Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamská vrchovina Boquete

boquete header

Horská oblasť BoquetePanamčania vám budú s pýchou tvrdiť, že oblasť Boquete je najkrajšia panamská vrchovina. Napokon, majú pravdu, pretože je jediná. V každom prípade, je to veľmi príjemné miesto s chladnejším podnebím a priateľskými ľuďmi. Všade naokolo sú zelené hory, čerstvý vzduch a pokojná vidiecka atmosféra. Náš opustený penziónik vedie chorvátska rodina, ktorá sem utiekla pred juhoslovanskou občianskou vojnou a dnes jej členovia každé ráno radostne čakajú v pozore, kým tatko usmaží slávnostné kusy mäska. Z klietky ich závistlivo pozoruje papagáj a vrhá po nich mrzké slová v španielčine i chorvátčine. V Boquete nemáme veľa času a ani ho nestrácame: hneď sa vydávame objavovať miestne vyhlásené plantáže kávy. Justynka sníva o kávovej exkurzii už od Kolumbie: vtedy sme prišli na plantáž v jediný deň mesiaca, keď bola zatvorená. Dnes to nebude o nič lepšie, lebo usmievavá pani z farmy nám ponúka neodolateľnú trojhodinovú exkurziu za 25 dolárov.

Justynka vo svojom živle - kávová plantážToto ma trošku na Paname štve, totiž že gringovia ju už tak skazili. Američania tu za desaťročia svojej vojenskej prítomnosti zanechali oveľa viac, než len bezpečný Panamský prieplav. Naučili miestnych zvýšiť kvalitu služieb, o akej sa krajinám Južnej Ameriky ani nesnívalo, ale na druhej strane, tí si za to vedia vypýtať toľko, že vám občas zabehne. Američania so svojou vrodenou nevinnosťou (niekto to nazýva naivitou) si to sotva všimnú, tak ako si sotva všimnú, že sú vlastne v cudzej krajine a nikto im nerozumie. Ošklbú ich vždy a všade a oni sa ešte tešia, akí sú ľudia okolo nich milí. Jediné, čo pritom miestnym zazlievam je, že už strácajú súdnosť a aj k ostatným turistom sa správajú ako ku gringos. Namiesto exkurzie si teda aspoň objednáme kávu v kaviarni a je vskutku taká výborná, ako to tvrdí jej reputácia. Kávové plantáže si radšej pozrieme sami na vlastnú päsť a 25 dolárov investujeme nejako inak.

Spoločné domy domorodých komunítOkolo Boquete je množstvo turistických chodníkov s nádhernými túrami, vyberieme si jednu z nich a niekoľko hodín šliapeme po prázdnej vidieckej ceste. Míňajú nás len skupinky domorodcov, ktorí si v Paname zachovali aspoň zbytky svojej identity. Používajú vlastný jazyk a žijú na maličkých pozemkoch, naďalej v komunitách. Býva to vždy jeden či dva dlhé domy, v ktorých býva niekedy desať rodín pospolu ako jeden kmeň, zdieľajú svoje sny a zarobené peniaze, striedajú sa pri varení či strážení detí. Takýto život má istotne svoje romantické čaro, hoci v Európe by to už dokázali pochopiť nanajvýš naši Rómovia. Onedlho okolité pahorky prechádzajú z lesov a záhrad do kávových plantáží, v pozadí sú zahmlené hory a všetko je také zelené, až nás pália oči. Kávové kríky sú plné čerstvých červených bobuliek, ktoré sa čoskoro očistia a vypražia a v exkluzívnych baleniach sa budú predávať v našom svete za tie najvyššie ceny.

Čerstvé zrnká kávyNa Panamu sme mali žalostne málo času a už 12. novembra 2007 opúšťame i oblasť Boquete a autobusom smerujeme do Kostariky. Colníci, ako vždy v tejto časti sveta, sú slušní a nestrácajú čas. Turistov si sotva všimnú, zatiaľ čo miestnym vyhádžu pod špeciálnym prístreškom z batožiny všetky veci a podrobne hľadajú nevedno čo (hoci asi netreba dvakrát hádať).

Tesne pred posledným krokom ku kostarickej hranici si ešte spomeniem na neposlané pohľadnice s panamskými známkami a na počudovanie nájdem ešte aj v takejto diere poštovú kanceláriu. Ukrýva sa učupená za dverami verejných záchodov, to mi však nevadí. Zriadenec zoberie pohľadnice do ruky a po pohľade na ne sa zamyslene zahľadí kamsi do neznáma. Takto trávime niekoľko minút, ja zatiaľ stojím v pozore napätý, aby som ho nevyrušil v rozjímaní. O chvíľu sa už strhne zo svojich farebných snov o cestovaní, priateľsky mi prikývne a pohľadnice si hodí do súkromného kufríka. Je mi jasné, že z mojich blízkych ich už nikto nikdy neuvidí, ale zmôžem sa len na úlisný úsmev a spätkujem ku smrdiacim záchodom.

Napodiv, o tri týždne všetci ľudia na Slovensku moje pohľadnice dostanú a ja si do pamätníka píšem čierny bod za chronickú nedôveru voči blížnemu svojmu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Kolumbijský karibik

Karibik header

Cestou ku KaribikuNáš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.

TanangaBogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.

Justyna pri KaribikuVskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.

Kolumbijský KaribikSanta Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.

park TayronaHneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.

Park TayronaSamozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.

Námestie Fernanda Botero v MedellínPáči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

La Meseta, prales tam na kopci

8. augusta 2007 opäť vyrážame z tábora, znovu prechádzame rannou savanou a na poľnej križovatke na jej konci tentoraz odbáčame vľavo. Našim cieľom je zaujímavý prírodný útvar, náhorná stolová rovina zvaná La Meseta. Už teraz sa nejasne rysuje v diaľke jej začiatok. Vyrastá z hlbokej džungle, na jej ploskom vrchole sa nachádza ďalší prales, kombinovaný so savanou. La Meseta sa odtiaľto tiahne ďalšie stovky kilometrov až ku brazílskym hraniciam.

Po savane sa vracia džungľa a o niekoľko hodín sa už na pokraji síl štveráme po úbočí Mesety. Opäť sme v nádhernom, zomknutom pralese. Cestička je taká úzka, že neraz sa cez húštiny takmer ani nedá s našimi veľkými ruksakmi prepchať. Popoludní konečne dorazíme na úpätie náhornej roviny. Je tu riečka, ktorá sa vynára zo zeme a o dvadsať metrov ďalej v nej zase mizne. Je tu miesto na malý tábor a sú tu staré známe včely a muchy v celých rojoch. Okamžite sa na nás vrhnú. Zatiaľ čo včely sa približujú skôr opatrne a žihadlom nás počastujú radšej výnimočne, muchy sa tlačia do všetkých telesných otvorov. Situácia sa stáva neznesiteľná; zakladáme oheň s hustým dymom a až potom môžeme rozložiť stany.

