodolárové žiadosti roztrhá priamo pred ich očami.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Bogotá
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Opäť Quito a rovník

Quito a rovník, Ekvádor

Slumy z okolia QuitoNezávislé cestovanie má oproti predplateným zájazdom jednu obrovskú nevýhodu: vybavovanie formalít, získavanie víz, predlžovanie pobytu a hľadanie optimálneho transportu môže niekedy pochovať vaše plány v priebehu zopár minút, ak ste na čosi zabudli, alebo ak sa veci začnú uberať nepekným smerom. Teraz, na sklonku pobytu v Južnej Amerike, sa to na nás celé začína valiť. Je najvyšší čas kúpiť si lístky do Strednej Ameriky a najmä do Ázie, Justyna však potrebuje vízum do Kolumbie. Čakanie naňho nás stojí desať drahocenných dní kysnutia v Quito – v momente, keď sa nám míňajú peniaze a ďalšie zastávky si musíme vyberať nanajvýš obozretne.

Hlavné námestie v QuitoTo najhoršie však ešte len čaká. Kdesi medzi návratom z útulku Santa Martha a vytúženými kolumbijskými vízami zistíme, že z južnej ani strednej Ameriky neexistujú priame letecké spojenia do Ázie. Znamená to, že budeme musieť letieť cez Spojené štáty – veľmi zlá správa! Ďalšie víza, ďalšie stovky dolárov za vybavenie víz. V Quito sa ubytujeme v akomsi hoteli v starom meste; rovnako ako naša cesta, svoj niekdajší optimizmus má ďaleko za sebou. Naša hotelová izba je pokrytá vlasmi a špinou, postele cigaretovým popolom a uteráky nesú stopy po zle vytretých zadkoch. Fakt by som si radšej rozložil stan na hlavnom námestí, len keby tam nebolo toľko prorokov, navracajúcich ľudí na pravú vieru. Napokon si nájdeme iné ubytovanie; pri odchode sa ma úlisná pani opýta: „A čo, nepáčilo sa vám?“ „Nepáčilo. Izba bola škaredá a špinavá.“ Ak pracujete na takomto mieste a napriek tomu si chcete zachovať sebaúctu, lepšie je na nič sa nepýtať.

Víkendové QuitoĎalší hostel je už krajší a samozrejme drahší, leží na začiatku novej časti mesta zvanej Mariscal. Práve v týchto miestach pred desiatimi dňami napadli Maríu, jednu z dobrovoľníčok v Santa Martha. Pri lúpežnom prepadnutí nechcela odovzdať svoje veci a tak ju chlap začal mlátiť a napokon bodol nabrúseným šrobovákom do ramenného svalu. Odovzdala.

Počasie v Quito je permanentne pred búrkou; doobeda býva príjemne teplo a popoludní začínajú dlhotrvajúce lejaky, ktoré často končia až nadránom. Quito je takmer na rovníku, ale na druhej strane, aj v nadmorskej výške 2.850 m. Tropické počasie tu príliš nečakajte. Okrem vybavovania víz chodíme na zaujímavé miesta alebo zabíjame čas na internete. Pár kilometrov za mestom prebieha rovník; prísť do Ekvádoru a nenavštíviť rovník, to je ako prísť do Pezinku a nehrknúť si vína. Ekvádor sa samozrejme nedá zahanbiť a turistický rovník je robený vo veľkom štýle: sú tu vedecké pavilóny a planetárium, folklórne súbory omieľajú do omrzenia svoje pesničky a na plochých nohách si čaptajú do tanca. Nad všetkým tróni obrovský kamenný monument, postavený na počesť prvého francúzskeho vedca Charles Marie de La Condamine, ktorý tu v roku 1736 potvrdil polohu rovníka. Môžete si urobiť fotku s každou nohou na jednej strane pologule atď.

Indiánsky trh v Otavalo neďaleko QuitoCelé to má len jeden malý problém. Rovník prebieha okolo 240 m na sever; prví vedci sa v 18. storočí pekne trhli a zistilo sa to až pomerne nedávno, vďaka GPS; nová poloha bola potvrdená i komplexnými analýzami. Ekvádorská vláda, ktorá vlastní celý turistický komplex, to berie ako provokáciu a skutočný rovník okázalo ignoruje. Situáciu už využili iní podnikavci a 240 m na sever vyrástlo nové turistické centrum, do ktorého smeruje čoraz viac autobusov, plných gringov. Tu je to rovnako patetické alebo ešte horšie, ako na „bývalom“ rovníku. Exkurzia vrcholí lacnými trikmi, keď vám ukážu, že voda odteká v umývadle na jednu stranu na severnej, a na opačnú na južnej o dva metre ďalej. Na namaľovanej červenej čiare s označením 0º 00′ 00“ zemepisnej šírky postavíte vajíčko na užší koniec zaručene ľahšie, ako kdekoľvek inde na svete. Atď.

Vybavovanie víz sa zatiaľ uberá správnym smerom. Vždy, keď prídeme na konzulát, požadujú od Justyny nové a nové papiere. Napokon však vízum držíme v ruke vďaka neexistujúcim rezerváciám na letenku – moja stará dobrá metóda z Kuby, a dozvedáme sa i dôvody tohto šikanovania. Konzulka nám ochotne prezradí, že diplomatické úsilie poľskej strany o lepšie patnerské vzťahy s Kolumbiu sa rovná imidžu dvoch tlstých uprdených dvojčiat na čele poľskej vlády. Ostáva len dúfať, že voľby, ktoré o dva týždne zmietnu súčasnú poľskú vládu do záchoda, pomôžu aj cestujúcim Poliakom.

Príroda EkvádoruQuito bolo vskutku silným zážitkom. Dusivé dni a prudké lejaky, povolebné demonštrácie s jazdnou políciou a slzným plynom, pouličné stĺpy, na ktorých bilboardy formátu A3 ponúkajú vyčistenie trestného registra či už ide o políciu, alebo Interpol, za rozumnú cenu. Quito, to sú pizze a lasagne v hotelovej rešturácii, pouličné násilie hneď za jeho okovanými dverami, múzeum zlata so šialenými pokladmi, rabovanými päť storočí od miestnych domorodých kmeňov. Strávili sme tu viac času, ako nám bolo milé.

18. októbra však napokon sedíme o pol piatej ráno v čakárni autobusovej spoločnosti Panamericana a čakáme zbytočne, pretože Autobus z Peru do Kolumbie havaroval už na ekvádorských hraniciach a zabil jedného z cestujúcich. Pracovník spoločnosti nás však milostivo zavezie na hlavnú cestu na hraniciach slumov Starého mesta, kde máme šancu chytiť autobus na hranice. Pred východom slnka už sedíme natlačení v storočnom pestrofarebnom autobuse a z horských zákrut severnej magistrály nás nutká na ľahké zvracanie.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie

Hacienda Santa Martha

header

Prvé dojmy zo Santa MarthaNapokon 24. septembra 2007 vystupujeme v meste Tambillo; je to vlastne hlavná cesta s niekoľkými krámikmi a zopár ulicami obďaleč. Mestečku dominuje betónový nadchod pre chodcov, ktorý vyzerá ešte horšie a nebezpečnejšie, ako samotná hlavná cesta. Nikto nie je natoľko šialený, aby sa vôbec pokúšal prekonať cestu pomocou nadchodu; napriek tomu, práve pri ňom sa sústreďuje obchodný ruch: kúpite tu jahody a paradajky, pivo, cigarety, kuracie stehno z mikrovlnky.

Okolie útulkuCentrum pre týrané zvieratá Hacienda Santa Martha, náš dobrovoľnícky projekt na najbližšie dva týždne, sa nachádza za mestom i nadchodom pre chodcov. Taxík s otvorenou nápravou nás vyvezie vysoko do kopcov, do zeleninových záhrad a na úpätie hôr s oblačnými lesmi. Ekvádor je krajina, v ktorej deforestácia – najmä oblačných lesov vo väčších nadmorských výškach – postupuje desivo rýchlym tempom. Tu, pri Tambillo, sa zachovali aspoň fliačiky kedysi hustej oblačnej džungle. Nepríjemná cesta s hustou premávkou ostala kdesi na spodku údolia.

HaciendaHacienda, to je niekoľko domov a veľký pozemok, na ktorom sa zmestí normálna farma a desiatky klietok so zvieratami. Sú to dva oddelené svety: v jednom žije ekvádorský majiteľ so svojou rodinou, veľkým domom, služobníctvom a pracovníkmi poľnohospodárskeho majera. Ten druhý obýva Leon, novozélandský správca útulku a neustále sa vymieňajúci dobrovoľníci najmä zo Spojených štátov, Kanady a Anglicka. Prekvapení zisťujeme, že na jednom izolovanom mieste tu tak žijú dve sebestačné skupiny bez toho, aby prejavovali akýkoľvek živý záujem navzájom sa integrovať, alebo aspoň trošku spoznať.

Je to zvláštne miesto; po technickej stránke tu veci fungujú výborne, vďaka peniazom dobrovoľníkov sa centrum postavilo na nohy a je sebestačné pri získavaní potravy a liekov pre zvieratá. Po sociálnej – dobrovoľníci prichádzajú a odchádzajú, pre mnohých je to skôr ďalšia atrakcia pri ich cestách a cudzokrajných zážitkoch. Sám Leon je ako Prometeus, prostredník medzi božstvom a smrteľníkmi. Prestupuje oba svety a vybavuje všetko, čo sa týka chodu projektu. I napriek tomu, že tu žije už tri roky, po španielsky hovorí horšie, ako ja po ôsmych mesiacoch cestovania. Oných pár potrebných viet nejako vykokce a všetko ostatné mu poskytuje život medzi „gringami“. Samotný majiteľ a ostatní robotníci nás ignorujú, akoby sme boli vzduch. Pri náhodnom stretnutí nás najčastejšie ani nepozdravia.

Justynka s dobrovoľníčkamiNiekoľko dobrovoľníkov sem prichádza pravidelne už zopár rokov. Pre Leona sú akoby rodina a táto hermetická skupina tvorí ešte tretí svet jeho dôverníkov. S nimi Leon konzultuje dôležité veci, zveruje im zodpovedné úlohy a obdaruje ich svojou priazňou. Je tu Austrálčanka Cate, priateľská fanynka rumu a všetkých zvierat a mladučká Tarren zo Štátov, s ktorou Leon spáva. Život v útulku má tak pomerne presné pravidlá v závislosti od toho, do ktorej skupiny patríte.

Tieto kunovité zvieratká sú extrémne agresívneS Justynou nám obom chvíľu trvá, kým sa zaradíme do tejto každodennosti. Dobrovoľnícke projekty, ktorých sme sa zúčastňovali počas posledných deviatich rokov, boli najmä krátkodobé podujatia bez takejto sociálnej hierarchie a pravidiel. Nemáme však záujem vnikať hlbšie do fungovania miestnych vzťahov a nikto z ostatných dobrovoľníkov nám nie je natoľko blízky, aby malo zmysel pokúšať sa dostať za rámec povrchnej komunikácie počas práce a voľného času. Prišli sme sem kvôli zvieratám, pomôcť v niečom zaujímavom, a takto to ostalo až do konca.

LevíčatáHneď pri príchode 24. septembra 2007 nás vítajú dva dobermany a vlčiak, z plota zízajú obrovské červené papagáje. S Leonom onedlho absolvujeme exkurziu a zoznamujeme sa s ostatnými zvieratami v útulku. Nie je to pekný príbeh: všetky boli zhabané od pytliakov a priekupníkov, alebo od majiteľov zvierat pre kruté zaobchádzanie. V Ekvádore platí prísny zákaz vlastniť zviera, klasifikované ako žijúce vo voľnej prírode a už toto je dostatočný dôvod pre jeho odňatie vlastníkovi.

Justynka s gigantickými korytnačkami galapágskymiTakto sa sem dostali štyri gigantické Korytnačky galapágske, ktoré normálne žijú už len na jedinom mieste na svete – Galapágskych ostrovoch. Polícia ich zobrala zo záhrady v centre Quito, kde žili u nejakej rodiny po celé generácie jej členov (tieto korytnačky sa dožívajú 200 a viac rokov). Na druhej strane, na ich zhabanie mali aj iné dobré dôvody. Pancier jednej z nich slúžil ako terč pri tréningu v streľbe guľovnicou…

Jazvecovité zvieratko coatí, nesmierne prítulný tvorček, ktorého bratov sme vídavali v celých húfoch okolo vodopádov Iguazu v Brazílii a Argentíne, tu žije tiež. Nadšene pobehuje v klietke kedykoľvek niekto prechádza okolo a dožaduje sa škrabkania. Nijaký dobrovoľník by nemal srdce mu to odoprieť: coatí je slepý, pretože predošlí majitelia mu počas akéhosi alkoholického žúru vypálili oči cigaretou.

Slepý coatíOsobitná kapitola útulku sú levy. Znie to čudne, ale je to tak. Levy samozrejme v Južnej Amerike nežijú vo voľnej prírode, zato však žijú v cirkusoch. Väčšinou v neuveriteľne hanebných podmienkach, v tesných klietkach a podvýživené. Keď ich polícia skonfiškuje pre kruté zaobchádzanie, problémy len začínajú. Pre útulky je veľmi nákladné ich živiť, okrem toho majú extrémny sexuálny apetít a množia sa ako králiky. Na ich prevoz a rehabilitáciu do pôvodného prostredia v Afrike samozrejme neexistujú prostriedky. Santa Martha ich tak momentálne má štrnásť, od slepej samice cez krvilačnú štvoricu dospievajúcich beštií až po dve mláďatá, ktoré Leon vychoval doslova vo vlastnej posteli.

S trumpeteromĎalšími obyvateľmi útulku sú desiatky exotických vtákov, opice, amazonský potkan veľký ako pes, smrteľne nebezpečný párik kunovitých šeliem, medvede, jaguár, puma a obrovské divé mačky zvané ozoloty. Našou prácou je v prvom rade ich nakŕmiť a vyčistiť im klietky. Ďalšou veľkou úlohou je stavba novej klietky pre jaguára v dolinke, zarastenej oblačnou džungľou.

Od prvého momentu nám je jasné, že veci tu bežia úplne inak, ako v bolívijskom útulku, ktorý sme navštívili na našej ceste. Okrem neporovnateľne priateľskejších Bolívijčanov sme tam našli i prítulnejšie zvieratá. Na jednej strane je to pre ne samotné dôležité, pretože v ekvádorskom útulku kladú veľký dôraz na ich rehabilitáciu a návrat do divočiny – znamená to, že ich kontakt s ľuďmi sa musí obmedzovať na minimum, aby ich už v džungli ani „nenapadlo“ vracať sa k ľudským obydliam.Zvyšuje to úspech ich prispôsobenia sa prirodzenému prostrediu a znižuje možnosť, že ich ktosi uloví opäť. Na druhej strane, v útulku je množstvo zvierat, ktoré už na návrat nemajú šancu a napriek tomu, dobrovoľníci majú zákaz sa k nim približovať, čo je zdôvodnené obavami o bezpečnosť. Je to zvláštny prístup, tým skôr, že v Bolívii sme sa presvedčili na vlastné oči, že pre tieto úbohé tvory je ľudská láska dôležitejšia, ako pravidelná strava.

Stavba klietky pre jaguára v oblačnom leseNaše dva týždne v Santa Martha, to je ranné prebúdzanie za priateľského ryčania levov, doobedňajšia tvrdá robota pri kopaní pozemku pre jaguára v tvrdom ílovitom svahu, nádherný hustý les okolo. Dolinou sa nesie rykot jaguára, ktorý netrpezlivo pozoruje postupujúce práce nad jeho budúcim domovom. Cítim, že po zdravotných problémoch z Bolívie opäť naberám sily: veľa jeme, veľa pracujeme. Podvečer, počas tropických dažďov, čistíme klietky za nadšeného hulákania desiatok papagájov a iných vtákov. Tucan, ktorému krídla a chvost odstrihli až za mäso, sa nás pritom tvrdohlavo snaží svojim obrovským pestrofarebným zobákom ďobnúť do zadku. Nádherný trumpeter vydáva nepriateľské odstrašujúce zvuky, hoci nikdy nepohrdne poškrabkaním po krku. Túli sa ku mne bojazlivý, citlivý modrý vtáčik; niekto mu doslova odsekol vrchnú časť zobáka. Justyna sa zatiaľ rozpráva s čiernohlavým papagájom, ktorý už niekoľko dní vyspevuje iba pre ňu, kedykoľvek ju zazrie.

S Leonom v akcii. Že vraj príliš málo pijem?!Život v centre beží po presných a dobre vyjazdených koľajach. Varíme si sami a dvakrát za týždeň, v stredu a piatok, sa poriada pijanský žúr, vždy s tými istými pesničkami a kolektívnymi hrami na povzbudenie chľastania. Niektorým ľuďom sa to nikdy neznudí a pri jednej z našich niekoľkých krátkych, trpkých hádok mi Leon vyhodí na oči, že sa spoločného pitia nezúčastňujeme dostatočným spôsobom. Je mi jasné, že tu nie som najvhodnejším dobrovoľníkom, lebo hoci dobre pracujem, z Leonových pravidiel chodenia do domu len na povel a pod. sa smejem príliš nahlas. Pre Leona je toto miesto také malé kráľovstvo, kde on určuje pravidlá hry a počúvajú ho zvieratá aj dobrovoľníčky (drvivá väčšina sú dievčatá).

DobrovoľníčkyNa druhej strane, ja i Leon sme to spolu vydržali až do konca a vďaka tomu ostane toto miesto jedno z najzaujímavejších zážitkov našej cesty: pokojné večery, trávené zízaním do terária s tromi iguánmi a miniatúrnou opičkou tamarin. Na kolenách mi spáva mačka, a pri nohách – hnedá fenka dobermana, chorá na rakovinu. Santa Martha je aj pečenie chleba, ktorý sa mi na všeobecnú radosť podaril a španielske konverzácie s robotníkom Jimmym, bezvýsledne odo mňa drankajúceho moje náramkové hodinky.

6. októbra sa v sobotu ráno rozlúčime s našou miernou opicou po včerajšom večierku a s ostatnými zvieratami, poškrabkáme coatího, Justynka si poslednýkrát zaspieva s čiernohlavým papagájom a taxík nás znáša ku betónovému nadchodu a späť k životu na ceste. V tom zhone sme sa s väčšinou dobrovoľníkov aj zabudli rozlúčiť, to si však nikto asi ani nevšimol.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Útulok pre týrané zvieratá Santa Martha

Hlavné mesto Quito

Quito, Ekvádor

QuitoKedysi pred piatimi mesiacmi, v horúcom Rio de Janeiro na druhej strane kontinentu, som sa prihlásil na mejl a našiel tam potvrdenie o prijatí na dobrovoľnícky projekt v Ekvádore. Poslali mi ho ľudia z INEXu, slovenskej pobočky medzinárodnej siete takýchto projektov. S Justynou sme vtedy v Riu zajasali od radosti, lebo už deväť rokov nášho spoločného cestovania sa nám zdá, že pomôcť s niečím zmysluplným v krajine, ktorou prechádzame, je súčasť každej dobrej cesty.

Dnes je 21. september, od Ria sme prešli celý kontinent až do Ohňovej zeme a naspäť. Sme v Ekvádore, už dobré dva týždne sme mali učiť indiánske deti po anglicky a pomáhať v zalesňovaní svahov neďaleko Quito. Niekto niekde čosi zbabral, čosi sa pomýlilo a namiesto projektu teraz stojíme na odpornej, nebezpečnej stanici hlavného mesta a hádame sa s taxikárom, ktorý nechce zapnúť taxameter.

Stare mestoV INEXe, po sérii nedorozumení, ignorantstva a obyčajnej hlúposti pokrčili plecami: my sme len nezisková organizácia! Zo zápisného na dobrovoľnícky tábor, na ktorý nás nikdy nezapísali, si však nezabudli strhnúť manipulačný poplatok. Pravidlá sú pravidlá. Posledné štyri mesiace bola naša cesta cez kontinent determinovaná zastávkou v Ekvádore, jediným pevným bodom celého itinerára. Mnoho vecí sme kvôli tomu vynechali, mnoho preplatili. Taxikár nechce o taxametri ani počuť, no napokon ho zapne a k cestovnému na displeji si hneď pripočíta pol dolára.

Do Quito sme prišli tri dni pred ďalším projektom, ktorý Justyna našla na internete hneď ako sme zistili, že ľudia v slovenskom INEXe sú nielen neschopní, ale aj zvysoka kašlú na svoju robotu, svoje záväzky a najmä na nás dvoch, hoci sa s nimi poznáme už tak dlho. Teraz strávime víkend v hlavnom meste a v pondelok nastúpime do centra pre týrané zvieratá 30 km južne na vidieku.

Hlavne namestieZažívame teda víkendové Quito: jeho ospalé ulice a uličky, ktoré sa cez týždeň opäť zaplnia chodcami a dopravnými zápchami; trolejbusové linky a cyklistov, bezstarostne premávajúcich v celých húfoch po bulvároch, lebo cez víkend patria iba im.

Quito, to sú dve mestá v jednom. Staré mesto. Veľkolepé koloniálne budovy, niekoľko blokov starobylých ulíc, v ktorých na každom kroku postávajú policajti a môžete sa cítiť relatívne bezpečne. Prejdite o čosi ďalej a začnete mať nepríjemný pocit, že sem nepatríte. Staré mesto je zároveň štvrťou chudobných, za hlavnými ulicami sa okamžite mení vzhľad chodcov, policajtov vystriedali odpadky a zúbožení kramári. Je to veľmi zaujímavé miesto, hoci nie príliš bezpečné. Pri každej dlhšej jazde trolejbusom sa mi ktosi hrabe vo vreckách kapsáčov…

QuitoMariscal. Moderná štvrť strednej vrstvy, nablýskané vežiaky sa striedajú s koloniálnymi vilovými blokmi a štýlovými obchodmi. Práve sem prichádza väčšina cudzincov a tu sa i deje väčšina lúpežných prepadnutí, čoho výsledkom je, že ešte aj domáci si po zotmení radšej zoberú taxík, hoci domov to majú sotva jeden blok. Napriek tomu, obe časti mesta majú vlastnú neopakovateľnú atmosféru a Quito je vskutku zaujímavé miesto cez deň i po zotmení.

24. septembra však nechávame Quito na chvíľu svojmu osudu a nasadáme do prímestského autobusu, ktorému dominuje obrovská farebná samolepka Ježiška. Nie som veľký odborník na kresťanské symboly, ale to, čo sa dá vidieť ako súčasť každodenného náboženského života v andských krajinách ako Bolívia, Peru a Ekvádor, má určite ďaleko od vierouky. Majú tu stovky svojich svätých – o mnohých z nich vo Vatikáne istotne nikto nikdy nepočul – a využívajú ich podobne, ako Číňania svojich bôžikov. Jeden proti cestovným nehodám, ďalší na šťastie v bingu atď. Miestni obyvatelia, najmä Indiáni, majú za sebou storočia polyteizmu a jeden ďalší Boh s armádou španielskych a neskôr amerických dobyvateľov na tom nedokázal nič zmeniť. Ku svätým sa modlia viac, ako k Bohu v kostole; to oni vybavujú ich každodenné záležitosti a im pravidelne obetujú drobné darčeky. Ježiš je akoby len jedným zo svätých, inak nič výnimočné.

Autobusy v tejto časti kontinentu sú radikálne orientované na zákazníka. Zastavia všade, kde stojí na ceste človek a jeho škrabanie v zadku aspoň vzdialene pripomína vytúžené mávanie na šoféra. Cestujúci ešte aspoň platia cestovné; zato na každej križovatke pristúpi v Ekvádore tridsať pouličných predavačov, ktorí ponúkajú všetko od vysmážaných banánov po pornočasopisy v brailovom písme. Pritom sa medzi sebou strkajú, nadávajú si a napokon ich často musí vodič opäť nasilu vyhodiť. Robí sa to doslovne: vodičov pomocník dostane znamenie a jednoducho ich vyhádže za jazdy kdesi na krajnicu. Vzápätí naskakujú ďalší, spolu s pasažiermi a zabávačmi.

Divadlo Bolivar po poziariAutobusoví zabávači sú ešte o triedu nižšie, ako autobusoví predavači. Musia sa tváriť inkongnito, inak by ich vodičov pomocník vysotil už pri nastupovaní. Keď sa už vezú, skôr či neskôr začnú svoju šou. Najlacnejší iba apelujú svojim študentským životom, biednou stravou a pod., na konci rozdajú cukríky a keď ich už chamtivé deti pochrúmu, od rodičov si vypýtajú pol dolára za kus. Tí rozumnejší rozdajú cukríky na začiatku, pätnásť nasledujúcich minút zabávajú obecenstvo vtipmi a hádankami a dúfajú, že vzrušení cestujúci nevdojak prehltnú čo najviac cukríkov. Toto je neoddeliteľná súčasť každého autobusového cestovania v Peru a Ekvádore. Ak vás tu čaká viachodinová cesta, môžete sa spoľahnúť, že autobusových predavačov a zabávačov sa vystriedajú celé desiatky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie

Riobamba a vulkán Chimborazo

Vulkán Chimborazo, Riobamba, Ekvádor

V meste Riobamba11. septembra 2007 vystupujeme v meste Riobamba; opitý taxikár nám sľubuje nezabudnuteľnú jazdu, ale vzápätí mu z rúk vypadne plný hrnček kávy a my to považujeme za zlé znamenie. Riobamba, to je také typické andské mestečko – špinavé ulice z lacných šedých domov vyrastajúcich bez ladu a skladu, sýtozelená vegetácia. Na uliciach sa prechádzajú mačovia s čiernymi ulízanými vlasmi a tričkami, ktorých nápisy vyzývajú všetky vagíny do bojovej pohotovosti. Miešajú sa s nimi domorodci, turisti, stredoškoláci v uniformách. Jednoducho nič moc a zároveň naša každodennosť, ktorá mi bude doma určite tak veľmi chýbať.

Cez Riobambu prechádza jedna z najťažšie budovaných železníc na svete; tiahla sa takmer cez celé ekvádorské Andy a jej výstavba trvala desiatky rokov. Dnes je opäť v troskách kvôli chýbajúcim peniazom na údržbu a najmä opakovaným zosuvom pôdy z deväťdesiatych rokov počas katastrof fenoménu El Niño. Funguje už len jej malá časť a slúži turistickému priemyslu.

Večer pred výstupomNás však nezaujíma železnica ani slávny »Diabolský nos«, strmý horský úsek, cez ktorý prechádza. Neďaleko Riobamby sa týči vulkán Chimborazo, najvyšší vrch Ekvádoru a už celé týždne sa tešíme na výstup. Chimborazo: 6.310 m.n.m.; osamotený, pokrytý ľadovcom a vulkanickým prachom. Jeho vrchol je zároveň najvyšším bodom tejto planéty v absolútnych číslach, tj. pri meraní od stredu Zeme. Mt. Everest je najvyšší vrch v našom arbitrálnom systéme merania nadmorskej výšky, kde 0 metrov znamená úroveň morských hladín. Keďže je však Chimborazo tak blízko rovníka a teda najvypuklejšej časti našej elipsovitej planéty, vzhľadom na stred Zeme prevyšuje Mt. Everest o čosi vyše 200 m. a zároveň je to bod, ležiaci na Zemi najbližšie k slnku.

Začíname aklimatizačnú fázu výstupu: prvý deň vychádzame pod úpätie vulkánu a vystupujeme na 5.300 m.n.m.V Riobambe obchádzame miestne agentúry a zisťujeme podmienky i cenu výstupu.Napokon si vyberáme jednu z najstarších a najrenomovanejších agentúr, dostávame výstroj a skúseného sprievodcu. 17. septembra začíname prvú fázu aklimatizácie; autobusom vychádzame pod úpätie obrovského, majestátneho Chimborazo a pomaly stúpame k poslednej horskej chate na 5.000 m.n.m. Svahy okolo nás sú pokryté vulkanickým prachom, pobehujú tu stáda vicuní. Nad nami sa týči vrchol, celkom pokrytý hrubým ľadovcom. Beloba ostro kontrastuje s hnedočervenými skalami a tmavomodrým nebom. Podľa obyvateľov horskej chaty sa dnes vyčasilo prvýkrát po mesiaci a je dobrý predpoklad, že počasie nám bude priať i v najbližších dňoch.

Justyna na úpätí vulkánuDnes sme plní síl a optimizmu; aklimatizáciu znášame veľmi dobre, po mesiacoch strávených na Andskej náhornej planine vo výške 3.000 m.n.m. a viac stúpame ku kontrolnému aklimatizačnému bodu na 5.300 m.n.m. bez akýchkoľvek problémov. Zdá sa, že vrchol máme na dosah: zajtra sa sem vrátime i so sprievodcom a výstrojou a začneme výstup z druhej strany svahu, naostro. Vraciame sa teda do Riobamby a zažívame poslednú pokojnú noc pred výstupom, pretože zajtra, vo vysokej nadmorskej výške, naše telo na odpočinok príliš veľkú šancu mať nebude. Ako hovorí staré dobré horolezecké porekadlo, šplhaj vysoko, prespávaj nízko…

Vrchol vulkánu ChimborazoNa vrchol vulkánu Chimborazo sme sa napokon nikdy nedostali. Na druhý deň v noci sme začali výstup rovnako ako ostatné štyri skupiny horolezcov a rovnako ako oni, museli sme sa vrátiť. Dnes sa výstup na tento vrch stáva skutočnou výzvou aj pre profesionálov, pretože s postupujúcim globálnym otepľovaním a umieraním tropických ľadovcov sa menia i povrch a podmienky výstupu na ne. Chýba nám čosi síl a veľa, veľa technických zdatnosti pri šplhaní sa takmer kolmým ľadovým poľom počas ôsmych, a následnom zostupe ďalších štyroch hodín. Schádzame s ťažkým srdcom, vyčerpaní a so symptómami choroby z nadmorskej výšky. V horskej chate sa stretávame s ostatnými neúspešnými horolezcami a v sklesnutej nálade schádzame o dvesto metrov nadmorskej výšky nižšie, na miesto, kde sa začína cesta pre automobily.

Východ slnka na ChimborazoVďaka tomuto výstupu sme pochopili všeličo nové o pozadí celého podujatia i o spôsobe, akým fungujú miestne agentúry pri dohadzovaní týchto výprav turistom. Je to príbeh sveta za farebnou pohľadnicou a za sladkými sľubmi ľudí, ktorí sú za vaše peniaze ochotní obetovať váš život. Príbeh Tak blízko slnka nájdete tu.

19. septembra sa teda vraciame do nášho krásneho hotela v Riobamba. Moje telo sa pomaly vracia do života v menšej nadmorskej výške a na druhý deň vymieňame vulkán za miestne reštaurácie. Nie je to dobrý biznis, pretože nájsť tu normálne, slušné jedlo sa v Riobambe asi nedá. Hneď 21. septembra 2007 sa napokon presúvame do hlavného mesta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Vulkán Chimborazo

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Tak blízko slnka