Každodenný život v Donecku: tréning v zbombardovanej telocvični

Na okraji Donecka stojí opustená hala so strechou poškodenou po bombardovaní. Vo vnútri je zanedbaná telocvičňa a boxerský ring, na ktorý zhora zateká. Priviedol ma sem český proruský separatista Pavel (Kaukaz): je tu úplne prázdno, len pri stene na nás zíza veľká oranžová busta Vladimíra Iljiča Lenina, majstra športu (má to napísané na hrudi).

Kaukaz prišiel na tréning a zároveň chce pomerať ring. Nie, nejde ho vysušiť od dažďovej vody, ktorá zhora kvapká po dierach od šrapnelu. Zháňa bočné čelo, dostatočne dlhé, aby zakrylo ukrajinskú vlajku na bokoch. Vyslovene vraj kazí pohľad.

[Not a valid template]

V tmavom kabinete, úplne sám, sedí tréner Anatolij. Vychoval 35 majstrov Ukrajiny.v kickboxe, osem majstrov Európy, štyroch sveta. Prvý šampión šaolinu v ZSSR? Rok 1980, môj chovanec, Vičeslav. Aha (ukazuje jeho fotku aj medailu).

„A teraz? My tu v Donecku, my čisté duše. A oni? Ukrajinci? Sú prvá trieda, a my pre nich – tretia. No ako tak možno? Teraz na nás ešte aj útočia“, rozčuľuje sa.
„Kdesi na juhu vraj prišli tí buzeranti a začali trtkať naše deti. Dôstojníci s ukrajinskými výložkami. Uveril by si tomu? Takto, aha:“ Anatolij nahnevane berie do rúk nôž a ukazuje mi, ako asi vyzeralo prznenie detí ukrajinskými vojakmi (mimovoľne ustúpim o krok).
„Poňal?“ (Rozumieš?) „Poňal, poňal“.

[Not a valid template]

Pýtam sa, prečo tu nikoho niet.
„Dnes nikto neprišiel“, vzdychne Anatolij.
„Všetci sú na fronte. Ale zajtra by malo byť lepšie, hádam ma prídu pozrieť boxeri. Možno. A ak budú raz v meste boje, pôjdem bojovať aj ja“, dodáva.

„A ty? Slovák? Tak ukáž postoj… Ech, ty drevo! To treba takto, aha, uvoľniť ramená. Ako je Boh nad nami.“

Na konci tréningu vlezieme do premočeného ringu a s bradatým Kaukazom si rozdáme zopár kôl v thai boxe. Anatolij behá okolo so stopkami a komentuje naše výkony. Kaukaz kedysi vo svojej českej vlasti bojoval v profesionálnej lige thai boxu, dnes ma v Donecku chráni a je za mňa zodpovedný.

Vskutku, vďaka Kaukazovi sa mi na hlave neskriví ani vlások: „Seš pořádnej sráč“, lakonicky konštatuje, keď ma v ringu pred poslednou spŕškou jeho úderov zachráni len píšťalka Anatolija.

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Prvé dni v Donecku

Prechod cez hranicu z Ruskej federácie do Donecka: gruzínsky šofér Saša nás vyzdvihne v ruskom Rostove a svojím rozheganým taxíkom vyráža smerom na západ. Mojou spoločníčkou je Táňa, priateľka českého separatistu Behemota. Že útle dievča spiace na zadnom sedadle i napriek výtlkom, je v skutočnosti ruská snajperka ostrieľaná v boji, sa dozviem až neskôr.

Behemot mi neskôr prezradí ešte aj to, že moje dva metre a sto kíl, v spojení so zlomeným nosom a tvárou bitkára, mali byť pre Táňu diskrétnou ochranou. Lebo financie do Doneckej ľudovej republiky neprichádzajú zvonka cez bankové účty a platobné karty, ale v hotovosti, v kufroch a vreckách. Bezhotovostný platobný styk medzi DNR a vonkajším svetom pre smrteľníkov takmer neexistuje.

Hranica, to sú dve hodiny čakania a dlhý rad áut na výstupnej kontrole z Ruska do krajiny, ktorá vlastne neexistuje, otázky a podozrenia:
Čo tu chceš? Ty žurnalist?
Ja? Aký žurnalist? Ale prosím vás!
Nasleduje kontrola batožiny, no pochybnosti rozptýli až Táňa: ukáže vojenskú knižku z DNR a ruský pas, koketne sa usmeje a prehlási, že som jej slovenský frajer. Koniec diskusie, môžeme ísť.

[Not a valid template]

Sobota, 24. september 2016. V meste Doneck je chladné, slnečné ráno. Na ulici Artema takmer niet premávky. Všade vládne pokoj, mier a zlatisté babie leto. Mesto je čisté, ľudia sa usmievajú a dievčatá nosia neodmysliteľný vyzývavý mejkap a biele čižmičky. Neklamný znak, že sme vo východnej Európe.

