0

9 septembra 2015

V krajine tisícich úsmevov a jednej hrôzy

image

Keby ma úradníci nechali len tak stáť v páľave pred areálom UNHCR, utŕžili by ešte väčšiu hanbu, ako ja sám; tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať mladého belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN – nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba.

Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budem musieť čakať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne nejaký úradník neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť. Na strohej chodbe sú tri farebné plagáty s komiksami: o vojakoch šikanujúcich rodinu v slume, matke detí, ktorá predáva svoje telo na ulici a plešatom ujovi s európskymi črtami, ktorý strká ruku do rozkroku dievčatka s ázijskými črtami.

Tri morálne ponaučenia z plagátov sú napokon to jediné, čo som si z Úradu vysokého komisára pre utečencov odniesol: rozhovor s úradníkom bol rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť barmských utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť do Mae Sot o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

Prechod barmských emigrantov cez rieku do Thajska Mesto Maesot, región Tak, západné Thajsko

Utečenecké tábory sú takým malým thajským tajomstvom. Fungujú takmer 30 rokov – ďaleko od turistických destinácií, v hornatej džungli na barmských hraniciach. Všetky prístupové cesty strážia armádne posty. Začali vznikať po vojenskom prevrate v Barme v roku 1988 a kvôli občianskej vojne, ktorá tam následne vypukla hneď na niekoľkých frontoch.

Výsledok: exodus stoviek tisícov obyvateľov, od negramotných roľníkov a animistických kmeňov, až po intelektuálnu elitu z veľkomiest. Väčšina sa rozpŕchla po celom svete, približne sto tisíc ich však dodnes živorí v Thajsku a Číne, zavretí v drevených chatrčiach za ostnatým plotom.

Barma preto nie je len exotickým štátom na hranici rozpadu. Je zároveň obrovskou humanitárnou výzvou pre okolité krajiny a jej vyriešenie čoraz viac závisí od susedných krajín, ktoré môžu byť motorom zmien – alebo ešte viac prehĺbiť jej problémy.

Po návšteve kancelárie UNHCR pre mňa nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

Najväčší tábor na thajsko-barmskom pohraničí Utečenecký tábor Mae La, západné Thajsko

V horách

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány tábora Umpiem Mai v hornatej džungli, na sever od Mae Sot. Kontakt v tábore sľuboval vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Čakáme. Všetko sa zdá ísť dobrým smerom a vyberám sa k plotu tábora. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri priamo na brucho. Mlčky mávne rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Mením taktiku. Na ďalší pokus pôjdem sám, bez džípu, len s ľahkou motorkou. A tentokrát na juh, k táboru Mae La.

O dva dni neskôr som na mieste. Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina. Sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja z nich majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať: tak ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie, ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som odišiel kade ľahšie, dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

V džungľových uličkách tábora Utečenecký tábor Mae La, západné Thajsko

Strach

„Poďte dovnútra; keď vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke medzi nahusto postavenými rozpadávajúcimi sa domami. Pastor chvíľu rozmýšľa, napokon deťom prikáže ukryť moju motorku pod palmové lístie a dva plastové poháre naplní vlažnou vodou z bandasky.

Pastor Aung Liu Kyi to ako kresťan nemal v budhistickej Barme nikdy ľahké; skutočné problémy však nastali až vtedy, keď sa jeho mladší brat pridal k povstaleckej armáde KNU (Karenská národná únia). Keď už nemohli vydržať šikanovanie vládnych úradníkov a policajné razie, zamkol sa doma so svojimi najbližšími a spolu sa modlili tri dni a tri noci. Na štvrté ráno ho navštívil Boh a poradil mu, aby utiekli sem, do Thajska.

Adventistický pastor je rád, že väčšina miestnych utečencov je z prihraničného etnika Karen. Sú tolerantní, okrem budhizmu a islamu vyznávajú aj rôzne odnože kresťanstva. Katolíci? Nie, o takých nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

Za päť rokov života v tábore založil základnú školu, žena mu porodila tri deti. Kostol i škola sú len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy aj polmetrové bahno. Thajská vláda neprispieva na jedlo či vzdelávanie detí utečencov ani centom, západné mimovládne organizácie sa takisto sústreďujú skôr na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pomoc obetiam nášľapných mín.

I napriek tomu, v tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti“, smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni, ako v thajských dedinách. Od adventistickej obce dostávame podporu 1000 bahtov (cca. 28 EUR) mesačne, rodičia platia 5 EUR na rok. Ak majú peniaze. Ak nie, dieťa prijmeme aj tak.“

Deti v tábore Utečenecký tábor Mae La, západné Thajsko

 Každodennosť

Utečenci v tábore sa musia v prvom rade postarať o obživu. Jedlo a základné potreby im poskytuje UNHCR a západné mimovládne organizácie, no jedna rodina dostane v priemere na mesiac len 6 kg ryže, liter oleja, trochu rybacej pasty a uhlia. Ostatné musia zohnať sami – napríklad nelegálnou prácou v okolitých thajských dedinách.

Thajskú vládu zaujíma najmä bezpečnosť. Rozumej bezpečnosť Thajčanov, a teda stráženie tábora, aby z neho nebolo možné utiecť. Ak vojaci chytia utečenca dochádzajúceho za prácou, „výpalné“ pohltí neraz celú výplatu.

Jedlo je však len prvým problémom; tým najväčším je nečinnosť spojená s beznádejou. Tábory sú zároveň akýmsi zvráteným sociálnym experimentom. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jedinýkrát od svojho príchodu, čo môže byť 5, ale aj 25 rokov. Jednotlivci, celé rodiny či dokonca dediny trávia veľkú časť života za jedným ostnatým plotom. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe. „Nemáme žiadnu budúcnosť. Žijeme v strachu a úplnom marazme už dlhé roky“, hovorí učiteľ zo školy. „Veľa ľudí prepadáva alkoholu, je tu veľké množstvo samovrážd, gangy mladých rozširujú drogy a násilie. Tábor naozaj nie je bezpečné miesto.“

Táborová škola Utečenecký tábor Mae La, západné Thajsko

Narodená vo väzení

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. Pochádza z pohraničného etnika Karen; má 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v rámci možností dostala výborné vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes bolo asi akné a partnerské vzťahy. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín. Jej najväčšou starosťou je zohnať falošný pas a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť.

Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ku ktorému raz v noci prenikla barmská armáda a na svojich bývalých obyvateľov z pomsty spustila paľbu z mínometov a samopalov. Po útoku ho thajská vláda premiestnila trochu hlbšie do vnútrozemia – rodina Tor Mu Lar Soe tu žije dodnes.

V bambusovej chyži jej rodičov visí portrét vodcu ich národa, ktorému barmskí vojaci odrezali hlavu a telo hodili do rieky. V škole pomáha zadarmo pracovať ako učiteľka angličtiny niekoľko hodín týždenne. Učenie nenávidí, no je to lepšie, ako úplná nečinnosť. Falošná identita pre ňu zostane asi nedosiahnuteľným snom: občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec – 2000 bahtov (44 EUR) mesačne.

Svojich snov sa však nevzdá; chce vyštudovať ošetrovateľstvo. Najlepšie v Austrálii. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

Táborové zátišie Utečenecký tábor Mae La, západné Thajsko

Najväčšia hrôza: návrat domov

Tar Mu nevie, že jej obavy nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. O niekoľko mesiacov po našom rozhovore sa v roku 2013 začnú neformálne rokovania o repatriácii barmských utečencov z thajského teritória. Thajská vláda by sa rada konečne zbavila časti nenávidených utečencov na svojom území, Barma by návratom svojich občanov zvýšila vlastnú legitimitu. Zdá sa teda, že takéto riešenie bude výhodné pre všetkých. Čítaj pre všetkých okrem samotných utečencov.

Ľuďom v tábore pri myšlienke návratu do Barmy zatiaľ stavajú od hrôzy vlasy dupkom. Zaw Win bol politický väzeň, v Barme jedným z prvých organizátorov hnutia odporu. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad bol preskúmaný zahraničnými vyšetrovateľmi a vydaný v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Dnes je opäť uväznený, no v thajskom tábore Umpiem Mai. Necíti sa tu najlepšie, ale v každom prípade, bezpečne. Keď hovorí, že v Barme naňho čakajú démoni, nemyslí to ironicky. Ako dodáva, ľudia v Barme miznú ešte aj teraz, počas takzvanej transformácie. Priznáva, že keby ho poslali späť do Barmy, nemal by inú možnosť, ako utiecť.

Zaw Win je však rozhľadený, vzdelaný človek, ktorého poznajú ľudskoprávni aktivisti v mnohých krajinách. Zrejme bude mať kam ísť. Desiatky tisícov dedinčanov, ktorí z Barmy utiekli pred občianskou vojnou, podobné šťastie nemá.

Napríklad učiteľ z táborovej školy – pochádza z barmského pohraničia a budhistickí vojaci ich kedysi dávno prinútili odísť z vlastnej dediny. Predtým im zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu. V jeho regióne vraj ešte aj dnes, i napriek oficiálnemu prímeriu, armádne jednotky pacifikujú celé dediny a ich budhistickí vojaci konfiškujú majetok moslimov a kresťanov, znásilňujú ich ženy a neraz ich zabíjajú. Niekoľko jeho známych sa dalo v lete prehovoriť a prekročili hranicu naspäť do vlasti. Prichádzajú od nich správy o ďalšom šikanovaní nielen dospelých, ale aj detí. Úradníci ich odmietajú zapisovať v základných školách, pretože vo vyhnanstve sa dobre nenaučili barmský jazyk a patria do rodiny „tých, čo ohrdli svojou vlasťou“.

Učiteľ Aung preto nechce o Barme ani pomyslieť. Svoje deti pripravuje na odchod do krajiny, o ktorej snívajú – USA alebo Austrália. V najhoršom môže byť aj Európa. Svojho syna nazval Leonardo II. a namiesto barmského jazyka a písma ho od troch rokov života učí po anglicky.

Utečenci v táboroch sú tak dnes medzi dvomi mlynskými kameňmi. Thajsko, ktoré im poskytuje už desaťročia nedobrovoľný azyl, ich nechce; do Barmy sa vrátiť väčšinou nechcú oni. Obe krajiny by však najradšej rozhodli za nich. Hovorkyňa UNHCR pre Thajsko uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme v súčasnosti čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie: majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili.

Práve preto sa mnoho z nich snaží získať falošné doklady, prípadne sa pokúšajú o ilegálny útek buď hlbšie do thajského vnútrozemia, alebo do tretích krajín. O politickom azyle či vysťahovaleckých vízach v západných krajinách môže snívať len hŕstka šťastlivcov.

Umpiem Mai, severozápadné Thajsko

Zaw Win drží Čiernu knihu politických väzňov, na strane so svojím vlastným prípadom

 Zostať v tábore

Naw Reh Mu (78) už nesníva o žiadnom azyle. Zostala jej jedna dcéra a štyria vnuci; všetci ostatní z jej rodiny sú mŕtvi. Tu v tábore je však takmer celá jej dedina, ktorá jej nahrádza rodinu. V ich oblasti prebiehali intenzívne boje medzi armádou a povstalcami. V roku 2006 staršinovia rozhodli, že zostať na mieste znamená istú smrť, a vydali sa na štvordňovú pešiu púť džungľou smerom ku thajským hraniciam.

Naw Reh Mu sedí na vysokej drevenej stoličke a v očiach má neuveriteľný smútok. Spomína na posledné dni pred útekom jej dediny. Najprv zomrel manžel jej dcéry. Nikto nevie, ako; vojaci ráno odviedli mužov z dediny na nútené práce a večer im len oznámili, že zomreli počas nepriateľského útoku. O pár dní neskôr odviedli aj Naw Reh Mu. Mala 70 rokov a nútili ju nosiť zásoby a muníciu. Keď sa jedného dňa s jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol, ovládla ju neopísateľná hrôza. Vtedy sa vrátila do dediny a spolu s ostatnými si zbalili všetko, čo sa dalo odniesť v rukách. Pri rozhovore sa jej zvráskavená tvár rozžiarila len jedinýkrát – keď hovorila o svojich vnukoch.

Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete.

„Za mojou dedinou som našla pole mŕtvol. Vtedy som utiekla.“ Utečenecký tábor Mae La, západné Thajsko

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov prebiehali od roka 2012 do 2013. V roku 2015 sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Potom, ako sa mi podarilo mu doručiť starý laptop spolu s niekoľkými učebnicami, v strohej sms správe poslal požehnanie mne i všetkým „slovenským kmeňom“.

Zaw Win nechal najbližšiu rodinu v tábore a so svojou ženou tajne utiekol do Rangúnu, kde si dal vyrobiť falošný pas, aby mohol opustiť krajinu. Odvtedy sa prestal ozývať a niet o ňom žiadnych informácií.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – dodnes radšej zostávajú žiť v tábore, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v juhovýchodnej Barme za nevyhovujúce pre „bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Thajská vláda už oznámila, že začne stavať nové utečenecké tábory pre ďalšie vlny utečencov z Barmy, z utláčaného moslimského etnika Rohingyov.

Komentovať cez Facebook

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *