Soľná púšť Uyuni

Salar de Uyuni, Bolívia

Koľajnice do mestaJe 12. júl 2007, deň začiatku našej trojdňovej túry po soľnej púšti a zároveň deň, keď môžeme konečne vypadnúť z Uyuni. Formality s agentúrou už máme vybavené: v Bolívii sa platí vždy vopred, ale ani my nie sme včerajší a agentku sme žiadali o všetky presné podrobnosti cesty vrátane vegetariánskeho menu. Máme svoje skúsenosti s realitou južnej Ameriky, agenti vám na začiatku vždy veľa sľubujú a na konci sa reklamácie neuznávajú.

Tesne pred odchodom sa stretneme s našimi spoločníkmi na túre: je to marocký Belgičan Tarek so svojou americkou kamoškou Naomi a dvaja…Poliaci. Alicja a Michał sú už síce viditeľne naturalizovaní Kanaďania, pretože so svojimi rodičmi utiekli z Poľska, keď boli ešte deti, ku svojmu pôvodu sa však bez problémov hlásia. Stretli sa už v Kanade, obaja s podobnou históriou; dnes sú manželia takmer desať rokov.

VictoriaNapokon prichádza náš džíp, šofér a sprievodca v jednej osobe Johnny nám vyloží batožinu na strechu. Domorodá kuchárka Victoria si uhladí svojich desať sukní, na hlavu si vyloží miestny chaplinovský klobúk, vyhradený výlučne ženám, a môžeme vyraziť.

Samozrejme, nič tu nie je také jednoduché. Najbližšie dve hodiny jazdíme po meste a doplňujeme zásoby. Na túru napokon vyrážame s niekoľkohodinovým meškaním, presne v súlade s bolívijskou praxou. Odteraz nás bude až do konca Johnny neustále poháňať, akoby sme boli my príčinou meškania. Naša „gringovská“ časť posádky sa však zatiaľ dobre spolu zabáva. I napriek chabej organizácii výletu zo strany agentúry, nezáujmu nášho sprievodcu a snahám kuchárky okrádať nás na jedle, trojdňový výlet do soľnej púšte napokon stál za to. Opäť sa mi potvrdilo, že so správnymi ľuďmi možno zažiť príjemné veci bez ohľadu na akékoľvek prekážky, ktoré sa vyskytnú.

Cintorín vlakov, Uyuni, BolíviaTúra sa začala na cintoríne vlakov, hrdzavejúcich sotva dva kilometre od mesta. Sú pamiatkou na časy, keď bol tento región viac než najchudobnejšou dierou najchudobnejšej krajiny na kontinente. Ťažilo sa tu striebro a ďalšie minerály, s úpadkom baní sa však pomaly zanášali prachom aj koľajnice a kedysi efektívna železničná sieť v Bolívii bude už čoskoro minulosťou.

Hneď po cintoríne už vyrážame priamo do púšte: na nekonečnej rovine okolo nás pomaly vystupujú čoraz hustejšie fľaky belostných soľných kryštálov. Onedlho sa ocitáme na inej planéte, na dokonale bielom a dokonale rovnom povrchu soľnej púšte. Horizont, to je ostrá čiara medzi bielou a modrou plochou; obe nás celkom oslepujú. Stráca sa poňatie perspektívy, vzdialenosti sa stierajú a trojdimenzionálny svet dočasne ustupuje snom, predstavám a lacným optickým klamom. Všetci na chvíľu od úžasu zabúdame dýchať i rozprávať, ponárame sa do soľnej púšte a nebo sa strieda so zemou. Len osamelý izraelský turista kdesi zohnal vlajku svojej domoviny, absurdne veľkú a zbytočnú a pózuje pri nej na pamiatkovú fotografiu.

Kdesi v diaľke sa črtajú kužely soľného piesku, ktorý sa ťaží priamo z povrchu a v desiatkach tisícov ton smeruje do bolívijských kuchýň. Johnny nás opäť otravuje a tak sa pohýname ďalej. Náš Landcruiser letí po povrchu nevedno odkiaľ, nevedno kam. Po piatich minútach si zdesene uvedomím, že Johnny za volantom drieme. Strhne sa, pozrie na dokonalú rovinu a zvýši hlasitosť na rádiu. Samozrejme, nič sa nedeje: niet tu nijakej cesty ani šanca na haváriu, nie je tu vôbec nič okrem prázdnej bielej plochy.

Po niekoľkých hodinách jazdy sa začíname približovať k prázdnym, skalnatým horám, nemo visiacim nad povrchom. Ďalší optický klam, no o chvíľu zastavujeme pri maličkej oáze skál a gigantických kaktusov. Victoria začína na plynovom horáku variť obed a spolu s ňou desiatky iných kuchárok, sediacich pri desiatkách džípov. Všetky ostatné túry tu majú svoju zastávku, všetci robia to isté a majú rovnaký harmonogram. Bohužiaľ, masová turistika prekvitá i v Bolívii a niekedy má ešte vulgárnejšiu, neohrabanejšiu tvár, ako kdekoľvek inde.Samozrejme, Victoria s nijakými vegetariánmi nerátala. Končíme pri polovici avokáda a suchej ryži, zatiaľ čo ostatní si pochutnávajú na kurati. Zdá sa, že sme sa opäť nechali dobehnúť. Napokon opäť všetko balíme do džípu a rovnako ako ostatní, vyrážame ďalej. Soľná púšť sa strieda so stepou, vyprahnutými skalami a ďalšou soľnou púšťou, až napokon, večer, prichádzame do akejsi dedinky a dostávame jednoduché ubytovanie. Victoriu sme trochu vychovali a sľubuje, že od zajtra začína fungovať i jedlo pre vegetariánov.

Na druhý deň vyrážame skoro ráno, jazdíme po rozbitých prašných cestách farebných hôr a šplháme sa čoraz vyššie, cez ďalšie púšte pokryté prachom a snehom. Prichádzame k morským okám, plným soli a minerálov. Nežije tu takmer nič, okrem stád nádherných ružových plameniakov. Len oni sú schopní prežiť plytkú pestrofarebnú vodu plnú alkaloidov, z ktorej sŕkajú planktón. Na oblohe niet oblakov, teplota sa však drží pod nulou. Sme vo výške viac ako 4.000 m.n.m.

Victoria sa naozaj dočasne polepšila. Poľný obed i večeru v odľahlom, opustenom hosteli na brehu laguna colorada zvládla napokon i pre nás. Večer prituhuje, pre celý hostel slúži jediná piecka, vyhrievaná akýmisi machovitými hríbmi. Našťastie, naša skupina disponuje fľašou whisky. Zatiaľ čo ostatné túry nemo zízajú do chladnej noci, pri našom stole sa stupňuje dobrá nálada. Naomi miešala víno a whisky a pomaly stráca kontrolu; Victoria si čochvíľa uhne z našej fľaše, Alicja s Michałom dávno zabudli, či sa rozprávajú po anglicky s poľským prízvukom, alebo naopak.

Druhý deň: ďalšie púšte, ďalšie hory a stúpame čoraz vyššieNapokon sa rozchádzame spať v mrazivých teplotách a zobúdzame sa skoro ráno v ešte väčšej zime. Vonku je čosi medzi -15 a -20 ºC, obloha je neskutočne blízko a žiarivo plná hviezd. V úplnej tme prechádzame najvyšším bodom tejto cesty v nadmorskej výške viac ako 5.000 m. Johnny zastavuje pri vulkanických gejzíroch, ktoré vyvrhujú plyn a minerálne blato. Dá sa tu slobodne chodiť medzi nimi, existuje však reálne riziko, že sa pod vami prelomí úzka škrupina z blata a prepadnete sa do diery, plnej vriacich tekutých minerálov. Bolívia je slobodná krajina a nikto vám tu v ničom nebráni.

Johnny nám však nedáva šancu vydýchnuť. Evidentne to chce domov, do Uyuni, stihnúť na večerníček. Musíme opäť nasadnúť a východ slnka nás zastihne pri ďalšej atrakcii, termálnom kúpalisku. Vonku je treskúca zima a ostatných tridsať džípov. Skupinky sa pomaly striedajú na raňajkách v malej budove. Čakáme tiež, no o chvíľu si s prekvapením uvedomíme, že Victoria ako jediná rozkladá raňajky…vonku.

Neďaleko vyvierajú termálne prameneJe to vôbec možné? Je tam okolo -10 ºC, rozhodne protestujeme. Napokon sa dozvieme dôvod: za raňajky v budove treba zaplatiť 5 Bs, tj. okolo 13 korún. Naša agentúra to však nemá v rozpočte! Zaplatíme sami a rozkladáme sa pri stole. Dnes je na raňajky podľa agentúrneho rozpisu bohaté menu, chlieb s maslom a marmeládou, vajíčka, koláče a ovocie.

Čakáme. Victoria sa napokon objavuje s akýmsi tvrdým koláčom žltej farby a opäť mizne. Čakáme. Dlho sa nič nedeje, napokon opäť prichádza, evidentne s úmyslom upratať po raňajkách. Začíname jej tak brýzgať, že Victoria sa trasie na mieste. Sme mladí ľudia a nikto z nás nie je zvyknutý správať sa panovačne, ale tu sa zrejme inak nedá. Bolívia vás s radosťou zderie z kože a boli by sme hlupáci, keby sme sa na to pozerali so založenými rukami. Rozkazujeme Victorii okamžite nám urobiť praženicu, hoci ona tvrdí, že sľubované vajíčka sú v koláči. Naomi ju sekíruje kvôli tanierom a príboru (zrejme sme mali jesť zo spoločnej misy). Na šiestich ľudí dostávame štyri žemličky a mikroskopické porcie vajec, dievčatá sa na zlosť aspoň ďalšie dve hodiny kúpu v termálnom bazéne, zatiaľ čo Johnny a Victoria sú od zlosti celí bez seba.

Prudko obraciame kormidlo výletu. Johnnymu rozkazujeme zastaviť všade, kde sa nám páči. Nediskutujeme s ním o ničom, dávame obom pocítiť, kto platí a kto má koho počúvať. Zdá sa, že tento spôsob funguje oveľa lepšie, ako naše predošlé kamarátstvo. Za normálnych okolností by sa mi naše správanie zdalo nechutné, ale pri ľuďoch, ktorí sa vás permanentne snažia dobehnúť je to zrejme jediné východisko. Victoria od ľaku vyťahuje i fľašu koly a cukríky zo zásob, ktoré už mala odložené pre seba, a delíme si ich my. Johnnyho prinútime zobrať nás do púšte Dalí, hoci tvrdil, že do nej neexistuje cesta.

Púšť Dalí je pomenovaná po slávnom maliarovi a na prvý pohľad je jasné, prečo. Zo žltohnedého piesku, pokrývajúceho okolité hory, trčia skaly fantastických tvarov. Farby, tvary, pozadie, všetko až príliš verne pripomína témy z Dalího obrazov. Podľa jednej z verzií bol kontroverzný maliar inšpirovaný týmto miestom, keď ním raz prechádzal. Nikdy som nepočul, že by bol Dalí navštívil južnú Bolíviu, ale na druhej strane, podobnosť bije príliš do očí. Práve včera sme navštívili v inej púšti fantastický prírodný útvar, skalu v tvare stromu, a som ochotný prisahať, že na niekoľkých Dalího obrazoch som videl presne takú istú vec.

A pusinka nebude?Johnny nás zatiaľ netrpezlivo vyčkáva v aute, no keď sa napokon plní zážitkov z púšte vraciame, nepovie ani slovo. Teraz máme pred sebou už len únavnú poldňovú cestu naspäť. Spestruje nám ju autorádio a Johnnyho jediné CD, ktoré púšťa doomrzenia dokola. Päťdesiat kilometrov pred Uyuni, po zotmení, sa Johnny rohodne, že máme málo benzínu. Hľadanie majiteľa zamknutej benzínky v akomsi malom mestečku mu zaberie ďalšiu hodinu. Napokon ho Johnny zoženie; cestou ešte urobí posledný zúfalý pokus a požiada ma o pôžičku 50 Bs na benzín, v kancelárii v Uyuni mi ich vraj ešte večer vrátia. Šípim podraz a tak len neurčito mrdnem plecom. Vraciame sa. V kancelárii samozrejme nikoho niet, mojich 50 Bs by som si mohol vymáhať na lampárni. Ach, Bolívia, Bolívia…

Neskoro večer, 14. júla v Uyuni, si ešte všetci vychádzame na veľkú večeru, úľavu od Victoriinho macošského varenia. Čašníčka dnes však nemá dobrú náladu. Väčšinu vecí z menu nám odmieta priniesť s tajuplným argumentom, že zajtra ráno nebude v meste elektrina. Počas svojich odmietavých odpovedí si pravou rukou tvrdošijne škriabe ohanbie; husté ochlpenie jej trčí spoza čašníckej zástery.

Ráno sa zobúdzame do našich posledných hodín v Uyuni. Od radosti si obaja zvýskneme. Ešte hľadáme štyridsať minút miesto, kde nám sú schopní podať raňajky, napokon už však kráčame ku stanici a ruksaky hádžeme do preplneného kufra otlčeného, nesympatického autobusu. Nech je, ako chce, o pár minút už míňame posledné domy v Uyuni, prechádzame okolo smetiska v okruhu niekoľkých kilometrov, hovien a vrakov áut. Tak predsa sa nám odtiaľto podarilo vypadnúť! Opakujem, Uyuni bola tá najhoršia a najnepríjemnejšia diera, akú som kedy v živote navštívil. Obývajú ho nevrlí, zaostalí ľudia, neschopní čokoľvek zmeniť na svojom úbohom živote. Všetko, čo tu stálo za to, pochádza buď od cudzincov, alebo aspoň od ľudí z iného regiónu. Na záver viem len jedno: už nikdy, nikdy sa sem nevrátim.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Soľná púšť Uyuni

Fotogaléria » Bolívia » Tam, kde žijú plameniaky…

Cestou do Bolívie

Cestou do Bolívie

Vo vlaku do UyuniNa Bolíviu som sa tešil už doma hádam zo všetkého najviac. Podľa mnohých správ to mala byť tá najzaujímavejšia, najdivokejšia nádherná krajina na kontinente. Už na železničnej stanici v čílskej Calame mi bolo jasné, že bude úplne odlišná než čokoľvek, čo sme videli doteraz. V čakárni sedíme my štyria, niekoľko ďalších turistov a tri desiatky tých najexotickejších ľudí, akých som doteraz stretol v južnej Amerike. Sú to ošľahaní domorodci každého veku aj pohlavia, s obrovskými batožinami, od uzlíkov až po kartóny z televízorov.

Na stanicu napokon dorazí rušeň s dvomi staručkými vagónmi. Ľudia sa inštinktívne rozdelia na gringov a negringov a podľa toho sa i obsadzujú voľné miesta. Vlak sa rozbieha do hnedej, púštnej noci a všetci sa pripravujeme na sľubované hrozby.

Nočný vagónPrespíme pokojnú, pomerne teplú noc bez väčších vzruchov, ak nerátam fakt, že vlak mal akési extrémne brzdenie a pri každom spomalení nás spätný náraz všetkých vrhol pol metra zo sedadiel. Na druhej strane, brzdenia až tak veľa, našťastie, nebolo. Vlak išiel totiž tak pomaly, že slovo „spomaliť“ tu celkom stráca význam. Za 17 hodín sme prešli 377 km, čo je priemerná rýchlosť čosi vyše 20 km/h (ak nerátame mnohohodinové čakanie).

