Medellín

Medellin header

Námestie Fernanda Botero v Medellín25. októbra opúšťame Bogotu a opäť si užívame malebný kolumbijský vidiek, hrajúci zásadne odtieňmi sýtozelenej. Večer vystupujeme v smutne slávnom meste Medellín; upršané ulice za oknom taxíka boli v osemdesiatych rokoch jednou z najnebezpečnejších lokalít na svete. Slávny medellínsky kartel a jeho Strašnosť Pablo Escobar tu pri vojne s vládnymi silami vytvorili prostredie, v ktorom sa umieralo rýchlo a bez varovania bez ohľadu na to, či bola vaša smrť zámerom, alebo ste náhodou prechádzali okolo nespočetných prestreliek a vybuchujúcich áut.

Strážené kolumbijské sídliskáDnešný Medellín nič z toho nepripomína; je priateľský a stále v pohybe, vzorné mesto a možno až chvíľami nudné. Bývame u couchsurfera Raula; Raul predáva pneumatiky a okrem toho bez prestania čatuje so všetkými svojimi kamošmi, priateľkou a nádejnými „kosťami“ z okolia. Náš prvý večer to stíhame do krčmy tesne pred víkendovými voľbami, keď nás prohibícia „odreže“ od zdroja životodarných tekutín na tri dni. Počas príjemného večera s Raulom si čoraz výraznejšie začínam uvedomovať čosi čudné v ľuďoch, odkedy sme v Kolumbii. Je to neuveriteľná prívetivosť, akási prirodzená žičlivosť Kolumbijčanov, ktorá nás vo svojich rôznych podobách ohromuje na každom kroku. Nie je nijakou náhodou, že takmer celý náš kolumbijský pobyt sme strávili u členov Couch Surfing, vždy pripravených privítať nás vo svojich domovoch viac, ako kdekoľvek inde.

S RaulomRaul nie je výnimkou. Zoznamujeme sa s jeho internetovými slečnami, brúsime spolu po meste a zúfalo hľadáme výčapníka, ochotného zabudnúť na volebnú prohibíciu. Zbytočne. Jediným úspechom je skromná porcia likéru v Justyninej káve, nad ktorou s Raulom znechutene krčíme nosmi. Len tak mimochodom zisťujeme, že Raul nám už medzičasom „zarezervoval“ ubytovanie v ďalšom meste u lokálneho člena CS. Zdá sa, že tento cestovateľský klub má v Kolumbii skutočných fanúšikov. Sú medzi sebou v neustálom kontakte, každých pár týždňov poriadajú spoločné žúry v inom meste a radi si vymieňajú cestovateľov, ktorí ich navštevujú. Pobyt v Medellíne je pokračovaním jedného z tých vzácnych období, keď sa nám darí vyliezť z hotelov a autobusových čakární do každodennosti miestnych ľudí, stať sa súčasťou ich životov, porozumieť ich snom a rozoznať farebné odtiene ich predstáv, jazyka, politických názorov.

V uliciach MedellínV Medellíne ešte navštívime múzeum slávneho mestského rodáka Fernanda Botero, ktorého sochy a maľby zobrazujú nezabudnuteľne tučných ľudí a zvieratá, originálnu realitu oblých tvarov: socha tučnej anjelky či tučnej Venuše, obéznych mačiek, prasiat, mafiánskych bossov. Na Boterovom námestí pozorujeme čulý pouličný život, keď začína prudký lejak a ľudia začínajú zúfalo hľadať prístrešok. Pred očami sa nám ponáhľa celý nádherný kolumbijský národ: chudobní pouliční predavači s prerobenými kočíkmi, plnými nezmyselných drobností; chodiace telefónne búdky – panie, od ktorých si môžete zavolať cez jeden z desiatich mobilov, pripevnených retiazkami na ich rukách; otcovia rodín s pivom a garnižami; elegantné dámy, biznismeni. Všetci vyťahujú dáždniky a igelitky, úzkostlivo chránia svoj mejkap a mrnčiace ratolesti. Dážď prestáva, vyliezame spod strechy múzea smerom k autobusovej zastávke a vtedy prichádza druhá vlna dažďa. Behom pár sekúnd sme mokrí do nitky a topánky nám v autobude radostne čľapkajú.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Medellín
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

