Jazero Titicaca – Bolívia

El Cementerio, obávaná štvrť v La Paz15. augusta 2007 sa nočným autobusom zo Santa Cruz opäť vraciame do hlavného mesta La Paz. Dobaľujeme si veci, ktoré sme pred dvomi týždňami nechali v našom hosteli a presúvame sa do neslávnej štvrte Cementerio, z ktorej odchádzajú mnohé medzimestské spoje. Je považovaná za najnebezpečnejšiu v La Paz, kvôli mnohým útokom na turistov. Pred niekoľkými rokmi tu zločinecký gang uniesol párik rakúskych cestovateľov, ktorých dlhé týždne držali v zajatí a denne s ich kreditnými kartami vyťahovali veľké peňažné hotovosti. Keď zdroj vyschol, oboch mladých ľudí zavraždili.

My sme opustili La Paz bez problémov. Mierime na hranice Bolívie, ku svetoznámemu jazeru Titicaca. Jazero leží vo výške 3.800 m.n.m. na hraniciach s Peru. Odjakživa zohrávalo dôležitú úlohu v náboženských predstavách miestnych civilizácií, a to už pred príchodom Inkov. Samotní Inkovia verili, že počiatok ich národa leží práve tu, rovnako ako sídlo uctievaného boha slnka.

Mestské nábrežieJazero je obrovské. Jeho dĺžka presahuje 200 km, najväčšia nameraná hĺbka viac ako 450 m. Vody jazera neraz zaplavujú celé veľké územie v tejto časti náhornej planiny, inokedy rýchlo klesajú a raz možno odhalia ďalšie významné pamiatky starobylých kultúr, ktorých existencia sa tu predpokladá. V mestečku Copacabana na brehu jazera sa opäť zvítame s Brianom, ktorý sem pricestoval pred nami. Nazajtra plánujeme výlet na Ostrov slnka (Isla del Sol), kde sídli hlavný inkský boh a nachádzajú sa tam i zaujímavé archeologické náleziská. V reštaurácii Brian ochutná prvého miestneho pstruha a my vegetariánsku večeru, ktorú Justyna vzápätí odovzdá naspäť v niekoľkých náhlych záchvatoch nevoľnosti. Zdá sa, že problémy sú opäť kdesi blízko nás.

Ráno sa však zobúdzame a všetko vyzerá byť v poriadku. Vyrážame teda po brehu jazera okolo krásnych dediniek, polí a malebných zátok s rybárskymi prístavmi. Kráčame niekoľko hodín; ľudia sú prívetiví, v každej dedine žobrú deti a pridávajú sa k nim dospelí v snahe odviezť nás na neďaleký ostrov. Nikoho z nich si nevšímame, deti posielame najesť sa k mamám a keďže vonku je príjemné počasie, nestojíme ani o skrátenie nášho výletu loďou. Tesne pred našim cieľom stretávame skupinku chalanov, jeden z nich má nanajvýš podozrivý prízvuk. Neisto sa ho pýtam na pôvod a spoznávam tým Čecha Jozefa, ktorý už niekoľko rokov žije v Španielsku a tvrdohlavo sa so mnou rozpráva čistou slovenčinou.

Jozef cestuje po kontinente už niekoľko týždňov a jeho pobyt, ako i rozpočet sa chýlia ku koncu. V súčasnosti žije už len z neuveriteľných 30 Bolivianos na deň (ccá. 200 SK). Len pre porovnanie, my dvaja sa len horko-ťažko zmestíme do réžie 400 Bs. Jozef prespáva už len vonku a kupuje jednoduchú stravu v obchodoch. Všetko sa dá – dôležité je mať guráž a ono neodolateľné nutkanie uvidieť svet ďalej za humnami.

Napokon všetci prichádzame do dediny Yampupata, zjednávame si tu transport na ostrov. Lúčime sa s Jozefom a jeho kumpánmi, ktorí mieria do inej časti a miestny rybár nás troch sľúbi previesť na svojej veslici za rozumnú cenu. Prechádzame cez nádherné, jagavé modré jazero; míňame ďalší kultový ostrov Isla de la Luna (Mesačný ostrov) a v jeho pozadí sa týčia obrovské šesťtisícové štíty z okolia La Paz, pokryté snehom. Rybár sám od seba zapína motor a na konci cesty bude od nás za to žiadať prídavok. Vôbec nás to neprekvapilo a rad za radom ho vysmejeme. Toto miesto, pokiaľ ide o vzťah domácich k turistom, je zatiaľ najskazenejšie z celej Bolívie.

Snažia sa nás tu dobehnúť na každom kroku. Deti žobrú neuveriteľne nechutným a otravným spôsobom, všetky opakujú naučenú básničku o hlade, biede atď. Slová i výrazy tváre majú vždy rovnaké, akoby všetky absolvovali v škole lacný marketingový rýchlokurz žobrania. Keď si robíte fotky, strčia sa vám pred objektív i so svojou prašivou lamou a ešte za to žiadajú peniaze. Dospelí od vás budú vymáhať akési nezmyselné vstupné za akúkoľvek kopu kameňov, na ktorú si sadnete, alebo len tak, za právo pokračovať v ceste.

Takto vyzerajú ľudia, celkom skazení turistickým ruchom. Ak som sa v niečom v Bolívii utvrdil, je to presvedčenie, že nemám dávať peniaze žobrákom. Niektorí z nich to naozaj potrebujú, ale ešte viacerí žobrú z povolania. Naučila ma to brazílska favela, slum. Žobráci majú malú šancu, že raz sa naučia robiť niečo poriadne. Sedieť na ulici s plechovkou je príliš ľahké. Každý idiotský turista, ktorý dá týmto sopliakom mince či cukríky a ich rodičom zaplatí bez reptania akési absurdné mýto, im iba potvrdzuje, že tento spôsob zárobku je tá najľahšia a najpríjemnejšia cesta životom. Za niekoľko rokov už nič iné ani nebudú vedieť robiť. Svoje peniaze oveľa radšej nechám dôvernej organizácii, ktorá sa stará o ich pomoc a prevýchovu.

Plavba cez jazeroNa Slnečnom ostrove je množstvo penziónov a reštaurácií, každý z domácich si chce odtrhnúť svoje sústo. Denne sem prúdia stovky turistov, väčšina z nich cestuje v izolovaných skupinách od atrakcie ku atrakcii, o skutočnom živote okolo nich, cenách a mentalite domácich nemajú ani poňatie (a ani ich to zrejme nezaujíma). V podnikoch ich tu teda nemilosrdne ošklbú a ešte za to dostanú sprepitné. Majitelia penziónov sa k vám pri vstupe správajú ako k najlepším priateľom a v deň odchodu po zaplatení vás s hukotom kopnú do zadku. Obsluha je pomalá, neuveriteľne tupá a arogantná. Ako hovorím, je to jedna z najväčších a najhorších turistických atrakcií, aké som v Bolívii zažil.

Hneď po príchode na ostrov ma chytí ľahká horúčka a v čase, keď Justyna s Brianom večerajú, stonám v posteli medzi záchvatmi hnačky. Bolo to práve dnes ráno, keď som pri raňajkách poklopkal po stole a skonštatoval, že zatiaľ som v Bolívii ešte nemal žalúdočné problémy, na rozdiel od ostatných. Keď sa mi stav v noci zhorší a na druhý deň je všetko bez zmien, už viem, že to nebude len chvíľková nevoľnosť. Justyna a Brian idú obdivovať ruiny inkskej civilizácie na druhý koniec ostrova, ja ležím v ľahkých mrákotách a čakám, kedy ma upratovačka vyhodí z izby. Justyna prosila pred odchodom správkyňu, aby ma vzhľadom na môj stav nechala v izbe kým sa nevrátia (penzión je celkom prázdny), no tú nezaujímajú problémy jej hostí po zaplatení za poslednú noc. Keď začne nahnevane fučať okolo dverí, viem, že je najvyšší čas vypadnúť. Onedlho sa vracia i Justa s Brianom a výletnou loďou prichádzame späť do Copacabana.

Svätenie automobilov - pohanská časť obraduNa druhý deň odtiaľto radi odchádzame, stihneme si ešte pozrieť svätenie automobilov na námestí pri katedrále. Je to vraj lacnejšie, ako poistenie a okolité ulice sú tak plné vyčačkaných áut, okolo ktorých prechádza kňaz rýchlosťou svetla, kropí ich vodou a akási babka dokončuje pohanskú časť obradu, s obetami a zaklínaním (všetko záleží od toho, koľko ste zaplatili).

Copacabana pri jazere Titicaca bola naša posledná zastávka v Bolívii: strávili sme tu presne šesť týždňov v dobrom i zlom. Aká je Bolívia? Náročná. Myslím, že tu sme uvideli to najkrajšie i najhoršie z nášho cestovania. Jedna krajina, dva celkom odlišné svety – chladná, holá a zaostalá náhorná planina s nezabudnuteľnými horami a púšťami. Druhý svet, to je zelená a horúca Amazonka, jej pohodoví ľudia v ospalých dedinkách. Bolívia ma presvedčila, že hovoriť o interkultúrnej tolerancii je niekedy nezmyselné alebo dokonca kontraproduktívne, ale naučil som sa mnoho o tom, ako sa k totálne odlišným ľuďom správať. V každom prípade, navštíviť južnú Ameriku a neuvidieť Bolíviu je čisté šialenstvo. Ak ste to predsa len urobili a naďalej tvrdíte, že tento kontinent poznáte, ste nehanebný luhár. OK, dávam vám poslednú šancu. Kúpte si lístok do Bolívie, naučte sa zopár drsných dôležitých viet na prežitie a môžete vyraziť.

Ostrov slnkaDo Bolívie sa raz určite rád vrátim. Ak to bude o 20 rokov, možno sa tam dovtedy veľa nezmení, ale viem stále o množstvách miest, ktoré sme doteraz nestihli a o ktoré by som sa nerád ukrátil. Mrzí nás oboch, že sa nám nepodarilo stretnúť trošku viac zaujímavých Bolívijčanov, aby sme pochopili trochu hlbšie túto rázovitú, zvláštnu krajinu. Na druhej strane, tých zopár, ktorých sme spoznali, nám pomohlo pochopiť, ako veľmi sa skutočný život a správanie miestnych ľudí líši od toho, čo zažíva priemerný turista pri svojom povrchnom, letmom priereze atrakciami bolívijskej masovej turistiky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Jazero Titicaca – Bolívia

La Meseta, prales tam na kopci

8. augusta 2007 opäť vyrážame z tábora, znovu prechádzame rannou savanou a na poľnej križovatke na jej konci tentoraz odbáčame vľavo. Našim cieľom je zaujímavý prírodný útvar, náhorná stolová rovina zvaná La Meseta. Už teraz sa nejasne rysuje v diaľke jej začiatok. Vyrastá z hlbokej džungle, na jej ploskom vrchole sa nachádza ďalší prales, kombinovaný so savanou. La Meseta sa odtiaľto tiahne ďalšie stovky kilometrov až ku brazílskym hraniciam.

Po savane sa vracia džungľa a o niekoľko hodín sa už na pokraji síl štveráme po úbočí Mesety. Opäť sme v nádhernom, zomknutom pralese. Cestička je taká úzka, že neraz sa cez húštiny takmer ani nedá s našimi veľkými ruksakmi prepchať. Popoludní konečne dorazíme na úpätie náhornej roviny. Je tu riečka, ktorá sa vynára zo zeme a o dvadsať metrov ďalej v nej zase mizne. Je tu miesto na malý tábor a sú tu staré známe včely a muchy v celých rojoch. Okamžite sa na nás vrhnú. Zatiaľ čo včely sa približujú skôr opatrne a žihadlom nás počastujú radšej výnimočne, muchy sa tlačia do všetkých telesných otvorov. Situácia sa stáva neznesiteľná; zakladáme oheň s hustým dymom a až potom môžeme rozložiť stany.

Do zotmenia je ešte niekoľko hodín, rozhodneme sa vypadnúť od hmyzu na neďaleký kopec. Vyštveráme sa takmer na vrchol Mesety a pozorujeme úžasný, pokojný západ slnka. Pod nami je nekonečný hustý koberec pralesa, miznúci v diaľke v hmlách. Pred chvíľou sme vyplašili obrovského tapíra s pyskom mravenečníka, ktorý hanblivo utiekol skôr, než som stihol vytiahnuť fotoaparát. Vidíme však odtiaľto savanu, zospodu sa ozývajú škreky iných prebúdzajúcich sa zvierat. Bez slova, úplne ohromení sa vraciame naspäť. V ústrety nám prichádza vystrašená Balbína, ktorá ostala v tábore. Mali sme návštevu. Tábor úplne zblízka obchádzala puma, obrovská mačkovitá šelma, ktorá by pokojne nepohrdla ľudským mäsom. Balbína našťastie nestratila rozvahu a rozdúchala ohnisko. Pastor nám rozpráva, ako ho tu pred rokom pri túre s jedným turistom napadla dvakrát tá istá puma. Ako-tak sa ubránili mačetami a palicou a pri ústupe do Los Fierros ju ešte ďalekohľadom zazreli, ako ich stopu pomaly nasleduje až do savany, kde si napokon sadla, akoby rozmýšľala nad inou korisťou.

Na naše prekvapenie sa onedlho z temnoty vynoria postavy. Sú to zmienení Švédi; vtlačia sa do nášho stiesneného tábora a začnú si stavať stany. Keby sme boli chrapúni ako ich sprievodca, porúčali by sme ich odtiaľto rovnakým spôsobom. Skupinka sa vracia z Mesety; s priateľskými Švédmi si vymieňame skúsenosti. Sťažujú sa, že agentúra ich okráda na jedle a ich sprievodca je vraj totálny idiot. To už ale my vieme. O necelú hodinu ho nájdem kúpať sa i so svojou ženou, samozrejme so šampónom, priamo pri vyvierajúcej rieke. Desať metrov nižšie si z nej všetci ľudia naberajú jedinú pitnú vodu v okolí. Nadávam mu z plného hrdla najvulgárnejšie nadávky, aké poznám v oboch jazykoch, pridávajú sa Švédi. Chlapík má dosť tupý ksicht a za opaskom obrovskú dýku z najlacnejšieho supermarketu. Vyzerá ako karikatúra do akéhosi odpadového filmu; bez slova vypadne do svojho stanu a viac nevylezie. Jazierko, v ktorom sa kúpal, je pokryté penou a vrstvou mydla, pričom voda odteká len cícerkom. Bohužiaľ, kvôli jedinému tupcovi budeme všetci musieť čistiť vodu tabletkami aj tu.

Na druhý deň skoro ráno sa lúčime so Švédmi. Oni odchádzajú do Los Fierros a domov, my tu nechávame svoj tábor a naľahko vystupujeme na Mesetu. Opäť sme tu úplne sami. Tam hore nás čaká savanovitá trávnatá rovina, siahajúca po horizont. Zboku sa tiahne džungľa. Kráčame niekoľko hodín do hĺbky Mesety, až k riečke a nádhernému jazierku, ukrytému pod palmami a kvitnúcimi kríkmi. Je horúci deň, všetci sa radostne kúpeme a zvedavé rybky v jazierku nás hryzú na zadkoch.

Pri návrate z jazera nás pastor zavedie bokom od džungle, na trávnatú plochu niekoľko sto metrov od hranice lesa. Najprv nachádzame zhrdzavené zbytky vraku lietadla, kus ďalej, v pomaly zarastajúcej jame, …zhrdzavenú motorku. Toto je druhá časť príbehu o Národnom parku Noel Kempff Mercado, temná a vytesňovaná, čosi, o čom nenájdete zmienku v prírodovedeckom múzeu.

Po obrovskom tábore narcos neostala takmer nijaká stopa. Zabudnutá motorka a zákop ostreľovačovViete, prečo sa toto miesto volá Noel Kempff Mercado? Park dostal meno po významnom bolívijskom prírodovedcovi. Nie je to však kvôli jeho práci a objavom, nech boli akokoľvek dôležité. Park nenesie jeho meno kvôli jeho bohatému životu, ale kvôli jeho násilnej, zbytočnej smrti sotva niekoľko kilometrov od miesta, kde práve stojíme a fotografujeme motorku. Bohužiaľ, toto nádherné panenské územie slúžilo v minulosti kokaínovej mafii. To, na čo sa teraz pozeráme, sú posledné dôkazy obrovských, neuveriteľne zorganizovaných táborov s laboratóriami, slúžiace na výrobu a distribúciu kokaínu. Ak vás zaujíma, prečo práve Noel Kempff, kliknite sem, na článok z rubriky Poznámky k svetu za pohľadnicou.

Vraciame sa do spodného tábora pod Mesetou. Pastor nám mnoho vysvetľuje o okolitej prírode, zvieratách a živote v džungli. Máme ho všetci čoraz radšej, zlý pocit zo začiatku našej cesty sa celkom vytratil. Pochybujem, že ktorékoľvek z našich nedorozumení myslel naozaj zle. Je jasné, že každý máme iné záujmy a priority. Napokon mu v duchu dávam za pravdu i pri jeho snahe vybaviť transport autom aspoň tam, kam sa dá. Pochod s plnou poľnou je fakt vyčerpávajúci a nie každý musí byť taký „nadržaný“ na chodenie, ako my. Všetko ostatné sú len kultúrne odlišnosti, práve vďaka ktorým je cestovanie také zaujímavé. Keď napríklad ponúkneme čokoládou Pastora a Balbínu, nezoberú si jednu tabličku, ako sme naučení my, ale neraz celú polovicu. Ich poňatie delenia sa je iné ako naše, viac doslovné. Rovnako je to s deťmi, kdekoľvek ich stretneme. Keď ich ponúkneme z balíčka cukríkov, berú si ich automaticky plné dlane.

Kokové listy. Ochutnáte?Funguje to i naopak: oná milá rodinka, ktorú sme stretli piknikovať kdesi vo vrchoch nad Potosí, nás ponúkla kokovými listami. Nemohli sme si zobrať „len zo slušnosti“; vnútili nám ich celé hrste, lebo darovať koku je v Bolívii symbolom štedrosti a priateľstva. Mama, hlava rodiny, nám ešte pridala dobrú radu, že si máme dávať veľký pozor v ich rodnom meste Cochabamba. Naomi mesto navštívila, ale radu neposlúchla. Svoj bolívijský pobyt tak zakončila, keď ju s kamarátom v kopcoch nad Cochabambou prepadli ozbrojení muži. Okrem straty peňazí a šoku si jej kamarát odniesol i podrezané hrdlo. Ale to len tak na okraj…

Naspäť, v tábore, na nás opäť zaútočia včely muchy. Aby sa vytratili, treba počkať do súmraku. Naša posledná noc v pralese. Sedím pri dohasínajúcom ohni, počúvam škriekanie džungle a rozmýšľam, kedy budem môcť niečo podobné zažiť najbližšie. Pobyt v Noel Kempff, to bol hlboký, nebezpečne dôležitý zážitok. Budeme ho musieť všetci v sebe spracúvať pomaly, po kúskoch, keď sa už vrátime do miest a medzi ľudí.

V piatok 10. augusta sa vydávame na spiatočnú cestu do Los Fierros. Je nesmierne horúci deň, nad hlavou mi skáču posledné bandy zvedavých opíc a pomaly spolu s ostatnými postupujem cez rednúci prales do savany. V savane nachádzame v strede cesty mláďa koralovca s odtrhnutou hlavou. Koralovec, to je nádherný farebný had, najjedovatejší na tejto planéte. Koralovec pozná svoje možnosti; ak ho ohrozíte, nikdy sa nesnaží utiecť, ale okamžite útočí. Keď pohryzie človeka kdesi v civilizácii, na záchranu ostáva akurát niekoľko minút a aká-taká nádej, že človek prežije, hoci ochrnutý. Tu, v savane Noel Kempff by som si mohol akurát sadnúť na kopček a písať testament. Kvôli postupujúcej paralýze tela a následnej zástave srdca by som si však musel dosť pohnúť.

Do Los Fierros prichádzam totálne vysilený a dehydrovaný. Nasadil som maximálne tempo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou, a savanu som namiesto dvoch hodín prebehol za jednu – bez vody a bez prestávky. V Los Fierros ma už čaká Sander a ďalšie stovky včiel. Dozvedám sa, že tu niet vody. Postupne prichádzajú i Justyna a Brian a dychčia v popoľudňajšej horúčave. Nasleduje ich vyše dvojmetrový leguán, ktorý si korzuje po tábore, akoby sme boli uňho len na návšteve. Ďalšiu hodinu čakania na Pastora a jeho ženu, ktorí zaostali, trávime v nádeji, že to s vodou nie je pravda.

A čo takto trojmetrový leguán?Prichádza Pastor; je to pravda. Niet tu ani kvapky vody. Do nádrže ju treba napumpovať čerpadlom, nie je však benzín. Zmizli i kľúče od domčekov a teda nebudeme mať kde spať. Zdá sa, že už máme len jednu možnosť. Pastor zapája vysielačku do batérií a spája sa s Ignáciom. Noc môžeme bez problémov stráviť v stanoch, ale bez vody tu nemáme čo robiť. Rozhodujeme sa odísť ešte v ten deň späť do Floridy.

O dve hodiny sa vskutku objaví Ignáciov džíp s dvomi sluhami na korbe. Vraciame sa do dediny, Ignácio sa scvrkol ako vysušený oriešok. Priznáva sa, že na benzín už nie sú peniaze a najbližšie ani nebudú. Vo Floride skúšame ďalšie ubytovanie (patrí ďalšej Ignáciovej sestre), oddychujeme celý večer a nasledujúci deň. vyťahujeme si posledné kliešte, liečime pľuzgiere a dopĺňame telesné kilogramy. Bilancia našej úžasnej výpravy, to je 183 kilometrov pešo v džungli, väčšinou s plnou výstrojou a zásobami.

V La Florida sa dávame dokopy. Túto fotografiu prosím nikomu neukazujtePosledný večer vo Floride ešte s Pastorom vyrážame na kapybary, moje obľúbené hlúpe zvieratká. A naozaj, stretneme ich celé stádo; veľké, hanblivé cicavce s nádhernými smiešnymi pyskmi najprv od ľaku znehybnejú a potom sa ťarbavým behom vrhnú do rieky a lesných húštin. Míňame množstvá vtákov, až kým sa nevrátime do dediny. Po zotmení sa umývame v rieke, tak ako to robia domáci, bedlivo pritom pozorujeme hladinu kvôli agresívnym aligátorom.

Ráno nasadáme do miestneho autobusu, lúčime sa so žoviálnym Ignáciom, ostatnými milými ľuďmi z dediny, s riekou a národným parkom. Tesne pred odchodom ešte vtisne Ignácio Justýne svoju adresu: „nie že to stratíš!“ Ignácio žije v San Ignacio. Poznáme teda jeho ulicu i telefónne číslo. Ak sa raz budeme chcieť opäť dostať do parku, stačí zavolať. Nezoberie on, zoberie jeho žena. Volá sa Ignácia. Alebo najstarší Ignáciov syn Ignácio. Alebo otec. Ignácio.

Prvý deň, túra k vodopádu. Justyna a Brian sa už netvária tak nadšeneZa oknami sa vzďaľuje park i týždeň nášho krásneho života. Po celom dni horúcej, hrkotajúcej cesty napokon prichádzame do mestečka San Ignacio de Velasco (tu býva Ignácio). V pouličnom stánku sa pokúšame získať rýchlu večeru, ale pani výdajkyňa v živote nemala do činenia s vegetaránmi. „Ryžu bez kuraťa? Nechápem. A kura?“ Nechceme! „Ale ryžu bez kuraťa?“ Áno. „A kura?“ Kura nechceme. „A ryžu chcete?“ Chceme. „Ale bez kuraťa?“ atď. Ja strácam nervy a vo vedľajšom stánku si kupujem akési koláče, Justyna to vydržala a ryžu napokon vskutku dostala. Večer presadáme do pohodlného veľkého autobusu, hoci plného švábov, a absolvujeme nočnú cestu späť do Santa Cruz. Opäť hostel s tucanmi, ulice plné ľudí, reštaurácie a internetové kaviarne. Sander odchádza do Brazílie a my do La Paz, perfektným luxusným autobusom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Džungľa a jej ľudia

Dedinka La Florida leží priamo pred bránami národného parkuFlorida je malá osada na brehu rieky Paraguá. Zo všetkých strán je džungľa, na druhom brehu sa začína národný park. Tu môžeme získať sprievodcu a prípadne i čosi z potravinových zásob, hoci možnosti sú značne obmedzené. Napríklad ja som si pred odchodom z Floridy kúpil od istého dedka vrecko grepov, ktoré som si aj sám čerstvučké natrhal priamo zo stromu. Počas oberačky mi však za chrbtom dychčal dedko a akýsi dvaja junáci s palicami, akoby ma podozrievali z podvádzania pri vážení ich rodinného striebra. Myslím, že keby som sa ulakomil na jeden grejpfruit naviac, skončilo by to krviprelievaním.

Zatiaľ sme však len prišli. Ignácio zastaví pred jednoduchým domčekom so slamenou strechou, v ktorom sa ubytujeme na jednu noc. Ako sa neskôr dozvedáme, „hostel“ vlastní jeho sestra. Dostávame sprievodcu, ako sa ukáže, Ignáciovho brata. Ignácio má trinásť súrodencov a každému z nich treba dať zarobiť. Večer zoženieme v dedinke dokonca i teplé pivo a oranžádu z akéhosi súkromného domu, ktorý obýva takisto Ignáciova rodina.

Rieka Paraguá pri dedine: na jej druhom brehu sa začína park a naše dobrodružstvoTrávime posledné hodiny v civilizácii. Ja a Justa dostávame od Ignáciovej sestry vegetariánsky obed (suchá ryža, suché zemiaky a vajíčko), pozorujeme prasačie rodinky, promenádujúce sa po dedine, kúpeme sa v rieke.

Na druhý deň sa opäť zbalíme a vsadáme do džípu, spolu s Ignáciovými sluhami, našim sprievodcom menom Pastor, jeho ženou a dcérou. Nie je nám jasné, akú úlohu budú v našej výprave zohrávať, ale sme pripravení dať jasne najavo, že nepôjde o platenú funkciu. Za dedinou sa registrujeme u strážcov parku a pokúšame sa prejsť cez rieku Paraguá. Nie je tu nijaký most, len malý pontón na druhej strane. Prievozník šiel na ryby. Zdá sa, že sme na niekoľko hodín nahratí, to však ešte nepoznáme Ignácia. Rozkáže mladšiemu zo sluhov prešplhať sa na druhú stranu ku pontónu po lane, visiacom cez celú šírku rieky. Samozrejme, presne v strede rieky sa sluha zošmykne do vody a k pontónu už neborák len prerúčkuje.

A takto sa končí náš nádherný, nezabudnuteľný týždeň v bolívijskej AmazonkePrechádzame cez rieku a pokračujeme v ceste. Čoraz užšie nás zviera džungľa, auto zo všetkých strán šľahajú kríky a konáre. Po hodine cesty prichádzame do tábora, niekoľkých zanedbaných domčekov s plechovými strechami. Ignácio si vymyslí cenu za ubytovanie, varíme si večeru a plánujeme cestu s našim sprievodcom. Pastor dúfal, že jeho žena by s nami išla ako platená kuchárka, to mu však vyhadzujeme z hlavy. Pôjde s nami i napriek tomu, ale len ako Pastorova osobná kuchárka. Keď Pastorovi ukazujeme, čo všetko chceme vidieť, vyzerá byť čoraz znechutenejší. Zrejme čakal platenú dovolenku pre seba a svoju ženu s lenivými gringos, ktorých zaujíma len pivo a večera. Najväčšie prekvapenie nastáva keď zistí, že nemienime využívať služby Ignáciovho džípu, pretože chceme park spoznať pešo a dôkladne. Takýto obrat situácie nikto z našich hostiteľov neočakával. Tých málo turistov, ktorí sa sem napokon dostanú po svojom, sa dá väčšinou obrať o peniaze rýchlo a bez väčšej fyzickej námahy.

Hneď na druhý deň ráno vyrážame na prvé miesto, sedemdesiatmetrový vodopád v džungli. Je vzdialený okolo štyridsať kilometrov, zúfalý Pastor ešte urobí posledný pokus a navrhuje, že Ignácio nás odvezie – zadarmo – cez počiatočný úsek, ktorý je ešte zjazdný džípom. Odmietame. Do fliaš s vodou hádžeme prvé purifikačné tabletky, vykladáme si na plecia ruksaky s výstrojou a zásobami a opúšťame tábor Los Fierros.

Na vrchole MesetyCesta je dlhá a vyčerpávajúca. Prechádzame najprv riedkou džungľou, potom dlhou, horúcou savanou a opäť vchádzame do džungle, cez zarastené húštiny a popadané stromy. Džungľa pomaly prechádza do pralesa. Na tomto území sa až do istého času ťažilo drevo vo veľkom. To vysvetľuje i fakt, že sa tu ešte stále nachádzajú cesty, pomaly zarastajúce džungľou. Hlbšie do vnútrozemia sa však zachoval pôvodný prales, ktorý tu vo vlastnom nekonečnom cykle úpadku a rastu pamätá časy, keď ešte na zemskom povrchu neexistovali ľudia, nehovoriac o sekerách a motorových pílach. Po tom, ako vyhlásili oblasť za národný park, drevárska firma musela odísť a holoruby sa zrástli s nedotknutou väčšinou pralesa.

Pastor so svojou ženou BalBínou zaostávajú kdesi na konci. Nevedno prečo, Pastor si priniesol len jedny lakované poltopánky, v ktorých mu vyrástli prvé pľuzgiere na nohách, sotva sme opustili tábor. BalBína je na tom podobne a teraz krivká cez konáre a trávu v šľapkách… Podvečer prichádzame na táborisko, čistinku s altánkom. Sme plní zážitkov; po ceste nám nad hlavami skákali pavúčie opice, videli sme srny, množstvá vtákov a zaujímavého hmyzu. Sme však i dosť unavení a vodopád je ešte stále vzdialený poldruha hodiny chôdze. Nadnes máme dosť – rozkladáme tábor, večeriame a ukričanú nočnú amazonskú džungľu už počujeme len v mrákotách.

Na druhý deň ráno nás ešte čaká cesta k vodopádu a potom naspäť do hlavného tábora Los Fierros. Ďalej k vodopádu už nie je nijaká cesta, hoci i zarastená. Predierame sa miznúcim chodníčkom v hlbokom pralese, medzi vysokými stromami, ktorých koruny sa zrastajú kdesi nad nami. Na celom tomto obrovskom území sme dnes úplne sami. Všade okolo nás sa to však hemží životom, zvieratá pred nami utekajú z húštin a konárov. Napokon sa pred nami otvára skalnatý útes, z ktorého padá vodopád do malého jazierka. Je tu ticho, pokoj, neuveriteľne zelená príroda. Dlhý čas tu len tak sedíme, bez myšlienok a akéhokoľvek cieľa, pri padajúcej vode uprostred džungle. Pochopil som, že amazonka ako zelené pľúca tejto planéty, to nie je len otrepaná fráza.

Vraciame sa naspäť. Okolo nás sa križujú cestičky mravcov a termitov. Sú ich tu stovky druhov, od najmenších až po obrovských Rezačov listov. Majú tu svoje autostrády i vedľajšie cesty, siahajú stovky metrov a viac. Pozorovať mravce, to je fascinujúci zážitok. Mravce – robotníci prinášajú veľké kusy listov a inej potravy do mraveniska. Strážia ich bojovníci s obrovskými tesákmi. Ak sa robotník previní, napríklad vystúpi z radu nosičov, vojaci sa okamžite naňho vrhnú a zabijú ho. Niektoré typy mravenčích spoločenstiev sú schopné vyčistiť celé územie, z ktorého potom ostane len trávnatá plocha s kopcami mravenísk. Mravce nezastaví nič. Buďte takí nerozumní, že v blízkosti ich ciest si postavíte stan, a do dvoch hodín ho rozoberú na milión kúskov v domnení, že ide o nejaké jedlo. Ak máte smolu a práve v ňom spíte, môžete skončiť rovnako. Niektoré bojové termity sú také silné, že im stačí dostať sa na vaše telo v niekoľkých desiatkach a dohryzú vás natoľko, že napokon spadnete na zem a tam si vás nájdu ostatní.

A teraz sa prizrite tejto: matka s dieťaťomNa mieste, kde sme strávili noc, teraz zavládli muchy a včely. Všetky naše ruksaky, ktoré sme si tu nechali, sú pokryté agresívnymi divokými včelami. Nad nami sa hojdá na konároch celá opičia rodinka. Malá opička je zavesená na chrbte svojej matky, ktorá pritom visí dolu hlavou z konára a začudovane nás pozoruje. Kvôli včelám však kašleme aj na opice a rýchlo sa vraciame do Los Fierros, tentoraz ešte unavenejší ako včera. V ruksaku mám čosi okolo 30 kg, posledné dve hodiny cez savanu už kráčam z posledných síl. Justynka zomrela už pred pár hodinami, teraz je s nami už len jej telo. Má 20 kíl menej ako útly Brian a ťažší ruksak. Po návrate do hlavného tábora už len všetci opatrne našľapujeme po svojich pľuzgieroch a vyťahujeme si desiatky kliešťov. Môj osobný skromný rekord bol 41.

V Los Fiierros sa zatiaľ situácia mierne zmenila. Prišiel akýsi agentúrny zájazd siedmych Švédov a ich sprievodcov. Ignácio zmizol. Znamená to, že nemáme elektrinu, pretože ukryl zásoby benzínu do generátora. Švédi mu zrejme boli nesympatickí, pretože im vyhradil najhorší domček – cabañu, v ktorej nefunguje voda ani záchod. Je to asi preto, že agentúrny zájazd má vlastné autá a Ignáciovi nedá zarobiť. Švédi chodia prestrašene kakať na hranicu nočnej džungle, i napriek hanbe sa držia spolu a osvetľujú výrobu svojich smradľavých koláčikov, takže detaily vidieť zďaleka, priamo z okna našej funkčnej cabane.

Ignáciov tábor Los Fierros, hlavná budova. Celé miesto sa pomaly rozpadávaVečer pastor zapojí akumulátory do vysielačky a volá Ignáciovi. Ignácio sa môže tváriť, ako chce, ale pred svojim starším bratom je ako zašľapnutý šváb. Pastor mu vynadá za nás všetkých kvôli elektrine a pridá ešte zopár vlastných, šťavnatých súrodeneckých nápadov. Na druhý deň odchádzajú Švédi džípmi do džungle, my oddychujeme a pripravujeme sa na ďalšiu veľkú túru. Pastor sa nám priznáva, že agentúrny sprievodca mu pred odchodom oznámil, že si neprajú sa s nami v džungli stretnúť. Trošku sme z takéhoto prejavu „priateľstva“ prekvapení, ale hlava nás z toho nebolí.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Cesta do národného parku Noel Kempff Mercado

Nebojte sa, tucana pozná aj taký ignorant, ako jaRáno sa zobúdzame vo východobolívijskom meste Santa Cruz. Vo dvore hostelu je príjemná tropická záhrada a dva nádherné tucany, ktoré so svojimi obrovskými oranžovými zobákmi kutrajú po zbytkoch z raňajok. Je jasné, že zrazu sme v úplne inej Bolívii, než akú sme poznali z náhornej planiny, či dokonca z okolia Trinidadu. Na uliciach vidieť viac bohatstva, krajšie domy a lepšie autá, pohodových, priateľských ľudí, akých až tak veľa v Bolívii nestretnete. Región Santa Cruz vďačí za svoje bohatstvo okrem iného i plantážam koky a obchodu s drevom; obe tieto aktivity majú, mierne povedané, svoje „pre a proti“.

Nemáme tu veľa času na zábavu. Dnes, vo štvrtok 2. augusta, musíme získať všetky lokálne informácie o našej ďalšej destinácii, nakúpiť jedlo a vybavenie a napokon večer vypadnúť autobusom, ktorý jazdí raz za týždeň. Mierime do národného parku Noel Kempff Mercado, do toho najdivokejšieho a najpravdivejšieho pralesa, aký v Bolívii nájdete. Dávame týmto amazonke druhú šancu. Dúfame, že tentoraz v nej zazrieme to, čo sa v Brazílii nedalo, autentickú divočinu bez ľudí a cestovných agentúr. Park je však vzdialené, nedostupné miesto na brazílskych hraniciach, bez turistickej infraštruktúry a máp.

Napokon nachádzame pomoc v rovnomennom múzeu od jeho pracovníkov, ktorí do parku chodia na exkurzie. Vybavujeme si transport medzi autobusom a parkom, zisťujeme priechodnosť riek a možnosť získania lokálneho sprievodcu. Už vďaka expozíciám múzea vidíme, že sa máme na čo tešiť. Je tu niekoľko zaujímavých fotografií, vypchaté zvieratá a veľká zbierka hmyzu z parku, takého obrovského, že by bez problémov spravil kariéru v hororových filmoch.

Do odchodu autobusu nám ostáva niekoľko hodín. Počas dvanástich hodín prekoná okolo šesťsto kilometrov hlboko medzi zabudnuté komunity kdesi v džungli. Rýchlo nakupujeme zásoby. Tam, kam sa chystáme, nie sú obchody, počas najbližších desiatich dní budeme mať len ťažko možnosť niečo získať, ak sme na to teraz zabudli. Tesne pred odchodom sa k nám pridá Holanďan Sander. Stihol to tak-tak. Niekoľko dní predtým sa ozval na našu výzvu na cestovateľskom serveri, že hľadáme niekoho do partie. Sander má 26 rokov, hoci po rozhovore s ním by sme mu všetci hádali menej.

Posledný úlovok: nádherný leňochodV každom prípade, 2. augusta čosi pred ôsmou večer prichádzame na akýsi zadný dvor plný smetia, batožiny a ostatných cestujúcich. Špeciálna cesta si vyžaduje špeciálny autobus. Jeden tu už stojí; vyzerá ako po zásahu nástražnej míny, všade mu chýbajú časti kapotáže a namiesto prednej masky a blatníkov na nás zízajú obrovské kolesá a vrtuľa chladiča. V autobuse chýbajú okná a batožina sa práve v neuveriteľných množstvách uväzuje na streche, čo z celého vozidla robí akúsi gigantickú, rozrastajúcu sa beštiu. Pocit ešte umocňuje neprirodzene zvýšený podvozok, kvôli extrémnym podmienkam v džungli, kde má slovo „cesta“ len nanajvýš symbolický význam.

Napokon sa dozvedáme, že máme čakať na iný autobus. Znamená to niekoľkohodinové meškanie, ale na druhej strane, som vskutku šťastný, že nebudem musieť cestovať v dopravnom prostriedku, ktorý sa práve pokúša opustiť dvor. Autobusu v tom bráni návestná tabuľa s názvom firmy a elektrické vedenie, ktoré visia nižšie, ako strecha plná batožiny. Tabuľa nechce pustiť; vodič pridáva plyn, v konštrukcii čosi praská a autobus sa posúva vpred, k elektrickému vedeniu. Pomocníci nadvihujú káble, tie sa šúchajú o seba a lietajú iskry, ale autobus sa napokon prešmykne popod ne a s neuveriteľným hrkotom mizne v temnote.

Čakanie sa oplatilo; náš autobus vyzerá o čosi lepšie, všetci nasadáme a vyrážame. Vnútrajšok je totálne prepchatý ľuďmi, batožinou a tovarom. Miesta niekoľkých cestujúcich sú zapratané vecami; sadajú si teda na ich vrchol vo všetkých polohách, aké im čudesné tvary dovoľujú. Máme šťastie na najbližších spolupasažierov. Je ich päť a po niekoľkých minútach jazdy si spravia pohodlie. Zapaľujú si cigarety a začínajú žuvať kokové listy. Posledný z nich mi sedí priamo za chrbtom, na polystyrénovej chladničke, a rozžuté kokové listy mi spolu s cigaretovým popolom vypľúva priamo na rameno.

Autobus čoskoro schádza z asfaltky na prašnú, rozbitú cestu. Je čosi po polnoci, naši noví kamaráti si práve kúpili druhú fľašu whisky a šoféra dôrazne žiadajú o hlasnejšiu hudbu. Všetci piati smrdia tak desne, že niet pochýb, že naposledy sa kúpali v plodovej vode svojich matiek tesne pred narodením.

Cestou do národného parku: jeden z našich najobľúbenejších cestujúcich. Niektorých ľudí stačí stretnúť razNoc nám prebieha príjemne, uprostred zväčšujúcej sa vrstvy kokových žuvancov na podlahe, cigaretového dymu a opileckých hádok piatich indiánov. Nadránom som už pevne rozhodnutý jedného z nich uškrtiť reb lankom. Položím ho opatrne do polystyrénovej chladničky, na ktorej sedí, a ráno ho budem začudovane hľadať spolu s ostatnými. Autobus však onedlho kdesi zastaví a môj plán je tým zmarený.

Na miesto prichádzame na druhý deň napoludnie. Posledných niekoľko hodín sme prechádzali už len savanou, džungľou a hŕstkami domčekov z blata. Sme totálne unavení, nohy mi od stiesneného priestoru dávno stŕpli až po rebrá. Piati chlapíci sa s nami vedelo lúčia, chcú sa s nami fotiť a žiadajú o autogramy. Mám chuť nechať im autogram pod okom, ale keďže sme možno prví turisti, akých v živote stretli, nebudem kaziť dojem.

Vystupujeme po dlhej nočnej jazde, náš terénny autobus onedlho odchádzaNa mieste, kde sme vystúpili, je jediná slamená chatrč, drevená latrína a červený džíp s otvorenou korbou. Vychádza nám naproti bruchatý Ignácio, náš budúci veľký ochranca a šéf, čosi medzi otcom a anjelom. Jeho dvaja sluhovia nám trhajú z rúk batožinu, všetci vskakujeme do džípu (sluhovia ostávajú na korbe) a mierime ďalších 50 km hlbšie do džungle, do osady la Florida. Z nej sa už možno priamo dostať do južnej časti parku. Cez lesnú cestu pred nami prebiehajú leguány, divé svine, vtáky. Ignacio za volantom za svoj skromný transport veľkodušne žiada absurdne vysokú cenu, ktorú okamžite zmietame zo stola a ponúkame mu desaťkrát menej.

Ignacio pridáva plyn. Pokazili sme mu náladu. Jeho sluhovia prestrašene nadskakujú na našich batožinách, napokon sa dohodneme na konečnej cene a Ignácio spomalí. Počas ďalších dvoch hodín cesty sa ešte niekoľkokrát pokúša zvýšiť cenu a vydrankať od nás celú sumu vopred, ale po chvíli nám to už znie len ako bzučanie múch. Ignácio, ako sa dozvedáme, je správcom parku a zastáva ešte niekoľko ďalších dôležitých funkcií. Má okolo štyridsiatky, je panovačný ako kráľ a náladový ako inkský boh sopiek. Okrem toho, že je správcom parku, je aj jeho jediným pracovníkom. Je to veľké rozmaznané a nevypočítateľné decko, musíme sa však mať na pozore, pretože jediná vysielačka, jediné auto a jediná strecha nad hlavou v južnej časti parku sú zamknuté na kľúče, ležiace v jeho vreckách. Nech už je kýmkoľvek, jeho nadriadení sa nachádzajú stovky kilometrov odtiaľto a Ignácio nie je včerajší. Pozná svoju hodnotu.

Nemám poňatia, v akom vzťahu je s dvomi mužmi, sediacimi na korbe, ale správa sa k nim absurdne vlastníckym spôsobom. Prechádzame cez akúsi riečku; treba upraviť drevené dosky ponad vodu. Ignácio len mierne spomalí, otvorí okno a lenivým kráľovským pohybom ruky mávne smerom k mostíku. Obaja vyskočia z korby a upravia cestu. Ignácio na nich ani nečaká, pomaly pokračuje ďalej a oni nás musia dohoniť a naskočiť za jazdy späť na korbu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Amazonský festival v San Ignacio de Moxos

Týmto malým lietadielkom odchádzame z La Paz do amazonského mesta TrinidadV nedeľu 29. júla sme už naspäť v La Paz. V hosteli nás čaká usmiaty Brian, jeho ružové írske líca opäť žiaria šťastím. Antibiotiká zabrali a cíti sa oveľa lepšie. To je dobre, lebo počas spoločného cestovania sa nakazil našim nadšením pre amazonku a už zajtra tam všetci traja vyrážame. Tentoraz nijaké slizké agentúry a vyprážané hranolky na obed, ako v Brazílii. Najprv sa chystáme na amazonský folklórny festival a potom do úžasného národného parku Noel Kempff Mercado na východe krajiny. Transport, ubytovanie, lokálne informácie, to všetko nás stojí čas, peniaze a veľa námahy, ale naša nezávislosť je úplne nenahraditeľná.

Našťastie, máme Justynku, ktorá je, ako vždy, vynikajúcim sprievodcom. Justyna už celé týždne predtým monitorovala cestovateľské servery a lokálne agentúry kvôli najčerstvejším informáciám, vďaka nej celá cesta s prehľadom a hladko prebieha od začiatku až do úplného konca. V pondelok ráno berieme taxík na letisko v El Alto a miniatúrnym lietadielkom odlietame do mesta Trinidad na západe Amazonky.

V tejto oblasti mosty takmer neexistujú, riek je zato veľa. Preprava kompouV Trinidade vládne večné tropické leto; zhadzujeme naše teplé veci, ktoré sme mali na sebe niekoľko posledných mesiacov, a vyrážame hlbšie do Amazonky. Štyri hodiny sedíme na korbe nákladiaku, ktorý nás vezie spolu s tovarom a ostatnými cestujúcimi do rázovitého mestečka San Ignacio de Moxos. Koná sa tu veľký trojdňový festival amazonských indiánskych kmeňov. Prechádzame niekoľko riek; niet tu mostov, treba vysadnúť z nákladiaku a čakať na drevenú kompu ťahanú motorovým člnom, ktorá nás prevezie cez rieku. Opäť sme v úplne odlišnom kultúrnom regióne. Ľudia majú úplne iné tváre i kroje, život je tu pomalý a pokojný. Nikto už opäť nerozpráva quechua.

Samozrejme, asfaltová cesta sa skončila hneď niekoľko kilometrov za mestom. Všade okolo nás sú bažiny, alebo džungľa. Po oboch stranách cesty vylihujú desiatky obrovských aligátorov, hniezdia veľké i malé vtáky všetkých tvarov a farieb. Je to nádherné, voňavé a ukričané miesto; nedbal by som vystúpiť už teraz a zopár hodín pozorovať všetky tie zaujímavé zvieratá.

Jezuitská misia v San Ignacio de MoxosNapokon prichádzame do San Ignacio. Je tu popoľudňajšia horúčava, ulice sa hemžia ľuďmi a stánkami. Na hlavnom námestí sa už začal pochod prvých indiánskych kmeňov s ich obrovskými, pestrofarebnými maskami a ľudovými krojmi. Najprv však hľadáme ubytovanie. Majiteľ hotela, v ktorom nám Justyna v predošlý deň telefonicky rezervovala izbu, má okolo sedemdesiat rokov a je ešte senilnejší, ako vyzerá. Najprv úprimne klame, že by ktokoľvek rezerváciu vôbec urobil, no Justyna si jasne zo včera pamätá jeho hlas z telefónu a dedko len bezradne kyvká hlavou. Našu izbu musel dať úbohej japonskej turistke, ktorá predsa musí kdesi bývať. Naveľa-naveľa, nájde pre nás izbu, do ktorej sa zmestí aj Američan Dan, ktorý sa k nám prikmotril ešte na letisku v La Paz.

Izba je samozrejme oveľa drahšia, ako tá predošlá, no je nám jasné, že na mieste ako San Ignacio si nebude príliš z čoho vyberať. Teraz začíname hľadať miesto na jedlo. Oproti tomuto bolo ubytovanie hračkou. V meste sú tri reštaurácie, všetky sú počas festivalu zavreté. V podniku, označenom „Sociálny klub“ popíjajú postarší páni, ochotná čašníčka nás však okamžite uvedie na pravú mieru. Jedlo? V nijakom prípade. Neskôr? Určite nie. Večer? Nuž, možno by sa niečo našlo. Nech skúsime medzi pol siedmou a siedmou a potom sa uvidí. Na bolívijskú pohostinnosť sme už dosť zvyknutí a ťažko nás môže ešte niečo prekvapiť, ale do večera je ďaleko a my zomierame od hladu.

Justyna, Brian a Dan. Dan je Američan, ktorý sa k nám pridal po cesteNapokon nachádzame niekoľko obchodíkov s rozličným tovarom na miestnom trhu, pričom rozličný tovar zahŕňa i varenú ryžu, hranolky a vyprážané kura. Kuracie krídelká ležia na horúcom amazonskom slnku od samého rána a vyzerajú, akoby chceli každú chvíľu vzlietnuť, takže pri svojej suchej ryži s nedopečenými hranolkami som takmer rád, že sme s Justynou vegetariáni.

San Ignacio de Moxos je maličká, zabudnutá diera kdesi uprostred bažín. Normálne by ste tu nemali jediný dôvod vystúpiť, ale tieto tri dni v roku od 30. júla do 1. augusta vám to, čo tu uvidíte, bude stáť za všetky čudesné špecifiká bolívijského vidieka. Veľký amazonský festival, ktorý sa tu koná, nie je určite nijaká turistická šou. O turistov tu nikto príliš nestojí, hoci na druhej strane, ani ich nikto nevyhadzuje. Ak sem prídete, budete si musieť zvyknúť, že na vás miestni budú zízať ako na mimozemšťanov, nehovoriac o rozruchu, aký tu pôsobím so svojou výškou. V skutočnosti ide o ešte lepšiu záruku, že vás tu čaká autentický zážitok so šťastnými, hoci chudobnými ľuďmi, ktorí sa na tomto svete dokážu ešte stále zabávať bez ohľadu na turistický priemysel a masmédiá.

Po prvýkrát, odkedy sme v Bolívii, nikto okolo nás nežobre, nemusíme sa báť o svoje veci, deti nežiadajú peniaze za fotografiu. Miestni sú žičliví, zvedaví a priateľskí, popíjajú na hlavnom námestí alebo vykonávajú svoju najobľúbenejšiu činnosť, jazdenie na motocykloch okolo námestia. Jazdia v skupinkách aj osve, celé hodiny bez omrzenia.

Mestečko sa pomaly zapĺňa. Drvivá väčšina sú miestni, prišlo tiež veľa bolívijských turistov. Nás, gringov, je tu dokopy možno desať. Všade vyhráva hudba, skupiny tanečníkov defilujú v pestrofarebných krojoch, maskách a obrovských čelenkách. Hlavný program sa však ešte ani len nezačal. Večer, keď sa nám už zdá, že účinkujúci aj diváci pomaly odchádzajú spať, zrazu začína výbuch ohňostrojov, ohlasujúci prvú veľkú noc festivalu. Námestie je zrazu plné ľudí. Čosi sa deje pri nádhernom drevenom starobylom kostole – pozostatku jednej zo slávnych jezuitských misií v tomto regióne. Bez prestania odtiaľ vylietajú podomácky vyrobené svetlice a výbušniny. Strieľajú ich priamo do davu ľudí, čo všetkých ešte viac privádza do varu. Nikto z nás nemá veľkú chuť, aby mu čosi podobné vybuchlo priamo do tváre, ale jednoducho musíme vidieť, čo sa tam vpredu deje.

Jeden z ChascuerosPrichádzame čoraz bližšie. Zrazu počujeme kostolný zvon. Začína pomalým, nástojčivým rytmom, akoby zvolával ľudí na omšu, no postupne zrýchľuje zvláštnym spôsobom. O chvíľu bije neuveriteľnou, znepokojujúcou rýchlosťou; všetci hudobníci navôkol nasledujú jeho vražedné tempo a vzduch okolo nás vibruje zvukovými vlnami. Nikdy som nič podobné nezažil; to je však ešte len začiatok. Z kostolnej brány zrazu vybehne hnedá postava s obrovským klobúkom. Na klobúku sa otáča koliesko, z ktorého sršia iskry a výbuchy na vzdialenosť niekoľko metrov. Postava sa vrhne priamo do davu, ľudia v panike utekajú a hneď nato sa so smiechom vracajú, z úctivej vzdialenosti nasledujú horiaceho pánka.

To, čo im vidieť na tvárach, nie je strach, ale bázeň. Práve pozorujeme rituál takzvaných chascueros, ktorí teraz vybiehajú z kostola v celých húfoch a zasypávajú dav iskrami. Celé divadlo má dôležitý náboženský význam. Táto noc je predzvesťou zajtrajšieho dňa svätého Ignácia, dnes von vychádzajú duchovia a strašidlá. Jeden z chascueros si to namieri aj k nám, gringom, no želaný efekt sa nedostavil, pretože namiesto zbesilého úteku ho zaplavíme svetlom bleskov z fotoaparátov. Slávnosť trvá do neskorého rána, no my sa pomaly vraciame do hotela. Po ceste ešte míňame všetky možné cirkusové atrakcie, od hodu guľou do pyramídy z pohárov, streľby zo vzduchovky na žuvačky, stolový futbal až po dedinské bingo, v ktorom vsadíte tri koruny a môžete vyhrať 25.

Na druhý deň zábava pokračuje, zdá sa, akoby medzi nocou a dňom ani nebola nijaká prestávka. Motorkári jazdia okolo námestia v čoraz väčších húfoch, pri kostole sa opäť pripravuje čosi veľké a my sa náhlime do „Sociálneho klubu“ v nádeji na nejaké raňajky. Tentoraz sa nad nami teta zľutuje a po sérii nedorozumení dostávame praženicu a horúcu vodu bez čajových vreciek. Všetci štyria si teda na chvíľku omočíme moje jediné vrecko, ktoré som mal náhodou so sebou, a nateraz sme takmer spokojní. Na barovom pulte Sociálneho klubu tróni stredne veľké prasa, nachádzajúce sa v pokročilom štádiu rozkladu. Ľudia okolo nás náhlivo zdobia a upratujú celú veľkú halu; zdá sa, že dnes večer sa tu bude konať čosi nóbl, čosi, čoho bude sčerneté prasa v istom zmysle dôležitým protagonistom.

Na námestí sa to zatiaľ začalo. Z kostola pomaly vypochodoval dôstojný sprievod, na čele sú bubeníci a trubači. V sprievode sú otcovia mesta, všetci tanečníci, vojaci, učitelia, dôchodcovia. Pochoduje každý, kto tu chce niečo znamenať. Najdôležitejší je však samotný Svätý Ignác. Stojí vo vyčačkaných šatách na nosidlách a už niekoľko storočí mu je všetko absolútne jedno. Sprievod s ním urobí obvyklý motorkársky okruh okolo námestia, na každom rohu – svetovej strane však všetko stíchne. Kňaz tu vykoná akýsi zložitý obrad za sprievodu fláut s temným, hlbokým hlasom. Spev a tancovanie pokračujú ku ďalšiemu rohu atď. Celá ceremónia trvá niekoľko hodín, načo sa sprievod rozpadne a malé skupinky tanečníkov zaplnia ulice.

Je to pre nás nádherný, neopakovateľný deň. Stretávame ešte špeciálnych trubačov, ktorých nástroje s názvom bajones pripomínajú svojim vzhľadom indiánske fúkacie harmoniky, no veľkosťou by ich v ničom nezahanbila ani naša fujara. V budove niekdajšej misie sa tancujú náboženské tance a žičliví domáci nás ponúkajú šťavou z kompótu, akoby sme už patrili medzi nich. Absolvujeme ďalšiu porciu suchej ryže so zemiakmi a čakáme na miestnu corridu.

Popoludní na chvíľu opúšťam Justynu, Briana a Američana Dana a vydávam sa na prechádzku po okolitých bažinách. August na juh od rovníka, to je v južnej Amerike zima, v prípade Amazonky obdobie sucha. Niet tu teda príliš veľa komárov a voda dočasne ustúpila do svojich pôvodných korýt. Zvieratá vtedy tiež ustupujú hlbšie do lesov a bažín, kde je viac vlhka a potravy. I napriek tomu, už pri hlavnej ceste nachádzam desiatky vodných vtákov, aligátory a nádherné amazonské rastliny. Na druhej strane rieky zazriem akési väčšie zviera pripomínajúce opicu, ktoré visí na strome. Pri pozorovaní čudného tvora sa ku mne pridá Chris, Eva a ešte tretí obyvateľ dediny, ktorého meno som zabudol. Majú okolo šesť rokov a všetci štyria spolu hádame, čo to asi môže byť. Bohužiaľ, ani moja vtedajšia znalosť amazonskej fauny, ani vek mojich spoločníkov nás nepredurčoval na to, aby sme vo zvierati rozoznali veľkého leňochoda. Deti hádajú gigantického papagája (na to treba skutočne fantáziu šesťročného človiečika), mne skôr vyzerá ako opica.

So svojimi novými kamošmi som tak strávil nesmierne príjemnú polhodinku čumenia na leňochoda, hádzania doňho kameňov v nádeji, že sa pohne a odhalí svoju identitu. Deti sa ma zvedavo vypytujú na všetky dôležité súčasti života na Slovensku: či máme more a opice, ako často musia deti chodiť do školy, či majú matematiku atď. Napokon sa lúčime ako starí známi. Ďalej za dedinou sú už len smeti, zapáchajúce kosti kráv a nekonečná, hrôzostrašná planina – holorub. Bohužiaľ, bolívijská amazonka, to je aj intenzívna deforestácia obrovských území, siahajúca do nanajvýš nebezpečných čísel.

Vraciam sa do dediny; tu sa zatiaľ začala corrida. Do improvizovanej arény z drevených kolov vpúšťajú býkov, ktorých hrdinskí mužní dedinčania najprv rozzúria do nepríčetnosti, a potom sa pred nimi snažia utiecť. Pre samotné zvieratá je to okrem nervozity pomerne neškodné, pretože ich tu nik nezabíja, „mačovia“ si to však často odnášajú s nepeknými zraneniami. Na preplnených tribúnach sa mi napokon podarí zazrieť i Justu s Brianom. Majú smolu. Ulakomili sa na lístok na tribúnu a teraz sa odtiaľ nemôžu dostať. Ľudí majú pod sebou, vedľa seba, sedia im takmer na hlave.

Dan zatiaľ zalomil v hoteli. Večer ho nájdeme v stave, aký sme počas nášho bolívijského cestovania spoznali až príliš dobre. Horúčku a hnačku má aj na druhý deň ráno, keď opúšťame San Ignacio de Moxos. Snažíme sa ho presvedčiť, aby sa s nami vrátil do Trinidadu, kde ho môže skontrolovať špecialista. Dan však odmieta, mieri na opačnú stranu a dúfa, že jeho stav nie je vážny. Až o dva týždne sme sa dozvedeli, že o niekoľko hodín neskôr na ceste skolaboval a skončil v nemocnici s ťažkým vírusovým ochorením a zápalom stredného ucha. To však dnes, 1. augusta, nevieme. Z faktu, že ho nechávame v tomto zapadákove máme aj tak blbý pocit. Ešte dnes nás však čaká lietadlo a začiatok ďalšieho veľkého dobrodružstva.

Nastupujeme opäť na preplnený nákladiak a po štyroch hodinách trmácania sa dostávame do Trinidadu na letisko. Dozvedáme sa, že náš let bol preložený o niekoľko hodín, čo nám dáva dosť času na príjemnú vychádzku do mesta a poriadny obed. Tu stretávame Lukasza a jeho Asiu; po našich posledných skúsenostiach s nimi im však nemáme veľa čo povedať (čo je ešte prekvapujúcejšie, ani oni nám) a tak ich rýchlo a radi nechávame svojmu osudu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » San Ignacio de Moxos

„Najnebezpečnejšou cestou na svete“

Z La Paz do Coroico - Bolívia28. júla o ôsmej ráno už stojíme na výške viac ako 4.000 m.n.m. Cesta sa začína na vrcholkoch hôr; je tu morské oko pokryté ľadom a bezoblačné, mrazivé nebo. Dostávame výstroj a kvalitné odpružené bicykle. Agentúra tentoraz myslí na všetko. Je nás okolo dvadsať turistov, štartujeme na cestu. Takmer okamžite sa začína smrteľné klesanie, namiesto brzdenia si užívam rýchlosť 70 km/h. Dostávam sa rýchlo na čelo, predo mnou je už len šialený štyridsiatnik z Austrálie, ktorý ide touto cestou už po druhýkrát a zásadne nebrzdí ani v serpentínach, a sprievodca na čele kolóny. Justynka je kdesi vzadu; rýchly zjazd jej príliš nevonia.

Fičíme úžasnou horskou dolinou so strmými štítmi navôkol, naša trojka je rýchlejšia ako autá, ktoré musia kvôli svojej váhe neustále brzdiť motorom. Kotúčové brzdy mi fungujú perfektne, ale využijem ich až pri policajnom checkpointe niekoľko kilometrov ďalej. Zastavujeme sa na jednotlivých úsekoch a čakáme na ostatných členov sprievodu. Mrazivý vzduch nám takmer nedovoľuje dýchať, ale s klesaním pomaly cítime meniacu sa klímu a vegetáciu. Cesta prejde od holých hôr až do horúcej džungle pri mestečku Coroico, to však bude až na konci.

Ako sa vám páčime?Zatiaľ len schádzame z asfaltového úseku na hlinenú cestičku. Tu sa začína oná povestná nebezpečná cesta, na ktorej skončili v priepastiach stovky, tisíce automobilov a rovnaké množstvá ľudí prišli o život. Prvé, čo tu vidíme, je prevrátený vrak kamiónu. Kolesá sa mu vo vzduchu takmer ešte krútia, a miestni dedinčania už horúčkovito vykrádajú náklad, rozoberajú použiteľné súčiastky.

Pokračujeme ďalej, tentoraz však už treba oveľa opatrnejšie. Po ľavej strane sa začína priepasť, nie sú tu zvodidlá ani asfalt, len vyjazdené, nebezpečné pásy a ostré zákruty. Na okolie padla hustá hmla z oblakov; Justynka sa radšej vzdáva bicykla a presadá do sprievodného autobusu. Nemá zmysel riskovať; pre menej skúsených cyklistov je cesta odteraz len málo príjemným adrenalínovým športom. Prinajmenšom uvidí z pomaly sa vynárajúcej džungle viac ako ja, kŕčovito zvierajúc kormidlo.

Počas jazdy zastavujeme na mieste s akýmsi pomníkom, postaveným priamo nad priepasťou. Sprievodca vysvetľuje, že počas jednej z diktatúr v sedemdesiatych rokoch tu skončili v priepasti všetci vodcovia opozície. Vláda sa rozhodla vypísať demokratické voľby, no ešte predtým dala zavraždiť všetkých, ktorí by mohli ohroziť ich spravodlivé víťazstvo. Politická história Bolívie, to je nekonečný príbeh politických vrážd prezidentov a nepohodlných politikov, ktorí stále na ceste k moci iným vplyvným skupinám.

Pokračujeme v zjazde ďalších niekoľko hodín, stretávame viac a viac turistov, po istom čase nás už obklopuje džungľa a teplota sa pohybuje okolo 20 ºC. Dostávame sa k rieke, náš bolívijský sprievodca ňou preletí na zadnom kolese. Neostriekala ho jediná kvapka vody, zatiaľ čo ja som mokrý až po uši a dvaja iní jazdci sa dokonca vyrýpali priamo v jej strede. Rieka bola poslednou atrakciou na našej ceste.

Je to útulok pre opustené a týrané zvieratáVchádzame do akejsi záhrady, sprievodcovia nám rozdávajú suveníry a čapuje sa pivo. Bola to taká typická turistická atrakcia, ale aspoň výborne zorganizovaná. Cítili sme sa príjemne a z času na čas ničoho trochu nezaškodí. Pri obede si pomaly všímame, že miesto, kam sme prišli, vôbec nie je „akási záhrada“. Je to krásna tropická záhrada, po ktorej sa promenádujú opice všetkých farieb aj veľkostí, poletujú farebné papagáje, v každom kúte pobehuje iné zviera. Na stôl nám priletí obrovský žltomodrý papagáj Arara a ukradne najväčší krajec chleba. Nikto sa s ním nemá chuť hádať, zobák má dosť veľký, aby vám z oka vyďobal aj šedú kôru. Hneď však pribehne kuchár, ktorý papagája nemilosrdne vyhodí z jedálne.

Dozvedáme sa, že sme sa dostali do útulku pre zvieratá, ktorý prevádzkuje sympatický manželský pár z hlavného mesta. Zatiaľ sme videli dosť na to, aby sme mali chuť ostať tu aspoň na jednu noc. Nijaký problém. Dostaneme luxusné ekologické cabane priamo pri lese. Okolo nás je úplný exotický raj. Majitelia už niekoľko rokov zbierajú choré, týrané alebo opustené zvieratá a snažia sa im dať druhý domov. Väčšina z týchto úbohých tvorov bola unesená pytliakmi z džungle, potom ich predali do klietok ako akváriové rybky. Jediný spôsob, ako sa dostať k mláďatám, je zastreliť ich matku a pytliaci to vždy robia bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.

Všetky zvieratá si tu kedysi prežili svoje. Najstaršia pavúkovitá opica Dona má pätnásť rokov. Celý život prežila v malej klietke, domáci ju kŕmili mäsom i napriek tomu, že tieto opice sú výlučné bylinožravce. Výsledok: Dona má nenávratne zničenú pečeň a ďalšie vnútorné orgány. Keď s ňou začalo byť zle, bývalý majiteľ ju jednoducho nechal v útulku. Dona túži po láske rovnako, ako ktorýkoľvek človek. Keď sa k nej priblížite, po štvrťhodine zoznamovania sa k vám clivo pritúli, začne vás hladkať a vo vlasoch vám hľadať hnidy. Napokon blažene zaspí vo vašom náručí.

Sú tu tri žlté opičky, všetky sa volajú Jimmy, pretože ich od seba nikto nedokáže rozoznať. Celý deň šantia v korunách stromov alebo sa prefíkane snažia čosi ukradnúť z kuchyne. Ďalšia hnedá opica na vás číha na spodných vetvách stromu. Keď prejdete popod ňu, zavesí sa vám na krk, chvostom vás objíme okolo hrdla a odteraz vám bude tvrdohlavo celý deň sedieť na hlave. Budete sa s ňou musieť rozdeliť o každé jedlo a keď sa ju pokúsite striasť, urazene vás zľahka uhryzne do ruky.

Ďalších niekoľko opíc vydáva škreky podobné jaguárom, ale inak sú plne priateľské až na jedného alfa samca, ktorý trpí záchvatmi zúrivosti a treba ho zaväzovať na obojok. V útulku je ešte lama, večne nadržaný baran, množstvo psov a mačiek, papagáje, boa škrtič a oceloth, mláďa obrovskej mačky divej. Pašeráci zvierat jej nedávno zastrelili matku, našli ju dvaja slovenskí turisti v akejsi domácnosti na východe krajiny, a poslali o tom echo do útulku. Slováci sa s domácimi nesmierne spriatelili a keď sa tí dozvedeli o mojom pôvode, boli k nás ešte milší.

Nikdy nezabudneme na toto nádherné miesto. Radi by sme sem pred odchodom z Bolívie prišli pracovať na niekoľko týždňov ako dobrovoľníci, no nie sme si istí, či nám ostane dosť času. Vymieňame si teda aspoň adresy a lúčime sa. Ostali sme tu len jeden deň, no všetky tie krásne zvieratá, túžiace po ľudskej láske a opatere, to bol silný, dojímavý zážitok. Aj v chudobnej a zaostalej Bolívii existuje dosť miest, v ktorých ľudia nemyslia len na seba a žijú pre tých, ktorí sa o seba nedokážu postarať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Coroico

La Paz

La Paz - hlavné mesto BolívieV uliciach La PazMoje prvé ranné pocity v nočnom autobuse, keď prichádzame na predmestia La Paz: všade okolo mňa zápach koky, akoby som žul celú noc. Vonku beží rovná ulica cez mesto El Alto plné slumov; všetko je pokryté snehom. Nebyť zápachu koky a farebných indiánov, cítim sa takmer ako v zimnej, pochmúrnej Varšave. Z El Alto pomaly prechádzame do La Paz. Obe mestá sa pomaly zrastajú, svojimi slumami a chaotickou dopravou visia na strmých svahoch na takmer 4.000 m.n.m.

Míňame jednu z chaotických križovatiek, v strede cesty leží na márach mužské telo, rozsekané na franforce. Opodiaľ stojí mikrobus; vietor mu zo strechy zvieva snehové vločky, nárazník i predný chladič sú celé od krvi. Nie je tu ani tak veľa zvedavcov, ľudia chodia okolo, akoby nič. Deje sa to tu príliš často; ja sám som už v južnej Amerike videl toľko mŕtvych na cestách. Chodci v Argentíne a Venezuele, veľa, veľa motocyklistov v Brazílii…

La Paz pod snehomJe 26. júl 2007, ranné zasnežené La Paz nám poskytuje úchvatný obraz. Je to prvý sneh za posledných dvadsať rokov, teraz sa vo vychádzajúcom slnku pomaly topí na lesklých plechových strechách slumov. Mesto sa rozťahuje v doline strmých hôr, siahajú šesť a viac kilometrov. Vystupujeme v centre, rýchlo odchádzame z nepríjemnej stanice do nášho hostelu. Palacinky, káva, čaj; po raňajkách vychádzame do mesta.

La Paz je čudesné. Robia to obrovské hory, chaotická doprava, miešanina ľudí a kultúr. Prechádzame sa po uliciach, no dostať sa cez cestu vyžaduje veľkú dávku odvahy. V južnej Amerike sa len málo rešpektuje právo chodcov, či už na prechode, alebo nie. Tu v Bolívii je to najhoršie z najhorších. Rútiace sa na vás auto jednoducho nespomalí. Váš život na ulici, bez akéhokoľvek preháňania, visí na vlásku. Ulice nemajú nikdy značky pre hlavnú a vedľajšiu cestu a semafory sú len výnimočným luxusom. Jazdí sa na inštinkt, väčšie autá si vynucujú prednosť a ostatní vás takisto väčšinou rešpektujú, ak prechádzate križovatkou rýchlejšie, ako oni. S chodcami sa však nikde nepočíta: ani pri dopravných značkách, ani v etikete šoférov.

Navštevujeme tzv. čarodejnícky trh, na ktorom možno kúpiť zvieracie obety, vysušené plody lamy, talizmany, byliny a všetky možné pomôcky pre okultné úkony. V La Paz nachádzame štvrte chudobných, štvrte strednej vrstvy i úplne európske obchodné centrá a reštaurácie. La Paz i susediace El Alto dnes rastú rozprávkovým tempom, sťahujú sa sem denne tisícky dedinčanov v nádeji na lepší život.

Brian dostal opäť záchvaty horúčky a hnačky, tentoraz volá lekára. Zisťuje mu agresívne žalúdočné parazity. Brian začína svoju antibiotickú kúru, my sa od lekára dozvedáme, že v Bolívii nie je bezpečné jesť ani len šalát, opláchnutý vodou z vodovodu a zuby sa doporučuje umývať si výlučne minerálkou z fľaše. V miestnej klinike zisťujeme i malarickú situáciu v bolívijskej Amazonke, kam smerujeme. Lekár-odborník však nechápe ani rozdiel medzi antimalarickými tabletkami, na ktoré sa ho pýtame a zdá sa, že tu sa veľa nedozvieme.

Hlavné námestie v historickom La PazZatiaľ čo vyblednutý Brian bezvládne leží pred televízorom v hosteli, s Justynkou sa pripravujem na zajtrajší bicyklový výlet po kedysi smutne známej ceste do Coroico. Počas niekoľkých hodín sa ňou schádza s rozdielom v nadmorskej výške viac ako 3.500 m. Cesta so svojim strmým klesaním, úzkou, nevyasfaltovanou vozovkou, hlbokými priepasťami a nepriehľadnosťou je považovaná za najnebezpečnejšiu na svete. Samozrejme, veľa tu robí marketing; na ceste dnes už takmer niet áut, slúži najmä ako turistická atrakcia a výletná destinácia.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » La Paz

Sucre

Mesto Sucre, BolíviaV uliciach SucreV Sucre si konečne užívame teplejšie počasie. Leží o tisíc metrov nižšie ako Potosí, ulice sú tu čisté a domy krásne zrenovované. V našom hoteli škrieka rozprávajúci papagáj Arara,ulice sú plné ľudí a všade vidieť nádherné farebné pletené výrobky od miestnych indiánskych kmeňov. Naomi nás opúšťa, Brian ostáva. Spolu objavujeme ďalšie vegetariánske reštaurácie, Brian však namiesto konverzie na vegetariánstvo začína sériu horúčok, hnačiek a zvracania, ktoré ho zachvacujú čoraz častejšie. Bezradne skúšame rôzne lieky, Justyna má takisto hnačku a ja len čakám, čo sa stane so mnou. Po čase sa však všetko vracia do normálu.

22. júla spolu navštevujeme nedeľný indiánsky trh v Tarabuco, dedinke, vzdialenej od Sucre 70 km. Nachádzame tu nádherný, farebný svet stoviek stánkov, väčšinou predávajúcich tkaniny od čiapok až po obrusy. Miestne indiánske kultúry dosiahli vysoký stupeň umeleckej imaginácie, vtelenej do farieb a vzorov v látkach. Celá ich hlboká symbolika je ohromujúca; v šatách nájdete vpletené mnohé prvky ich mytológie, abstraktné témy a fantastické obrazce, ktorých zmysel je známy len izolovanému spoločenstvu, tkáčskym majstrom z dediny, z ktorej výrobok pochádza.

Umelecké diela indiánskych tkáčskych majstrovVo vynikajúcom múzeu v Sucre tematicky zameranému na túto problematiku sme už našli mnohé exempláre spolu so zložitým vysvetlením symboliky vzorov. Teraz všetko vidíme priamo pred sebou od umelcov, predávajúcich svoje výrobky. Dedina je plná ľudí, prišli sem komunity z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Takmer všetci majú svoje farebné nádherné kroje, smiešne klobúky, zrkadielka a kadejaké neuveriteľné časti výstroje, aké nájdete inak len v cirkuse. Ľudia sú pomerne autentickí, hoci ich kroje sú v skutočnosti výsledkom španielskeho vplyvu po dobytí kontinentu. Z predkolumbijskej kultúry im ostali už len farebné kompozície, námety a symbolika.

Nakupujeme všetky možné vecičky pre seba aj všetkých známych. Pri kupovaní sa ani nemáme príliš chuť jednať o cene. Ľudia sú tu tak neuveriteľne chudobní a ceny také nízke, že s každým zjednaným Boliviano mi ostáva na jazyku nepríjemná pachuť. Majstrovské diela, ktoré by v Európe stali tisícky korún, predáva ich zúfalý majiteľ za desať dolárov. Keď odmietam, znižuje cenu do absurdných hodnôt. Nemôžeme však kúpiť od všetkých. Päťdesiatročný muž na mňa ešte dlho bez slova hľadí, v rozpakoch nevie, čo si počať s nádhernými pletenými opaskami, ktoré drží v ruke. Napokon sa obráti a zhrbený pomaly odchádza. Je bosý.

Miestnym tkaným výrobkom sme neodolali ani myNaspäť, v Sucre, sa pokúšame poslať naše darčeky domov. Pošta je však úplne prázdna. Akási ochotná pani nám vysvetľuje, že poštári dnes pôjdu štrajkovať kvôli zmene hlavného mesta; teraz si pripravujú transparenty, alebo obedujú. Z Bolívie sa väčšinu času dokážem smiať, ale niekedy mi fakt príliš lezie na nervy. Na poštu zatiaľ prichádzajú a odchádzajú ľudia, každý si len pokojne vypočuje oznam. Napokon sa nám kohosi podarí presvedčiť, aby nám po obede ráčili vybaviť zásielku.

Na námestí sa zatiaľ zhromažďujú ľudia, opäť všetci pochodujú, skandujú atď. Sucre má byť hlavným mestom a dosť. Ako som sa dozvedel v múzeu, toto nie je len absurdný sen. Spory okolo hlavného mesta vyvrcholili už v roku 1899 do nesmierne krvavej občianskej vojny, v ktorej proti sebe stáli dve nátlakové skupiny, vlastníci strieborných baní z Potosí a spracovávatelia zinku z La Paz. Samozrejme, bojovali za nich tí najchudobnejší, najmä indiáni, ktorí uverili, že vplyv na dianie v krajne bol v tom čase aj ich problémom.

V uliciach SucreJe čas opustiť Sucre. Na jednej strane je to nádherné, priateľské mesto, na druhej strane poskytujú ulice nesmierne smutný pohľad. Je tu mnoho zúfalo chudobných ľudí. Na rohoch posedávajú opustené deti; možno dvanásťročné dievčatko, predávajúce kamilky, rodina bezdomovcov, žobrajúca pred našou internetovou kaviarňou. Niektoré deti sú úplne nahé, silnejšie šikanujú starších. Jedného dňa šokovaný sledujem bitku takýchto otrhancov. Asi desaťročný chlapec kope do brucha päťročné nahé dievčatko a začne ju mlátiť päsťami do tváre. Dieťa o chvíľku nehybne leží uprostred chodníka, chodci ju prekračujú ako kus hovna. Takto vyzerá krajina bez sociálnej siete, ľudia zdivočení chudobou a beznádejou, svet, v ktorom má ľudský život hodnotu toho, čo máte v peňaženke.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Sucre

Fotogaléria » Bolívia » Tarabuco

Potosí, najvyššie položené mesto na svete

Potosí, Andská náhorná planina

Pohľad na PotosíJe 15. júl 2007. Cesta do Potosí trvá len čosi vyše päť hodín, ale sediac v preplnenom autobuse sa cítime, akoby to bol celý deň. Ako je v Bolívii dobrým zvykom, firma predala ďalších niekoľko desiatok lístkov na státie. Znamená to, že všade okolo nás sa tlačia indiáni so svojimi taškami a lícami, napučenými od prežúvaných kokových listov. Hneď pri prvých serpentínach po prašnej, nevyasfaltovanej ceste začína grcať chlapček, sediaci vedľa mňa na podlahe. Onedlho ho nasledujú i ostatní dospelí. Zdá sa, že indiáni majú slabý žalúdok nielen na alkohol, ale aj na cestovanie.

Priamo za nami sedí párik Alicja a Michał, naši spoločníci zo soľnej púšte. V istej chvíli sa ponad nich nahne ufúľaný indián, ktorý práve naplnil svoj desiatový sáčok zvratkami, a pokúša sa otvoriť okno. Všetci mu rýchlo pomáhame v domnení, že potrebuje čerstvý vzduch, v snahe vyhnúť sa ďalšej dávke nevoľnosti. Muž však len pokojne vyhodí svoje výlučky von oknom; časť sáčku vyšplechne zvonku na steny a okná autobusu. Takto sa to robí v Bolívii: každý nepotrebný obal vyhadzujú cestujúci rovno von oknom, nádherné púštne hory okolo nás zdobí široký pás smetí, bežiaci po oboch stranách cesty.

Potosí a Cerro RicoNapokon prichádzame do baníckeho mesta Potosí, považovaného za najvyššie položené mesto na svete (4.070 m.n.m.). Kedysi bolo považované i za najbohatšie: už na konci 16. storočia tu španielski dobyvatelia objavili svoj veľký sen, nevyčerpateľné ložisko striebra a iných drahých kovov. Podľa indiánskej legendy sa v preslávenom kopci Cerro Rico (bohatá hora), týčiacom sa nad mestom, nachádzali také obrovské strieborné žily, že pri náhodnom požiari sa roztopený kov lial v celých potokoch.

História Potosí, to je päť storočí intenzívneho dobývania minerálov v útrobách Cerro Rico. Päť storočí exportu striebra do Európy, päť storočí práce černochov a indiánov pod zemou, vykorisťovania, chamtivosti, zbedačovania okolitých domorodých kmeňov. Päť storočí, desiatky tisícov ľudských obetí. Najprv afrických otrokov, no keďže tí vo vysokej nadmorskej výške a krutých životných podmienkach umierali ako muchy, vystriedali ich indiáni. Indiáni boli po tisícročia zvyknutí na riedky vzduch a nízke teploty náhornej planiny, pracovať vedeli tvrdo a k životu im stačili neraz listy koky. Päť storočí tu žili a pracovali ako zvieratá, na zemi, ktorá pôvodne patrila im. Žijú a pracujú tak dodnes.

V slumoch PotosíPotosí je dnes mierne upadnutým mestom, ešte stále žije zo svojich baní a novodobých otrokov, ktorí naďalej prekopávajú Cerro Rico skrz-nakrz. Ich dennou dávkou je viac ako päťsto listov koky a 96% lieh, ktorý pijú ako vodu. Každý turista, tak ako my, sem prichádza na exkurziu do baní, nadýchať sa vzduchu v zadúšajúcich, úzkych chodbách plných prachu a beznádeje. Treba vidieť baníkov, ktorí ešte stále kopú čakanmi a svietia si plynovými lampami, tak ako to robili ich predkovia od čias conquisty.

Pri dobývaní južnej Ameriky si Španieli veľmi rýchlo všimli význam, aký zohrávala koka v živote miestnych kultúr. Okrem toho, že indiánom pomáhala prežiť v náročných podmienkach vďaka tlmeniu bolesti, pocitu vyčerpania a symptómov choroby z nadmorskej výšky, bola zároveň univerzálnym platidlom a dôležitým náboženským artefaktom.

Listy kokyZnechutení Európania, tí dávni ignoranti a nepriatelia náboženskej inakosti, boli príliš tupí, aby od začiatku pochopili jej nenahraditeľnú funkciu v živote týchto spoločenstiev. Najprv dosiahli, že pápež koku označil za diabolskú bylinu. Avšak jej dôležitosť si opäť uvedomili práve vďaka Potosí a Vatikán svoje rozhodnutie čoskoro potichučky stiahol. Indiáni boli schopní znášať svoj neľudský údel v strieborných baniach len vďaka koke.

Odteraz dostávali od Španielov toľko koky, koľko len chceli: pestovali ju v nížinách čierni otroci, tí istí, ktorí sa nehodili na prácu baníkov. Koka sa stala hneď po striebre dôležitým obchodným artiklom. Indiáni si ju mohli, ba čo viac, museli kupovať každý deň. Samozrejme, Španieli zdanili aj koku a od jej produkcie závisela produkcia bohatého mesta Potosí. Koka sa pomaly šírila na starý kontinent a do Ázie. Všade boli bane: nadrogovaní robotníci, indiferentní voči únave a hladu, boli tou správnou pracovnou silou ešte na začiatku 20. storočia i v Európe.

Katedrála v historickom jadre PotosíCesta do mikrobusu zo stanice stúpa strmo hore, pomaly vchádzame do historického jadra, plného starobylých koloniálnych budov. Nachádzame ubytovanie v príjemnom hosteli; po mrazivom Uyuni je príjemné mať izbu so silným prúdom horúcej vody a plynovým radiátorom. Noci tu bývajú chladné, pretože nadmorská výška 4 km je dosť úctyhodná i napriek tomu, že sme už hlboko v tropickom pásme.

Kráčajúc po meste, začíname pociťovať čoraz silnejšie príznaky choroby z nadmorskej výšky. Máme problémy s dýchaním, mierny kopček pre nás znamená veľa síl a vyčerpania. Svet okolo mňa sa mierne krúti, Justynu bolí hlava. Raz darmo, prejsť tým musí každý. Alicja bola s Michalom pred niekoľkými dňami na šesťtisícovke a v pľúcach sa jej začala tvoriť voda, čo sú už naozaj nebezpečné symptómy. Ak postihnutá osoba rýchlo nezíde, môže sa zadusiť, alebo sa voda môže začať tvoriť v mozgu, čo zabíja rýchlo a takmer bez varovania (Alicja zišla).

Ešte v ten večer si zaplatíme exkurziu do strieborných baní v jednej z agentúr. Vybrali sme si takú, ktorá robí viac, ako len biznis z ľudského utrpenia. Zamestnáva bývalých baníkov a ich rodiny, tých, ktorí sa dostali z každodenného kolobehu driny v tmavých štôlňach.

Hlavné námestie v PotosíDievča za stolom v kancelárii je čosi po tridsiatke; má strhanú, no peknú tvár indiánskej miešanky. Pracuje v kancelárii, obsluhuje turistov a vybavuje telefóny, okrem toho sa ešte učí písať. Práve s námahou opakuje písmeno „C“ v šlabikári. Napriek tomu nám bez problémov vybaví exkurziu, na prstoch si bezchybne spočíta cenu preddavku. Je neuveriteľne dojímavé, vidieť dospelého človeka negramotného, v celej jeho obrovskej izolácii dnešných všeobjímajúcich informačných štruktúr. Agentúre som vďačný už len za toto, že dajú prácu aj analfabetke a že som mohol vidieť jej kostrbaté riadky vyplnené písmenom C, ešte predtým, ako stihla zošit hanblivo schovať.

Na druhý deň ráno vyrážame do baní. Kdesi na začiatku mestských slumov nás vybavia výstrojou a mierime na banícky trh. Tu môžeme kúpiť čosi pre baníkov: alkohol, cigarety, koku, dynamit. Áno, toto všetko kúpite v Bolívii priamo na ulici a bez okolkov. Šúľky priemyselnej plastickej trhaviny kúpite doslova za pár dolárov, za kúpu rozbušky dostanete ešte zľavu. V Bolívii kúpite všetko a všetkých.

Pohľad na mesto z fabriky na spracovanie minerálovPrechádzame okolo stánkov s kokou, okolo babiek vydávajúcich obedy v špinavých tanieroch za pár halierov. Všetci tu jedia mlčky, ignorujú nás aj seba navzájom. Toto je už iný svet, čosi, čo naša západná civilizácia nezahŕňa v správach ani v kolektívnej pamäti (na rozdiel od, povedzme, obetí hladu či detských vojakov). Napriek tomu, vďaka tomuto svetu sa stále rozvíjame, importujeme suroviny a meníme ich na sofistikovaných pomocníkov našich dokonalých životov.

Navštevujeme fabriku na extrakciu minerálov, napokon sa presúvame na úpätie kopca Cerro Rico a vchádzame do jednej zo štôlní. Našimi sprievodcami sú vskutku bývalí baníci. Nestrácajú čas ani energiu. Naplnia si ústa kokou, zdravia svojich bývalých kolegov, častujú ich našimi darmi a napredujeme v dlhom tmavom tuneli. Napokon sa rozchádzame po skupinkách do jednotlivých zmenšujúcich sa štôlní, čoraz viac do hĺbky k ložiskám, pri ktorých sa pracuje. Alicja a zo dvaja ďalší ľudia sa vracajú, kvôli záchvatom klaustrofóbie nemôžu ísť ďalej.

V štôlňachBane kopca Cerro Rico, to sú desivé tri hodiny v polmetrových skalnatých tuneloch, zadúšajúca horúčava a všadeprítomný prach. Ovzdušie je ním celkom zahustené, každý nádych akoby zmenšoval objem mojich pľúc. Plazíme sa stovky metrov, miesta, kde si možno aspoň čupnúť, sú zrazu ako raj.

Míňame pracujúcich baníkov, no sme pre nich ako vzduch. Ledva nás pozdravia, pracujú s klinmi a kladivami. Počas celej exkurzie som nevidel jediné pneumatické kladivo. Občas uhýbame pred vagónmi, plnými horniny. Vagóny takisto tlačia ľudia, niet peňazí na elektrický motor. Sprievodcovia rozdávajú darčeky, takmer všetci baníci si pýtajú koku. Samotní sprievodcovia ju bez prestania žujú od prvého momentu, ako sme sem vstúpili.

V baniach mesta Potosí, BolíviaPri jednej zo zastávok stretávame robotníka, má pätnásť rokov. Pracovať sa tu začína s rodičmi, neraz od desiatich rokov života. Od momentu, keď vstúpite do bane a začnete 10-12 hodinové smeny štyri až päť dní v týždni, začína sa vaša životnosť znižovať desivo rýchlym tempom. Každodenný nechránený styk s chemikáliami ako arzén, podvýživa, otrocká práca a smrteľne nebezpečné štôlne, to sú dôvody, prečo priemerný život baníkov z mesta Potosí často nepresahuje desať rokov od začiatku práce v bani.

Pätnásťročný chlapec, ktorý teraz skúpo odpovedá na sprievodcove otázky, sa teda možno nikdy nedožije svojej tridsiatky. Napriek tomu, hovorí, že by nemenil. Nič iné nepozná, otec ho sem zaviedol, keď mal jedenásť rokov. Kariéra baníka, to je pýcha členstva v špeciálnej kaste a o čosi lepšia finančná situácia.

Na poslednej zastávkeTesne pred odchodom prechádzame okolo poslednej skupiny robotníkov, muži majú prestávku a častujú seba i nás veselými vulgarizmami. Bavia sa s dievčatami v našej skupine; máme si dávať pozor na toho a toho, pretože do baní prišiel pracovať po tom, ako znásilnil dievča vo svojej dedine a začal mať problémy s políciou. Muž, o ktorom je reč, sa zachmúri a vyjde z miestnosti, jeho kolegovia sa so zadosťučinením potľapkávajú po pleciach.

Napokon sme vonku; vzduch je zrazu neuveriteľne čistý, oslepuje nás slnko. Sprievodca nám ešte len tak, pre zaujímavosť, odpáli na povrchu nálož dynamitu. Po výbuchu ostane mračno prachu a polmetrový kráter; vraciame sa do mesta. Dnes, v roku 2007, prechádzajú bane pomalými a dočasnými zmenami. Prešli do rúk baníkov, ktorí vytvárajú korporácie s právom ťažiť a predávať horniny, indiánske komunity si pomaly vymáhajú svoje práva na náhradu za stratené teritóriá, na vzdelanie a pracovné príležitosti. Napriek tomu, vnútrajšok Cerro Rico naďalej ostáva tou najhoršou nočnou morou, kobkou a hrobom pre stovky ľudských bytostí. Nič nenasvedčuje tomu, že sa situácia v najbližšom desaťročí významne zmení.

Naomi, Brian a jaV našom príjemnom hoteli sa umyjeme a oblečieme si nové šaty. Dokonca aj potom sa však nemôžem zbaviť mdlého prachového smradu s pachuťou koky. Bude so mnou ešte niekoľko ďalších dní; až neskôr si uvedomím, odkiaľ sa vlastne berie v mojej blízkosti vôňa koky. Myslím, že je to čiastočkami prachu, ktorý sa ešte stále udržiava v mojich topánkach, na ruksaku a najmä v póroch pokožky. Ten istý banský prach, po ktorom päť storočí šliapu indiánski baníci žuvajúci koku. Tú po celý čas vypľúvajú na zem a vydychujú. Som presvedčený, že sa už stala neoddeliteľnou súčasťou toho miesta, prenikla do všetkých jeho špár, dokonale sa zmiešala s prachom a nehybným, dusivým ovzduším tam vnútri.

Večer sa už nestretneme s Alicjou a Michalom. Mestom sa šíri hrozba baníckych štrajkov a blokád, ktoré z času na čas ožívajú a sú schopné dokonale ochromiť život v celej krajine. Poliaci si v panike balia čo najrýchlejšie veci a berú prvý autobus do mesta Sucre. Ich časový plán je veľmi napätý a každé zdržanie pre nich predstavuje problém.

Justyna, Naomi a Brian vo vrchoch nad PotosíNa druhej strane, stretávame sa s Američankou Naomi, ktorá s nami prežila Salar de Uyuni. Našim ďalším spoločníkom je prekvapujúco Ír Brian, s ktorým sme sa pred dvomi mesiacmi plavili patagónskymi kanálmi v Navimagu. O Brianovi nebolo po celý ten čas ani slychu, až kým sme do seba šťastlivo nenarazili na odpornom námestí mesta Uyuni, márne hľadajúc miesto na raňajky. Brian má predbežne takmer rovnaký itinerár ako my a bolo by smiešne, míňať sa na uliciach rovnakých miest s týmto príjemným chlapíkom bez toho, aby sme čas trávili spolu.

Na druhý deň nás čaká presne to, pred čím sa snažili utiecť naši poľskí kamaráti. Dozvedáme sa, že v noci začali baníci blokádu južnej Bolívie. Naše Potosí ako epicentrum je dokonale uzavreté zo všetkých strán, rovnako ako hlavné mesto La Paz a Sucre. Zdá sa, že Poliaci bohužiaľ ďaleko neutiekli… Baníci požadujú zníženie daní za predaj horniny a ďalšie sociálne privilégiá. Hoci s nimi samozrejme sympatizujem, ich argumenty – kamióny, blokujúce cesty, zbrane a výbušniny, ktoré neváhajú použiť, to je čosi, čo ich boj v mojich očiach akosi devalvuje.

Banícke štrajky v PotosíBolívia, to je každodenná realita štrajkov, blokád, demonštrácií. Mnohé z nich sú plné násilia, davovej psychózy a lacného politického nátlaku. Raz darmo, táto krajina na každom kroku poskytuje dôkazy o tom, akú dlhú cestu má pred sebou v snahe ako-tak dobehnúť aspoň susedov vo svojom regióne. To, že je latinská Amerika politicky nestabilná, znie takmer ako tautológia, ale Bolívia, to je do očí bijúci príklad absencie vnútornej spoločenskej rovnováhy. To, čo v Európe existovalo vo väčšom meradle naposledy kedysi v 17. storočí – neschopnosť centrálnej vlády udržať kontrolu na svojom teritóriu, to je v Bolívii naďalej realitou.

Bolívijčania hrozivo často hovoria o občianskej vojne, a to nie pri jednej, ale viacerých odlišných témach-kontradikciách, ktoré dominujú vo sfére verejnej mienky. Problémom je, že v Bolívii akoby neexistovala politická diskusia ako základ stability medzi polemizujúcimi stranami. Každý konflikt, nezhoda sa okamžite radikalizuje a naberá násilný smer. Politickým lídrom tejto krajiny sa zdá naďalej výhodnejšie dosahovať svoje ciele pri sporoch s oponentmi tým, že polarizujú svojich stúpencov. Surový nátlak má prednosť pred kompromisom a zmysluplnou diskusiou.

V meste zatiaľ stúpa napätie. Jedného dňa ráno prechádzame okolo davu ľudí, nahnevane pochodujúcich po uliciach. O polhodinu neskôr uvidel Brian na hlavnom námestí ozbrojenú zrážku s políciou. Ľudia rozbíjajú autá, na zemi ležia nehybné postavy a prichádzajú sanitky.

Exponáty Casa de Moneda, múzea v PotosíTuristi z nášho hotelu sú v panike. Snažia sa dostať z obkľúčenia, prejsť pešo cez barikády a pokračovať v cestovaní. Každé ráno odchádza nejaká skupinka, vracajú sa večer, vyčerpaní a zúfalí. Niektorí z nich kráčali s celou batožinou i 20 km a jediné čo našli, boli len ďalšie barikády. Baníci si svoju robotu urobili dobre. My sa zatiaľ nikam neponáhľame. S Brianom si užívame krásne mesto, skúšame všetky vegetariánske reštaurácie a obdivujeme koloniálnu architektúru. Je príjemné byť uväznený v Potosí.

V posledný deň obkľúčenia si ešte vyjdeme do vrchov. Každý krok vyššie, to je búšenie krvi v mojej hlave kvôli nadmorskej výške. Nad nami je už len slnko a bezoblačné nebo, vo vrchoch je ticho, stáda lám a indiánski pastieri. Skúšam žuvať kokové listy. Po dvadsiatich minútach žuvania mi vskutku ustupujú symptómy nadmorskej výšky. Podnebie i jazyk mi zdreveneli, ľahšie sa mi dýcha. Myšlienky sa mi strácajú kdesi v pozadí mysle, alkaloidy z koky začali práve pôsobiť i na mozog.

Vo vrchoch nad PotosíJe to zaujímavý a neškodný zážitok, čistá koka je totálne odlišná rozprávka, ako jej slávny derivát kokaín. Po hodine so mnou ostal už len prenikavý zápach koky, ktorý tak nemám rád, pridávajú sa príznaky úpalu a večer ležím v hoteli s horúčkou. Viem, že koka je v tom určite nevinne, ale akosi som si jej zápach podvedome spojil so svojim úpalom a odteraz na ňu nemôžem ani pozrieť. Na jej smrad som sa stal úplne alergický.

Večer všetci spolu pozeráme televíziu. V La Paz začína ďalší veľký štrajk a demonštrácia. Tentoraz ide o spory okolo hlavného mesta, La Paz sa ním vraj stal nezákonne a mesto Sucre chce teraz svoje výsady späť. Opäť sa hovorí o občianskej vojne; v La Paz sa na uliciach zhromaždilo viac ako dva milióny ľudí.

LamaDva milióny ľudí, to je celá štvrtina Bolívie. Predstavte si to! Bavíme sa o piatej najchudobnejšej krajine na svete, ktorej štvrtina obyvateľov sa v piatok namiesto práce zhromaždí na námestí a demonštruje. Koľko miliónov dolárov stratí štátna ekonomika, keď štvrtina pracovnej sily nepracuje celý jeden deň? Koľko stoviek miliárd dolárov by stálo sťahovanie celej administratívy na druhý koniec krajiny? Bohužiaľ, opäť sa presviedčam, že stav, v akom sa dnes Bolívia nachádza, je presným odrazom úrovne jej obyvateľom. Toto už nemá nič spoločné s kultúrnymi odlišnosťami a toleranciou voči iným politickým tradíciám. Masy sa tu hypnotizujú tak neuveriteľne ľahko, že ľudia sú tu schopní zabíjať sa na uliciach z najhlúpejších dôvodov.

Táto časť pravdy o Bolívii, to sú bieda a svrab, vyrábané skorumpovanými, zločinnými politikmi, a udržiavané samotnými občanmi, nevedomými a zmanipulovanými. I v každodennom bolívijskom živote okolo nás si všímam, že ľudia sú tu často úplne neschopní akceptovať čokoľvek iné ako zaužívané rutiny, frázy a názory. Stačí, aby ste sa opýtali čašníka na tie najjednoduchšie veci, ktoré však nie sú v menu, a hodí na vás taký pohľad, akoby ste boli mimozemšťan. Vyzerá to, že zjednodušujem, ale každý, kto Bolíviu navštívil, si určite veľmi dobre spomenie, ako sa okolo nás tento typ správania prelína s politickým komformizmom a manipulovateľnosťou ľudí.

Vrakovisko v bolívijskom neste PotosíNa druhý deň, 20. júla, sa dozvieme o dočasnom pozastavení blokády a vyrážame von z mesta prenajatým taxíkom doslova päť minút po vyčistení poslednej barikády. Strávili sme tu päť dní navyše, teraz sledujeme okolité hory, strácajúce sa v súmraku. Z autorádia spieva svoje magické melódie úžasná Bolívijčanka Luzmila Karpio, Justynka spí a taxikár mi zatiaľ vysvetľuje svoje politické postoje ohľadne štrajku i zmeny hlavného mesta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Potosí

Soľná púšť Uyuni

Salar de Uyuni, Bolívia

Koľajnice do mestaJe 12. júl 2007, deň začiatku našej trojdňovej túry po soľnej púšti a zároveň deň, keď môžeme konečne vypadnúť z Uyuni. Formality s agentúrou už máme vybavené: v Bolívii sa platí vždy vopred, ale ani my nie sme včerajší a agentku sme žiadali o všetky presné podrobnosti cesty vrátane vegetariánskeho menu. Máme svoje skúsenosti s realitou južnej Ameriky, agenti vám na začiatku vždy veľa sľubujú a na konci sa reklamácie neuznávajú.

Tesne pred odchodom sa stretneme s našimi spoločníkmi na túre: je to marocký Belgičan Tarek so svojou americkou kamoškou Naomi a dvaja…Poliaci. Alicja a Michał sú už síce viditeľne naturalizovaní Kanaďania, pretože so svojimi rodičmi utiekli z Poľska, keď boli ešte deti, ku svojmu pôvodu sa však bez problémov hlásia. Stretli sa už v Kanade, obaja s podobnou históriou; dnes sú manželia takmer desať rokov.

VictoriaNapokon prichádza náš džíp, šofér a sprievodca v jednej osobe Johnny nám vyloží batožinu na strechu. Domorodá kuchárka Victoria si uhladí svojich desať sukní, na hlavu si vyloží miestny chaplinovský klobúk, vyhradený výlučne ženám, a môžeme vyraziť.

Samozrejme, nič tu nie je také jednoduché. Najbližšie dve hodiny jazdíme po meste a doplňujeme zásoby. Na túru napokon vyrážame s niekoľkohodinovým meškaním, presne v súlade s bolívijskou praxou. Odteraz nás bude až do konca Johnny neustále poháňať, akoby sme boli my príčinou meškania. Naša „gringovská“ časť posádky sa však zatiaľ dobre spolu zabáva. I napriek chabej organizácii výletu zo strany agentúry, nezáujmu nášho sprievodcu a snahám kuchárky okrádať nás na jedle, trojdňový výlet do soľnej púšte napokon stál za to. Opäť sa mi potvrdilo, že so správnymi ľuďmi možno zažiť príjemné veci bez ohľadu na akékoľvek prekážky, ktoré sa vyskytnú.

Cintorín vlakov, Uyuni, BolíviaTúra sa začala na cintoríne vlakov, hrdzavejúcich sotva dva kilometre od mesta. Sú pamiatkou na časy, keď bol tento región viac než najchudobnejšou dierou najchudobnejšej krajiny na kontinente. Ťažilo sa tu striebro a ďalšie minerály, s úpadkom baní sa však pomaly zanášali prachom aj koľajnice a kedysi efektívna železničná sieť v Bolívii bude už čoskoro minulosťou.

Hneď po cintoríne už vyrážame priamo do púšte: na nekonečnej rovine okolo nás pomaly vystupujú čoraz hustejšie fľaky belostných soľných kryštálov. Onedlho sa ocitáme na inej planéte, na dokonale bielom a dokonale rovnom povrchu soľnej púšte. Horizont, to je ostrá čiara medzi bielou a modrou plochou; obe nás celkom oslepujú. Stráca sa poňatie perspektívy, vzdialenosti sa stierajú a trojdimenzionálny svet dočasne ustupuje snom, predstavám a lacným optickým klamom. Všetci na chvíľu od úžasu zabúdame dýchať i rozprávať, ponárame sa do soľnej púšte a nebo sa strieda so zemou. Len osamelý izraelský turista kdesi zohnal vlajku svojej domoviny, absurdne veľkú a zbytočnú a pózuje pri nej na pamiatkovú fotografiu.

Kdesi v diaľke sa črtajú kužely soľného piesku, ktorý sa ťaží priamo z povrchu a v desiatkach tisícov ton smeruje do bolívijských kuchýň. Johnny nás opäť otravuje a tak sa pohýname ďalej. Náš Landcruiser letí po povrchu nevedno odkiaľ, nevedno kam. Po piatich minútach si zdesene uvedomím, že Johnny za volantom drieme. Strhne sa, pozrie na dokonalú rovinu a zvýši hlasitosť na rádiu. Samozrejme, nič sa nedeje: niet tu nijakej cesty ani šanca na haváriu, nie je tu vôbec nič okrem prázdnej bielej plochy.

Po niekoľkých hodinách jazdy sa začíname približovať k prázdnym, skalnatým horám, nemo visiacim nad povrchom. Ďalší optický klam, no o chvíľu zastavujeme pri maličkej oáze skál a gigantických kaktusov. Victoria začína na plynovom horáku variť obed a spolu s ňou desiatky iných kuchárok, sediacich pri desiatkách džípov. Všetky ostatné túry tu majú svoju zastávku, všetci robia to isté a majú rovnaký harmonogram. Bohužiaľ, masová turistika prekvitá i v Bolívii a niekedy má ešte vulgárnejšiu, neohrabanejšiu tvár, ako kdekoľvek inde.Samozrejme, Victoria s nijakými vegetariánmi nerátala. Končíme pri polovici avokáda a suchej ryži, zatiaľ čo ostatní si pochutnávajú na kurati. Zdá sa, že sme sa opäť nechali dobehnúť. Napokon opäť všetko balíme do džípu a rovnako ako ostatní, vyrážame ďalej. Soľná púšť sa strieda so stepou, vyprahnutými skalami a ďalšou soľnou púšťou, až napokon, večer, prichádzame do akejsi dedinky a dostávame jednoduché ubytovanie. Victoriu sme trochu vychovali a sľubuje, že od zajtra začína fungovať i jedlo pre vegetariánov.

Na druhý deň vyrážame skoro ráno, jazdíme po rozbitých prašných cestách farebných hôr a šplháme sa čoraz vyššie, cez ďalšie púšte pokryté prachom a snehom. Prichádzame k morským okám, plným soli a minerálov. Nežije tu takmer nič, okrem stád nádherných ružových plameniakov. Len oni sú schopní prežiť plytkú pestrofarebnú vodu plnú alkaloidov, z ktorej sŕkajú planktón. Na oblohe niet oblakov, teplota sa však drží pod nulou. Sme vo výške viac ako 4.000 m.n.m.

Victoria sa naozaj dočasne polepšila. Poľný obed i večeru v odľahlom, opustenom hosteli na brehu laguna colorada zvládla napokon i pre nás. Večer prituhuje, pre celý hostel slúži jediná piecka, vyhrievaná akýmisi machovitými hríbmi. Našťastie, naša skupina disponuje fľašou whisky. Zatiaľ čo ostatné túry nemo zízajú do chladnej noci, pri našom stole sa stupňuje dobrá nálada. Naomi miešala víno a whisky a pomaly stráca kontrolu; Victoria si čochvíľa uhne z našej fľaše, Alicja s Michałom dávno zabudli, či sa rozprávajú po anglicky s poľským prízvukom, alebo naopak.

Druhý deň: ďalšie púšte, ďalšie hory a stúpame čoraz vyššieNapokon sa rozchádzame spať v mrazivých teplotách a zobúdzame sa skoro ráno v ešte väčšej zime. Vonku je čosi medzi -15 a -20 ºC, obloha je neskutočne blízko a žiarivo plná hviezd. V úplnej tme prechádzame najvyšším bodom tejto cesty v nadmorskej výške viac ako 5.000 m. Johnny zastavuje pri vulkanických gejzíroch, ktoré vyvrhujú plyn a minerálne blato. Dá sa tu slobodne chodiť medzi nimi, existuje však reálne riziko, že sa pod vami prelomí úzka škrupina z blata a prepadnete sa do diery, plnej vriacich tekutých minerálov. Bolívia je slobodná krajina a nikto vám tu v ničom nebráni.

Johnny nám však nedáva šancu vydýchnuť. Evidentne to chce domov, do Uyuni, stihnúť na večerníček. Musíme opäť nasadnúť a východ slnka nás zastihne pri ďalšej atrakcii, termálnom kúpalisku. Vonku je treskúca zima a ostatných tridsať džípov. Skupinky sa pomaly striedajú na raňajkách v malej budove. Čakáme tiež, no o chvíľu si s prekvapením uvedomíme, že Victoria ako jediná rozkladá raňajky…vonku.

Neďaleko vyvierajú termálne prameneJe to vôbec možné? Je tam okolo -10 ºC, rozhodne protestujeme. Napokon sa dozvieme dôvod: za raňajky v budove treba zaplatiť 5 Bs, tj. okolo 13 korún. Naša agentúra to však nemá v rozpočte! Zaplatíme sami a rozkladáme sa pri stole. Dnes je na raňajky podľa agentúrneho rozpisu bohaté menu, chlieb s maslom a marmeládou, vajíčka, koláče a ovocie.

Čakáme. Victoria sa napokon objavuje s akýmsi tvrdým koláčom žltej farby a opäť mizne. Čakáme. Dlho sa nič nedeje, napokon opäť prichádza, evidentne s úmyslom upratať po raňajkách. Začíname jej tak brýzgať, že Victoria sa trasie na mieste. Sme mladí ľudia a nikto z nás nie je zvyknutý správať sa panovačne, ale tu sa zrejme inak nedá. Bolívia vás s radosťou zderie z kože a boli by sme hlupáci, keby sme sa na to pozerali so založenými rukami. Rozkazujeme Victorii okamžite nám urobiť praženicu, hoci ona tvrdí, že sľubované vajíčka sú v koláči. Naomi ju sekíruje kvôli tanierom a príboru (zrejme sme mali jesť zo spoločnej misy). Na šiestich ľudí dostávame štyri žemličky a mikroskopické porcie vajec, dievčatá sa na zlosť aspoň ďalšie dve hodiny kúpu v termálnom bazéne, zatiaľ čo Johnny a Victoria sú od zlosti celí bez seba.

Prudko obraciame kormidlo výletu. Johnnymu rozkazujeme zastaviť všade, kde sa nám páči. Nediskutujeme s ním o ničom, dávame obom pocítiť, kto platí a kto má koho počúvať. Zdá sa, že tento spôsob funguje oveľa lepšie, ako naše predošlé kamarátstvo. Za normálnych okolností by sa mi naše správanie zdalo nechutné, ale pri ľuďoch, ktorí sa vás permanentne snažia dobehnúť je to zrejme jediné východisko. Victoria od ľaku vyťahuje i fľašu koly a cukríky zo zásob, ktoré už mala odložené pre seba, a delíme si ich my. Johnnyho prinútime zobrať nás do púšte Dalí, hoci tvrdil, že do nej neexistuje cesta.

Púšť Dalí je pomenovaná po slávnom maliarovi a na prvý pohľad je jasné, prečo. Zo žltohnedého piesku, pokrývajúceho okolité hory, trčia skaly fantastických tvarov. Farby, tvary, pozadie, všetko až príliš verne pripomína témy z Dalího obrazov. Podľa jednej z verzií bol kontroverzný maliar inšpirovaný týmto miestom, keď ním raz prechádzal. Nikdy som nepočul, že by bol Dalí navštívil južnú Bolíviu, ale na druhej strane, podobnosť bije príliš do očí. Práve včera sme navštívili v inej púšti fantastický prírodný útvar, skalu v tvare stromu, a som ochotný prisahať, že na niekoľkých Dalího obrazoch som videl presne takú istú vec.

A pusinka nebude?Johnny nás zatiaľ netrpezlivo vyčkáva v aute, no keď sa napokon plní zážitkov z púšte vraciame, nepovie ani slovo. Teraz máme pred sebou už len únavnú poldňovú cestu naspäť. Spestruje nám ju autorádio a Johnnyho jediné CD, ktoré púšťa doomrzenia dokola. Päťdesiat kilometrov pred Uyuni, po zotmení, sa Johnny rohodne, že máme málo benzínu. Hľadanie majiteľa zamknutej benzínky v akomsi malom mestečku mu zaberie ďalšiu hodinu. Napokon ho Johnny zoženie; cestou ešte urobí posledný zúfalý pokus a požiada ma o pôžičku 50 Bs na benzín, v kancelárii v Uyuni mi ich vraj ešte večer vrátia. Šípim podraz a tak len neurčito mrdnem plecom. Vraciame sa. V kancelárii samozrejme nikoho niet, mojich 50 Bs by som si mohol vymáhať na lampárni. Ach, Bolívia, Bolívia…

Neskoro večer, 14. júla v Uyuni, si ešte všetci vychádzame na veľkú večeru, úľavu od Victoriinho macošského varenia. Čašníčka dnes však nemá dobrú náladu. Väčšinu vecí z menu nám odmieta priniesť s tajuplným argumentom, že zajtra ráno nebude v meste elektrina. Počas svojich odmietavých odpovedí si pravou rukou tvrdošijne škriabe ohanbie; husté ochlpenie jej trčí spoza čašníckej zástery.

Ráno sa zobúdzame do našich posledných hodín v Uyuni. Od radosti si obaja zvýskneme. Ešte hľadáme štyridsať minút miesto, kde nám sú schopní podať raňajky, napokon už však kráčame ku stanici a ruksaky hádžeme do preplneného kufra otlčeného, nesympatického autobusu. Nech je, ako chce, o pár minút už míňame posledné domy v Uyuni, prechádzame okolo smetiska v okruhu niekoľkých kilometrov, hovien a vrakov áut. Tak predsa sa nám odtiaľto podarilo vypadnúť! Opakujem, Uyuni bola tá najhoršia a najnepríjemnejšia diera, akú som kedy v živote navštívil. Obývajú ho nevrlí, zaostalí ľudia, neschopní čokoľvek zmeniť na svojom úbohom živote. Všetko, čo tu stálo za to, pochádza buď od cudzincov, alebo aspoň od ľudí z iného regiónu. Na záver viem len jedno: už nikdy, nikdy sa sem nevrátim.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Soľná púšť Uyuni

Fotogaléria » Bolívia » Tam, kde žijú plameniaky…