Švajčiarsko plné farieb, života a neustáleho pohybu. Miesto, kde v susedstve najväčších peňažných sejfov na svete žijú pankáči v squatoch a kde si ľudia cenia slobodu viac, ako kdekoľvek inde na starom kontinente.
Vyrážam do ešte zasnežených alpských štítov nad mestečkom Davos a keď ma zastavia spadnuté lavíny, vraciam sa na ukričanú ulicu umelcov a emigrantov, zürišskú Langstrasse. Kurvičky pobehujú sem a tam a sviatoční anarchisti sa pripravujú na ďalšiu okupáciu mestských námestí.
Madrid, námestie Sol: plno demonštrantov a farieb. Vyzerám podozrivo, ale môj otrasný prízvuk ich obmäkčí a môžem fotiť tajnú výrobu transparentov.
Cuenca je pri našej návšteve trošku ospalá, no s radosťou nám ukáže svoje vnady ešte pred obedňajšou prestávkou.
Consuegra v krátkych sekvenciách medzi japonskými zájazdmi. Vydriapať sa k veternému mlynu, otvoriť oči od úžasu. Ukryť sa pred šialeným fotením, bojazlivo vyliezť, otvoriť oči od úžasu.
O druhej ráno vyrážam na lov.
Toto nie je stredná Európa: mesto sa práve zobudilo do sobotnej noci a davy ľudí sŕkajú pivo priamo na chodníkoch. Kráčam popri vyschnutom koryte rieky, ktoré sa zmenilo na parky a ihriská. Míňam mosty, usmievavé prostitútky, húfy nočných cyklistov.
Pomaly sa vynára panoráma fantastických budov. Na brehu azúrového bazéna posmeľuje nemecký dídžej svojich rodákov z integračného zájazdu. Vo fotoaparáte nastavujem dlhú expozíciu a stláčam spúšť, pozoruje ma pritom obrovské farebné oko Hemisférico. Hľadíme na seba. Obaja mlčíme.
Príchod do Barcelony je ako jej vlastná rôznorodosť. Môžete pozorovať kontúry jej ospalých brehov z paluby trajektu, vynoriť sa z vlaku priamo uprostred štrajkujúcich študentov na Plaça de Catalunya, alebo dostopovať až na jej predmestia a rozmýšľať, či ste ešte stále v Európe.
Pre ošľahaných cestovateľov môže byť Barcelona nudným vývarom starej otrepanej Európy, ale jej ulice v sebe ukrývajú všetky storočia a umelecké slohy západnej kultúry, v hulákajúcej mäteži farieb a jazykov celého sveta.
Rok po leteckej havárii v Smolensku poskytol Poľsku zaujímavú lekciu spoločenských zvratov.
Všetko začalo tak dojímavo: hodinu po nešťastí sa pred prezidentským palácom vytvára spontánny smútočný dav, ktorý zjednotil cudzích ľudí bez ohľadu na názorové rozdiely. Krátky okamih jednoty.
Potom už bolo len horšie.
Pouličné modlitby cez amplión proti zradcom národa. Kríž, ktorý sa zmenil na politickú zbraň. Šepot o hmle a výstreloch. Výkriky, konflikty, nepokoje.
Ráno 10. apríla 2010 nestojím v Smolensku pri dymiacich troskách prezidentského Tupoleva: kráčam varšavskými ulicami a pozorujem dav zdezorientovaných ľudí, ktorý stojí mlčky pred prezidentským palácom a zapaľuje prvé sviece za 96 obetí.
Smolenská tragédia, to je aj lekcia spoločenských javov a medzinárodnej politiky. Úprimnej sústrasti a spolupatričnosti. Politických ambícií, nepokoja, fanatizmu.
Popíjanie pred obchodom je dôležitý rituál, ktorý má v Poľsku svoje stanovené pravidlá a presný názov: „vypiť pod sklepem.“
S našim obracaním krígľov v zasmradených krčmových pivniciach sme v menšine. U susedov prevláda kultúra dvojitých hrubých ponožiek v robošských bagančiach, ktoré pomaly primŕzajú k pľuvancom pred vchodom do miestnej samoobsluhy. Zatiaľ čo v slovenských a českých pajzloch značkujú cestu k toaletám ovracané schody, poľským predavačkám zo samoobsluhy stačí v podstate každý večer vyfénovať neďaleké kríky.
Lublin je krásny, starobylý, ošarpaný. Metropola dokonale zabudnutého regiónu sa úspešne bráni rekonštrukcii – niežeby sa o ňu ktokoľvek pokúšal. Úzke lubelské ulice si vďaka tomu udržiavajú neuveriteľne silnú atmosféru, v ktorej takmer cítiť vôňu predvojnových nedeľných obedov a bielizne vyvesenej v tmavých ošarpaných dvoroch. V Lubline je málo turistov, zato množstvo študentov a vibrujúcich farieb mesta plného života.
Lubelské vojvodstvo však ponúka ešte oveľa viac. Nádherné mestečko Zamość, či zabudnuté dedinky uprostred hlbokých borovicových lesov. Turistickú infraštruktúru skvele nahradí pohostinnosť miestnych.
Prvoplánový pohŕdavý postoj mnohých Slovákov k Poliakom mi najviac zo všetkého mi pripomína Dostojevského. Oravský šofér pred mojimi očami vyhodí z plného autobusu batožinu poľských pasažierov, aby mali miesto slovenskí, ktorí prišli neskôr: Poľaci nech idu pešo, alebo do riti.
A čo tak povedať vzdelanému Slovákovi, ktorý sedí oproti mne v bratislavskej kaviarni a pri svojej pýriacej sa poľskej manželke mi vysvetľuje, že poľské produkty by nechcel ani zadarmo? Po desiatich rokoch manželstva nedokáže vykoktať po poľsky ani jedinú vetu a je na to hrdý (Poľka hovorí po slovensky plynulo).
Raz o ňom porozprávam: o stáročnej hutníckej tradícii, nemeckom vyhladení obrovskej židovskej komunity. O komunizme a modernom úpadku.
Dnes však len odrazím zámok na vodnej veži, vyleziem po hrdzavom rebríku až na strechu a pomaly odtiahnem príklop.
Mesto mám ako na dlani. Tiché ulice, ruiny hutníckeho veľkozávodu a chátrajúca železničná stanica – útulok bezdomovcov. Sychravý sneh padá na plechové dno veže, pokryté mŕtvolkami holubov.