Varšava od roku 2008 do leta 2010.
Mesto, keď sa zobúdza, zaspáva, stojí v dopravných zápchach. Zabáva sa a smúti. Ulice sa menia spolu s nami, nebadane prechádzame vlastnými krivkami vývoja a úpadku.
Šošovka zatiaľ láme lúče do núl a jedničiek ako nemý svedok okolitého hmýrenia, vyťahuje scény každodennosti do farieb, tvarov, vnemov.
Vyberám detaily ulíc a zliepam z nich nanovo celok, len s upraveným kontrastom vo vysokom rozlíšení.
Vystupujem v nepríjemnom podzemí varšavskej hlavnej stanice. Smradľavý maďarský vlak náhle opäť zmizol v jednom z tmavých tunelov. Pristúpila ku mne mladá počerná žena s nadváhou.– Ratuj ma, Pánko, dnes som ešte nejedla. – Odpáľ.Žena hrozivo natrasie sukne a zmizne. Zhľadúvam svoju batožinu, vyložím si na chrbát ruksak a cestou míňam mladú počernú ženu s nadváhou.– Ratuj ma, Pani, dnes som ešte nejedla. Dedko si vzdychne a ukáže pomaranč, babka vyloví z kabelky lepeniak.– Peniaze nemáš? Vydrapne pomaranč a lepeniak, ktorý hneď vyhodí do koša.– Kurvy staré lakomé.