Mesto funguje rovnako ako každá iná európska metropola. Je tu čisto, všade sú otvorené kaviarne a reštaurácie a na bulvároch premávajú trolejbusy. Cena lístka? Tri ruské ruble, teda štyri eurocenty. Pokuta: 60 rubľov (85 eurocentov). Stretnúť revízora teda znamená zaplatiť stále menej, ako hodinový lístok v Bratislave.

[Not a valid template]

V prvý deň si ešte stihnem vybaviť SIM kartu u miestnych operátorov. Dostanem ukrajinské číslo a pomalý internet, ktorý vraj v separatistických regiónoch umelo znižuje vláda v Kyjeve, aby tak sťažila život nepriateľovi. Druhá možnosť je lokálny operátor Fenix, ktorý má internet rovnako pomalý alebo žiadny, a ktorého využívajú vojaci DNR na fronte, v obavách, že Ukrajina môže celoštátnych operátorov odpočúvať a zamerať ich bojové pozície. Lebo na strane DNR u radových vojakov na fronte neexistuje nič ako vojenské komunikačné systémy. Musia sa spoliehať na mobily a civilnú infraštruktúru. Ukrajina to vie a pri väčších ofenzívach mobilné siete ruší alebo celkom vypína.

Keď sa večer vraciam do hotela, v baroch sedia ľudia a dopravní policajti sa premávajú v novučičkých Toyotách Prius. Na blšom trhu predáva muž koberčeky s tvárou Lenina a vedľa nich – zachovalé esesácke prilby. Kde mala byť tá strašná vojna?

Nakoniec sa zotmie, uplynie hodina a potom ešte jedna. Z ničoho nič začne haprovať mobilná sieť a mestom sa rozľahne séria tlmených, otriasajúcich výbuchov.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Babie leto v Novorusku – začiatok

Toto rozostrené selfie pochádza z doneckého letiska, s blížiacou sa mínometnou paľbu za chrbtom a uprostred mínových polí po oboch stranách zbombardovanej asfaltky. Oblasť letiska sa po mesiacoch ťažkých bojov stala symbolom vojny v Donbase a úplnej deštrukcie.
Tlačová akreditácia na mojom krku patrí krajine, ktorá formálne neexistuje – Donecká ľudová republika (DNR). V pravej ruke držím prázdnu nábojnicu z ťažkého guľometu KPV kalibru 14 mm; je tu nimi posiata zem.

Letisko Doneck - Tomáš Forró
Letisko Doneck, DNR

Namiesto zverejňovania materiálu bolo od prvého dňa cesty bolo nevyhnutné vypnúť sociálne siete aj bežnú komunikáciu a takto to zostalo až do konca.

Dôvody boli zrejmé: na územiach okupovaných ruskou armádou nie sú nezávislí novinári ani trochu vítaní a každý hlúpy krok mohol mať nepríjemné následky. A faktom je, že ukrajinská vláda takisto nie je nadšená návštevami svojich okupovaných regiónov bez ich vedomia a z ruskej strany, teda formálne nelegálnym prekročením hraníc. Všetko umocňuje aktuálna bezpečnostná situácia, vojna všade okolo a fakt, že zbieranie materiálu prebiehalo takmer výlučne na okupovaných teritóriách vo vojnovom konflikte na východnej Ukrajine, od Krymu až po separatistický región Donbasu. A najmä – na takzvanej zlej strane konfliktu. Ktorá je tá vaša, nech si v ctený čitateľ vyberie sám.
Príležitosť na publikovanie je preto až teraz, po návrate do bezpečia strednej Európy.

Projekt o Novorusku trval mesiac, od polovice septembra 2016 do polovice októbra (odtiaľ i názov: nádherné donecké babie leto a delostrelecké výbuchy v diaľke bol jeden z bizarnejších zážitkov tej jesene). V skutočnosti sa však začal o štyri mesiace skôr, keď sa mi podarilo nadviazať stabilný kontakt so slovenskými a českými bojovníkmi na strane separatistického regiónu DNR. Nasledovalo pomalé, opatrné oťukávanie, čoraz častejšie rozhovory a telefonáty cez šifrované kanály. Potom som súhlasil navštíviť nikým neuznané české zastupiteľstvo DNR v Ostrave a ľady sa prelomili. O dva týždne neskôr som už prechádzal dôkladne stráženú hranicu medzi Ruskom a regiónom, ktoré ukrajinská armáda označuje ako ATO, Oblasť Antiteroristickej operácie. No jeho obyvatelia sa oveľa radšej hrdo označujú za občanov novej Doneckej ľudovej republiky.

A tak sa začal tento projekt. Pozývam vás na cestu, ktorá sa bude odvíjať postupne, deň po dni, od polovice septembra až do posledných dní. Fotografie, videá a reportáže. Z Moskvy cez ospalý krymský prístav v Sevastopole a tiché bulváre mesta Doneck, až po bombardovanie na frontovej línii v Jasinuvatej a na doneckom letisku zrovnanom so zemou.

Tí, čo sa vrátili

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

LetiskoStretol som ich v roku 2006, keď sme v pochmúrnom novembri opúšťali írske západné pobrežie. Na letisku Shannon vládla takmer dedinská atmosféra a obrovské Herkulesy s bojovým náterom tu vyzerali celkom nepatrične. Ich pasažieri sedeli v letiskovej hale: boli ich stovky, mladí chlapci v o dve čísla väčších uniformách s americkou vlajkou a jemnou krémovou kamuflážou, ktorá mi okamžite prezradila ich cieľ cesty. Aj tak som sa však musel opýtať. Najbližšie mňa stál chudý mladík s jemnými rysmi, pokojne mohol byť jedným z mojich stredoškolských študentov. Snažil sa tváriť suverénne, ale kričal z neho strach.

Ako to ide?
Celkom sa dá.
Vidím, že ste sa vybrali na dovolenku.

(Rozpačitý smiech) Zdá sa…
A kam to máte namierené, chlapci?

(Úsmev zmizne) No, vieš…
Asi by si sa o tom veľmi nemal baviť, že?
No… Stredný východ.
Stredný východ – čiže Irak?

Chlapec vyzerá, že sa už-už rozplače. Napokon však preglgne ťažkú guču v hrdle. – A povedz mi, koľko máš rokov? – Devätnásť. – Devätnásť? – No… budem mať… na budúci rok.

Presne si pamätám, na čo som vtedy myslel: preboha, veď tie decká majú len osemnásť rokov! Čo si počne päťsto osemnásťročných chalanov kdesi v irackej púšti? Zavládlo rozpačité ticho. – Tak… veľa šťastia, chlapci. Všetko bude dobré, uvidíš. Chlapec prikývol, no ja som mal v hlave úplne inú rozlúčku: dúfam, že to prežiješ. Keď sme o hodinu neskôr nastupovali do nášho civilného lietadla smerujúceho do Európy, prvý Herkules sa práve plavným pohybom odpútal od letiskovej plochy a rýchlo naberal výšku. V duchu som zopakoval, veľa šťastia, chlapci. Ktovie, koľkí z vás sa budú tadiaľto vracať, živí a zdraví.

Niektorí sa vrátili. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2012, keď už bolo pre mňa Írsko len zahmleným snom, som pristál na celkom inom letisku, vyšiel na ozrutné parkovisko a nadýchol som sa nedeľného ukrajinského večera. Chvíľu som pozoroval polišov, ako buzerujú predavačov a taxikárov a od každého z nich inkasujú bankovky. Napokon som našiel odvoz do Kyjeva a po hodine vystúpil kdesi pri železničnej stanici.

Bola to jedna z ciest, keď som si nocľah vyberal bez záujmu a takmer naslepo, a preto som logicky skončil v akomsi zatuchnutom pochmúrnom hosteli, aké nájdete v každom väčšom meste. Keďže komunisti vždy nenávideli patinu zašlých čias, dom mal sotva 50 rokov a miestni ho už nazývali historickým –staršie domy boli totiž v Kyjeve zbúrané alebo prestavané. Hostel bol jedným z jeho nájomných bytov a vchádzalo sa doň z poopľúvanej tichej chodby.

Bola to temná noc na začiatku jari a ja som bol dostatočne unavený na to, aby som nemal chuť s nikým sa dávať do reči. Čakalo ma však ešte množstvo práce a pre nedostatok miesta som sa musel o izbu deliť s dvomi naštvanými Ukrajinkami, ktorým som sa z nejakého dôvodu okamžite znepáčil. O desiatej večer si svoje kóje v poschodových posteliach ostentatívne prekryli dekou, aby som na ne náhodou nevidel, a tak som sa i s laptopom pobral do spoločenskej miestnosti.

Sedela tam poľská spolumajiteľka hostela Lydka, spitá na mol, bandička násťročných Francúzov a dvaja mlčanliví Američania. Keď sa o hodinu dostávala nálada do bodu varu, bol som medzi nimi jediný triezvy, kdesi v polovici môjho prekladu a snažil som sa, aby burácajúci death metal neprenikol do rytmu môjho prstokladu.

Lydka si práve vyložila nohy na lono jedného z Američanov a francúzsky stredoškolák s akné sa už po tretíkrát márne snažil ubaliť si džointa; pocítil som nástojčivú chuť odtiaľ vypadnúť, a tak som radšej odišiel nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vonku vládla rovnaká atmosféra úpadku. Všetci chodci sa zdali byť kompletne opití, motorkár v strede križovatky sa vytrvalo pokúšal vyliezť na sedadlo motorky a otrieskaný taxík si to pomaly šinul od jednej krajnici k druhej. Mlčky sa ku mne pridal jeden Američan z hostela. Volal sa Ryan a po chvíli som si prekvapený uvedomil, že bol po celý čas triezvy, rovnako ako ja.

Vtedy som urobil dve chyby. Prvou bolo, že som sa opýtal, odkiaľ prišiel a čím sa živí. Ryan ešte chvíľu mlčal, potom sa škaredo zasmial a odvetil, že prišiel z Iraku a živil sa tam zabíjaním ľudí. O dve hodiny neskôr som ešte stále stál v teplej ukrajinskej noci pri dverách hostela a po tretíkrát počúval, ako Ryan v roku 2007 prichádza na bezmenné predmestie irackého mesta Falúdža. Velí dvom obrneným transportérom, v ktorých má spolu šestnásť mužov s priemerným vekom 18 rokov. Ako o polhodinu žije už len desať z nich, pretože sa práve dostali do krížovej paľby, hneď potom, ako im jeden z dvoch tankov odpálili protitankovou strelou a druhý dostal rozkaz ustúpiť, na rozdiel od Ryanovej skupiny. Počúvam, ako pešo ustupujú ulicou snajperov, čistia dom po dome a bezvýsledne žiadajú najprv o delostreleckú podporu, potom o posily, a nakoniec už len o záchranárske helikoptéry, ktoré majú odviezť ranených vojakov skôr, ako vykrvácajú priamo na očiach svojich kolegov. Nikto však neprišiel.

Druhú chybu urobím vtedy, keď sa Ryana spýtam, ako sa s tým celým teraz cíti. Ryan ma chytí za rameno a začne ho drviť svojou americkou dlaňou. Nenávidím sa! Nenávidím svoju skurvenú vládu a armádu! Rozumieš?

Nerozumiem. Ryan mi to však nemá za zlé. Stačí, že pri ňom stojím a počúvam. Pripaľuje si jednu cigaretu od druhej, núti ma robiť to isté a rozpráva. Jeho príbeh je v podstate dosť banálny – po strednej škole sa upísal armáde, vďaka čomu si mohol dovoliť ďalej študovať. Keď jeho vláda vyhlásila krížovú výpravu v Afganistane a Iraku, prešiel dôstojníckym výcvikom a narukoval. Zaúčal sa v Afganistane, svoju prvú bojovú operáciu však zažil až o niekoľko rokov v Iraku, a onedlho už velil svojim osemnásťročným gymnazistom. Všetko ostatné sú zmätené fragmenty z irackých ulíc, ktoré zo seba Ryan vypľúva medzi jednotlivými šlukmi.

Zaujíma ma, ako to funguje, keď sa takto vrátiš domov – veteránov s podobnými syndrómami predsa liečia, píšu sa o tom knihy a organizujú psychologické sympóziá. V Poľsku som mal známeho, ktorý to po dvoch turnusoch v Afganistane dotiahol na majora, ale cenu sme za to platili všetci. Naše žúry sa neraz končili rovnakým spôsobom: Major si s fľašou vodky prisadol k prehrávaču a ľahké hipsterské odrhovačky zmenil na dunivý metal s fašistickými textami. Refrény o bielej rase už väčšinou počúval v prázdnej miestnosti.

Ryan sa krivo usmeje a pokrčí plecami. – Pokiaľ ide o mňa, chodil som pol roka na terapiu, potom som sa na tých tupcov vykašľal. A tvoj poľský kamoš je úplne v pohode. Kopa mojich ľudí z Iraku robí presne to isté.

Ulica je už prázdna a začína sa brieždiť. Keď napokon odchádzam, lomcuje mnou nikotínová triaška, za pár hodín som vyfajčil viac tabaku, ako za celý dospelý život. Čaká na mňa ešte nedokončená robota, ledva dve hodiny spánku a ďalšia cesta naprieč Áziou. Ryan naďalej rozpráva, teraz už len sám pre seba. Asi bude lepšie nechať ho tak, o chvíľu sa možno upokojí a pôjde si ľahnúť. Ryan akoby čítal moje myšlienky, kývne mi a odvráti sa.

Keď som späť v hosteli, v kúpeľni nahmatám vo vrecku svoju dnešnú letenku a vtedy sa mi vybaví spomienka, ktorej som sa nevedel zbaviť od začiatku nášho rozhovoru a vlastne celých niekoľko rokov. Len tak, v trenírkach, vychádzam na ulicu: Ryan tam ešte stojí a mlčky fajčí. – Ryan, kedy tvoji vojaci z Falúdže prišli do Iraku? Ryan sa zamyslí. – Počkaj… 2006. To muselo byť v novembri 2006.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk