Kolumbijský karibik

Karibik header

Cestou ku KaribikuNáš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.

TanangaBogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.

Justyna pri KaribikuVskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.

Kolumbijský KaribikSanta Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.

park TayronaHneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.

Park TayronaSamozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.

Námestie Fernanda Botero v MedellínPáči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Bogotá

bogota header

Cestou do KolumbiePo hornatom Ekvádore nás, zdá sa, nečaká nič odlišné. Stále úzke, kľukaté cesty na úpätiach strmých kopcov, na ktoré nepomáhajú cestovné tabletky ani prázdny žalúdok. Autobus 18. októbra 2007 do Bogoty, to je 26 hodín nevoľnosti; prudké dažde, krásne zelené ráno uprostred tropických záhrad, driemajúce kolumbijské dedinky. Na malej zastávke v horách dostávam prvú lekciu: vynikajúce vegetariánske jedlo v staničnej krčmičke a sexy predavačka, ktorá ma i napriek Justýne po mojom boku oslovuje zásadne »miláčik«. O pár dní trochu ochladnem, lebo toto oslovenie sa v Kolumbii používa celkom bežne a nie vždy musí znamenať začiatok vášnivého vzťahu.

V bogotskej štvrti CandelariaKolumbijský vidiek lemujú na cestách armádne posty: guľometné hniezda a mladučkí vojaci, ozbrojení až po svoje odstávajúce uši. Po viac ako storočí vojen a nestability sa súčasnej vláde darí pomaly zavádzať mier a poriadok. V mnohých iných krajinách Latinskej Ameriky potenciálne nepríjemnosti, v Kolumbii sú zbrane v rukách vládnej moci zárukou pokojného spánku obyvateľov, ktorí sa prednedávnom ešte báli cestovať hoci medzi dvomi susednými štátmi kvôli častým únosom a násilnostiam zo strany kokaínových partizánov.

Vojsko na uliciach BogotyPo nekonečne dlho čase, niekoľkých armádnych kontrolách (s rukami nad hlavou sa vychádza z autobusu a vojaci kontrolujú batožinu) a ďalších hodinách cesty sa ukazujú prvé bogotské slumy. Vyzerajú rovnako zle, ako tie v Riu: vonku opäť prší a chatrče zo zinkového plechu a kartónov takmer plávu v spenenej, neuveriteľne špinavej brečke. Prejsť cez mesto trvá ďalšiu hodinu, napokon však už sedíme v taxíku a pozorujeme ulice zblízka. Mnohé sú bez asfaltu a dopravného značenia, no bližšie k centru sa pomaly zlepšujú domy i cesty, vyrastajú prvé mrakodrapy, trúbia staré smradľavé kraksne, na chodníkoch sa hmýria davy ľudí. Bogota vyzerá divoko, to je fakt, ale páči sa mi.

CandelariaPrvú noc prespíme v akomsi hoteli v centre a potom sa sťahujeme k nášmu prvému kolumbijskému domácemu z Couch Surfing. Z cesty sme totálne rozbití, ale je stále len ráno a prechrápať celý deň v novom meste, to je ako zaspať na prvé rande. Nachádzame sa v najstaršej mestskej štvrti Candelaria: úzke ulice, staré, rozpadávajúce sa domy a na stenách žlté plagáty, vyzývajúce na návštevu v divadle na Dostojevského Idiota. Okrem prechádzky však musíme vybaviť termín na žiadosť o víza na americkej ambasáde a tento traumatický zážitok bude zlatým klincom celého dňa.

Bogotské mrakodrapyTu v Kolumbii treba pre vízum do USA najprv získať informácie a dostať termín, čo funguje cez špeciálne telefónne číslo so špeciálnou tarifou 16 USD za pätnásť minút. Kolumbijskí kamaráti nás už vopred varujú, že operátori z ambasády to vždy zahrajú tak, aby vám jeden pätnásťminútový telefón nestačil a museli ste zavolať druhý a ešte lepšie tretíkrát. Vyzerá to ako blbosť, napokon, sme v 21. storočí a bavíme sa tu o najvyspelejšej krajine sveta. Bohužiaľ, je to tak. Moja telefonistka rozpráva, akoby mala zubnú protézu z hrdzavého železa a IQ 65. Namiesto informácií, o ktoré ju žiadam, mi číta imigračné uznesenia.

CandelariaTeraz je na rade Justyna: keď ju napokon prepájajú k operátorovi, ukazuje sa, že je to chlap. Rozumiem, že je piatok večer v latinskej amerike, čo nenechá chladným ani reprezentanta konzulárneho oddelenia, ale jeho neumyté zuby a siedme poldeci whisky je cítiť príliš blízko i napriek digitálnej ústredni. Operátor je jednoducho ožratý; bojuje so štikútkou a komplikovanými slabikami svojej rodnej angličtiny. Zároveň Justynu dobrosrdečne presviedča, že Poľsko (Poland) je to isté ako Holandsko (Holland) a nijaké víza teda nepotrebuje. Napokon sľubuje, že to ide overiť a naspäť k slúchadlu sa už nevráti. Takto uplynulo ďalších šestnásť dolárov a Justyna stále nemá termín.

CandelariaZa iných okolností by nám to bolo smiešne, napokon, náš zážitok by bol prisilný aj pre nový film Michaela Moorea. Justyna sa napokon opäť spojuje s operátorkou: dostala tú moju, s IQ 65. Dvanásť minút ju posiela do čerta aj s memorandami o vízovej politike USA, ktorá zaručuje spravodlivý prístup všetkým občanom, a vďaka tomu získava termín v riadnom čase. S roztrasenými rukami vrazí telefón na slúchadlo: prvú časť máme za sebou

Bogotskí čističi topánokNa uliciach vládne upršaný večer a smradľavé, preplnené autobusy. Premávka v úzkych uličkách štvrte Candelaria práve dosiahla absolútny kolaps. Všetci od zlosti trúbia, okolo autobusov sa predierajú chodci s dáždnikmi a skupinky opitej mládeže otvárajú piatkový večer priamo uprostred celej mäteže, na križovatkách.Tesne predtým, ako z nás smog vyrazí aj posledné zbytky duševného zdravia, unikáme do puličnej pizzérie a vďaka sladkastej limonáde sa nám v dušiach pomaly rozlieva blaho. Preľudnené mestá ma napĺňajú hrôzou, no Bogota má aspoň vlastný, neopakovateľný štýl a spoza výkladu, s horúcou pizzou, vyzerá šialenstvo tam vonku úplne idylicky.

Na druhý deň sa sťahujeme k nášmu novému kamarátovi z Couch Surfing, ďalej od centra, k štvrtiam strednej vrstvy a stráženým činžiakom. Miguel a Pablo sú mladí súrodenci z neďalekého mesta; ich rodičia si môžu dovoliť platiť im byt aj univerzitu. Študujú biológiu, cestujú do Štátov a Európy, vedú usporiadaný život; škaredé slová používajú len sporadicky a ich priateľky odídu každý večer pred desiatou, keďže o sobáši a hriechoch s tým spojenými nemôže byť zatiaľ ani reč.

V kopcoch nad BogotouVďaka nim sa pre nás stáva Bogota ešte príjemnejšia. Spoznať nejaké mesto za pomocou domácich, to je nenahraditeľný uhol pohľadu zasvätených (a zainteresovaných): malé pikantné vecičky, polarizované názory na politiku, každodennosť života, ktorá inak ostáva turistom nedostupná. Dozvedám sa, koho voliť a v ktorých pajzľoch občas skopú zákazníkov, prečo je „in“ jazdiť v malých špinavých mikrobusoch a nie v oficiálnom MHD. Cez deň brúsime ulice, ktoré večer spoznávame v rozhovoroch, ešte stále ma triafa šľak zo štvorcových blokov a ulíc, ktoré namiesto názvov nesú čísla. Nie je to šialené, rozdeliť bytosť na pravouhlé časti podľa čísel? Na americkom kontinente sú na to evidentne zvyknutí.

Miguel a LauraAko vždy na poriadnom novom mieste, nachádzame tu i vegetariánsku reštauráciu a teraz sa tu už naozaj cítime takmer ako doma. Bogota leží na 2.650 m.n.m., väčšinou je príjemne chladno a dážď to nikdy nemá ďaleko. 24. októbra 2007 prechádzame druhou iniciačnou fázou kvôli štrnástim hodinám pobytu na letisku v Spojených štátoch: vystupujeme pri obrovskom komplexe ambasády, stráženej desiatkami vojakov. Po kontrolách sa dostávame za trojmetrový plot do vestibulu, väčšieho ako bratislavská hlavná stanica. Nervózni Kolumbijčania tu strnulo posedávajú a zúfalo sa snažia zachytiť moment, keď americká hlásateľka vykokce ich meno s nezrozumiteľnou intonáciou. Je dosť ponižujúce, že úradníci tu nemôžu najať človeka so slušnou španielčinou a som naozaj zvedavý, čo by povedala washingtonská administratíva na všetko čo sme zažili na ambasáde v krajine ich strategických regionálnych partnerov.

Napokon však dostávame víza s prekvapujúcou rýchlosťou. Úradníkovi sa viditeľne uľavilo z našej plynulej angličtiny a za tri minúty sme hotoví. Podobné šťastie však nemajú ostatní Kolumbijčania: ďalších štyroch ľudí, ktorí nasledujú za mnou, konzul odmietne a ležérnym pohybom ich stodolárové žiadosti roztrhá priamo pred ich očami.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Bogotá
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Opäť Quito a rovník

Quito a rovník, Ekvádor

Slumy z okolia QuitoNezávislé cestovanie má oproti predplateným zájazdom jednu obrovskú nevýhodu: vybavovanie formalít, získavanie víz, predlžovanie pobytu a hľadanie optimálneho transportu môže niekedy pochovať vaše plány v priebehu zopár minút, ak ste na čosi zabudli, alebo ak sa veci začnú uberať nepekným smerom. Teraz, na sklonku pobytu v Južnej Amerike, sa to na nás celé začína valiť. Je najvyšší čas kúpiť si lístky do Strednej Ameriky a najmä do Ázie, Justyna však potrebuje vízum do Kolumbie. Čakanie naňho nás stojí desať drahocenných dní kysnutia v Quito – v momente, keď sa nám míňajú peniaze a ďalšie zastávky si musíme vyberať nanajvýš obozretne.

Hlavné námestie v QuitoTo najhoršie však ešte len čaká. Kdesi medzi návratom z útulku Santa Martha a vytúženými kolumbijskými vízami zistíme, že z južnej ani strednej Ameriky neexistujú priame letecké spojenia do Ázie. Znamená to, že budeme musieť letieť cez Spojené štáty – veľmi zlá správa! Ďalšie víza, ďalšie stovky dolárov za vybavenie víz. V Quito sa ubytujeme v akomsi hoteli v starom meste; rovnako ako naša cesta, svoj niekdajší optimizmus má ďaleko za sebou. Naša hotelová izba je pokrytá vlasmi a špinou, postele cigaretovým popolom a uteráky nesú stopy po zle vytretých zadkoch. Fakt by som si radšej rozložil stan na hlavnom námestí, len keby tam nebolo toľko prorokov, navracajúcich ľudí na pravú vieru. Napokon si nájdeme iné ubytovanie; pri odchode sa ma úlisná pani opýta: „A čo, nepáčilo sa vám?“ „Nepáčilo. Izba bola škaredá a špinavá.“ Ak pracujete na takomto mieste a napriek tomu si chcete zachovať sebaúctu, lepšie je na nič sa nepýtať.

Víkendové QuitoĎalší hostel je už krajší a samozrejme drahší, leží na začiatku novej časti mesta zvanej Mariscal. Práve v týchto miestach pred desiatimi dňami napadli Maríu, jednu z dobrovoľníčok v Santa Martha. Pri lúpežnom prepadnutí nechcela odovzdať svoje veci a tak ju chlap začal mlátiť a napokon bodol nabrúseným šrobovákom do ramenného svalu. Odovzdala.

Počasie v Quito je permanentne pred búrkou; doobeda býva príjemne teplo a popoludní začínajú dlhotrvajúce lejaky, ktoré často končia až nadránom. Quito je takmer na rovníku, ale na druhej strane, aj v nadmorskej výške 2.850 m. Tropické počasie tu príliš nečakajte. Okrem vybavovania víz chodíme na zaujímavé miesta alebo zabíjame čas na internete. Pár kilometrov za mestom prebieha rovník; prísť do Ekvádoru a nenavštíviť rovník, to je ako prísť do Pezinku a nehrknúť si vína. Ekvádor sa samozrejme nedá zahanbiť a turistický rovník je robený vo veľkom štýle: sú tu vedecké pavilóny a planetárium, folklórne súbory omieľajú do omrzenia svoje pesničky a na plochých nohách si čaptajú do tanca. Nad všetkým tróni obrovský kamenný monument, postavený na počesť prvého francúzskeho vedca Charles Marie de La Condamine, ktorý tu v roku 1736 potvrdil polohu rovníka. Môžete si urobiť fotku s každou nohou na jednej strane pologule atď.

Indiánsky trh v Otavalo neďaleko QuitoCelé to má len jeden malý problém. Rovník prebieha okolo 240 m na sever; prví vedci sa v 18. storočí pekne trhli a zistilo sa to až pomerne nedávno, vďaka GPS; nová poloha bola potvrdená i komplexnými analýzami. Ekvádorská vláda, ktorá vlastní celý turistický komplex, to berie ako provokáciu a skutočný rovník okázalo ignoruje. Situáciu už využili iní podnikavci a 240 m na sever vyrástlo nové turistické centrum, do ktorého smeruje čoraz viac autobusov, plných gringov. Tu je to rovnako patetické alebo ešte horšie, ako na „bývalom“ rovníku. Exkurzia vrcholí lacnými trikmi, keď vám ukážu, že voda odteká v umývadle na jednu stranu na severnej, a na opačnú na južnej o dva metre ďalej. Na namaľovanej červenej čiare s označením 0º 00′ 00“ zemepisnej šírky postavíte vajíčko na užší koniec zaručene ľahšie, ako kdekoľvek inde na svete. Atď.

Vybavovanie víz sa zatiaľ uberá správnym smerom. Vždy, keď prídeme na konzulát, požadujú od Justyny nové a nové papiere. Napokon však vízum držíme v ruke vďaka neexistujúcim rezerváciám na letenku – moja stará dobrá metóda z Kuby, a dozvedáme sa i dôvody tohto šikanovania. Konzulka nám ochotne prezradí, že diplomatické úsilie poľskej strany o lepšie patnerské vzťahy s Kolumbiu sa rovná imidžu dvoch tlstých uprdených dvojčiat na čele poľskej vlády. Ostáva len dúfať, že voľby, ktoré o dva týždne zmietnu súčasnú poľskú vládu do záchoda, pomôžu aj cestujúcim Poliakom.

Príroda EkvádoruQuito bolo vskutku silným zážitkom. Dusivé dni a prudké lejaky, povolebné demonštrácie s jazdnou políciou a slzným plynom, pouličné stĺpy, na ktorých bilboardy formátu A3 ponúkajú vyčistenie trestného registra či už ide o políciu, alebo Interpol, za rozumnú cenu. Quito, to sú pizze a lasagne v hotelovej rešturácii, pouličné násilie hneď za jeho okovanými dverami, múzeum zlata so šialenými pokladmi, rabovanými päť storočí od miestnych domorodých kmeňov. Strávili sme tu viac času, ako nám bolo milé.

18. októbra však napokon sedíme o pol piatej ráno v čakárni autobusovej spoločnosti Panamericana a čakáme zbytočne, pretože Autobus z Peru do Kolumbie havaroval už na ekvádorských hraniciach a zabil jedného z cestujúcich. Pracovník spoločnosti nás však milostivo zavezie na hlavnú cestu na hraniciach slumov Starého mesta, kde máme šancu chytiť autobus na hranice. Pred východom slnka už sedíme natlačení v storočnom pestrofarebnom autobuse a z horských zákrut severnej magistrály nás nutká na ľahké zvracanie.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Ekvádor » Hlavné mesto Quito a okolie

V meste Cuzco

V starobylých uličkách CuzcoDo Cuzco prichádzame 26. augusta skoro ráno, po celonočnej, nie práve najpríjemnejšej ceste z Arequipy. Na stanici nás mal čakať taxikár z rezervovaného hostela, namiesto neho nás však čakalo dvesto iných taxikárov a nadháňačov. Ubytovacie zariadenia si tu osvojili zvyk čakávať svojich hostí na stanici, pretože konkurencia je tu absolútne vražedná a neraz sa stáva, že náhodne privolaný taxikár privedie zdezorientovaného turistu do úplne iného hotela, pre ktorý pracuje. Cuzco je vďaka Machu Picchu turistická destinácia číslo jeden na tomto kontinente a treba si uvedomiť, že veci tu bežia trochu iným spôsobom; treba sa mať neustále na pozore.

CuzcoSamozrejme, taxikár z ulice nás parádne ošmekol, ale to nie je náš problém. Odvoz do hotela sme mali prisľúbený a hoci sa na nás vykašľali, hneď po príchode sme požiadali o vrátenie cestovného. V našom hosteli sú ľudia vôbec akýsi pomalí, ešteže si čakanie na raňajky ,môžeme spríjemniť krásnym výhľadom na mesto. Nachádzame sa na strmom kopci, kdesi v úzkych starobylých uličkách dávnej španielskej kolónie. Pod nami je celé nádherné Cuzco so svojimi historickými budovami, kostolmi a veľkou katedrálou. Neviem prečo, ale akosi mi pripomína Banskú Štiavnicu.

Pred príchodom Španielov bolo Cuzco hlavným mestom veľkej inkskej ríše. Inkské ruiny sú vskutku porozhadzované všade v jeho okolí a niekoľko mohutných, obdivuhodne precíznych stien sa zachovalo i priamo v uliciach. Po tom, ako Európania Cuzco dobyli a potlačili aj posledné inkské povstania, však rýchlo stratilo na politickom význame, hoci dodnes zostáva kultúrnym a náboženským centrom andskej náhornej planiny.

Hlavná katedrálaV Cuzco sme sa akurát načas stretli s Brianom – zrejme poslednýkrát na tejto ceste. Brian sa práve vrátil z preslávenej Cesty Inkov (tzv. Inka Trail), trojdňovej túry po horách, ústiacej na Machu Picchu. Je plný zážitkov a my mu môžeme len závidieť, pretože na túru sa treba prihlásiť mnoho mesiacov dopredu a akosi sme to nestihli. S Brianom to akurát nejako vyšlo, že som práve ukončil svoju antibiotickú túru a môžeme skočiť na pivo do Irish pubu. Možno sa čudujete, ale Cuzco, to sú stovky reštaurácií a barov, kluby, nonstop žúry. Irish puby sú tu hneď tri…

V uliciach mesta trvajú bez prestania oslavy a ceremónieBrian teda zajtra odchádza, najprv do Čile a potom pokračuje vo svojej ceste okolo sveta smer Austrália a južná Ázia. Strávili sme spolu na ceste takmer dva mesiace. Nemožno ani dodať, že v dobrom i zlom, pretože s týmto príjemným, tolerantným človekom to bolo vždy len v dobrom. Som presvedčený, že Bolívia, ktorú sme precestovali v trojici krížom-krážom, by nebola celkom ono bez Brianovho typicky írskeho, pohodového prístupu a nadhľadu. 27. augusta sa lúčime a po dlhom čase ostávame opäť sami.

Inkské stenyPomaly sa pripravujeme na Machu Picchu. Dostať sa na toto miesto je nechutným zážitkom fungovania monopolov, nehanebne zneužívajúcich fakt, že jediný spôsob ako sa tam dostať je železnica. Cesta z Cuzco trvá tri hodiny, za lístok zaplatíte… 75 USD! Lístky sú pritom vypredané niekoľko dní dopredu a často nemáte inú možnosť, ako kúpiť si prvú triedu za viac ako 100 USD. Týmto sa zdieranie turistov len začína. Až neskôr, pri Machu Picchu zistíme, aké horibilné sumy treba platiť za každú hlúposť.

V uliciach CuzcoHneď v prvý deň nášho príchodu do Cuzco teda utekám na stanicu kúpiť lístky. Stíham to presne päť minút pred zavretím, na vlak za dva dni sú už len posledné tri lístky. Zdá sa, že som mal šťastie. Peruánsku žleznicu mienime podporiť tak málo, ako sa len dá a tak nenastúpime už v Cuzco, ale v poslednej dedine, do ktorej ešte vedie cesta. Lístok stojí „len“ 45 USD. Pre porovnanie, cesta vlakom bude trvať poldruha hodiny a rovnako dlho pôjdeme i obyčajným autobusom, ktorý nás vyjde 1,50 USD.

Mesto CuzcoPosledných pár dní pred odchodom do Machu Picchu spoznávame krásne staré ulice mesta Cuzco, ochutnávame reštaurácie kuchýň z celého sveta, zabíjame čas na internete. Sú tu tisíce turistov a treba povedať, že je to úplne iný typ ľudí, než na akých sme väčšinou zvyknutí. Mnohí sem prichádzajú doslova na pár dní priamo spoza písacích stolov svojich kancelárií a po Machu Picchu sa hneď vracajú domov. Globalizovaná masová turistika vo svoje najčistejšej forme. Prázdniny, naplánované päť rokov dopredu, európske hotely a spomienkové tričko od cestovnej agentúry. Exotické Peru uvidí väčšina týchto ľudí len spoza okien klimatizovaných hotelov a autobusov. Ak len trochu chcete, vôbec si nevšimnete, že nie ste v Európe. My s Justynkou sa im len smejeme, pouličným profesionálnym otravovačom vyplazujeme jazyk a fotíme mesto Cuzco zo všetkých možných uhlov.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Cuzco

Jazero Titicaca a mesto Puno

Po odchode z Bolívie ma stále trápi hnačka a v prvom peruánskom meste Puno sa pomaly začínam rozhliadať po dobrom lekárovi. Napokon ma vyšetrí príjemná doktorka a analýza mi zisťuje bakteriálnu žalúdočú infekciu. Hneď dostávam silné antibiotiká a po niekoľkých dňoch sa pomaly vraciam do normálu.

Kultúrna odlišnosť Peru a Bolívie je pomerne výrazná. Pôvodom ide o tú istú etnickú skupinu Aymarov (svoj staroveký jazyk naďalej používajú) a Inkov (hovoria quechua), avšak zatiaľ čo v Bolívii akoby sa ich vývoj zastavil, Peru je modernejšie, priateľskejšie a svoj obrovský turistický potenciál využíva na neporovnateľne vyššej úrovni.

Mestá a okolie sa vzhľadom príliš od Bolívie nelíšia. Puno leží takisto na brehu jazera Titicaca a jeho predmestia sú chudobné, z rozpadávajúcich sa hlinených domov. Centrum je však plné reštaurácií a obchodov pre zahraničných turistov, viditeľne tu tiež prosperuje početná stredná vrstva miestnych. Peruánci jednoducho pochopili, že je dôležité zaujímať sa o potreby cudzincov, z ktorých žijú rovnako ako v Bolívii. Ľudia sú tu zrazu oveľa priateľskejší, „civilizovanejší“ (viem, že to znie dosť arogantne), a dokonca aj keď sa vás snažia ošmeknúť, robia to elegantne a s priateľským úsmevom.

V peruánskom meste Puno som napokon zažil len posteľ a steny hotelovej izby. Som ešte príliš slabý na vychádzky, nechutí mi jesť a vzdialiť sa od záchoda je krajne nerozumné. Justa s Brianom si vyrazia na jazero za plávajúcimi umelými ostrovmi, na ktorých i naďalej žijú ľudia. Vybudovali ich vraj Aymarovia na obranu pred agresívnymi Inkami, ktorí sa za nimi na otvorenú jazernú plochu neodvážili. Sú veľké po niekoľko metrov a vyrobené výlučne z tŕstia, ktoré nadnáša celú dedinu a pomaly plávajú spolu s ostatnými. Juste a Brianovi sa veľmi páčilo, ja môžem len závidieť a obdivovať fotky. Zmohol som sa však aspoň na cestu do práčovne, pani tam preberie naše veci a večer si ich môžeme vyzdvihnúť. Kvôli horúčke som celkom zabudol na opatrnosť a keď si večer balíme veci, chýba nám osem najdrahších a najkrajších tričiek. Práčovňa je už zavretá a zajtra skoro ráno vyrážame na ďalšiu cestu.

Na druhý deň, pätnásť minút pred odchodom autobusu, bežíme do práčovne a sťažujeme sa na chýbajúce veci. Pani o tom nechce ani počuť, oneskorené reklamácie ju nezaujímajú. Vzbudím však jej záujem v momente, keď na ňu začnem kričať, že zavolám políciu. Behom troch minút priklusá ďalšia súdružka s igelitkou, v ktorej sú naše tričká v perfektnom stave – vypraté a vyžehlené. Hlúposť, alebo zámer? Nemáme čas o tom rozmýšľať. Vskakujeme do taxíka, dávame pokyny a bystrý šofér to niekoľkokrát strihne cez protismer. Pri autobuse stojíme minútu pred plánovaným odchodom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Puno a jazero Titicaca v Peru

Jazero Titicaca – Bolívia

El Cementerio, obávaná štvrť v La Paz15. augusta 2007 sa nočným autobusom zo Santa Cruz opäť vraciame do hlavného mesta La Paz. Dobaľujeme si veci, ktoré sme pred dvomi týždňami nechali v našom hosteli a presúvame sa do neslávnej štvrte Cementerio, z ktorej odchádzajú mnohé medzimestské spoje. Je považovaná za najnebezpečnejšiu v La Paz, kvôli mnohým útokom na turistov. Pred niekoľkými rokmi tu zločinecký gang uniesol párik rakúskych cestovateľov, ktorých dlhé týždne držali v zajatí a denne s ich kreditnými kartami vyťahovali veľké peňažné hotovosti. Keď zdroj vyschol, oboch mladých ľudí zavraždili.

My sme opustili La Paz bez problémov. Mierime na hranice Bolívie, ku svetoznámemu jazeru Titicaca. Jazero leží vo výške 3.800 m.n.m. na hraniciach s Peru. Odjakživa zohrávalo dôležitú úlohu v náboženských predstavách miestnych civilizácií, a to už pred príchodom Inkov. Samotní Inkovia verili, že počiatok ich národa leží práve tu, rovnako ako sídlo uctievaného boha slnka.

Mestské nábrežieJazero je obrovské. Jeho dĺžka presahuje 200 km, najväčšia nameraná hĺbka viac ako 450 m. Vody jazera neraz zaplavujú celé veľké územie v tejto časti náhornej planiny, inokedy rýchlo klesajú a raz možno odhalia ďalšie významné pamiatky starobylých kultúr, ktorých existencia sa tu predpokladá. V mestečku Copacabana na brehu jazera sa opäť zvítame s Brianom, ktorý sem pricestoval pred nami. Nazajtra plánujeme výlet na Ostrov slnka (Isla del Sol), kde sídli hlavný inkský boh a nachádzajú sa tam i zaujímavé archeologické náleziská. V reštaurácii Brian ochutná prvého miestneho pstruha a my vegetariánsku večeru, ktorú Justyna vzápätí odovzdá naspäť v niekoľkých náhlych záchvatoch nevoľnosti. Zdá sa, že problémy sú opäť kdesi blízko nás.

Ráno sa však zobúdzame a všetko vyzerá byť v poriadku. Vyrážame teda po brehu jazera okolo krásnych dediniek, polí a malebných zátok s rybárskymi prístavmi. Kráčame niekoľko hodín; ľudia sú prívetiví, v každej dedine žobrú deti a pridávajú sa k nim dospelí v snahe odviezť nás na neďaleký ostrov. Nikoho z nich si nevšímame, deti posielame najesť sa k mamám a keďže vonku je príjemné počasie, nestojíme ani o skrátenie nášho výletu loďou. Tesne pred našim cieľom stretávame skupinku chalanov, jeden z nich má nanajvýš podozrivý prízvuk. Neisto sa ho pýtam na pôvod a spoznávam tým Čecha Jozefa, ktorý už niekoľko rokov žije v Španielsku a tvrdohlavo sa so mnou rozpráva čistou slovenčinou.

Jozef cestuje po kontinente už niekoľko týždňov a jeho pobyt, ako i rozpočet sa chýlia ku koncu. V súčasnosti žije už len z neuveriteľných 30 Bolivianos na deň (ccá. 200 SK). Len pre porovnanie, my dvaja sa len horko-ťažko zmestíme do réžie 400 Bs. Jozef prespáva už len vonku a kupuje jednoduchú stravu v obchodoch. Všetko sa dá – dôležité je mať guráž a ono neodolateľné nutkanie uvidieť svet ďalej za humnami.

Napokon všetci prichádzame do dediny Yampupata, zjednávame si tu transport na ostrov. Lúčime sa s Jozefom a jeho kumpánmi, ktorí mieria do inej časti a miestny rybár nás troch sľúbi previesť na svojej veslici za rozumnú cenu. Prechádzame cez nádherné, jagavé modré jazero; míňame ďalší kultový ostrov Isla de la Luna (Mesačný ostrov) a v jeho pozadí sa týčia obrovské šesťtisícové štíty z okolia La Paz, pokryté snehom. Rybár sám od seba zapína motor a na konci cesty bude od nás za to žiadať prídavok. Vôbec nás to neprekvapilo a rad za radom ho vysmejeme. Toto miesto, pokiaľ ide o vzťah domácich k turistom, je zatiaľ najskazenejšie z celej Bolívie.

Snažia sa nás tu dobehnúť na každom kroku. Deti žobrú neuveriteľne nechutným a otravným spôsobom, všetky opakujú naučenú básničku o hlade, biede atď. Slová i výrazy tváre majú vždy rovnaké, akoby všetky absolvovali v škole lacný marketingový rýchlokurz žobrania. Keď si robíte fotky, strčia sa vám pred objektív i so svojou prašivou lamou a ešte za to žiadajú peniaze. Dospelí od vás budú vymáhať akési nezmyselné vstupné za akúkoľvek kopu kameňov, na ktorú si sadnete, alebo len tak, za právo pokračovať v ceste.

Takto vyzerajú ľudia, celkom skazení turistickým ruchom. Ak som sa v niečom v Bolívii utvrdil, je to presvedčenie, že nemám dávať peniaze žobrákom. Niektorí z nich to naozaj potrebujú, ale ešte viacerí žobrú z povolania. Naučila ma to brazílska favela, slum. Žobráci majú malú šancu, že raz sa naučia robiť niečo poriadne. Sedieť na ulici s plechovkou je príliš ľahké. Každý idiotský turista, ktorý dá týmto sopliakom mince či cukríky a ich rodičom zaplatí bez reptania akési absurdné mýto, im iba potvrdzuje, že tento spôsob zárobku je tá najľahšia a najpríjemnejšia cesta životom. Za niekoľko rokov už nič iné ani nebudú vedieť robiť. Svoje peniaze oveľa radšej nechám dôvernej organizácii, ktorá sa stará o ich pomoc a prevýchovu.

Plavba cez jazeroNa Slnečnom ostrove je množstvo penziónov a reštaurácií, každý z domácich si chce odtrhnúť svoje sústo. Denne sem prúdia stovky turistov, väčšina z nich cestuje v izolovaných skupinách od atrakcie ku atrakcii, o skutočnom živote okolo nich, cenách a mentalite domácich nemajú ani poňatie (a ani ich to zrejme nezaujíma). V podnikoch ich tu teda nemilosrdne ošklbú a ešte za to dostanú sprepitné. Majitelia penziónov sa k vám pri vstupe správajú ako k najlepším priateľom a v deň odchodu po zaplatení vás s hukotom kopnú do zadku. Obsluha je pomalá, neuveriteľne tupá a arogantná. Ako hovorím, je to jedna z najväčších a najhorších turistických atrakcií, aké som v Bolívii zažil.

Hneď po príchode na ostrov ma chytí ľahká horúčka a v čase, keď Justyna s Brianom večerajú, stonám v posteli medzi záchvatmi hnačky. Bolo to práve dnes ráno, keď som pri raňajkách poklopkal po stole a skonštatoval, že zatiaľ som v Bolívii ešte nemal žalúdočné problémy, na rozdiel od ostatných. Keď sa mi stav v noci zhorší a na druhý deň je všetko bez zmien, už viem, že to nebude len chvíľková nevoľnosť. Justyna a Brian idú obdivovať ruiny inkskej civilizácie na druhý koniec ostrova, ja ležím v ľahkých mrákotách a čakám, kedy ma upratovačka vyhodí z izby. Justyna prosila pred odchodom správkyňu, aby ma vzhľadom na môj stav nechala v izbe kým sa nevrátia (penzión je celkom prázdny), no tú nezaujímajú problémy jej hostí po zaplatení za poslednú noc. Keď začne nahnevane fučať okolo dverí, viem, že je najvyšší čas vypadnúť. Onedlho sa vracia i Justa s Brianom a výletnou loďou prichádzame späť do Copacabana.

Svätenie automobilov - pohanská časť obraduNa druhý deň odtiaľto radi odchádzame, stihneme si ešte pozrieť svätenie automobilov na námestí pri katedrále. Je to vraj lacnejšie, ako poistenie a okolité ulice sú tak plné vyčačkaných áut, okolo ktorých prechádza kňaz rýchlosťou svetla, kropí ich vodou a akási babka dokončuje pohanskú časť obradu, s obetami a zaklínaním (všetko záleží od toho, koľko ste zaplatili).

Copacabana pri jazere Titicaca bola naša posledná zastávka v Bolívii: strávili sme tu presne šesť týždňov v dobrom i zlom. Aká je Bolívia? Náročná. Myslím, že tu sme uvideli to najkrajšie i najhoršie z nášho cestovania. Jedna krajina, dva celkom odlišné svety – chladná, holá a zaostalá náhorná planina s nezabudnuteľnými horami a púšťami. Druhý svet, to je zelená a horúca Amazonka, jej pohodoví ľudia v ospalých dedinkách. Bolívia ma presvedčila, že hovoriť o interkultúrnej tolerancii je niekedy nezmyselné alebo dokonca kontraproduktívne, ale naučil som sa mnoho o tom, ako sa k totálne odlišným ľuďom správať. V každom prípade, navštíviť južnú Ameriku a neuvidieť Bolíviu je čisté šialenstvo. Ak ste to predsa len urobili a naďalej tvrdíte, že tento kontinent poznáte, ste nehanebný luhár. OK, dávam vám poslednú šancu. Kúpte si lístok do Bolívie, naučte sa zopár drsných dôležitých viet na prežitie a môžete vyraziť.

Ostrov slnkaDo Bolívie sa raz určite rád vrátim. Ak to bude o 20 rokov, možno sa tam dovtedy veľa nezmení, ale viem stále o množstvách miest, ktoré sme doteraz nestihli a o ktoré by som sa nerád ukrátil. Mrzí nás oboch, že sa nám nepodarilo stretnúť trošku viac zaujímavých Bolívijčanov, aby sme pochopili trochu hlbšie túto rázovitú, zvláštnu krajinu. Na druhej strane, tých zopár, ktorých sme spoznali, nám pomohlo pochopiť, ako veľmi sa skutočný život a správanie miestnych ľudí líši od toho, čo zažíva priemerný turista pri svojom povrchnom, letmom priereze atrakciami bolívijskej masovej turistiky.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Jazero Titicaca – Bolívia

„Najnebezpečnejšou cestou na svete“

Z La Paz do Coroico - Bolívia28. júla o ôsmej ráno už stojíme na výške viac ako 4.000 m.n.m. Cesta sa začína na vrcholkoch hôr; je tu morské oko pokryté ľadom a bezoblačné, mrazivé nebo. Dostávame výstroj a kvalitné odpružené bicykle. Agentúra tentoraz myslí na všetko. Je nás okolo dvadsať turistov, štartujeme na cestu. Takmer okamžite sa začína smrteľné klesanie, namiesto brzdenia si užívam rýchlosť 70 km/h. Dostávam sa rýchlo na čelo, predo mnou je už len šialený štyridsiatnik z Austrálie, ktorý ide touto cestou už po druhýkrát a zásadne nebrzdí ani v serpentínach, a sprievodca na čele kolóny. Justynka je kdesi vzadu; rýchly zjazd jej príliš nevonia.

Fičíme úžasnou horskou dolinou so strmými štítmi navôkol, naša trojka je rýchlejšia ako autá, ktoré musia kvôli svojej váhe neustále brzdiť motorom. Kotúčové brzdy mi fungujú perfektne, ale využijem ich až pri policajnom checkpointe niekoľko kilometrov ďalej. Zastavujeme sa na jednotlivých úsekoch a čakáme na ostatných členov sprievodu. Mrazivý vzduch nám takmer nedovoľuje dýchať, ale s klesaním pomaly cítime meniacu sa klímu a vegetáciu. Cesta prejde od holých hôr až do horúcej džungle pri mestečku Coroico, to však bude až na konci.

Ako sa vám páčime?Zatiaľ len schádzame z asfaltového úseku na hlinenú cestičku. Tu sa začína oná povestná nebezpečná cesta, na ktorej skončili v priepastiach stovky, tisíce automobilov a rovnaké množstvá ľudí prišli o život. Prvé, čo tu vidíme, je prevrátený vrak kamiónu. Kolesá sa mu vo vzduchu takmer ešte krútia, a miestni dedinčania už horúčkovito vykrádajú náklad, rozoberajú použiteľné súčiastky.

Pokračujeme ďalej, tentoraz však už treba oveľa opatrnejšie. Po ľavej strane sa začína priepasť, nie sú tu zvodidlá ani asfalt, len vyjazdené, nebezpečné pásy a ostré zákruty. Na okolie padla hustá hmla z oblakov; Justynka sa radšej vzdáva bicykla a presadá do sprievodného autobusu. Nemá zmysel riskovať; pre menej skúsených cyklistov je cesta odteraz len málo príjemným adrenalínovým športom. Prinajmenšom uvidí z pomaly sa vynárajúcej džungle viac ako ja, kŕčovito zvierajúc kormidlo.

Počas jazdy zastavujeme na mieste s akýmsi pomníkom, postaveným priamo nad priepasťou. Sprievodca vysvetľuje, že počas jednej z diktatúr v sedemdesiatych rokoch tu skončili v priepasti všetci vodcovia opozície. Vláda sa rozhodla vypísať demokratické voľby, no ešte predtým dala zavraždiť všetkých, ktorí by mohli ohroziť ich spravodlivé víťazstvo. Politická história Bolívie, to je nekonečný príbeh politických vrážd prezidentov a nepohodlných politikov, ktorí stále na ceste k moci iným vplyvným skupinám.

Pokračujeme v zjazde ďalších niekoľko hodín, stretávame viac a viac turistov, po istom čase nás už obklopuje džungľa a teplota sa pohybuje okolo 20 ºC. Dostávame sa k rieke, náš bolívijský sprievodca ňou preletí na zadnom kolese. Neostriekala ho jediná kvapka vody, zatiaľ čo ja som mokrý až po uši a dvaja iní jazdci sa dokonca vyrýpali priamo v jej strede. Rieka bola poslednou atrakciou na našej ceste.

Je to útulok pre opustené a týrané zvieratáVchádzame do akejsi záhrady, sprievodcovia nám rozdávajú suveníry a čapuje sa pivo. Bola to taká typická turistická atrakcia, ale aspoň výborne zorganizovaná. Cítili sme sa príjemne a z času na čas ničoho trochu nezaškodí. Pri obede si pomaly všímame, že miesto, kam sme prišli, vôbec nie je „akási záhrada“. Je to krásna tropická záhrada, po ktorej sa promenádujú opice všetkých farieb aj veľkostí, poletujú farebné papagáje, v každom kúte pobehuje iné zviera. Na stôl nám priletí obrovský žltomodrý papagáj Arara a ukradne najväčší krajec chleba. Nikto sa s ním nemá chuť hádať, zobák má dosť veľký, aby vám z oka vyďobal aj šedú kôru. Hneď však pribehne kuchár, ktorý papagája nemilosrdne vyhodí z jedálne.

Dozvedáme sa, že sme sa dostali do útulku pre zvieratá, ktorý prevádzkuje sympatický manželský pár z hlavného mesta. Zatiaľ sme videli dosť na to, aby sme mali chuť ostať tu aspoň na jednu noc. Nijaký problém. Dostaneme luxusné ekologické cabane priamo pri lese. Okolo nás je úplný exotický raj. Majitelia už niekoľko rokov zbierajú choré, týrané alebo opustené zvieratá a snažia sa im dať druhý domov. Väčšina z týchto úbohých tvorov bola unesená pytliakmi z džungle, potom ich predali do klietok ako akváriové rybky. Jediný spôsob, ako sa dostať k mláďatám, je zastreliť ich matku a pytliaci to vždy robia bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.

Všetky zvieratá si tu kedysi prežili svoje. Najstaršia pavúkovitá opica Dona má pätnásť rokov. Celý život prežila v malej klietke, domáci ju kŕmili mäsom i napriek tomu, že tieto opice sú výlučné bylinožravce. Výsledok: Dona má nenávratne zničenú pečeň a ďalšie vnútorné orgány. Keď s ňou začalo byť zle, bývalý majiteľ ju jednoducho nechal v útulku. Dona túži po láske rovnako, ako ktorýkoľvek človek. Keď sa k nej priblížite, po štvrťhodine zoznamovania sa k vám clivo pritúli, začne vás hladkať a vo vlasoch vám hľadať hnidy. Napokon blažene zaspí vo vašom náručí.

Sú tu tri žlté opičky, všetky sa volajú Jimmy, pretože ich od seba nikto nedokáže rozoznať. Celý deň šantia v korunách stromov alebo sa prefíkane snažia čosi ukradnúť z kuchyne. Ďalšia hnedá opica na vás číha na spodných vetvách stromu. Keď prejdete popod ňu, zavesí sa vám na krk, chvostom vás objíme okolo hrdla a odteraz vám bude tvrdohlavo celý deň sedieť na hlave. Budete sa s ňou musieť rozdeliť o každé jedlo a keď sa ju pokúsite striasť, urazene vás zľahka uhryzne do ruky.

Ďalších niekoľko opíc vydáva škreky podobné jaguárom, ale inak sú plne priateľské až na jedného alfa samca, ktorý trpí záchvatmi zúrivosti a treba ho zaväzovať na obojok. V útulku je ešte lama, večne nadržaný baran, množstvo psov a mačiek, papagáje, boa škrtič a oceloth, mláďa obrovskej mačky divej. Pašeráci zvierat jej nedávno zastrelili matku, našli ju dvaja slovenskí turisti v akejsi domácnosti na východe krajiny, a poslali o tom echo do útulku. Slováci sa s domácimi nesmierne spriatelili a keď sa tí dozvedeli o mojom pôvode, boli k nás ešte milší.

Nikdy nezabudneme na toto nádherné miesto. Radi by sme sem pred odchodom z Bolívie prišli pracovať na niekoľko týždňov ako dobrovoľníci, no nie sme si istí, či nám ostane dosť času. Vymieňame si teda aspoň adresy a lúčime sa. Ostali sme tu len jeden deň, no všetky tie krásne zvieratá, túžiace po ľudskej láske a opatere, to bol silný, dojímavý zážitok. Aj v chudobnej a zaostalej Bolívii existuje dosť miest, v ktorých ľudia nemyslia len na seba a žijú pre tých, ktorí sa o seba nedokážu postarať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Coroico

La Paz

La Paz - hlavné mesto BolívieV uliciach La PazMoje prvé ranné pocity v nočnom autobuse, keď prichádzame na predmestia La Paz: všade okolo mňa zápach koky, akoby som žul celú noc. Vonku beží rovná ulica cez mesto El Alto plné slumov; všetko je pokryté snehom. Nebyť zápachu koky a farebných indiánov, cítim sa takmer ako v zimnej, pochmúrnej Varšave. Z El Alto pomaly prechádzame do La Paz. Obe mestá sa pomaly zrastajú, svojimi slumami a chaotickou dopravou visia na strmých svahoch na takmer 4.000 m.n.m.

Míňame jednu z chaotických križovatiek, v strede cesty leží na márach mužské telo, rozsekané na franforce. Opodiaľ stojí mikrobus; vietor mu zo strechy zvieva snehové vločky, nárazník i predný chladič sú celé od krvi. Nie je tu ani tak veľa zvedavcov, ľudia chodia okolo, akoby nič. Deje sa to tu príliš často; ja sám som už v južnej Amerike videl toľko mŕtvych na cestách. Chodci v Argentíne a Venezuele, veľa, veľa motocyklistov v Brazílii…

La Paz pod snehomJe 26. júl 2007, ranné zasnežené La Paz nám poskytuje úchvatný obraz. Je to prvý sneh za posledných dvadsať rokov, teraz sa vo vychádzajúcom slnku pomaly topí na lesklých plechových strechách slumov. Mesto sa rozťahuje v doline strmých hôr, siahajú šesť a viac kilometrov. Vystupujeme v centre, rýchlo odchádzame z nepríjemnej stanice do nášho hostelu. Palacinky, káva, čaj; po raňajkách vychádzame do mesta.

La Paz je čudesné. Robia to obrovské hory, chaotická doprava, miešanina ľudí a kultúr. Prechádzame sa po uliciach, no dostať sa cez cestu vyžaduje veľkú dávku odvahy. V južnej Amerike sa len málo rešpektuje právo chodcov, či už na prechode, alebo nie. Tu v Bolívii je to najhoršie z najhorších. Rútiace sa na vás auto jednoducho nespomalí. Váš život na ulici, bez akéhokoľvek preháňania, visí na vlásku. Ulice nemajú nikdy značky pre hlavnú a vedľajšiu cestu a semafory sú len výnimočným luxusom. Jazdí sa na inštinkt, väčšie autá si vynucujú prednosť a ostatní vás takisto väčšinou rešpektujú, ak prechádzate križovatkou rýchlejšie, ako oni. S chodcami sa však nikde nepočíta: ani pri dopravných značkách, ani v etikete šoférov.

Navštevujeme tzv. čarodejnícky trh, na ktorom možno kúpiť zvieracie obety, vysušené plody lamy, talizmany, byliny a všetky možné pomôcky pre okultné úkony. V La Paz nachádzame štvrte chudobných, štvrte strednej vrstvy i úplne európske obchodné centrá a reštaurácie. La Paz i susediace El Alto dnes rastú rozprávkovým tempom, sťahujú sa sem denne tisícky dedinčanov v nádeji na lepší život.

Brian dostal opäť záchvaty horúčky a hnačky, tentoraz volá lekára. Zisťuje mu agresívne žalúdočné parazity. Brian začína svoju antibiotickú kúru, my sa od lekára dozvedáme, že v Bolívii nie je bezpečné jesť ani len šalát, opláchnutý vodou z vodovodu a zuby sa doporučuje umývať si výlučne minerálkou z fľaše. V miestnej klinike zisťujeme i malarickú situáciu v bolívijskej Amazonke, kam smerujeme. Lekár-odborník však nechápe ani rozdiel medzi antimalarickými tabletkami, na ktoré sa ho pýtame a zdá sa, že tu sa veľa nedozvieme.

Hlavné námestie v historickom La PazZatiaľ čo vyblednutý Brian bezvládne leží pred televízorom v hosteli, s Justynkou sa pripravujem na zajtrajší bicyklový výlet po kedysi smutne známej ceste do Coroico. Počas niekoľkých hodín sa ňou schádza s rozdielom v nadmorskej výške viac ako 3.500 m. Cesta so svojim strmým klesaním, úzkou, nevyasfaltovanou vozovkou, hlbokými priepasťami a nepriehľadnosťou je považovaná za najnebezpečnejšiu na svete. Samozrejme, veľa tu robí marketing; na ceste dnes už takmer niet áut, slúži najmä ako turistická atrakcia a výletná destinácia.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » La Paz

Sucre

Mesto Sucre, BolíviaV uliciach SucreV Sucre si konečne užívame teplejšie počasie. Leží o tisíc metrov nižšie ako Potosí, ulice sú tu čisté a domy krásne zrenovované. V našom hoteli škrieka rozprávajúci papagáj Arara,ulice sú plné ľudí a všade vidieť nádherné farebné pletené výrobky od miestnych indiánskych kmeňov. Naomi nás opúšťa, Brian ostáva. Spolu objavujeme ďalšie vegetariánske reštaurácie, Brian však namiesto konverzie na vegetariánstvo začína sériu horúčok, hnačiek a zvracania, ktoré ho zachvacujú čoraz častejšie. Bezradne skúšame rôzne lieky, Justyna má takisto hnačku a ja len čakám, čo sa stane so mnou. Po čase sa však všetko vracia do normálu.

22. júla spolu navštevujeme nedeľný indiánsky trh v Tarabuco, dedinke, vzdialenej od Sucre 70 km. Nachádzame tu nádherný, farebný svet stoviek stánkov, väčšinou predávajúcich tkaniny od čiapok až po obrusy. Miestne indiánske kultúry dosiahli vysoký stupeň umeleckej imaginácie, vtelenej do farieb a vzorov v látkach. Celá ich hlboká symbolika je ohromujúca; v šatách nájdete vpletené mnohé prvky ich mytológie, abstraktné témy a fantastické obrazce, ktorých zmysel je známy len izolovanému spoločenstvu, tkáčskym majstrom z dediny, z ktorej výrobok pochádza.

Umelecké diela indiánskych tkáčskych majstrovVo vynikajúcom múzeu v Sucre tematicky zameranému na túto problematiku sme už našli mnohé exempláre spolu so zložitým vysvetlením symboliky vzorov. Teraz všetko vidíme priamo pred sebou od umelcov, predávajúcich svoje výrobky. Dedina je plná ľudí, prišli sem komunity z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Takmer všetci majú svoje farebné nádherné kroje, smiešne klobúky, zrkadielka a kadejaké neuveriteľné časti výstroje, aké nájdete inak len v cirkuse. Ľudia sú pomerne autentickí, hoci ich kroje sú v skutočnosti výsledkom španielskeho vplyvu po dobytí kontinentu. Z predkolumbijskej kultúry im ostali už len farebné kompozície, námety a symbolika.

Nakupujeme všetky možné vecičky pre seba aj všetkých známych. Pri kupovaní sa ani nemáme príliš chuť jednať o cene. Ľudia sú tu tak neuveriteľne chudobní a ceny také nízke, že s každým zjednaným Boliviano mi ostáva na jazyku nepríjemná pachuť. Majstrovské diela, ktoré by v Európe stali tisícky korún, predáva ich zúfalý majiteľ za desať dolárov. Keď odmietam, znižuje cenu do absurdných hodnôt. Nemôžeme však kúpiť od všetkých. Päťdesiatročný muž na mňa ešte dlho bez slova hľadí, v rozpakoch nevie, čo si počať s nádhernými pletenými opaskami, ktoré drží v ruke. Napokon sa obráti a zhrbený pomaly odchádza. Je bosý.

Miestnym tkaným výrobkom sme neodolali ani myNaspäť, v Sucre, sa pokúšame poslať naše darčeky domov. Pošta je však úplne prázdna. Akási ochotná pani nám vysvetľuje, že poštári dnes pôjdu štrajkovať kvôli zmene hlavného mesta; teraz si pripravujú transparenty, alebo obedujú. Z Bolívie sa väčšinu času dokážem smiať, ale niekedy mi fakt príliš lezie na nervy. Na poštu zatiaľ prichádzajú a odchádzajú ľudia, každý si len pokojne vypočuje oznam. Napokon sa nám kohosi podarí presvedčiť, aby nám po obede ráčili vybaviť zásielku.

Na námestí sa zatiaľ zhromažďujú ľudia, opäť všetci pochodujú, skandujú atď. Sucre má byť hlavným mestom a dosť. Ako som sa dozvedel v múzeu, toto nie je len absurdný sen. Spory okolo hlavného mesta vyvrcholili už v roku 1899 do nesmierne krvavej občianskej vojny, v ktorej proti sebe stáli dve nátlakové skupiny, vlastníci strieborných baní z Potosí a spracovávatelia zinku z La Paz. Samozrejme, bojovali za nich tí najchudobnejší, najmä indiáni, ktorí uverili, že vplyv na dianie v krajne bol v tom čase aj ich problémom.

V uliciach SucreJe čas opustiť Sucre. Na jednej strane je to nádherné, priateľské mesto, na druhej strane poskytujú ulice nesmierne smutný pohľad. Je tu mnoho zúfalo chudobných ľudí. Na rohoch posedávajú opustené deti; možno dvanásťročné dievčatko, predávajúce kamilky, rodina bezdomovcov, žobrajúca pred našou internetovou kaviarňou. Niektoré deti sú úplne nahé, silnejšie šikanujú starších. Jedného dňa šokovaný sledujem bitku takýchto otrhancov. Asi desaťročný chlapec kope do brucha päťročné nahé dievčatko a začne ju mlátiť päsťami do tváre. Dieťa o chvíľku nehybne leží uprostred chodníka, chodci ju prekračujú ako kus hovna. Takto vyzerá krajina bez sociálnej siete, ľudia zdivočení chudobou a beznádejou, svet, v ktorom má ľudský život hodnotu toho, čo máte v peňaženke.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Sucre

Fotogaléria » Bolívia » Tarabuco

Potosí, najvyššie položené mesto na svete

Potosí, Andská náhorná planina

Pohľad na PotosíJe 15. júl 2007. Cesta do Potosí trvá len čosi vyše päť hodín, ale sediac v preplnenom autobuse sa cítime, akoby to bol celý deň. Ako je v Bolívii dobrým zvykom, firma predala ďalších niekoľko desiatok lístkov na státie. Znamená to, že všade okolo nás sa tlačia indiáni so svojimi taškami a lícami, napučenými od prežúvaných kokových listov. Hneď pri prvých serpentínach po prašnej, nevyasfaltovanej ceste začína grcať chlapček, sediaci vedľa mňa na podlahe. Onedlho ho nasledujú i ostatní dospelí. Zdá sa, že indiáni majú slabý žalúdok nielen na alkohol, ale aj na cestovanie.

Priamo za nami sedí párik Alicja a Michał, naši spoločníci zo soľnej púšte. V istej chvíli sa ponad nich nahne ufúľaný indián, ktorý práve naplnil svoj desiatový sáčok zvratkami, a pokúša sa otvoriť okno. Všetci mu rýchlo pomáhame v domnení, že potrebuje čerstvý vzduch, v snahe vyhnúť sa ďalšej dávke nevoľnosti. Muž však len pokojne vyhodí svoje výlučky von oknom; časť sáčku vyšplechne zvonku na steny a okná autobusu. Takto sa to robí v Bolívii: každý nepotrebný obal vyhadzujú cestujúci rovno von oknom, nádherné púštne hory okolo nás zdobí široký pás smetí, bežiaci po oboch stranách cesty.

Potosí a Cerro RicoNapokon prichádzame do baníckeho mesta Potosí, považovaného za najvyššie položené mesto na svete (4.070 m.n.m.). Kedysi bolo považované i za najbohatšie: už na konci 16. storočia tu španielski dobyvatelia objavili svoj veľký sen, nevyčerpateľné ložisko striebra a iných drahých kovov. Podľa indiánskej legendy sa v preslávenom kopci Cerro Rico (bohatá hora), týčiacom sa nad mestom, nachádzali také obrovské strieborné žily, že pri náhodnom požiari sa roztopený kov lial v celých potokoch.

História Potosí, to je päť storočí intenzívneho dobývania minerálov v útrobách Cerro Rico. Päť storočí exportu striebra do Európy, päť storočí práce černochov a indiánov pod zemou, vykorisťovania, chamtivosti, zbedačovania okolitých domorodých kmeňov. Päť storočí, desiatky tisícov ľudských obetí. Najprv afrických otrokov, no keďže tí vo vysokej nadmorskej výške a krutých životných podmienkach umierali ako muchy, vystriedali ich indiáni. Indiáni boli po tisícročia zvyknutí na riedky vzduch a nízke teploty náhornej planiny, pracovať vedeli tvrdo a k životu im stačili neraz listy koky. Päť storočí tu žili a pracovali ako zvieratá, na zemi, ktorá pôvodne patrila im. Žijú a pracujú tak dodnes.

V slumoch PotosíPotosí je dnes mierne upadnutým mestom, ešte stále žije zo svojich baní a novodobých otrokov, ktorí naďalej prekopávajú Cerro Rico skrz-nakrz. Ich dennou dávkou je viac ako päťsto listov koky a 96% lieh, ktorý pijú ako vodu. Každý turista, tak ako my, sem prichádza na exkurziu do baní, nadýchať sa vzduchu v zadúšajúcich, úzkych chodbách plných prachu a beznádeje. Treba vidieť baníkov, ktorí ešte stále kopú čakanmi a svietia si plynovými lampami, tak ako to robili ich predkovia od čias conquisty.

Pri dobývaní južnej Ameriky si Španieli veľmi rýchlo všimli význam, aký zohrávala koka v živote miestnych kultúr. Okrem toho, že indiánom pomáhala prežiť v náročných podmienkach vďaka tlmeniu bolesti, pocitu vyčerpania a symptómov choroby z nadmorskej výšky, bola zároveň univerzálnym platidlom a dôležitým náboženským artefaktom.

Listy kokyZnechutení Európania, tí dávni ignoranti a nepriatelia náboženskej inakosti, boli príliš tupí, aby od začiatku pochopili jej nenahraditeľnú funkciu v živote týchto spoločenstiev. Najprv dosiahli, že pápež koku označil za diabolskú bylinu. Avšak jej dôležitosť si opäť uvedomili práve vďaka Potosí a Vatikán svoje rozhodnutie čoskoro potichučky stiahol. Indiáni boli schopní znášať svoj neľudský údel v strieborných baniach len vďaka koke.

Odteraz dostávali od Španielov toľko koky, koľko len chceli: pestovali ju v nížinách čierni otroci, tí istí, ktorí sa nehodili na prácu baníkov. Koka sa stala hneď po striebre dôležitým obchodným artiklom. Indiáni si ju mohli, ba čo viac, museli kupovať každý deň. Samozrejme, Španieli zdanili aj koku a od jej produkcie závisela produkcia bohatého mesta Potosí. Koka sa pomaly šírila na starý kontinent a do Ázie. Všade boli bane: nadrogovaní robotníci, indiferentní voči únave a hladu, boli tou správnou pracovnou silou ešte na začiatku 20. storočia i v Európe.

Katedrála v historickom jadre PotosíCesta do mikrobusu zo stanice stúpa strmo hore, pomaly vchádzame do historického jadra, plného starobylých koloniálnych budov. Nachádzame ubytovanie v príjemnom hosteli; po mrazivom Uyuni je príjemné mať izbu so silným prúdom horúcej vody a plynovým radiátorom. Noci tu bývajú chladné, pretože nadmorská výška 4 km je dosť úctyhodná i napriek tomu, že sme už hlboko v tropickom pásme.

Kráčajúc po meste, začíname pociťovať čoraz silnejšie príznaky choroby z nadmorskej výšky. Máme problémy s dýchaním, mierny kopček pre nás znamená veľa síl a vyčerpania. Svet okolo mňa sa mierne krúti, Justynu bolí hlava. Raz darmo, prejsť tým musí každý. Alicja bola s Michalom pred niekoľkými dňami na šesťtisícovke a v pľúcach sa jej začala tvoriť voda, čo sú už naozaj nebezpečné symptómy. Ak postihnutá osoba rýchlo nezíde, môže sa zadusiť, alebo sa voda môže začať tvoriť v mozgu, čo zabíja rýchlo a takmer bez varovania (Alicja zišla).

Ešte v ten večer si zaplatíme exkurziu do strieborných baní v jednej z agentúr. Vybrali sme si takú, ktorá robí viac, ako len biznis z ľudského utrpenia. Zamestnáva bývalých baníkov a ich rodiny, tých, ktorí sa dostali z každodenného kolobehu driny v tmavých štôlňach.

Hlavné námestie v PotosíDievča za stolom v kancelárii je čosi po tridsiatke; má strhanú, no peknú tvár indiánskej miešanky. Pracuje v kancelárii, obsluhuje turistov a vybavuje telefóny, okrem toho sa ešte učí písať. Práve s námahou opakuje písmeno „C“ v šlabikári. Napriek tomu nám bez problémov vybaví exkurziu, na prstoch si bezchybne spočíta cenu preddavku. Je neuveriteľne dojímavé, vidieť dospelého človeka negramotného, v celej jeho obrovskej izolácii dnešných všeobjímajúcich informačných štruktúr. Agentúre som vďačný už len za toto, že dajú prácu aj analfabetke a že som mohol vidieť jej kostrbaté riadky vyplnené písmenom C, ešte predtým, ako stihla zošit hanblivo schovať.

Na druhý deň ráno vyrážame do baní. Kdesi na začiatku mestských slumov nás vybavia výstrojou a mierime na banícky trh. Tu môžeme kúpiť čosi pre baníkov: alkohol, cigarety, koku, dynamit. Áno, toto všetko kúpite v Bolívii priamo na ulici a bez okolkov. Šúľky priemyselnej plastickej trhaviny kúpite doslova za pár dolárov, za kúpu rozbušky dostanete ešte zľavu. V Bolívii kúpite všetko a všetkých.

Pohľad na mesto z fabriky na spracovanie minerálovPrechádzame okolo stánkov s kokou, okolo babiek vydávajúcich obedy v špinavých tanieroch za pár halierov. Všetci tu jedia mlčky, ignorujú nás aj seba navzájom. Toto je už iný svet, čosi, čo naša západná civilizácia nezahŕňa v správach ani v kolektívnej pamäti (na rozdiel od, povedzme, obetí hladu či detských vojakov). Napriek tomu, vďaka tomuto svetu sa stále rozvíjame, importujeme suroviny a meníme ich na sofistikovaných pomocníkov našich dokonalých životov.

Navštevujeme fabriku na extrakciu minerálov, napokon sa presúvame na úpätie kopca Cerro Rico a vchádzame do jednej zo štôlní. Našimi sprievodcami sú vskutku bývalí baníci. Nestrácajú čas ani energiu. Naplnia si ústa kokou, zdravia svojich bývalých kolegov, častujú ich našimi darmi a napredujeme v dlhom tmavom tuneli. Napokon sa rozchádzame po skupinkách do jednotlivých zmenšujúcich sa štôlní, čoraz viac do hĺbky k ložiskám, pri ktorých sa pracuje. Alicja a zo dvaja ďalší ľudia sa vracajú, kvôli záchvatom klaustrofóbie nemôžu ísť ďalej.

V štôlňachBane kopca Cerro Rico, to sú desivé tri hodiny v polmetrových skalnatých tuneloch, zadúšajúca horúčava a všadeprítomný prach. Ovzdušie je ním celkom zahustené, každý nádych akoby zmenšoval objem mojich pľúc. Plazíme sa stovky metrov, miesta, kde si možno aspoň čupnúť, sú zrazu ako raj.

Míňame pracujúcich baníkov, no sme pre nich ako vzduch. Ledva nás pozdravia, pracujú s klinmi a kladivami. Počas celej exkurzie som nevidel jediné pneumatické kladivo. Občas uhýbame pred vagónmi, plnými horniny. Vagóny takisto tlačia ľudia, niet peňazí na elektrický motor. Sprievodcovia rozdávajú darčeky, takmer všetci baníci si pýtajú koku. Samotní sprievodcovia ju bez prestania žujú od prvého momentu, ako sme sem vstúpili.

V baniach mesta Potosí, BolíviaPri jednej zo zastávok stretávame robotníka, má pätnásť rokov. Pracovať sa tu začína s rodičmi, neraz od desiatich rokov života. Od momentu, keď vstúpite do bane a začnete 10-12 hodinové smeny štyri až päť dní v týždni, začína sa vaša životnosť znižovať desivo rýchlym tempom. Každodenný nechránený styk s chemikáliami ako arzén, podvýživa, otrocká práca a smrteľne nebezpečné štôlne, to sú dôvody, prečo priemerný život baníkov z mesta Potosí často nepresahuje desať rokov od začiatku práce v bani.

Pätnásťročný chlapec, ktorý teraz skúpo odpovedá na sprievodcove otázky, sa teda možno nikdy nedožije svojej tridsiatky. Napriek tomu, hovorí, že by nemenil. Nič iné nepozná, otec ho sem zaviedol, keď mal jedenásť rokov. Kariéra baníka, to je pýcha členstva v špeciálnej kaste a o čosi lepšia finančná situácia.

Na poslednej zastávkeTesne pred odchodom prechádzame okolo poslednej skupiny robotníkov, muži majú prestávku a častujú seba i nás veselými vulgarizmami. Bavia sa s dievčatami v našej skupine; máme si dávať pozor na toho a toho, pretože do baní prišiel pracovať po tom, ako znásilnil dievča vo svojej dedine a začal mať problémy s políciou. Muž, o ktorom je reč, sa zachmúri a vyjde z miestnosti, jeho kolegovia sa so zadosťučinením potľapkávajú po pleciach.

Napokon sme vonku; vzduch je zrazu neuveriteľne čistý, oslepuje nás slnko. Sprievodca nám ešte len tak, pre zaujímavosť, odpáli na povrchu nálož dynamitu. Po výbuchu ostane mračno prachu a polmetrový kráter; vraciame sa do mesta. Dnes, v roku 2007, prechádzajú bane pomalými a dočasnými zmenami. Prešli do rúk baníkov, ktorí vytvárajú korporácie s právom ťažiť a predávať horniny, indiánske komunity si pomaly vymáhajú svoje práva na náhradu za stratené teritóriá, na vzdelanie a pracovné príležitosti. Napriek tomu, vnútrajšok Cerro Rico naďalej ostáva tou najhoršou nočnou morou, kobkou a hrobom pre stovky ľudských bytostí. Nič nenasvedčuje tomu, že sa situácia v najbližšom desaťročí významne zmení.

Naomi, Brian a jaV našom príjemnom hoteli sa umyjeme a oblečieme si nové šaty. Dokonca aj potom sa však nemôžem zbaviť mdlého prachového smradu s pachuťou koky. Bude so mnou ešte niekoľko ďalších dní; až neskôr si uvedomím, odkiaľ sa vlastne berie v mojej blízkosti vôňa koky. Myslím, že je to čiastočkami prachu, ktorý sa ešte stále udržiava v mojich topánkach, na ruksaku a najmä v póroch pokožky. Ten istý banský prach, po ktorom päť storočí šliapu indiánski baníci žuvajúci koku. Tú po celý čas vypľúvajú na zem a vydychujú. Som presvedčený, že sa už stala neoddeliteľnou súčasťou toho miesta, prenikla do všetkých jeho špár, dokonale sa zmiešala s prachom a nehybným, dusivým ovzduším tam vnútri.

Večer sa už nestretneme s Alicjou a Michalom. Mestom sa šíri hrozba baníckych štrajkov a blokád, ktoré z času na čas ožívajú a sú schopné dokonale ochromiť život v celej krajine. Poliaci si v panike balia čo najrýchlejšie veci a berú prvý autobus do mesta Sucre. Ich časový plán je veľmi napätý a každé zdržanie pre nich predstavuje problém.

Justyna, Naomi a Brian vo vrchoch nad PotosíNa druhej strane, stretávame sa s Američankou Naomi, ktorá s nami prežila Salar de Uyuni. Našim ďalším spoločníkom je prekvapujúco Ír Brian, s ktorým sme sa pred dvomi mesiacmi plavili patagónskymi kanálmi v Navimagu. O Brianovi nebolo po celý ten čas ani slychu, až kým sme do seba šťastlivo nenarazili na odpornom námestí mesta Uyuni, márne hľadajúc miesto na raňajky. Brian má predbežne takmer rovnaký itinerár ako my a bolo by smiešne, míňať sa na uliciach rovnakých miest s týmto príjemným chlapíkom bez toho, aby sme čas trávili spolu.

Na druhý deň nás čaká presne to, pred čím sa snažili utiecť naši poľskí kamaráti. Dozvedáme sa, že v noci začali baníci blokádu južnej Bolívie. Naše Potosí ako epicentrum je dokonale uzavreté zo všetkých strán, rovnako ako hlavné mesto La Paz a Sucre. Zdá sa, že Poliaci bohužiaľ ďaleko neutiekli… Baníci požadujú zníženie daní za predaj horniny a ďalšie sociálne privilégiá. Hoci s nimi samozrejme sympatizujem, ich argumenty – kamióny, blokujúce cesty, zbrane a výbušniny, ktoré neváhajú použiť, to je čosi, čo ich boj v mojich očiach akosi devalvuje.

Banícke štrajky v PotosíBolívia, to je každodenná realita štrajkov, blokád, demonštrácií. Mnohé z nich sú plné násilia, davovej psychózy a lacného politického nátlaku. Raz darmo, táto krajina na každom kroku poskytuje dôkazy o tom, akú dlhú cestu má pred sebou v snahe ako-tak dobehnúť aspoň susedov vo svojom regióne. To, že je latinská Amerika politicky nestabilná, znie takmer ako tautológia, ale Bolívia, to je do očí bijúci príklad absencie vnútornej spoločenskej rovnováhy. To, čo v Európe existovalo vo väčšom meradle naposledy kedysi v 17. storočí – neschopnosť centrálnej vlády udržať kontrolu na svojom teritóriu, to je v Bolívii naďalej realitou.

Bolívijčania hrozivo často hovoria o občianskej vojne, a to nie pri jednej, ale viacerých odlišných témach-kontradikciách, ktoré dominujú vo sfére verejnej mienky. Problémom je, že v Bolívii akoby neexistovala politická diskusia ako základ stability medzi polemizujúcimi stranami. Každý konflikt, nezhoda sa okamžite radikalizuje a naberá násilný smer. Politickým lídrom tejto krajiny sa zdá naďalej výhodnejšie dosahovať svoje ciele pri sporoch s oponentmi tým, že polarizujú svojich stúpencov. Surový nátlak má prednosť pred kompromisom a zmysluplnou diskusiou.

V meste zatiaľ stúpa napätie. Jedného dňa ráno prechádzame okolo davu ľudí, nahnevane pochodujúcich po uliciach. O polhodinu neskôr uvidel Brian na hlavnom námestí ozbrojenú zrážku s políciou. Ľudia rozbíjajú autá, na zemi ležia nehybné postavy a prichádzajú sanitky.

Exponáty Casa de Moneda, múzea v PotosíTuristi z nášho hotelu sú v panike. Snažia sa dostať z obkľúčenia, prejsť pešo cez barikády a pokračovať v cestovaní. Každé ráno odchádza nejaká skupinka, vracajú sa večer, vyčerpaní a zúfalí. Niektorí z nich kráčali s celou batožinou i 20 km a jediné čo našli, boli len ďalšie barikády. Baníci si svoju robotu urobili dobre. My sa zatiaľ nikam neponáhľame. S Brianom si užívame krásne mesto, skúšame všetky vegetariánske reštaurácie a obdivujeme koloniálnu architektúru. Je príjemné byť uväznený v Potosí.

V posledný deň obkľúčenia si ešte vyjdeme do vrchov. Každý krok vyššie, to je búšenie krvi v mojej hlave kvôli nadmorskej výške. Nad nami je už len slnko a bezoblačné nebo, vo vrchoch je ticho, stáda lám a indiánski pastieri. Skúšam žuvať kokové listy. Po dvadsiatich minútach žuvania mi vskutku ustupujú symptómy nadmorskej výšky. Podnebie i jazyk mi zdreveneli, ľahšie sa mi dýcha. Myšlienky sa mi strácajú kdesi v pozadí mysle, alkaloidy z koky začali práve pôsobiť i na mozog.

Vo vrchoch nad PotosíJe to zaujímavý a neškodný zážitok, čistá koka je totálne odlišná rozprávka, ako jej slávny derivát kokaín. Po hodine so mnou ostal už len prenikavý zápach koky, ktorý tak nemám rád, pridávajú sa príznaky úpalu a večer ležím v hoteli s horúčkou. Viem, že koka je v tom určite nevinne, ale akosi som si jej zápach podvedome spojil so svojim úpalom a odteraz na ňu nemôžem ani pozrieť. Na jej smrad som sa stal úplne alergický.

Večer všetci spolu pozeráme televíziu. V La Paz začína ďalší veľký štrajk a demonštrácia. Tentoraz ide o spory okolo hlavného mesta, La Paz sa ním vraj stal nezákonne a mesto Sucre chce teraz svoje výsady späť. Opäť sa hovorí o občianskej vojne; v La Paz sa na uliciach zhromaždilo viac ako dva milióny ľudí.

LamaDva milióny ľudí, to je celá štvrtina Bolívie. Predstavte si to! Bavíme sa o piatej najchudobnejšej krajine na svete, ktorej štvrtina obyvateľov sa v piatok namiesto práce zhromaždí na námestí a demonštruje. Koľko miliónov dolárov stratí štátna ekonomika, keď štvrtina pracovnej sily nepracuje celý jeden deň? Koľko stoviek miliárd dolárov by stálo sťahovanie celej administratívy na druhý koniec krajiny? Bohužiaľ, opäť sa presviedčam, že stav, v akom sa dnes Bolívia nachádza, je presným odrazom úrovne jej obyvateľom. Toto už nemá nič spoločné s kultúrnymi odlišnosťami a toleranciou voči iným politickým tradíciám. Masy sa tu hypnotizujú tak neuveriteľne ľahko, že ľudia sú tu schopní zabíjať sa na uliciach z najhlúpejších dôvodov.

Táto časť pravdy o Bolívii, to sú bieda a svrab, vyrábané skorumpovanými, zločinnými politikmi, a udržiavané samotnými občanmi, nevedomými a zmanipulovanými. I v každodennom bolívijskom živote okolo nás si všímam, že ľudia sú tu často úplne neschopní akceptovať čokoľvek iné ako zaužívané rutiny, frázy a názory. Stačí, aby ste sa opýtali čašníka na tie najjednoduchšie veci, ktoré však nie sú v menu, a hodí na vás taký pohľad, akoby ste boli mimozemšťan. Vyzerá to, že zjednodušujem, ale každý, kto Bolíviu navštívil, si určite veľmi dobre spomenie, ako sa okolo nás tento typ správania prelína s politickým komformizmom a manipulovateľnosťou ľudí.

Vrakovisko v bolívijskom neste PotosíNa druhý deň, 20. júla, sa dozvieme o dočasnom pozastavení blokády a vyrážame von z mesta prenajatým taxíkom doslova päť minút po vyčistení poslednej barikády. Strávili sme tu päť dní navyše, teraz sledujeme okolité hory, strácajúce sa v súmraku. Z autorádia spieva svoje magické melódie úžasná Bolívijčanka Luzmila Karpio, Justynka spí a taxikár mi zatiaľ vysvetľuje svoje politické postoje ohľadne štrajku i zmeny hlavného mesta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Potosí