Vodopády Iguaçu – Brazília


Fotogaléria » Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.

Vodopády Iguaçu: Brazília

Vodopády Iguaçu, BrazíliaPrvé vodopády sa zbiehajú do čoraz väčších útesovČím viac sa vzďaľujeme od trópov, tým viac sa mení počasie, teplota, prostredie. V trópoch sa každá ranka môže zapáliť a spôsobiť problémy, všetko sa hojí oveľa zdĺhavejšie, ako inde. Dnes, keď autobusom smerujeme k miernejšiemu pásmu, mi na kožný zápal na ruke ostala už len farebná spomienka na koži. Vonku sa zatiaľ pomaly mení vegetácia, v južnej Brazílii vidieť čoraz viac ihličnanov a stromov, viac či menej podobných tým našim. Menia sa i ľudia a mestá; je tu silné imigračné zázemie z Európy dvadsiateho storočia, ulice sú čistejšie a bohatšie a neraz sú celkom neodlíšiteľné od našich predmestí.

Je to čaro novodobého diaľkového cestovania: v autobuse sa svet mení priamo pred vašimi očami. Keď nastupujete, je večné tropické leto, na občasných zastávkach si pomaly všímate zmeny a vystúpite na hraniciach mierneho pásma. Jeseň je na spadnutie, v diaľke sa formuje dlhá, sychravá oblačnosť a zrazu akoby ste boli v Európe.

Vítajú nás i húfy motýľovBrazílske pohraničné mestečko Foz do Iguaçul je však zatiaľ len predzvesťou. Je tu ešte celkom teplo a stále džungľa. Trošku iná, ako napríklad v Amazonke, ale stále džungľa. Vyvezieme sa niekoľko kilometrov za mesto, do prvého miesta na kemping, aké sme v Brazílii našli. Strávime tu pokojný, príjemný večer, na aké sme počas posledných týždňov príliš veľa času nemali. Niekoľko kilometrov od nás, hneď za riekou, sa začína Argentína a trochu ďalej Paraguaj.

My sme však v prvom rade prišli kvôli slávnym vodopádom, o ktoré sa Brazília delí s Argentínou. Najprv si teda pozrieme brazílsku časť, a potom našu cestu naprieč Argentínou začneme na druhom brehu rieky.

Brazílska strana vodopádov je robená vo veľkom štýle. Začína sa v megalomanskom turistickom centre, v cene vstupenky (10 dolárov) je i povinný klimatizovaný autobus priamo k vodopádom (hoci vzdialenosť je ledva päť kilometrov).

Vodopády IguaçuSamotné vodopády, to je skôr príbeh do fotogalérie. Cez turistické chodníky prechádzajú stáda coatí, jazvecovitých zvieratiek s pyskom mravenečníka, a žobrú o jedlo. Prechádzame sa okolo série úžasných vodopádov, ostrovčekov a subtropického pralesa, ktoré sa v tomto regióne vytvorili v koryte rieky Iguaçul. Tak ako všetky významné miesta v Brazílii, vodopády sú súčasťou priemyslu masovej turistiky. Priamo v areáli, uprostred džungle, nájdete internetovú kaviareň a štýlový hotel.

Na všetko toto nám stačia dve hodiny a vraciame sa do mesta. Prekračujeme hranice s Argentínou, spolu s izraelským chalanom sa prestopujeme na argentínsku stranu a napokon berieme autobus do paralelného argentínskeho mestečka s tým brazílskym, Puerto Iguazul.

Fotogaléria » Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.

Posledné dni vo Venezuele

El Paují, Venezuela - pomáhame OdbertoviOdbertova pizzériaTakým či oným spôsobom, v okolí Santa Elena sme strávili už viac ako dva týždne. Brazília je od nás vzdialená sotva zopár kilometrov, je čas pohnúť sa ďalej. Naši venezuelskí kamaráti z Roraímy nás však ešte presvedčia, aby sme s nimi navštívili istú malebnú indiánsku dedinku v džungli, vzdialenú od mesta 60 km.

Miesto sa volá Paují a je napokon sklamaním. Evidentne je obľúbenou destináciou pre bohatú venezuelskú mládež, pretože sa tu dá na zablatených horských cestách beztrestne vytúrovať svoj džíp za štyri milióny korún, fajčiť pritom toľko trávy, koľko sa len dá a vôbec, užívať si všetky výhody prázdninovej anarchie. My sme hľadali niečo trošku iné, ale napokon tu strávime tri dni u Odberta, ktorý na príjazdovej ceste otvára pizzeriu.

Woman at work!Pizzeria je v skutočnosti holý altánok, Odbert tu improvizuje jednoduché jedlá. My mu pomáhame aspoň upratať a zbaviť sa niekoľkých nadbytočných pízz. Ostatní Venezuelčania z našej skupiny zatiaľ naokolo pobehujú permanentne opití a zhúlení, tak ako sme ich poznali z Roraímy. Najväčší z nich, Jonatán, si k tomu ešte „šupne“ tripovú známku a už je všetko tak, ako má byť.

VenezuelčaniaSú to štyri veľké deti, vychované v blahobyte oných ohradených, strážených sídlisk v Caracase: slumy ani politika nie sú ich problémom. Dobre vzdelaní, so zmyslom pre humor, stredná vrstva Južnej Ameriky. Vždy pripravená tolerovať prevraty, diktátorov, vojny a ekonomické krízy. Samozrejme, pokiaľ sa nič z toho nedotýka ich nevinných životov, neohrozuje ekonomickú slobodu a privilégiá, zaručujúce medzi nimi a ľudovými masami neprekonateľnú priepasť.

Práca šľachtí!3. apríla sa radi vraciame do Santa Elena. Ešte v ten deň opúšťame Venezuelu. Je to úžasná, rôznorodá, stále neobjavená krajina. Jej obyvatelia majú vlastnú osobitnú povahu; nedajú vám nič len tak, na prvé opýtanie, spoznať ich je však o to lákavejšie. Venezuela je cenovo prístupná, divoká a v momente keď odchádzame, ešte stále jej nemám dosť. Dúfam, že tu na nás bude čakať taká, akú sme ju mali príležitosť spoznať. Lebo už dnes sa teším na svoj návrat.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » El Paují


Roraíma, matka všetkých vôd

Roraíma, južná VenezuelaJustyna a RoraímaVäčšina drahších autobusov v Južnej Amerike od Mexika až po Argentínu ponúka väčší luxus, než na aký sme zvyknutí doma a naopak, klimatizáciu, vďaka ktorej sa teplota vnútri pohybuje v dolných hodnotách nášho mierneho podnebia. Vonku teda môže zúriť 35 °C, v autobuse zatiaľ neraz nameráte menej ako 15 °C.

Po príchode do pohraničného mestečka Santa Elena de Uairén si tak v prvom rade liečime naše autobusové prechladnutia. Skúmame terén na výpravu na stolovú horu Roraíma, nachádzajúcu sa na indiánskom území kmeňa Pemónov. Výlety na ňu sú pomerne bežné pre zdatnejších turistov, my však hľadáme sprievodcu, ochotného ísť s nami dlhšie a ďalej, než čo ponúkajú cestovné kancelárie v kompletných predplatených balíkoch.

Prípravy na cestu na Roraímu. So prievodcom Puri Puri a Angličanom MattomNašim sprievodcom bude napokon charizmatický Carlos s prezývkou Puri-puri, podarilo sa nám vybaviť osemdňovú výpravu. Puri-puri sú inak nepríjemné krvibažné mušky, na ktoré nepomáha nijaký repelent a ktorých uhryznutie vám na koži zanechá krvácajúcu niekoľkodňovú ranu. Rovnako ako náš sprievodca, sú pochybným špecifikom výstupov na Roraímu. My s Justynou sme si na rozdiel od ostatných účastníkov výpravy nevykúpili agentúrny „balík“ s jedlom a nosičom a všetky zásoby si zháňame sami. Máme svoje temné pochybnosti o dokonalých „all included“ výletoch a už onedlho sa o tom presvedčia aj ostatní šiesti účastníci.

Zatiaľ je však len 22. marec 2007: vyrážame otlčeným džípom smerom na severovýchod, k pemónskej dedine Paratepuí. Našimi spoločníkmi sú Angličan a Angličanka, jednozubý Pemón Raul a Odbert, Venezuelčan s čiapkou, uštrikovanou z prútia (posledný módny výkrik miestnej šamanky). Hneď za nami si to švihá strieborný džíp Chrysler; po našich stopách sa dvíha pás prachu, viditeľný na trávnatej stepi niekoľko kilometrov. V druhom džípe sedí naša venezuelská spojka, štyria tridsiatnici z Caracasu, ktorí uzatvárajú celú výpravu.
Za oknom auta sa kde-tu mihajú pemónske domy vyrobené z blata a prútenej konštrukcie.

Dedinka pemónskeho indiánskeho kmeňa Paratepuí. V pozadí Ku Kenán a RoraímaPrichádzame do Paratepuí; tu sa končí naša cesta autom. Najímame si miestneho nosiča, na prvé tri dni sa tak zbavujeme časti nášho nákladu (ostatní majú nosičov v cene). Vydávame sa na cestu. Úpätie Roraímy je vzdialené dva dni pochodu cez savanu: cez deň jednotvárne pahorky, horúce slnko a náhle prívaly dažďa, večer a ráno agresívne mušky Puri-puri, stany, príprava jedla.

Naša samostatnosť sa výborne osvedčuje: máme vlastnú, spoľahlivú výstroj a už v prvý večer si môžeme s prehľadom uvariť večeru v čase, keď ostatní ešte len zúrivo zháňajú sprievodcu. Puri-puri sa napokon objaví. Tak ako všetkým Indiánom, alkohol mu nerobí dobre. Večeru dnes musia preto uvariť chlapci z Caracasu; podarí sa im to zopár minút pred polnocou. S Justynkou si ticho gratulujeme.

Na tretí deň začíname samotný výstup na Roraímu. Savana ustúpila dažďovému pralesu. Počas celej našej cesty sme mali pred sebou dve stolové hory, Roraímu a Ku kenán. Vyrastajú z inak holej Veľkej Savany, akoby boli súčasťou nejakej hollywoodskej kulisy. Indiáni ich nazývajú tepuís a tieto skalné útvary sú „porozhadzované“ po celej oblasti. Na ďalšej z nich sa nachádza i najvyšší vodopád na svete Salto Ángel. Naša Roraíma je najvyšším tepuí a zároveň predstavuje dôležitú súčasť pemónskych náboženských predstáv, z ktorých istá časť si zachováva autenticitu i napriek formálnej kristianizácii a masívnej „turistizácii“.

Ku Kenán je pre kmeň Pemónov temným protipólom RoraímyS Roraímou susedí ďalší tepuí, Ku kenán. Ku kenán znamená „nečistá voda“ a jeho ďalším nelichotivým názvom je Matawí, čo doslova znamená „túžim zomrieť“. Podľa rozprávania Pemónov ide vskutku o nepríjemné miesto. Počas dávnych kmeňových vojen bolo plemeno Pemónov porazené západným kmeňom Enkariko. Pemóni, vyhnaní zo svojho teritória a domovov, sa so stratou cti a majetku nedokázali vysporiadať; mnohí z nich si zvolili samovraždu skokom z Ku kenán, len niekoľko sto metrov vzdialeného od milovanej Roraímy. Steny oboch tepuí sú takmer dokonalo kolmé a siahajú doslova do oblakov, s prevýšením viac ako kilometer. Indiáni podľa legendy pri páde do hĺbky kričali práve „matawí“, túžim zomrieť.

Ku kenán a Roraíma sa tak pre Pemónov stali dvomi mýtickými protipólmi. Roraima, tj. „Smaragdovo modrá“, resp. „Matka všetkých vôd“, ako stelesnenie kmeňa stromu života a počiatok riek, je sídlom uctievaného Boha Samurruco. Ku kenán je opačný pól: obávaný, tabuizovaný zdroj strachu, prekliaty dušami predkov, márne hľadajúcich pokoj. Dnes je naňho turistom výstup zakázaný. Jeho novodobá história je totiž poznačená niekoľkými tragickými zmiznutiami cudzincov: šamani a jasnovidci zašeptali temnú víziu udalostí, komunita sa zdesila a náčelník (capitanio) povedal napokon stop.

Raúl, verný PemónPemóni sú inak spoľahlivými ochrancami tejto oblasti, ktorá je súčasťou veľkého národného parku. Vyžadujú, aby si návštevníci so sebou vždy pri návrate zobrali to, čo odniesli. Smeti, exkrementy, všetko. Návštevníkov neraz pred odchodom z oblasti kontrolujú; ak nájdu akékoľvek predmety, vynesené z posvätnej hory, alebo, naopak, nenájdu zodpovedajúce množstvo odpadu, turisti budú čeliť ťažkým pokutám. Niečo podobné by bolo na uváženie i v našich horách, v ktorých môžete naraziť na smradľavé „čučoriedkové koláče“ v každom ročnom období na všetkých možných miestach.

Medzi základným táborom, ktorý v tretí deň ráno opúšťame, a vrcholom, ležia štyri ťažké hodiny prudkého prevýšenia cez džungľu a napokon skalnatý, úzky zráz. Miesto je neprestajne bičované vodopádmi, stekajúcimi z náhornej planiny. Už po prvých metroch výstupu nás však zastavia traja muži. Patria k skupinke amerických študentov, ktorá vystúpila na vrchol v predošlý deň; po príchode hore zistili, že jeden z nich chýba. Zatiaľ im však v hľadaní nemôžeme pomôcť. Pomaly postupujeme džungľou, so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou je čoraz tichšia a redšia.

Vydávame sa na cestu naprieč stolovou horouNapokon sme hore. Vládne tu úplné ticho. Nachádzame sa na zvláštnej planine, všade okolo nás sú skaly fantastických tvarov. Celá planina je v oblakoch, viditeľnosť sotva niekoľko metrov. V mláčke si lenivo lozí čierna prehistorická žaba. Vrchol roraímy, to je kamenná platňa dlhá vyše dvadsať kilometrov, ktorá z Venezuely prechádza ďaleko na územie Brazílie a Francúzskej Guayany. Nie je to len tak, že je sídlom Boha Samurruco a amazonského všemocného vládcu Macunaímy: nachádzajú sa tu druhy rastlín a živočíchov, ktoré sa nezmenili už od praveku a neexistujú už na nijakom inom mieste tejto planéty.

Roraíma: fascinujúce, neskutočné miesto nádherných kryštálov, drahokamov a neraz i diamantov. Kryštály rastú v celých trsoch na kamenných blokoch, alebo len tak, v surrealistickom ružovom piesku na dne nekonečného množstva riečok a prameňov, pretkávajúcich kamenný povrch planiny. Rastú tu zvláštne kvety, mnohé z nich mäsožravé, vegetácia je územčistá a jediný druh zakrpatených pravekých stromov rastie len v istom údolí na severnej strane. Nečudo, že toto miesto inšpirovalo toľko predstáv a príbehov. Pod jeho vplyvom napísal svoj „Stratený svet“ Arthur Conan Doyle a Steven Speilberg sa tu pôvodne pokúšal natočiť „Jurský park“. Našťastie, Pemóni vyhodili jeho megalomanské plány a vrtuľníkovú flotilu včas na smetisko.

Praveké rastliny RoraímyNa vrchole sa presúvame do „hotela“, skalného masívu s výklenkami, ktoré poskytujú aký-taký úkryt pred počasím. Len tak mimochodom s prekvapením zisťujem, že môj ruksak je ťažší, ako koše nosičov a Justyna ma so svojim tesne nasleduje. Raz darmo, naša nezávislosť má svoju cenu.

Puri-puriho vysielačka neustále podáva správy o rozbiehajúcej sa záchrannej akcii kvôli zmiznutému Američanovi. Horskí vodcovia a nosiči sa rozptyľujú okolo svojich postov, prilieta lietadlo a prečesáva planinu sotva niekoľko metrov nad povrchom. Máme zmiešané pocity: nikto nevie, kedy a kde presne Američan zmizol, každý však dúfa, že ani najväčší truľo by sa nevydal sám príliš ďaleko do neznámej pustatiny, v permanentnej hmle a v prostredí, v ktorom sa môžete dokonale stratiť behom zopár sekúnd. Planina je vlastne obrovský labyrint skalnatých útvarov a plošín. Nachádzajú sa tu hlboké tektonické pukliny, do ktorých ak spadnete, už vás nenájde nikdy nikto, a samozrejme, tisícmetrové kolmé steny, posledné slovo pri najmenšom zaváhaní či šmyknutí na konci útesu. Pripájame sa ku hľadaniu, pokračujeme aj po zotmení. Jednozubý Raul, Puriho zástupca, napokon cez vysielačku oznámi: „Našiel som Gringa!“

Nekonečná kamenná pláň Roraímy a detail “hotela“ s našim táboromMuž je očividne v šoku. Vonku strávil dva dni a jednu noc bez jedla. Odmieta komunikovať, Raul vraví, že v prvom momente sa pred ním dokonca pokúšal ukryť. Domorodci s ním schádzajú do základného tábora a my kráčame smerom k večeri. Puri-puri je v eufórii; na všetkých pokrikuje svoje typické „`Ermano!“ (bratku) a „Más nada“ (nič viac!). Najmä posledná veta je jeho obľúbený pokrik, má svoj pôvod v masových nepokojoch z námestí, z venezuelskej kultúry nespočetných politických prevratov. V našej situácii neraz naberá veľmi svojské významy.

Kryštálové údolie: Roraíma je domovom tisícov rastúcich drahokamovĎalší deň postupujeme na sever. Neustále prší a fúka vietor, prekráčame niekoľko rozvodnených riek. Odvčera sme po celý čas vo vrstve oblakov. Na konci dňa prechádzame bodom, kde sa stretávajú hranice všetkých troch štátov. Niet tu samozrejme nijakých colníkov, jediná cesta dolu pre smrteľníkov vedie i tak cez Venezuelu. Dostávame sa do zvláštneho údolia; zo všetkých strán sem padajú vodopády. Zem je tu doslova posiata kryštálmi. Miesto vyzerá ako v rozprávke. Kryštály sú všade. Väčšinou biele, no často celkom priehľadné. Váľajú sa na zemi, visia zo skál. Ak chceme prejsť, musíme po nich šliapať. Zem je plná bielych, trblietavých úlomkov.

S poslednými silami napokon prichádzame do ďalšieho „hotela“. Je uzavretý v skalnom masíve a skladá sa z niekoľkých miniatúrnych jaskyniek, obývaných len mierumilovnými tarantulami. V jaskynkách si teda rozložíme na piesčitej podlahe svoje spacáky ako v skutočných hotelových izbách. Puri-puri si zatiaľ glgne trošku rumu. Zaspí nad nedokončenou večerou. „Puri, cestoviny!“, kričí Raul. „Aké cestoviny,“ nechápe Puri. „Varil si cestoviny a v polovici si vypol horák“. „Aký horák?“ Puri vstane, vykríkne „más nada“ a odtacká sa k svojej karimatke. Raul preberá velenie; ľudia sa napokon svojej večere predsa len dočkajú.

Jaskynný systém: trávime tu niekoľko dní medzi mokrým pieskom a tarantulamiV noci nám vietor úspešne zlikviduje byvak, obalí nás vodou a mokrým pieskom. Všetci sme ráno v pochmúrnej nálade, naďalej husto prší a ochladilo sa. Puriho nájdem spať na polceste k jeho stanu; znamená to, že včera večer sa príliš ďaleko nedostal a zaspal na mokrom piesku spánkom spravodlivých poloindiánov. Ráno však opäť vtipkuje; k „más nada“ pridáva „Vamos a la playa!“ (Ideme na pláž), čo je nielen veľmi výstižné zhrnutie našej terajšej situácie, ale na počudovanie aj ďalší politický pokrik, tentoraz z Bolívie. Po prehratej vojne s Čile stratili Bolívijci pás územia, ktorý ich odrezal od prístupu k pobrežiu. Vždy, keď začnú Bolívijci na námestiach vykrikovať „Vamos a la playa“, Čiľania môžu rovno vyhlásiť bojovú pohotovosť…

Celý dnešný deň skutočne bez prestania prší. Som jediný človek, ktorého topánky sú ešte suché, až sa za to hanbím. S pochmúrnymi myšlienkami chodíme po jaskyni, doslova všetky naše veci sú oblepené mokrým pieskom. Odbert bez prestania balí jointy z kolumbijskej marihuany a následkom toho so mnou prehráva v šachu. Puri dranká rum a cigarety, Justyna vyťahuje poľské karty a zvyšuje ľuďom morálku spoločenskými hrami. Vonku sa zatiaľ zvyšuje hladina riek: celý povrch našej časti planiny je pod vodou, niekde sú to centimetre, inde metre. Hrozí, že voda nás tu môže uväzniť na niekoľko dní.

Posledné výhľady z Roraímy: na AmazonkuNa ďalší deň nad ránom sa však našťastie začne vyčasovať a môžeme vyraziť na spiatočnú cestu. Puri sa ešte raz obráti k našej jaskyni, vykríkne „más nada“ a vedie nás preč. Až teraz vidíme, kam sme sa to vlastne dostali. Niekoľko sto metrov od jaskyne sa nachádza koniec planiny, pod nami pláva vrstva oblakov a ešte pod nimi – tmavozelený koberec amazonského pralesa. Veru, je to neuveriteľné, ale voda, padajúca okolo nás v nespočetných vodopádoch do temnej hĺbky, prejde z Roraímy týmto pralesom viac než tisíc kilometrov a napokon sa vleje do širokého koryta Amazonky. Stojíme na hrane útesu v nemom úžase. Za chrbtom máme svet Boha Samurruco, nadpozemskú planinu, neľudský, kamenný praveký svet čiernych žiab a mäsožravých rastlín s nádhernými červenými kalichmi. Pred sebou – viditeľnosť na desiatky kilometrov džungle, skál a oblakov, ríšu amazonského Boha Macunaímy. O chvíľu však Samurruco priháňa ďalšiu oblačnosť a okno do Amazónie sa zatvára.

Všetko má svoj koniecVraciame sa na venezuelskú stranu.Posledná noc na Roraíme: z diaľky pozorujem prstence požiarov, ktoré neprestajne zachvacujú Veľkú Savanu. Nad hlavou mám jasné nebo a mesiac je takmer v splne: Roraíma, to bolo dôležité miesto našej cesty. Mnoho vecí, ktoré som tu zažil a uvidel, bude ešte treba premyslieť: možno už doma alebo len v snoch, bez toho, aby som o tom vôbec vedel. Nebude sa o tom dať ľahko rozprávať. Zatiaľ je však dôležité, že aj keď zídeme dole, ku palmovým hájikom a všetkým tým Stevenom Spielbergom, na náhornej planine Boha Samurruco budú i naďalej, nemo a vytrvalo, rásť v ružovom piesku priehľadné kryštály, a že povrch Roraímy budú kaziť len sotva viditeľné, svetlé cestičky vyšľapané v kameni tisíckami bosích pemónskych nôh.

[Not a valid template]

Fotogaléria :: Venezuela :: Roraíma

Stará fotogaléria » Roraíma