Amazonka: blízke stretnutia tretieho druhu (Kolumbia, Peru, Brazília)

Amazonka header

Misia Amazon

Ulice mesta Iquitos v peruánskej AmazonkeVidieť Amazonku bolo mojim detským snom, asi tak ako vidieť futbalový zápas na štadióne Maracaná v Rio de Janeiro, alebo stráviť pár dní na pustom ostrove niekde v Karibiku. Podarilo sa mi to 15. októbra 2006. Keď som opúšťal peruánske hlavné mesto a lietadlo rolovalo smerom ku kolumbijskej Bogote, pomaly mi prechádzala prvá vlna eufórie a mohol som začať plánovať, z ktorej strany Amazonku navštíviť, čo všetko môžem uvidieť a najmä, ako sa tam dostať.

Amazonka, to je vyše 8 miliónov štvorcových kilometrov územia, zasahujúceho do siedmych štátov. Bez ciest, často bez civilizácie a prekonať vzdialenosti medzi jednotlivými izolovanými mestami je možné len lietadlom, alebo, ako inak, loďou. Vybral som si Kolumbiu, z ktorej je relatívne najľahší prístup do amazonského vnútrozemia, ľudia sú priateľskí a dievčatá nebezpečne krásne.

Kolumbijská AmazonkaBol to dobrý nápad. V najbližších dňoch som všetko toto zažil na vlastnej koži, našiel si nových priateľov a pokiaľ ide o transport, v bogotskej kancelárii mi predali letenku na počkanie. Už na druhý deň som tak okolo obeda pozoroval kľukatú Amazonku cez okná lietadla. V Bogote vládla teplota okolo 15 °C, tu ma privítalo 40 °C a vlhkosť vzduchu, ktorej veľa do 100% nechýbalo. Celkom slušný prechod.

V Južnej Amerike za vás všetko vybavia taxikári. Ten môj ma odchytil rovno pred letiskom v kolumbijskej Leticii, vybavil mi ubytovanie, odviezol do cestovnej agentúry a zmenil sa na turistického sprievodcu, aby ma previedol po neďalekom meste Tabatinga, ktoré už leží v Brazílii. Keď ma priviedol naspäť ku hostelu ktorý mi sám odporučil, mal som navyše v ruke lístky na ďalšiu cestu a taxikár si vypýtal sumu, za ktorú by bratislavský kolega ani nezapol motor. Dohodli sme sa, že ráno o 4.00 ma bude čakať pred hostelom.

Leticia a hranice troch krajín

Lokálny trh v Leticia, kolumbijská AmazonkaLeticia leží v najjužnejšom cípe Kolumbie, tam, kde sa pri Amazonke stretávajú jej hranice s Peru a Brazíliou. Vďaka tomu sa tu dá behom pol hodiny navštíviť tri krajiny. A to dokonca bez pasu…. V ten deň som ešte stihol aj návštevu Peru, prístav Santa Rosa, z ktorého budem pokračovať ďalej po peruánskej Amazonke . Bol to vskutku pamätný deň: namočil som si nohy do Amazonky a odfotil ich tam. Žiadne pirane, žiadne anakondy, žiadne krokodíly. V Santa Rosa normálna pláž zo šedého piesku, deti aj dospelí sa kúpu v Amazonke, ženy perú stojac vo vode, poniektorí sa umývajú mydlom. Pozeral som zlé dokumentárne filmy.

Na druhý deň ráno už o 3.30 stojím na námestíčku a čakám na taxikára. Ešte o 4.20 tu nie je. Poslednú časť svojej misie nezvládol: typickí Latinci. Napokon zbúcham chlapíka s motorkou, ktorý sa mi ponúkal už pri mojom príchode. Za „dvacku“ ma odviezol do prístavu v Tabatinge, zakričal na kamoša, ktorý ma za pár korún previezol na druhú stranu Amazonky do Santa Rosy a vyložil presne na mieste, odkiaľ odchádza môj čln. Keďže sme veľmi blízko rovníka, dni a noci sú rovnako dlhé: pred šiestou moje prvé svitanie na Amazonke.

Cestovanie po AmazonkeAsi po dvoch hodinách prvá zastávka na kontrolnom stanovišti. Všetci vystúpiť, vojaci robia kontrolu dokladov. Po desiatich minútach nástup a pokračujeme. Svet okolo mňa je úplne iný, ako boli moje predstavy o živote na Amazonke. Áno, žijú tu väčšinou indiáni, ale v šortkách a tričkách, nie v bedrových zásterkách. I tak som však fascinovaný zo všetkého, čo vidím. Drevené domy na koloch so strechami z palmových listov, člny z jedného kmeňa.

Ľudia a rieka

Na člnoch po Amazonke veslujú malé deti, ženy, všetci a všetko sa tu presúva po vode. Netušil som, že na tejto hornej, peruánskej časti Amazonky môže byť rieka taká široká. Na niektorých úsekoch má minimálne 5-6 km. Amazonka musí skrývať neuveriteľné množstvo rýb a iných živočíchov. Uživí všetkých, čo pri nej žijú. V jednom z prístavov, pri tankovaní som zrazu zbadal, ako sa pár metrov od člna pekne a pomaly prevaľujú vo vode akési veľké ružové živočíchy. Nikoho okrem mňa to nezaujímalo, jeden z spolucestujúcich mi však blahosklonne oznámil: delfines. Ružové sladkovodné delfíny.

Nákladný pr�stav v Iquitos, PeruS mojím novým kamarátom som sa zoznámil tak, ako sa patrí: cez žalúdok. Počas dlhšej zastávky v Caballococha pristupuje tmavý chlap s výraznými lícnymi kosťami, rýdzi indián v rifliach a tričku. Tak, ako aj u nás doma, v momente, keď začne hľadať miesto na sedenie, všetci cestujúci sa čírou náhodou pozerajú von oknom a nemusia tak z voľných sedadiel skladať svoju batožinu. Akosi mi to však nedalo a rezignovane mu ponúkam miesto, kde doteraz trónil môj vlastný ruksak. Skutočný kontakt sme však nadviazali až vtedy, keď mi priniesli obed, zarátaný v cene lístka: na cestách som bol ešte len krátko a z nejasnej hmoty na tanieri sa mi mierne obrátil žalúdok. Celkom nezištne som ho teda ponúkol svojmu novému susedovi: celkom nezištne ani len nemihol obrvou a zjedol ho do poslednej fazule. Odvtedy je Carlos Ocmin Arroyo, obchodník z Caballococha, ktorý tvrdí, že nemá indiánskych predkov, môj GRAN amigo.

Gran Amigo Carlos. Iquitos, kolumbijská AmazonkaNa Carlosovi som konečne mohol vyskúšať, čo viem zo španielčiny (takmer nič). A tak som ho trápil nasledujúcich šesť hodín. Pracovali ruky, nohy, slovník… On si z však toho tiež zobral viac, ako len tanier fazule. Nie každý deň sa môže baviť s cudzincom, a ešte z Európy – zrejme som bol prvý Európan, ktorého vôbec videl. Carlos má v Caballococha obchod so všetkým možným a do našej spoločnej destinácie Iquitos chodí raz za mesiac dokúpiť tovar.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria > Amazonka: Kolumbia, Peru

Iquitos, amazonské benátky v Peru a genocída korytnačiek

Trh v Iquitos header

Interhotel, ako má byť: Peru

Po dlhej ceste z Kolumbijskej Leticie sme napokon pristáli rýchločlnom na peruánskej strane Amazonky, v zaujímavom meste Iquitos.

Amazonský hostelMôj nový kamarát Carlos mi sľúbil, že ma zavedie do hotela, kde spáva on na svojich obchodných cestách. Veľmi ma to potešilo, ale len dovtedy, kým som sa v ňom neubytoval. Hostel Lima bol zhodou okolností jeden z tých, ktoré som si podčiarkol kvôli superlatívom v knižnom sprievodcovi Lonely Planet: „tichý, čistý, má teplé sprchy.“ Nuž čo. Počas mojej návštevy bol hlučný, špinavý a plesnivý, teplá sprcha nefungovala. Iba cena sedela – 8 USD na noc. Nechcel som však uraziť Carlosa; aspoň budem blízko niekoho, koho poznám. Treba skúsiť všetko.

Večer som Carlosa pozval na večeru a kávu. Oboje bolo perfektné, čo sa už nedalo povedať o hotelovom sprchovaní. Igelitová taška na dlažbu v sprche, pretože toľko plesne pokope som ešte nevidel. Pre istotu som sa ešte i tak sprchoval v sandáloch. Amazonský štandard: všetky izby majú okná len do spoločnej chodby, všetky otvorené. Jjediné možné vetranie. Keď som si ľahol na posteľ, zo susedných izieb bolo počuť všetko: akýsi starec sa dusí kašľom, zopár chrápajúcich, grganie, prdenie. Bol som tak unavený, že mi to všetko bolo jedno.

Genocída korytnačiek v Iquitos

Chudobná štvrť Belén v meste Iquitos, peruánska AmazonkaPodľa Carlosovej rady som si išiel na druhý deň ráno pozrieť Belén – chudobnú štvrť Iquitosu a hneď ako som tam vstúpil som pochopil, že mal pravdu aj v druhej veci – kvôli vlastnej bezpečnosti tam treba ísť s miestnym sprievodcom. Nie je to drahá investícia. Za 0,7 USD, som mohol so seňorom Jorge Tuisima Marín, pseudonym „Shambo“, vyraziť s mojimi dvoma foťákmi po Beléne úplne bez obáv. Poznali ho všetci. On zas náležite dával všetkým najavo, aký je dôležitý a ako ho gringo počúva. Shambo mi vysvetľuje, že Belén je oveľa zaujímavejší počas obdobia dažďov, keď je hladina Amazonky oveľa vyššia a člnmi sa manévruje priamo medzi domami, či už plávajúcimi, alebo na koloch. Teraz skôr mesto pripomína stoku. Plno smetí na brehu i vo vode, z krásneho miestneho trhu smeti „odpratáva“ len samotná Amazonka.

Zvierací trh v Belén. Iquitos, peruánska AmazonkaSlovo ekológia je vo väčšine krajín Južnej a Strednej Ameriky skôr reklamným sloganom pre naivných turistov; miestni mávajú, bohužiaľ, ku svojmu životnému prostrediu veľmi pragmatický vzťah. Na samotnom trhu kúpite absolútne všetko, od chránených rastlín a živočíchov až po tie najvzácnejšie druhy. Je tu toľko korytnačích vajec, pancierov a korytnačieho mäsa, že len kvôli dnešnému trhu museli vyhladiť všetky tieto melancholické plazy v okruhu 200 km. Opice a papagáje zavreté v klietkach, určené na predaj. Všetka háveď Amazonky, územia s najväčším množstvom živočíšnych a rastlinných druhov na svete.

Vzácnym živočíšnym druhom som bol na trhovisku v Iquitoas aj ja, tentoraz pre miestnych. Modré oči videli trhovníčky po prvý krát v živote: okamžite sa medzi sebou začínajú strkať a ukazovať na mňa. Zaujímavý pocit. Pri rozlúčke sa samozrejme ukázalo, že môjmu sprievodcovi Shambovi – kráľovi peruánskych Benátok, sa zrazu dohodnutých 70 amerických centov zdalo málo. S plnou vážnosťou som však musel zdvorilo namietať voči prirážke a s rovnakou teatrálnosťou sme sa napokon obaja spokojní rozišli. Ja s úžasným celodenným zážitkom, Shambo s vydrankaným príplatkom, ktorý dokopy predstavoval neuveriteľných 40 slovenských korún.

Santa Rosa, Amazonka, PeruNa druhý deň ma už čakala len rozlúčka s mestom Iquitos, jeho bedárskymi štvrťami, trhoviskami a smradľavým, nádherným životom na amazonskom vidieku. Rozlúčiť sa so mnou prišiel i Carlos. Zívajúc dohliadol na moje nalodenie a napokon sme sa rozlúčili ako starí priatelia. Sľúbil som, že ho raz navštívim v Caballococha.

Svitanie v prístave bolo nádherné. Rybári so sieťami, plávajúce domy, opar nad pralesom, zobúdzajúca sa Amazonka. Zamiloval som sa do tejto časti planéty, a to som mal pred sebou ďalších úžasných 500 km po prúde Amazonky. Jeden z mojich splnených detských snov.

Návrat z Peru do Kolumbie

Leticia, kolumbijská Amazonka: prístav v období suchaSpánok ma zmohol pred hranicou s Kolumbiou, ale netrval dlho. Ku nášmu člnu zrazu prirazili dve vojenské lode, kolumbijská a peruánska. Nie som si ani len istý, ktorej presne krajine patril palubný guľomet s obsluhou, ale strčil sa takmer do môjho lodného okienka. V našej rýchlolodi bolo v okamihu viac vojakov, ako cestujúcich. Všetko, ako má byť: bol policajný kameraman, psovodi s vlčiakmi a osobné prehliadky. Takáto je kolumbijská realita, vďaka vojsku však možno dnes vôbec cestovať a vždy lepšie ak vás zastaví armáda namiesto bandy marxistov, pašujúcej kokaín, však?

Vojenská akcia, zameraná proti drogám a guerillas, sa pomaly chýlila ku koncu, keď ma premkol nepríjemný pocit. Práve kontrolovali zoznam cestujúcich, naše doklady. Spomenul som si na Carlosa, ako aj na to, že pred odchodom som svoju batožinu zabudol skontrolovať. Čo ak na mňa našil nejaký kontraband a celé priateľstvo bolo len divadlo? O kolumbijských väzniciach som toho počul dosť a stráviť tam zvyšok života sa mi tuším nechcelo. Presne vtedy sa jeden z vojakov spýtal na môj modrý ruksak.

Takíto sme my, nedôverčiví, skazení Európania. Nech sa mi už mysľou preháňalo čokoľvek, ruksak bol samozrejme v poriadku. Prepáč, Carlos! Lode sa onedlho odrazili od nášho člnu a po obligátnej ceste cez všetky hranice a prístav Santa Rosa sme napokon šťastne prirazili v Leticia. Mal to byť koniec mojich amazonských potuliek a po piatich dňoch ma vítala opäť upršaná Bogota, ale tieto zážitky boli príliš silné. Nedalo sa inak: už o necelý mesiac sa mi podarilo zmeniť cestovateľské plány a tú istú amazonskú cestu, z kolumbijskej Leticia do peruánskeho Iquitos, som podstúpil opäť, počas návratu do peruánskej metropoly.

To je však už iný príbeh…

Kontextové odkazy:

Fotogaléria > Amazonka: Kolumbia, Peru

Lima a odchod z Peru

V Lime sme strávili jeden zbytočný deň a noc v hosteli, akému sa vždy snažíme vyhýbať. Plný mladých Európanov a Američanov, pre ktorých cestovať znamená zabávať sa. Na stene vestibulu stojí týždenný plán aktivít pre unudených. Na konci každého dňa je žúr v inom pajzli. Pripojte sa a váš voľný čas sa stane záležitosťou expertov.

V Lime sme nenašli nič zaujímavé, len bezhlavú miešaninu architektúrV tomto obrovskom meste som nenašiel jedinú ulicu ani budovu, ktorá by stála za zmienku. Domy sú nalepené jeden na druhý bez ohľadu na vek a vzhľad, ulice sa stretávajú v pravých uhloch a navzájom sa na nerozoznanie podobajú. Je tu chladno a pobrežie ovládla niekoľkomesačná vrstva hmly, miešajúca sa so smogom. 5. septembra nasadáme na ďalší diaľkový autobus a opúšťame peruánske hlavné mesto, smer Ekvádor. Spoločnosť opäť zabudla na vegetariánske jedlo, hoci stewardka mi pred odchodom pokojne klamala do tváre, že všetko dôkladne skontrolovala a netreba sa obávať.

Zdá sa, že sme obaja vytriezveli; ja od hladu a stewardka od strachu o prácu, keď som ju požiadal o jej meno kvôli sťažnosti. Dvanásť hodín po odchode z Limy tak autobus zastavuje na nočnej diaľnici pri akejsi rodinnej reštaurácii a všetkých šesťdesiat pasažierov musí počkať, kým pripravia vegetariánsku večeru pre dve osoby. Cítim sa ako hlupák, ale na druhej strane, zaplatiť plnú sumu za lístok a pritom počas tridsaťhodinovej jazdy hladný pozorovať ostatných pri jedle, to nie je nič príjemné.

Peruánsko-ekvádorská hranicaNa druhý deň na obed pristávame na hraniciach pri pobreží, tentoraz tropickom. V zadúšajúcej horúčave prechádzame na druhú stranu a naša krátka peruánska epizóda tak dostáva výstupnú pečiatku. Peru bola príjemná krajina. Ľudia i infraštruktúra sú dobre pripravení na každý turistický autobus, ktorý tu zastaví. Bola to očakávaná zmena po Bolívii, kde sa žije a cestuje neporovnateľne zložitejšie. Na druhej strane, trošku mi tu chýbala autenticita a neskazení ľudia, ktorí v nás vidia čosi viac, ako len chodiace peňaženky. Je to však krásne a priateľské miesto na objavovanie a hoci sme tu videli tak málo, ťažko sa to bude zabúdať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Severné Peru

Cesta na sever

Cesta z Cuzco do Limy 3. septembra 2007 sa nesie v znamení niekoľkých idiotských amerických filmov a jedného skutočného skvostu. Je to polhodinový dokument, ktorý sčasti oslavuje nové kolesá autobusov našej prepravnej spoločnosti, a sčasti presvedčivo argumentuje, že akási peruánska konská rasa je najlepšia na svete. Fígeľ spočíva v tom, že peruánsky kôň najprv vyhadzuje pravú zadnú nohu a potom ľavú prednú (alebo ľavú zadnú a pravú prednú?…) – v každom prípade, výsledok je, že jazdec sa pritom cíti ako v bavlnke a nebolí ho zadok. Neviem; mne osobne sa zdalo, že všetci jazdci vo filme nadskakovali ako šašovia, ale keďže stewardky ho zabudli vypnúť, počas troch hodín bežal neustále dokola a na konci som bol ochotný uveriť každému detailu, na ktorý nás upozorňoval. Teraz si už opäť nie som až taký istý.

Na druhý deň ráno sa už zobúdzame na brehu rozbúreného Pacifiku. Pripojili sme sa na slávnu panamerickú cestu, ktorá začína na Aljaške a končí v Ohňovej zemi v meste Ushuaia – viac ako 20.000 km južne na druhom konci kontinentu. Panamerická cesta sa tiahne zhora dole cez obe Ameriky a jediné miesto, kde je beznádejne neprejazdná, sa nachádza na panamsko-kolumbijských hraniciach, v provincii Darién. Toto územie patrí medzi najnebezpečnejšie na svete kvôli kombinácii partizánov, drogových gangov a obyčajných kriminálnikov – pričom tieto funkcie možno medzi nimi ľahko zamieňať. Darién je ešte známy maláriou, obrovským krvilačným hmyzom a nepreniknuteľnou džungľou. Nie je to skrátka miesto, cez ktoré by ste chceli cestovať so svojou novou škodovkou.

V tomto momente však našu myseľ vypĺňajú úplne iné predstavy. Nie je to pacifik ani panamerická cesta. Práve prechádzame okolím mesta Pisco. Pred niekoľkými týždňami, 15. augusta 2007, tu ničivé zemetrasenie zabilo viac ako 500 ľudí, desiatky tisícov bolo zranených alebo ostalo bez prístrešku. Vonku je chladno, mrholí a prevaľuje sa tu hustá, nepríjemná hmla. Autobus si razí cestu cez zdemolované dediny a predmestia; štruktúry urbánnych organizmov sa zmenili na bloky ruín a sute. Steny škôl a kostolov, ktoré sa rozsypali do hnedých hlinených kopcov, teraz odhaľujú vnútornosti inštitúcie svojho predurčenia.

Náboženstvo a štát; dva systémy zachovania skupinovej identity, pravidlá a hodnoty, ktorým odovzdávame svoju slobodu a ako protihodnotu očakávame ochranu a naplnenie nášho života i v najťažších situáciách. Oba tu zlyhali. Šialená nadprirodzená bytosť, ku ktorej sa verní občania mesta Pisco tak vrúcne modlili, ich vzápätí zabila v celých desiatkach, a to priamo v kostole, počas večernej omše. Leviatan, vláda, tvorená ich hlasmi a úsilím, zanechala po zemetrasení všetkých tých, čo prežili, svojmu osudu. V prvých dňoch po katastrofe sa rozviazali i posledné krehké tkanivá spoločenskej integrity a ozbrojené gangy rabovali a zabíjali ľudí, uväznených vo svojich príbytkoch a autách.

Okolie mesta PiscoDnes sa tu naďalej šíri násilie, beznádej a choroby. Hneď za oknami nášho klimatizovaného autobusu sa ježia strechy stoviek stanov. Ľudia takto žijú už celé týždne hneď pri ruinách svojich domov, pri mŕtvolách svojich blízkych, ešte stále pochovaných pod zrútenými stenami a kusmi nábytku. V peruánskej televízii ich vidíme bezmocne vzlykať alebo nezúčastnene opisovať tých, ktorých stratili počas oných nekonečných dvoch minút zemetrasenia. Potom však prichádza reklamný blok alebo hlas politika, sťažujúci sa na nedostatok finančných prostriedkov a nezáujem vyspelých krajín o poskytnutie pomoci. Na YouTube sa stal hitom mesiaca krátky videošot, zachytávajúci gigantické svetelné záblesky, spôsobené uvoľnenou energiou zo zemetrasenia. Radosť pozerať.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Severné Peru

Machu Picchu

Ollantaytambo28. augusta 2007 nastupujeme v akomsi zadnom dvore do autobusu a mierime do ťažko vysloviteľného mestečka Ollantaytambo. V Peru, ako aj v niekoľkých iných juhoamerických štátoch má každá dopravná spoločnosť vlastné autobusové stanice, alebo aspoň čosi, čo sa na ne podobá. Často je to práve zadný dvor nejakého rodinného domu, alebo jednoducho parkovisko kdesi na mestskej ulici. V prípade, že mesto má centrálnu stanicu, cestujúci musia väčšinou platiť osobitné vstupné za právo nastúpiť tu do autobusu.

Cestou na Machu Picchu Autobus je plný dedinčanov a ledva sa pohneme, vstane akýsi zabávač. Nasledujúcu polhodinu nám dáva hádanky, rozdáva cukríky atď. Samozrejme, na konci vyzbiera peniaze – ukazuje sa, že cukrík stojí 50 centov. Hneď po ňom preberá štafetu seriózna pani s taškou od laptopu, v ktorej má univerzálny liek za 2 soles. Je nudnejšia, ako zabávač pred ňou. Začína mužskými problémami so spaním a žalúdočnými parazitmi; prechádza ku materniciam a vagínam, čím získava moju zaslúženú pozornosť, ale hneď nato mení tému na detské kožné plesne a pomaly zaspávam. Ľudí v autobuse, ktovie prečo, liek na všetky vymenované choroby príliš nezaujíma, ba čo viac, pánko v strednom veku, sediaci predo mnou, si jeden uchmatne bez zaplatenia.

Ranné Macchu Picchu je zahalené v hmlách V mestečku Urubamba, zabudnutom v horskej doline, meníme spoj a napokon vystupujeme v Ollantaytambo. Všade okolo sú lesy a inkské ruiny, dedina je už celkom pohltená turistickým ruchom. V jednej z desiatok reštaurácií absolvujeme typickú juhoamerickú pizzu, ktorá takmer vždy obsahuje cesto, v strede ešte stále zamrznuté a odporný sladkastý syr. Snažíme sa zabiť čas do večerného vlaku a nie je to také jednoduché, pretože všetky atrakcie z okolia Cuzco vyberajú neuveriteľne vysoké vstupné. Boli by sme blázni, keby sme vystúpili na tieto ruiny na 30 minút a zaplatili toľko isto dolárov, ale evidentne je tu dosť turistov, ktorým to neprekáža.

P8292708.jpg Večerný vlak je najlacnejší dopravný prostriedok a zaplní sa do posledného miesta. Onedlho už vystupujeme v meste Aguas Calientes; je stisnuté strmými horami a leží priamo pod Machu Picchu. Mesto je samo osebe neuveriteľne škaredé a predražené, skladá sa výlučne z hotelov a reštaurácií. Vyzerá, akoby bolo postavené zo všetkého, čo bolo akurát poruke: luxusné reštaurácie sú obité vlnitým plechom či dokonca kartónmi a ani na sekundu nemáte pochybnosti, že vaše peniaze sú jediný dôvod, prečo sa tu hýbe aj posledná húsenica.

Päť storočí ležalo zakryté džungľou v strmých a neprístupných horách Na druhý deň skoro ráno berieme prvý autobus na Machu Picchu. Dvadsaťminútová cesta stojí 12 dolárov, napokon však stojíme na vrchole smrteľne strmého svahu a prechádzame bránami monumentu (vstupné = 40 dolárov). Štíty sú v oblakoch, pomaly sa pred nami otvára výhľad na zabudnuté mesto, ktoré Inkovia opustili z neznámych dôvodov. A až do 20. storočia o jeho existencii netušil takmer nikto. Bolo to sídlo kráľa a nachádzajú sa tu absolútne skvosty inkskej architktúry. Množstvo budov sa skladá z dokonalých, precízne opracovaných kameňov a technológia ich skladania ich predurčuje prežiť takmer každé zemetrasenie.

Stratené mesto Inkov a  štít Huayna Picchu Machu Picchu je obrovské. Ráno sme tu takmer sami, prechádzame sa okolo desiatok ruín budov lemovaných trávou a kvitnúcimi stromami, okolo chrámov a námestí. V momente, keď som toto miesto uvidel, pochopil som, že moja počiatočná nechuť voči jeho aure turistického no. 1 v južnej Amerike, voči reputácii jedného zo siedmych divov sveta a ostatným prívlastkom slizkého turistického priemyslu, bola zbytočná a detinská. Machu Picchu je absolútne výnimočné miesto bez ohľadu na množstvo lenivých turistov vo všetkých tých zájazdoch, ktoré ho zaplavia okolo poludnia a o dve hodiny zmiznú na svoj zaslúžený obed.

V stratenom meste Inkov Celý deň tu ohromení lozíme po ruinách a kopcoch, hmlu strieda dážď a slnko, kráľovské mesto nám ukazuje všetky svoje tajomné tváre farieb a odtieňov. Navečer sa vraciame dole, skoro ráno na druhý deň opäť nastupujeme na vlak inštitucionalizovanej mafie zvanej Peruánske železnice a vystupujeme v Ollantaytambo. Čaká nás tu zo dvesto taxikárov, pripravených zobrať nás na koniec sveta; my vďačne nastúpime do otlčeného dedinského autobusu a ranné slnko nás už víta pri starobylej katedrále v Cuzco.

Po ďalších dvoch dňoch v tomto krásnom, priateľskom meste napokon nastupujeme do diaľkového autobusu. Spoločnosť nám už tradične zabudla pripraviť vegetariánske jedlo, ktoré sme si objednali, no stewardky sa sľúbia polepšiť a 3. septembra vyrážame krkolomnou horskou cestou do hlavného mesta Lima.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Machu Picchu

V meste Cuzco

V starobylých uličkách CuzcoDo Cuzco prichádzame 26. augusta skoro ráno, po celonočnej, nie práve najpríjemnejšej ceste z Arequipy. Na stanici nás mal čakať taxikár z rezervovaného hostela, namiesto neho nás však čakalo dvesto iných taxikárov a nadháňačov. Ubytovacie zariadenia si tu osvojili zvyk čakávať svojich hostí na stanici, pretože konkurencia je tu absolútne vražedná a neraz sa stáva, že náhodne privolaný taxikár privedie zdezorientovaného turistu do úplne iného hotela, pre ktorý pracuje. Cuzco je vďaka Machu Picchu turistická destinácia číslo jeden na tomto kontinente a treba si uvedomiť, že veci tu bežia trochu iným spôsobom; treba sa mať neustále na pozore.

CuzcoSamozrejme, taxikár z ulice nás parádne ošmekol, ale to nie je náš problém. Odvoz do hotela sme mali prisľúbený a hoci sa na nás vykašľali, hneď po príchode sme požiadali o vrátenie cestovného. V našom hosteli sú ľudia vôbec akýsi pomalí, ešteže si čakanie na raňajky ,môžeme spríjemniť krásnym výhľadom na mesto. Nachádzame sa na strmom kopci, kdesi v úzkych starobylých uličkách dávnej španielskej kolónie. Pod nami je celé nádherné Cuzco so svojimi historickými budovami, kostolmi a veľkou katedrálou. Neviem prečo, ale akosi mi pripomína Banskú Štiavnicu.

Pred príchodom Španielov bolo Cuzco hlavným mestom veľkej inkskej ríše. Inkské ruiny sú vskutku porozhadzované všade v jeho okolí a niekoľko mohutných, obdivuhodne precíznych stien sa zachovalo i priamo v uliciach. Po tom, ako Európania Cuzco dobyli a potlačili aj posledné inkské povstania, však rýchlo stratilo na politickom význame, hoci dodnes zostáva kultúrnym a náboženským centrom andskej náhornej planiny.

Hlavná katedrálaV Cuzco sme sa akurát načas stretli s Brianom – zrejme poslednýkrát na tejto ceste. Brian sa práve vrátil z preslávenej Cesty Inkov (tzv. Inka Trail), trojdňovej túry po horách, ústiacej na Machu Picchu. Je plný zážitkov a my mu môžeme len závidieť, pretože na túru sa treba prihlásiť mnoho mesiacov dopredu a akosi sme to nestihli. S Brianom to akurát nejako vyšlo, že som práve ukončil svoju antibiotickú túru a môžeme skočiť na pivo do Irish pubu. Možno sa čudujete, ale Cuzco, to sú stovky reštaurácií a barov, kluby, nonstop žúry. Irish puby sú tu hneď tri…

V uliciach mesta trvajú bez prestania oslavy a ceremónieBrian teda zajtra odchádza, najprv do Čile a potom pokračuje vo svojej ceste okolo sveta smer Austrália a južná Ázia. Strávili sme spolu na ceste takmer dva mesiace. Nemožno ani dodať, že v dobrom i zlom, pretože s týmto príjemným, tolerantným človekom to bolo vždy len v dobrom. Som presvedčený, že Bolívia, ktorú sme precestovali v trojici krížom-krážom, by nebola celkom ono bez Brianovho typicky írskeho, pohodového prístupu a nadhľadu. 27. augusta sa lúčime a po dlhom čase ostávame opäť sami.

Inkské stenyPomaly sa pripravujeme na Machu Picchu. Dostať sa na toto miesto je nechutným zážitkom fungovania monopolov, nehanebne zneužívajúcich fakt, že jediný spôsob ako sa tam dostať je železnica. Cesta z Cuzco trvá tri hodiny, za lístok zaplatíte… 75 USD! Lístky sú pritom vypredané niekoľko dní dopredu a často nemáte inú možnosť, ako kúpiť si prvú triedu za viac ako 100 USD. Týmto sa zdieranie turistov len začína. Až neskôr, pri Machu Picchu zistíme, aké horibilné sumy treba platiť za každú hlúposť.

V uliciach CuzcoHneď v prvý deň nášho príchodu do Cuzco teda utekám na stanicu kúpiť lístky. Stíham to presne päť minút pred zavretím, na vlak za dva dni sú už len posledné tri lístky. Zdá sa, že som mal šťastie. Peruánsku žleznicu mienime podporiť tak málo, ako sa len dá a tak nenastúpime už v Cuzco, ale v poslednej dedine, do ktorej ešte vedie cesta. Lístok stojí „len“ 45 USD. Pre porovnanie, cesta vlakom bude trvať poldruha hodiny a rovnako dlho pôjdeme i obyčajným autobusom, ktorý nás vyjde 1,50 USD.

Mesto CuzcoPosledných pár dní pred odchodom do Machu Picchu spoznávame krásne staré ulice mesta Cuzco, ochutnávame reštaurácie kuchýň z celého sveta, zabíjame čas na internete. Sú tu tisíce turistov a treba povedať, že je to úplne iný typ ľudí, než na akých sme väčšinou zvyknutí. Mnohí sem prichádzajú doslova na pár dní priamo spoza písacích stolov svojich kancelárií a po Machu Picchu sa hneď vracajú domov. Globalizovaná masová turistika vo svoje najčistejšej forme. Prázdniny, naplánované päť rokov dopredu, európske hotely a spomienkové tričko od cestovnej agentúry. Exotické Peru uvidí väčšina týchto ľudí len spoza okien klimatizovaných hotelov a autobusov. Ak len trochu chcete, vôbec si nevšimnete, že nie ste v Európe. My s Justynkou sa im len smejeme, pouličným profesionálnym otravovačom vyplazujeme jazyk a fotíme mesto Cuzco zo všetkých možných uhlov.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Cuzco

Biele mesto Arequipa

Arequipa - hlavné námestie21. augusta 2007, cestou do „bieleho mesta“ Arequipa opäť ktosi omdlie zo symptómov rýchleho prechodu v nadmorskej výške. Poslednú polhodinu tak všetci nezúčastnene sledujeme záchranné práce na bezduchej turistke. Keď jej priateľ začne zúfalo kričať „vodu, vodu!“, okamžite využijem svoju príležitosť a podávam mu fľašu elektrolitu. Je to odporná tekutina na zavodnenie organizmu, ktorej časť sa mi po ceste navyše vyliala do ruksaku a práve som rozmýšľal, ako sa jej zbaviť. Chlapík mi ďakuje takmer na kolenách, ja sa len ironicky uškŕňam: to predsa nestojí za reč!

Arequipa je absolútne nádherné koloniálne mesto, teplé, priateľské a vyspelé. Obchody s luxusným tovarom, vynikajúce jedlo. V jeho okolí je množstvo zaujímavých vulkánov a okrem iného i najhlbší kaňon na svete (hoci Američania vám budú argumentovať svojim Grand Canyonom). Bohužiaľ, na túry som ešte príliš slabý, no toto mesto je na moje zotavenie ako stvorené. Ulice sú čisté a nesmierne malebné. Celú atmosféru dotvárajú tisíce žltých taxíkov, takmer všetky Daewoo Tico, ktoré sa rozmnožujú priamo na verejnosti pred vašimi očami. Miestni smetiari sa nedajú v ničom zahanbiť. Keď po večeroch zbierajú svoje smradľavé darčeky, z nákladných áut zaznieva neuniknuteľná, ohlušujúca melódia Beethoveenovej Piesne pre Elišku. Tak tomuto hovorím umenie! Pre smetiarov sme zložili aj text ku Eliške: Milí arequipskí občania/dajte nám vaše smeti/vaše smeti/zbavíte sa tým všetkého smradu/odpadu/výkalu. Atď.

Pohľad z Arequipy na okolité vulkányArequipa bola niekoľkokrát zničená silnými zemetraseniami a seizmológovia predpokladajú v budúcnosti nanajvýš ničivú erupciu neďalekého vulkánu Misti, ktorý môže mesto načisto zrovnať so zemou. Peru sa nachádza v zóne, patriacej na svete medzi seizmicky najaktívnejšie. Celá krajina dnes žije smútkom zo zemetrasenia spred niekoľkých dní, ktoré v meste Pisco a okolí pochovalo viac ako šesťsto ľudí. V oblasti trvá i v tomto momente výnimočný stav, šíria sa choroby a hlad. Dúfam, že Arequipu tento osud už nikdy nestihne.

Počas našich dní v Arequipe sa prechádzame po uliciach, navštevujeme múzeá a večer sa vraciame do nášho príjemného tichého hostelu. Znie to dosť nudne, ale posledné dva mesiace sme boli bez prestávky na ceste, náhliac sa z miesta na miesto. Už sme jednoducho potrebovali krátku prestávku. V kúpeľni hostelu už čaká náš starý známy – elektrická sprcha. Poznáte elektrickú sprchu? V Južnej Amerike sa jej určite nezbavíte a cestovatelia ju nenávidia.

Elektrická sprchaPredstavte si oceľovú rúru, trčiacu zo steny. Na jej konci je našróbovaná ružica. Je napájaná elektrickým prúdom a káble, často úplne bez izolácie, z nej trčia akoby na výstrahu. Keď zapnete kovový kohútik, z ružice začnú lietať iskry, čosi tam zachrčí a začne sa na vás liať cícerok horúcej vody. V tom momente sa vám však už na tele zježili všetky chlpy; iskry lietajú pár centimetrov od vašej mokrej hlavy a prskajúca voda sa so syčaním vyparuje na kovovom povrchu trúbky. Mnohí ľudia preferujú ľadovú vodu pred týmto zariadením, od iných som počul historky, ako zažili počas sprchovania elektrický šok. Najlepšie je vraj sprchovať sa v šľapkách, aby ste neboli uzemnení, ale myslím, že pod prúdom vody ste aj tak dokonale vodiví. Naša sprcha v Arequipe však aspoň vyzerá solídne a kohútiky sú z umelej hmoty. Justyne je to ale jedno a najmenej, čo pre ňu môžem urobiť, je sprchovať sa každý deň prvý ako pokusný králik.

Dnes nádherne zrenovovaný, kláštor bol po niekoľko storočí exkluzívnym obydlím pre dievčatá z lepších rodínPokiaľ ide o múzeá, v Arequipe sú dve veci, ktoré vskutku stoja za návštevu. Prvou je kláštor svätej Cataliny, dnes je perfektne zrenovovaný a naďalej slúži prísnemu ženskému rádu. Príbeh tohto kláštora sa začal v 17. storočí. Každá významná rodina v bližšom i vzdialenejšom okolí považovala za svoju povinnosť (a zároveň formu vykúpenia) poslať do tohto kláštora jednu zo svojich dcér, ktorá mala odteraz svoj život zasvätiť Bohu a prežiť ho v úplnej izolácii od rodiny aj okolitého sveta.

Kláštor svätej CatalinySkutočnosť však bola taká, že za múrmi kláštora viedli bohaté mníšky nesmierne luxusný, exkluzívny život – obklopené sluhami a otrokmi, s častými žúrmi a návštevami zvonku. jeden z pápežov im to „zatrhol“ až v neuveriteľne neskorom 19. storočí a odvtedy sa kláštor-verejný dom zmenil na prísny, disciplinovaný ženský rád, v ktorom bola každá vec považovaná za spoločnú a dokonca i návšteva lekára v prípade núdze sa obmedzovala len na ústne „vyšetrenie“ spoza hustých drevených mreží. Hoci bol rád v súčasnosti nútený svoje striktné pravidlá priblížiť zdravému rozumu, jedno z krídel kláštora je naďalej izolované a mníšky tam vykonávajú svoju službu pánubohu. Nuž čo. Pokiaľ ide o mňa, nedbal by som ho navštíviť aj pred raziou z Vatikánu. Dnešné Arequipanky naozaj stoja za dôkladné vyšetrenie bez drevených mreží.

Druhé miesto je ešte zaujímavejšie. V roku 1995 našli archeológovia na jednom z šesťtisícových činných vulkánov, obklopujúcich Arequipu, neuveriteľný nález. Bolo to inkské kultovné miesto, na ktorom sa vykonávali obety ľudí pre bohov sopky. Jedna z menších erupcií roztopila okolitý sneh a ľad, čím sa obnažili perfektne zachované ľudské telá. Najznámejšou a najlepšie zachovanou z nich je Juanita, múmia mladého krásneho dievčaťa, ktorú možno navštíviť v Arequipe.

Juanita patrila podľa všetkého do najvyššej spoločenskej triedy a obetná smrť mala byť obrovskou poctou pre ňu aj pre jej rodinu. O jej pôvode svedčia drahé šaty a ozdoby; o jej predurčení a pripravenosti zasvätiť sa božstvu takýmto neodvolateľným spôsobom zase kroniky prvých španielskych dobyvateľov. Podľa nich bola obeť pripravovaná na svoj koniec úplne odmalička a túžobne ho očakávala. Pre inkskú spoločnosť bol tento typ rituálu spôsobom vyrovnávania sa s periodickými prírodnými katastrofami ako zemetrasenie a erupcie neďalekých sopiek.

Juanita tak vraj zomrela rada, po vyčerpávajúcej niekoľkodňovej ceste na vrchol vulkánu, otupená po sedatívach. Vieme i ako; zabil ju jediný, dokonale presný tupý úder obradným kladivom tesne nad pravé viečko. Sprievodkyňa po múzeu tvrdí, že bola pannou, hoci ktovie, odkiaľ to zistila. Nech bolo ako bolo, Juanita si dnes v pokoji sníva svoj temný sen o splynutí s Bohom, nerušia ju hlasy ľudí, ani blesky fotoaparátov. Leží v chladničke, v zatemnenej izbe múzea, v ktorej sa chodí s úctou a po prstoch.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Arequipa

 

Jazero Titicaca a mesto Puno

Po odchode z Bolívie ma stále trápi hnačka a v prvom peruánskom meste Puno sa pomaly začínam rozhliadať po dobrom lekárovi. Napokon ma vyšetrí príjemná doktorka a analýza mi zisťuje bakteriálnu žalúdočú infekciu. Hneď dostávam silné antibiotiká a po niekoľkých dňoch sa pomaly vraciam do normálu.

Kultúrna odlišnosť Peru a Bolívie je pomerne výrazná. Pôvodom ide o tú istú etnickú skupinu Aymarov (svoj staroveký jazyk naďalej používajú) a Inkov (hovoria quechua), avšak zatiaľ čo v Bolívii akoby sa ich vývoj zastavil, Peru je modernejšie, priateľskejšie a svoj obrovský turistický potenciál využíva na neporovnateľne vyššej úrovni.

Mestá a okolie sa vzhľadom príliš od Bolívie nelíšia. Puno leží takisto na brehu jazera Titicaca a jeho predmestia sú chudobné, z rozpadávajúcich sa hlinených domov. Centrum je však plné reštaurácií a obchodov pre zahraničných turistov, viditeľne tu tiež prosperuje početná stredná vrstva miestnych. Peruánci jednoducho pochopili, že je dôležité zaujímať sa o potreby cudzincov, z ktorých žijú rovnako ako v Bolívii. Ľudia sú tu zrazu oveľa priateľskejší, „civilizovanejší“ (viem, že to znie dosť arogantne), a dokonca aj keď sa vás snažia ošmeknúť, robia to elegantne a s priateľským úsmevom.

V peruánskom meste Puno som napokon zažil len posteľ a steny hotelovej izby. Som ešte príliš slabý na vychádzky, nechutí mi jesť a vzdialiť sa od záchoda je krajne nerozumné. Justa s Brianom si vyrazia na jazero za plávajúcimi umelými ostrovmi, na ktorých i naďalej žijú ľudia. Vybudovali ich vraj Aymarovia na obranu pred agresívnymi Inkami, ktorí sa za nimi na otvorenú jazernú plochu neodvážili. Sú veľké po niekoľko metrov a vyrobené výlučne z tŕstia, ktoré nadnáša celú dedinu a pomaly plávajú spolu s ostatnými. Juste a Brianovi sa veľmi páčilo, ja môžem len závidieť a obdivovať fotky. Zmohol som sa však aspoň na cestu do práčovne, pani tam preberie naše veci a večer si ich môžeme vyzdvihnúť. Kvôli horúčke som celkom zabudol na opatrnosť a keď si večer balíme veci, chýba nám osem najdrahších a najkrajších tričiek. Práčovňa je už zavretá a zajtra skoro ráno vyrážame na ďalšiu cestu.

Na druhý deň, pätnásť minút pred odchodom autobusu, bežíme do práčovne a sťažujeme sa na chýbajúce veci. Pani o tom nechce ani počuť, oneskorené reklamácie ju nezaujímajú. Vzbudím však jej záujem v momente, keď na ňu začnem kričať, že zavolám políciu. Behom troch minút priklusá ďalšia súdružka s igelitkou, v ktorej sú naše tričká v perfektnom stave – vypraté a vyžehlené. Hlúposť, alebo zámer? Nemáme čas o tom rozmýšľať. Vskakujeme do taxíka, dávame pokyny a bystrý šofér to niekoľkokrát strihne cez protismer. Pri autobuse stojíme minútu pred plánovaným odchodom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Puno a jazero Titicaca v Peru