Tváre Indočíny: Elektro rebel

Tma. Ťažká, nepreniknuteľná čiernota, ktorá zavisne nad veľkomestom. Zhasnú všetky pouličné svetlá, výklady aj okná domov. Pred chvíľou ste stáli na večernom chodníku akéhosi bulváru plného svetiel a reklám. O pár sekúnd neskôr vás už obklopuje neznámy, hrozivý svet bez jediného lúča svetla.

Keď nastane v niektorom európskom veľkomeste jeden z tých zriedkavých výpadkov elektrického prúdu, po pár minútach začína prvé rabovanie obchodov, niekoľkonásobne vzrastá počet lúpežných prepadnutí a zranení chodcov. Počas nasledujúcich týždňov sa budú triasť stoličky riaditeľov energetických závodov a médiá budú opľúvať lokálnych politikov. Taký malý spoločenský skrat.

Keď vás výpadok prekvapí v Rangúne alebo inom barmskom veľkomeste, nestane sa nič. Preto radšej neprepadávajte panike. Ak ste miestny, s povzdychom vytiahnete sviečku, ktorú máte vždy poruke (baterka býva občas luxus) a tápavo budete pokračovať v ceste do cieľa, intuitívne sa vyhýbajúc neviditeľným dieram. Ak ste cudzinec, opatrne nasledujte záblesky áut a dorazte k niektorému z pouličných stánkov s vlastným generátorom elektriny či aspoň ohniskom, prípadne zastavte prvý taxík späť do hotela.

Rangún, tá obrovská chaotická aglomerácia, pozná pravidelné výpadky elektriny rovnako dobre, ako svoje zablatené cesty so zbytkami asfaltu, prašivých psov a všadeprítomné smeti. V ostatných častiach krajiny je to už len horšie.

[Not a valid template]

A-mu prišiel na svet, aby to všetko zmenil. Aspoň si to teda myslel. Jeho boj proti výpadkom prúdu ho stál prenasledovanie, vyšetrovaciu väzbu, mučenie a dlhoročný pobyt vo väzení. Prešlo takmer dvadsať rokov a problémy s elektrinou sú dnes v Barme prakticky rovnaké, ako vtedy, keď ho po prvýkrát zatkli za protištátnu činnosť a ohrozovanie národnej energetickej politiky. A-mu má preto o svojom životnom poslaní vážne pochybnosti.

Aby bolo jasné, A-mu nie je žiadny tupec. Neriskoval krk kvôli verejnému osvetleniu či nedopozeranému televíznemu seriálu. Výpadky elektriny trvajú v Barme bežne 12 hodín alebo aj niekoľko dní a životne dôležité prevádzky ako nemocnice či bane nemajú často ani len funkčné záložné zdroje. Energetické problémy patria podľa nezávislých analýz medzi hlavné hrozby celej krajiny, spolu s vnútornými vojenskými konfliktmi a etnickými nepokojmi.

– To ale nie je všetko!, udrie zrazu do stola A-mu.
– Počas najväčšej energetickej krízy tie armádne svine predávali Číne a Thajsku plyn, z ktorého vyrábame prúd! Radšej ho predali za trhovú cenu, akoby mali z neho vyrábať elektrinu a pomôcť vlastným obyvateľom. O chvíľku sa už upokojí a znova si sadne na stoličku.

[Not a valid template]

Ešte v polovici 90-tych rokov bol A-mu úplne normálny chlapík. Baby a tak. V opozícii sa síce angažoval už od strednej školy, ale kto by sa neangažoval, keď vám priamo na očiach vojaci rozstrieľajú susedov a niekoľko spolužiakov. Akurát ho za to vyhodili zo školy a zamestnal sa v obchode s nábytkom. Jedným slovom, Barma. Normálka.

Zvrat nastal až v pamätnom roku 1998. Na Slovensku sme sa práve zbavili Mečiara a v Barme A-Mu zorganizoval spolu s ďalšími piatimi študentskými vodcami impozantnú verejnú demonštráciu. Konala sa v meste Bago na protest proti výpadkom elektrickej energie a vody. Prišlo veľa ľudí. Na druhý deň zatkli všetkých šesť organizátorov plus 23 ďalších študentov.

O rok neskôr už A-Mu sedel vo vyšetrovacej väzbe. Mučenie, súd, väzenie a pracovné tábory. Sedem rokov spania na holej zemi, medzi mravcami a malarickými komármi.

Najhoršie bolo pre A-Mu zatknutie. Je noc; jeho dom obkolesilo 30 tajných agentov a jeden z nich napokon slušne klope na dvere. A-mu už spí, takže k dverám prichádza jeho matka. Keď A-Mu otvorí oči, leží na posteli, obkolesený päticou agentov s prívetivými úsmevmi. Zhadzujú ho z postele a nasadzujú putá. Nekladie žiadny odpor.

Potom ho vyvlečú do auta a pokojne dokončia domovú prehliadku. Jeho šokovaná matka, ťažko chorá na srdce, dostáva infarkt priamo na schodoch svojho domu a agenti ju v bezvedomí prekračujú ako kus hovna. A-Mu zúfalo kričí, dostáva niekoľko úderov do hlavy, ale kričí aj tak. Zo susedného domu vybieha jeho bratranec, trasie matkou ležiacou na zemi a beží k neďalekému lekárovi. Vtedy sa auto pohýna a celá scéna mizne A-mu pri prvej zákrute.

[Not a valid template]

A-mu hovoril pravdu; všetko som overil. Barmská vojenská junta vyvážala a doteraz vyváža do Číny a Thajska nielen plyn, ale aj elektrinu. V severobarmskom štáte Kachin sa navyše budujú gigantické vodné diela na rieke Salween a ďalších. Hrozí to nielen ekologickou katastrofou a stratu životného priestoru tisícov barmských dedinčanov. Čo je takmer neuveriteľné, ich elektrina má byť dodávaná najmä do rýchlo sa rozvíjajúceho čínskeho regiónu Yunnan a Thajska na druhej strane hraníc. Barma bude naďalej bojovať s nedostatkom.

Zdá sa to byť zvláštne. Barma má predsa veľké zásoby nerastným surovín a pokiaľ ide o plyn, vlastní hneď niekoľko nálezísk a morských vrtov. Harvardská univerzita však vydala zdrvujúcu správu o situácii barmských plynovodov: väčšina vnútorných distribučných systémov je v štádiu rozpadu alebo sú zúfalo neefektívne. Naopak, Čína momentálne stavia do Barmy vysokokvalitný systém. Bez ohľadu na protesty domorodých obyvateľov. Pokiaľ stoja v ceste rúram, sú vyvlastňovaní bez akýchkoľvek ceremónií.

Pre porovnanie: spoločná priepustovosť potrubí do barmskej metropoly Rangún mala v roku 2014 dosiahnuť 200 – 250 tisíc kubických stôp zemného plynu denne (ale nedosiahla). Prietok jediného plynovodu z plynových polí Shwe do Číny má prietok až 400 000 kubických stôp denne.

Aby to nebolo všetko, súčasné generátory elektriny používané v Barme majú dvojnásobne nižšiu účinnosť, ako moderné plynové turbíny. Dokázali by usporiť toľko energie, že hodnota ušetreného paliva by za rok vrátila všetky náklady na inováciu! Súčasná civilná vláda je však závislá od armády. Zarobené peniaze investuje do zbraní na boj proti vlastným etnickým skupinám na pohraničí. Potreby civilného obyvateľstva sú druhoradé.

[Not a valid template]

A tak sme v súčasnosti; A-Mu trčí v thajskom utečeneckom tábore už ôsmy rok. Správajú sa tu k nemu ako k podozrivému živlu. Z tábora nesmie vychádzať a denné výpadky prúdu sú na dennom poriadku ešte aj tu. A-Mu sa však nesťažuje.

Po prepustení z väzenia sa začal v Barme opäť angažovať v opozičných aktivitách. Keď sa dozvedel, že tajná polícia ho začala znova hľadať, nasledovali mesiace ukrývania a útek cez celú krajinu. Napokon prešiel cez hraničnú rieku do Thajska, tak ako tisíce jeho spoluobčanov. Môže byť rád, že neskončil v masovom hrobe jedného z väzení.

A-Mu opisuje svoje prvé stretnutie s matkou na slobode. Práve ho pustili z väzenia. Je piatok; zajtra má prísť jeho mama z Rangúnu tak ako vždy posledných sedem rokov. Príde, pokorne počká, či jej dovolia podať mu cez malé okienko v dverách trochu jedla a stisnúť mu ruku. Matka nevie, že ho práve pustili. Nikto mu nič vopred nepovedal. V predošlý večer len prišiel do cely bachar a vyviedol ho von.

A-Mu teda pricestoval za matkou. Trasľavými rukami, bez klopania, otvára kľučku jej bytu. Nie je zamknuté. Za dverami je stôl, za ním sedí matka a balí jedlo, ktoré mu zajtra prinesie do väzenia. Mama prekvapene zdvihne zrak, hľadia na seba. Mlčky.

– A aký to bol pocit, vyjsť tak z ničoho nič, po toľkých rokoch z väzenia?
Elektro rebel sa trpko zasmeje.
– Vieš čo som uvidel ako prvé, keď som po siedmych rokoch vyšiel pred väznicu? Nič. V mestečku bola úplná tma. Výpadok prúdu, rozumieš? Všetko to bolo úplne zbytočné.

Potom som prešiel cez celé temné mesto k jedinému svetlu v celom okolí. Hrala tam veselá hudba… kráčať tam bolo, akoby ma zrazu niekto vítal na slobode. A tak som prišiel bližšie.
Bola to záhradná párty vládnych úradníkov. Jediný dom v celom meste, ktorý mal svetlo.

A-Mu hovorí o vypočúvaní a mučení v barmskom väzení po zatknutí:

V krajine tisícich úsmevov a jednej hrôzy

Keby ma úradníci nechali len tak stáť v páľave pred areálom UNHCR, utŕžili by ešte väčšiu hanbu, ako ja sám; tu na thajskom vidieku nemôžu ponižovať mladého belocha vo vyžehlenej košeli dokonca ani diplomati z OSN – nedôstojným správaním k Európanovi by vlastne urazili samých seba.

Takto je to jednoduchšie pre všetkých: budem musieť čakať v tmavej chladnej chodbe, kým ku mne nejaký úradník neprejaví po obede dostatočnú zhovievavosť. Na strohej chodbe sú tri farebné plagáty s komiksami: o vojakoch šikanujúcich rodinu v slume, matke detí, ktorá predáva svoje telo na ulici a plešatom ujovi s európskymi črtami, ktorý strká ruku do rozkroku dievčatka s ázijskými črtami.

Tri morálne ponaučenia z plagátov sú napokon to jediné, čo som si z Úradu vysokého komisára pre utečencov odniesol: rozhovor s úradníkom bol rýchly a zbytočný. Ak chcem stretnúť barmských utečencov v Thajsku, musím ísť do tábora. Ak chcem ísť do tábora, potrebujem priepustku. A ak chcem priepustku, mám vyplniť formulár a prísť do Mae Sot o niekoľko týždňov. Alebo mesiacov.

[Not a valid template]

Utečenecké tábory sú takým malým thajským tajomstvom. Fungujú takmer 30 rokov – ďaleko od turistických destinácií, v hornatej džungli na barmských hraniciach. Všetky prístupové cesty strážia armádne posty. Začali vznikať po vojenskom prevrate v Barme v roku 1988 a kvôli občianskej vojne, ktorá tam následne vypukla hneď na niekoľkých frontoch.

Výsledok: exodus stoviek tisícov obyvateľov, od negramotných roľníkov a animistických kmeňov, až po intelektuálnu elitu z veľkomiest. Väčšina sa rozpŕchla po celom svete, približne sto tisíc ich však dodnes živorí v Thajsku a Číne, zavretí v drevených chatrčiach za ostnatým plotom.

Barma preto nie je len exotickým štátom na hranici rozpadu. Je zároveň obrovskou humanitárnou výzvou pre okolité krajiny a jej vyriešenie čoraz viac závisí od susedných krajín, ktoré môžu byť motorom zmien – alebo ešte viac prehĺbiť jej problémy.

Po návšteve kancelárie UNHCR pre mňa nabrali veci rýchly spád. Ešte v ten večer mi zazvonil telefón. Hlas na druhej strane sa uistil, že sa chcem dostať do tábora a vyjadril nádej, že sa mi to podarí. Dostal som dve čísla; jedno patrilo spojke, ktorá ma skontaktuje s ľuďmi vo vnútri, druhé šoférovi džípu, ktorý pozná zadnú cestu k táboru. Hlas mi poprial veľa šťastia a položil.

[Not a valid template]

V horách

Na druhý deň sme už stáli s džípom neďaleko zadnej brány tábora Umpiem Mai v hornatej džungli, na sever od Mae Sot. Kontakt v tábore sľuboval vybaviť vstup a podplatiť strážcov. Čakáme. Všetko sa zdá ísť dobrým smerom a vyberám sa k plotu tábora. Vtedy sa spoza bambusového kríka vynorí vojak. Vyzerá na šestnásť rokov, na tvári má slávny thajský úsmev a americkým samopalom M-16 mi bez okolkov mieri priamo na brucho. Mlčky mávne rukou tam, odkiaľ sme prišli.

Mením taktiku. Na ďalší pokus pôjdem sám, bez džípu, len s ľahkou motorkou. A tentokrát na juh, k táboru Mae La.

O dva dni neskôr som na mieste. Vládne tu ticho: na jednej strane úzkej cesty je džungľa, na druhej ostnatý drôt a močiar s prvými chatrčami na krivých bambusových koloch. V plote je zasadená drevená plošina. Sedia na nej traja neozbrojení muži v tričkách ochranky tábora. Dvaja z nich majú nohu odtrhnutú pod kolenom. Nemusia sa predstavovať: tak ako v Kambodži, aj tu sú nášľapné míny výrečnejšie, ako občiansky preukaz. Nahnevanými gestami mi ukazujú, aby som odišiel kade ľahšie, dnes však neposlúchnem. Motorku postavím k stĺpu a zo sedadla sa prehupnem cez ostnatý drôt. Muži na plošine sa ani nepohnú.

[Not a valid template]

Strach

„Poďte dovnútra; keď vás tu nájdu thajskí vojaci, budú problémy,“ bojazlivo sa usmieva barmský pastor z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Stojí vo dverách bambusovej chatrče; pred nami sa hrajú deti na zablatenej džungľovej cestičke medzi nahusto postavenými rozpadávajúcimi sa domami. Pastor chvíľu rozmýšľa, napokon deťom prikáže ukryť moju motorku pod palmové lístie a dva plastové poháre naplní vlažnou vodou z bandasky.

Pastor Aung Liu Kyi to ako kresťan nemal v budhistickej Barme nikdy ľahké; skutočné problémy však nastali až vtedy, keď sa jeho mladší brat pridal k povstaleckej armáde KNU (Karenská národná únia). Keď už nemohli vydržať šikanovanie vládnych úradníkov a policajné razie, zamkol sa doma so svojimi najbližšími a spolu sa modlili tri dni a tri noci. Na štvrté ráno ho navštívil Boh a poradil mu, aby utiekli sem, do Thajska.

Adventistický pastor je rád, že väčšina miestnych utečencov je z prihraničného etnika Karen. Sú tolerantní, okrem budhizmu a islamu vyznávajú aj rôzne odnože kresťanstva. Katolíci? Nie, o takých nikdy nepočul, ale možno to bude nejaký národ zo severu krajiny, kde ešte nebol.

Za päť rokov života v tábore založil základnú školu, žena mu porodila tri deti. Kostol i škola sú len bambusové búdy, vnútri lavice a namiesto podlahy aj polmetrové bahno. Thajská vláda neprispieva na jedlo či vzdelávanie detí utečencov ani centom, západné mimovládne organizácie sa takisto sústreďujú skôr na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a pomoc obetiam nášľapných mín.

I napriek tomu, v tábore takmer niet medzi mladými ľuďmi analfabetov – čosi, čo je v samotnej Barme zatiaľ neuskutočniteľným snom. „Okrem toho, že thajskí vojaci nás šikanujú, posielajú sem svoje deti“, smeje sa pastor. „Nemáme žiadne pomôcky, ale medzi utečencami je mnoho intelektuálov a školy v tábore sú tak na vyššej úrovni, ako v thajských dedinách. Od adventistickej obce dostávame podporu 1000 bahtov (cca. 28 EUR) mesačne, rodičia platia 5 EUR na rok. Ak majú peniaze. Ak nie, dieťa prijmeme aj tak.“

[Not a valid template]

 Každodennosť

Utečenci v tábore sa musia v prvom rade postarať o obživu. Jedlo a základné potreby im poskytuje UNHCR a západné mimovládne organizácie, no jedna rodina dostane v priemere na mesiac len 6 kg ryže, liter oleja, trochu rybacej pasty a uhlia. Ostatné musia zohnať sami – napríklad nelegálnou prácou v okolitých thajských dedinách.

Thajskú vládu zaujíma najmä bezpečnosť. Rozumej bezpečnosť Thajčanov, a teda stráženie tábora, aby z neho nebolo možné utiecť. Ak vojaci chytia utečenca dochádzajúceho za prácou, „výpalné“ pohltí neraz celú výplatu.

Jedlo je však len prvým problémom; tým najväčším je nečinnosť spojená s beznádejou. Tábory sú zároveň akýmsi zvráteným sociálnym experimentom. Väčšina ľudí odtiaľto nevyšla ani jedinýkrát od svojho príchodu, čo môže byť 5, ale aj 25 rokov. Jednotlivci, celé rodiny či dokonca dediny trávia veľkú časť života za jedným ostnatým plotom. Vonkajší svet pre nich neexistuje a oni neexistujú preň. Nemajú žiadne občianstvo, ich jedinou identitou je často registračný formulár, vyplnený kedysi dávno pri vstupe. „Nemáme žiadnu budúcnosť. Žijeme v strachu a úplnom marazme už dlhé roky“, hovorí učiteľ zo školy. „Veľa ľudí prepadáva alkoholu, je tu veľké množstvo samovrážd, gangy mladých rozširujú drogy a násilie. Tábor naozaj nie je bezpečné miesto.“

[Not a valid template]

Narodená vo väzení

Tar Mu Lar Soe je dokonalým produktom táborového mikrosveta. Pochádza z pohraničného etnika Karen; má 20 rokov, hovorí plynulou angličtinou a v rámci možností dostala výborné vzdelanie. Keby sa narodila v Európe, jej najväčšou starosťou by dnes bolo asi akné a partnerské vzťahy. Ona sa však narodila za ostnatým drôtom tábora, ktorý nikdy neopustila na viac ako na pár hodín. Jej najväčšou starosťou je zohnať falošný pas a zistiť, ako vyzerá slobodný svet. Kým žije v tábore, o mužoch nechce ani počuť.

Nepozná Facebook, v živote nedržala v ruke dievčenský časopis, ani sa nikdy neprechádzala len tak po ulici. Z detstva si pamätá najmä útok na prvý tábor, ku ktorému raz v noci prenikla barmská armáda a na svojich bývalých obyvateľov z pomsty spustila paľbu z mínometov a samopalov. Po útoku ho thajská vláda premiestnila trochu hlbšie do vnútrozemia – rodina Tor Mu Lar Soe tu žije dodnes.

V bambusovej chyži jej rodičov visí portrét vodcu ich národa, ktorému barmskí vojaci odrezali hlavu a telo hodili do rieky. V škole pomáha zadarmo pracovať ako učiteľka angličtiny niekoľko hodín týždenne. Učenie nenávidí, no je to lepšie, ako úplná nečinnosť. Falošná identita pre ňu zostane asi nedosiahnuteľným snom: občiansky preukaz mŕtveho thajského dieťaťa, na ktorý by pridal táborový špecialista jej fotografiu, stojí na čiernom trhu 2,5 tisíca eur. V jej rodine však zarába len otec – 2000 bahtov (44 EUR) mesačne.

Svojich snov sa však nevzdá; chce vyštudovať ošetrovateľstvo. Najlepšie v Austrálii. Návrat do Barmy? „Nie, pane, ja tú krajinu nepoznám a nikdy som v nej nebola. No všetci, ktorí odtiaľ prišli, prinášajú len desivé správy.“

[Not a valid template]

Najväčšia hrôza: návrat domov

Tar Mu nevie, že jej obavy nezdieľa ani barmská, ani thajská vláda. O niekoľko mesiacov po našom rozhovore sa v roku 2013 začnú neformálne rokovania o repatriácii barmských utečencov z thajského teritória. Thajská vláda by sa rada konečne zbavila časti nenávidených utečencov na svojom území, Barma by návratom svojich občanov zvýšila vlastnú legitimitu. Zdá sa teda, že takéto riešenie bude výhodné pre všetkých. Čítaj pre všetkých okrem samotných utečencov.

Ľuďom v tábore pri myšlienke návratu do Barmy zatiaľ stavajú od hrôzy vlasy dupkom. Zaw Win bol politický väzeň, v Barme jedným z prvých organizátorov hnutia odporu. Za politickú činnosť dostal 15 rokov, odsedel si 8. Počas mučenia ho zmrzačili. Jeho prípad bol preskúmaný zahraničnými vyšetrovateľmi a vydaný v Čiernej knihe barmských politických väzňov. Dnes je opäť uväznený, no v thajskom tábore Umpiem Mai. Necíti sa tu najlepšie, ale v každom prípade, bezpečne. Keď hovorí, že v Barme naňho čakajú démoni, nemyslí to ironicky. Ako dodáva, ľudia v Barme miznú ešte aj teraz, počas takzvanej transformácie. Priznáva, že keby ho poslali späť do Barmy, nemal by inú možnosť, ako utiecť.

