Loďou na východný Island

Všetko sa začalo na palube majestátnej Norrøny, na ktorú sme sa nalodili aj s autom v dánskom prístave Hirtshals. Nasledujú tri dni plavby cez Faerské ostrovy, až do chladných vôd prvých islandských fjordov.

Zobudíme sa do ticha. Na hornej palube okolo nás plávu pohoria so zasneženými štítmi a ich vodopády prechádzajú cez skalnaté úbočia a zelené svahy, aby sa napokon vyliali do fjordu priamo okolo nás.

Prvé raňajky na brehu ľadovcového jazera, pri cestičke takej úzkej, že jedno auto na nej kde-tu zachádza do štrku so strmou priepasťou. Vonku je šesť stupňov; mrznú nám ruky, no horúci čaj vráti všetko do normy.

Vyrážame. Južná pobrežná cesta kopíruje fjordy a vulkanické púšte, rozokľané hory a pustatiny pokryté hustým zeleným machom. Nie, žiadne stromy. Nanajvýš tráva, ale vždy aj vietor, často dážď a neraz sneh. Míňame maličké dedinky a pusté mestá, asfaltka sa občas zmení na prašnú čiaru miznúcu v krajine a potom sa opäť pripojí k sérii úzkych záplavových mostov.

Večer sme na mieste. Skaftafell už zaspáva, v temnotách však rozložíme stan pri úpätí prvého vulkánu a zhasíname do prvej islandskej noci.

Ráno vyrážame na Vatnajökull. Ďalšie vodopády, trávnaté úpätia bez jediného stromu a vulkanické farebné hory zovreté ľadovcovou riavou. Posledný útok na vrchol; neuveriteľný, smrteľný pohľad do pažeráka ľadovca a zostup až do jeho priepasti. Vtedy prichádzajú vlny. Búrkové mračno nás strhne z nôh a riečka, ktorá doteraz poslušne tiekla dole úbočím, sa priamo na našich očiach vztýči do výšky a jej prúd začne šľahať smerom nahor. Tu vládne jediné božstvo: islandský vietor.

Za hlasom vulkánov

Trojdňové putovanie cez krajinu aktívnych vulkánov, sopečných púští a nekonečných ľadovcov. Vitajte v islandskom vnútrozemí, na treku z Landmannalaugar do Porsmork .

Keď ráno prichádza autobus, hneď je jasné, že to nebude len tak. Tento kríženec džípu a obrneného transportéra má podvozok tak vysoko, že vyštverať sa hore bude prvý výstup tohto dňa. Pri balení batožiny si ešte stihneme všimnúť dva ruksaky od nemenovanej slovenskej značky, ktoré neklamne zradia našincov v každom kúte sveta: Slováci Anička a Mišo pracujú na Islande ako dobrovoľníci už niekoľko týždňov a od dnes budú najbližšie dni našimi spoločníkmi v pote i chlade.

[Not a valid template]

Landmannalaugar: Na začiatku bolo ticho

Potom prišiel vietor. A dážď.
Zo základného tábora v Landmannalaugar vyrážame pod priateľskými oblakmi, spoza ktorých na nás občas žmurká islandské slnko. Z holej planiny všetci štyria pomaly stúpame cez vulkanické formácie, zdravíme turistov a plní energie fotíme na všetky strany. Pestrofarebné svahy pripomínajú surrealistický svet akéhosi sci-fi umelca; kde-tu vyrážajú zo zeme kúdole pary a sírnaté kaluže horúcej vody.

Napokon prichádzame na náhornú plošinu, ktorá nám ponúkne úžasný výhľad do diaľav a posledný lúč svetla toho dňa. Hneď nato prichádza ťaživý oblačný front. Okamžite nás obalí hustá, nepreniknuteľná hmla, dážď sa zmení na lejak a ten na snehovú búrku. Zapíname membrány a pršiplášte, kontrolujeme návleky a vyrážame do mrazivej, bielej ničoty.

[Not a valid template]

Prešli dve hodiny. Zmizli farebné kopce i trávnaté nížiny; jediné, čo vidieť, je meter povrchu pred našimi nohami. Viem, že neustále stúpame hore. Svet sa skladá z nášho dychu, ťažoby na ramenách a klzkého povrchu. Na ceste míňame podobné mátohy ako my a smer nám pomáhajú držať len občasné kolíky a azimut môjho kompasu. Prechádzame potokmi a ľadovcovými jazykmi a členitý, štrkovitý terén sa mení na ľadové polia. Moje pochmúrne úvahy o tejto letnej túre na konci augusta preruší krupobitie, ktoré v okamihu pokryje celú krajinu veľkými ľadovými orechmi.

Šliapeme ďalšiu hodinu. Míňame čoraz viac ľudí, takže najbližšia horská chata musí byť blízko, kvôli nulovej viditeľnosti sme však zatiaľ radi, že sme nestratili správny kurz. Vtedy sa pred nami vynorí zvláštna kamenná mohyla. Je to pamiatka po izraelskom turistovi, ktorý tu takto pred rokom stratil cestu vo veľmi podobných podmienkach. Našli ho až o pár dní; zomrel na podchladenie.

[Not a valid template]

Napokon sa dostávame k chate. Posledných pár hodín, ako nám vlhko a chlad postupne presakovali cez jednotlivé vrstvy, sme túžili už len dostať sa sem, zhodiť ruksaky a na zbytok dňa sa kdesi ukryť do spacákov. Teraz si už nie sme takí istí. Chata je absolútne plná zúbožených a premočených turistov, ktorí drkocú zubami v jedinej miestnosti, kam smú prísť tí, ktorí nemajú rezerváciu na izbu (treba ju vykonať neraz niekoľko týždňov vopred): v predsieni. S prekvapením zisťujem, že tu na Islande je čosi ako súcit chatárov s ostatnými turistami skôr výnimkou. V preplnenej izbietke sa na polhodinku zohrejeme telami ostatných úbožiakov, zjeme energetické tyčinky a napokon takmer neveriacky vyrážame do neľudského počasia, cez ďalšie ľadovce, strže a kotliny.

[Not a valid template]

Prvá noc

Prešlo ďalších pár hodín; prichádzame k rieke, ktorá má byť podľa mapy poslednou prekážkou pred naším dnešným táborom. Anička a Mišo sú kdesi ďaleko pred nami.
Rieka nemá brod. Stretávame tu párik izraelských turistov, ktorí panicky skúšajú prejsť na tých najhorších úsekoch. Rieku prebrodím ako prvý; nasleduje Justyna a potom izraelské dievča, ktorú bojazlivo nasleduje jej priateľ. Dievča sa ešte vráti a prenesie svoju a jeho batožinu.

Horská chata stojí na brehu ľadovcového jazera – bol by to absolútne fantastický pohľad, keby sme neboli premočení a podchladení až na kosť. O spaní v chate nemožno ani snívať – nemáme rezerváciu a opäť jediné, kam smieme vôbec vstúpiť, je vstupná miestnosť na sušenie topánok hostí. Raz sa na chvíľu otvoria dvere dovnútra a dve uzimené bytosti uvidia vyhriatu sieň s praskajúcim kozubom, okolo ktorého sedí desiatka šťastlivcov s pohármi whisky, ktorí si rezervovali izbu zrejme pár týždňov predtým, ako si vôbec kúpili letenky na Island. Opäť ma premkne túžba za slovensko-poľskými priateľskými chatami v Tatrách, ktoré nechávajú spávať turistov ešte aj na podlahe v jedálni, a sťažka sa vydávam postaviť stan do snehovej búrky. S premrznutými rukami napokon vyhrávam i posledný boj toho dňa, stanové dielce zabezpečíme pred vetrom kameňmi a napokon podchladení zapadáme do vlhkých spacákov.

Južný Island, Landmannalaugar
Južný Island, Landmannalaugar 

Druhý deň putovania. Ďalšie hodiny v dažďových a snehových búrkach, vzácne sekundy slnečných lúčov a vulkanické púšte, v ktorých sú jedinou fatamorgánou rýchlo sa blížiace vlny snehu a dažďa. Aha, a rieky. Dnes ich treba prebrodiť niekoľko. Tu už nepomôže žiadne skákanie po skalách ani dobrý gore tex: brody majú hĺbku aj do metra a burácajúca, ľadová riava vás dokáže priviesť na dosť nepríjemné myšlienky.

Opäť stretávame izraelský párik; opäť pred riekou, na ktorú len bezradne hľadia. Pokusný králik som opäť ja – prebrodím ju s našimi ruksakmi, potom sa vrátim, prehodím si na plecia Justynu a o chvíľu sme šťastne na druhom brehu. Potom idú oni, teda vlastne dievča. Prenesie batožinu svoju aj kamaráta, ten sa však s chladnou vodou veľmi nemusí. Vyzerá tak, že preniesť na druhý breh by ho mala jeho o tridsať kíl ľahšia priateľka, napokon sa však uľútostím a požičiam im svoje sandále, ktoré mu dievča prinesie na druhý breh a napokon privedie svojho hrdinu za ruku až k nám.

[Not a valid template]

Zátišie

Posledná vulkanická púšť; posledný kopec a napokon je tu naša posledná noc tohto úžasného putovania. Tábor je učupený na úpätí kopca, ktorého dolinka vytvorila príjemné zátišie s vegetáciou – čosi, čo sme posledné dva dni nezažili takmer vôbec. Dobre si zapamätaj tú noc: obrovské žiariace hviezdy na ľadovej pustatine, ticho a nádherný pokoj. Vytúžená prázdnota.

Zobúdzame sa do iného sveta. Od rána svieti slnko a posledných niekoľko hodín do Porsmorku je vychádzkou, počas ktorej môžeme konečne vidieť, čo všetko je okolo nás. Kamenné púšte sa pomaly menia na trávnaté stráne  a zakrpatené lesíky, nad všetkým tróni jeho výsosť Eyjafjallajökull – vulkán, ktorý svojou erupciou v roku 2010 zastavil na niekoľko týždňov leteckú premávku v celej Európe.

[Not a valid template]

Opäť je tu posledná rieka, ktorú treba prebrodiť – po včerajšku je to už len čerešňa na torte – vnárame sa do islandského lesíka a napokon dorážame do koncového tábora v Porsmorku. O polhodinu prichádza známy terénny autobus a tentokrát vidím, načo je vlastne dobrý. Autobus sa brodí cez rieky rovnako ako my pešo, jedna z nich má však vyše metrovú hĺbku a pri prechode korytom nám na okná špliecha voda.

Keď v diaľke začne byť vidieť a cítiť oceán, okolo nás sa tiahne kotlina jedných z najčinnejších islandských vulkánov. Nádherné členité svahy sú pokryté mierumilovným zelenkavým porastom, no lokálne katastrofy bývajú rýchle a neúprosné. Bleskové povodne, zosuvy pôdy a výrony lávy sú súčasťou života miestnych, ktorí tu napriek tomu vo veľkom pestujú zeleninu a chovajú dobytok. Keď napokon autobus vylezie na asfaltovú cestu a zastaví pri prvom asfaltovom parkovisku, všetkým nám je jasné, že putovanie jedným z najúžasnejších miest na tejto planéte sa práve nenávratne skončilo.

[Not a valid template]

Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Riobamba a vulkán Chimborazo

Vulkán Chimborazo, Riobamba, Ekvádor

V meste Riobamba11. septembra 2007 vystupujeme v meste Riobamba; opitý taxikár nám sľubuje nezabudnuteľnú jazdu, ale vzápätí mu z rúk vypadne plný hrnček kávy a my to považujeme za zlé znamenie. Riobamba, to je také typické andské mestečko – špinavé ulice z lacných šedých domov vyrastajúcich bez ladu a skladu, sýtozelená vegetácia. Na uliciach sa prechádzajú mačovia s čiernymi ulízanými vlasmi a tričkami, ktorých nápisy vyzývajú všetky vagíny do bojovej pohotovosti. Miešajú sa s nimi domorodci, turisti, stredoškoláci v uniformách. Jednoducho nič moc a zároveň naša každodennosť, ktorá mi bude doma určite tak veľmi chýbať.

Cez Riobambu prechádza jedna z najťažšie budovaných železníc na svete; tiahla sa takmer cez celé ekvádorské Andy a jej výstavba trvala desiatky rokov. Dnes je opäť v troskách kvôli chýbajúcim peniazom na údržbu a najmä opakovaným zosuvom pôdy z deväťdesiatych rokov počas katastrof fenoménu El Niño. Funguje už len jej malá časť a slúži turistickému priemyslu.

Večer pred výstupomNás však nezaujíma železnica ani slávny »Diabolský nos«, strmý horský úsek, cez ktorý prechádza. Neďaleko Riobamby sa týči vulkán Chimborazo, najvyšší vrch Ekvádoru a už celé týždne sa tešíme na výstup. Chimborazo: 6.310 m.n.m.; osamotený, pokrytý ľadovcom a vulkanickým prachom. Jeho vrchol je zároveň najvyšším bodom tejto planéty v absolútnych číslach, tj. pri meraní od stredu Zeme. Mt. Everest je najvyšší vrch v našom arbitrálnom systéme merania nadmorskej výšky, kde 0 metrov znamená úroveň morských hladín. Keďže je však Chimborazo tak blízko rovníka a teda najvypuklejšej časti našej elipsovitej planéty, vzhľadom na stred Zeme prevyšuje Mt. Everest o čosi vyše 200 m. a zároveň je to bod, ležiaci na Zemi najbližšie k slnku.

Začíname aklimatizačnú fázu výstupu: prvý deň vychádzame pod úpätie vulkánu a vystupujeme na 5.300 m.n.m.V Riobambe obchádzame miestne agentúry a zisťujeme podmienky i cenu výstupu.Napokon si vyberáme jednu z najstarších a najrenomovanejších agentúr, dostávame výstroj a skúseného sprievodcu. 17. septembra začíname prvú fázu aklimatizácie; autobusom vychádzame pod úpätie obrovského, majestátneho Chimborazo a pomaly stúpame k poslednej horskej chate na 5.000 m.n.m. Svahy okolo nás sú pokryté vulkanickým prachom, pobehujú tu stáda vicuní. Nad nami sa týči vrchol, celkom pokrytý hrubým ľadovcom. Beloba ostro kontrastuje s hnedočervenými skalami a tmavomodrým nebom. Podľa obyvateľov horskej chaty sa dnes vyčasilo prvýkrát po mesiaci a je dobrý predpoklad, že počasie nám bude priať i v najbližších dňoch.

Justyna na úpätí vulkánuDnes sme plní síl a optimizmu; aklimatizáciu znášame veľmi dobre, po mesiacoch strávených na Andskej náhornej planine vo výške 3.000 m.n.m. a viac stúpame ku kontrolnému aklimatizačnému bodu na 5.300 m.n.m. bez akýchkoľvek problémov. Zdá sa, že vrchol máme na dosah: zajtra sa sem vrátime i so sprievodcom a výstrojou a začneme výstup z druhej strany svahu, naostro. Vraciame sa teda do Riobamby a zažívame poslednú pokojnú noc pred výstupom, pretože zajtra, vo vysokej nadmorskej výške, naše telo na odpočinok príliš veľkú šancu mať nebude. Ako hovorí staré dobré horolezecké porekadlo, šplhaj vysoko, prespávaj nízko…

Vrchol vulkánu ChimborazoNa vrchol vulkánu Chimborazo sme sa napokon nikdy nedostali. Na druhý deň v noci sme začali výstup rovnako ako ostatné štyri skupiny horolezcov a rovnako ako oni, museli sme sa vrátiť. Dnes sa výstup na tento vrch stáva skutočnou výzvou aj pre profesionálov, pretože s postupujúcim globálnym otepľovaním a umieraním tropických ľadovcov sa menia i povrch a podmienky výstupu na ne. Chýba nám čosi síl a veľa, veľa technických zdatnosti pri šplhaní sa takmer kolmým ľadovým poľom počas ôsmych, a následnom zostupe ďalších štyroch hodín. Schádzame s ťažkým srdcom, vyčerpaní a so symptómami choroby z nadmorskej výšky. V horskej chate sa stretávame s ostatnými neúspešnými horolezcami a v sklesnutej nálade schádzame o dvesto metrov nadmorskej výšky nižšie, na miesto, kde sa začína cesta pre automobily.

Východ slnka na ChimborazoVďaka tomuto výstupu sme pochopili všeličo nové o pozadí celého podujatia i o spôsobe, akým fungujú miestne agentúry pri dohadzovaní týchto výprav turistom. Je to príbeh sveta za farebnou pohľadnicou a za sladkými sľubmi ľudí, ktorí sú za vaše peniaze ochotní obetovať váš život. Príbeh Tak blízko slnka nájdete tu.

19. septembra sa teda vraciame do nášho krásneho hotela v Riobamba. Moje telo sa pomaly vracia do života v menšej nadmorskej výške a na druhý deň vymieňame vulkán za miestne reštaurácie. Nie je to dobrý biznis, pretože nájsť tu normálne, slušné jedlo sa v Riobambe asi nedá. Hneď 21. septembra 2007 sa napokon presúvame do hlavného mesta.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Ekvádor » Vulkán Chimborazo

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Tak blízko slnka

Biele mesto Arequipa

Arequipa - hlavné námestie21. augusta 2007, cestou do „bieleho mesta“ Arequipa opäť ktosi omdlie zo symptómov rýchleho prechodu v nadmorskej výške. Poslednú polhodinu tak všetci nezúčastnene sledujeme záchranné práce na bezduchej turistke. Keď jej priateľ začne zúfalo kričať „vodu, vodu!“, okamžite využijem svoju príležitosť a podávam mu fľašu elektrolitu. Je to odporná tekutina na zavodnenie organizmu, ktorej časť sa mi po ceste navyše vyliala do ruksaku a práve som rozmýšľal, ako sa jej zbaviť. Chlapík mi ďakuje takmer na kolenách, ja sa len ironicky uškŕňam: to predsa nestojí za reč!

Arequipa je absolútne nádherné koloniálne mesto, teplé, priateľské a vyspelé. Obchody s luxusným tovarom, vynikajúce jedlo. V jeho okolí je množstvo zaujímavých vulkánov a okrem iného i najhlbší kaňon na svete (hoci Američania vám budú argumentovať svojim Grand Canyonom). Bohužiaľ, na túry som ešte príliš slabý, no toto mesto je na moje zotavenie ako stvorené. Ulice sú čisté a nesmierne malebné. Celú atmosféru dotvárajú tisíce žltých taxíkov, takmer všetky Daewoo Tico, ktoré sa rozmnožujú priamo na verejnosti pred vašimi očami. Miestni smetiari sa nedajú v ničom zahanbiť. Keď po večeroch zbierajú svoje smradľavé darčeky, z nákladných áut zaznieva neuniknuteľná, ohlušujúca melódia Beethoveenovej Piesne pre Elišku. Tak tomuto hovorím umenie! Pre smetiarov sme zložili aj text ku Eliške: Milí arequipskí občania/dajte nám vaše smeti/vaše smeti/zbavíte sa tým všetkého smradu/odpadu/výkalu. Atď.

Pohľad z Arequipy na okolité vulkányArequipa bola niekoľkokrát zničená silnými zemetraseniami a seizmológovia predpokladajú v budúcnosti nanajvýš ničivú erupciu neďalekého vulkánu Misti, ktorý môže mesto načisto zrovnať so zemou. Peru sa nachádza v zóne, patriacej na svete medzi seizmicky najaktívnejšie. Celá krajina dnes žije smútkom zo zemetrasenia spred niekoľkých dní, ktoré v meste Pisco a okolí pochovalo viac ako šesťsto ľudí. V oblasti trvá i v tomto momente výnimočný stav, šíria sa choroby a hlad. Dúfam, že Arequipu tento osud už nikdy nestihne.

Počas našich dní v Arequipe sa prechádzame po uliciach, navštevujeme múzeá a večer sa vraciame do nášho príjemného tichého hostelu. Znie to dosť nudne, ale posledné dva mesiace sme boli bez prestávky na ceste, náhliac sa z miesta na miesto. Už sme jednoducho potrebovali krátku prestávku. V kúpeľni hostelu už čaká náš starý známy – elektrická sprcha. Poznáte elektrickú sprchu? V Južnej Amerike sa jej určite nezbavíte a cestovatelia ju nenávidia.

Elektrická sprchaPredstavte si oceľovú rúru, trčiacu zo steny. Na jej konci je našróbovaná ružica. Je napájaná elektrickým prúdom a káble, často úplne bez izolácie, z nej trčia akoby na výstrahu. Keď zapnete kovový kohútik, z ružice začnú lietať iskry, čosi tam zachrčí a začne sa na vás liať cícerok horúcej vody. V tom momente sa vám však už na tele zježili všetky chlpy; iskry lietajú pár centimetrov od vašej mokrej hlavy a prskajúca voda sa so syčaním vyparuje na kovovom povrchu trúbky. Mnohí ľudia preferujú ľadovú vodu pred týmto zariadením, od iných som počul historky, ako zažili počas sprchovania elektrický šok. Najlepšie je vraj sprchovať sa v šľapkách, aby ste neboli uzemnení, ale myslím, že pod prúdom vody ste aj tak dokonale vodiví. Naša sprcha v Arequipe však aspoň vyzerá solídne a kohútiky sú z umelej hmoty. Justyne je to ale jedno a najmenej, čo pre ňu môžem urobiť, je sprchovať sa každý deň prvý ako pokusný králik.

Dnes nádherne zrenovovaný, kláštor bol po niekoľko storočí exkluzívnym obydlím pre dievčatá z lepších rodínPokiaľ ide o múzeá, v Arequipe sú dve veci, ktoré vskutku stoja za návštevu. Prvou je kláštor svätej Cataliny, dnes je perfektne zrenovovaný a naďalej slúži prísnemu ženskému rádu. Príbeh tohto kláštora sa začal v 17. storočí. Každá významná rodina v bližšom i vzdialenejšom okolí považovala za svoju povinnosť (a zároveň formu vykúpenia) poslať do tohto kláštora jednu zo svojich dcér, ktorá mala odteraz svoj život zasvätiť Bohu a prežiť ho v úplnej izolácii od rodiny aj okolitého sveta.

Kláštor svätej CatalinySkutočnosť však bola taká, že za múrmi kláštora viedli bohaté mníšky nesmierne luxusný, exkluzívny život – obklopené sluhami a otrokmi, s častými žúrmi a návštevami zvonku. jeden z pápežov im to „zatrhol“ až v neuveriteľne neskorom 19. storočí a odvtedy sa kláštor-verejný dom zmenil na prísny, disciplinovaný ženský rád, v ktorom bola každá vec považovaná za spoločnú a dokonca i návšteva lekára v prípade núdze sa obmedzovala len na ústne „vyšetrenie“ spoza hustých drevených mreží. Hoci bol rád v súčasnosti nútený svoje striktné pravidlá priblížiť zdravému rozumu, jedno z krídel kláštora je naďalej izolované a mníšky tam vykonávajú svoju službu pánubohu. Nuž čo. Pokiaľ ide o mňa, nedbal by som ho navštíviť aj pred raziou z Vatikánu. Dnešné Arequipanky naozaj stoja za dôkladné vyšetrenie bez drevených mreží.

Druhé miesto je ešte zaujímavejšie. V roku 1995 našli archeológovia na jednom z šesťtisícových činných vulkánov, obklopujúcich Arequipu, neuveriteľný nález. Bolo to inkské kultovné miesto, na ktorom sa vykonávali obety ľudí pre bohov sopky. Jedna z menších erupcií roztopila okolitý sneh a ľad, čím sa obnažili perfektne zachované ľudské telá. Najznámejšou a najlepšie zachovanou z nich je Juanita, múmia mladého krásneho dievčaťa, ktorú možno navštíviť v Arequipe.

Juanita patrila podľa všetkého do najvyššej spoločenskej triedy a obetná smrť mala byť obrovskou poctou pre ňu aj pre jej rodinu. O jej pôvode svedčia drahé šaty a ozdoby; o jej predurčení a pripravenosti zasvätiť sa božstvu takýmto neodvolateľným spôsobom zase kroniky prvých španielskych dobyvateľov. Podľa nich bola obeť pripravovaná na svoj koniec úplne odmalička a túžobne ho očakávala. Pre inkskú spoločnosť bol tento typ rituálu spôsobom vyrovnávania sa s periodickými prírodnými katastrofami ako zemetrasenie a erupcie neďalekých sopiek.

Juanita tak vraj zomrela rada, po vyčerpávajúcej niekoľkodňovej ceste na vrchol vulkánu, otupená po sedatívach. Vieme i ako; zabil ju jediný, dokonale presný tupý úder obradným kladivom tesne nad pravé viečko. Sprievodkyňa po múzeu tvrdí, že bola pannou, hoci ktovie, odkiaľ to zistila. Nech bolo ako bolo, Juanita si dnes v pokoji sníva svoj temný sen o splynutí s Bohom, nerušia ju hlasy ľudí, ani blesky fotoaparátov. Leží v chladničke, v zatemnenej izbe múzea, v ktorej sa chodí s úctou a po prstoch.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Peru » Arequipa

 

Soľná púšť Uyuni

Salar de Uyuni, Bolívia

Koľajnice do mestaJe 12. júl 2007, deň začiatku našej trojdňovej túry po soľnej púšti a zároveň deň, keď môžeme konečne vypadnúť z Uyuni. Formality s agentúrou už máme vybavené: v Bolívii sa platí vždy vopred, ale ani my nie sme včerajší a agentku sme žiadali o všetky presné podrobnosti cesty vrátane vegetariánskeho menu. Máme svoje skúsenosti s realitou južnej Ameriky, agenti vám na začiatku vždy veľa sľubujú a na konci sa reklamácie neuznávajú.

Tesne pred odchodom sa stretneme s našimi spoločníkmi na túre: je to marocký Belgičan Tarek so svojou americkou kamoškou Naomi a dvaja…Poliaci. Alicja a Michał sú už síce viditeľne naturalizovaní Kanaďania, pretože so svojimi rodičmi utiekli z Poľska, keď boli ešte deti, ku svojmu pôvodu sa však bez problémov hlásia. Stretli sa už v Kanade, obaja s podobnou históriou; dnes sú manželia takmer desať rokov.

VictoriaNapokon prichádza náš džíp, šofér a sprievodca v jednej osobe Johnny nám vyloží batožinu na strechu. Domorodá kuchárka Victoria si uhladí svojich desať sukní, na hlavu si vyloží miestny chaplinovský klobúk, vyhradený výlučne ženám, a môžeme vyraziť.

Samozrejme, nič tu nie je také jednoduché. Najbližšie dve hodiny jazdíme po meste a doplňujeme zásoby. Na túru napokon vyrážame s niekoľkohodinovým meškaním, presne v súlade s bolívijskou praxou. Odteraz nás bude až do konca Johnny neustále poháňať, akoby sme boli my príčinou meškania. Naša „gringovská“ časť posádky sa však zatiaľ dobre spolu zabáva. I napriek chabej organizácii výletu zo strany agentúry, nezáujmu nášho sprievodcu a snahám kuchárky okrádať nás na jedle, trojdňový výlet do soľnej púšte napokon stál za to. Opäť sa mi potvrdilo, že so správnymi ľuďmi možno zažiť príjemné veci bez ohľadu na akékoľvek prekážky, ktoré sa vyskytnú.

Cintorín vlakov, Uyuni, BolíviaTúra sa začala na cintoríne vlakov, hrdzavejúcich sotva dva kilometre od mesta. Sú pamiatkou na časy, keď bol tento región viac než najchudobnejšou dierou najchudobnejšej krajiny na kontinente. Ťažilo sa tu striebro a ďalšie minerály, s úpadkom baní sa však pomaly zanášali prachom aj koľajnice a kedysi efektívna železničná sieť v Bolívii bude už čoskoro minulosťou.

Hneď po cintoríne už vyrážame priamo do púšte: na nekonečnej rovine okolo nás pomaly vystupujú čoraz hustejšie fľaky belostných soľných kryštálov. Onedlho sa ocitáme na inej planéte, na dokonale bielom a dokonale rovnom povrchu soľnej púšte. Horizont, to je ostrá čiara medzi bielou a modrou plochou; obe nás celkom oslepujú. Stráca sa poňatie perspektívy, vzdialenosti sa stierajú a trojdimenzionálny svet dočasne ustupuje snom, predstavám a lacným optickým klamom. Všetci na chvíľu od úžasu zabúdame dýchať i rozprávať, ponárame sa do soľnej púšte a nebo sa strieda so zemou. Len osamelý izraelský turista kdesi zohnal vlajku svojej domoviny, absurdne veľkú a zbytočnú a pózuje pri nej na pamiatkovú fotografiu.

Kdesi v diaľke sa črtajú kužely soľného piesku, ktorý sa ťaží priamo z povrchu a v desiatkach tisícov ton smeruje do bolívijských kuchýň. Johnny nás opäť otravuje a tak sa pohýname ďalej. Náš Landcruiser letí po povrchu nevedno odkiaľ, nevedno kam. Po piatich minútach si zdesene uvedomím, že Johnny za volantom drieme. Strhne sa, pozrie na dokonalú rovinu a zvýši hlasitosť na rádiu. Samozrejme, nič sa nedeje: niet tu nijakej cesty ani šanca na haváriu, nie je tu vôbec nič okrem prázdnej bielej plochy.

Po niekoľkých hodinách jazdy sa začíname približovať k prázdnym, skalnatým horám, nemo visiacim nad povrchom. Ďalší optický klam, no o chvíľu zastavujeme pri maličkej oáze skál a gigantických kaktusov. Victoria začína na plynovom horáku variť obed a spolu s ňou desiatky iných kuchárok, sediacich pri desiatkách džípov. Všetky ostatné túry tu majú svoju zastávku, všetci robia to isté a majú rovnaký harmonogram. Bohužiaľ, masová turistika prekvitá i v Bolívii a niekedy má ešte vulgárnejšiu, neohrabanejšiu tvár, ako kdekoľvek inde.Samozrejme, Victoria s nijakými vegetariánmi nerátala. Končíme pri polovici avokáda a suchej ryži, zatiaľ čo ostatní si pochutnávajú na kurati. Zdá sa, že sme sa opäť nechali dobehnúť. Napokon opäť všetko balíme do džípu a rovnako ako ostatní, vyrážame ďalej. Soľná púšť sa strieda so stepou, vyprahnutými skalami a ďalšou soľnou púšťou, až napokon, večer, prichádzame do akejsi dedinky a dostávame jednoduché ubytovanie. Victoriu sme trochu vychovali a sľubuje, že od zajtra začína fungovať i jedlo pre vegetariánov.

Na druhý deň vyrážame skoro ráno, jazdíme po rozbitých prašných cestách farebných hôr a šplháme sa čoraz vyššie, cez ďalšie púšte pokryté prachom a snehom. Prichádzame k morským okám, plným soli a minerálov. Nežije tu takmer nič, okrem stád nádherných ružových plameniakov. Len oni sú schopní prežiť plytkú pestrofarebnú vodu plnú alkaloidov, z ktorej sŕkajú planktón. Na oblohe niet oblakov, teplota sa však drží pod nulou. Sme vo výške viac ako 4.000 m.n.m.

Victoria sa naozaj dočasne polepšila. Poľný obed i večeru v odľahlom, opustenom hosteli na brehu laguna colorada zvládla napokon i pre nás. Večer prituhuje, pre celý hostel slúži jediná piecka, vyhrievaná akýmisi machovitými hríbmi. Našťastie, naša skupina disponuje fľašou whisky. Zatiaľ čo ostatné túry nemo zízajú do chladnej noci, pri našom stole sa stupňuje dobrá nálada. Naomi miešala víno a whisky a pomaly stráca kontrolu; Victoria si čochvíľa uhne z našej fľaše, Alicja s Michałom dávno zabudli, či sa rozprávajú po anglicky s poľským prízvukom, alebo naopak.

Druhý deň: ďalšie púšte, ďalšie hory a stúpame čoraz vyššieNapokon sa rozchádzame spať v mrazivých teplotách a zobúdzame sa skoro ráno v ešte väčšej zime. Vonku je čosi medzi -15 a -20 ºC, obloha je neskutočne blízko a žiarivo plná hviezd. V úplnej tme prechádzame najvyšším bodom tejto cesty v nadmorskej výške viac ako 5.000 m. Johnny zastavuje pri vulkanických gejzíroch, ktoré vyvrhujú plyn a minerálne blato. Dá sa tu slobodne chodiť medzi nimi, existuje však reálne riziko, že sa pod vami prelomí úzka škrupina z blata a prepadnete sa do diery, plnej vriacich tekutých minerálov. Bolívia je slobodná krajina a nikto vám tu v ničom nebráni.

Johnny nám však nedáva šancu vydýchnuť. Evidentne to chce domov, do Uyuni, stihnúť na večerníček. Musíme opäť nasadnúť a východ slnka nás zastihne pri ďalšej atrakcii, termálnom kúpalisku. Vonku je treskúca zima a ostatných tridsať džípov. Skupinky sa pomaly striedajú na raňajkách v malej budove. Čakáme tiež, no o chvíľu si s prekvapením uvedomíme, že Victoria ako jediná rozkladá raňajky…vonku.

Neďaleko vyvierajú termálne prameneJe to vôbec možné? Je tam okolo -10 ºC, rozhodne protestujeme. Napokon sa dozvieme dôvod: za raňajky v budove treba zaplatiť 5 Bs, tj. okolo 13 korún. Naša agentúra to však nemá v rozpočte! Zaplatíme sami a rozkladáme sa pri stole. Dnes je na raňajky podľa agentúrneho rozpisu bohaté menu, chlieb s maslom a marmeládou, vajíčka, koláče a ovocie.

Čakáme. Victoria sa napokon objavuje s akýmsi tvrdým koláčom žltej farby a opäť mizne. Čakáme. Dlho sa nič nedeje, napokon opäť prichádza, evidentne s úmyslom upratať po raňajkách. Začíname jej tak brýzgať, že Victoria sa trasie na mieste. Sme mladí ľudia a nikto z nás nie je zvyknutý správať sa panovačne, ale tu sa zrejme inak nedá. Bolívia vás s radosťou zderie z kože a boli by sme hlupáci, keby sme sa na to pozerali so založenými rukami. Rozkazujeme Victorii okamžite nám urobiť praženicu, hoci ona tvrdí, že sľubované vajíčka sú v koláči. Naomi ju sekíruje kvôli tanierom a príboru (zrejme sme mali jesť zo spoločnej misy). Na šiestich ľudí dostávame štyri žemličky a mikroskopické porcie vajec, dievčatá sa na zlosť aspoň ďalšie dve hodiny kúpu v termálnom bazéne, zatiaľ čo Johnny a Victoria sú od zlosti celí bez seba.

Prudko obraciame kormidlo výletu. Johnnymu rozkazujeme zastaviť všade, kde sa nám páči. Nediskutujeme s ním o ničom, dávame obom pocítiť, kto platí a kto má koho počúvať. Zdá sa, že tento spôsob funguje oveľa lepšie, ako naše predošlé kamarátstvo. Za normálnych okolností by sa mi naše správanie zdalo nechutné, ale pri ľuďoch, ktorí sa vás permanentne snažia dobehnúť je to zrejme jediné východisko. Victoria od ľaku vyťahuje i fľašu koly a cukríky zo zásob, ktoré už mala odložené pre seba, a delíme si ich my. Johnnyho prinútime zobrať nás do púšte Dalí, hoci tvrdil, že do nej neexistuje cesta.

Púšť Dalí je pomenovaná po slávnom maliarovi a na prvý pohľad je jasné, prečo. Zo žltohnedého piesku, pokrývajúceho okolité hory, trčia skaly fantastických tvarov. Farby, tvary, pozadie, všetko až príliš verne pripomína témy z Dalího obrazov. Podľa jednej z verzií bol kontroverzný maliar inšpirovaný týmto miestom, keď ním raz prechádzal. Nikdy som nepočul, že by bol Dalí navštívil južnú Bolíviu, ale na druhej strane, podobnosť bije príliš do očí. Práve včera sme navštívili v inej púšti fantastický prírodný útvar, skalu v tvare stromu, a som ochotný prisahať, že na niekoľkých Dalího obrazoch som videl presne takú istú vec.

A pusinka nebude?Johnny nás zatiaľ netrpezlivo vyčkáva v aute, no keď sa napokon plní zážitkov z púšte vraciame, nepovie ani slovo. Teraz máme pred sebou už len únavnú poldňovú cestu naspäť. Spestruje nám ju autorádio a Johnnyho jediné CD, ktoré púšťa doomrzenia dokola. Päťdesiat kilometrov pred Uyuni, po zotmení, sa Johnny rohodne, že máme málo benzínu. Hľadanie majiteľa zamknutej benzínky v akomsi malom mestečku mu zaberie ďalšiu hodinu. Napokon ho Johnny zoženie; cestou ešte urobí posledný zúfalý pokus a požiada ma o pôžičku 50 Bs na benzín, v kancelárii v Uyuni mi ich vraj ešte večer vrátia. Šípim podraz a tak len neurčito mrdnem plecom. Vraciame sa. V kancelárii samozrejme nikoho niet, mojich 50 Bs by som si mohol vymáhať na lampárni. Ach, Bolívia, Bolívia…

Neskoro večer, 14. júla v Uyuni, si ešte všetci vychádzame na veľkú večeru, úľavu od Victoriinho macošského varenia. Čašníčka dnes však nemá dobrú náladu. Väčšinu vecí z menu nám odmieta priniesť s tajuplným argumentom, že zajtra ráno nebude v meste elektrina. Počas svojich odmietavých odpovedí si pravou rukou tvrdošijne škriabe ohanbie; husté ochlpenie jej trčí spoza čašníckej zástery.

Ráno sa zobúdzame do našich posledných hodín v Uyuni. Od radosti si obaja zvýskneme. Ešte hľadáme štyridsať minút miesto, kde nám sú schopní podať raňajky, napokon už však kráčame ku stanici a ruksaky hádžeme do preplneného kufra otlčeného, nesympatického autobusu. Nech je, ako chce, o pár minút už míňame posledné domy v Uyuni, prechádzame okolo smetiska v okruhu niekoľkých kilometrov, hovien a vrakov áut. Tak predsa sa nám odtiaľto podarilo vypadnúť! Opakujem, Uyuni bola tá najhoršia a najnepríjemnejšia diera, akú som kedy v živote navštívil. Obývajú ho nevrlí, zaostalí ľudia, neschopní čokoľvek zmeniť na svojom úbohom živote. Všetko, čo tu stálo za to, pochádza buď od cudzincov, alebo aspoň od ľudí z iného regiónu. Na záver viem len jedno: už nikdy, nikdy sa sem nevrátim.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Soľná púšť Uyuni

Fotogaléria » Bolívia » Tam, kde žijú plameniaky…

San Pedro de Atacama

Je 29. jún 2007. Stojíme na argentínskych hraniciach kdesi v horách v nadmorskej výške viac ako 4.000 metrov. Absolvujeme výstupnú kontrolu, posledný nevrlý pohľad ozbrojenca a zvedavé ovoniavanie jeho antidrogového psa. Autobusom schádzame po prašnej ceste do Čile, okolo nás sú holé kopce pokryté snehom a prachom. Takto vyzerajú takmer celé Andy od argentínskych hraníc ďalej, tisíce kilometrov na sever. V Európe nie sme zvyknutí na spojenie snehu a prachu; naše nízke hory sú zelené, zalesnené a plné riek.

Tu je však dážď veľmi výnimočný. Púšť Atacama, ktorá sa začína priamo pri svahoch Ánd, je považovaná za najsuchšie miesto na svete. Za rok tu priemerne naprší toľko, koľko v Bratislave počas jednej výdatnejšej zrážky. Svahy hôr sú porastené nízkymi kríkmi, najčastejšie sú však na ich povrchu len skaly, vulkanický prach a na vrcholkoch sneh, ktorý za sebou nechávajú vrstvy oblakov.

Náš autobus napokon schádza na čílsku náhornú planinu, priamo pod masívom šesťtisícového vulkánu Licancabur, kde na nás čakajú čílski colníci. Dostať sa do Čile, to znamená prísť o akékoľvek ovocie, zeleninu, mliečne výrobky i mäso, ktoré so sebou veziete. Čilania sú presvedčení, že za ich hranicami číhajú všetky nákazy, choroby a parazity, ktoré by ich čistú a hygienickú krajinu vrátili do chaosu, aký vládne u susedov. Pri každom prejdení ich hraníc je tak nutné absolvovať dôkladnú kontrolu každej batožiny a vyplniť formulár, ktorého podpísaním ste si vedomí, že v prípade prepašovania prasačiny vám hrozí väzenie atď.

Po hodine kutrania sa v našich ruksakoch konečne prechádzame hranicou a hneď nato vystupujeme z autobusu v dedinke San Pedro de Atacama. Tu vidieť, že sme už celkom prešli do andskej kultúry vysokohorských dedín, chudoby a rozpadávajúcich sa hlinených domov. Nachádzame nejaký zabudnutý kemping, v ktorom obratom zrážame cenu za ubytovanie. Pracovník nás za to ironicky nazve izraelskými turistami, ale keďže sme tu jediní hostia, je jasné, že môže byť rád.

Nadávka „izraelský turista“ nemá nič spoločné s antisemitizmom ani s celým tým kultúrnym nánosom, nechutnými narážkami či, naopak, politicky korektným slovníkom. Faktom je, ako som si často všimol, že izraelskí turisti majú medzi cestovateľmi i domácimi zlú reputáciu.

V San Pedro de Atacama trávime niekoľko teplých, prašných dní a mrazivých nocí. Justyna odo mňa chytila prechladnutie a v spojení so stanovaním a nočnými teplotami pod nulou to vyzerá dosť nepríjemne. Dedinka San Pedro je škaredá a rozdelená na dve časti. Prvou je ulica s hlavným námestím, plná turistov, predražených reštaurácií a cestovných kancelárií. Druhá časť, to je celý ostatok dediny, rozpadávajúce sa slumy z hliny a prachu. Tak, ako ostatné miesta v Čile, ktoré sme navštívili, i tu sa platí za reputáciu „treba vidieť“ niekoľkonásobne viac, ako je hodno. Za priemernú večeru pre dvoch možno minúť viac ako 40 dolárov a stále ostať hladným. Za jednodennú túru na vulkán zaplatíte agentúre 100 dolárov, hoci sami si tam vyjdete zadarmo a bez väčších problémov.

Drží nás tu len čakanie na legendami opradený vláčik, ktorý odchádza raz za týždeň z neďalekej Calamy do Bolívie. Calama sa nám zdá byť ešte väčšia diera, a tak radšej ostaneme tu. Hneď v prvý večer sa k nám v kempingu na počudovanie pridá…ďalší Poliak. Mladý Krzysztof študuje za lekára a návštevu svojej argentínskej frajerky spojil s cestou po tejto časti kontinentu.

Je nás už teda päť; Poliaci sú, zdá sa, v presile, no ja sa rátam za dvoch a Justyna je už aj tak dávno naturalizovaná Slovenka. Čím nás je viac, tým ľahšie zjednávame zľavu na ubytovanie a túry s agentúrami. V okolí San Pedro si pozrieme začiatok púšte s piesočnými dunami a holými, skalnatými horami. Do miestnej „mesačnej doliny“ prichádzame presne v momente, keď sa začína spln mesiaca. Je tu samozrejme množstvo turistov, ktorí tak ako my prišli podporiť čílsku marketingovú turistiku. Mesiac napokon skromne vykukne spoza oblakov, my sme však spokojní, lebo západ slnka pred polhodinou nám púštne hory osvetlil krásnym svetlom. Spolu s farebným nebom sa tak vytvára obraz, aký sa dá inak vidieť len pomocou kvalitného grafického softvéru.

V San Pedro nás už inak nestretlo nič, pre cestovné agentúry sme boli totálnym sklamaním a radi sme čo najskôr vypadli do mesta Calama, ktoré sa ukázalo byť presne takou dierou, ako sme očakávali. Krzysztof nás medzičasom opustil, ostal len Łukasz a Aśka a Justynkina chrípka. Hneď, ako v Calame vystúpime z autobusu, mňa i Justynu ešte pohladká prihriaty steward. Dva bloky ďalej, na detskom ihrisku, mi dedko, venčiaci svoje vnúčence, ponúkne kokaín a marihuanu za veľkoobchodnú cenu.

V Calame robíme posledné nákupy v „civilizovanom“ svete. Nakupujeme zásoby jedla a pitia do vlaku. Všetci, od knižného sprievodcu až po tetu pokladníčku na železničnej stanici, nás varujú pred extrémnymi podmienkami vo vlaku, pred zlodejmi, nepohodlnými sedadlami a teplotami, siahajúcimi – 20 ºC. Čím viac výstrah počúvame, tým sa to zdá byť zaujímavejšie.

V stredu 4. júla tak zanechávame svojmu osudu Calamu so sochou baníka osloboditeľa na hlavnej ulici. Opúšťame najhygienickejšiu a najvyspelejšiu krajinu Južnej Ameriky, nafúknuté a predražené turistické atrakcie, polovojenské jednotky carabineros, ktorých autoritu v krajine potvrdzujú obrnené transportéry s ťažkými guľometmi, neraz zaparkované kdesi priamo pri hlavnom námestí.

Proti Čile nemám nijaké výhrady. Je to priateľská krajina, pomerne bezpečná, so zaujímavými ľuďmi. Trochu nás štve, že neraz sa tu platí za marketing viac, ako za skutočné zážitky, bez ohľadu na to, či sa bavíme o víne, alebo o vulkanických gejzíroch. Turistický priemysel tu dosiahol úroveň, na ktorej sa dopyt vytvára umelo, pretože ním treba uživiť príliš veľa ľudí, väčšinou darmožráčov z cestovných agentúr.

Inými slovami, všetko, čo tu nájdete, nájdete aj v okolitých krajinách rovnaké alebo lepšie, no naisto lacnejšie. V Čile sme museli preskočiť niekoľko zaujímavých miest, hádam sa nám ešte niekedy podarí vrátiť. Ak nie, plakať asi nebudem.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Stará fotogaléria Čile