6. november 2007. Lietadlom sme práve preleteli smiešnych 500 km ponad tzv. Dariénsku priepasť, nepreniknuteľné územie medzi Panamou a Kolumbiou. Provincia Darién na oboch stranách hraníc spôsobuje bolesti hlavy ich krajinám spolu so Spojenými štátmi. Je poslednou zónou nestability na americkom kontinente, poslednou spomienkou na časy politickej anarchie, na bomby s napalmom horiace v džungli a na všetko to, čo charakterizovalo Kolumbiu 20. storočia. Dnes je porastená nádhernými dažďovými lesmi, ukrývajúcimi vzácne zvieratá a rastliny, ale aj malarické komáre, kokové plantáže, tábory partizánov, paramilitares a obyčajných kriminálnikov. Každý už však stratil prehľad, kto je kým a každá zo skupín zrejme vykonáva všetky tri funkcie súčasne. Vďaka tomu je to jediné miesto na kontinente, kde je prerušená slávna Ruta Transamericana, transamerická cesta siahajúca od Ohňovej zeme pri Antarktíde až ku Aljaške neďaleko arktických ostrovov. Tých zopár šialených cestovateľov, ktorí sa vybrali ešte aj sem a prešli pomyselným „rizikovým trojuholníkom“, boli napokon šťastní, že vyviazli so životom (hoci aj za cenu lúpežného prepadnutia), no treba dodať, že niekoľko iných takéto šťastie nemalo.
Po Kolumbii a ôsmych mesiacoch na juhoamerickom kontinente nás teda víta Panama. Colníci zrejme dobre vedia, čo sa deje na kolumbijskej strane a tak im nestojíme ani za pohľad. Letisko v Panama City má vynikajúco vyriešenú dopravu, takže hoci je okolo 4O km od mesta, najbližší autobus má zastávku niekde po pätnástich minútach šľapania. Inokedy by som už na truc išiel autobusom, ale dnes sa ponáhľame na ďalšie letisko na druhej strane mesta a voľky-nevoľky, musíme pristať na tento primitívny príklad tichých dohôd medzi manažmentom letiska a ich spriaznenou taxislužbou. Napokon, stáva sa nám to až príliš často…
Za oknom taxíka nám ubieha hlavné mesto; vidíme množstvo mrakodrapov a hneď vedľa nich vyrastajú ďalšie. Panama zažíva nevídaný rozmach a najmä Panama City je dnes cieľom najväčším svetových hráčov s nehnuteľnosťami. Mesto má vskutku svoj šarm a vysoké obytné veže, vyčnievajúce z dramatickej zátoky Tichého oceánu, by mohli byť panorámou ktoréhokoľvek severoamerického mesta.
Panama nepochybne skúša našu trpezlivosť. Na ďalšom letisku (cesta taxíkom stojí 30 dolárov) sa dozvieme cenu vnútroštátneho letu, ktorá je o 30 dolárov na osobu vyššia než tá, ktorú udávajú na webstránke. Hneď, ako s povzdychom pretiahnem svoju kartu cez lačnú čítačku a transakcia je ukončená, zriadenec nám mimochodom spomenie, že budeme vzápätí platiť za batožinu vo výške takmer 100 % ceny lístka. Najviac zo všetkého ma v podobných situáciách dokáže naštvať anjelský výraz tváre dotyčnej osoby, ktorá už vopred samozrejme vie, aká reakcia bude nasledovať. Väčšina turistov si zrejme len po druhýkrát vzdychne a po druhýkrát pretiahne svoju kartu čítačkou. V našom prípade si však vzdychne zriadenec, keď znova preťahuje kartu a musí anulovať celú predošlú operáciu: ideme autobusom. Nuž čo, taký je život: raz ste hore, raz ste dole.
Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku