Fotoreportáž z Belize: od gangsterských slumov po koralové ostrovy

Hranica medzi Guatemalou a Belize je presne taká, akú nájdete všade v Strednej Amerike: smrad, špina, neustály zhon a po zuby ozbrojení vojaci, ktorí vidia všetko, len nie pašerákov a zlodejov všade okolo nás.

Cestou na hranicu
Typická stredoamerická hranica plná špiny, vekslákov a drobných zlodejov

 

Skupinka Amišov sa bojazlivo drží pri sebe a nespúšťajú zrak zo svojich žien. Ich kroje a správanie ich odlišuje od atmosféry Strednej Ameriky ešte viac, ako biela farba pokožky a pehy. Je to sekta žijúca tradičným roľníckym životom 19. storočia, odmietajú výdobytky civilizácie a držia sa z ďaleka od miestnych ľudí aj turistov.

Po ceste naprieč Belize ich uvidím niekoľkokrát, ako na osamelej zastávke kdesi v savane nakladajú veci do autobusu, kohosi vítajú alebo sa sním lúčia. Ako vidieť, sami pochopili, že stokilometrové vzdialenosti sa viac oplatí prejsť v autobuse ako vozom, hoci používanie moderných nástorjov považujú za hriech.

Belizskí Amišovia si vyšli na výlet do Guatemaly
Belizskí Amišovia na výlete do Guatemaly

Hlavné mesto Belize Belmopan pripomína slovenskú dedinu; v celom Belize žije spolu len 300 tisíc ľudí. Väčšina z nich obýva dediny roztrúsené na pobreží alebo Belize City, do ktorého smerujem ja.

Niekoľko ďalších hodín autobusom po rozbitej ceste, palmové lesy a roztrúsené dedinky. Pristupujú hispánski dedinčania, mlčanliví mayskí domorodci a hluční černosi. V Belize sa hovorí zmeskou angličtiny a španielčiny, z ktorej by zošalel každý lingvista.

V krajine je navyše obrovská komunita z južnej Ázie a blízkeho východu – Libanončania ovládli drobné obchodíky a reštaurácie. Dodáva to tejto zvláštnej krajine ešte viac farieb, ale aj zmätku a etnických problémov. Ich integrácia takmer nefunguje a otvorená politika vlády voči prisťahovalcom ostro kontrastuje s jej neschopnosťou riešiť etnické getá a konflikty s rasovým pozadím.

[Not a valid template]

Napokon, tesne po zotmení, vystupujem v Belize City. Mesto vyzerá ako jeden veľký slum; beriem taxík a prichádzam do svojho malého hotela, ktorý je obohnaný žiletkovým drôtom. Hneď po prvej vychádzke po ulici pochopím, že majitelia veľmi dobre vedeli, čo robia.

[Not a valid template]

Belize City je nebezpečné miesto na život. Je to nebezpečné miesto aj na prechádzanie, kupovanie vody a hľadanie reštaurácie. Okamžite ako vyjdem zo zamrežovaného hotela na nočnú ulicu, svoje rozhodnutie oľutujem. O pár metrov ďalej ma napadne svokra divokých psov, ktoré odoženie len spŕška kameňov a lesknúca sa čepeľ môjho noža. Ešte jedna chyba a zablúdim do bočnej uličky, v ktorej sa za mnou rozbehne niekoľko černošských výrastkov: „Get the fuck out of our neighborhood, white motherfucker!“ (Zmizni z našej štvrte, biely skurvysyn!)

[Not a valid template]

Majiteľ penziónu i s rodinou pochádza z Bangladéšu – typický príbeh utečencov, ktorí vo svojej vlasti všetko predali a vydali sa hľadať lepší život. Po ich prvom prekvapení, že som navštívil ich krajinu a dokonca sa mi páčila, začnú rozprávať o svojom živote tu. Muž v stredných rokoch napokon s povzdychom priznáva, že Belize sa ukázalo byť nočnou morou.

Šikanovanie a diskrimináciu za svoj bengálsky pôvod tu zažívajú každý deň; už niekoľko rokov vychádzajú von len v zamknutom aute, pretože vojny gangov a príležitostná kriminalita tu dosiahla apogeum. Belize City je tretím najhorším miestom v Strednej Amerike v počte vrážd na sto tisíc obyvateľov.

 

Belize City je jeden veľký smutný slum
Belize City je jeden veľký smutný slum

 

Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur

Na druhý deň odchádzam na ostrovy. Od momentu, ako vojdem do turistického prístavu, akoby som sa ocitol v inom svete. Turistické zájazdy tu vykladajú ležérne rodiny dovolenkárov; nikto ani netuší, že len jeden jeden blok odtiaľto práve niekoho zavraždili a policajti so samopalmi hliadkujú pásky s nápisom Crime Scene. Takéto je to jednoduché: stačí si kúpiť lístok za nejakých 20 dolárov a získate priepustku do tej druhej, exotickej časti Belize.

Na ostrovoch niet gangsterských grafiti s menami zavraždených mafiánov, povaľačov ani špina či bieda. Alebo áno?

[Not a valid template] [Not a valid template]

Na ostrovoch strávim niekoľko dní. Azúrové more, reggae hudba a pohodová atmosféra v ničom nepripomína Belize, aké poznám z pevniny. Na bielom piesku hlavnej ulice prechádzajú Američania a Európania s fľaškami piva a surfovými doskami a priateľská administratíva ostrova dokonca zakázala autá so spaľovacími motormi kvôli čistejšiemu vzduchu.

[Not a valid template]

Holič je priateľský chlapík s obrovským sáčkom marihuany, z ktorej si bezstarostne uštipkáva a ubaľuje džointy pre seba i svojho strýka. Tak ako všetci v Belize, miluje Boba Marleya a skôr ako sa dá do práce, musíme si spolu pozrieť dokumentárny film o živote reggae hviezdy.

[Not a valid template]

Keď sa napokon ku mne blíži s holou žiletkou, mimovoľne sa strhnem, ale oholí ma rutinným pohybom bez jediného škrabnutia.

[Not a valid template]

Naozaj sú belizské ostrovy takým bezstarostným rajom, ako sa to zdá na prvý pohľad? Miestni priznávajú, že veci sa j tu rýchlo menia k horšiemu. Najviac zo všetkého cítiť nárast počtu vrážd spojených s drogovými kartelmi, ktoré sem prenikajú z neďalekého Mexika. Kedysi mali na ostrovoch sotva pár vrážd ročne spôsobených v afekte. Dnes, na začiatku roka 2015, policajti riešia už štvrtú – všetky majú pozadie obchodu s drogami.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Postup býva spravidla podobný. Mexické kartely v okolí ostrovov zhadzujú z lodí balíky s kokaínom a marihuanou, ktoré potom na brehu zberajú na to určené osoby a posúvajú ich na ďalší transport. Ak ich však náhodou nájde skôr nejaký miestny, spravidla podľahne snom o rýchlom bohatstve a pokúsi sa ich predať na vlastnú päsť. O pár týždňov ho nájdu na pláži v plytkom hrobe.

V deň môjho príchodu našla ostrovná polícia v černošskej časti ostrova rozstrieľanú drevenú chatrč. Obchodníci s drogami sa prišli pomstiť svojmu bývalému pracovníkovi a dom mu rozstrieľali ako rešeto. Nebol doma; v dome zahynul jeho niekoľkoročný syn.

Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť Ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize

A potom sú tu ešte ľudia, ktorí do Belize ušli z civilizovaného sveta pred spravodlivosťou.

Ako Karol Mello. Stretávam ho na jednom z ostrovov. Blíži sa oproti mne vo svojom vozidle. Keď prechádza okolo, zdvihnem ruku a zakričím, Dobrý deň, pán Mello. Môžeme sa porozprávať? Mello okamžite zabrzdí a pozrieme si do očí. Ale to je už úplne iný príbeh…

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Panamské súostrovie v Karibiku – Bocas del Toro

Upršané ráno po príchode na karibské súostrovieNočný autobus z Panama City nás napokon vypľúva tesne pred brieždením na severozápadnom panamskom pobreží a kdesi v temnotách tušíme obrysy súostrovia Bocas del Toro. Zatiaľ sa len všetci turisti k sebe tisneme na zastávke, pretože začína tropický lejak a všetko naokolo sa zmení na riavu hnedej brečky. O polhodinu neskôr však sa však už ladne kĺžeme na vlnách Karibiku, míňame posledné rozpadávajúce sa chatrče na pevnine a tiché brieždenie nás nachádza na dohľad prvých ostrovov. Súostrovie Bocas patrí k najžiadanejším destináciám v Paname a trh s nehnuteľnosťami ich onedlho pohltí do cenových výšav, o akých sa nám môže len snívať. Rovnako ako Panama City a zopár ďalších miest v Paname a Kostarike, za tento investičný boom vďačia stabilnej politickej situácii a takisto faktu, že Strednú ameriku objavili americkí penzisti. Miesta sú atraktívne, bezpečné a neporovnateľne lacnejšie ako čokoľvek, čo si môžu dovoliť doma v Štátoch. Zvýšená publicita samozrejme láka záujem amerických investorov a postupne sa takéto miesta stávajú cieľom čoraz exkluzívnejších projektov; za desať rokov to tu bude pridrahé aj pre penzistov (nevraviac o domácich) a vystrieda ich prázdninujúca vyššia stredná vrstva Američanov.

Ostrov BastimentosZatiaľ to tu však všetko len začína. Luxusné apartmány so súkromnými plážami sú ešte len vo farebných magazínoch, kde lákajú kupcov, aby sa mohlo začať stavať. Na ich miestach sú v čase nášho príchodu prírodné rezervácie, dažďové lesy a nanajvýš drevené chatrče miestnych obyvateľov. Zatiaľ ich nikto nevyhadzuje z ich ostrovčekov, nikto ich neodrezáva od zásob pitnej vody a potravín ani pred nimi nezamyká prístav, aby sa dobrovoľne vzdali pozemkov. Sú to potomkovia afrických otrokov, ale aj nádenníkov z čias stavby panamského kanála. Ich jazyk je neopakovateľná miešanina angličtiny, francúzštiny a lámanej španielčiny, hovoria takmer s jamajským prízvukom a svet majú „na háku“ ešte viac, ako ich hispánski susedia z pevniny. Okrem afroameričanov žije na súostroví hŕstka pôvodných domorodcov a používajú vlastný nezrozumiteľný jazyk.

Koniec tropickej búrky v KaribikuKeď pristávame na hlavnom ostrove archipelágu a v jeho rovnomennom meste, deň ešte stále bojuje s šerom. Tu, pri Karibiku, práve končí hurikánová sezóna; každú chvíľu sa vracajú návaly dažďa a keď blúdime po spiacich uliciach, mám neskutočný pocit akejsi snovej pochmúrnej krajiny, v ktorej sa poriadok vecí obrátil na hlavu. Karibik počas hurikánov vskutku nie je tým najprívetivejším miestom na planéte, tým skôr, že palmy na bielom piesku, ohýbané pod nápormi silného vetra, pôsobia v tejto panoráme až nemiestne. Len málokto z nás navštevuje svoje obľúbené plážové destinácie na jeseň či v zime. Už len predstava, že by som sa mal na takomto mieste bezstarostne kúpať, vyzerá zvláštne.

Život na súostrovíO to je však náš zážitok zaujímavejší. S ďalšou loďou už prechádzame na ostrov Bastimentos, kde budeme bývať a v našom drevenom hosteli napokon pozorujeme z hamakov utíchajúcu tropickú búrku. Lejak-nelejak, ostrovček je nesmierne malebný. Je na ňom jediná dedinka, v ktorej bývame, inak je porastený dažďovými pralesmi a pobrežie sa skladá z krásnych bielych pláží. Takmer každý domček tu má svoje vlastné mólo, ktoré prechádza desiatky metrov do mora. Móla i domy sú z dreva, obalené patinou morskej vody a vetra, skromného života a tvrdej práce ich majiteľov. Domáci nie sú príliš priateľskí; vidieť, že tu nemajú ľahký život a nestoja ani o zvyšujúce sa počty turistov. Osoh z nich majú najmä investori a bohatí majitelia veľkých pozemkov, dnes už drvivá väčšina zo Severnej Ameriky.

Karibské zátišieNa súostroví trávime niekoľko dní bez nejakej väčšej aktivity. Varíme si jedlo, chodíme na krátke prechádzky na pláž a na iné ostrovy alebo len tak, sedíme na verande a čumíme na pochmúrny Karibik. Občas treba aj vypnúť, nie? Je príjemné tráviť tu krátky čas, no nerád by som tu ostal trčať do konca života, ako mnoho Američanov. Majú tu už celé komunity, svoje obchody a kluby. Žijú z reštaurácií a cestovných agentúr, miestnymi černochmi potichu pohŕdajú a vždy keď ich pozorujem, mám pocit, že sa nevýslovne nudia. Už na mlyne v Kvačianskej doline, kde som býval uprostred lesa ako pustovník dva roky, je stokrát viac zaujímavých vecí, ako tu na ostrovoch. Viem ešte pochopiť vysušené paničky, ktoré sem dochádzajú za svojimi černošskými priateľmi, mladšími o dvadsať rokov. Za ich čas platia v tvrdej mene počas svojho života na Bocas sa udržujú v príjemnom vzrušujúcom vytržení. Ale byť starnúcim mládencom a svoj deň deliť medzi vysedávaním v prázdnej reštaurácii a poobedňajším chľastaním pri základoch svojho budúceho domu…ďakujem pekne.

Malí ostrovaniaKeď napokon opúšťame karibskú oblasť a mierime do vnútrozemia Panamy, máme obaja pocit, že sme pekne ukončili prímorskú časť našej cesty. Pláže nás nebavia, o to menej pieskové blchy a západniari, hľadajúci svoj dovolenkový raj z farebných časopisov. Počas cesty míňame chudobné panamské dedinky, vykúkajúce z palmových húštin a čoskoro máme možnosť všetko si pozrieť ešte dôkladnejšie, lebo šofér minibusu práve usúdil, že má príliš málo pasažierov a v nádeji na ďalších spomalí na rýchlosť chromého cyklistu. Hodinu márne dúfa, že niekto konečne vyskočí z kríkov a zaplní mu miesta, ale nestane sa tak. Napokon kapituluje a pridáva plyn, vďaka čomu sa dostávame do cieľa našej cesty ešte v ten deň.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Cartagena, prastará a horúca

Cartagena header, Kolumbia

Dopoludnie v CartagenaNapokon opúšťame Santa Martu na východnom pobreží Karibiku: od Venezuely sme vzdialení niekoľko desiatok kilometrov a dokonale sme tak pred odchodom uzavreli celý obrovský okruh po juhoamerickom kontinente, vyše 37.000 kilometrov všetkými predstaviteľnými dopravnými prostriedkami. Začalo to pred ôsmymi mesiacmi vo Venezuelskom Caracase, ktorý bol po Kube našou druhou zastávkou, Južnú Ameriku onedlho „ukončíme“ v mestečku Cartagena, vzdialenom od Santa Marty štyri hodiny jazdy cez povodňami zaplavené chudobné pobrežné dedinky.

Koloniálne budovy v CartagenaUž prvé desaťročia od vzniku Cartageny v 16. storočí sa začala v tomto regióne rýchla expanzia smerom do kolumbijského vnútrozemia – príbeh nesmiernej krutosti a drancovania vyspelých domorodých civilizácií, vznik legendy o rozprávkovom poklade El Dorado, následnej zlatej horúčky a ešte väčšieho vraždenia. Cartagena pritom zohrávala absolútne kľúčovú úlohu: bola hlavným prístavom, cez ktorý smerovalo zlato, ukoristené Indiánom, tam, kam patrilo: do Španielska. Cartagena však za svoju dôležitosť musela i draho platiť: počas následných storočí bola opakovane terčom útokov pirátov a konkurenčných európskych veľmocí. Niekoľkokrát zničená a znovu obnovená, do devätnásteho storočia sa z mesta stala takmer nedobytná pobrežná pevnosť presne v momente, keď kolumbijské zlato a suroviny prestali byť dôležité rovnako, ako kamenné hradby vo vojenskej stratégii.

Ulice CartagenaDnes je to pokojná turistická destinácia s koloniálnymi budovami a architektúrou, akým sa na kontinente nevyrovná nijaké iné mesto. Na uliciach vládne zadúšajúca horúčava, šváby a leniví predavači, takmer nerozoznateľní od ufúľaných žobrákov. Jedným slovom, Karibik. Zároveň vidieť, že Cartagena je v tomto momente jedným z mála kolumbijských miest, ktoré si už dokážu privyrobiť na turistike. Hoci ako som spomínal, turisti cestujúci po tejto krajine sú zriedkaví, na karibskom pobreží pristávajú mamutie luxusné vyhliadkové lode a ich pasažieri sa v celých desiatkach mátožne prechádzajú po rozpálených uliciach starého mesta. Vďaka tomu tu nájdete otravovačov a zabávačov, černošky vo farebných šatách, ktoré vám vlezú pred objektív a potom si za to vypýtajú peniaze, falošných sprievodcov, prostitútky, predražené hotely a reštaurácie. Skrátka všetko, čo je nevyhnutné pre dobre fungujúci masový turistický priemysel. Kolumbia má pred sebou nepochybne dlhú a úspešnú kariéru.

Ulice CartagenaPrišli sme sem len na menej ako dva dni a veľa sme toho nezažili. Šváby v kúpelni tu dosahujú podozrivo malé rozmery, sú to vlastne len také švábiky, na uliciach je bezpečne a náš tradičný tanier ryže s fazuľou a vyprážaným banánom je aspoň taký dobrý, ako všade inde. Napokon sa pridávame k ostatným turistom, brúsime chodníky na tienistých stranách ulíc a s ľahkým smútkom si poslednýkrát užívame atmosféru tohto neopakovateľného kontinentu.

Všetci sú tu milí, akoby vedeli, že odchádzame, po poslednej búrke sa vyčasilo a v tomto momente sa nám zdá takmer absurdné, že máme odísť kdesi do divokej Strednej Ameriky, nehovoriac o Ázii. Znie to divne, ale fakt, musím sa priznať, že Latinská Amerika sa stala pre mňa i v takom krátkom čase nesmierne blízkym miestom. Pomaly som začal chápať význam ich každodenných symbolov a rituálov, motívy ich správania, a najmä zdokonalil sa v jazyku, takže teraz vnímam drobné odtiene španielčiny tej-ktorej krajiny, miestne narážky, slang. Latinskú módnu hudbu zvanú regeton už s Justynou počúvame častejšie, ako tú európsku a keď si mám vybrať medzi západniarom a miestnym, v autobuse si radšej sadnem ku stokilovej černoške s indiánskymi rysmi, hoci s vŕzgajúcou zubnou protézou prežúva tekvicové semienka a šupky mi vypľúva na topánky.

Justa v CartagenaKeď sme sem po prvýkrát prišli, Latinci mi pekne liezli na nervy a stále ma dokážu poriadne naštvať, ale ich správanie sa mi už stalo príliš blízke. Mačovia so svojim poťahovaním vtáka a hladkaním si brucha; sladké i tučné lokše, bezočivé a sebavedomé; drobné švindle; drzí zasrani, tupí šoféri, lenivé predavačky, ukecaní čašníci a vždy priateľskí okoloidúci – toto všetko sa stalo i mojim svetom a stredná Európa je akýmsi vzdialeným snom, alternatívnou realitou, ktorá pravdepodobne nikdy nenastane.

Ja, šachy a holubyVšetko však má svoj koniec. 6. novembra 2007 v noci mierne pršalo; vystupujeme z taxíka pri letištnej budove, šofér nás chce ošmeknúť, my sa však tvárime, že o tom nevieme, lebo drobné sa nám už na nič nezídu. Prechádzame antidrogovou kontrolou, letištnou kontrolou, ďalšou antidrogovou kontrolou. Dovolím si poslednú drzosť v južnej Amerike a pýtam sa policajta, či mi vo vrecku ruksaku fakt nenašiel nijaký kokaín. Chlapík sa zamyslí, poškrabe sa po hlave a vrecko pre istotu ešte raz dôkladne preskúma. Na palube nás čakajú vegetariánske raňajky a sotva päťdesiatminútová cesta do neďalekej Panamy. Ak som k Latinskej Amerike zabudol čokoľvek dôležité dodať, budem mať na to ešte krátku príležitosť počas nasledujúcich dvoch týždňov medzi Panamou a Guatemalou. Prosíme vypnúť všetky prístroje a zariadenia, lietadlo je pripravené na odlet. Vypínam.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Cartagena
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Kolumbijský karibik

Karibik header

Cestou ku KaribikuNáš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.

TanangaBogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.

Justyna pri KaribikuVskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.

Kolumbijský KaribikSanta Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.

park TayronaHneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.

Park TayronaSamozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.

Námestie Fernanda Botero v MedellínPáči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Viñales a kubánske zbohom

Viñales, Kuba

Tabaková farmaSantiago bola naša posledná zastávka na východe. Vraciame sa do Havany, presadáme, tentoraz smerom na západ. Viñales je najzápadnejší región Kuby. Typický je ďalšími národnými parkami a tabakom, ktorý vypĺňa najkvalitnejšie cigary na svete značky Cohiba. Je to nesmierne malebné miesto: iskrivo červená hlina a lány zeleného tabaku, na ktorý prdia biele kravy. V pozadí sa črtajú stolovité útvary – strmé vysoké útesy porastené palmami, zvané mogotes.

Prasiatka, nie kohúty!Hneď v prvý deň pri potulkách natrafíme na kohútie zápasy, prebiehajúce v diskrétnom hájiku. Kohútie zápasy ako aktivita úzko spojená s hazardom je na Kube oficiálne zakázaná, ale v skutočnosti ju navštevujú všetci, od členov Klubu ochrancov socialistických zvierat až po komisára miestneho výboru strany.

Tak je to aj dnes. Už z diaľky počuť erdžanie zaparkovaných koní, radostne kopulujúcich bez dohľadu svojich pánov. Rovnako intenzívne zvukové pozadie dotvára všadeprítomné kikiríkanie kohútov a ich majiteľov. Stávky sú vysoké, stoly sa prehýbajú od chlebov s maslom a lacného rumu s príchuťou nafty. Vo vzduchu cítiť krv, perie a kohútie bobky. Okolo ringu sa tlačia všetci proletári; natáčame zopár bojazlivých záberov a ustupujeme po spiatočnej ceste, okolo kopulujúcich koní. Niektoré sú zapriahnuté v bričkách, ale to im vôbec neprekáža.

JustynaViñales, to sú naše posledné dni na Kube. Chodíme po tabakových farmách, chutnáme všetky možné ovocia, cukrovú trstinu a cigary, čerstvo ušúľané z fermentovaného tabaku. Vchádzame do stolových hôr, kde vás nevezme nijaký sprievodca a kde nexistujú mapy, len vaša pamäť a buzola.V mogotes vládne ticho, občas prerušované smutným vtáčím spevom; sú to tesné skalné štruktúry, strmé priepasti a nepriechodné húšťavy desiatok druhov paliem.
Zátišie s ovocím

Po Viñales nás už čaká len Havana a odlet. Deň pred odchodom si ešte prejdeme zákutia starej smradľavej Havany: popod hnijúce lešenie, ktoré podopiera steny ministerstva auditu; okolo smetiska, kopiaceho sa pod ministerstvom ľahkého priemyslu a ministerstvom vnútorného obchodu. Vraciame sa do snobskej štvrte Vedado, lemovanej koloniálnymi vilami a prastarými stromami; okolo ministerstva cukru a ministerstva ľudového zdravia až ku čínskej ambasáde s veľkým čínskym múrom a k budove, nesúcej symboly a nápisy slobodomurárskej lóže, ktorá tu má ešte stále svoje slovo. Aj takáto je Kuba.
Justyna II

Nech je, ako chce, Kubu opúšťame rýchlo a radi. Dnes, na začiatku 21. storočia, keď jej vycivený starý otec pomaly dodýchava na nemocničnej posteli, alebo už dávno leží v nejakom mraziarenskom boxe na ministerstve vnútra, je Kuba miestom, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. V dobrom, či zlom, Kuba nám mnoho dala. Je to krásne, šialené, smutné a zároveň bez prestania oslavujúce miesto. Štyri týždne boli napokon priveľa, ale čert to ber.

Ananás

 

Cesta späť

Santiago de Cuba, KubaBaracoa bola napokon tým najpríjemnejším miestom, aké sme na Kube navštívili. V jej okolí je veľa zaujímavého, nie je príliš horúca ani predražená. V posledný februárový deň ju však opúšťame a smerujeme späť na západ. Ďalšia zastávka v Santiago: berieme si hodinu tanca, za triezva však moja Salsa nestojí za nič.

V Santiagu stretávame niekoľko zaujímavých ľudí. Na večernú schôdzku s ďalšou našou internetovou kamarátkou prichádza ešte jeden internaut. Muž sa predstaví. Je z Dánska. Ponúkam ho mojim pivom. Odmieta so slovami, že pivo je už otvorené a teda kontaminované. Medzičasom urobí niekoľko fotografií poprsia našej kubánskej hostiteľky, ktorú pozná presne desať minút. Niekoľkým Kubáncom, sediacim s nami ochotne vysvetlí, že ich viera v komunizmus a solidaritu je rovnako detinská a trápna, ako všadeprítomný Che Guevara. Muž si napokon ochotne otvorí a vypije pivo, ktoré sme s Justýnou naschvál kúpili Kubáncom (našťastie nebolo kontaminované).

Tent typ hmyzu je pre mňa nesmierne zaujímavý. Chvíľu ho pozorujem zblízka; muž je polichotený záujmom, akého sa mu dostáva. Je viac ako jasné, že okrem komplexov a tuposti, ktorá dodáva výrazu jeho tváre veľmi špecifický vzhľad, muž trpí na sexuálne problémy a Kubu navštívil v rámci svojej liečebnej kúry. Sexuálnych turistov stretnete na Kube naozaj veľa. Nie všetci trpia poruchami osobnosti, tak ako tento, no už po niekoľkých dňoch na Kube musí byť každému jasné, že všetky tie tisícky krásnych mulatiek, vysedávajúcich s Európanmi, priťahuje čosi iné, než mľandravé, vyslúžilé telá svojich partnerov v dôchodkovom veku. Samozrejme, vôbec nechcem moralizovať; je to napokon len obchod a prináša profit obom stranám. Poukazuje to však na neuveriteľne znivočený stav kubánskej spoločnosti, najmä v mestách. Nie je to ani o tom, že na Kube sú prostitútky; tie sú predsa všade. Problémom je, že životná úroveň a zúfalstvo Kubáncov sú také veľké, že prostitútkou je ochotných stať sa tu príliš, príliš veľa dievčat.

Druhým zaujímavým človekom na našej spiatočnej ceste je majiteľka penziónu, opäť v Santiagu. Tu je však dôležité vysvetliť, ako v komunistickej Kube funguje ubytovanie pre turistov. Okrem hotelov, vlastnených štátom alebo zahraničnými korporáciami, existujú i súkromné domy, oprávnené ubytovávať cudzincov. Vláda tak pred niekoľkými rokmi uvoľnila svoje dusivé zovretie socialistickj ekonomiky, smerujúcej k sebazničeniu. Vytvoril sa tým priestor pre malé, rodinné penzióniky a reštaurácie. Vláda im samozrejme naďalej púšťa žilou, uvaľuje na súkromníkov rôzne sankcie a obrovské dane, okrem iného v snahe udržať vysokú ekonomickú homogenitu obyvateľstva. V spojení s veľkou konkurenciou to spôsobuje, že majitelia týchto tzv. casas particulares živoria takmer rovnako, ako ostatní pracujúci ostrova slobody.

„Casas“ sú zvyčajne lacnejšie ako hotely, obsluha je naozaj starostlivá a čo je pre mňa najdôležitejšie, nepodporujeme tým priamo vládu boľševikov, ale konkrétnych ľudí. Práve v takomto type ubytovania strávi svoj pobyt na Kube i väčšina nezávislých cestovateľov. Majiteľka našej casy v Santiagu sa volá Natascha, zaoberá sa, tak ako ja, filozofiou a varí nám najlepšie vegetariánske jedlo, aké sme na Kube vôbec zažili.

Carl Schmitt neraz písal, že totálny štát je typický tým, že každá sféra ľudského života a aktivity je zároveň politickou záležitosťou. Nuž, takýto je komunizmus. Keď s Natašou rozprávame o jej živote a práci, voľky-nevoľky, neustále sa vracia to, o čom Kubánci tak neradi otvorene rozprávajú. Politika je všade; na Kube je to vytesňovaný a zároveň všadeprítomný, frustrujúci zážitok zo strachu, z rozprávania o tom, čo chýba a čo všetko sa nesmie. Veľkým tabu v diskusii je vždy otázka, prečo je to takto.

Nataša sa ma bojazlivo pýta, ako sa učí filozofia na Slovensku. Nevie nič o trendoch posledných päťdesiatich rokov, o témach, ktoré sa v okolitom svete učí už študent základnej školy. Vie, že to nie je v poriadku a že je nebezpečné sa o tom so mnou rozprávať. Napokon, sme len hostia na jednu noc. Čo už len môžeme pochopiť a načo nám to bude? Nataša vie, že už dávno pochovala akékoľvek svoje seriózne ambície; ako učiteľka (marxistickej) filozofie tri dni za týždeň znásiľňuje mysle vysokoškolských študentov. Živorí z bytu, ktorý jej oficiálne ani nepatrí. Stará sa o turistov, snaží sa zarobiť na mesačnú daň a niekoľko dolárov navyše, pre seba a svoju dcéru. Keď napokon ráno odchádzame, Nataša si berie svoju otlčenú koženú tašku a náhlivo kráča pred nami, k budove filozofickej fakulty.

Baracoa

Baracoa, KubaV každom prípade, Santiago sme rýchlo a radi opustili 23. februára, a rovnako aj naša Lonelyplanet-ovská rodina. Pomaly nás prestáva baviť vzájomne sa ignorovať pri všetkých tých „náhodných“ stretnutiach. Spriatelíme sa počas diváckeho zážitku v autobuse. Filmy nám prichystala kubánska vláda presne dva. Oba sú na tej istej (ne)falšovanej videokazete! Na Kube ešte stále používajú skutočné video so všetkým, čo k tomu patrí: neustále sa meniace farby kvôli príliš ošúchanému nosiču a široký pás čiernobielych vodorovných čiar, mihotajúcich sa v strede obrazovky.

Pás prekáža v pozeraní, avšak po desiatich minútach pochopíme, že je vlastne vykúpením z fabuly príbehu: prvý film sú X-mani niekedy z osemdesiatych rokov, po ňom už nasleduje Zóna žralokov, neuveriteľne zbabraný falzifikát Čeľustí. Pri počítaní obetí a povzbudzovaní žralokov sa zoznámime s dvomi Havajčanmi a jedným Angličanom, ktorý práve ozlomkrky opaľuje akúsi hlúpučkú Američanku.

Tretí film o únose lietadla už nestihneme dopozerať: akýsi nehanebný Kanaďan sa začne sťažovať vodičovi, že cestujúci už majú dosť (čiastočne má pravdu), a vodič zbabelo vypína video. V každom prípade, so zmienenou štvoricou uzavrieme na východnom cípe Kuby rumové prímerie. Na nočnom pobreží rozbúreného Atlantiku a napriek našim skúseným varovaniam, naplánujeme spoločnú bicyklovú výpravu na miesta, na ktorých by sme sa vďaka Lonely Planet tak či tak stretli.

Do Baracoa sme teda pricestovali 23. februára. Dnes je to malé, nenápadné mestečko na úplnom východe ostrova, od ostatných častí oddelené horskými masívmi. Baracoa má však slávnu minulosť; bolo to práve toto miesto, kde na konci 15. storočia so svojimi tromi loďami po prvýkrát pristál istý Európan a otvoril tým novú kapitolu v dejinách ľudstva. Tento muž bol podľa posledných historických dôkazov patologický sadista a pripisuje sa mu zodpovednosť za zavraždenie viacerých ľudí vrátane člena svojej rodiny. Volal sa Krištof Kolumbus.

Mesto Baracoa, ktoré bolo na konci európskeho stredovku základňou pre španielske výpady do vnútrozemia Kuby a k brehom juhoamerického kontinentu, je dnes už len pokojným prístavom pre tú hŕstku turistov, ktorá má dosť času a výdrže docestovať až sem. Baracoa je však hodna námahy: obkolesuje ju národný park, vľúdne pláže, je tu lacno a ľudia sú priateľskí.

V nedeľu 24. februára vyrážame s našimi novými kamarátmi na odľahlú pláž. Bicykle sú presne také, aké sme očakávali po zážitku z Trinidadu. I napriek boľavým zadkom však vieme oceniť krásnu cestu, vedúcu cez ospalé zaprášené dedinky a pobrežnú polodžungľu. Ľudia vám tu na počkanie zrazia z palmy čerstvý kokosový orech a podajú vám ho, ako sa patrí. Nie vždy vás pri tom chcú zodrať aj z posledných peňazí: sú to jednoduchí a chudobní dedinčania, zvedaví a priateľskí. Nemajú nič spoločné s jineteros: mladá žena nám ukazuje svoju záhradku, jej mladá dcérka nás zoznámi so svojimi korytnačkami a my ju s našou čokoládou. Keď o niekoľko hodín neskôr pedálujme naspäť domov, žena nás vyčkáva na ceste pred domom: vtíska nám ešte kôš vynikajúcich kubánskych pomarančov, práve obratých zo stromu. Dáva nám jasne najavo, že o platení nemôže byť ani reč.

Na konci dňa, postojačky a s nutkavými kŕčmi v našej sedacj sústave, bilancujeme našu výpravu. Výborne sme sa okúpali, zoznámili sme sa s miestnymi ľuďmi a korytnačkami. Angličan nielenže nezbalil hlúpu detinskú Američanku, ale ešte sa kvôli nej zo žiarlivosti takmer pobil s miestnym povaľačom. Scénka bola nesmierne romantická a Kubánec na jej vrchole hrdo prehlásil, že je plážový policajt (!). Konflikt sám osebe bol takým rukolapným dôkazom duševného bohatstva celého ľúbostného trojuholníka, že ho jednomyseľne pripisujeme k pozitívnym udalostiam dnešného dňa. Niet pochýb; naša výprava bola jedno veľké triumfálne víťazstvo.

Pri Baracoa ešte navštívime národný park Humboldt. O bicykloch už nemôže byť ani reč; skúšame moped. Moped vám na kubánskych deravých cestách nedovoľuje jazdiť o nič rýchlejšie, ako na bicykli, ale aspoň vás nebolí zadok. V každom prípade, park Humboldt je pomerne príjemné miesto na zabíjanie času a peňazí.Prírodné parky na Kube majú totiž jednu výhodu a jednu nevýhodu. Výhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a väčšinou sa i čosi dozviete. Nevýhodou je, že pri vstupe do nich dostanete vždy sprievodcu. Nemôžete sa tak stratiť a nemôžete ani nič iné. Čaká vás len pokojná vychádzka po určenej trase a jediným dobrodružstvom je dozrievajúci ananás. Inak povedané, na Kube ste pod kontrolou aj v prírode; samozrejme, platíte za to. A tak je to dobre. Vláda predsa nemôže riskovať, že jej začnete konšpirovať s riečnymi rybkami (iné zvieratá tam nežijú). A aj keby sa vám náhodou podarilo vniknúť na tieto strategické miesta bez sprievodcu, ste stratení. Na Kube neexistujú nijaké podrobnejšie mapy a chodníky nie sú značené.

Po absolvovaní trojhodinového výletu pre platiacich návštevníkov sa preto pokorne vraciame k svojmu mopedu a vírime prach smerom domov. Je pre mňa veľká škoda vidieť sa otvárať pred nami hory, do ktorých nemôžeme ani poriadne vstúpiť a ktoré mi niekto podá ako komerčný produkt medzi raňajkami a obedom. Kubánska vláda u seba nechce nijakých patetických milovníkov prírody, ale rozvážnych, platiacich návštevníkov. Baracoa 2

Trinidad

Trinidad, Kuba

Havanu sme opustili 17. februára. Mierime na juh, do koloniálneho mestečka Trinidad. Samotná cesta autobusom nás pripraví na veľa z vecí, ktoré nás ešte na Kube čakajú. Počas krátkej zastávky vystupujeme na diaľničnom parkovisku s bufetmi; okolo nás práve prefrčí storočný kamiónový ťahač s dvomi dlhými holými plošinami-prívesmi. Obe sú plné ľudí. Panicky čakám, kedy sa konečne pokúsia zo zúfalstva zoskočiť, skôr, ako ich v zákrute odstredivá sila sama zmieša so zvodidlom a kvitnúcimi kríkmi. Kamión vskutku prudko zabrzdí priamo na diaľnici, načo sa dav len zavlní a prijme na plošinu niekoľkých ďalších stopárov. Celá masa sa opäť pohýna, niektorí ľudia spievajú. Keď sa dym z výfuku rozplynie, cez diaľnicu ešte dôstojne prejde odrastené čierne prasa nasledované niekoľkými kozami a bačom.

Pokiaľ ide o cestovanie, nie je to na Kube až také jednoduché. Najdôležitejšie mestá spája každodenná autobusová linka luxusnej triedy, platí sa samozrejme v kubánskych bonoch convertibles (CUC), ktoré si môže dovoliť len máloktorý domáci. Existuje i druhá trieda, v pôvodnej „ľudovej“ mene, na ktorej lístky sa čaká niekoľko dní alebo týždňov a pre mnohých je ešte stále pridrahá. To isté platí o vlakoch, ktoré sú navyše špinavé, plné zlodejov, neuveriteľne pomalé a absolútne vždy meškajú o niekoľko hodín. A práve tu prichádzajú do hry posledné dve alternatívy. Prvou sú nákladné autá, ktoré v pravidelných intervaloch (tj. raz za deň) krúžia po vyznačených trasách; cestujúcich vozia na upravených korbách.

A napokon je tu ustanovizeň povinnej solidarity voči stopárom, ktorej som bol svedkom. Všetky služobné autá majú na Kube ŠPZ-ku modrej farby a v rámci svojich možností sú povinné zastavovať stopárom (snáď s výnimkou Fidelovho auta). Na hlavných križovatkách veľkých miest dokonca postávajú štátni zamestnanci, profesionálne stopujú okoloidúce autá a dávajú pozor na poriadok v šóre a prednosť starším osobám.

Mesto TriniTrinidaddad je ospalé, plné nadháňačov (tzv. jineteros) a na čiernom trhu tu lacno kúpite kvalitné kubánske cigary, poctivo ukradnuté priamo z fabriky. Jineteros sa na vás vrhnú už od prvého kroku, keď vystúpite z autobusu. Dve pochybné indivíduá vlezú do jeho batožinového priestoru a nedovolia vám zobrať si ruksak. Urobia to oni; vypýtajú si za to 1 CUC. Ďalších sto sa tlačí pri východe zo stanice. Len policajt im bráni, aby sa na vás rovno nevrhli so svojimi absurdnými ponukami a zaručenými zľavami za stravu a ubytovanie.

Jineteros sú na Kube neuveriteľne otravní, ich služby a ponuky zase takmer vždy predražené, alebo zbytočné. Jinetero sa môže vykľuť z kohokoľvek; tí najvulgárnejší na vás pokrikujú z mopedov a bicyklov, často je ním však aj akýkoľvek príjemný a uhladený Kubánec, s ktorým/ktorou sa zoznámite pri poháriku alebo v autobuse, a skôr či neskôr vám alebo niečo ponúkne, naznačí, že máte zaplatiť jeho účet, alebo sa vás úplne jednoducho pokúsi okradnúť.

Kubánci to v podstate nemyslia zle. Najmä tí mladí si však príliš dobre uvedomujú svoje postavenie a biedu a na druhej strane, vaše peniaze a slobodu. Sme pre nich hlúpe biele bytosti, ktorých funJustyna v Trinidadekcia spočíva v míňaní peňazí. Vo vašej blízkosti (tj. v blízkosti peňazí) úplne strácajú rozum aj akúkoľvek dôstojnosť. Sľúbia a ponúknu vám všetko, aj to, čo nebudú môcť nikdy splniť. Nie je ľahké sa ich zbaviť; nadávky nefungujú a fyzické násilie som (zatiaľ) neskúšal. Vynikajúcim liekom sú však policajti. Kubánci majú zakázaný kontakt s cudzincami, čo je smutný príklad toho, ako funguje politická diktatúra, ale má veľmi pozitívny vplyv na bezpečnosť cudzincov. Platí to i o kriminalite; turisti sú podľa kubánskej mentality nedotknuteľní a väčšinou sa s vami jedná nanajvýš úctivo, a to dokonca aj keď sa vás práve snažia okradnúť.

V Trinidade sa vydávame bicyklami do okolia, v minulosti neslávne známeho obrovskýmimga0746.JPGi plantážami cukrovej trstiny a neľudským zaobchádzaním s pracujúcimi otrokmi. Miestni nás od bicyklov odhovárajú: turisti sa na dovolenke nemajú namáhať! Niečo však na tom bude. Výlet nás úplne odrovnal, ale výlučne kvôli samotným bicyklom. Moje hmlisté spomianky na letá, strávené u dedka pri Piešťanoch, sa viažu práve na desiatky rokov starý a neuveriteľne ťažký bicykel typu Ukrajina , ktorý však dedko (obe `d` čítaj natvrdo) „zrichtuvali tak, že do šenku si na nim šeu jak na hadváb.“

Priemerný kubánsky bicykel hrá však oproti tomu dedkovmi neporovnateľne nižšiu ligu. Treba samozrejme úplne zabudnúť na prevody (do masovej výroby prenikli až po revolúcii), brzdy používať len veľmi symbolicky a neustále padajúcu reťaz využiť na fotenie okolia. Najzákernejšie sú však sedadlá: na tých našich dominuje vyšívaná červená hviezda a vďaka zvláštnej ergonómii sedadla vám okamžite vlezie do… Ak na takomto sedadle strávite celý deň, s prekvapením zistíte, že „mať boľavé svaly a kosti“ je možné aj tam, kde ste doteraz tušili len koniec hrubého čreva.

I napriek bicyklom však päťdesiatkilometrový výlet stál za to, už len kvôli samotnému kubimga0744.JPGánskemu vidieku, kŕdľu obrovských supov požierajúcich zrazeného psa, kvôli palmám a banánovníkom chvejúcim sa na pozadí vzdialených hôr a kvôli pokojným kravám, ktoré vždy stráži malý biely bocian, dúfajúci v červíky a parazity od svojho veľkého melancholického spoločníka.

V Trinidade ešte vyskúšame našu prvú kubánsku pláž. Biely piesok a farebná kompozícia ako z pohľadnice sú také isté, ako ich poznáme z iných častí Karibiku, voda je však prekvapujúco studená a my príliš spálení z bicyklového výletu (UV faktor 50 na Kube nestačí).