Na čílskych hraniciachV každom prípade, ráno sme napokon predsa len dorazili na čílske hranice. Vlak tu zastavuje na ďalšie 2-3 hodiny; dá sa tak prebehnúť po rozpadnutej dedine, v ktorej i napriek tomu ešte žijú ľudia: svedčia o tom nablýskané elektromery, trčiace z ruín. Na hranici stretávame ďalšieho Poliaka Maćka, ktorý cestuje po celom kontinente na bicykli, hoci cez hranice prechádza radšej autobusom. Zdá sa, že náš vlak je oproti jeho ceste úplný luxus. Maćkov autobus prišiel na zavretú colnicu v predošlý večer a všetci cestujúci strávili noc na sedadlách v mrazivej teplote bez akéhokoľvek ohrievania, čakajúc na rannú zmenu colníkov.

O ďalšiu hodinu jazdy neskôr nás čaká bolívijská colnica, ďalšie pečiatky a akýsi poplatok, ktorého význam chápe len samotný colník. Pokúšame sa zjesť a vypiť naše zásoby, no je to beznádejné. Kúpili sme toho príliš veľa. Varím horúci koňak s citrónom, častujeme sa navzájom s ostatnými cestujúcimi.

Vlak do BolívieOkrem gringov s nami sedí len jedna stará indiánka s približne pätnástimi obrovskými taškami. Večer mi ich blahosklonne dovolila vyložiť na regále a na konci cesty mi ich dovolí vyniesť, samozrejme, bez slovka prosím a ďakujem. Sympatickej Írke Miriam za to poskytla jednu zo svojich šesťdesiatich pokrývok. V Bolívii je však vždy niečo za niečo. Keď sa ráno Miriam hanblivo prezlieka, indiánka ju požiada o podprsenku. Miriam odmieta.

Bolívia - prvé dojmyPo celý deň nám cesta pomaly ubieha. Takmer krokovou rýchlosťou prechádzame cez soľnú púšť. Dediny tu vyzerajú stále horšie a horšie. Často v nich niet jediného celistvého domu, všetko je pokryté prachom. Ľudia sú tu špinaví a smradľaví, bez prestania prežúvajú koku. Po celý čas vrieskajú sopľavé deti. Večer, tesne po zotmení, sa napokon na horizonte pomaly vynára širší pás svetiel. Prichádzame do našej prvej bolívijskej zastávky, mesta Uyuni.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Uyuni

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Rozvíjajúce sa mesto zániku (Uyuni 2007)

 

San Pedro de Atacama

Je 29. jún 2007. Stojíme na argentínskych hraniciach kdesi v horách v nadmorskej výške viac ako 4.000 metrov. Absolvujeme výstupnú kontrolu, posledný nevrlý pohľad ozbrojenca a zvedavé ovoniavanie jeho antidrogového psa. Autobusom schádzame po prašnej ceste do Čile, okolo nás sú holé kopce pokryté snehom a prachom. Takto vyzerajú takmer celé Andy od argentínskych hraníc ďalej, tisíce kilometrov na sever. V Európe nie sme zvyknutí na spojenie snehu a prachu; naše nízke hory sú zelené, zalesnené a plné riek.

Tu je však dážď veľmi výnimočný. Púšť Atacama, ktorá sa začína priamo pri svahoch Ánd, je považovaná za najsuchšie miesto na svete. Za rok tu priemerne naprší toľko, koľko v Bratislave počas jednej výdatnejšej zrážky. Svahy hôr sú porastené nízkymi kríkmi, najčastejšie sú však na ich povrchu len skaly, vulkanický prach a na vrcholkoch sneh, ktorý za sebou nechávajú vrstvy oblakov.

Náš autobus napokon schádza na čílsku náhornú planinu, priamo pod masívom šesťtisícového vulkánu Licancabur, kde na nás čakajú čílski colníci. Dostať sa do Čile, to znamená prísť o akékoľvek ovocie, zeleninu, mliečne výrobky i mäso, ktoré so sebou veziete. Čilania sú presvedčení, že za ich hranicami číhajú všetky nákazy, choroby a parazity, ktoré by ich čistú a hygienickú krajinu vrátili do chaosu, aký vládne u susedov. Pri každom prejdení ich hraníc je tak nutné absolvovať dôkladnú kontrolu každej batožiny a vyplniť formulár, ktorého podpísaním ste si vedomí, že v prípade prepašovania prasačiny vám hrozí väzenie atď.

Po hodine kutrania sa v našich ruksakoch konečne prechádzame hranicou a hneď nato vystupujeme z autobusu v dedinke San Pedro de Atacama. Tu vidieť, že sme už celkom prešli do andskej kultúry vysokohorských dedín, chudoby a rozpadávajúcich sa hlinených domov. Nachádzame nejaký zabudnutý kemping, v ktorom obratom zrážame cenu za ubytovanie. Pracovník nás za to ironicky nazve izraelskými turistami, ale keďže sme tu jediní hostia, je jasné, že môže byť rád.

Nadávka „izraelský turista“ nemá nič spoločné s antisemitizmom ani s celým tým kultúrnym nánosom, nechutnými narážkami či, naopak, politicky korektným slovníkom. Faktom je, ako som si často všimol, že izraelskí turisti majú medzi cestovateľmi i domácimi zlú reputáciu.

V San Pedro de Atacama trávime niekoľko teplých, prašných dní a mrazivých nocí. Justyna odo mňa chytila prechladnutie a v spojení so stanovaním a nočnými teplotami pod nulou to vyzerá dosť nepríjemne. Dedinka San Pedro je škaredá a rozdelená na dve časti. Prvou je ulica s hlavným námestím, plná turistov, predražených reštaurácií a cestovných kancelárií. Druhá časť, to je celý ostatok dediny, rozpadávajúce sa slumy z hliny a prachu. Tak, ako ostatné miesta v Čile, ktoré sme navštívili, i tu sa platí za reputáciu „treba vidieť“ niekoľkonásobne viac, ako je hodno. Za priemernú večeru pre dvoch možno minúť viac ako 40 dolárov a stále ostať hladným. Za jednodennú túru na vulkán zaplatíte agentúre 100 dolárov, hoci sami si tam vyjdete zadarmo a bez väčších problémov.

Drží nás tu len čakanie na legendami opradený vláčik, ktorý odchádza raz za týždeň z neďalekej Calamy do Bolívie. Calama sa nám zdá byť ešte väčšia diera, a tak radšej ostaneme tu. Hneď v prvý večer sa k nám v kempingu na počudovanie pridá…ďalší Poliak. Mladý Krzysztof študuje za lekára a návštevu svojej argentínskej frajerky spojil s cestou po tejto časti kontinentu.

Je nás už teda päť; Poliaci sú, zdá sa, v presile, no ja sa rátam za dvoch a Justyna je už aj tak dávno naturalizovaná Slovenka. Čím nás je viac, tým ľahšie zjednávame zľavu na ubytovanie a túry s agentúrami. V okolí San Pedro si pozrieme začiatok púšte s piesočnými dunami a holými, skalnatými horami. Do miestnej „mesačnej doliny“ prichádzame presne v momente, keď sa začína spln mesiaca. Je tu samozrejme množstvo turistov, ktorí tak ako my prišli podporiť čílsku marketingovú turistiku. Mesiac napokon skromne vykukne spoza oblakov, my sme však spokojní, lebo západ slnka pred polhodinou nám púštne hory osvetlil krásnym svetlom. Spolu s farebným nebom sa tak vytvára obraz, aký sa dá inak vidieť len pomocou kvalitného grafického softvéru.

V San Pedro nás už inak nestretlo nič, pre cestovné agentúry sme boli totálnym sklamaním a radi sme čo najskôr vypadli do mesta Calama, ktoré sa ukázalo byť presne takou dierou, ako sme očakávali. Krzysztof nás medzičasom opustil, ostal len Łukasz a Aśka a Justynkina chrípka. Hneď, ako v Calame vystúpime z autobusu, mňa i Justynu ešte pohladká prihriaty steward. Dva bloky ďalej, na detskom ihrisku, mi dedko, venčiaci svoje vnúčence, ponúkne kokaín a marihuanu za veľkoobchodnú cenu.

V Calame robíme posledné nákupy v „civilizovanom“ svete. Nakupujeme zásoby jedla a pitia do vlaku. Všetci, od knižného sprievodcu až po tetu pokladníčku na železničnej stanici, nás varujú pred extrémnymi podmienkami vo vlaku, pred zlodejmi, nepohodlnými sedadlami a teplotami, siahajúcimi – 20 ºC. Čím viac výstrah počúvame, tým sa to zdá byť zaujímavejšie.

V stredu 4. júla tak zanechávame svojmu osudu Calamu so sochou baníka osloboditeľa na hlavnej ulici. Opúšťame najhygienickejšiu a najvyspelejšiu krajinu Južnej Ameriky, nafúknuté a predražené turistické atrakcie, polovojenské jednotky carabineros, ktorých autoritu v krajine potvrdzujú obrnené transportéry s ťažkými guľometmi, neraz zaparkované kdesi priamo pri hlavnom námestí.

Proti Čile nemám nijaké výhrady. Je to priateľská krajina, pomerne bezpečná, so zaujímavými ľuďmi. Trochu nás štve, že neraz sa tu platí za marketing viac, ako za skutočné zážitky, bez ohľadu na to, či sa bavíme o víne, alebo o vulkanických gejzíroch. Turistický priemysel tu dosiahol úroveň, na ktorej sa dopyt vytvára umelo, pretože ním treba uživiť príliš veľa ľudí, väčšinou darmožráčov z cestovných agentúr.

Inými slovami, všetko, čo tu nájdete, nájdete aj v okolitých krajinách rovnaké alebo lepšie, no naisto lacnejšie. V Čile sme museli preskočiť niekoľko zaujímavých miest, hádam sa nám ešte niekedy podarí vrátiť. Ak nie, plakať asi nebudem.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Stará fotogaléria Čile

Pokojné dni mesta Salta

Salta, severná Argentína

Napokon sme z automobilového výletu naspäť v Salte. Užívame si miestne vynikajúce pirohy zvané empanadas, ktoré tu pečú priamo v murovaných peciach. Salta je vyhláseným regiónom na výrobu empanád, obľúbených v celej južnej časti kontinentu. Pec na empanady by sa výborne hodila i na pečenie pizze; tá je v Argentíne väčšinou dosť nechutná a žiaľbohu, býva okrem špagiet pre nás jediným vegetariánskym východiskom. Keď sa pýtam pekára, prečo v peci nepečie pizzu, len pohŕdavo krúti hlavou: pizzu? Nemáme čas. Empanady sú dôležitejšie!

Justa a AśkaV Salte trávime posledné príjemné dni v Argentíne. Nikam sa neponáhľame, na čílsku stranu Ánd, kam smerujeme, jazdí zopár autobusov týždenne. Łukaszova Aśka má problémy so žalúdkom, v miestnej nemocnici prechádza niekoľkými testami, pretože oblasť, do ktorej sa v najbližšom čase vydáme, je tým posledným miestom, kde by ste chceli mať akékoľvek zdravotné problémy: andské krajiny od Bolívie až po Kolumbiu, chudobné a nestabilné. Testy prechádzajú v poriadku, Aśka s Łukaszom sa dušujú, že miestna klinika vyzerá oveľa lepšie než čokoľvek, čo poznajú z domu. Len pre porovnanie, poľské nemocnice vyzerajú ešte o čosi horšie, ako tie naše pred Fickovou antireformou.

Stretávame sa s niekoľkými členmi cestovateľskej siete Hospitality club a Couch Surfing. Pri večeri a pive si vymieňame naše zážitky a zoznamujeme sa so zaujímavými ľuďmi. Istý Švéd, ktorého meno si už nepamätám, nám rozpráva o svojom pobyte na Kube. Bol tam presne v tom istom období, ako my, niekoľko dní spával ilegálne v súkromnom dome, vypočúvala ho polícia a jeho domáci ho napokon okradli o 250 €uro.

StefIný člen, Holanďan Stef, býva momentálne v Salte a je tým najfanatickejším poskytovateľom ubytovania, akého som stretol. Jeho rekord je 12 cestovateľov naraz, obývajúcich jeho malý byt v Amsterdame. Stef má však ešte šokujúcejšie schopnosti. Po pol hodine na mňa vysype plynulú…slovenčinu!

Stefov život, to je premiestňovanie z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent. Ku koncu deväťdesiatych rokov býval niekoľko mesiacov aj na Slovensku, v Košiciach. To je už ale história. Teraz má za sebou Austráliu a mnohé iné krajiny, ako sám hovorí, v Salte tiež nevydrží príliš dlho.

S miestnymi členmi sa bavíme o ich živote a politike. Pre nás, Európanov, je zaujímavé dozvedieť sa viac o vzťahoch na juhoamerickom kontinente. Sme deti celej našej krvavej histórie, dobýjania sveta a stability, založenej na skúsenosti zo svetových vojen. Je to zvláštne, že v inej časti sveta akoby tento typ historickej pamäte neexistoval: takmer všetky krajiny tu udržiavajú so susedmi nepriateľské vzťahy, diplomacia akoby nefungovala, alebo slúžila na zvyšovanie napätia. Absurdná vojna maličkého Paraguaju proti obrovskej Brazílii, Argentíne a Uruguaju, ktorá v krajine vyhladila 90% dospelej mužskej populácie. Vojna medzi Bolíviou a Paraguajom, riadená dvomi znepriatelenými naftovými spoločnosťami, krátka vojna medzi Argentínou a Čile, ktorá sa začala sporom o niekoľko zabudnutých ostrovčekov v Ohňovej zemi.

Hovoríme o našich, európskych animozitách a medzisusedských vtipoch. Pýtam sa jedného Argentínca, aké vtipy majú oni o Čilanoch, ich tradičných rivaloch. Nechápe. Vtipy? My si o nich nerobíme vtipy. My ich len nenávidíme.

Napokon odchádzame i zo Salty. Vyzerá to jednoducho, ale jednoduché to vôbec nebolo. Horské sedlo medzi Čile a Argentínou leží vo výške 4.600 m.n.m. a často je kvôli snehu a poľadovici nezjazdné.

Úpätie Andskej náhornej planinyPresvedčíme sa o tom na vlastnej koži, keď 28. júna sadáme všetci do autobusu, absolvujeme päťhodinovú jazdu na vrchol andského masívu, prechádzame kombinovanými symptómami cestovnej choroby z nekonečných serpentín a choroby z nadmorskej výšky…všetko len preto, aby nás po obede v akomsi pohostinstve poinformovali, že hraničný priechod je kvôli poveternostným podmienkam uzavretý a vraciame sa do Salty.

Zabili sme celý deň, takmer každému je zle od žalúdka, a to nás ešte čaká ďalších päť hodín späť, s vyhliadkami, že zajtra sa celá situácia zopakuje.

Soľná púšť, ArgentínaA naozaj: na druhý deň opäť všetci sadáme do autobusu na tie isté miesta, prechádzame andskými kľukatými cestami a soľnou planinou, v pohostinstve mikroskopický obed a sadáme do autobusu. Tentoraz sa už ale našťastie nevraciame, aj samotní šoféri sú si vedomí toho, že dnes by s podobnýmn oznamom asi so zdravou kožou nevyviazli.

Samozrejme, nebola to ich vina. V predošlý deň, niekedy počas našej cesty, v onom horskom sedle kvôli poľadovici havarovalo niekoľko kamiónov. Len niekoľko dní pred našou cestou na tom istom mieste uviazol podobný autobus, plný ľudí. Pomoc prišla takmer neskoro; záchranári našli vnútri 55 ťažko podchladených cestujúcich v štádiu, keď životné funkcie väčšiny z nich boli tesne pred kolapsom.

San Pedro de Atacama, ČileNa druhýkrát teda šťastne prechádzame horské sedlo aj argentínske hranice. Na najvyššom bode je vskutku čosi vyše metra snehu, na takejto nadmorskej výške však cestná údržba takmer neexistuje. Prechádzame okolo ďalších dvoch skrížených kamiónov, našťastie, na krajnici. Napokon schádzame na druhú stranu pohoria. Dievča, sediace pred nami, má vážnejšie symptómy choroby z nadmorskej výšky, v istom momente omdlie a šofér ju kriesi akousi smradľavou tekutinou.

Schádzame dole, pomaly mizne sneh a končí sa i naše dlhé putovanie po nádhernej, neuveriteľne rôznorodej a stále celkom neobjavenej krajine Argentína. Prešli sme ju skrz-naskrz a našli sme v nej smrteľne krásnu prírodu, tie najkrajšie mestá na kontinente a priateľských, pohodových ľudí, z ktorých by sme mnoho ešte niekedy v živote radi stretli opäť. Hoci na konci som sa už napokon z Argentíny aj tešil, hneď ďalšie navštívené krajiny nám rýchlo pripomenú, aký vysoký štandard mala táto krajina, a aké ťažké je potom opäť si zvykať na každodenný život v zaostalých andských štátoch.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Salta a okolie

Región Salta a Jujuy

Okolie mesta Salta, Argentína

Každým kilometrom, ktorým sa vzďaľujeme od Patagónie mám pocit, že počasie a krajina sa menia smerom k subtropickému pásmu. Počas dvadsiatich hodín v autobuse s cieľom mesto Mendoza príliš neustupujeme od chladných hôr, ale tu, na nížine, vidieť čoraz viac zelených stromov. Namiesto stepnej pampy sú na oboch stranách cesty lány viníc.

Vskutku, blížime sa priamo do stredu najchýrnejšieho argentínskeho vínneho regiónu. Ešte pred desiatimi rokmi bolo argentínske víno považované za podradné, no dnes, s pomocou zahraničného kapitálu a technológií sa pomaly štverá na svetovú špičku. Víno už teraz v kvalite a chuti nezaostáva za čílskym (hoci Čilania vám budú tvrdiť čosi celkom iné), jediné, čo mu ešte chýba, je však marketing, reputácia, ktorá ho začne predávať.

Mesto Mendoza je vinicami celkom obkľúčené. Možno ich navštevovať v rámci turistického zájazdu, na bicykli, pešo. Najlepšie je však so zájazdom, lebo ak v každej „bodege“ ochutnáte trošku, naspäť sa vám bude šľapať ťažko.My sme nenavštívili ani vinice, ani takmer sedemtisícové štíty vyrážajúce dych, ktoré sa týčia priamo za panorámou mesta. Strávili sme tu niekoľko upršaných, studených dní, počas ktorých sme okrem nádchy nezažili nič zaujímavé. Na druhej strane, Mendoza je úplný raj pre vegetariánov: sú tu vegetariánske reštaurácie, fastfoody, supermarkety. Napokon sme tu našli aj vakcíny, nedostupné v ostatných častiach Argentíny a tak sme ukončili našu polročnú očkovaciu kúru. Teraz sme už zaočkovaní takmer proti všetkému a môžeme byť v tomto ohľade celkom pokojní, ak nerátam ďalšie tisíce chorôb, ktoré na nás všade číhajú.

Salta, severoargentínske mesto na úpätí Ánd14. júna konečne odchádzame z Mendozy ďalej na sever, do teplejších oblastí. To, že mierime do celkom iného prostredia, nám je jasné už v autobuse. Sme tu jediní turisti a takmer jediní belosi. Všade okolo nás sa to hemží územčistými indiánmi, ich bucľatými deťmi a pestrofarebnými pokrývkami. Kde-tu počuť španielčinu, no čoraz viac ľudí rozpráva jazykom quechua. Na dôvažok, na poslednej zastávke, keď na päť minút všetci vyjdeme z autobusu, mi niekto ukradne vetrovku. O chvíľu ju nachádzam dôkladne ukrytú pod sedadlom domorodej ženy v strednom veku, ktorá sedí predo mnou. Bola to ona? Pochybujem. Podozrievam skôr mladého („bieleho“!) stewarda, ktorý na zastávke upratoval prázdny autobus, no dôkaz na to nemám. Takto, bez istoty, ho nemôžem počastovať ani len ukážkovou modrinou pod ľavým okom.

Prichádzame do Salty, severoargentínskeho mesta, vzdialeného od bolívijských hraníc sotva niekoľko sto kilometrov. Salta leží vzhľadom k rovníku na úrovni večne horúceho Rio de Janeiro a dážď je tu veľmi výnimočný, hoci jej nadmorská výška 1.200 m. jej dovoľuje zachovávať si príjemné, mierne podnebie.

P6216863Opäť sa teda vraciame k Andám. Toto už však nie sú ľadové, strmé štíty Patagónie. Tu sa začínajú Andy, ako ich poznajú v stredozápadnej časti Južnej Ameriky: holé, oblé vulkanické kopce, porastené nanajvýš kríkmi a kaktusmi, ktoré pomaly, no neodvolateľne stúpajú k nadmorským výškam, o akých sa Európe ani nesníva. Už 100km na sever od Salty sa poľahky prehupnete autom cez sedlo, siahajúce 4.200 m.n.m. Veľká časť Bolívie vrátane jej hlavného mesta sa nachádza na náhorných planinách v nadmorskej výške 4.000 m. a viac, podobne severné Čile, Peru, časť Ekvádoru.

Andy vskutku určujú tvár celého kontinentu, determinujú geopolitické súradnice regiónu a ich obyvatelia už po stáročia so sebou nesú oné špecifické kultúrne rysy, ktoré ich odlišujú od nížinných národov džungle a stepi.

Napriek teplejšiemu počasiu, prechladnutie mi konečne naplno prepuklo a po slnečných uliciach Salty chodím naobliekaný ako múmia. V Salte nachádzame výborné jedlo a priateľských ľudí. Povedal by som, že je to jedno z najpríjemnejších miest, ktoré sme zatiaľ v Argentíne navštívili. Život tu plynie úplne inak, ako v chladnej, turistickej Patagónii, víno tečie prúdom a stredoškoláci v povinných bielych plášťoch vysedávajú v palmovom parčíku na hlavnom námestí.

P6227164Dva dni po našom príchode pricestovali aj naši poľskí kamaráti Łukasz a Aśka, ktorých sme na začiatku mája stretli v južnej Patagónii. Naša slovensko-poľská banda tak vyráža 21. júna 2007 prenajatým autom na prašné cesty severnej Argentíny. Počas štyroch dní navštevujeme miesta, kde niet turistov, kde niet takmer vôbec nijakých ľudí a cez ktoré vedie čosi, čo by ste nazvali cestou len s veľkým nadhľadom. Táto časť kontinentu je akási púšť: hnedý prach, kde-tu gigantické kaktusy a všade naokolo neskutočné, pestrofarebné vyprahnuté hory z hliny a minerálov. Prechádzame štrkovými cestami plnými dier a kameňov, plašíme stáda lám a oviec. Deti v indiánskych dedinkách uprostred púšte nás pozorujú ako mimozemšťanov, ak práve nežobrú cukríky a mince.

Hneď v prvý deň zaparkujeme auto na púštnej ceste a prechádzame niekoľko sto metrov k červeno-žltým kopcom. Mám plný nos, zapálené hrdlo a lomcuje mnou horúčka; vzduch je plný horúceho piesku a prachu a dusím sa čoraz viac. Naokolo mňa je však snová krajina Salvadora Dalího, farebné hory, pripomínajúce mestské štruktúry, pichliače kaktusov a slnečný svit, vzdušné víry dvíhajú piesok vysoko nad naše hlavy.

P6227128Zastávky na našej ceste nesú melodické názvy ako Cafayate, Humahuaca, Jujuy. Z púšte prechádzame na vrecholky Ánd, chladné a holé. Nadmorská výška 4.200 m. je dosť seriózna na to, aby vám bez aklimatizácie spôsobila dočasné zdravotné problémy: schádzame naspäť, s tlkotom srdca, búšiacim nám až kdesi v hlave od prudkej zmeny tlaku.

V predposledný deň ešte navštívime soľnú planinu Salinas Grandes; soľ sa tu ťaží priamo z povrchu, v podobe soľného piesku, pripomínajúceho sneh. Mestečko San Antonio de los Cobres, vzdialené odtiaľ dve hodiny po štrkovom páse, sa skladá z hnedých hlinených domov; pripomína mesto duchov, nebyť kŕdľa detí, ktoré sa nám snažia vrhnúť pod kolesá, v snahe získať mincu, či predať akési pletené výrobky. Provincia, v ktorej sa nachádzame, patrí k najchudobnejším v celej Argentíne.

A pritom cez mesto prechádzajú koľaje turistického vláčika, pomaly zanášané prachom. Dráhu sa možno podarí za rok-dva opraviť, mestu to však nepomôže. Kto by tu vystúpil? Turistov nezaujíma pár desiatok indiánskych domčekov a chátrajúca benzínová stanica. Ich peniaze ostanú vo vreckách turistických kancelárií a reštaurácií v Salte.

P6247485Napokon, posledným miestom na našej ceste je dedinka Iruya. Nedá sa sem dostať ľahko: vedie sem cesta najhoršia z najhorších, krížia ju potoky, plná serpentín a nebezpečných priepastí, cez horské priesmyky, vrstvy hmly a oblakov. Pri prenájme auta sme museli agentke sľúbiť, že sem sa nevyberieme…Iruya sa nachádza na strmom kamennom zráze, je tu vlhko a chlad, večné oblaky, okolité hory ju tienia pred slnkom takmer po celý deň. Komu to však prekáža? Kdesi v hĺbke, na dne priepasti, je ešte futbalové ihrisko plné školákov, hra je práve v plnom prúde.

Otáčame auto a opatrne sa vraciame naspäť, len na chvíľu sa zdvihne hmla a na druhej strane úzkeho kaňonu zazriem úzku, tajomnú cestu, strácajúcu sa v skalnom masíve. Touto by už neprešlo nijaké auto; kráča po nej však Indián, zahalený v hrubom ponče a širokom čiernom klobúku, jeho náklad nesú dve lamy. Cesta smeruje do ešte vyšších hôr, na miesta, ktoré už zrejme nikdy neuvidím, hoci by som rád.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Salta a okolie