Ubonský sen o prebúdzaní

Názov Ubon Ratchathani znamená v slovenskom preklade presne to, o čom ono samo sníva od vekov: Kráľovské lotosové mesto. Bohužiaľ, tento sen sa mu nikdy nesplnil. Ubon leží v zabudnutom thajskom regióne Isaan neďaleko hraníc Laosu a Kambodže; provinčné mesto, ktoré založil akýsi ohrdnutý laoský princ a s každým novým storočím ho pokrývala už len čoraz hrubšia vrstva prachu a priemernosti.

Lenivá, úžasná, neopakovateľná rieka MekongNapokon, nachádza sa v povodí rieky Mekong, ktorej lenivý prúd predurčuje ospalý, pomalý rytmus života na pláňach Indočíny. Smrteľnú horúčavu dopĺňa nedostatok tieňa, pretože miestni sa oň dobrovoľne pripravili klčovaním džungle a miesením betónu. Zostal im tak len pot, plaché úsmevy a žiarlivá bohabojnosť tradičného budhizmu. Keď už bohovia zabudli na ľudí, oni na bohov nie.

V Ubone naozaj nie je veľmi o čom: nudné centrum so zaprášenými ulicami, parkom a farebnou fontánou. Opustený riečny breh a pri ňom zopár starých chrámov so spiacimi drožkármi pred bránami. Na druhej strane mesta je univerzita a nové predmestie s nákupnými centrami a výpadovkou; nové požiera staré, víri prach a opäť ním zapadá v nekonečnom kolobehu nevyhnutnosti.

Rikša a jej pánCez deň kráčam v ostrom poludňajšom slnku z tieňa do tieňa. V mrazivých lekárňach „7-11“, ktoré prestupujú celé Thajsko ako mestská rakovina, konverzujem so stredoškoláčkami za pultom. Na chvíľu ovládnu svoje pýriace sa akné,  pocvičia si angličtinu a napokon si vypýtajú autogram. Nachádzam tajomné miesta z nočných potuliek; okamžite strácajú svoje čaro. Z malebnej štvrte zostali len špinavé ulice a z temnej lúky zanedbaný dvor plný smetí a kamenia. Unavený zapadám do tichej vegetariánskej reštaurácie, kde sa dá najesť za pár centov.
– Ty si odkiaľ?
– Zo Slovenska.
– A to je kde?
– V Európe. (Starší muž múdro a úctivo prikývne. Pred sebou má ohromné množstvo jedla na troch táckach).
– Ty si budhista?
– Nie.
– A čo si?
– Ja som… ale to je jedno. Radšej mi povedz, prečo máš toľko jedla? To chceš všetko zjesť?
– Vieš, súčasťou budhizmu je askéza. Keď sa idem postiť, vždy si predtým trochu doprajem.

U domácichNa ulici ma zastavujú ľudia.
– Hej, cudzinec, kam ideš? Odveziem ťa svojím skútrom.
– Ďakujem, netreba. Idem len tak, pred seba. A prečo ma vlastne chceš odviezť?
– No, len tak. Ale ja nechcem peniaze! Stačí, keď sa trošku porozprávame.
Stretnem aj zopár bielych. Prišli sem, ako inak, za dievčatami tohto regiónu, ktoré sú vraj chýrne, a to najmä v baroch a nevestincoch. Zlé jazyky tvrdia, že vlastne vôbec nie sú chýrne, len lacnejšie a zúfalejšie, ako kdekoľvek inde.

Nedáva to zmysel. Naozaj neviem, prečo som začal práve tu. Jednej horúcej noci som vystúpil z autobusu pri tichom nástupišti, ruksak naložil na tuk-tuk znudeného dedka a jeho prdkajúcim vozidlom sa dal odviezť do hotela na brehu rieky. Všetko, čo som o tomto mieste potreboval vedieť, som zistil už počas onej nočnej jazdy a nasledujúce dva týždne mi k tomu nepridali ani mäkké f. Možno to však nebola náhoda: letargia thajského vidieka mohla byť pokusom vyvážiť môj vlastný nepokoj, ktorý mojich európskych známych uvádzal dlhé týždne do rozpakov, a priviesť konečne svet do rovnováhy.

Bangkok, brána do juhovýchodnej Ázie

Bangkok header

Socha ležiaceho Budhu26. novembra 2007, tri dni po našom príchode do Bangkoku, odchádza náš hostiteľ Michael. Ostáva nám jeho miniatúrny byt plný filmov a fotografií, horúce ulice. Postupne si privykáme na celkom odlišných ľudí a novú kultúru. Hlučných, bezprostredných Latincov vystriedali vždy usmievaví, uzavretí Thajčania, ktorých správanie si možno veľmi ľahko pomýliť s akousi poddajnosťou – veľká chyba. V ázijských kultúrach je veľmi silný kultúrny aspekt „života s tvárou“, tj. akejsi masky správania a výzoru, ktoré nie je slušné snímať na verejnosti. Všetko, čo je dôležité, sa deje vo vnútri. Ľudia na seba na uliciach veľmi nekričia. Keď sa už začnú hádať, buď pokojne argumentujú, alebo sa neraz rovno pobijú. Výbuch emócií tu často prechádza v náhlych výbojoch a pre cudzincov býva taký nečakaný, že si ho je ťažko vysvetliť. Tento typ správania mi spôsobuje nemalé problémy a je to umocnené našim dlhým pobytom v Latinskej Amerike, ktorej celkom odlišná kultúra každodennosti nám už akosi prirástla ku koži. Ak vás v Thajsku na ulici oslovuje predavač, robí to nenásilne, ale neuveriteľne otravne. Najlepšie je ho ignorovať, alebo trpezlivo a s úsmevom odmietať. V Latinskej Amerike vás pri podobných situáciách ťahajú za ruku a kričia cez celú ulicu, ale priateľské „choď do riti“ takmer vždy zaberie. Ak vás však tu predavač naštve a poviete mu „choď do riti“, môžete očakávať škálu reakcií od hysterického ziapania cez hádzanie predmetov, až po fyzický útok. Podľa miestnych hodnôt sa k vám on správal v rámci slušnosti a vy ste odpovedali hrubým, arogantným správaním a bodka. Z nášho európskeho uhla pohľadu to skôr vyzerá ako najobyčajnešia agresivita, vytesňovaná spoločenskými normami. Znie to ako freudizmus, však?!

Bangkokské uliceBangkok trpí extrémnymi dopravnými zápachami. Mesto je každé poobedie zovreté nekonečnými radmi automobilov, ktoré sa predierajú cez bulváre rýchlosťou slimáka. Pokiaľ sa dá, rezignujeme z hromadnej dopravy a taxíkov. Cesta pešo do centra trvá čosi menej ako hodinu, radi si vychutnávame nekonečné trhoviská, motorizované trojkolky-taxíky zvané tuk-tuk, usmievavých ľudí a všadeprítomné obrazy thajského krátkozrakého kráľa. Jeho kult siaha do každého mesta a každej domácnosti, nájdete ho na sochách a bilboardoch, na tričkách a rodinných obrazoch. Na fotkách vyzerá ako učiteľ zo základnej školy, má vždy dobrácky úsmev a imidž otca národa, hoci na svedomí má masové vraždenie islamistov na juhu krajiny spred niekoľkých rokov a tiché policajné represie.

Čínska štvrťJedného večera prechádzame po únavnom dvojhodinovom kráčaní do čínskej štvrte. Vonku sa stmieva; je to čas, keď vidíte najviac z každodenného života obyvateľov miest. Tak, ako všade v trópoch tretieho sveta, ľudia trávia svoj voľný čas na uliciach. Každé dvere sú otvorené a môžeme tak podrobne vidieť vnútrajšok domov, ich majitelia zatiaľ vysedávajú na pletených stoličkách rovno na chodníku a počúvajú vreckové rádio. Neopakovateľný, nádherný horúci svet, kde je kolektívny život neoddeliteľnou súčasťou človeka. S našim západným individualizmom sa nám bridí sedieť v rušnom meste pred domom na svojej ulici, jesť večeru a pozorovať pritom okoloidúcich, pre väčšinu sveta je to, naopak, spôsob, ako sa priblížiť, ako obcovať s celou tou riavou ľudstva, na ktorej stojí a padá aj naša individuálna existencia. V každom druhom vchode je maličká rodinná reštaurácia. Akékoľvek jedlo sa tu pripravuje priamo pred vami, pretože thajská kuchyňa, právom považovaná za jednu z najchutnejších na svete, je založená na jednoduchej príprave a vždy čerstvých ingredienciách. Tieto reštaurácie najčastejšie slúžia len niekoľkým „štamgastom“ z okolitých vchodov, pretože nikde inde na svete nenájdete také obrovské množstvo stánkov s jedlom a reštaurácií; konkurencia aj ponuka je vražedná. Najesť sa tu dá doslova za pár halierov, podáva sa všetko od vegetariánskych jedál cez mäso a polievky, prílohou je vždy ryža alebo ázijské cestoviny. V Thajsku je jedlo vždy dobrou témou na rozhovor a pri náhodnom stretnutí miestnych obyvateľov je časté oslovenie „už si niečo jedol?“

BangkokKeď sa dostávame do čínskej štvrte, je už tma, ulice sú však osvetlené tisícmi neónov. Čínske štvrte sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých ázijských miest a obchodný duch Číňanov tu pulzuje v maličkých krámikoch, obchodoch s klenotníctvom a čudesnými potravinami, ktorých účel poznajú len čínski kuchári. Prechádzame okolo prázdneho „zlodejského trhu“, ktorý tu funguje už dlhé storočia a svojmu názvu vďačí za fakt, že ak vám v Bangkoku niečo ukradli, neraz ste to tu mohli opäť nájsť a odkúpiť; samozrejme, všetko malo svoju cenu. Bangkok je jedno z posledných miest, kde sa ešte vskutku zachoval duch čínskej štvrte. Sú tu krásne starobylé koloniálne budovy s čínskou architektúrou a farbami, uzučké ulice a budhistické chrámy. Každá rodina má vlastné obetné miestečko pred vchodom a horia tu voňavé tyčinky. Nič podobnej veľkosti už v Číne neexistuje. V Číne sa za históriu hanbia; nie je tam takmer nijaká pamiatková starostlivosť a dnešný modernizačný boom zabil obrovské množstvo neoceniteľných architektonických pamiatok. Kvôli olympijským hrám boli v Pekingu zrovnané so zemou celé starobylé štvrte a keď sa náhodou vyberáte na tento celosvetový triumf dopingu a korupcie, skúste si aspoň na moment predstaviť, že na mieste megalomanského štadióna kedysi stáli úhľadné ulice so zeleňou, žltomodré domčeky s krátkymi strechami a na miestnom trhu sa dali kúpiť veci, o akých sa supermarketom ani nesníva.

Kráľovské paláceIné dni kráčame okolo centra. Navštevujeme komplex kráľovských chrámov a palácov, ozdobených pompéznymi sochami a klenotmi. Miestni otravovači, nehanební klamári, sú ochotní predať nám čokoľvek za akúkoľvek cenu. Ideme ďalej, míňame budhistických mníchov, ktorí so svojimi oranžovými tunikami pomaly kráčajú cez ulicu, akoby sa ich okolitý svet ani netýkal. Okrem budhistických chrámov vidieť na uliciach hinduistické sochy, je tu niekoľko mešít a keď prechádzame cez impozantnú rieku Chao Phraya, v diaľke sa črtajú i vežičky kresťanského kostola. Bangkok, to je miešanina východných kultúr a náboženstiev, západného vplyvu a samozrejme, samotného Thajska, ktoré si počas storočí nezávislosti udržalo svoju vlastnú, originálnu tvár. Tá začína miznúť až teraz, pod tlakom peňazí a nivelujúceho priemyslu masovej turistiky.

Bangkokská riekaRieky v Bangkoku sú osobitnou kapitolou. Okrem Chao Phraya, ktorú brázdia riečne tankery, vždy preťažené obrovským nákladom, sú tu desiatky kanálov. Rieky sú jediným únikom od permanentného dopravného kolapsu a každý splavný tok sa využíva ako mestská hromadná doprava. Je to samozrejme vynikajúci nápad a rád by som niekedy videl, ako premáva rýchla, ľahká loď po Dunaji v Bratislave medzi centrom, Karlovou Vsou, Devínom a povedzme územím pri Slovnafte. V Bangkoku nastupujeme do štíhlych člnov a v tlačenici prechádzame okolo riečnych ulíc, chudobných enkláv so všadeprítomnými kvetináčmi a bicyklami. Niet tu slumov; vidieť, že väčšina ľudí žije skromný život na pokraji chudoby, ale nevidieť nič, čo by sa len z diaľky podobalo hrozným zahnívajúcim favelám v Južnej a Strednej Amerike. Žobráci dostávajú najesť, lebo také sú tu obyčaje; zlodeji sú všade, ale šanca lúpežného prepadnutia je prakticky nulová. Ulice sú bezpečné a pokojné; na jednu z nich vystupujeme z pasažierskej loďky a hneď za rohom sa končia skromné domčeky s tropickou vegetáciou a prechádzajú do mrakodrapov, nadpodlažných diaľníc, rýchlovlakov a nákupných centier. Je to opäť úplne odlišná tvár Bangkoku; nič, čo máme doma, sa ani z diaľky nepribližuje najmenšiemu nákupnému centru, aké tu nájdete.

BangkokV nákupných centrách majú všetko, čo v Európe a navyše lacnejšie; je tu obrovské množstvo vecí, ktorých u nás niet. Thajčania sú fanatickí nakupovači. Večer z komerčnej štvrte odchádzame domov mestským rýchlovlakom, ktorý sa vznáša ponad diaľničné viadukty. Mám nereálny pocit, akoby som sledoval japonskú mangu: supermoderné ázijské mesto, ktorým prechádzam na úrovni desiateho poschodia mrakodrapov, stojacich všade okolo nás. Nad nami osvetlené veže, siahajúce do závratnej výšky, pod nami husté siete mestských diaľníc, červených svetiel pomaly smerujúcich vpred. Kdesi dole je život, na chodníkoch sedia ľudia v prútených stoličkách a jedia večeru, držia sa za ruky gejovia, je tam špina a zároveň vôňa pečených cestovín. Som kdesi medzi každodennými útrapami chudobných na zadných tmavých uliciach a vysvietenými kanceláriami tam hore. Viem, že ani do jedného sveta nepatrím. Som turista, pozorovateľ, ktorý platí za to, že sa môže pozerať, že realita okolo neho je len animovaným filmom so silnou zápletkou. Neviem, dokedy. Takáto neosobná je naša posledná noc v Bangkoku.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Thajsko » Bangkok

Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Lima a odchod z Peru

V Lime sme strávili jeden zbytočný deň a noc v hosteli, akému sa vždy snažíme vyhýbať. Plný mladých Európanov a Američanov, pre ktorých cestovať znamená zabávať sa. Na stene vestibulu stojí týždenný plán aktivít pre unudených. Na konci každého dňa je žúr v inom pajzli. Pripojte sa a váš voľný čas sa stane záležitosťou expertov.

V Lime sme nenašli nič zaujímavé, len bezhlavú miešaninu architektúrV tomto obrovskom meste som nenašiel jedinú ulicu ani budovu, ktorá by stála za zmienku. Domy sú nalepené jeden na druhý bez ohľadu na vek a vzhľad, ulice sa stretávajú v pravých uhloch a navzájom sa na nerozoznanie podobajú. Je tu chladno a pobrežie ovládla niekoľkomesačná vrstva hmly, miešajúca sa so smogom. 5. septembra nasadáme na ďalší diaľkový autobus a opúšťame peruánske hlavné mesto, smer Ekvádor. Spoločnosť opäť zabudla na vegetariánske jedlo, hoci stewardka mi pred odchodom pokojne klamala do tváre, že všetko dôkladne skontrolovala a netreba sa obávať.

Zdá sa, že sme obaja vytriezveli; ja od hladu a stewardka od strachu o prácu, keď som ju požiadal o jej meno kvôli sťažnosti. Dvanásť hodín po odchode z Limy tak autobus zastavuje na nočnej diaľnici pri akejsi rodinnej reštaurácii a všetkých šesťdesiat pasažierov musí počkať, kým pripravia vegetariánsku večeru pre dve osoby. Cítim sa ako hlupák, ale na druhej strane, zaplatiť plnú sumu za lístok a pritom počas tridsaťhodinovej jazdy hladný pozorovať ostatných pri jedle, to nie je nič príjemné.

Peruánsko-ekvádorská hranicaNa druhý deň na obed pristávame na hraniciach pri pobreží, tentoraz tropickom. V zadúšajúcej horúčave prechádzame na druhú stranu a naša krátka peruánska epizóda tak dostáva výstupnú pečiatku. Peru bola príjemná krajina. Ľudia i infraštruktúra sú dobre pripravení na každý turistický autobus, ktorý tu zastaví. Bola to očakávaná zmena po Bolívii, kde sa žije a cestuje neporovnateľne zložitejšie. Na druhej strane, trošku mi tu chýbala autenticita a neskazení ľudia, ktorí v nás vidia čosi viac, ako len chodiace peňaženky. Je to však krásne a priateľské miesto na objavovanie a hoci sme tu videli tak málo, ťažko sa to bude zabúdať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Severné Peru

Machu Picchu

Ollantaytambo28. augusta 2007 nastupujeme v akomsi zadnom dvore do autobusu a mierime do ťažko vysloviteľného mestečka Ollantaytambo. V Peru, ako aj v niekoľkých iných juhoamerických štátoch má každá dopravná spoločnosť vlastné autobusové stanice, alebo aspoň čosi, čo sa na ne podobá. Často je to práve zadný dvor nejakého rodinného domu, alebo jednoducho parkovisko kdesi na mestskej ulici. V prípade, že mesto má centrálnu stanicu, cestujúci musia väčšinou platiť osobitné vstupné za právo nastúpiť tu do autobusu.

Cestou na Machu Picchu Autobus je plný dedinčanov a ledva sa pohneme, vstane akýsi zabávač. Nasledujúcu polhodinu nám dáva hádanky, rozdáva cukríky atď. Samozrejme, na konci vyzbiera peniaze – ukazuje sa, že cukrík stojí 50 centov. Hneď po ňom preberá štafetu seriózna pani s taškou od laptopu, v ktorej má univerzálny liek za 2 soles. Je nudnejšia, ako zabávač pred ňou. Začína mužskými problémami so spaním a žalúdočnými parazitmi; prechádza ku materniciam a vagínam, čím získava moju zaslúženú pozornosť, ale hneď nato mení tému na detské kožné plesne a pomaly zaspávam. Ľudí v autobuse, ktovie prečo, liek na všetky vymenované choroby príliš nezaujíma, ba čo viac, pánko v strednom veku, sediaci predo mnou, si jeden uchmatne bez zaplatenia.

Ranné Macchu Picchu je zahalené v hmlách V mestečku Urubamba, zabudnutom v horskej doline, meníme spoj a napokon vystupujeme v Ollantaytambo. Všade okolo sú lesy a inkské ruiny, dedina je už celkom pohltená turistickým ruchom. V jednej z desiatok reštaurácií absolvujeme typickú juhoamerickú pizzu, ktorá takmer vždy obsahuje cesto, v strede ešte stále zamrznuté a odporný sladkastý syr. Snažíme sa zabiť čas do večerného vlaku a nie je to také jednoduché, pretože všetky atrakcie z okolia Cuzco vyberajú neuveriteľne vysoké vstupné. Boli by sme blázni, keby sme vystúpili na tieto ruiny na 30 minút a zaplatili toľko isto dolárov, ale evidentne je tu dosť turistov, ktorým to neprekáža.

P8292708.jpg Večerný vlak je najlacnejší dopravný prostriedok a zaplní sa do posledného miesta. Onedlho už vystupujeme v meste Aguas Calientes; je stisnuté strmými horami a leží priamo pod Machu Picchu. Mesto je samo osebe neuveriteľne škaredé a predražené, skladá sa výlučne z hotelov a reštaurácií. Vyzerá, akoby bolo postavené zo všetkého, čo bolo akurát poruke: luxusné reštaurácie sú obité vlnitým plechom či dokonca kartónmi a ani na sekundu nemáte pochybnosti, že vaše peniaze sú jediný dôvod, prečo sa tu hýbe aj posledná húsenica.

Päť storočí ležalo zakryté džungľou v strmých a neprístupných horách Na druhý deň skoro ráno berieme prvý autobus na Machu Picchu. Dvadsaťminútová cesta stojí 12 dolárov, napokon však stojíme na vrchole smrteľne strmého svahu a prechádzame bránami monumentu (vstupné = 40 dolárov). Štíty sú v oblakoch, pomaly sa pred nami otvára výhľad na zabudnuté mesto, ktoré Inkovia opustili z neznámych dôvodov. A až do 20. storočia o jeho existencii netušil takmer nikto. Bolo to sídlo kráľa a nachádzajú sa tu absolútne skvosty inkskej architktúry. Množstvo budov sa skladá z dokonalých, precízne opracovaných kameňov a technológia ich skladania ich predurčuje prežiť takmer každé zemetrasenie.

Stratené mesto Inkov a  štít Huayna Picchu Machu Picchu je obrovské. Ráno sme tu takmer sami, prechádzame sa okolo desiatok ruín budov lemovaných trávou a kvitnúcimi stromami, okolo chrámov a námestí. V momente, keď som toto miesto uvidel, pochopil som, že moja počiatočná nechuť voči jeho aure turistického no. 1 v južnej Amerike, voči reputácii jedného zo siedmych divov sveta a ostatným prívlastkom slizkého turistického priemyslu, bola zbytočná a detinská. Machu Picchu je absolútne výnimočné miesto bez ohľadu na množstvo lenivých turistov vo všetkých tých zájazdoch, ktoré ho zaplavia okolo poludnia a o dve hodiny zmiznú na svoj zaslúžený obed.

V stratenom meste Inkov Celý deň tu ohromení lozíme po ruinách a kopcoch, hmlu strieda dážď a slnko, kráľovské mesto nám ukazuje všetky svoje tajomné tváre farieb a odtieňov. Navečer sa vraciame dole, skoro ráno na druhý deň opäť nastupujeme na vlak inštitucionalizovanej mafie zvanej Peruánske železnice a vystupujeme v Ollantaytambo. Čaká nás tu zo dvesto taxikárov, pripravených zobrať nás na koniec sveta; my vďačne nastúpime do otlčeného dedinského autobusu a ranné slnko nás už víta pri starobylej katedrále v Cuzco.

Po ďalších dvoch dňoch v tomto krásnom, priateľskom meste napokon nastupujeme do diaľkového autobusu. Spoločnosť nám už tradične zabudla pripraviť vegetariánske jedlo, ktoré sme si objednali, no stewardky sa sľúbia polepšiť a 3. septembra vyrážame krkolomnou horskou cestou do hlavného mesta Lima.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Machu Picchu

Dole prúdom Amazonky

Plavba riekou AmazonNaša cesta pokračuje: prichádzame do prístavu a naloďujeme sa na loď Amazonia StarNáš zážitok na Amazonke sa však tým ešte nekončí. 11. apríla sa naloďujeme na riečnu loď Amazonia Star a odrážame od brehov Manaus smerom na východ, po prúde Amazonky. Našim cieľom je ďalšie riečne mesto Santarém, vzdialené okolo 800km. Samozrejme, na Amazonke nie je nič také jednoduché. Nalodíme sa o jedenástej dopoludnia, hodinu pred plánovaným odchodom, no o ôsmej večer loď ešte stále stojí na svojom mieste v prístave! Začína nám byť jasné, že majitelia lode majú trochu iné priority, než je preprava osôb.

Takmer všetci pasažieri sme natlačení v jednej miestnosti s rozmermi 20×10 metrov. Myslím tým niečo okolo 300-350 osôb každého veku a pohlavia. V miestnosti doslova nie je priestor na nič iné okrem hamakov. Visia za sebou v niekoľkých presných radoch; keď ležíte v tom svojom, lakťami sa akurát dotýkate svojho suseda. Cesta na toaletu, alebo vôbec zmena ležiacej polohy, vyžadujú veľa trpezlivosti od vás aj vašich susedov.

Naši spolucestujúci. V jednej spálni cestuje namačkaných 300 a viac ľudíLoď sa napokon večer pohýna a nasledujúce dva dni trávime všetci v detskom kriku a chrápaní starcov, v neuveriteľnej permanentnej mäteži tiel a v hygienických podmienkach, nad ktorými by každý „správny Európan“ od hnusu nahlas pregĺgal.

I napriek tomu, cestu sme si obaja nesmierne užívali. Mali sme možnosť zažiť to, čo bývalo úplne bežným spôsobom prepravy v minulých storočiach. Naša loď bola totiž očividne v prvom rade určená na prepravu nákladu, nie ľudí.

Napokon vystupujeme z lode. Pohľad na luxusný jachtársky rezort Alter do ChaoTí, ktorých sme tam však stretli, boli nesmierne priateľskí a žičliví. Už po prvom jedle nás všetci poznali, keď sme si na ich údiv a zdesenie nakladali suchú ryžu, odmietali varené kura s párkom a vyslovovali to čudné slovo „vežetarianus“. Dva dni na Amazonke, to je hnedá riečna voda v kohútikoch zasvinenej hromadnej kúpeľne, zápach môjho potu, rozširujúci sa kožný zápal na ruke, prdy a chrchle susedov.

Neskutočné, rovníkové východy a západy slnka nad obrovskou Amazonkou, dlhé hodiny státia v prístavoch a skrivené chrbty nosičov nákladu, lebo mechanizácia do tohto vzdialeného kúta sveta ešte stále nedorazila. Väčšina ostatných cestujúcich pokračuje až do samotnej delty, ďalšie tri dni na palube. Úprimne im nezávidím.

Naši spolucestujúciMy tú istú cestu prechádzame lietadlom za päťdesiat minút. Odlet z takmer dedinského letiska v Santarém pripomína čosi ako rodinnú oslavu na autobusovej stanici vo Veľkom Krtíši: odbavovací pracovník nám najprv predstaví všetky svoje kolegyne. Následne prechádzame cez ochranku v podobe dvoch distingvovaných dám v strednom veku; hanblivými otázkami sa uistia, že so sebou nemáme zbrane ani nijaké nebezpečné predmety. Cesta ku lietadlu vedie kríkovou alejou vrúbenou náučnými drevenými stĺpmi nesúce nápisy ako „v lietadle prosíme nefajčiť“, „používajte bezpečnostné pásy“ a pod.

Lietadielko sa napokon unavene rozbieha po letiskovej dráhe a Amazonka nám daruje svoj posledný, najúchvatnejší východ slnka z výšky niekoľkých kilometrov. Rómeo a Júlia by zaňho obetovali i posledné groše, my sa len k sebe túlime a ospalo klipkáme očami.

Kontextové odkazy:

Video – brazílska Amazonka

Fotogaléria Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.

 

 

Havana

Havana úvod

Prvé ráno v Havane a prvý pohľad z oknaKuba sa nám okamžite prilepí so spoteným tričkom na telo: stojíme v nevľúdnej hale pred colnou kontrolou, ľudí pred nami vybavujú pomaly a dôkladne. Cigaretový dym okolo nás sa dá krájať; pomaly postupujeme v rade a nebezpečne sa blížime k väzenským okienkam a bielym nemocničným dverám. Je 11. február 2007. Sme na rade.

Colníčka je mladá a pekná; po sérii absurdných otázok v lámanej angličtine, mierených do všetkých zákutí môjho súkromného života, ešte naposledy napína sily a žiada ma o neexistujúci spiatočný lístok. Odkazujem ju na neexistujúcu webovú stránku s nanajvýš pochybne znejúcim číslom rezervácie, ktoré jej i napriek protestom vyhláskujem v angličtine.

Centrálna budova kubánskej vlády je kópiou Bieleho domu v USAŽena sa stáva po zmienke o internete krajne nervózna. Keď ju nútim, aby si zapísala moju webovú adresu a mail (rozdiel medzi nimi sa snaží bezúspešne pochopiť), vstáva zo stoličky a žiada ma, aby som odišiel. Vchádzam do ďalšej haly, cez ďalšiu kontrolu (prichádzam o jablká a tortillu), ešte jednu kontrolu (prichádzam o pas) a okamžite na to ďalšiu kontrolu, kde na chirurgickom stole skúmame obsah mojej batožiny.

Colníka, ktorý tentoraz vyzerá, akoby mal dvanásť rokov a každé ráno si nalepoval otcove falošné fúzy, zaujmú len dve veci. Prvou je lesklý rozkladací cestovný šach, ktorého dizajn ho úprimne fascinuje; druhou vecou je poľský filozofický magazín „Politická kritika“. Krv mi okamžite zamrzne v žilách. Tento brilantný časopis uverejňuje aj odvážne umelecké projekty, v tomto čísle fotografie z rôznych vojenských konfliktov a občianskych nepokojov. Čo je ešte horšie, na posledných stranách sa na vás usmievajú šiesti mužskí obyvatelia centra Havany, ktorí s radosťou súhlasili, že za dvadsať dolárov budú onanovať priamo do objektívu. Colník sa však zastavuje pri čierno-bielych holých zadkoch akýchsi mexických robotníčok, vracia mi knižku a oslovuje ďalšiu obeť.

Napokon dostávam i svoj pas a vychádzame von; po tvárach nás udiera vlhká, lepkavá, smradľavá horúčava februárovej noci. Taxík nás vezie prázdnymi bulvármi; stretávame len málo áut, zato čoraz viac bilboardov a nápisov na stenách. Snažia sa predať len jeden produkt: Fidela a jeho revolúciu. Usmievavý, dobrácky Dedo Jozef z plagátov však ničím nepripomína vychrdnutého mrzkého starca v zaprdených šuštiakoch značky adidas, ktorého som naposledy vídaval v televízii. Ja osobne som však šťastný, že sme dorazili načas a ešte dýcha.

V uliciach Habana ViejaBulváry sa pomaly zužujú a zhusťujú, prechádzame stredom mesta. O chvíľu už vstupujeme do samotného srdca Havany, do neuveriteľne ošarpaných, neskutočne smradľavých, nádherne ukričaných a predovšetkým, najpríťažlivejších a najneopakovateľnejších, úzkych ulíc starého mesta (Habana Vieja).

Jeho útroby sú plné blata a odpadkov; stúpite tu do lajna konského, zmiešaného s ľudským, psačím a ktoviečím ešte; na hlavu vám môže spadnúť tehla z prekrásnych, rozpadávajúcich sa domov, ale aj vedro horúcej vody. Kubánci vás prevalcujú svojim krikom a spevom. Za nezmyselne vysokú cenu vám vtisnú čosi, čo ste nikdy nepotrebovali a ešte si vypýtajú sprepitné. Vy ich za to budete zajtra zdraviť na ulici, akoby ste boli starí známi. Napriek tomu, ráno sa zobudíte s vysušeným jazykom, smradľavým dychom a prázdnou fľašou rumu značky Havana Club: potrasiete hlavou a opäť vyrazíte do tých nádherných ulíc, do kostolov, trhov a cez davy turistov, vedených žoviálnymi sprievodcami s falošnými visačkami na prsiach.

Havanské zátišieV Havane trávime niekoľko dní; náš penziónik má terasu, priamo susediacu s jedným z desiatok ministerstiev. Ministerstvo sa neodlišuje od svojho okolia, ktoré vyzerá ako po ľahkom údere taktickej nukleárnej hlavice: časť okien nemá sklá alebo z nich vysia len črepy, odvšadiaľ opadáva omietka a rýny visia v povetrí i napriek gravitačnému zákonu. Jedinou známkou výlučnosti sú tu zhrdzavené krabice klimatizácií a zhustené policajné hliadky na rohoch.

Ápropos, policajti. Havana, rovnako ako každé kubánske mesto, je ich plná. Stoja takmer na každom rohu, vo všetkých možných uniformách. Vďaka tomu sa my, turisti, môžeme cítiť tak bezpečne, ako nikde inde v štátoch Latinskej ameriky (už ani nehovoriac o Spojených štátoch). Úplne inak to však cítia samotní Kubánci: policajti sa k nim správajú neuveriteľne povýšenecky, pri dôkladnejšom pozorovaní si všimnete rovnaké šikanovanie, aké je typické pre všetky diktatúry, zrastené so svojimi ozbrojenými zložkami.

Havana má čosi do seba, však?!V prvých dňoch nášho pobytu sa snažíme nájsť okrem iného aj internet. Nie je to jednoduché. Tak, ako so všetkými vecami, ktoré začali na Kube existovať až po Fidelovej revolúcii, pripojenie na internet je tu neraz zložitá záležitosť, vyžadujúca vytrvalosť a trpezlivosť. Ani jedna z týchto cností sa vám napokon nevyplatí; cena je taká vysoká a rýchlosť pripojenia taká nízka, že nakoniec rezignujete a svoje peniaze investujete oveľa múdrejšie do kubánskeho rumu. Prietok dát napokon obmedzuje i samotná kubánska vláda, v snahe kontrolovať obsah informačných tokov, prúdiacich medzi Kubou a zbytkom sveta.

Ešte pred niekoľkými rokmi bolo podľa správ cestovateľov na Kube problémom nájsť vôbec ako-tak zásobený obchod, aby ste nemuseli byť závislí od smiešne predražených turistických reštaurácií. Naša vegetariánska kalvária je už dnes na Kube o čosi lepšia. Vláda medzičasom začala s novým valutovým obeživom „pesos convertibles“, ktorá pri nákupe luxusnejších tovarov nahradila americký dolár. Ide teda o čosi veľmi podobné našim niekdajším bonom, ktorými sa platievalo v tuzexe.

Na havanskom MalecóneZnamená to že všetko, čo bolo a naďalej ostáva pre drvivú väčšinu Kubáncov úplne nedostupné, napríklad záchodové misy alebo koberec, si tak dnes už aspoň možno vôbec kúpiť, aj keď za ceny, porovnateľné s najdrahšími krajinami EÚ. Kuba je pre nezávislých cestovateľov skutočne drahou destináciou, ale aspoň sa zvýšila dostupnosť produktov ako je maslo, syry alebo fľašková voda. Vegetariáni to majú o to horšie, že dokonca aj v súkromnom ubytovaní nad vami domáci neraz pokrčia plecami, hoci nakoniec sa vždy nájde nejaké jednoduché exotické jedlo, ako koreň z yuky na cesnaku, vyprážané banány, alebo aspoň tradičné „arroz con frijoles“ (ryža s fazuľou).

Na Kube nájdete i čoraz viac súčastí západného konzumného života. Pamätáte si na heinekenovskú dotieravú reklamu, podľa ktorej je ich pivo na Kube striktne nedostupné už päťdesiat rokov? Nuž, neverte marketingu. Nájdete ho tu ľahko, predražený a rovnako mdlý, s umelohmotnou penou a kyslastou pachuťou na jazyku, ako ho poznáme z domu.

V HavaneProblémy so zásobovaním má Kuba i napriek tomu stále. Vďačí za to svojmu veľkému severnému bratovi, ktorý od prezidentúry George W. Busha stále zostruje už i tak neuveriteľne nehorázne a nespravodlivé embargo. USA čoraz viac obmedzujú snahy o zásobovanie i základnými predmetmi dennej spotreby, ale aj liekov (!), potravín a naposledy aj výmenných vzdelávacích programov, učebníc a pod. Napriek tomu, Kuba stále pulzuje životom a Spojeným štátom ukazuje vztýčený prostredník.

Po niekoľkých dňoch v Havane sa napokon stretávame i s istým našim internetovým kubánskym kamarátom. Pozýva nás navečer k sebe domov. Je práve svätého Valentína; zásobujeme sa teda tekutinami a vyrážame do inej časti mesta. Ideme po známej pobrežnej promenáde Malecón, cez čínsku štvrť, v ktorej už nenájdete nijakých Číňanov, cez novšie a honosnejšie štvrte, až k uliciam s nízkymi domčekmi a skromnými bytmi. Stretla sa tu hŕstka domácich a ďalší cestovateľ, Rodrigo z Čile. Rodrigo sa práve smrteľne zaľúbil do istej Slovenky, ktorú stretol na svojich kubánskych potulkách. Jeho smútok z rozchodu teda zapíjame rumom a pivom; Kubánci kontrujú výbornými jedlom a historkami zo svojho neľahkého života.

Iskričky, alebo pionieri?Onedlho nato nechávame Havanu svojmu osudu. Odchádzame ráno, keď sa ešte iskričky a pionieri nepokojne mrvia v posteliach a proletári všetkých farieb sa vášnivo spájajú s proletárkami. Len znudený Che, nápadne podobný Ježišovi Kristovi a hrdinom z telenoviel, nás podozrievavo pozoruje z vyblednutých bilboardov cestou na stanicu.