Púšť Atacama, Čile – fotogaléria

Fotogaléria Čile:

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Cestou do Bolívie

Cestou do Bolívie

Vo vlaku do UyuniNa Bolíviu som sa tešil už doma hádam zo všetkého najviac. Podľa mnohých správ to mala byť tá najzaujímavejšia, najdivokejšia nádherná krajina na kontinente. Už na železničnej stanici v čílskej Calame mi bolo jasné, že bude úplne odlišná než čokoľvek, čo sme videli doteraz. V čakárni sedíme my štyria, niekoľko ďalších turistov a tri desiatky tých najexotickejších ľudí, akých som doteraz stretol v južnej Amerike. Sú to ošľahaní domorodci každého veku aj pohlavia, s obrovskými batožinami, od uzlíkov až po kartóny z televízorov.

Na stanicu napokon dorazí rušeň s dvomi staručkými vagónmi. Ľudia sa inštinktívne rozdelia na gringov a negringov a podľa toho sa i obsadzujú voľné miesta. Vlak sa rozbieha do hnedej, púštnej noci a všetci sa pripravujeme na sľubované hrozby.

Nočný vagónPrespíme pokojnú, pomerne teplú noc bez väčších vzruchov, ak nerátam fakt, že vlak mal akési extrémne brzdenie a pri každom spomalení nás spätný náraz všetkých vrhol pol metra zo sedadiel. Na druhej strane, brzdenia až tak veľa, našťastie, nebolo. Vlak išiel totiž tak pomaly, že slovo „spomaliť“ tu celkom stráca význam. Za 17 hodín sme prešli 377 km, čo je priemerná rýchlosť čosi vyše 20 km/h (ak nerátame mnohohodinové čakanie).

Na čílskych hraniciachV každom prípade, ráno sme napokon predsa len dorazili na čílske hranice. Vlak tu zastavuje na ďalšie 2-3 hodiny; dá sa tak prebehnúť po rozpadnutej dedine, v ktorej i napriek tomu ešte žijú ľudia: svedčia o tom nablýskané elektromery, trčiace z ruín. Na hranici stretávame ďalšieho Poliaka Maćka, ktorý cestuje po celom kontinente na bicykli, hoci cez hranice prechádza radšej autobusom. Zdá sa, že náš vlak je oproti jeho ceste úplný luxus. Maćkov autobus prišiel na zavretú colnicu v predošlý večer a všetci cestujúci strávili noc na sedadlách v mrazivej teplote bez akéhokoľvek ohrievania, čakajúc na rannú zmenu colníkov.

O ďalšiu hodinu jazdy neskôr nás čaká bolívijská colnica, ďalšie pečiatky a akýsi poplatok, ktorého význam chápe len samotný colník. Pokúšame sa zjesť a vypiť naše zásoby, no je to beznádejné. Kúpili sme toho príliš veľa. Varím horúci koňak s citrónom, častujeme sa navzájom s ostatnými cestujúcimi.

Vlak do BolívieOkrem gringov s nami sedí len jedna stará indiánka s približne pätnástimi obrovskými taškami. Večer mi ich blahosklonne dovolila vyložiť na regále a na konci cesty mi ich dovolí vyniesť, samozrejme, bez slovka prosím a ďakujem. Sympatickej Írke Miriam za to poskytla jednu zo svojich šesťdesiatich pokrývok. V Bolívii je však vždy niečo za niečo. Keď sa ráno Miriam hanblivo prezlieka, indiánka ju požiada o podprsenku. Miriam odmieta.

Bolívia - prvé dojmyPo celý deň nám cesta pomaly ubieha. Takmer krokovou rýchlosťou prechádzame cez soľnú púšť. Dediny tu vyzerajú stále horšie a horšie. Často v nich niet jediného celistvého domu, všetko je pokryté prachom. Ľudia sú tu špinaví a smradľaví, bez prestania prežúvajú koku. Po celý čas vrieskajú sopľavé deti. Večer, tesne po zotmení, sa napokon na horizonte pomaly vynára širší pás svetiel. Prichádzame do našej prvej bolívijskej zastávky, mesta Uyuni.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Uyuni

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Rozvíjajúce sa mesto zániku (Uyuni 2007)

 

San Pedro de Atacama

Je 29. jún 2007. Stojíme na argentínskych hraniciach kdesi v horách v nadmorskej výške viac ako 4.000 metrov. Absolvujeme výstupnú kontrolu, posledný nevrlý pohľad ozbrojenca a zvedavé ovoniavanie jeho antidrogového psa. Autobusom schádzame po prašnej ceste do Čile, okolo nás sú holé kopce pokryté snehom a prachom. Takto vyzerajú takmer celé Andy od argentínskych hraníc ďalej, tisíce kilometrov na sever. V Európe nie sme zvyknutí na spojenie snehu a prachu; naše nízke hory sú zelené, zalesnené a plné riek.

Tu je však dážď veľmi výnimočný. Púšť Atacama, ktorá sa začína priamo pri svahoch Ánd, je považovaná za najsuchšie miesto na svete. Za rok tu priemerne naprší toľko, koľko v Bratislave počas jednej výdatnejšej zrážky. Svahy hôr sú porastené nízkymi kríkmi, najčastejšie sú však na ich povrchu len skaly, vulkanický prach a na vrcholkoch sneh, ktorý za sebou nechávajú vrstvy oblakov.

Náš autobus napokon schádza na čílsku náhornú planinu, priamo pod masívom šesťtisícového vulkánu Licancabur, kde na nás čakajú čílski colníci. Dostať sa do Čile, to znamená prísť o akékoľvek ovocie, zeleninu, mliečne výrobky i mäso, ktoré so sebou veziete. Čilania sú presvedčení, že za ich hranicami číhajú všetky nákazy, choroby a parazity, ktoré by ich čistú a hygienickú krajinu vrátili do chaosu, aký vládne u susedov. Pri každom prejdení ich hraníc je tak nutné absolvovať dôkladnú kontrolu každej batožiny a vyplniť formulár, ktorého podpísaním ste si vedomí, že v prípade prepašovania prasačiny vám hrozí väzenie atď.

Po hodine kutrania sa v našich ruksakoch konečne prechádzame hranicou a hneď nato vystupujeme z autobusu v dedinke San Pedro de Atacama. Tu vidieť, že sme už celkom prešli do andskej kultúry vysokohorských dedín, chudoby a rozpadávajúcich sa hlinených domov. Nachádzame nejaký zabudnutý kemping, v ktorom obratom zrážame cenu za ubytovanie. Pracovník nás za to ironicky nazve izraelskými turistami, ale keďže sme tu jediní hostia, je jasné, že môže byť rád.

Nadávka „izraelský turista“ nemá nič spoločné s antisemitizmom ani s celým tým kultúrnym nánosom, nechutnými narážkami či, naopak, politicky korektným slovníkom. Faktom je, ako som si často všimol, že izraelskí turisti majú medzi cestovateľmi i domácimi zlú reputáciu.

V San Pedro de Atacama trávime niekoľko teplých, prašných dní a mrazivých nocí. Justyna odo mňa chytila prechladnutie a v spojení so stanovaním a nočnými teplotami pod nulou to vyzerá dosť nepríjemne. Dedinka San Pedro je škaredá a rozdelená na dve časti. Prvou je ulica s hlavným námestím, plná turistov, predražených reštaurácií a cestovných kancelárií. Druhá časť, to je celý ostatok dediny, rozpadávajúce sa slumy z hliny a prachu. Tak, ako ostatné miesta v Čile, ktoré sme navštívili, i tu sa platí za reputáciu „treba vidieť“ niekoľkonásobne viac, ako je hodno. Za priemernú večeru pre dvoch možno minúť viac ako 40 dolárov a stále ostať hladným. Za jednodennú túru na vulkán zaplatíte agentúre 100 dolárov, hoci sami si tam vyjdete zadarmo a bez väčších problémov.

Drží nás tu len čakanie na legendami opradený vláčik, ktorý odchádza raz za týždeň z neďalekej Calamy do Bolívie. Calama sa nám zdá byť ešte väčšia diera, a tak radšej ostaneme tu. Hneď v prvý večer sa k nám v kempingu na počudovanie pridá…ďalší Poliak. Mladý Krzysztof študuje za lekára a návštevu svojej argentínskej frajerky spojil s cestou po tejto časti kontinentu.

Je nás už teda päť; Poliaci sú, zdá sa, v presile, no ja sa rátam za dvoch a Justyna je už aj tak dávno naturalizovaná Slovenka. Čím nás je viac, tým ľahšie zjednávame zľavu na ubytovanie a túry s agentúrami. V okolí San Pedro si pozrieme začiatok púšte s piesočnými dunami a holými, skalnatými horami. Do miestnej „mesačnej doliny“ prichádzame presne v momente, keď sa začína spln mesiaca. Je tu samozrejme množstvo turistov, ktorí tak ako my prišli podporiť čílsku marketingovú turistiku. Mesiac napokon skromne vykukne spoza oblakov, my sme však spokojní, lebo západ slnka pred polhodinou nám púštne hory osvetlil krásnym svetlom. Spolu s farebným nebom sa tak vytvára obraz, aký sa dá inak vidieť len pomocou kvalitného grafického softvéru.

