Squatteri a fabrikanti

Squatová fabrika BinzS existenciou Fabriky sa mi zveril rakúsky bezdomovec Andreas. Bolo to na brehu züršského jazeka; v ústach mal uslintaný džoint a nebol triezvy. Slnkom zaliate nádvorie neďaleko Zürichu som preto napokon skoro prehliadol: na prvý pohľad pripomína akúkoľvek inú továreň. Výrobná hala je však od strechy až po päty postriekaná grafitmi a na zemi sú porozhadzované policajné gumové projektily.

To, čo sa deje vo vnútri, je už celkom v rozpore s našimi stereotypmi o bohatom a sterilnom Švajčiarsku. Povolenie na bývanie v tomto rozpadávajúcom sa komplexe by asi nedal žiaden stavebný úrad na svete, hygienika by trafil šľak, nelegálny bar na prízemí by mal skonfiškovať daňový úrad a jeho klientov cudzinecká polícia. Pankáči by mali šíriť chaos a verejné pohoršenie a slušní susedia sa báť o svoje deti…

Vo squateMá to však háčik – všetko tu funguje presne naopak. Úradníci sa tvária, že o ničom nevedia, medzi železným šrotom pobehujú šťastné deti a Fabrika je kultúrnym centrom inak nudného a bezútešného mesta. Aby to nebolo všetko, pankáči šíria idey občianskeho aktivizmu, hoci nanajvýš svojráznym spôsobom.

Squating, teda zaberanie opustených budov a ich osídľovanie bez ohľadu na súhlas majiteľa, je činnosť na pomedzí ignorovania súkromného vlastníctva, ideálu komunitného života a občianskeho aktivizmu. Tento postoj možno zhrnúť do intuitívnej myšlienky, že mať strechu nad hlavou je dôležitejšie, než list vlastníctva niekoho, kto na danú budovu dlhodobo kašle. Vo Švajčiarsku je to vyjadrené zákonom, podľa ktorého majiteľ nemôže vyhodiť squaterov zo svojho pozemku v prípade, že ho dlhodobo nevyužíva a nedokáže ani predstaviť plán jeho využitia do najbližšej budúcnosti.

Vo squateRovnakú filozofiu zastáva aj Sipi: väčšinu svojho dospelého života squatuje po celej Európe, a tak keď mu známy prezradil, že pri ich rodnom meste sa onedlho vyprázdni fabrika, ktorú magistrát nebude ďalej prenajímať, neváhal a vliezol do nej cez okno v ten istý deň, keď posledný nájomník vysťahoval svoje stroje. Vtedy by ho ešte policajti vyhodili bez okolkov na ulicu, no Sipi natiahol nozdrami ten správny vietor a okamžite sa vybral na magistrát. A keďže ľavicová mestská rada v tom čase zo všetkého najviac túžila naštvať pravicovú vládu zürišského kantónu, Sipi zabrnkal na tú správnu nôtu. Jeho squateri nielenže mohli vo Fabrike zostať, ale mestský magistrát im prvý rok ešte aj platil účty za prúd a vodu.

Vo squateTo bolo pred šiestimi rokmi. Mesto Binz nemalo peniaze na prerobenie svojich zanedbaných priemyselných budov na zaujímavé výstavné či oddychové priestory, malo však Sipiho Fabriku, v ktorej sa toto všetko podarilo dosiahnuť bez akýchkoľvek dotácií a úradníckej byrokracie. Odvtedy sa Fabrika zmenila na nepoznanie – je z nej jeden z najväčších squatov v Európe, v ktorom žije vyše 50 ľudí. Organizujú množstvo kultúrnych a komunitných podujatí, ale aj politické akcie a demonštrácie. Výstavy, koncerty a tvorivé krúžky pre deti z okolia sú tu rovnako dôležité, ako antifašistické akcie a verejné protesty.

Vo squateKedysi ošarpaná budova pripomína fabriku už len tvarom; grafiti jej dodávajú neopakovateľný pestrofarebný imidž a v neposlednom rade aj kvalitný ochranný náter. Jej interiér je spojením industriálneho armagedonu a umeleckej tvorivosti, tradičného remeselníctva a novodobej dekadencie. Dlhá továrenská hala je plná traktorov, častí automobilov a ťažkej priemyselnej techniky, priamo medzi ne je vtesnaná spoločná klubovňa so stolovým futbalom, pohovkou a brúsenými parketami. Nechýba tu množstvo spální, pracovne či dielne s plným technickým vybavením. Pýchou osadenstva je skutočný bazén s teplou vodou a vnútorným obehom vystavený vonku na dvore. Modeloví občania tak môžu v mrazivé rána cestou do práce závidieť pofajčievajúcim polonahým buričom vylihujúcim v pariacej sa vode.

Vo squateObyvatelia Fabriky vedia ukázať aj vďačnosť. V jej okolí sa nevyskytujú žiadne problémy a keď sú nejaké potýčky s políciou, vždy s tou, ktorú platí pravicový kantón znepriatelený s mestskou radou. Napríklad nedávno mala pravicová strana v Binzi malé stretnutie, ktoré však obyvatelia fabriky okamžite prerušili kontrademonštráciou. Skôr, než stihla prísť polícia, navyše neznámi útočníci zmlátili lokálneho pravicového politika a stiahli sa späť do Fabriky. Operáciu všetci považujú zhodne za úspešnú, čo sa zdajú vyvracať policajné gumové projektily vonku na nádvorí. Zopár ľudí si to síce po policajnej akcii odnieslo s polámanými rebrami od projektilov a na miestnej klinike sa ich v ten deň objavilo dvanásť naraz, no na počudovanie polície sa vôbec nepoznali. Na svoje identické zranenia zhodne krčili plecami a napokon rovnako zhodne vyhlásili, že obrovské guľaté modriny po celom tele pochádzajú od výstrelov korku zo šampanského. Nikto nebol zatknutý, polícia odišla s dlhým nosom a squateri dodnes vyrábajú z gumových projektilov suveníry ako kľúčenky a bižutériu.

Vo squateNad Fabrikou sa aj tak pomaly sťahujú čierne mraky, pretože ľavicová mestská rada sa napokon dohodla s pravicovým kantónom: obyvateľov Fabriky chcú do konca roka vyhodiť. Väčšina squaterov však musí s takýmto vývojom situácie rátať. Squaty sú dočasné útočiská a keď sa ich skutočný majiteľ začne domáhať svojho majetku, neželaní nájomníci musia odísť, či už vo svojich otrieskaných vanoch alebo v policajných Antonoch.

Dnes však ešte plynie vo Fabrike bežný, pokojný život. Sipi s profesionálnou zváračkou dokončuje kulisy do hollywoodskeho filmu. Na prácu získal kontrakt ako hocijaká iná firma v okolí. Ako prirodzená autorita celej komunity mi jediný dovolí fotiť ho pri práci. So Slovenskom však nemá dobré skúsenosti: v deväťdesiatych rokoch ho tu na koncerte zmlátili neonacisti a prednedávnom železniční policajti. Jasné, že počas sprejovania vlakov. On sám seba vidí ako úplne obyčajného chlapíka s nudnými problémami: láska, živobytie a strecha nad hlavou. Úplne obyčajný však zrejme nie je. Na otázku, čo urobí s ultimátom mestskej rady, sa mu v očiach mihne iskra a precedí jedinú úsečnú vetu: „Budeme bojovať“.

Vo squateCestou späť z Binz, čakajúc na jeden z povestných švajčiarskych vlakov (mešká tri minúty), pozorujem tradičnú židovskú rodinku. Na čele je muž – v skutočnosti ešte len chlapec – s dlhými vlasmi a bradou, lokňami a šnúrkami, ako vystrihnutý z 19. storočia. Okolo neho pobehujú dievčatá s dlhými modrými sukňami, ktoré im prekážajú v naháňačke, a chlapci s rovnakým vzhľadom ako ich vodca. Vyzerajú exotickejšie ako ktokoľvek, koho som na potulkách okolo Zürichu stretol, preto sa na nich bez váhania usmejem a snažím sa o kontakt. Stretnem sa však len s nechápavým pohľadom a múrom mlčania. Až vtedy si uvedomím, že spolu s prahom Fabriky som práve prekročil aj brány dvoch svetov: vrátil som sa na čisté a pokojné ulice ctihodného mesta, a v ňom sa predsa ľudia neoslovujú na ulici len tak, bez dôvodu.

Zürich temný, Zürich hriešny

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Pred osemdesiatimi rokmi sa mladý muž menom Eric Blair, dnes známy ako George Orwell, dostal do finančných problémov. Niekoľko týždňov býval priamo na parížskych uliciach, a neskôr v najhorších pajzloch vtedajšieho Londýna. Orwell vďaka tomu objavil nesmierne živý svet na okraji spoločnosti, ktorý sa odohráva priamo na dosah ruky bežných obyvateľov, a predsa je pre nich celkom neviditeľný.

Orwellov odkaz hľadám aj na dnešných nudných a hygienických európskych uliciach. Spontánny slobodný život sa na nich zdá byť bez šance, ale všetko je inak. V Holandsku napríklad funguje agentúra, vďaka ktorej si môžete na niekoľko dní vyskúšať bezdomovectvo pod dohľadom skúseného sprievodcu. Existujú ale aj menej kŕčovité metódy. Pre mňa je to napríklad nutkanie dať sa do reči s prvým asociálom, ktorý mi skríži cestu. Takéto stretnutie sa môže ukázať spásou vždy, keď sa ocitnete v ďalšom meste nudných pamiatok, múzeí a dôchodcov, takých typických pre starú dobrú Európu.

Rebeli

Vitajte v ZürichuBezdomovec Heňo sa pri mne pristavil na ulici Alberta Einsteina, keď som sa náhlil na letisko. Nezúčastnene mi oznámil, že pochádza zo severu, kam sa vrátiť nemôže a nechce a jeho právoplatným domovom sa stal lesík medzi dvomi bratislavskými mostmi. Rozdelil som sa s ním, o čo sa dalo; môj prvotriedny tabak si v zelenej plechovej škatuľke veľkodušne zmiešal s pozbieranými špakmi a mlčky sa zahľadel do prázdna.

Napokon veľavýznamne prikývol jednému z démonov, ktorí ho nútili ustavične žmurkať a mykať kútikmi úst, zamával mi na rozlúčku a aj so svojím kočíkom sa pobral ďalej, smerom k Auparku. Heňo bol prvou predzvesťou, že zaujímavý svet sa ukrýva aj za nudnými európskymi mestami a ulicami. Stačí naň siahnuť a dať sa stiahnuť tak hlboko, ako mu to len dovolíme.

Svet tam doleO niekoľko dní neskôr ma už pri pohľade na zarastenú dobrácku tvár nejakého Andreasa napádali myšlienky o úpadku západnej civilizácie. Andreas bol výnimočný tým, že bol jediný bezdomovec s rakúskym pasom, akého som kedy stretol, a že som ho mohol stretnúť práve tu, na exkluzívnom pobreží zürišského jazera. Sedel v bandičke mladých sfetovaných revolucionárov, ktorí sa rozhodli okupovať Zürich, zachrániť svet a dožičiť si zopár náhlivých orgazmov v prestávkach medzi špičkami z kokaínu a marihuany. Pristavil som sa pri nich počas potuliek Zürichom – bola to jediná skupina ľudí, ktorá na okolí šírila pohoršenie mamičiek s kočíkmi a pofajčievajúcich penzistov, a vďaka tomu úspešne odolávala nehybnosti.

Andreas, rakúsky bezdomovecOkupácia Zürichu sa podľa Andreasa odohrávala v dvoch rovnako beznádejných dejstvách: najprv si rozložili stany priamo na zürišskom Lindhenhofe, ale keďže ide o jednu z najdrahších ulíc na svete, policajti ich vykopli skôr, ako revolucionári stihli zistiť, že do asfaltu sa nedajú zaraziť stanové kolíky. Svoju terajšiu iniciatívu nazvali Reokupácia a pre istotu ju realizujú 5 km od centra mesta, aby im poliši dali pokoj. To, že ich revolúcia tu nikoho nezaujíma, je druhá vec. Mne i Andreasovi je jasné, že okupácia Zürichu sa konať nebude, pretože mladí stanujú na brehu už tretí deň, míňajú sa im batérie v Macoch a iPhonoch a frontálny útok bez fotky na Facebooku predsa v dnešných časoch nie je možný. Andreasovi je z toho smutno: pomaly prežúva použité čajové vrecúško a rozpráva mi o svojom živote programátora, ktorý miloval počítače, ale ešte viac voľný život, hlučnú hudbu a chľast. Keď sa konečne vykašľal na kariéru, rodičov aj na rodný Graz, pocítil skutočnú slobodu a tá je preňho viac, ako teplá posteľ. Vždy, keď môže, radšej žobre ako pracuje. Dnes má 44 rokov a cíti sa byť starý, no šťastný, ten novodobý bítnik so stopami moču v rozkroku a poloprázdnou fľašou s etiketou WHISKY by LIDL.

Ulica

Zürich temný, Zürich hriešny: LangstrasseLangstrasse, tá vykričaná štvrť, je pýchou Zürišanov. Musel  som sa tam vybrať. V ich sterilnom meste je jednou z mála oáz neviazanej zábavy, živelnosti a farebných imigrantov. Teda všetkého toho, čo Švajčiari nechcú mať doma, ale veľmi radi si za tým povyrazia do miest a bordelov v zahraničí. Každého, kto ich príde navštíviť zvonka, väčšinou skôr či neskôr zavedú aj na Langstrasse, aby bolo jasné, že aj oni, vždy spoľahliví Švajčiari, vedia, čo je to život bez zábran.

Toto je jedna tvár Langstrasse. Iróniou je, že čím ju Zürišania viac milujú, tým viac ničia jej ducha. Za jej kozmopolitnou povesťou sa sem totiž začala sťahovať miestna finančná a umelecká smotánka, ktorá si potrpí na imidž nezodpovedných dekadentov, ale ešte viac na dvojposchodové luxusné byty, a ceny nehnuteľností tak vystrelili do nebies. Pomaly miznú hodinové hotely či miniatúrne bytíky a s nimi ich obyvatelia, ktorí si musia vystačiť s bočnými uličkami. Fasády naďalej pripomínajú hocijakú berlínsku či parížsku štvrť multi-kulti, zvnútra ich však už rozožierajú dizajnérske bytové ateliéry a chladničky pripojené na internet.

LangstrasseDruhá vrstva ulice Langstrasse prebieha paralelne s tou prvou. Pomedzi bary a lacné kebaby ako rakovina pomaly prerastajú luxusné obchodíky, no obchod s drogami a bielym mäsom slúži obom skupinám a kvitne rovnako dobre alebo lepšie, ako trh s nehnuteľnosťami.

Pri každej križovatke postáva chlapík, ktorý je tu navidomoči doma, a s mnohými okoloidúcimi si vymieňa pozdravy i darčeky. Má tu veľa známych. Druhý muž posedáva obďaleč, tvári sa znudene a uprene pritom pozoruje okolitý ruch. Keď sa okolo prvého chvíľu obšmietam s fotoaparátom, druhý sa zdvihne a s neskrývaným nezáujmom si ma obzerá nepríjemne zblízka. O chvíľu si však aj on dá pohov.

langTesne po súmraku je ulica takmer prázdna. Odrazu však vidieť, kto je tu pánom. Chvíľu pozorujem maďarskú šľapku, jej švajčiarskeho pasáka a ich líbyjského dílera. Keď začínam fotiť, jediný, kto sa poriadne naštve, je maďarská šľapka. Pasák na mňa vrhne len zvedavý pohľad; v podstate mu je jedno, či som z cudzineckej polície a či mu zatknem jedno zvieratko. Díler ani len nežmurkne – som preňho úplný vzduch. Maďarská šľapka mi zatiaľ cez ulicu nadáva do kuriev po nemecky i po maďarsky, neustále však pritom poškuľuje po nádejných zákazníkoch. Arschloss pičábo!

Keď napokon čosi pred polnocou poslednýkrát prechádzam ulicou, pomaly do nej začínajú prúdiť jej noční návštevníci. Langstrasse je zrazu plná ruchu: ľudia prichádzajú pešo, na svojich nablýskaných Porsche, v starých volkswagenoch aj na skateboardoch. Prišiel čas na chvíľu piatkového šialenstva: uchmatnúť si trošku z tejto ulice aj pre seba, dotknúť sa ľudí zo sveta za zrkadlom a pocítiť ich slobodu, aby nimi mohli ako slušní ľudia v pondelok cestou do práce opäť opovrhovať.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk