Povstanie je umenie

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Varšava po povstaní

Povstanie sa z času na čas vynára z Visly a zaľahne nad mestom ako smogový opar. Spomienky hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy. Pri rieke si to sotvakto všimne. Junáci strkajú špinavé prsty do spotených dierok znudených cyklistiek, policajti ich pokutujú za otvorené fľaše teplého piva. Vybetónované nábrežie hľadí na mestskú časť Praha akoby nič, na jej zelené brehy a kostolnú vežu.

Naokolo sa zatiaľ dejú veci. Na Novom svete dav požiera tribúnu. Na zástavách vlajú kotvy, penzisti vedú reči a pri hrobe neznámeho vojaka klopkajú podošvy neznámych vojakov. Prechádzam sa po meste a Povstanie mi vŕta v hlave. Je všade. Neprívetivé mesto, v ktorom ma hneď rozbolia nohy, a to som sa ešte nikam nedostal. Široké bulváre, komunistické budovy, všade na nich pomníky a tabuľky.

Varšavské povstanie sa v meste vynára v pravidelných časových úsekoch a vždy naberá iné podoby. Desať rokov som o ňom ledva vedel; bolo tu, ale míňali sme sa, gúľajúc pri tom znudene očami. Napokon však musí jeho pátos pocítiť aj cynický Slovák žijúci vo Varšave, pretože chodiť po uliciach tohto mesta a nevedieť o Povstaní, je ako chodiť po tých istých uliciach a nepoznať dopravné značky. My, Slováci, tomu najprv príliš nerozumieme, pretože máme vlastné Povstanie, ktorého existencia sa obmedzuje na hodiny dejepisu. Nedefinuje náš život tak, ako Povstanie definuje život Varšavčanov. Keď prídeme do Varšavy, počujeme o povstaní a najprv si povieme, ech, veď aj my máme také.

Kolotoč

Otázka: Vojaci Židovskej bojovej organizácie, ktorí prežili (židovské) povstanie v gete, sa prihlásili pred (poľským) povstaním roku 1944. Dôstojník, ktorý ich mal školiť, citujem z Vašej knižky, „prišiel na stretnutie len raz, a navyše úplne opitý“. Takto vyzerala každodenná realita poľskej konšpirácie, alebo ten dôstojník nechcel spolupracovať s Židmi?

Odpoveď: To druhé. Prečo v (poľskom) povstaní neexistoval židovský povstalecký oddiel, ale fungoval napríklad oddiel hluchonemých či oddiel Slovákov?

Rozhovor s autorkami knihy Židia v povstaleckej Varšave. Gazeta Wyborcza, 4. 12. 2009.

Keď ma prídu navštíviť slovenskí pankáči, nejdem na to dobre. Tu prechádzame cez široký obrys na chodníku, ktorý sa tiahne ulicami. Niekdajší múr varšavského geta. Zmôžem sa na: toto bol múr varšavského geta.

A mal by som hovoriť o prvej dileme, povstaní v gete, ktoré bolo tak naozaj masovou samovraždou. Keď varšavskí Židia pochopili, že Nemci to s vyhladzovaním myslia úplne vážne, takmer bez výzbroje sa postavili na odpor najsilnejšej armáde sveta. Za menej ako mesiac bolo po všetkom – geto bolo zrovnané so zemou a 60 000 Židov prekročilo dnešný obrys na chodníku do masových hrobov a plynových komôr.

Spomenul som si na Campo di Fiori
Vo Varšave pri kolotoči,
V príjemný jarný večer,
Pri zvukoch tanečnej hudby.
Salvy za múrom geta
Prehlušila tanečná melódia
A krútili sa zaľúbené páriky
Vysoko do príjemného neba.
Občas vietor z horiacich domov
Prinášal čiernych šarkanov
Hostia na kolotoči
Chytali ich kúsky letiace povetrím.
Povieval sukňami dievčat
Ten vietor od horiacich domov,
Veselé davy sa smiali
V krásnu varšavskú nedeľu.

Czesław Miłosz, Campo di Fiori

Pochybnosti sú tu preto, že povstanie v gete akoby ani nepatrilo Varšave. Židia bojovali s  podporou ostatných Poliakov, no na árijskej strane si Varšava užíva príjemné jarné dni. V skutočnosti geto nemalo šancu na prežitie, s Poliakmi či bez nich. Ale vyčítať rodinkám, že si užívajú jarné kolotoče, hoci za múrom na konci ulice prebieha masové vyhladzovanie… to je nechutné, uznajte sami. Za trest nobelového autora Czesława Miłosza nepochovajú v Panteóne slávnych Poliakov na krakovskom Waweli.

Prelínanie

Mesto nám však ľahko neodpustí. Sedíme na rohu Maršálskej a Svätokrížskej a obhrýzame kebaby. Prichádza pani s mohérovou čiapkou na hlave. To by ste nemali. Čo by sme nemali? Sedieť tu. Trošku úcty. Akej úcty? Úcty. S nimi. Prekvapene sa obzerám okolo seba, na davy prechádzajúcich ľudí. A naozaj. Sú tam, na tabuľke na stene. „Toto miesto je posvätené krvou Poliakov.“ A tak ďalej. To by ste nemali. Objedať sa. Na ich hroboch. Teta, ale tu nie sú ich hroby: pod nami sú len optické káble, metro a stoka. Hroby sú inde. Chlapci, nie je vám žiaľ, takto sa tu objedať, na Nich? V rozpakoch sa pozerám na svojich asociálnych spoločníkov. Mne osobne nie je žiaľ: som hladný. Fekál, nie je Ti žiaľ – že tu ješ, pri tabuľke? Nie je. A Tebe, Prco? Mne tiež nie je. A Tebe, Vazelína? Mne je to totálne jedno! Mohérovej čiapke oznamujem výsledok hlasovania. Ale inak, diskrétne. Krúti hlavou. Odchádza. Má sotva päťdesiat rokov, narodila sa nejaké dve desaťročia po Povstaní.

To je však len ďalší omyl Slováka vo Varšave, totiž že Povstanie sa už dnes nikoho na uliciach netýka, a už vôbec nie členov subkultúry. Ďalšia podoba Povstania v poľskej spoločnosti: styčný bod medzi mainstreamom a subkultúrami. Čítanie povstaleckej literatúry znie na Slovensku ako zlý vtip už od čias komunizmu na sklonku osemdesiatych rokov. Tu, v Poľsku, sú však udalosti spred vyše polstoročia skvelou inšpiráciou pre všetky typy umenia.

Verše, piesne, texty celej generácie mladých umelcov vyhladených na varšavských barikádach, radi prednášajú, spievajú, čítajú ich dnešní vrstovníci. Garážové rockové kapely skladajú piesne na texty povstaleckých básnikov. Známy poľský rapper vydáva zmixovanú platňu dobových nahrávok. Sami od seba.

Nocou, keď mesto plaví sa v sen tretí
A cez nebo čierny previaže sa tieň
Vstaň nečujne jak vedia to len deti
Konček ucha prikladaj do jeho stien
(…)
Brečtanom hlasov spod trosiek a ruín
Šplháme sa nocou na strechy a sen
Tebe, Varšava, v našich snoch ťa tvorím
Nôtiac si v svoj pohrebný septembrový deň

Tadeáš Gajcy, Spev múrov

Povstanie je dnes s mestom spojené rovnako nerozlučne, ako je nerozlučne spojené s poľským umením a imagináciou.

Dilemy

Slováci a Poliaci tak prijali úplne odlišný postoj k svojim povstaniam. Obe udalosti sa však naozaj veľmi líšia. Najdôležitejší nie je fakt, že v tom varšavskom, v jedinom meste, počas neho zahynulo viac ľudí, ako na celom Slovensku počas vojny. Najväčší rozdiel predstavujú okolnosti a dlhodobé dôsledky oboch povstaní, a tým aj ich závažnosť pre dnešok. U nás si SNP počas desaťročí privlastňovali komunisti. V Poľsku je situácia presne opačná: Povstanie viedli a realizovali samotní Poliaci, nie vďaka, ale napriek Rusom, ktorí boli hlavnou príčinou jeho fatálneho neúspechu. Počas komunizmu bolo Povstanie v Poľsku rovnaké tabu, ako katyňská masakra.

Britský historik Norman Davies si všíma aj zaujímavú prepojenosť Varšavského povstania a SNP. Keď Moskva poslala armádu 1. Ukrajinského frontu na samovražedné jatky v Duklianskom priesmyku, SNP tým získalo ledva niekoľko týždňov existencie navyše, zatiaľ čo Varšavské povstanie stratilo i poslednú šancu na podporu od veľkého červeného brata.

Presne v čase, keď na Slovensku ruské diverzné jednotky organizovali odpor a dodávali povstalcom zbrane, iná časť Červenej armády stála na varšavskom pravom brehu Visly zvanom Praha. Ruskí dôstojníci s ďalekohľadmi chladne pozorovali masové vyhladzovanie hlavného mesta Nemcami. Poliaci sa práve dopustili ďalšej fatálnej chyby svojej histórie: spoľahli sa na Stalina, ktorý mal Povstanie podporiť vlastnými jednotkami, no radšej nechal mesto vykrvácať. Vďaka tomu mohlo neskoršie prevzatie moci do ruských rúk prebehnúť bez akéhokoľvek väčšieho odporu.

Každý z nás má takisto vlastné pochybnosti. Na ľudáckom Slovensku si moja babka pamätá Nemcov ako fešných fičúrov. Rusov ako nebezpečné indivíduá, ktoré jej v hoteli dávali žehliť špinavé vojenské plášte, plné vší praskajúcich pod horúcou žehličkou. Sedliak dedko z dolniakov poznal partizánov ako lenivých zašívačov, vyhlásených miestnych zlodejov. S takýmto kultúrnym nánosom máme kontroverzie zaručené ešte predtým, ako otvoríme ústa.

Hlavná poľská dilema sa netýka masovej kolaborácie s Nemcami ani závislosti od Rusov. Jej pointa je však výnimočne brutálna a dotýka sa martyrológie poľských dejín. Znie takto: Stálo to za to? Inými slovami: stáli dva mesiace relatívnej, dusivej slobody v tieni barikád, v smrade krvi a vlastných výkalov, za dvestotisíc obetí, z ktorých väčšina nemala s povstalcami a ich pocitom slobody nič spoločné? Túto otázku sformulovali už komunisti po vojne, v snahe ukryť ruskú zradu a zdôrazniť poľskú nezodpovednosť. Ale i dnes mnohí historici ukazujú, že Povstanie malo napokon nanajvýš symbolický a veľmi malý vojenský význam.

Umenie

A konečná konfrontácia povstaleckého romantizmu s realitou napokon vyzerá celkom inak. Stačí naposledy načrieť do dobového umenia.

Na východných predmestiach varšavskej Prahy sa objavil prvý ruský tank. V dôsledku toho, 1. augusta 1944, vyhlasuje vedenie podzemia hodinu W – začiatok Varšavského povstania.

Električkou cestujem k vojne,
Električkou s oddelením Nur fuer Deutsche,
Augustový pot na čele,
Chlad flinty Visa pri tele.
Sekera, motyka, pílka, šálka,
Červeno-biela povstalecká šatka.
Vo vrecku poľský orol a tabak miešaný so strachom,
Nezúfam – idem na smrť, aha, s krátkym rukávom.

Lao Che, Hodina W.

Nemecká strana kontruje prózou. Heinrich Himmler vydáva takýto rozkaz:

  1. Zajatí povstalci budú zabití bez ohľadu na Haagsku konvenciu.
  2. Nebojujúca časť obyvateľov vrátane žien a detí má byť takisto zabitá.
  3. Celé mesto má byť zrovnané so zemou: domy, ulice, zariadenia a všetko, čo sa nachádza na jeho území.

Začalo sa kompletné vyhladzovanie Dediny, západnej časti mesta, v ktorej práve sedím a hľadím na vrcholky stromov neďalekého masového hrobu so sedemdesiattisíc telami.

To sú tie prekliate dilemy Varšavského povstania. Pravidelne, každý rok v auguste, opäť ožíva diskusia nad jeho zmyslom a odkazom. V meste sa konajú spomienkové slávnosti, festivaly, koncerty, výstavy. Vychádzajú knihy. Povstanie sa vynára z Visly, spolu s ním spomienky a pochybnosti, hádky a obvinenia. Hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Fotogalérie z Varšavy:

[Not a valid template]

Pád dvojičiek

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Čo presne sa udialo počas tragického prezidentského letu v apríli 2010, poľská verejnosť doposiaľ nevie. Čo sa však udialo s poľskou verejnosťou po tragédii?

Fáza 1: spolupatričnosť

Ráno pred palácomSobota 10. apríla 2010 je vo Varšave nepríjemný sychravý deň. Hodinu po páde lietadla kráčam prázdnymi ulicami, hoci inokedy je centrum rušné vo dne – v noci.

Jedna z hlavných varšavských ulíc nesie kuriózny názov Krakovské predmestie. Teraz je vyplnené mohutným, nehybným, mlčiacim davom z vyľudneného okolia. Tisíce ľudí bezradne stoja pred prezidentským palácom. Nikto ich sem nevolal: 90 minút po oznámení havárie ešte žiadna strana nestihla zvolať svoje štruktúry, zorganizovať dobrovoľníkov a udeľovať rozhovory; politikom neprišlo na um vystúpiť na improvizované pódium a objať dav spŕškou patetických slov, ktoré dajú zúčastneným zmysel ich prítomnosti.

Všetci prišli spontánne práve sem, skôr ako sa o tom dozvedeli televízne štáby, ktorých spravodajstvo onedlho pritiahne druhú a tretiu vlnu stoviek tisícov ľudí. Šok posledných hodín sa pred palácom kompenzuje pocitom spolupatričnosti, tichým státím uprostred davu neznámych ľudí. Mnohí hovoria o výnimočnosti tejto chvíle, ktorá ich integruje vzájomným pocitom blízkosti. Slová sústrasti sa v poľštine vyjadrujú vetou Spájame sa v žiali.

Po niekoľkých hodinách sa veci pomaly vracajú do známych koľají a čaro sa stráca. V dave sa objavujú návštevníci s vlajkami a transparentmi. Priniesť na námestie vlajku, to si vyžaduje istú domýšľavosť. Musíte mať dobrú predstavu o svojej misii, už keď si pred odchodom obúvate v predsieni topánky a vyberáte zo skrine veľkú národnú textíliu na drevenej žrdi. Pred palácom sa zoraďujú šíky skautov, na strategických miestach z mobilných plošín pomaly stúpajú vysokozdvižné ramená s televíznymi štábmi. Obďaleč vyrástol prvý rozkladací stolík s kahancami a smútočnými vencami.

Fáza 2: odcudzenie

Smútočné kahance sa zahaľujú mesto do zvláštnej atmosféryTesne po smrti pápeža prednášal na bratislavskej univerzite poľský sociológ o neočakávanej sociálnej solidarite, akoby charizmatický Ján Pavol II. vykonal svojou smrťou posledný zázrak zjednotenia vlastného národa. Na krátky čas v Poľsku ustali spory, od tradične brutálnej politickej scény po futbalových chuligánov, ktorí bitky na sekery a nože nahradili spoločnými sprievodmi za vernosť pápežovmu odkazu. Znudení slovenskí študenti priviedli sociológa do rozpakov, keď jeden z nich prirovnal pohnutie poľskej spoločnosti k masovej eufórii Slovákov po výhre majstrovstiev sveta v hokeji.

Porovnanie spontánnej sociálnej solidarity a národného športového nadšenia môže znieť ako ďalší výsmech z kvality slovenského školstva, ale niektoré teórie masového správania dávajú za pravdu ironickej poznámke slovenského študenta. Iný poľský sociológ Mirosław Pęczak si všimol, že po smrti pápeža aj po smolenskej tragédii sa vytvárali zvláštne spontánne komunity, ktoré sa vyskytujú v kmeňových spoločenstvách, ale aj v modernej industriálnej spoločnosti. V istých situáciách spájajú ľudí bez ohľadu na existujúcu spoločenskú štruktúru a normy. Rituály a symbolika komunity zaisťujú silné puto solidarity a spolupatričnosti členov. Môže ísť o masové zhromaždenia (spomeňme si na scénky z arabských miest) až po komunity typu hippies. Vždy však fungujú v akejsi opozícii voči hlavnej spoločenskej štruktúre; majú charakter antištruktúry.

Situácia pred palácom zatiaľ prechádza pomalými, nebadanými zmenami. Dav pred palácom sa začína deliť na jadro ľudí, ktorí sú naďalej spolu, bez ohľadu na rozdiely – stmelili sa do zomknutej skupiny okolo prostého dreveného kríža, postaveného skautmi pred palácom počas zmätku prvých dní. Druhá časť davu sú najmä návštevníci a obzerači. Smútočné výlety k palácu teraz organizujú všetky farnosti a školy.

Ľudia spod kríža patria do všetkých vekových skupín. Zhovárajú sa šeptom: gestá sprevádzané súhlasným prikyvovaním a zovieraním pästí. Od niekoľkých dní nabralo ich trúchlenie agresívny podtón plný pochybností, obvinení, náznakov. Ich podozrenia sa začínajú pred 70 rokmi, jatkami poľských dôstojníkov v hlbokých lesoch. Končia groteskne vztýčenými kolesami rozbitého prezidentského špeciálu uprostred blata a trosiek. Pane, ako tu nekrútiť hlavami? Prezident, ktorý prišiel do Ruska zavŕšiť zmierenie, umiera v hmle nad masovým hrobom spolu s družinou. Uvážte sami, tá symbolika! Pre tých, ktorí uchovávali pamäť o sovietskej masakre počas desaťročí komunizmu, zopakovanie tragédie v tej istej krajine útočí na ľudskú súdnosť. Pred týždňom sledovali zábery svojho premiéra Tuska, ktorého na mieste havárie počas modlitby objal premiér Putin. Cítili dojatie. Dnes vidia – temných démonov. Hľa, následník Beriju, ruský premiér a dôstojník KGB v jednej osobe, objal najväčšieho politického protivníka mŕtveho prezidenta.

Do reportáže mi chýba ilustračný záber zo zádušných omší, ktoré sa teraz konajú po celej krajine. V poloprázdnom kostole si nájdem miesto ďaleko vzadu, aby cvakanie spúšte nerušilo ani prázdne posledné lavičky. Tichý spev kňaza pri oltári zrazu prehluší hlasný krik kdesi okolo mňa. Ako sa opovažuješ! Muž môže mať okolo päťdesiat rokov, na zježených fúzoch a v kútikoch úst sa mu hromadia sliny. Ako sa opovažuješ rušiť liturgiu. Rozmýšľam, čo to presne znamená, rušiť liturgiu. Fotiť nikým netušený spoza posledného stĺpa alebo vrieskať na celý kostol priamo počas obradu? Ospravedlňujem sa, nechcel som sa vás dotknúť. Nie som odtiaľto a chcel som mať len pamiatku na kostol, v ktorom som sa bol pomodliť za obete tragickej havárie. Lacný pokus si zaslúži adekvátnu reakciu. Vypadni odtiaľto, prekliaty skurvysyn!

Doma ma víta moja priateľka. Cestou z mesta si všimla na zastávke ženu v strednom veku, ktorá sedela uprostred nákupných tašiek a usedavo plakala. Toto sa nemalo stať, dieťa moje. V lietadle mal zahynúť premiér.

Fáza 3: premena

Posledný hold prezidentskému páru: Lech Kaczyński sa posmrtne mení na mýtusDvojičky Lech a Jaroslav Kaczyńskí boli nesmierne zvláštnym politickým fenoménom. Isté je, že ich krátka bratovláda v rokoch 2006 – 2007 (Jaroslav premiér a Lech prezident) bola jednou z najkontroverznejších epizód demokratického Poľska. Tesne pred haváriou sa zdalo, že prezident Lech je len pozostatkom tohto obdobia a väčšina Poliakov odmietne netolerantnú politiku oboch bratov, ich radikálnu rusofóbiu a nenávistné kampane voči politickým oponentom. Neobľúbený, novinármi vysmievaný politik mal podporu najmä v radikálnych kruhoch katolíckeho Radia Maryja, ktorých antisemitizmus a xenofóbia privádzali do rozpakov aj jeho samého. V európskych salónoch – politická mŕtvola. Lech mal podľa prieskumov a analytikov za niekoľko mesiacov prehrať prezidentské voľby.

Jeho smrť všetko zmenila. Zmena sa udiala zarážajúco bleskovým spôsobom. V tragický deň ešte letel do Smolenska ako čierna ovca, ktorej sa štíti EÚ, Rusko, ako aj vlastná vláda. Niekoľko dní po havárii spravila tragická smrť z Lecha superhrdinu. Na uliciach sa rozdávajú fotky prezidentského páru. Pozerá na nás z bilbordov, čiernobiely detail jeho tváre bude dlhé týždne kraľovať v smútočných zvučkách pred reklamami a diskusnými reláciami. Za Lecha sa konajú tisíce zádušných omší, besedy škôlkarov si pripomínajú jeho odkaz a z jeho bývalých susedov, učiteľov či spolufarníkov sa stávajú televízne hviezdy.

Začínam sa cítiť ako v inej krajine. Palác je obliehaný davmi a alejami sviečok. Dňom i nocou sa prelievajú do okolitých ulíc a námestí. Na každom kroku vejú zástavy. Pre niekoho je zástava symbol vlastenectva – vo mne vzbudzuje strach: živelný dav, ktorý prechádza ulicami ovládaný masovou psychózou, s vejúcimi vlajkami, ľuďmi ochotnými položiť život za vlajku, historické zástavy potriesnené krvou, predmet národného kultu. Na Slovensku som nevidel za celý život toľko vlajok, koľko v Poľsku počas toho jediného jarného mesiaca. Vejú mi pred domom, v televízii, strkajú mi ich do ruky v papierovom vydaní na ulici pred palácom. Všadeprítomný smútok ma stiesňuje, ohrozuje môj životný priestor, zaháňa akékoľvek pozitívne emócie. S ľuďmi, ktorých nadhľad a radostná energia ma vždy stimulovali, upadáme do patetických diskusií a hlúpych klišé, aké na nás útočia všade naokolo. Po prvýkrát v živote zažívam čosi ako depresiu; začínam vážne rozmýšľať o odchode z Poľska.

Fáza 4: konflikt

Nedeľa ráno, presne rok po havárii: spomienkové stretnutie sa mení na politický mítingŠkótsky antropológ Victor Turner tvrdí, že komunitná identita sa v modernej spoločnosti nedokáže celkom presadiť voči existujúcej sociálnej štruktúre väčšiny, čo má za následok jej transformácie a politické konflikty. Komunita sa uchyľuje k svojim rituálom a symbolom, uzatvára sa voči vonkajšiemu svetu a nevyhnutne s ním prichádza do konfliktu.

Cez nehybnú politickú korektnosť posledných týždňov začínajú prerážať prvé hysterické obvinenia a konšpiračné teórie. Po pohrebe sa zájazdy spred paláca vytratili. Zostalo pár stoviek, potom už len desiatok ľudí, pre ktorých sa hlavným symbolom tragédie stal drevený kríž. Čochvíľa sa oň strhávajú bitky medzi nimi a políciou, pretože čoraz početnejšie hlasy verejnosti ho žiadajú presunúť na vhodnejšie miesto.

Ich alternatívna línia udalostí: poľská vláda sa dohodla s Rusmi na zavraždení prezidenta a poľskej politickej elity. Jedni tvrdia, že ešte niekoľko hodín po havárii sa vo vzduchu vznášali trblietavé chemické čiastočky, ktoré Rusi použili na výrobu smrtiacej hmly. Už je známy i názov firmy, ktorá vyrobila chrliče hmly. Podľa iných niekoľko pasažierov spolu s prezidentom náraz prežilo – existuje film, na ktorom postavy tápavo vychádzajú z rozbitého trupu. Zranený prezident sa opiera o franforce poľskej vlajky. Umiera postojačky, od výstrelu ruského agenta do tylu hlavy. Takým istým, akým boli zavraždené desaťtisíce katynských obetí. Na inom filme počuť osudové výstrely. Nad hlavy sa dvíhajú čoraz agresívnejšie transparenty. Premiér je ruský špión. Vláda = Rusi = Vrahovia. Druhá vražda poľského národa.

Zástanci „vonkajšieho sveta“ atakujú v rozptýlenej formácii. Publicisti a intelektuáli sa prebúdzajú z letargie, apelujú na zdravý rozum a stratené týždne dobiehajú oživenými diskusiami so sociológmi a leteckými špecialistami. Vyvracať konšpiračné teórie rozumnými argumentmi však nie je ľahké; vyšetrovanie havárie prebieha pomaly, navyše skostnatená ruská administratíva svojou neschopnosťou a pochybeniami veľkú dôveru nevzbudzuje. „Obyčajní“ ľudia však pomaly začínajú mať dosť. Jedného večera sú obrancovia kríža, driemajúci v šiatroch pred palácom, zrazu obkolesení mnohonásobne väčšou skupinou mladých roztancovaných Poliakov. Cez sociálne siete sa prehnala blesková masová kampaň, ktorej výsledkom je antikrížová párty v štýle Love Parade. Polonahá mládež celý večer v rytme Latino objíma šokovaných dôchodcov s pletenými baretkami. Modlitby cez amplión nemajú proti sound systémom nijakú šancu.

Hmla, blato a výstrely – konšpiračné teórie.

Autentický film z miesta havárie, v ktorom vraj počuť výstrely a postavy vychádzajúce z vraku.

http://www.youtube.com/watch?v=I_E4Xk1PFq0

Fáza 5: pád

Pohľad dievčaťa: detské skautské oddiely dohliadajú na poriadok.Momentky, na ktoré sa nezabúdaPočas uplynulého roku komunita spod kríža splynula s tou časťou politického spektra, ktorú vedie brat mŕtveho prezidenta. Desiateho dňa každého mesiaca sa konajú spomienkové stretnutia a nočné fakľové pochody, do ktorých sa pridáva časť rodín ostatných obetí tragédie spolu s dcérou zosnulého prezidenta. V Kaczyńského strane získavajú navrch zástancovia sprisahaneckej teórie vlády – od tohto tvrdého jadra sa vzďaľuje umiernená časť konzervatívneho spektra.

Kaczyński ako politik, a teda súčasť spoločenského establishmentu, funguje zároveň ako hybný motor radikálnych síl, ktoré sa zdajú byť nezlučiteľné s princípmi fungovania modernej spoločnosti. Takéto pôsobenie zákonite hrozí destabilizáciou. Opäť totiž stavia občanov pred voľby, ktorých vyriešenie malo byť zavŕšené už v prehistórii zabehnutej demokracie západného typu: konfrontácia pragmatickej politiky a ideálov boja proti temným silám. Požiadavka širokého verejného dialógu a automatické vylučovanie tých, ktorí deklarujú odlišné postoje. Kaczyńského pôsobenie na politickej scéne získava antisystémový charakter.

Počas posledného roka sa zdalo, že toto svetonázorové rozdelenie, v Poľsku výrazné už pred tragédiou, naozaj naberie kontúry nepríjemného spoločenského konfliktu. Konzervatívci a liberáli dlho bojujú o historickú pamäť, spôsob modernizácie krajiny či riešenie otázok ľudskej slobody. Toto súperenie však získalo na chvíľu nebezpečne materiálne obrysy, spor o drevený artefakt. Kríž pred prezidentským palácom – pre jedných stelesnenie všeľudských hodnôt, pre druhých útok na občiansku spoločnosť a laické základy štátu.

Ukazuje sa však, že poľská spoločnosť je charakteristická presne tým, čím celá západná civilizácia – schopnosťou prekonávať krízy a ich uvoľnenú spoločenskú energiu využívať vo svoj prospech. Dnes, na prvé výročie smolenskej tragédie, sa hlavný prúd očisťuje od radikalizmov, ktoré posledný rok ohrozovali záujmy umiernenej väčšiny. Nestalo sa nič výnimočné. Kreatívny spor medzi konzervatívcami a liberálmi naďalej prebieha, Kaczyńského platforma v ňom však stráca svoj význam. Konzervatívnu agendu dokážu obhajovať aj umiernenejší politici. Boj o kríž ľudí jednoducho prestal baviť a zdá sa, že minuloročná polarizácia spoločnosti stratila svoje momentum. Niekoľko mesiacov pred voľbami má tak Kaczyński so svojou komunitou na výber – prispôsobenie sa pravidlám hry, dostupnej len pre racionálnych hráčov, alebo pád na okraj dominujúcej štruktúry.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Deň jeden

Vystúpil som v nepríjemnom mramorovom podzemí. Smradľavý maďarský vlak náhle opäť zmizol v jednom z tmavých tunelov stanice. Pristúpila ku mne mladá počerná žena s nadváhou.
Ratuj ma, Pánko, dnes som ešte nejedla.
Odpáľ.

Žena hrozivo natrasie sukne a zmizne. Zhľadúvam svoju batožinu, vyložím si na chrbát ruksak a cestou míňam mladú počernú ženu s nadváhou.

Ratuj ma, Pani, dnes som ešte nejedla. Babka s dedkom sú v rozpakoch. Chvíľu mlčia, akoby nič. Žena na nich vyčítavo hľadí. Dedko si vzdychne a ukáže pomaranč, babka sa zahanbí, naveľa-naveľa vyloví z kabelky lepeniak.
Peniaze nemáš? Vydrapne pomaranč a lepeniak, ktorý hneď ostentatívne vyhodí do koša. – Kurva stará lakomá.

Nákupný zhonNa schodoch sa zrazím s rockerom.
Vitaj doma, Pane! Nebudem ťa zdržiavať. Daj mi zlatku na víno a budeme kresťania.
Vzdychnem si, obrátim sa k východu a zapínam zmiešaný pankový chór, ktorý prehluší vône a zvuky veľkomestského podzemia. Na povrchu je skúpe slnko, chladný vietor a zastávka. Gang pasažierov-vreckárov si ma nevšíma. Sú v práci. V autobuse som takmer sám, okrem dvoch mužov, ktorí sa na pľaci Narutoviča zmenia na revízorov. V tomto meste ma ešte revízor nechytil. Podávam mu jednorazový lístok spred dvoch týždňov mínus dvadsaťdva hodín. Muž pozerá skúmavo na lístok, na mňa, na batožinu (pokuta navyše). Podáva mi lístok a odchádza. Spomenul som si na rockerovo Vitaj doma, Pane.

[Not a valid template]Na Zákopovej je pusto, len skupinky veriacich prúdia do svojich kostolov a nákupných centier. Nedeľné slnko povieva žltými listami stromov, vládne pokoj a príjemná melanchólia. Rozmýšľam, prečo vlastne o tom píšem. Aha, už viem. Z vlastnej márnivosti.

Pred niekoľkými rokmi som sa vrátil z cesty okolo sveta a z kultúrneho šoku z Európy som sa zotavoval v malom zabudnutom mestečku na juhovýchode Poľska. Články o jednotlivých krajinách z nášho blogu vtedy trónili na prvých pozíciách vyhľadávačov a pyšne som si predstavoval, kto všetko o nás vie. Keď ste na prvých miestach vyhľadávačov pre také dôležité kľúčové slová, ako sú názvy krajín, denne si na vás kliknú tisíce ľudí. Úplne náhodou ma zrazu napadlo zistiť, čo sa zobrazí, ak na slovenskom internete zadám slovo „Poľsko“. Jasné, že naša stránka tam nebola. O Poľsku sme nenapísali ani jediný článok. Napokon, prečo by som mal písať o Poľsku, keď môžem o Bolívii alebo Kambodži?

Varšavská jeseňNa prvom mieste bola obligátna wiki so školáckym textom plným pravopisných chýb. Na druhom – odkaz s názvom „Poľsko, krajina negatívnych zážitkov.“ Išlo o blog bratislavského puberťáka Petra, ktorý sa raz vybral do Krakova na koncert Prodigy a mal tam samé negatívne zážitky. Nemilosrdný algoritmus vyhľadávača ho za to umiestnil na druhé miesto v zozname relevantných informácií pre každého Slováka, ktorý by sa chcel niečo o Poľsku dozvedieť. Dostal som vtedy záchvat zúrivosti.

Predstavil som si svojich priateľov z Poľska, ktorí poznajú Slovensko lepšie, ako väčšina obyvateľov Petržalky. Spisovateľa Andreja Stasiuka a jeho knihy, články, texty o Slovensku. Predstavil som si ich všetkých v koži puberťáka Peťa, ktorý sa nevedel vymotať z tunela pod krakovskou stanicou, stretával otrhaných ľudí, čudných poľských fanúšikov a tak. Predstavujem si teda, že Peťo je pre zmenu Poliak, respektíve že moji Poliaci sú v koži Peťa. Vystupujú v Spišskom Podhradí z otlčeného smradľavého vlaku a zablúdia do rómskej osady plnej sračiek, ruín a bordelu. Potom prídu domov a napíšu na internete článok: Slovensko, krajina fetujúcich detí.

[Not a valid template]Je to nereálna predstava, pretože títo ľudia dobre vedia o fetujúcich deťoch v slovenských osadách, nepovažujú to však za našu kultúrnu črtu, ale za sociálny problém. Slovensko je pre Poliakov krajina krásnych hôr a miest, priateľských ľudí a dobrej lyžovačky. Našu krajinu nestotožňujú s fetujúcimi deťmi, ani s nevľúdnymi stanicami a otrasnou obsluhou v reštauráciách. Keby sa aj niekto taký našiel, nič mu to nepomôže: v ten deň som ešte pre zmenu napísal po poľsky kľúčové slovo „Slovensko“ na poľskom internete a zobrazili sa mi informační sprievodcovia, stovky poľských článkov o skvelých miestach a tipoch na cestovanie, ponuky na ubytovanie. Negatívne zážitky nemali šancu.

Dnes je všetko inak. Internet zosivel, blogy boli vytlačené marketingovými stránkami, ktoré na slovenskom aj poľskom Webe omieľajú tie isté informácie o oboch krajinách. Blog s článkom o negatívnych zážitkoch už dávno zmizol. Ak som teda chcel dosiahnuť, aby mal slovenský internet na výber, čo si chce o Poľsku prečítať, prišiel som neskoro, ako vždy.

[Not a valid template]Autobus napokon zabáča z Dedinskej a prechádza okolo pravoslávneho cintorína. Vystupujem pri tehlovom kostole, ktorého patrónom je akýsi transvestita s fúzikmi po antikoncepčných tabletkách. Míňam kebab; pochôdzkári si tu vymieňajú víkendové zážitky s dílermi. Na chodníku pred kebabom stojí čierny ojazdený mercedes. ŠPZ nosí nápis GO KABUL.

Kráčam vpred. Za chrbtom mám ulicu Žofkinho práporu, ktorý kedysi udržal Dedinu niekoľko týždňov proti rojom Švábov. Ale tomu našinec nerozumie – najprv by musel poznať krvavú históriu tohto mesta.

A vtedy ma to napadlo: vlastne, prečo nie. Stačí sa poobzerať okolo seba: samá exotika. Určite to niekto bude chcieť čítať. Nejaký našinec, teda.

[Not a valid template]Pred ulicou Tóna Rozprašovača sa chodník mení na pieskovisko. Za pieskoviskom treba ešte prejsť lahôdky Španielsky vtáčik, záhrady a vrátnika. Už som takmer tu. Prechádzam dvorom, výťah ma vyvezie hore. Kľúč strkám do zámku; nepasuje. Pekné dievča otvára dvere.
Čo tu chceš. Rezignovane sa obraciam na odchod, keď ma teplá ruka vtiahne dovnútra a zatreskne za mnou dvere.
Vitaj doma, Pane.