V San Pedro nás už inak nestretlo nič, pre cestovné agentúry sme boli totálnym sklamaním a radi sme čo najskôr vypadli do mesta Calama, ktoré sa ukázalo byť presne takou dierou, ako sme očakávali. Krzysztof nás medzičasom opustil, ostal len Łukasz a Aśka a Justynkina chrípka. Hneď, ako v Calame vystúpime z autobusu, mňa i Justynu ešte pohladká prihriaty steward. Dva bloky ďalej, na detskom ihrisku, mi dedko, venčiaci svoje vnúčence, ponúkne kokaín a marihuanu za veľkoobchodnú cenu.

V Calame robíme posledné nákupy v „civilizovanom“ svete. Nakupujeme zásoby jedla a pitia do vlaku. Všetci, od knižného sprievodcu až po tetu pokladníčku na železničnej stanici, nás varujú pred extrémnymi podmienkami vo vlaku, pred zlodejmi, nepohodlnými sedadlami a teplotami, siahajúcimi – 20 ºC. Čím viac výstrah počúvame, tým sa to zdá byť zaujímavejšie.

V stredu 4. júla tak zanechávame svojmu osudu Calamu so sochou baníka osloboditeľa na hlavnej ulici. Opúšťame najhygienickejšiu a najvyspelejšiu krajinu Južnej Ameriky, nafúknuté a predražené turistické atrakcie, polovojenské jednotky carabineros, ktorých autoritu v krajine potvrdzujú obrnené transportéry s ťažkými guľometmi, neraz zaparkované kdesi priamo pri hlavnom námestí.

Proti Čile nemám nijaké výhrady. Je to priateľská krajina, pomerne bezpečná, so zaujímavými ľuďmi. Trochu nás štve, že neraz sa tu platí za marketing viac, ako za skutočné zážitky, bez ohľadu na to, či sa bavíme o víne, alebo o vulkanických gejzíroch. Turistický priemysel tu dosiahol úroveň, na ktorej sa dopyt vytvára umelo, pretože ním treba uživiť príliš veľa ľudí, väčšinou darmožráčov z cestovných agentúr.

Inými slovami, všetko, čo tu nájdete, nájdete aj v okolitých krajinách rovnaké alebo lepšie, no naisto lacnejšie. V Čile sme museli preskočiť niekoľko zaujímavých miest, hádam sa nám ešte niekedy podarí vrátiť. Ak nie, plakať asi nebudem.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Stará fotogaléria Čile

Severná Patagónia – Čile

Puerto Montt, Čile

Ráno sa vylodíme v pokojnom, zahmlenom prístave. Posledný pohľad na našu červenú loď a v zovretej formácii všetci cudzinci prechádzame na autobusovú stanicu. Mesto nám neponúka príliš príjemný pohľad a každý z nás ho opustí rýchlo, bez výčitiek svedomia.

Na uliciach vidieť mierny úpadok; je tu špina, šedé domy a šedí ľudia. Po celý čas sa tu cítim nesvojo. Je to v ľuďoch, v spôsobe, akým nás pozorujú. Kedykoľvek zaregistrujem, že kohosi pohľad akoby odhadoval obsah mojich vreciek, keď vidím nejaké oči, ktoré akoby merali svoje a moje šance tak, ako to robievam v boxe pred súbojom, vtedy sa zapína celá moja ostražitosť.

V tomto meste na nás týmto spôsobom hľadí príliš veľa ľudí. Stanica nie je ani trošku bezpečná; veľkú batožinu si nechávame v úschovni a vychádzame do sychravého dňa. Na ulici na nás pokrikujú čudné typy, šomrú veksláci. O dva bloky ďalej zrazu cez dav ľudí prebehne policajt, za ním ďalší. Čosi sa tu deje, to je isté. Dozvieme sa to o tri hodiny neskôr. Naša kamarátka z lode Aurelia, zmietajúca sa medzi španielskou a nemeckou identitou svojich rodičov, sa stala obeťou ľahšej lúpeže. Akýsi chlapík jej vytrhol fotoaparát priamo na ulici. Toto sa stalo niekoľko sekúnd predtým, ako sme tadiaľ prešli my.

Aurélia je však pravá Európanka: chlapíka omráčila stádom mrzkých slov a začala ho okamžite prenasledovať. Mala šťastie; prebehla okolo dvoch policajtov, jednému z nich sa zdalo podozrivé vidieť utekať turistku a nadávať komusi do skurvysynov. Pustili sa za ňou. Naháňačka trvala niekoľko minút a zahŕňala filmovú scénku, keď zlodej vbehol do reštaurácie s Aureliou a policajtmi v pätách. Odnieslo si to niekoľko stolov so všetkým, čo bolo na nich. Policajti ich dobehli presne v momente, keď Aurelia pri druhom východe z reštaurácie už-už išla zlodeja schytiť za golier. Policajti to urobili lepšie; muža skopali priamo na ulici a zobrali na stanicu. A potom že pri policajnej brutalite niet happyendov!

Puerto Montt sme opustili ešte v ten deň popoludní. V miestnej reštaurácii nám i napriek niekoľkým ubezpečeniam doniesli v jedle mäso a pri platení sa nás pokúsili okradnúť.

Na pobreží, priamo v strede mesta, sme našli opusteného tuleňa ležať takmer na hlavnej ulici. Dezorientované zviera, presne také krásne, ako z našich fotiek z Ohňovej zeme, sa bezvládne prevaľuje na kameňoch a zúfalo ryčí. Ľudia prechádzajú okolo, robia si fotky, alebo odvracajú zrak. Existuje v tomto meste, v tejto krajine inštitúcia, ktorá dokáže nejako pomôcť chorému zvieraťu? Neviem; odchádzam tak ako ostatní, neostáva vo mne ani štipka sebaúcty.

Patagónskymi ramenami smer sever

Loď môže byť skutočne výborný spôsob, ako prejsť z Južnej Patagónie na sever, tým skôr, že táto časť čílskeho pobrežia je nesmierne zaujímavá. Puerto Eden je dlhá 113 a široká 20 metrov, patrí spoločnosti Navimag a sama osebe je určená skôr pre tovar, než pre pasažierov. Čile je také úzke a jeho južné pobrežie také rozdrobené na desiatky ostrovov, že Puerto Eden je priam ideálny dopravný prostriedok. Cesty tu prakticky neexistujú a naša loď je dostatočne malá na to, aby sa pretisla nespočetnými horskými úžinami, no dosť veľká na to, aby odolala povestným pacifickým búrkam na úsekoch, vzdialenejších od pobrežia.

Prvý deň sa všetci zobúdzame plní očakávania. Väčšina turistickej časti pasažierov sme Európania: Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Írsko a my. V lete sú ceny lístkov niekoľkokrát vyššie (hoci i teraz siahajú niekoľko stoviek dolárov), takže napokon môžeme byť radi; okrem toho, spoločnosť nám pripravila príjemné prekvapenie v podobe zvýšenia cestovnej triedy na najluxusnejšiu, keďže sme len štrnásti turisti a kapacita lode je 225 pasažierov.

V cene lístka je i strava, stretávame sa na raňajkách v jedálni. Jedlo je príjemné, za oknami sa pomaly rozodnieva a po oboch stranách lode sa zafarbujú obrysy strmých skalných brehov. Vonku, v zadnej časti, stojí desať kamiónov, plných kráv. Keď ich pozorujem, pomaly mi prechádza chuť na jedlo. Sú natlačené vo vlečkách bez možnosti pohybu, zrejme to nie je ich prvý deň na ceste a v najbližšom čase ich čakajú ešte horšie chvíle.

Hneď po raňajkách, presne podľa programu, vychádza slnko. Na palube veje mocný vietor, i napriek tomu však stojíme niekoľko hodín vonku a s úžasom sledujeme krajinu, ktorou prechádzame. Všade naokolo sú hory a lesy. Vyrastajú priamo z ľadového, tmavomodrého mora ako malé i väčšie ostrovy.

Z vody najprv vychádza holá hnedá skala, no už jeden-dva metre vyššie sa začínajú stromy. Obrastajú všetky strmé úpätia; husté, pokrútené dažďové pralesy chladnej Patagónie. Ustupujú len snehu a ľadovcom stovky metrov vyššie. Každý z týchto ostrovov je sám osebe výzvou pre alpinistu.

V diaľke prechádza stádo delfínov a mizne za ďalšími ostrovnými prieplavmi. Naľavo, napravo, pred nami – všade sú tu len ramená medzi zaplavenými horskými masívmi, ktorých doliny sa s roztápajúcimi ľadovcami pred desaťtisíc rokmi stali obeťou zvyšujúcej sa hladiny morí.

Takto som si vždy predstavoval divočinu: chladnú, hornatú, opustenú. Na týchto miestach lovili ešte Yamaná s lukmi a šípmi; pre belochov boli príliš neprístupné a nebolo tu nič, čo by im stálo za námahu a ničenie. Vôbec by som teraz nedbal vystúpiť na jednom z väčších ostrovov a na niekoľko týždňov ostať v lesoch, pri ohniskách a machom obrastených skalách, len tak, pokúsiť sa zazrieť patagónsku pumu a v stane sa tešiť z hmly a dažďa.

Ale nič pekné netrvá dlho. Prichádza hustá oblačnosť, mraky sú tak nízko, že celkom splývajú s morskou hladinou. Začína pršať a schádzame do jedálne, kde sa začína improvizované kino.

Bohužiaľ, naša štvordňová plavba na sever bude väčšinou vyzerať presne takto. Vonku nulová viditeľnosť, sneh alebo dážď, sedíme v jedálni a pozeráme dokumentárne filmy. Jediné rozptýlenie prichádza na tretí deň. Na istom dlhšom úseku sa plavíme po otvorenom mori. Hmla sa na chvíľu zdvihne, všade okolo nás plávu veľryby. Sú to ale hanblivé tvory a svoju prítomnosť ohlasujú len gejzírmi vody z chrbtových otvorov; z času na čas sa na hladine mihne ich mohutné telo.

Skutočnú zábavu nám prinesie až morská choroba o niekoľko hodín neskôr, keď si vlny začnú pohadzovať našu loď ako plastové káčatko. Celé to začne Švajčiarka Claudia. Claudia je dieťa hôr; vracať začne pri prvom náznaku vlnobitia a neprestane až takmer do konca. Hoci sa napokon ukázalo, že Claudia je vo forme a totálnym šampiónom grcania, čoskoro ju so slabšími či silnejšími príznakmi nasleduje väčšina z nás.

Ľudia sa pomaly vytrácajú do kajút, alebo von, na palubu. Nikoho už nezaujíma kino ani rozhovory. Ešte pred polhodinou som si srandoval z Íra Briana, či sú jeho tabletky naozaj proti morskej chorobe, pretože vyzerajú ako extáza. Teraz bezvládne ležím v kresle a Brian si sranduje zo mňa. On a Justyna sú jediní dvaja ľudia, ktorí sa správajú, akoby nič.Nevládzem chodiť ani rozprávať, nevládzem ani zvracať. Justyna ma štve poznámkami, aký výborný bol obed a aká je to škoda, že som neochutnal. Napokon sa vytackám na palubu. Kašlem na veľryby aj na všetko ostatné, pohľad mám tupo upretý na horizont: vraj to pomáha.

Moja najkrajšia spomienka na plavbu Navimagom sa však i tak viaže na oných niekoľko hodín, strávených v ten deň na palube. Vietor a dážď bičuje zo všetkých strán, loď sa prevaľuje na vlnách. Napriek tomu tam stojím aj po zotmení spolu s Pablom, mladým Čilanom a budúcim študentom filozofie. Bavíme sa o filozofii a literatúre; Pablo je plný elánu pre štúdium, obáva sa však, či učitelia na univerzite stoja za to. Ja som mal, naopak, počas môjho štúdia neustále pocit, že ak niekto nestojí za to, sú to najmä študenti. S našimi učiteľmi som skôr súcítil. Pablovi však nechcem kaziť chuť. Obaja sa držíme zábradlia, ku ktorému nám už takmer primrzli ruky, vytrvalo hľadíme na obzor a diskutujeme o dekonštrukcii. Nadávame na morskú chorobu a vďaka tomu celkom zabúdame, že máme morskú chorobu.

V poslednú noc robíme na lodi párty; kdesi medzi bingom a ďalšou fľašou výborného čílskeho vína vychádzam na hornú palubu. Kravy sú stále v kamiónoch; mnohé nehybne ležia na podlahe. Stav, v akom sa nachádzajú po štyroch dňoch a desaťhodinovom vlnobití, je vskutku desivý. Naproti nám sa zatiaľ zväčšuje reťazec svetiel, pomaly sa meniaci na mesto. V noci na 4. júna teda napokon prirážame k pobrežnému mestu Puerto Montt. Prekonali sme okolo 1.500 kilometrov a morská choroba ma neopustila až do konca.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Západné patagónske pobrežie

Torres del Paine

Torres del Paine panorámaJe ešte stále 25. máj a už stojíme ďaleko na čílskej strane, v pobrežnom mestečku Puerto Natales. Medzi Čile a Argentínou nie sú nijaké veľké kultúrne rozdiely, obe krajiny majú podobnú históriu a ich obyvatelia podobný životný štýl. Samozrejme, ako sa patrí na politickú kultúru južnej Ameriky, ich vzájomné vzťahy sú napäté; ako vždy, ide o akési irelevantné územné nároky, slúžiace na zakrývanie korupcie a neschopnosti oboch vlád. Na druhej strane, Čile je na svoj región bohatá krajina a takisto ceny sú tu výrazne vyššie, často priam nehorázne vyššie, ako v Argentíne.

Nedeľný ospalý prístav v čilskom meste Puerto NatalesPuerto Natales je typické patagónske mesto bez výškových budov, navrhnuté a vybudované podľa pravítka pred menej ako storočím. Pravouhlé ulice a súmerné štvorcové bloky, čosi, z čoho sa obyvateľovi našich nádherných, stáročia rastúcich organizmov zvaných európske mestá, stavajú vlasy dupkom.

Vskutku; kvôli mestu sme sem neprišli. Vyrazíme odtiaľto do svetoznámeho parku Torres del Paine a potom na ďalšiu cestu na sever. Aspoň sme tu našli štýlovú reštauráciu, zariadenú ako koloniálny drugstore zo začiatku storočia, ktorý tu pôvodne sídlil. Prvá podomácky vyrobená pizza za posledný mesiac, k tomu vegetariánske lasagne a miestne pivo Austral s nelákavou pachuťou pivovaru Urpín.

Ale kašľať na jedlo. 28. mája nás minibus vezie nekonečnou štrkovou cestou cez brány národného parku, okolo guanacos, lamovitých stádnych zvierat, potulujúcich sa po stepi s obrovskými zasneženými štítmi v pozadí. Okolo nich sa v hline prehrabávajú veľké pštrosovité vtáky ñandu. V jazerách postávajú kŕdle plameniakov a čiernokrkých labutí. Nádhernú scenériu pretínajú tenké, striebristé vrstvy hmly a oblakov, zakrývajúce jazerá a ľadovce, lesy, patagónsku krajinu mojich snov.Cestuje s nami americko-číľsky párik; chúďatká, nevedeli, že v parku treba chodiť po vlastných a priniesť si výbavu i jedlo. Končia v akomsi penzióne na úbočí.

Cestou do národného parku Torres del PaineMy vstupujeme na príjazdový chodník; všade naokolo je hmla, -9 ºC, správa parku hlási nízky stupeň radiácie. Príroda spí; tu dole ešte nie je sneh, všetko je však pokryté hrubou vrstvou inovate. V hustej hmle šliapeme smerom k horskej chate, z času na čas sa pred nami vynárajú stáda pokojných koní, obrysy riek a jazier.

Horská chata pri jazere Pehoé nás napokon dosť prekvapila. Je škaredá, vybudovaná vo veľkom socrealistickom štýle z betónu a vyzerá, akoby ju projektoval sám Július Binder. V lete sú tu tisíce turistov a budova má niekoľko krídel, veľký vestibul a kemping.Nájdeme v nej však len dvoch pracovníkov a asi osem ďalších turistov, ktorí, tak ako my, nedbajú na koniec sezóny. Všade, kam v posledných týždňoch prichádzame, to akurát stíhame pred zavretím: je to posledná otvorená chata v celom parku a už o niekoľko dní zavrú aj ju. V hosteli sa kúri len v jednej miestnosti, ostatné priestory vrátane izieb sú bez tepla. Nič iné sme však ani nečakali, navlečieme na seba všetky svoje vrstvy a noc strávime bez problémov, ak nerátam fakt, že mi vo fľaštičke zamrzli tekuté vitamíny.

Ranný pohľad na jazero PehoéNa celý pobyt v parku máme tri dni, z ktoých dva trvajú len pešie túry k samotnému horskému masívu a naspäť. Znamená to, že si budeme môcť vychutnať len jedinú jednodňovú túru, čo je hanebne málo. Je to veľká škoda, park je nádherný a štandardný čas na jeho návštevu je 4 až 8 dní, plus oné dva.

Na druhý deň tak pred brieždením vyrážame do doliny, zovretej medzi ľadovcovým štítom na jednej a slávnymi skalnatými vežami na druhej strane: okolo nás je zamrznutý svet stromov a bystrín. Prechádzame lesmi a kopcami, sme tu úplne sami, len v podvečer nám slnko daruje skúpy pozdrav. Keď sa vrátime do hostela, ukazuje sa, že všetci už odišli, sme tu len my, dvaja správcovia a ochranca parku z neďalekej chalúpky. Park je dnes úplne prázdny. V lete sa na turistických chodníkoch vytvárajú zácpy, miesta na kempingu si je neraz vhodné rezervovať niekoľko týždňov dopredu, a dnes tu nie je nikto.

Na túrach v národnom parkuZhovárame sa s chlapcami o ich živote, mladý ochranca parku spomína na obrovský požiar spred dvoch rokov, ktorý založil istý český turista. Oheň horel štyri týždne. Výsledok: 15.000 hektárov jedného z najkrajších národných parkov ľahlo popolom. Prírodu tu čakajú desiatky rokov pomalého zotavovania. Celá udalosť sa v tom čase stala medzinárodnou aférou, sám si pamätám na diplomatické prestrelky medzi Českom a Čile.

Zmienený Čech chcel pritom podľa vlastných slov len zapáliť benzínový varič, od ktorého sa vzápätí chytila okolitá step a potom všetko, všetko ostatné. Takto to je: stačí trochu hlúposti, trochu ľahkomyseľnosti a jeden diel smoly.

PlameniakNáš pobyt v Torres del Paine bol príliš krátky: je to kraj úžasných horských masívov, nádherných ľadovcov, lesov. Žijú tu divoké zvieratá, vtáky, ryby. Toto všetko sme videli a zažili a chceli by sme ešte viac. Na druhý deň po návrate z parku sa však naloďujeme na Puerto Eden, červenú loď s výtlakom 4.402 ton, spolu s niekoľkými ďalšími turistami, hŕstkou Čiľanov a desiatimi kamiónmi plnými zbedačených kráv na pokraji vyčerpania.

V piatok 1. júna, nadránom, otváram oči a hoci mám myseľ stále v zajatí temných, hlbokých snov, nočná voda za oknom sa nepochybne hýbe. Odrazili sme od brehu a smerujeme poldruha tisíca kilometrov na sever, cez krajinu morských prieplavov, lesov, fjordov. Cez pobrežie Pacifiku, za veľrybami a delfínmi. Pomaly za sebou nechávame Patagóniu, ono divoké a chladné územie, jedno z najkrajších, na aké som vo svojom živote vstúpil.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Cestovanie do Ohňovej zeme: zlý začiatok s dobrým koncom

zahlavie8.JPG

Cestovanie na juh

Brieždenie nad Patagóniou, Argentína16. mája opúšťame oblasť Južného ľadového poľa, o tretej ráno spolu s našimi poľskými kamarátmi nasadáme do „lokálneho“ autobusu a prekonávame ním okolo 300 kilometrov, čo je v Patagónii smiešne krátka vzdialenosť. Opäť na nás čaká nevľúdne Rio Gallegos so svojou autobusovou stanicou. Tu sa lúčime s Łukaszom a Aśkou, ktorí pokračujú vo svojich tajomných kruhoch okolo kontinentu.

Ak sa chceme dostať do Ushuaia, musíme ešte prejsť viac ako sedemsto kilometrov a široký pás číľskeho územia. Autobus už nie je taký luxusný, ako je v Argentíne zvykom, ale šoféri rovnako priateľskí a ostáva i atmosféra domácej obývačky, v ktorej pozeráme pirátske kópie najnovších filmov na DVD.

Prechádzame hraničné kontroly oboch štátov, Argentíny aj Čile. Cesta pretína nekonečnú pláň Patagónie: bez stromov a vyššej vegetácie, horizont rušia len kríky a skaly, či občasné holé pahorky. Na čílskej colnici obhrýza sivá líška pohodený hamburger len niekoľko metrov od nás a stáda guanaco ubiehajú pred autobusom z cesty späť na zasnežené krajnice. Krajina okolo nás je neskutočne pustá a nehostinná; dokonca i cesta a zriedkavé míňajúce nás auto vyzerajú, akoby tu rástli spolu s kameňmi a zvieratami, akoby im toto miesto odňalo ich umelý, civilizačný pôvod.

Líšky, ľad a črepiny

Hranice Argentína - ČilePo poslednej colnej kontrole sa všetci v autobuse uvoľňujú. Hotelová manažérka z filmovej fabuly práve zachránila významného hosťa a s pomocou svojho otca premohla atentátnikov. Justyna vedľa mňa zľahka drieme, ja pozorujem záverečné titulky filmu a dievča, ktoré sedí dve sedadlá predo mnou cez uličku na ľavej strane, sa prudko odvracia od okna. V tom istom momente zaznieva z ľavej strany autobusu prudká ohlušujúca rana a prvé okenné tabule sa implóziou smerom dovnútra menia na tisíce lietajúcich úlomkov. Ostatní ľudia sa pomaly obracajú smerom k šokujúcemu zvuku, dievča začína kričať a tvár a telo má posiate črepinami.

Autobus pokračuje v ceste, na obrazovke sa pomaly menia titulky a víťazoslávna hudba sa i naďalej celkom absurdne rinie z reproduktorov. Tvár kričiaceho dievčaťa sa v momente nárazu nachádzala niekoľko centimetrov od okna, z ktorého je teraz už len veľká zubatá diera, vháňajúca dovnútra ľadový vzduch. Jej spolusediaci ju zráža smerom k nám, na pravú stranu, a posledné kusy skla kolapsujú na sedadlá, kde doteraz sedeli. Muž začína kopať do zamknutých dverí, ktoré nás oddeľujú od kabíny a šofér sa zo sedadla pokojne obráti smerom k nám. Na tvári má krv a červená farba mu presakuje aj cez tenkú bielu košeľu. Až teraz si všímam, že celé jeho bočné okno kdesi zmizlo, predná tabuľa je plná pavučín a roztrhalo i sklenenú prepážku za jeho hlavou.

Autobus postupne spomaľuje. Dievča s krikom vybieha na krajnicu. Jej priateľ jej hlavu a tvár čistí od skla, potom ju ešte asi desať sekúnd utešuje a vyťahuje kameru, aby videla aj rodina a kamaráti.

Havarovaný autobus, chileVšetci vychádzame von. Predné sedadlá a podlaha autobusu sú pokryté črepinami; zvonku vidieť následky len na ľavej strane. Až teraz sa dozvedáme, čo sa vlastne stalo. Náš autobus v plnej rýchlosti „ťukol“ predným rohom vodičovej kabíny do protiidúceho kamiónu. Náraz bol i tak nadmieru ľahký, v porovnaní s hmotnosťami vozidiel, aké sa zrazili. Autobus má odpílený predný ľavý roh na kapote a všetky sklá v prednej ľavej časti sú rozbité alebo popraskané. Nórskemu dievčaťu sa takmer nič nestalo, vďaka svojmu sebazáchovnému inštinktívnemu pohybu moment pred zrážkou (práve vtedy sa náhodou pozerala z okna) si zachránila tvár a možno život. Teraz stojí v treskúcej zime, v šoku plače a trasie sa, zatiaľ čo jej priateľ nahráva video svojho života dva metre ďalej. Šofér má takisto len niekoľko rezných rán na ľavej paži a na tvári. Zatiaľ nevidieť kamión. Patagónia okolo nás je mlčanlivá, mrazivá a biela.

Rozbitým autobusom sa vraciame pomaly naspäť, smerom k hraniciam s Argentínou. Cez rozbité okná previeva zimný vietor, nad polopúšťou vychádza neskoré slnko a biely svet okolo zalieva nádherným jasom. Autobus napokon prichádza k stojacemu kamiónu, objavujú sa policajti, no my sa pohýňame ďalej, k colnici.

Na poslednom päťkilometrovom úseku ešte míňame ďalšie dve zrazené autá, opäť kamión, tentoraz s dodávkou. Poľadovica však už pomaly z vozovky mizne.

Argentína, Čile, Argentína, Čile…

Havarovaný autobus, ArgentínaAutobus stojí niekoľko hodín na oboch hraniciach. Zdá sa, že colníci nevedia, čo si s nami počať; my sa zatiaľ pomaly spamätávame zo šoku. Čilania nás vyhadzujú na argentínsku stranu, tu vraj nemôžeme ostať. Víta nás opäť Argentína, ďalšie dvojice pečiatok. Čakáme na náhradný autobus, ktorý už poslali z miesta nášho odchodu. Nikto však naisto nevie, či naše ranné cestovanie bude ešte pokračovať.

Po istom čase prichádza kamión, s ktorým sme sa zrazili. Až teraz vidíme, čo sa stalo, a najmä, čo sa mohlo stať. Ťahaču chýba len masívne ľavé spätné zrkadlo, príves má však zdemolovanú zadnú nápravu a na oceľovej stene prívesu je dlhý preliačený pás, miesto, ktoré pri zrážke prerazilo okná a ktoré mohlo preraziť hlavu dievčaťa, keby práve náhodou driemala a opierala sa o okno.

A ešte jedno. Príves je cisterna. Cisterna, plná benzínu. Preliačina v jej stene mierne poškodila i nápis s názvom petrochemického závodu, rozmýšľam, čo by sa stalo, keby ho poškodila viac. Keby sa benzín vylial, keby sme sa prevrátili. Keby sa niekomu niečo stalo…keby…

Patagónska cestaSú to istotne márne úvahy. Z nášho pohľadu je vlastne jedno i to, kto zrážku spôsobil, či vodič kamiónu, alebo nášho autobusu. Nórka hovorí, že tesne pred zrážkou mala pocit, že autobus príliš prechádza za stred vozovky. Takisto fakt, že kamión má zdemolovanú len zadnú časť prívesu svedčí o tom, že jeho šofér sa nám aspoň snažil vyhnúť.

Nech je, ako chce: po čase prichádza náhradný autobus, nasadáme, všetci bez slova a všetci na pravú stranu. Autobus sa rozbieha; zástupcovi šoféra spadne z rúk kovová krabica s filmami a všetci sa od ľaku strhneme. Všetci okrem jednej nič netušiacej turistky, ktorá práve pristúpila a sadla si presne na to isté miesto, na ktorom sa v predošlom autobuse nórske pehavé dievča zrazu prudko obrátilo k svojmu bradatému priateľovi.

Kontextové odkazy:

FotogalériaArgentínaCesta do Ohňovej zeme a Magalhaesov prieplav