Amazonský festival v San Ignacio de Moxos

Týmto malým lietadielkom odchádzame z La Paz do amazonského mesta TrinidadV nedeľu 29. júla sme už naspäť v La Paz. V hosteli nás čaká usmiaty Brian, jeho ružové írske líca opäť žiaria šťastím. Antibiotiká zabrali a cíti sa oveľa lepšie. To je dobre, lebo počas spoločného cestovania sa nakazil našim nadšením pre amazonku a už zajtra tam všetci traja vyrážame. Tentoraz nijaké slizké agentúry a vyprážané hranolky na obed, ako v Brazílii. Najprv sa chystáme na amazonský folklórny festival a potom do úžasného národného parku Noel Kempff Mercado na východe krajiny. Transport, ubytovanie, lokálne informácie, to všetko nás stojí čas, peniaze a veľa námahy, ale naša nezávislosť je úplne nenahraditeľná.

Našťastie, máme Justynku, ktorá je, ako vždy, vynikajúcim sprievodcom. Justyna už celé týždne predtým monitorovala cestovateľské servery a lokálne agentúry kvôli najčerstvejším informáciám, vďaka nej celá cesta s prehľadom a hladko prebieha od začiatku až do úplného konca. V pondelok ráno berieme taxík na letisko v El Alto a miniatúrnym lietadielkom odlietame do mesta Trinidad na západe Amazonky.

V tejto oblasti mosty takmer neexistujú, riek je zato veľa. Preprava kompouV Trinidade vládne večné tropické leto; zhadzujeme naše teplé veci, ktoré sme mali na sebe niekoľko posledných mesiacov, a vyrážame hlbšie do Amazonky. Štyri hodiny sedíme na korbe nákladiaku, ktorý nás vezie spolu s tovarom a ostatnými cestujúcimi do rázovitého mestečka San Ignacio de Moxos. Koná sa tu veľký trojdňový festival amazonských indiánskych kmeňov. Prechádzame niekoľko riek; niet tu mostov, treba vysadnúť z nákladiaku a čakať na drevenú kompu ťahanú motorovým člnom, ktorá nás prevezie cez rieku. Opäť sme v úplne odlišnom kultúrnom regióne. Ľudia majú úplne iné tváre i kroje, život je tu pomalý a pokojný. Nikto už opäť nerozpráva quechua.

Samozrejme, asfaltová cesta sa skončila hneď niekoľko kilometrov za mestom. Všade okolo nás sú bažiny, alebo džungľa. Po oboch stranách cesty vylihujú desiatky obrovských aligátorov, hniezdia veľké i malé vtáky všetkých tvarov a farieb. Je to nádherné, voňavé a ukričané miesto; nedbal by som vystúpiť už teraz a zopár hodín pozorovať všetky tie zaujímavé zvieratá.

Jezuitská misia v San Ignacio de MoxosNapokon prichádzame do San Ignacio. Je tu popoľudňajšia horúčava, ulice sa hemžia ľuďmi a stánkami. Na hlavnom námestí sa už začal pochod prvých indiánskych kmeňov s ich obrovskými, pestrofarebnými maskami a ľudovými krojmi. Najprv však hľadáme ubytovanie. Majiteľ hotela, v ktorom nám Justyna v predošlý deň telefonicky rezervovala izbu, má okolo sedemdesiat rokov a je ešte senilnejší, ako vyzerá. Najprv úprimne klame, že by ktokoľvek rezerváciu vôbec urobil, no Justyna si jasne zo včera pamätá jeho hlas z telefónu a dedko len bezradne kyvká hlavou. Našu izbu musel dať úbohej japonskej turistke, ktorá predsa musí kdesi bývať. Naveľa-naveľa, nájde pre nás izbu, do ktorej sa zmestí aj Američan Dan, ktorý sa k nám prikmotril ešte na letisku v La Paz.

Izba je samozrejme oveľa drahšia, ako tá predošlá, no je nám jasné, že na mieste ako San Ignacio si nebude príliš z čoho vyberať. Teraz začíname hľadať miesto na jedlo. Oproti tomuto bolo ubytovanie hračkou. V meste sú tri reštaurácie, všetky sú počas festivalu zavreté. V podniku, označenom „Sociálny klub“ popíjajú postarší páni, ochotná čašníčka nás však okamžite uvedie na pravú mieru. Jedlo? V nijakom prípade. Neskôr? Určite nie. Večer? Nuž, možno by sa niečo našlo. Nech skúsime medzi pol siedmou a siedmou a potom sa uvidí. Na bolívijskú pohostinnosť sme už dosť zvyknutí a ťažko nás môže ešte niečo prekvapiť, ale do večera je ďaleko a my zomierame od hladu.

Justyna, Brian a Dan. Dan je Američan, ktorý sa k nám pridal po cesteNapokon nachádzame niekoľko obchodíkov s rozličným tovarom na miestnom trhu, pričom rozličný tovar zahŕňa i varenú ryžu, hranolky a vyprážané kura. Kuracie krídelká ležia na horúcom amazonskom slnku od samého rána a vyzerajú, akoby chceli každú chvíľu vzlietnuť, takže pri svojej suchej ryži s nedopečenými hranolkami som takmer rád, že sme s Justynou vegetariáni.

San Ignacio de Moxos je maličká, zabudnutá diera kdesi uprostred bažín. Normálne by ste tu nemali jediný dôvod vystúpiť, ale tieto tri dni v roku od 30. júla do 1. augusta vám to, čo tu uvidíte, bude stáť za všetky čudesné špecifiká bolívijského vidieka. Veľký amazonský festival, ktorý sa tu koná, nie je určite nijaká turistická šou. O turistov tu nikto príliš nestojí, hoci na druhej strane, ani ich nikto nevyhadzuje. Ak sem prídete, budete si musieť zvyknúť, že na vás miestni budú zízať ako na mimozemšťanov, nehovoriac o rozruchu, aký tu pôsobím so svojou výškou. V skutočnosti ide o ešte lepšiu záruku, že vás tu čaká autentický zážitok so šťastnými, hoci chudobnými ľuďmi, ktorí sa na tomto svete dokážu ešte stále zabávať bez ohľadu na turistický priemysel a masmédiá.

Po prvýkrát, odkedy sme v Bolívii, nikto okolo nás nežobre, nemusíme sa báť o svoje veci, deti nežiadajú peniaze za fotografiu. Miestni sú žičliví, zvedaví a priateľskí, popíjajú na hlavnom námestí alebo vykonávajú svoju najobľúbenejšiu činnosť, jazdenie na motocykloch okolo námestia. Jazdia v skupinkách aj osve, celé hodiny bez omrzenia.

Mestečko sa pomaly zapĺňa. Drvivá väčšina sú miestni, prišlo tiež veľa bolívijských turistov. Nás, gringov, je tu dokopy možno desať. Všade vyhráva hudba, skupiny tanečníkov defilujú v pestrofarebných krojoch, maskách a obrovských čelenkách. Hlavný program sa však ešte ani len nezačal. Večer, keď sa nám už zdá, že účinkujúci aj diváci pomaly odchádzajú spať, zrazu začína výbuch ohňostrojov, ohlasujúci prvú veľkú noc festivalu. Námestie je zrazu plné ľudí. Čosi sa deje pri nádhernom drevenom starobylom kostole – pozostatku jednej zo slávnych jezuitských misií v tomto regióne. Bez prestania odtiaľ vylietajú podomácky vyrobené svetlice a výbušniny. Strieľajú ich priamo do davu ľudí, čo všetkých ešte viac privádza do varu. Nikto z nás nemá veľkú chuť, aby mu čosi podobné vybuchlo priamo do tváre, ale jednoducho musíme vidieť, čo sa tam vpredu deje.

Jeden z ChascuerosPrichádzame čoraz bližšie. Zrazu počujeme kostolný zvon. Začína pomalým, nástojčivým rytmom, akoby zvolával ľudí na omšu, no postupne zrýchľuje zvláštnym spôsobom. O chvíľu bije neuveriteľnou, znepokojujúcou rýchlosťou; všetci hudobníci navôkol nasledujú jeho vražedné tempo a vzduch okolo nás vibruje zvukovými vlnami. Nikdy som nič podobné nezažil; to je však ešte len začiatok. Z kostolnej brány zrazu vybehne hnedá postava s obrovským klobúkom. Na klobúku sa otáča koliesko, z ktorého sršia iskry a výbuchy na vzdialenosť niekoľko metrov. Postava sa vrhne priamo do davu, ľudia v panike utekajú a hneď nato sa so smiechom vracajú, z úctivej vzdialenosti nasledujú horiaceho pánka.

To, čo im vidieť na tvárach, nie je strach, ale bázeň. Práve pozorujeme rituál takzvaných chascueros, ktorí teraz vybiehajú z kostola v celých húfoch a zasypávajú dav iskrami. Celé divadlo má dôležitý náboženský význam. Táto noc je predzvesťou zajtrajšieho dňa svätého Ignácia, dnes von vychádzajú duchovia a strašidlá. Jeden z chascueros si to namieri aj k nám, gringom, no želaný efekt sa nedostavil, pretože namiesto zbesilého úteku ho zaplavíme svetlom bleskov z fotoaparátov. Slávnosť trvá do neskorého rána, no my sa pomaly vraciame do hotela. Po ceste ešte míňame všetky možné cirkusové atrakcie, od hodu guľou do pyramídy z pohárov, streľby zo vzduchovky na žuvačky, stolový futbal až po dedinské bingo, v ktorom vsadíte tri koruny a môžete vyhrať 25.

Na druhý deň zábava pokračuje, zdá sa, akoby medzi nocou a dňom ani nebola nijaká prestávka. Motorkári jazdia okolo námestia v čoraz väčších húfoch, pri kostole sa opäť pripravuje čosi veľké a my sa náhlime do „Sociálneho klubu“ v nádeji na nejaké raňajky. Tentoraz sa nad nami teta zľutuje a po sérii nedorozumení dostávame praženicu a horúcu vodu bez čajových vreciek. Všetci štyria si teda na chvíľku omočíme moje jediné vrecko, ktoré som mal náhodou so sebou, a nateraz sme takmer spokojní. Na barovom pulte Sociálneho klubu tróni stredne veľké prasa, nachádzajúce sa v pokročilom štádiu rozkladu. Ľudia okolo nás náhlivo zdobia a upratujú celú veľkú halu; zdá sa, že dnes večer sa tu bude konať čosi nóbl, čosi, čoho bude sčerneté prasa v istom zmysle dôležitým protagonistom.

Na námestí sa to zatiaľ začalo. Z kostola pomaly vypochodoval dôstojný sprievod, na čele sú bubeníci a trubači. V sprievode sú otcovia mesta, všetci tanečníci, vojaci, učitelia, dôchodcovia. Pochoduje každý, kto tu chce niečo znamenať. Najdôležitejší je však samotný Svätý Ignác. Stojí vo vyčačkaných šatách na nosidlách a už niekoľko storočí mu je všetko absolútne jedno. Sprievod s ním urobí obvyklý motorkársky okruh okolo námestia, na každom rohu – svetovej strane však všetko stíchne. Kňaz tu vykoná akýsi zložitý obrad za sprievodu fláut s temným, hlbokým hlasom. Spev a tancovanie pokračujú ku ďalšiemu rohu atď. Celá ceremónia trvá niekoľko hodín, načo sa sprievod rozpadne a malé skupinky tanečníkov zaplnia ulice.

Je to pre nás nádherný, neopakovateľný deň. Stretávame ešte špeciálnych trubačov, ktorých nástroje s názvom bajones pripomínajú svojim vzhľadom indiánske fúkacie harmoniky, no veľkosťou by ich v ničom nezahanbila ani naša fujara. V budove niekdajšej misie sa tancujú náboženské tance a žičliví domáci nás ponúkajú šťavou z kompótu, akoby sme už patrili medzi nich. Absolvujeme ďalšiu porciu suchej ryže so zemiakmi a čakáme na miestnu corridu.

Popoludní na chvíľu opúšťam Justynu, Briana a Američana Dana a vydávam sa na prechádzku po okolitých bažinách. August na juh od rovníka, to je v južnej Amerike zima, v prípade Amazonky obdobie sucha. Niet tu teda príliš veľa komárov a voda dočasne ustúpila do svojich pôvodných korýt. Zvieratá vtedy tiež ustupujú hlbšie do lesov a bažín, kde je viac vlhka a potravy. I napriek tomu, už pri hlavnej ceste nachádzam desiatky vodných vtákov, aligátory a nádherné amazonské rastliny. Na druhej strane rieky zazriem akési väčšie zviera pripomínajúce opicu, ktoré visí na strome. Pri pozorovaní čudného tvora sa ku mne pridá Chris, Eva a ešte tretí obyvateľ dediny, ktorého meno som zabudol. Majú okolo šesť rokov a všetci štyria spolu hádame, čo to asi môže byť. Bohužiaľ, ani moja vtedajšia znalosť amazonskej fauny, ani vek mojich spoločníkov nás nepredurčoval na to, aby sme vo zvierati rozoznali veľkého leňochoda. Deti hádajú gigantického papagája (na to treba skutočne fantáziu šesťročného človiečika), mne skôr vyzerá ako opica.

So svojimi novými kamošmi som tak strávil nesmierne príjemnú polhodinku čumenia na leňochoda, hádzania doňho kameňov v nádeji, že sa pohne a odhalí svoju identitu. Deti sa ma zvedavo vypytujú na všetky dôležité súčasti života na Slovensku: či máme more a opice, ako často musia deti chodiť do školy, či majú matematiku atď. Napokon sa lúčime ako starí známi. Ďalej za dedinou sú už len smeti, zapáchajúce kosti kráv a nekonečná, hrôzostrašná planina – holorub. Bohužiaľ, bolívijská amazonka, to je aj intenzívna deforestácia obrovských území, siahajúca do nanajvýš nebezpečných čísel.

Vraciam sa do dediny; tu sa zatiaľ začala corrida. Do improvizovanej arény z drevených kolov vpúšťajú býkov, ktorých hrdinskí mužní dedinčania najprv rozzúria do nepríčetnosti, a potom sa pred nimi snažia utiecť. Pre samotné zvieratá je to okrem nervozity pomerne neškodné, pretože ich tu nik nezabíja, „mačovia“ si to však často odnášajú s nepeknými zraneniami. Na preplnených tribúnach sa mi napokon podarí zazrieť i Justu s Brianom. Majú smolu. Ulakomili sa na lístok na tribúnu a teraz sa odtiaľ nemôžu dostať. Ľudí majú pod sebou, vedľa seba, sedia im takmer na hlave.

Dan zatiaľ zalomil v hoteli. Večer ho nájdeme v stave, aký sme počas nášho bolívijského cestovania spoznali až príliš dobre. Horúčku a hnačku má aj na druhý deň ráno, keď opúšťame San Ignacio de Moxos. Snažíme sa ho presvedčiť, aby sa s nami vrátil do Trinidadu, kde ho môže skontrolovať špecialista. Dan však odmieta, mieri na opačnú stranu a dúfa, že jeho stav nie je vážny. Až o dva týždne sme sa dozvedeli, že o niekoľko hodín neskôr na ceste skolaboval a skončil v nemocnici s ťažkým vírusovým ochorením a zápalom stredného ucha. To však dnes, 1. augusta, nevieme. Z faktu, že ho nechávame v tomto zapadákove máme aj tak blbý pocit. Ešte dnes nás však čaká lietadlo a začiatok ďalšieho veľkého dobrodružstva.

