Každodenný život v Donecku: tréning v zbombardovanej telocvični

Na okraji Donecka stojí opustená hala so strechou poškodenou po bombardovaní. Vo vnútri je zanedbaná telocvičňa a boxerský ring, na ktorý zhora zateká. Priviedol ma sem český proruský separatista Pavel (Kaukaz): je tu úplne prázdno, len pri stene na nás zíza veľká oranžová busta Vladimíra Iljiča Lenina, majstra športu (má to napísané na hrudi).

Kaukaz prišiel na tréning a zároveň chce pomerať ring. Nie, nejde ho vysušiť od dažďovej vody, ktorá zhora kvapká po dierach od šrapnelu. Zháňa bočné čelo, dostatočne dlhé, aby zakrylo ukrajinskú vlajku na bokoch. Vyslovene vraj kazí pohľad.

[Not a valid template]

V tmavom kabinete, úplne sám, sedí tréner Anatolij. Vychoval 35 majstrov Ukrajiny.v kickboxe, osem majstrov Európy, štyroch sveta. Prvý šampión šaolinu v ZSSR? Rok 1980, môj chovanec, Vičeslav. Aha (ukazuje jeho fotku aj medailu).

„A teraz? My tu v Donecku, my čisté duše. A oni? Ukrajinci? Sú prvá trieda, a my pre nich – tretia. No ako tak možno? Teraz na nás ešte aj útočia“, rozčuľuje sa.
„Kdesi na juhu vraj prišli tí buzeranti a začali trtkať naše deti. Dôstojníci s ukrajinskými výložkami. Uveril by si tomu? Takto, aha:“ Anatolij nahnevane berie do rúk nôž a ukazuje mi, ako asi vyzeralo prznenie detí ukrajinskými vojakmi (mimovoľne ustúpim o krok).
„Poňal?“ (Rozumieš?) „Poňal, poňal“.

[Not a valid template]

Pýtam sa, prečo tu nikoho niet.
„Dnes nikto neprišiel“, vzdychne Anatolij.
„Všetci sú na fronte. Ale zajtra by malo byť lepšie, hádam ma prídu pozrieť boxeri. Možno. A ak budú raz v meste boje, pôjdem bojovať aj ja“, dodáva.

„A ty? Slovák? Tak ukáž postoj… Ech, ty drevo! To treba takto, aha, uvoľniť ramená. Ako je Boh nad nami.“

Na konci tréningu vlezieme do premočeného ringu a s bradatým Kaukazom si rozdáme zopár kôl v thai boxe. Anatolij behá okolo so stopkami a komentuje naše výkony. Kaukaz kedysi vo svojej českej vlasti bojoval v profesionálnej lige thai boxu, dnes ma v Donecku chráni a je za mňa zodpovedný.

Vskutku, vďaka Kaukazovi sa mi na hlave neskriví ani vlások: „Seš pořádnej sráč“, lakonicky konštatuje, keď ma v ringu pred poslednou spŕškou jeho úderov zachráni len píšťalka Anatolija.

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Prvé dni v Donecku

Prechod cez hranicu z Ruskej federácie do Donecka: gruzínsky šofér Saša nás vyzdvihne v ruskom Rostove a svojím rozheganým taxíkom vyráža smerom na západ. Mojou spoločníčkou je Táňa, priateľka českého separatistu Behemota. Že útle dievča spiace na zadnom sedadle i napriek výtlkom, je v skutočnosti ruská snajperka ostrieľaná v boji, sa dozviem až neskôr.

Behemot mi neskôr prezradí ešte aj to, že moje dva metre a sto kíl, v spojení so zlomeným nosom a tvárou bitkára, mali byť pre Táňu diskrétnou ochranou. Lebo financie do Doneckej ľudovej republiky neprichádzajú zvonka cez bankové účty a platobné karty, ale v hotovosti, v kufroch a vreckách. Bezhotovostný platobný styk medzi DNR a vonkajším svetom pre smrteľníkov takmer neexistuje.

Hranica, to sú dve hodiny čakania a dlhý rad áut na výstupnej kontrole z Ruska do krajiny, ktorá vlastne neexistuje, otázky a podozrenia:
Čo tu chceš? Ty žurnalist?
Ja? Aký žurnalist? Ale prosím vás!
Nasleduje kontrola batožiny, no pochybnosti rozptýli až Táňa: ukáže vojenskú knižku z DNR a ruský pas, koketne sa usmeje a prehlási, že som jej slovenský frajer. Koniec diskusie, môžeme ísť.

[Not a valid template]

Sobota, 24. september 2016. V meste Doneck je chladné, slnečné ráno. Na ulici Artema takmer niet premávky. Všade vládne pokoj, mier a zlatisté babie leto. Mesto je čisté, ľudia sa usmievajú a dievčatá nosia neodmysliteľný vyzývavý mejkap a biele čižmičky. Neklamný znak, že sme vo východnej Európe.

Mesto funguje rovnako ako každá iná európska metropola. Je tu čisto, všade sú otvorené kaviarne a reštaurácie a na bulvároch premávajú trolejbusy. Cena lístka? Tri ruské ruble, teda štyri eurocenty. Pokuta: 60 rubľov (85 eurocentov). Stretnúť revízora teda znamená zaplatiť stále menej, ako hodinový lístok v Bratislave.

[Not a valid template]

V prvý deň si ešte stihnem vybaviť SIM kartu u miestnych operátorov. Dostanem ukrajinské číslo a pomalý internet, ktorý vraj v separatistických regiónoch umelo znižuje vláda v Kyjeve, aby tak sťažila život nepriateľovi. Druhá možnosť je lokálny operátor Fenix, ktorý má internet rovnako pomalý alebo žiadny, a ktorého využívajú vojaci DNR na fronte, v obavách, že Ukrajina môže celoštátnych operátorov odpočúvať a zamerať ich bojové pozície. Lebo na strane DNR u radových vojakov na fronte neexistuje nič ako vojenské komunikačné systémy. Musia sa spoliehať na mobily a civilnú infraštruktúru. Ukrajina to vie a pri väčších ofenzívach mobilné siete ruší alebo celkom vypína.

Keď sa večer vraciam do hotela, v baroch sedia ľudia a dopravní policajti sa premávajú v novučičkých Toyotách Prius. Na blšom trhu predáva muž koberčeky s tvárou Lenina a vedľa nich – zachovalé esesácke prilby. Kde mala byť tá strašná vojna?

Nakoniec sa zotmie, uplynie hodina a potom ešte jedna. Z ničoho nič začne haprovať mobilná sieť a mestom sa rozľahne séria tlmených, otriasajúcich výbuchov.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Moskovskí negri

Na ulici Malaja Ordynka, plnej nostalgie za starou Moskvou, mlátia policajti človeka. Je vinný: nosí mokasíny, lesklú hodvábnu košieľku a tmavú pleť. Na prvý pohľad pochádza z Kaukazu, tak ako jeho dvaja kamaráti, ktorí stoja obďaleč a bez slova sa prizerajú brutálnemu zásahu.

Začalo sa to sotva pred pár minútami. Dvaja chlapci v uniformách pristúpili k trom chlapcom postávajúcim pri plote. Kontrola dokladov, vypytovanie, štekanie rozkazov. Jeden z tých troch čosi pyskuje späť, policajti zvyšujú hlas, občan sa rozhorčene obhajuje. Zrazu padajú údery, druhý policajt mu vykrúca ruku a krk tlačí na zem.

Ešte jeden úder obeti, ktorá sa od začiatku nijako nebráni, znehybniť a odvliecť do neďalekého Antona. Ľudia naokolo mierne znervóznejú, ešte viac pri pohľade na môj mobil namierený smerom k zásahu. Postavy sa odvracajú, každý si ide po svojom, treba ešte nakúpiť a domov.

Pochôdzkári sa o chvíľu vrátia na miesto činu. Zbalia ostatných dvoch kaukazských chlapcov; tí idú pokorne, bez akéhokoľvek odporu. Sotia ich do Antona, zabuchnú dvere. Auto odchádza. Malaja Ordynka, obľúbené korzo starých Moskovčanov plné spomienok a nostalgie, je opäť vľúdne a bez stresov.

„Это негры“, to sú negri, vysvetľuje môj známy z Moskvy na adresu obyvateľov kaukazských republík. „My tu tie špiny nechceme, nech si idú kade ľahšie.“ Vo voľbách hlasoval za liberálov. Spokojne si potiahne z vodnej fajky, zakloní sa a s pôžitkom vyfúkne dym.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Prvý deň. Moskovská nostalgia

Deň jeden: 15. september 2016, cez Budapešť vyrážam do Moskvy. Na ruskom území nemám akreditáciu a prvý týždeň som tu len turista. Nie je žiadnym tajomstvom, že na Krym by som ani žiadnu akreditáciu nezískal a po odchode z Moskvy bude obozretnosť namieste.

Najprv však Moskva: je chladná, upršaná a nepríjemný predavač u mobilného operátora zabúda hovoriť po anglicky vždy, keď sa mu to práve hodí. Vzdychnem si a vyložím si na chrbát ruksak. Mám v ňom handry, útočný nôž, notebook a starú dobrú zrkadlovku D7000 s optikou.

Všetko ostatné zaberajú v ruksaku veci, ktoré si objednali ľudia pochádzajúci zo Slovenska a Česka a v Doneckej ľudovej republike; teraz bojujú na strane proruských separatistov. Na dva týždne sa stanú mojimi hostiteľmi a tak ich veci vypĺňajú viac ako polovicu priestoru: pár sto eur od rodičov separatistu Sojku. Detská aktovka plná hračiek pre jeho nevlastnú dcéru, desaťročnú plavovlasú separatistku Natašu. Potom ešte šesť balíkov tabletiek na kolenné kĺby pre separatistu Behemota a voňavku Calvin Klein pre separatistku Táňu. Objednali si aj  fľašu Black Label od Johnyho Walkera, ktorú som zatiaľ nekúpil. A nakoniec balík kvalitných cigár na uplácanie vojakov a hodnostárov. Keby bolo treba.

To je všetko, čo mám so sebou. Potom už len štipku strachu, stisnutú kdesi hlboko naspodku.

[Not a valid template]

Titulný obrázok: panoráma Kremľa, a v popredí – neočakávaná pamiatka na zavraždeného opozičného politika Borisa Nemcova. Strážia ju dvaja muži, mĺkvi a na prvý pohľad vyrovnaní so všetkým, čo ich môže za takúto opovážlivosť stihnúť. Nemcovova zarámovaná fotografia je previazaná ukrajinskou vlajkou; všetko pokrýva ľadový dážď so snehom.

Muža sediaceho v podchode som odfotil bez zjavného dôvodu. Sedel tam niekoľko hodín, len tak, s hlavou opretou o ruky, v brutálnej zime, a dumal svoj opilecký sen. Jeho postava zapadla do bieleho mramoru a sychravého počasia ako posledná šanca na záchranu tohto cudzieho, chladného sveta pred dokonalosťou.

[Not a valid template]

Babie leto v Novorusku – začiatok

Toto rozostrené selfie pochádza z doneckého letiska, s blížiacou sa mínometnou paľbu za chrbtom a uprostred mínových polí po oboch stranách zbombardovanej asfaltky. Oblasť letiska sa po mesiacoch ťažkých bojov stala symbolom vojny v Donbase a úplnej deštrukcie.
Tlačová akreditácia na mojom krku patrí krajine, ktorá formálne neexistuje – Donecká ľudová republika (DNR). V pravej ruke držím prázdnu nábojnicu z ťažkého guľometu KPV kalibru 14 mm; je tu nimi posiata zem.

Letisko Doneck - Tomáš Forró
Letisko Doneck, DNR

Namiesto zverejňovania materiálu bolo od prvého dňa cesty bolo nevyhnutné vypnúť sociálne siete aj bežnú komunikáciu a takto to zostalo až do konca.

Dôvody boli zrejmé: na územiach okupovaných ruskou armádou nie sú nezávislí novinári ani trochu vítaní a každý hlúpy krok mohol mať nepríjemné následky. A faktom je, že ukrajinská vláda takisto nie je nadšená návštevami svojich okupovaných regiónov bez ich vedomia a z ruskej strany, teda formálne nelegálnym prekročením hraníc. Všetko umocňuje aktuálna bezpečnostná situácia, vojna všade okolo a fakt, že zbieranie materiálu prebiehalo takmer výlučne na okupovaných teritóriách vo vojnovom konflikte na východnej Ukrajine, od Krymu až po separatistický región Donbasu. A najmä – na takzvanej zlej strane konfliktu. Ktorá je tá vaša, nech si v ctený čitateľ vyberie sám.
Príležitosť na publikovanie je preto až teraz, po návrate do bezpečia strednej Európy.

Projekt o Novorusku trval mesiac, od polovice septembra 2016 do polovice októbra (odtiaľ i názov: nádherné donecké babie leto a delostrelecké výbuchy v diaľke bol jeden z bizarnejších zážitkov tej jesene). V skutočnosti sa však začal o štyri mesiace skôr, keď sa mi podarilo nadviazať stabilný kontakt so slovenskými a českými bojovníkmi na strane separatistického regiónu DNR. Nasledovalo pomalé, opatrné oťukávanie, čoraz častejšie rozhovory a telefonáty cez šifrované kanály. Potom som súhlasil navštíviť nikým neuznané české zastupiteľstvo DNR v Ostrave a ľady sa prelomili. O dva týždne neskôr som už prechádzal dôkladne stráženú hranicu medzi Ruskom a regiónom, ktoré ukrajinská armáda označuje ako ATO, Oblasť Antiteroristickej operácie. No jeho obyvatelia sa oveľa radšej hrdo označujú za občanov novej Doneckej ľudovej republiky.

A tak sa začal tento projekt. Pozývam vás na cestu, ktorá sa bude odvíjať postupne, deň po dni, od polovice septembra až do posledných dní. Fotografie, videá a reportáže. Z Moskvy cez ospalý krymský prístav v Sevastopole a tiché bulváre mesta Doneck, až po bombardovanie na frontovej línii v Jasinuvatej a na doneckom letisku zrovnanom so zemou.