Do zotmenia je ešte niekoľko hodín, rozhodneme sa vypadnúť od hmyzu na neďaleký kopec. Vyštveráme sa takmer na vrchol Mesety a pozorujeme úžasný, pokojný západ slnka. Pod nami je nekonečný hustý koberec pralesa, miznúci v diaľke v hmlách. Pred chvíľou sme vyplašili obrovského tapíra s pyskom mravenečníka, ktorý hanblivo utiekol skôr, než som stihol vytiahnuť fotoaparát. Vidíme však odtiaľto savanu, zospodu sa ozývajú škreky iných prebúdzajúcich sa zvierat. Bez slova, úplne ohromení sa vraciame naspäť. V ústrety nám prichádza vystrašená Balbína, ktorá ostala v tábore. Mali sme návštevu. Tábor úplne zblízka obchádzala puma, obrovská mačkovitá šelma, ktorá by pokojne nepohrdla ľudským mäsom. Balbína našťastie nestratila rozvahu a rozdúchala ohnisko. Pastor nám rozpráva, ako ho tu pred rokom pri túre s jedným turistom napadla dvakrát tá istá puma. Ako-tak sa ubránili mačetami a palicou a pri ústupe do Los Fierros ju ešte ďalekohľadom zazreli, ako ich stopu pomaly nasleduje až do savany, kde si napokon sadla, akoby rozmýšľala nad inou korisťou.

Na naše prekvapenie sa onedlho z temnoty vynoria postavy. Sú to zmienení Švédi; vtlačia sa do nášho stiesneného tábora a začnú si stavať stany. Keby sme boli chrapúni ako ich sprievodca, porúčali by sme ich odtiaľto rovnakým spôsobom. Skupinka sa vracia z Mesety; s priateľskými Švédmi si vymieňame skúsenosti. Sťažujú sa, že agentúra ich okráda na jedle a ich sprievodca je vraj totálny idiot. To už ale my vieme. O necelú hodinu ho nájdem kúpať sa i so svojou ženou, samozrejme so šampónom, priamo pri vyvierajúcej rieke. Desať metrov nižšie si z nej všetci ľudia naberajú jedinú pitnú vodu v okolí. Nadávam mu z plného hrdla najvulgárnejšie nadávky, aké poznám v oboch jazykoch, pridávajú sa Švédi. Chlapík má dosť tupý ksicht a za opaskom obrovskú dýku z najlacnejšieho supermarketu. Vyzerá ako karikatúra do akéhosi odpadového filmu; bez slova vypadne do svojho stanu a viac nevylezie. Jazierko, v ktorom sa kúpal, je pokryté penou a vrstvou mydla, pričom voda odteká len cícerkom. Bohužiaľ, kvôli jedinému tupcovi budeme všetci musieť čistiť vodu tabletkami aj tu.

Na druhý deň skoro ráno sa lúčime so Švédmi. Oni odchádzajú do Los Fierros a domov, my tu nechávame svoj tábor a naľahko vystupujeme na Mesetu. Opäť sme tu úplne sami. Tam hore nás čaká savanovitá trávnatá rovina, siahajúca po horizont. Zboku sa tiahne džungľa. Kráčame niekoľko hodín do hĺbky Mesety, až k riečke a nádhernému jazierku, ukrytému pod palmami a kvitnúcimi kríkmi. Je horúci deň, všetci sa radostne kúpeme a zvedavé rybky v jazierku nás hryzú na zadkoch.

Pri návrate z jazera nás pastor zavedie bokom od džungle, na trávnatú plochu niekoľko sto metrov od hranice lesa. Najprv nachádzame zhrdzavené zbytky vraku lietadla, kus ďalej, v pomaly zarastajúcej jame, …zhrdzavenú motorku. Toto je druhá časť príbehu o Národnom parku Noel Kempff Mercado, temná a vytesňovaná, čosi, o čom nenájdete zmienku v prírodovedeckom múzeu.

Po obrovskom tábore narcos neostala takmer nijaká stopa. Zabudnutá motorka a zákop ostreľovačovViete, prečo sa toto miesto volá Noel Kempff Mercado? Park dostal meno po významnom bolívijskom prírodovedcovi. Nie je to však kvôli jeho práci a objavom, nech boli akokoľvek dôležité. Park nenesie jeho meno kvôli jeho bohatému životu, ale kvôli jeho násilnej, zbytočnej smrti sotva niekoľko kilometrov od miesta, kde práve stojíme a fotografujeme motorku. Bohužiaľ, toto nádherné panenské územie slúžilo v minulosti kokaínovej mafii. To, na čo sa teraz pozeráme, sú posledné dôkazy obrovských, neuveriteľne zorganizovaných táborov s laboratóriami, slúžiace na výrobu a distribúciu kokaínu. Ak vás zaujíma, prečo práve Noel Kempff, kliknite sem, na článok z rubriky Poznámky k svetu za pohľadnicou.

Vraciame sa do spodného tábora pod Mesetou. Pastor nám mnoho vysvetľuje o okolitej prírode, zvieratách a živote v džungli. Máme ho všetci čoraz radšej, zlý pocit zo začiatku našej cesty sa celkom vytratil. Pochybujem, že ktorékoľvek z našich nedorozumení myslel naozaj zle. Je jasné, že každý máme iné záujmy a priority. Napokon mu v duchu dávam za pravdu i pri jeho snahe vybaviť transport autom aspoň tam, kam sa dá. Pochod s plnou poľnou je fakt vyčerpávajúci a nie každý musí byť taký „nadržaný“ na chodenie, ako my. Všetko ostatné sú len kultúrne odlišnosti, práve vďaka ktorým je cestovanie také zaujímavé. Keď napríklad ponúkneme čokoládou Pastora a Balbínu, nezoberú si jednu tabličku, ako sme naučení my, ale neraz celú polovicu. Ich poňatie delenia sa je iné ako naše, viac doslovné. Rovnako je to s deťmi, kdekoľvek ich stretneme. Keď ich ponúkneme z balíčka cukríkov, berú si ich automaticky plné dlane.

Kokové listy. Ochutnáte?Funguje to i naopak: oná milá rodinka, ktorú sme stretli piknikovať kdesi vo vrchoch nad Potosí, nás ponúkla kokovými listami. Nemohli sme si zobrať „len zo slušnosti“; vnútili nám ich celé hrste, lebo darovať koku je v Bolívii symbolom štedrosti a priateľstva. Mama, hlava rodiny, nám ešte pridala dobrú radu, že si máme dávať veľký pozor v ich rodnom meste Cochabamba. Naomi mesto navštívila, ale radu neposlúchla. Svoj bolívijský pobyt tak zakončila, keď ju s kamarátom v kopcoch nad Cochabambou prepadli ozbrojení muži. Okrem straty peňazí a šoku si jej kamarát odniesol i podrezané hrdlo. Ale to len tak na okraj…

Naspäť, v tábore, na nás opäť zaútočia včely muchy. Aby sa vytratili, treba počkať do súmraku. Naša posledná noc v pralese. Sedím pri dohasínajúcom ohni, počúvam škriekanie džungle a rozmýšľam, kedy budem môcť niečo podobné zažiť najbližšie. Pobyt v Noel Kempff, to bol hlboký, nebezpečne dôležitý zážitok. Budeme ho musieť všetci v sebe spracúvať pomaly, po kúskoch, keď sa už vrátime do miest a medzi ľudí.

V piatok 10. augusta sa vydávame na spiatočnú cestu do Los Fierros. Je nesmierne horúci deň, nad hlavou mi skáču posledné bandy zvedavých opíc a pomaly spolu s ostatnými postupujem cez rednúci prales do savany. V savane nachádzame v strede cesty mláďa koralovca s odtrhnutou hlavou. Koralovec, to je nádherný farebný had, najjedovatejší na tejto planéte. Koralovec pozná svoje možnosti; ak ho ohrozíte, nikdy sa nesnaží utiecť, ale okamžite útočí. Keď pohryzie človeka kdesi v civilizácii, na záchranu ostáva akurát niekoľko minút a aká-taká nádej, že človek prežije, hoci ochrnutý. Tu, v savane Noel Kempff by som si mohol akurát sadnúť na kopček a písať testament. Kvôli postupujúcej paralýze tela a následnej zástave srdca by som si však musel dosť pohnúť.

Do Los Fierros prichádzam totálne vysilený a dehydrovaný. Nasadil som maximálne tempo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou, a savanu som namiesto dvoch hodín prebehol za jednu – bez vody a bez prestávky. V Los Fierros ma už čaká Sander a ďalšie stovky včiel. Dozvedám sa, že tu niet vody. Postupne prichádzajú i Justyna a Brian a dychčia v popoľudňajšej horúčave. Nasleduje ich vyše dvojmetrový leguán, ktorý si korzuje po tábore, akoby sme boli uňho len na návšteve. Ďalšiu hodinu čakania na Pastora a jeho ženu, ktorí zaostali, trávime v nádeji, že to s vodou nie je pravda.

A čo takto trojmetrový leguán?Prichádza Pastor; je to pravda. Niet tu ani kvapky vody. Do nádrže ju treba napumpovať čerpadlom, nie je však benzín. Zmizli i kľúče od domčekov a teda nebudeme mať kde spať. Zdá sa, že už máme len jednu možnosť. Pastor zapája vysielačku do batérií a spája sa s Ignáciom. Noc môžeme bez problémov stráviť v stanoch, ale bez vody tu nemáme čo robiť. Rozhodujeme sa odísť ešte v ten deň späť do Floridy.

O dve hodiny sa vskutku objaví Ignáciov džíp s dvomi sluhami na korbe. Vraciame sa do dediny, Ignácio sa scvrkol ako vysušený oriešok. Priznáva sa, že na benzín už nie sú peniaze a najbližšie ani nebudú. Vo Floride skúšame ďalšie ubytovanie (patrí ďalšej Ignáciovej sestre), oddychujeme celý večer a nasledujúci deň. vyťahujeme si posledné kliešte, liečime pľuzgiere a dopĺňame telesné kilogramy. Bilancia našej úžasnej výpravy, to je 183 kilometrov pešo v džungli, väčšinou s plnou výstrojou a zásobami.

V La Florida sa dávame dokopy. Túto fotografiu prosím nikomu neukazujtePosledný večer vo Floride ešte s Pastorom vyrážame na kapybary, moje obľúbené hlúpe zvieratká. A naozaj, stretneme ich celé stádo; veľké, hanblivé cicavce s nádhernými smiešnymi pyskmi najprv od ľaku znehybnejú a potom sa ťarbavým behom vrhnú do rieky a lesných húštin. Míňame množstvá vtákov, až kým sa nevrátime do dediny. Po zotmení sa umývame v rieke, tak ako to robia domáci, bedlivo pritom pozorujeme hladinu kvôli agresívnym aligátorom.

Ráno nasadáme do miestneho autobusu, lúčime sa so žoviálnym Ignáciom, ostatnými milými ľuďmi z dediny, s riekou a národným parkom. Tesne pred odchodom ešte vtisne Ignácio Justýne svoju adresu: „nie že to stratíš!“ Ignácio žije v San Ignacio. Poznáme teda jeho ulicu i telefónne číslo. Ak sa raz budeme chcieť opäť dostať do parku, stačí zavolať. Nezoberie on, zoberie jeho žena. Volá sa Ignácia. Alebo najstarší Ignáciov syn Ignácio. Alebo otec. Ignácio.

Prvý deň, túra k vodopádu. Justyna a Brian sa už netvária tak nadšeneZa oknami sa vzďaľuje park i týždeň nášho krásneho života. Po celom dni horúcej, hrkotajúcej cesty napokon prichádzame do mestečka San Ignacio de Velasco (tu býva Ignácio). V pouličnom stánku sa pokúšame získať rýchlu večeru, ale pani výdajkyňa v živote nemala do činenia s vegetaránmi. „Ryžu bez kuraťa? Nechápem. A kura?“ Nechceme! „Ale ryžu bez kuraťa?“ Áno. „A kura?“ Kura nechceme. „A ryžu chcete?“ Chceme. „Ale bez kuraťa?“ atď. Ja strácam nervy a vo vedľajšom stánku si kupujem akési koláče, Justyna to vydržala a ryžu napokon vskutku dostala. Večer presadáme do pohodlného veľkého autobusu, hoci plného švábov, a absolvujeme nočnú cestu späť do Santa Cruz. Opäť hostel s tucanmi, ulice plné ľudí, reštaurácie a internetové kaviarne. Sander odchádza do Brazílie a my do La Paz, perfektným luxusným autobusom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Džungľa a jej ľudia

Dedinka La Florida leží priamo pred bránami národného parkuFlorida je malá osada na brehu rieky Paraguá. Zo všetkých strán je džungľa, na druhom brehu sa začína národný park. Tu môžeme získať sprievodcu a prípadne i čosi z potravinových zásob, hoci možnosti sú značne obmedzené. Napríklad ja som si pred odchodom z Floridy kúpil od istého dedka vrecko grepov, ktoré som si aj sám čerstvučké natrhal priamo zo stromu. Počas oberačky mi však za chrbtom dychčal dedko a akýsi dvaja junáci s palicami, akoby ma podozrievali z podvádzania pri vážení ich rodinného striebra. Myslím, že keby som sa ulakomil na jeden grejpfruit naviac, skončilo by to krviprelievaním.

Zatiaľ sme však len prišli. Ignácio zastaví pred jednoduchým domčekom so slamenou strechou, v ktorom sa ubytujeme na jednu noc. Ako sa neskôr dozvedáme, „hostel“ vlastní jeho sestra. Dostávame sprievodcu, ako sa ukáže, Ignáciovho brata. Ignácio má trinásť súrodencov a každému z nich treba dať zarobiť. Večer zoženieme v dedinke dokonca i teplé pivo a oranžádu z akéhosi súkromného domu, ktorý obýva takisto Ignáciova rodina.

Rieka Paraguá pri dedine: na jej druhom brehu sa začína park a naše dobrodružstvoTrávime posledné hodiny v civilizácii. Ja a Justa dostávame od Ignáciovej sestry vegetariánsky obed (suchá ryža, suché zemiaky a vajíčko), pozorujeme prasačie rodinky, promenádujúce sa po dedine, kúpeme sa v rieke.

Na druhý deň sa opäť zbalíme a vsadáme do džípu, spolu s Ignáciovými sluhami, našim sprievodcom menom Pastor, jeho ženou a dcérou. Nie je nám jasné, akú úlohu budú v našej výprave zohrávať, ale sme pripravení dať jasne najavo, že nepôjde o platenú funkciu. Za dedinou sa registrujeme u strážcov parku a pokúšame sa prejsť cez rieku Paraguá. Nie je tu nijaký most, len malý pontón na druhej strane. Prievozník šiel na ryby. Zdá sa, že sme na niekoľko hodín nahratí, to však ešte nepoznáme Ignácia. Rozkáže mladšiemu zo sluhov prešplhať sa na druhú stranu ku pontónu po lane, visiacom cez celú šírku rieky. Samozrejme, presne v strede rieky sa sluha zošmykne do vody a k pontónu už neborák len prerúčkuje.

A takto sa končí náš nádherný, nezabudnuteľný týždeň v bolívijskej AmazonkePrechádzame cez rieku a pokračujeme v ceste. Čoraz užšie nás zviera džungľa, auto zo všetkých strán šľahajú kríky a konáre. Po hodine cesty prichádzame do tábora, niekoľkých zanedbaných domčekov s plechovými strechami. Ignácio si vymyslí cenu za ubytovanie, varíme si večeru a plánujeme cestu s našim sprievodcom. Pastor dúfal, že jeho žena by s nami išla ako platená kuchárka, to mu však vyhadzujeme z hlavy. Pôjde s nami i napriek tomu, ale len ako Pastorova osobná kuchárka. Keď Pastorovi ukazujeme, čo všetko chceme vidieť, vyzerá byť čoraz znechutenejší. Zrejme čakal platenú dovolenku pre seba a svoju ženu s lenivými gringos, ktorých zaujíma len pivo a večera. Najväčšie prekvapenie nastáva keď zistí, že nemienime využívať služby Ignáciovho džípu, pretože chceme park spoznať pešo a dôkladne. Takýto obrat situácie nikto z našich hostiteľov neočakával. Tých málo turistov, ktorí sa sem napokon dostanú po svojom, sa dá väčšinou obrať o peniaze rýchlo a bez väčšej fyzickej námahy.

Hneď na druhý deň ráno vyrážame na prvé miesto, sedemdesiatmetrový vodopád v džungli. Je vzdialený okolo štyridsať kilometrov, zúfalý Pastor ešte urobí posledný pokus a navrhuje, že Ignácio nás odvezie – zadarmo – cez počiatočný úsek, ktorý je ešte zjazdný džípom. Odmietame. Do fliaš s vodou hádžeme prvé purifikačné tabletky, vykladáme si na plecia ruksaky s výstrojou a zásobami a opúšťame tábor Los Fierros.

Na vrchole MesetyCesta je dlhá a vyčerpávajúca. Prechádzame najprv riedkou džungľou, potom dlhou, horúcou savanou a opäť vchádzame do džungle, cez zarastené húštiny a popadané stromy. Džungľa pomaly prechádza do pralesa. Na tomto území sa až do istého času ťažilo drevo vo veľkom. To vysvetľuje i fakt, že sa tu ešte stále nachádzajú cesty, pomaly zarastajúce džungľou. Hlbšie do vnútrozemia sa však zachoval pôvodný prales, ktorý tu vo vlastnom nekonečnom cykle úpadku a rastu pamätá časy, keď ešte na zemskom povrchu neexistovali ľudia, nehovoriac o sekerách a motorových pílach. Po tom, ako vyhlásili oblasť za národný park, drevárska firma musela odísť a holoruby sa zrástli s nedotknutou väčšinou pralesa.

Pastor so svojou ženou BalBínou zaostávajú kdesi na konci. Nevedno prečo, Pastor si priniesol len jedny lakované poltopánky, v ktorých mu vyrástli prvé pľuzgiere na nohách, sotva sme opustili tábor. BalBína je na tom podobne a teraz krivká cez konáre a trávu v šľapkách… Podvečer prichádzame na táborisko, čistinku s altánkom. Sme plní zážitkov; po ceste nám nad hlavami skákali pavúčie opice, videli sme srny, množstvá vtákov a zaujímavého hmyzu. Sme však i dosť unavení a vodopád je ešte stále vzdialený poldruha hodiny chôdze. Nadnes máme dosť – rozkladáme tábor, večeriame a ukričanú nočnú amazonskú džungľu už počujeme len v mrákotách.

Na druhý deň ráno nás ešte čaká cesta k vodopádu a potom naspäť do hlavného tábora Los Fierros. Ďalej k vodopádu už nie je nijaká cesta, hoci i zarastená. Predierame sa miznúcim chodníčkom v hlbokom pralese, medzi vysokými stromami, ktorých koruny sa zrastajú kdesi nad nami. Na celom tomto obrovskom území sme dnes úplne sami. Všade okolo nás sa to však hemží životom, zvieratá pred nami utekajú z húštin a konárov. Napokon sa pred nami otvára skalnatý útes, z ktorého padá vodopád do malého jazierka. Je tu ticho, pokoj, neuveriteľne zelená príroda. Dlhý čas tu len tak sedíme, bez myšlienok a akéhokoľvek cieľa, pri padajúcej vode uprostred džungle. Pochopil som, že amazonka ako zelené pľúca tejto planéty, to nie je len otrepaná fráza.

Vraciame sa naspäť. Okolo nás sa križujú cestičky mravcov a termitov. Sú ich tu stovky druhov, od najmenších až po obrovských Rezačov listov. Majú tu svoje autostrády i vedľajšie cesty, siahajú stovky metrov a viac. Pozorovať mravce, to je fascinujúci zážitok. Mravce – robotníci prinášajú veľké kusy listov a inej potravy do mraveniska. Strážia ich bojovníci s obrovskými tesákmi. Ak sa robotník previní, napríklad vystúpi z radu nosičov, vojaci sa okamžite naňho vrhnú a zabijú ho. Niektoré typy mravenčích spoločenstiev sú schopné vyčistiť celé územie, z ktorého potom ostane len trávnatá plocha s kopcami mravenísk. Mravce nezastaví nič. Buďte takí nerozumní, že v blízkosti ich ciest si postavíte stan, a do dvoch hodín ho rozoberú na milión kúskov v domnení, že ide o nejaké jedlo. Ak máte smolu a práve v ňom spíte, môžete skončiť rovnako. Niektoré bojové termity sú také silné, že im stačí dostať sa na vaše telo v niekoľkých desiatkach a dohryzú vás natoľko, že napokon spadnete na zem a tam si vás nájdu ostatní.

A teraz sa prizrite tejto: matka s dieťaťomNa mieste, kde sme strávili noc, teraz zavládli muchy a včely. Všetky naše ruksaky, ktoré sme si tu nechali, sú pokryté agresívnymi divokými včelami. Nad nami sa hojdá na konároch celá opičia rodinka. Malá opička je zavesená na chrbte svojej matky, ktorá pritom visí dolu hlavou z konára a začudovane nás pozoruje. Kvôli včelám však kašleme aj na opice a rýchlo sa vraciame do Los Fierros, tentoraz ešte unavenejší ako včera. V ruksaku mám čosi okolo 30 kg, posledné dve hodiny cez savanu už kráčam z posledných síl. Justynka zomrela už pred pár hodinami, teraz je s nami už len jej telo. Má 20 kíl menej ako útly Brian a ťažší ruksak. Po návrate do hlavného tábora už len všetci opatrne našľapujeme po svojich pľuzgieroch a vyťahujeme si desiatky kliešťov. Môj osobný skromný rekord bol 41.

V Los Fiierros sa zatiaľ situácia mierne zmenila. Prišiel akýsi agentúrny zájazd siedmych Švédov a ich sprievodcov. Ignácio zmizol. Znamená to, že nemáme elektrinu, pretože ukryl zásoby benzínu do generátora. Švédi mu zrejme boli nesympatickí, pretože im vyhradil najhorší domček – cabañu, v ktorej nefunguje voda ani záchod. Je to asi preto, že agentúrny zájazd má vlastné autá a Ignáciovi nedá zarobiť. Švédi chodia prestrašene kakať na hranicu nočnej džungle, i napriek hanbe sa držia spolu a osvetľujú výrobu svojich smradľavých koláčikov, takže detaily vidieť zďaleka, priamo z okna našej funkčnej cabane.

Ignáciov tábor Los Fierros, hlavná budova. Celé miesto sa pomaly rozpadávaVečer pastor zapojí akumulátory do vysielačky a volá Ignáciovi. Ignácio sa môže tváriť, ako chce, ale pred svojim starším bratom je ako zašľapnutý šváb. Pastor mu vynadá za nás všetkých kvôli elektrine a pridá ešte zopár vlastných, šťavnatých súrodeneckých nápadov. Na druhý deň odchádzajú Švédi džípmi do džungle, my oddychujeme a pripravujeme sa na ďalšiu veľkú túru. Pastor sa nám priznáva, že agentúrny sprievodca mu pred odchodom oznámil, že si neprajú sa s nami v džungli stretnúť. Trošku sme z takéhoto prejavu „priateľstva“ prekvapení, ale hlava nás z toho nebolí.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Cesta do národného parku Noel Kempff Mercado

Nebojte sa, tucana pozná aj taký ignorant, ako jaRáno sa zobúdzame vo východobolívijskom meste Santa Cruz. Vo dvore hostelu je príjemná tropická záhrada a dva nádherné tucany, ktoré so svojimi obrovskými oranžovými zobákmi kutrajú po zbytkoch z raňajok. Je jasné, že zrazu sme v úplne inej Bolívii, než akú sme poznali z náhornej planiny, či dokonca z okolia Trinidadu. Na uliciach vidieť viac bohatstva, krajšie domy a lepšie autá, pohodových, priateľských ľudí, akých až tak veľa v Bolívii nestretnete. Región Santa Cruz vďačí za svoje bohatstvo okrem iného i plantážam koky a obchodu s drevom; obe tieto aktivity majú, mierne povedané, svoje „pre a proti“.

Nemáme tu veľa času na zábavu. Dnes, vo štvrtok 2. augusta, musíme získať všetky lokálne informácie o našej ďalšej destinácii, nakúpiť jedlo a vybavenie a napokon večer vypadnúť autobusom, ktorý jazdí raz za týždeň. Mierime do národného parku Noel Kempff Mercado, do toho najdivokejšieho a najpravdivejšieho pralesa, aký v Bolívii nájdete. Dávame týmto amazonke druhú šancu. Dúfame, že tentoraz v nej zazrieme to, čo sa v Brazílii nedalo, autentickú divočinu bez ľudí a cestovných agentúr. Park je však vzdialené, nedostupné miesto na brazílskych hraniciach, bez turistickej infraštruktúry a máp.

Napokon nachádzame pomoc v rovnomennom múzeu od jeho pracovníkov, ktorí do parku chodia na exkurzie. Vybavujeme si transport medzi autobusom a parkom, zisťujeme priechodnosť riek a možnosť získania lokálneho sprievodcu. Už vďaka expozíciám múzea vidíme, že sa máme na čo tešiť. Je tu niekoľko zaujímavých fotografií, vypchaté zvieratá a veľká zbierka hmyzu z parku, takého obrovského, že by bez problémov spravil kariéru v hororových filmoch.

Do odchodu autobusu nám ostáva niekoľko hodín. Počas dvanástich hodín prekoná okolo šesťsto kilometrov hlboko medzi zabudnuté komunity kdesi v džungli. Rýchlo nakupujeme zásoby. Tam, kam sa chystáme, nie sú obchody, počas najbližších desiatich dní budeme mať len ťažko možnosť niečo získať, ak sme na to teraz zabudli. Tesne pred odchodom sa k nám pridá Holanďan Sander. Stihol to tak-tak. Niekoľko dní predtým sa ozval na našu výzvu na cestovateľskom serveri, že hľadáme niekoho do partie. Sander má 26 rokov, hoci po rozhovore s ním by sme mu všetci hádali menej.

Posledný úlovok: nádherný leňochodV každom prípade, 2. augusta čosi pred ôsmou večer prichádzame na akýsi zadný dvor plný smetia, batožiny a ostatných cestujúcich. Špeciálna cesta si vyžaduje špeciálny autobus. Jeden tu už stojí; vyzerá ako po zásahu nástražnej míny, všade mu chýbajú časti kapotáže a namiesto prednej masky a blatníkov na nás zízajú obrovské kolesá a vrtuľa chladiča. V autobuse chýbajú okná a batožina sa práve v neuveriteľných množstvách uväzuje na streche, čo z celého vozidla robí akúsi gigantickú, rozrastajúcu sa beštiu. Pocit ešte umocňuje neprirodzene zvýšený podvozok, kvôli extrémnym podmienkam v džungli, kde má slovo „cesta“ len nanajvýš symbolický význam.

Napokon sa dozvedáme, že máme čakať na iný autobus. Znamená to niekoľkohodinové meškanie, ale na druhej strane, som vskutku šťastný, že nebudem musieť cestovať v dopravnom prostriedku, ktorý sa práve pokúša opustiť dvor. Autobusu v tom bráni návestná tabuľa s názvom firmy a elektrické vedenie, ktoré visia nižšie, ako strecha plná batožiny. Tabuľa nechce pustiť; vodič pridáva plyn, v konštrukcii čosi praská a autobus sa posúva vpred, k elektrickému vedeniu. Pomocníci nadvihujú káble, tie sa šúchajú o seba a lietajú iskry, ale autobus sa napokon prešmykne popod ne a s neuveriteľným hrkotom mizne v temnote.

Čakanie sa oplatilo; náš autobus vyzerá o čosi lepšie, všetci nasadáme a vyrážame. Vnútrajšok je totálne prepchatý ľuďmi, batožinou a tovarom. Miesta niekoľkých cestujúcich sú zapratané vecami; sadajú si teda na ich vrchol vo všetkých polohách, aké im čudesné tvary dovoľujú. Máme šťastie na najbližších spolupasažierov. Je ich päť a po niekoľkých minútach jazdy si spravia pohodlie. Zapaľujú si cigarety a začínajú žuvať kokové listy. Posledný z nich mi sedí priamo za chrbtom, na polystyrénovej chladničke, a rozžuté kokové listy mi spolu s cigaretovým popolom vypľúva priamo na rameno.

Autobus čoskoro schádza z asfaltky na prašnú, rozbitú cestu. Je čosi po polnoci, naši noví kamaráti si práve kúpili druhú fľašu whisky a šoféra dôrazne žiadajú o hlasnejšiu hudbu. Všetci piati smrdia tak desne, že niet pochýb, že naposledy sa kúpali v plodovej vode svojich matiek tesne pred narodením.

Cestou do národného parku: jeden z našich najobľúbenejších cestujúcich. Niektorých ľudí stačí stretnúť razNoc nám prebieha príjemne, uprostred zväčšujúcej sa vrstvy kokových žuvancov na podlahe, cigaretového dymu a opileckých hádok piatich indiánov. Nadránom som už pevne rozhodnutý jedného z nich uškrtiť reb lankom. Položím ho opatrne do polystyrénovej chladničky, na ktorej sedí, a ráno ho budem začudovane hľadať spolu s ostatnými. Autobus však onedlho kdesi zastaví a môj plán je tým zmarený.

Na miesto prichádzame na druhý deň napoludnie. Posledných niekoľko hodín sme prechádzali už len savanou, džungľou a hŕstkami domčekov z blata. Sme totálne unavení, nohy mi od stiesneného priestoru dávno stŕpli až po rebrá. Piati chlapíci sa s nami vedelo lúčia, chcú sa s nami fotiť a žiadajú o autogramy. Mám chuť nechať im autogram pod okom, ale keďže sme možno prví turisti, akých v živote stretli, nebudem kaziť dojem.

Vystupujeme po dlhej nočnej jazde, náš terénny autobus onedlho odchádzaNa mieste, kde sme vystúpili, je jediná slamená chatrč, drevená latrína a červený džíp s otvorenou korbou. Vychádza nám naproti bruchatý Ignácio, náš budúci veľký ochranca a šéf, čosi medzi otcom a anjelom. Jeho dvaja sluhovia nám trhajú z rúk batožinu, všetci vskakujeme do džípu (sluhovia ostávajú na korbe) a mierime ďalších 50 km hlbšie do džungle, do osady la Florida. Z nej sa už možno priamo dostať do južnej časti parku. Cez lesnú cestu pred nami prebiehajú leguány, divé svine, vtáky. Ignacio za volantom za svoj skromný transport veľkodušne žiada absurdne vysokú cenu, ktorú okamžite zmietame zo stola a ponúkame mu desaťkrát menej.

Ignacio pridáva plyn. Pokazili sme mu náladu. Jeho sluhovia prestrašene nadskakujú na našich batožinách, napokon sa dohodneme na konečnej cene a Ignácio spomalí. Počas ďalších dvoch hodín cesty sa ešte niekoľkokrát pokúša zvýšiť cenu a vydrankať od nás celú sumu vopred, ale po chvíli nám to už znie len ako bzučanie múch. Ignácio, ako sa dozvedáme, je správcom parku a zastáva ešte niekoľko ďalších dôležitých funkcií. Má okolo štyridsiatky, je panovačný ako kráľ a náladový ako inkský boh sopiek. Okrem toho, že je správcom parku, je aj jeho jediným pracovníkom. Je to veľké rozmaznané a nevypočítateľné decko, musíme sa však mať na pozore, pretože jediná vysielačka, jediné auto a jediná strecha nad hlavou v južnej časti parku sú zamknuté na kľúče, ležiace v jeho vreckách. Nech už je kýmkoľvek, jeho nadriadení sa nachádzajú stovky kilometrov odtiaľto a Ignácio nie je včerajší. Pozná svoju hodnotu.

Nemám poňatia, v akom vzťahu je s dvomi mužmi, sediacimi na korbe, ale správa sa k nim absurdne vlastníckym spôsobom. Prechádzame cez akúsi riečku; treba upraviť drevené dosky ponad vodu. Ignácio len mierne spomalí, otvorí okno a lenivým kráľovským pohybom ruky mávne smerom k mostíku. Obaja vyskočia z korby a upravia cestu. Ignácio na nich ani nečaká, pomaly pokračuje ďalej a oni nás musia dohoniť a naskočiť za jazdy späť na korbu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Amazonský festival v San Ignacio de Moxos

Týmto malým lietadielkom odchádzame z La Paz do amazonského mesta TrinidadV nedeľu 29. júla sme už naspäť v La Paz. V hosteli nás čaká usmiaty Brian, jeho ružové írske líca opäť žiaria šťastím. Antibiotiká zabrali a cíti sa oveľa lepšie. To je dobre, lebo počas spoločného cestovania sa nakazil našim nadšením pre amazonku a už zajtra tam všetci traja vyrážame. Tentoraz nijaké slizké agentúry a vyprážané hranolky na obed, ako v Brazílii. Najprv sa chystáme na amazonský folklórny festival a potom do úžasného národného parku Noel Kempff Mercado na východe krajiny. Transport, ubytovanie, lokálne informácie, to všetko nás stojí čas, peniaze a veľa námahy, ale naša nezávislosť je úplne nenahraditeľná.

Našťastie, máme Justynku, ktorá je, ako vždy, vynikajúcim sprievodcom. Justyna už celé týždne predtým monitorovala cestovateľské servery a lokálne agentúry kvôli najčerstvejším informáciám, vďaka nej celá cesta s prehľadom a hladko prebieha od začiatku až do úplného konca. V pondelok ráno berieme taxík na letisko v El Alto a miniatúrnym lietadielkom odlietame do mesta Trinidad na západe Amazonky.

V tejto oblasti mosty takmer neexistujú, riek je zato veľa. Preprava kompouV Trinidade vládne večné tropické leto; zhadzujeme naše teplé veci, ktoré sme mali na sebe niekoľko posledných mesiacov, a vyrážame hlbšie do Amazonky. Štyri hodiny sedíme na korbe nákladiaku, ktorý nás vezie spolu s tovarom a ostatnými cestujúcimi do rázovitého mestečka San Ignacio de Moxos. Koná sa tu veľký trojdňový festival amazonských indiánskych kmeňov. Prechádzame niekoľko riek; niet tu mostov, treba vysadnúť z nákladiaku a čakať na drevenú kompu ťahanú motorovým člnom, ktorá nás prevezie cez rieku. Opäť sme v úplne odlišnom kultúrnom regióne. Ľudia majú úplne iné tváre i kroje, život je tu pomalý a pokojný. Nikto už opäť nerozpráva quechua.

Samozrejme, asfaltová cesta sa skončila hneď niekoľko kilometrov za mestom. Všade okolo nás sú bažiny, alebo džungľa. Po oboch stranách cesty vylihujú desiatky obrovských aligátorov, hniezdia veľké i malé vtáky všetkých tvarov a farieb. Je to nádherné, voňavé a ukričané miesto; nedbal by som vystúpiť už teraz a zopár hodín pozorovať všetky tie zaujímavé zvieratá.

Jezuitská misia v San Ignacio de MoxosNapokon prichádzame do San Ignacio. Je tu popoľudňajšia horúčava, ulice sa hemžia ľuďmi a stánkami. Na hlavnom námestí sa už začal pochod prvých indiánskych kmeňov s ich obrovskými, pestrofarebnými maskami a ľudovými krojmi. Najprv však hľadáme ubytovanie. Majiteľ hotela, v ktorom nám Justyna v predošlý deň telefonicky rezervovala izbu, má okolo sedemdesiat rokov a je ešte senilnejší, ako vyzerá. Najprv úprimne klame, že by ktokoľvek rezerváciu vôbec urobil, no Justyna si jasne zo včera pamätá jeho hlas z telefónu a dedko len bezradne kyvká hlavou. Našu izbu musel dať úbohej japonskej turistke, ktorá predsa musí kdesi bývať. Naveľa-naveľa, nájde pre nás izbu, do ktorej sa zmestí aj Američan Dan, ktorý sa k nám prikmotril ešte na letisku v La Paz.

Izba je samozrejme oveľa drahšia, ako tá predošlá, no je nám jasné, že na mieste ako San Ignacio si nebude príliš z čoho vyberať. Teraz začíname hľadať miesto na jedlo. Oproti tomuto bolo ubytovanie hračkou. V meste sú tri reštaurácie, všetky sú počas festivalu zavreté. V podniku, označenom „Sociálny klub“ popíjajú postarší páni, ochotná čašníčka nás však okamžite uvedie na pravú mieru. Jedlo? V nijakom prípade. Neskôr? Určite nie. Večer? Nuž, možno by sa niečo našlo. Nech skúsime medzi pol siedmou a siedmou a potom sa uvidí. Na bolívijskú pohostinnosť sme už dosť zvyknutí a ťažko nás môže ešte niečo prekvapiť, ale do večera je ďaleko a my zomierame od hladu.

Justyna, Brian a Dan. Dan je Američan, ktorý sa k nám pridal po cesteNapokon nachádzame niekoľko obchodíkov s rozličným tovarom na miestnom trhu, pričom rozličný tovar zahŕňa i varenú ryžu, hranolky a vyprážané kura. Kuracie krídelká ležia na horúcom amazonskom slnku od samého rána a vyzerajú, akoby chceli každú chvíľu vzlietnuť, takže pri svojej suchej ryži s nedopečenými hranolkami som takmer rád, že sme s Justynou vegetariáni.

San Ignacio de Moxos je maličká, zabudnutá diera kdesi uprostred bažín. Normálne by ste tu nemali jediný dôvod vystúpiť, ale tieto tri dni v roku od 30. júla do 1. augusta vám to, čo tu uvidíte, bude stáť za všetky čudesné špecifiká bolívijského vidieka. Veľký amazonský festival, ktorý sa tu koná, nie je určite nijaká turistická šou. O turistov tu nikto príliš nestojí, hoci na druhej strane, ani ich nikto nevyhadzuje. Ak sem prídete, budete si musieť zvyknúť, že na vás miestni budú zízať ako na mimozemšťanov, nehovoriac o rozruchu, aký tu pôsobím so svojou výškou. V skutočnosti ide o ešte lepšiu záruku, že vás tu čaká autentický zážitok so šťastnými, hoci chudobnými ľuďmi, ktorí sa na tomto svete dokážu ešte stále zabávať bez ohľadu na turistický priemysel a masmédiá.

Po prvýkrát, odkedy sme v Bolívii, nikto okolo nás nežobre, nemusíme sa báť o svoje veci, deti nežiadajú peniaze za fotografiu. Miestni sú žičliví, zvedaví a priateľskí, popíjajú na hlavnom námestí alebo vykonávajú svoju najobľúbenejšiu činnosť, jazdenie na motocykloch okolo námestia. Jazdia v skupinkách aj osve, celé hodiny bez omrzenia.

Mestečko sa pomaly zapĺňa. Drvivá väčšina sú miestni, prišlo tiež veľa bolívijských turistov. Nás, gringov, je tu dokopy možno desať. Všade vyhráva hudba, skupiny tanečníkov defilujú v pestrofarebných krojoch, maskách a obrovských čelenkách. Hlavný program sa však ešte ani len nezačal. Večer, keď sa nám už zdá, že účinkujúci aj diváci pomaly odchádzajú spať, zrazu začína výbuch ohňostrojov, ohlasujúci prvú veľkú noc festivalu. Námestie je zrazu plné ľudí. Čosi sa deje pri nádhernom drevenom starobylom kostole – pozostatku jednej zo slávnych jezuitských misií v tomto regióne. Bez prestania odtiaľ vylietajú podomácky vyrobené svetlice a výbušniny. Strieľajú ich priamo do davu ľudí, čo všetkých ešte viac privádza do varu. Nikto z nás nemá veľkú chuť, aby mu čosi podobné vybuchlo priamo do tváre, ale jednoducho musíme vidieť, čo sa tam vpredu deje.

Jeden z ChascuerosPrichádzame čoraz bližšie. Zrazu počujeme kostolný zvon. Začína pomalým, nástojčivým rytmom, akoby zvolával ľudí na omšu, no postupne zrýchľuje zvláštnym spôsobom. O chvíľu bije neuveriteľnou, znepokojujúcou rýchlosťou; všetci hudobníci navôkol nasledujú jeho vražedné tempo a vzduch okolo nás vibruje zvukovými vlnami. Nikdy som nič podobné nezažil; to je však ešte len začiatok. Z kostolnej brány zrazu vybehne hnedá postava s obrovským klobúkom. Na klobúku sa otáča koliesko, z ktorého sršia iskry a výbuchy na vzdialenosť niekoľko metrov. Postava sa vrhne priamo do davu, ľudia v panike utekajú a hneď nato sa so smiechom vracajú, z úctivej vzdialenosti nasledujú horiaceho pánka.

To, čo im vidieť na tvárach, nie je strach, ale bázeň. Práve pozorujeme rituál takzvaných chascueros, ktorí teraz vybiehajú z kostola v celých húfoch a zasypávajú dav iskrami. Celé divadlo má dôležitý náboženský význam. Táto noc je predzvesťou zajtrajšieho dňa svätého Ignácia, dnes von vychádzajú duchovia a strašidlá. Jeden z chascueros si to namieri aj k nám, gringom, no želaný efekt sa nedostavil, pretože namiesto zbesilého úteku ho zaplavíme svetlom bleskov z fotoaparátov. Slávnosť trvá do neskorého rána, no my sa pomaly vraciame do hotela. Po ceste ešte míňame všetky možné cirkusové atrakcie, od hodu guľou do pyramídy z pohárov, streľby zo vzduchovky na žuvačky, stolový futbal až po dedinské bingo, v ktorom vsadíte tri koruny a môžete vyhrať 25.

Na druhý deň zábava pokračuje, zdá sa, akoby medzi nocou a dňom ani nebola nijaká prestávka. Motorkári jazdia okolo námestia v čoraz väčších húfoch, pri kostole sa opäť pripravuje čosi veľké a my sa náhlime do „Sociálneho klubu“ v nádeji na nejaké raňajky. Tentoraz sa nad nami teta zľutuje a po sérii nedorozumení dostávame praženicu a horúcu vodu bez čajových vreciek. Všetci štyria si teda na chvíľku omočíme moje jediné vrecko, ktoré som mal náhodou so sebou, a nateraz sme takmer spokojní. Na barovom pulte Sociálneho klubu tróni stredne veľké prasa, nachádzajúce sa v pokročilom štádiu rozkladu. Ľudia okolo nás náhlivo zdobia a upratujú celú veľkú halu; zdá sa, že dnes večer sa tu bude konať čosi nóbl, čosi, čoho bude sčerneté prasa v istom zmysle dôležitým protagonistom.

Na námestí sa to zatiaľ začalo. Z kostola pomaly vypochodoval dôstojný sprievod, na čele sú bubeníci a trubači. V sprievode sú otcovia mesta, všetci tanečníci, vojaci, učitelia, dôchodcovia. Pochoduje každý, kto tu chce niečo znamenať. Najdôležitejší je však samotný Svätý Ignác. Stojí vo vyčačkaných šatách na nosidlách a už niekoľko storočí mu je všetko absolútne jedno. Sprievod s ním urobí obvyklý motorkársky okruh okolo námestia, na každom rohu – svetovej strane však všetko stíchne. Kňaz tu vykoná akýsi zložitý obrad za sprievodu fláut s temným, hlbokým hlasom. Spev a tancovanie pokračujú ku ďalšiemu rohu atď. Celá ceremónia trvá niekoľko hodín, načo sa sprievod rozpadne a malé skupinky tanečníkov zaplnia ulice.

Je to pre nás nádherný, neopakovateľný deň. Stretávame ešte špeciálnych trubačov, ktorých nástroje s názvom bajones pripomínajú svojim vzhľadom indiánske fúkacie harmoniky, no veľkosťou by ich v ničom nezahanbila ani naša fujara. V budove niekdajšej misie sa tancujú náboženské tance a žičliví domáci nás ponúkajú šťavou z kompótu, akoby sme už patrili medzi nich. Absolvujeme ďalšiu porciu suchej ryže so zemiakmi a čakáme na miestnu corridu.

Popoludní na chvíľu opúšťam Justynu, Briana a Američana Dana a vydávam sa na prechádzku po okolitých bažinách. August na juh od rovníka, to je v južnej Amerike zima, v prípade Amazonky obdobie sucha. Niet tu teda príliš veľa komárov a voda dočasne ustúpila do svojich pôvodných korýt. Zvieratá vtedy tiež ustupujú hlbšie do lesov a bažín, kde je viac vlhka a potravy. I napriek tomu, už pri hlavnej ceste nachádzam desiatky vodných vtákov, aligátory a nádherné amazonské rastliny. Na druhej strane rieky zazriem akési väčšie zviera pripomínajúce opicu, ktoré visí na strome. Pri pozorovaní čudného tvora sa ku mne pridá Chris, Eva a ešte tretí obyvateľ dediny, ktorého meno som zabudol. Majú okolo šesť rokov a všetci štyria spolu hádame, čo to asi môže byť. Bohužiaľ, ani moja vtedajšia znalosť amazonskej fauny, ani vek mojich spoločníkov nás nepredurčoval na to, aby sme vo zvierati rozoznali veľkého leňochoda. Deti hádajú gigantického papagája (na to treba skutočne fantáziu šesťročného človiečika), mne skôr vyzerá ako opica.

So svojimi novými kamošmi som tak strávil nesmierne príjemnú polhodinku čumenia na leňochoda, hádzania doňho kameňov v nádeji, že sa pohne a odhalí svoju identitu. Deti sa ma zvedavo vypytujú na všetky dôležité súčasti života na Slovensku: či máme more a opice, ako často musia deti chodiť do školy, či majú matematiku atď. Napokon sa lúčime ako starí známi. Ďalej za dedinou sú už len smeti, zapáchajúce kosti kráv a nekonečná, hrôzostrašná planina – holorub. Bohužiaľ, bolívijská amazonka, to je aj intenzívna deforestácia obrovských území, siahajúca do nanajvýš nebezpečných čísel.

Vraciam sa do dediny; tu sa zatiaľ začala corrida. Do improvizovanej arény z drevených kolov vpúšťajú býkov, ktorých hrdinskí mužní dedinčania najprv rozzúria do nepríčetnosti, a potom sa pred nimi snažia utiecť. Pre samotné zvieratá je to okrem nervozity pomerne neškodné, pretože ich tu nik nezabíja, „mačovia“ si to však často odnášajú s nepeknými zraneniami. Na preplnených tribúnach sa mi napokon podarí zazrieť i Justu s Brianom. Majú smolu. Ulakomili sa na lístok na tribúnu a teraz sa odtiaľ nemôžu dostať. Ľudí majú pod sebou, vedľa seba, sedia im takmer na hlave.

Dan zatiaľ zalomil v hoteli. Večer ho nájdeme v stave, aký sme počas nášho bolívijského cestovania spoznali až príliš dobre. Horúčku a hnačku má aj na druhý deň ráno, keď opúšťame San Ignacio de Moxos. Snažíme sa ho presvedčiť, aby sa s nami vrátil do Trinidadu, kde ho môže skontrolovať špecialista. Dan však odmieta, mieri na opačnú stranu a dúfa, že jeho stav nie je vážny. Až o dva týždne sme sa dozvedeli, že o niekoľko hodín neskôr na ceste skolaboval a skončil v nemocnici s ťažkým vírusovým ochorením a zápalom stredného ucha. To však dnes, 1. augusta, nevieme. Z faktu, že ho nechávame v tomto zapadákove máme aj tak blbý pocit. Ešte dnes nás však čaká lietadlo a začiatok ďalšieho veľkého dobrodružstva.

Nastupujeme opäť na preplnený nákladiak a po štyroch hodinách trmácania sa dostávame do Trinidadu na letisko. Dozvedáme sa, že náš let bol preložený o niekoľko hodín, čo nám dáva dosť času na príjemnú vychádzku do mesta a poriadny obed. Tu stretávame Lukasza a jeho Asiu; po našich posledných skúsenostiach s nimi im však nemáme veľa čo povedať (čo je ešte prekvapujúcejšie, ani oni nám) a tak ich rýchlo a radi nechávame svojmu osudu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » San Ignacio de Moxos