Nastupujeme opäť na preplnený nákladiak a po štyroch hodinách trmácania sa dostávame do Trinidadu na letisko. Dozvedáme sa, že náš let bol preložený o niekoľko hodín, čo nám dáva dosť času na príjemnú vychádzku do mesta a poriadny obed. Tu stretávame Lukasza a jeho Asiu; po našich posledných skúsenostiach s nimi im však nemáme veľa čo povedať (čo je ešte prekvapujúcejšie, ani oni nám) a tak ich rýchlo a radi nechávame svojmu osudu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » San Ignacio de Moxos

Buenos Aires

zahlavie2.JPG

Príchod do Buenos Aires, ArgentínaNa našej prvej rannej zastávke vystupujem z autobusu a hneď si uvedomím, že vonku je skutočná zima a stromy majú žlté listy. Takže to bola pravda! Južná Amerika má to do seba, že jej väčšia časť leží na južnej pologuli (Argentína úplne celá). Teplomer ukazuje šesť stupňov; autobus sa pohýňa, o chvíľu prechádzame prvými predmestiami Buenos Aires. Ľudia nosia vetrovky a šále, cyklisti rukavice. Juchúúúú! Máme prázdniny! Už žiadne odporné teplo, môžem si do vôle chodiť vo svetri a v kohútikoch tečie ozajstná studená voda. Život v teplých krajoch mi dosť lezie na nervy a našinec si predsa musí občas povyraziť do niečoho chladnejšieho – stará dobrá Argentína!

Aprílová jeseň v Buenos Aires

V Buenos Aires je krásna aprílová jeseň. Svieti zubaté slnko, vzduch je chladný a mestské bulváry žiaria žltým lístím košatých stromov. Toto mesto začínam milovať od úplne prvého kontaktu.

Historické vagóny v metre argentínskej metropoly Buenos AiresZ autobusu prechádzame uponáhľanou ulicou do metra. Podzemie nás okamžite prenesie o polstoročia späť. Na stenách sú kachličky s jemnými farebnými motívmi, pripomínajúcimi parížsky Montmartre. Bežiace schody majú ešte stále drevenú podlahu. Všetko má na sebe patinu zašlých čias. Posledný úder však ešte len čaká: nastupujeme do vláčika, nemôže mať menej ako štyridsať-päťdesiat rokov. Vnútri sú drevené lavičky a drevené steny, vládne tu prítmie, osvetľované len malými lampičkami. Metro je môj obľúbený dopravný prostriedok, tu však majú skutočné starožitnosti, naďalej funkčné a slúžiace v mestskej doprave.

Európska Argentína

Štvrť La Boca, Buenos Aires, ArgentínaUbytujeme sa v štvrti »San Telmo«, známej svojimi kaviarňami s tangom. Vyrážame do mesta, do širokých bulvárov, medzi uponáhľaných ľudí a všadeprítomné plagáty predvolebnej kampane. Je to skutočná úľava, len tak sa prechádzať po uliciach krásneho mesta, akoby to ani nebola Južná Amerika; nemusieť sa neustále obzerať za chrbát, tak ako v Rio de Janeiro. Buenos Aires má pritom skutočne nesmierne európsku atmosféru, trošku z Paríža a trošku zo španielskych severných miest ako Barcelona alebo Bilbao.

Štvrť La Boca v Buenos Aires bola kedysi prístavom, kam prichádzali tisíce emigrantov z EurópySamozrejme, nie je to len tak. Počas celého dvadsiateho storočia (nehovoriac o starších dobách) bola Argentína miestom, kam prúdili európski prisťahovalci, často utečenci. Každá vojna, každý otras v našej časti sveta, ktorý rozlieval krv a strach, mal za následok riavu ľudí, pristávajúcich v pochmúrnych dokoch štvrte »La Boca«. Arméni zabíjaní Turkami, ruskí bielogvardejci boľševikmi, Poliaci Rusmi a Nemcami. Židia nacistami, nacisti spojencami. Všetci sa tu stretli ako jedna veľká rodina, nechali vzorku svojho etnika v Buenos Aires a rozliezli sa po celej krajine.

Nájdete tu aj Slovákov: časť z nich pochádza ešte z prvých vĺn ekonomickej emigrácie, ale mnohí prišli až po vojne, keď doma pochovali svojho führera a svedomie nacistických krýs a peniaze investovali do bezpečia a života vzorných argentínskych občanov.

Čas prebúdzania

V uliciach Buenos Aires, ArgentínaArgentína svojim hlavným mestom pre mňa úplne zosobňuje to, čo som v slabšej miere cítil už v iných jej častiach: kozmopolitizmus a otvorenosť, nenútený, pokojný život a vytrvalý, hoci pomalý rast i napriek mnohým otrasom. Práve preto, že Argentína a Argentínčania sú natoľko poznačení svojou minulosťou nekonečného množstva diktatúr, politických vrážd, prevratov a hospodárskych kríz, dnes dokážu prekonať mnohé problémy lepšie a ľahšie, ako iní. Ešte pred niekoľkými rokmi sa Argentína nachádzala na dne najhoršieho ekonomického kolapsu v moderných dejinách Južnej Ameriky. Zúfalé masy drancovali obchody a banky, na námestiach často lynčovali, alebo sa upaľovali. Argentína obdobia spred piatich rokov, to je obraz vtedajšieho prezidenta, ktorý v Buenos Aires helikoptérou uniká zo strechy svojho paláca, obkoleseného demonštrantmi. Niekoľko týždňov politického chaosu a desiatka prezidentov, vládnucich dni, niekedy hodiny.

Komerčné centrum Buenos Aires, ArgentínaDnes je Argentína naďalej chudobná a pod ťarchou zahraničných dlhov, ale situácia sa stále zlepšuje, veľké spoločnosti tu opäť investujú vo veľkom a sociálna stabilita je pod väčšou kontrolou. Možno sa mýlim, ale mám pocit, že ekonomická štruktúra obyvateľstva je tu oveľa zdravšia, ako v Brazílii. Stredná vrtva sa viac podobá na Európsku, nebijú tu do očí až také priepastné rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Bezpečnostná situácia je objektívne neporovnateľne lepšia, ako u severnejších susedov. Argentínčania sú však, naopak, trošku nesmelí, akýsi jemný nádych národných komplexov menejcennosti, ešte donedávna takých typických pre Slovákov. Nedajte sa však pomýliť: ľudia tejto krajiny, aspoň teda tí, ktorí na to dostali šancu, sú veľmi vzdelaní a rovnako schopní. Dnešná Argentína nestratila pamäť a pozná svoje šance.

Matky z Májového námestia v Buenos Aires

Jedného dňa si sadáme do akejsi kaviarne. Čírou náhodou sme vstúpili do priestorov, venovaných dôležitému občianskemu hnutiu. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, počas jednej z najhorších vojenských diktatúr, keď tisícky ľudí mizli v koncentračných táboroch a tajných mučiarňach, v Argentíne vládlo ticho. Ako raz napísal Kapuściński, keď v spoločnosti zavládne ticho, situácia sa stáva kritická. Všetci mlčali: masy preto, lebo nechceli nič vedieť, intelektuáli preto, lebo vedeli až príliš dobre. Vtedy sa stalo čosi neuveriteľné: našiel sa ktosi, kto mlčať prestal.

Nádherné metro v Buenos Aires, ArgentínaBoli to matky zmiznutých osôb: členov opozície, neprispôsobivých intelektuálov a ostatných nepohodlných. Matky oných 30 000 obetí spoločenského ticha. Vyšli pokojne na ulice, Buenos Aires na námestie, na ktorom dnes my popíjame pomarančovú šťavu, najprv v desiatkach, potom v stovkách a tisícoch. Začali žiadať návrat svojich detí, ich zmrzačené telá, informácie o ich osude. Bol to ťažký boj. Začali miznúť tak, ako ich deti a potom sa znovu objavovať, znásilnené, mučené a dokonale mŕtve, na výstrahu. Argentína ešte nikdy nič podobné nezažila.

La Plaza del Mayo v Buenos Aires a hold Hnutiu matiek, ktoré sa v Argentíne postavilo diktatúreNapriek tomu, mlčať už znovu nezačali. V kaviarni sú plné police politických kníh a pri nich, na stenách, fotografie »Hnutia matiek z Májového námestia«: bezbranné ženy v strednom veku s typickými bielymi šatkami na hlavách. Bité obuškami, uprostred slzného plynu a policajného kordónu. Argentínske matky rozdupávané policajtmi na koňoch a nehybne ležiace na dlaždiciach; o dvadsať rokov neskôr, na tom istom námestí, na triumfálnej veľkej spoločnej fotke. Ak budete náhodou v Buenos Aires, vyberte sa tam: »café Las madres de plaza del Mayo«, na rovnomennom námestí. Aj Južná Amerika a Argentína má svoje „šesťdesiate ôsme“, svoje gdańské lodenice a berlínske múry.

Farebný život argentínsky

Medzinárodný knižný festival v Buenos Aires, ArgentínaV Buenos Aires sa ešte vyberieme na práve prebiehajúci medzinárodný knižný veľtrh. Nachádzame tu pekný poľský stánok, dokonca aj slovínsky, ale stánok ich menovcov samozrejme chýba. Veľtrh je obrovský, plný ľudí a nesmierne chaotický. Navštívime aj niekoľko typických štvrtí; najzaujímavejšia je asi La Boca, ktorá sa potáca kdesi medzi turistickou atrakciou a štvrťou chudobných. Kedysi tu boli veľké doky, cez ktoré Argentína prijímala ľudí zo Starého kontinentu. Dnes je La Boca farebná vďaka zreštaurovaným domčekom na jednej a šedým, ošarpaným budovám postriekaným grafiti na druhej strane. Plná ľudí, hudby a tanga.

Nočná panoráma štvrte Puerto Madeiro, Buenos Aires, ArgentínaV meste »Dobrých vetrov« nájdete výborné jedlo a ešte lepšie nápoje, najmä víno a pivo. Naši dvaja miestni kamaráti z Buenos Aires Emilio a Alejandra nás zavedú do krčmy, kde sa čapuje lokálne čerstvé pivo všetkých druhov, od ležiaka až po ťažký írsky stout. Emilio a Alejandra pracujú ako programátori; majú sa dobre, no radi by vypadli niekam, kde je vraj ešte lepšie. Emilio má poľských predkov a diskrétne zisťuje svoje šance na získanie poľského (čítaj: európskeho) občianstva. Pri našom malom internetovom pátraní po meste, odkiaľ zrejme pochádzajú jeho predkovia, však zisťujeme, že región sa od konca druhej svetovej vojny nachádza v Bielorusku. Emilio prijíma túto správu súčasne s informáciami o politickej situácii v Bielorusku a optimizmus ho rýchlo opúšťa.

Centrum Buenos Aires, ArgentínaPosledná dôležitá vec, ktorú ešte v Buenos Aires zažijeme, sú Justynkine narodeniny. Na jej počesť v našej štvrti usporiadali umelecký trh, na ktorom sme jej kúpili obraz. S obrazom treba opatrne: sme na ňom my dvaja, náš čierny poľský kocúr Fryderyk a kvetina neznámeho pôvodu. Na svetle vyzerá ako obraz, ale v prítmí len ako baliaci papier.

V ten večer ešte navštívime tančiareň tanga, tzv. Milonga. Tancuje tu asi desať starších párov, takisto na Justynkinu počesť, hoci sami to nevedia a na nos im to vešať netreba. Justyna je dojatá, musím jej však sľúbiť, že pri pánskej volenke ju budem chrániť vlastným telom, a tak aj bolo, hoci nás o tanec napokon nikto nežiadal.

V štvrti La Boca, epicentre argentínskeho tanga. Buenos Aires, ArgentínaTango je zvláštny tanec: pomalý, no vášnivý a žije ním celá Argentína. Staré tangové hity zo začiatku dvadsiateho storočia sa odrážajú od zrkadiel v sále a celé to vytvára zvláštnu náladu minulých čias. Tango vo mne evokuje upršaný večer a argentínsku ženu lúčiacu sa so svojim manželom-námorníkom vášňou a fľašou vína; pritom tuší, že muž pri nej už myslí na iné ženy.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Buenos Aires

ukoncenie2.JPG