Zaw Win je však rozhľadený, vzdelaný človek, ktorého poznajú ľudskoprávni aktivisti v mnohých krajinách. Zrejme bude mať kam ísť. Desiatky tisícov dedinčanov, ktorí z Barmy utiekli pred občianskou vojnou, podobné šťastie nemá.

Napríklad učiteľ z táborovej školy – pochádza z barmského pohraničia a budhistickí vojaci ich kedysi dávno prinútili odísť z vlastnej dediny. Predtým im zobrali všetko, čo malo nejakú hodnotu. V jeho regióne vraj ešte aj dnes, i napriek oficiálnemu prímeriu, armádne jednotky pacifikujú celé dediny a ich budhistickí vojaci konfiškujú majetok moslimov a kresťanov, znásilňujú ich ženy a neraz ich zabíjajú. Niekoľko jeho známych sa dalo v lete prehovoriť a prekročili hranicu naspäť do vlasti. Prichádzajú od nich správy o ďalšom šikanovaní nielen dospelých, ale aj detí. Úradníci ich odmietajú zapisovať v základných školách, pretože vo vyhnanstve sa dobre nenaučili barmský jazyk a patria do rodiny „tých, čo ohrdli svojou vlasťou“.

Učiteľ Aung preto nechce o Barme ani pomyslieť. Svoje deti pripravuje na odchod do krajiny, o ktorej snívajú – USA alebo Austrália. V najhoršom môže byť aj Európa. Svojho syna nazval Leonardo II. a namiesto barmského jazyka a písma ho od troch rokov života učí po anglicky.

Utečenci v táboroch sú tak dnes medzi dvomi mlynskými kameňmi. Thajsko, ktoré im poskytuje už desaťročia nedobrovoľný azyl, ich nechce; do Barmy sa vrátiť väčšinou nechcú oni. Obe krajiny by však najradšej rozhodli za nich. Hovorkyňa UNHCR pre Thajsko uvádza hrozby, ktoré by v juhovýchodnej Barme v súčasnosti čakali na navrátilcov: nestabilné prímerie prerušované výbuchmi násilia, územia zamorené nášľapnými mínami, absencia akejkoľvek infraštruktúry, pracovných príležitostí a možnosti ich ochrany.

Ľudia z tábora pomenúvajú svoju budúcnosť v Barme ešte presnejšie: majú sa vrátiť do svojich vypálených a zbombardovaných dedín, živiť sa v džungli a na poliach zamorených mínami, pod ochranou tých istých jednotiek, ktoré ich kedysi okrádali, znásilňovali a vraždili.

Práve preto sa mnoho z nich snaží získať falošné doklady, prípadne sa pokúšajú o ilegálny útek buď hlbšie do thajského vnútrozemia, alebo do tretích krajín. O politickom azyle či vysťahovaleckých vízach v západných krajinách môže snívať len hŕstka šťastlivcov.

Umpiem Mai, severozápadné Thajsko
Zaw Win drží Čiernu knihu politických väzňov, na strane so svojím vlastným prípadom

 Zostať v tábore

Naw Reh Mu (78) už nesníva o žiadnom azyle. Zostala jej jedna dcéra a štyria vnuci; všetci ostatní z jej rodiny sú mŕtvi. Tu v tábore je však takmer celá jej dedina, ktorá jej nahrádza rodinu. V ich oblasti prebiehali intenzívne boje medzi armádou a povstalcami. V roku 2006 staršinovia rozhodli, že zostať na mieste znamená istú smrť, a vydali sa na štvordňovú pešiu púť džungľou smerom ku thajským hraniciam.

Naw Reh Mu sedí na vysokej drevenej stoličke a v očiach má neuveriteľný smútok. Spomína na posledné dni pred útekom jej dediny. Najprv zomrel manžel jej dcéry. Nikto nevie, ako; vojaci ráno odviedli mužov z dediny na nútené práce a večer im len oznámili, že zomreli počas nepriateľského útoku. O pár dní neskôr odviedli aj Naw Reh Mu. Mala 70 rokov a nútili ju nosiť zásoby a muníciu. Keď sa jedného dňa s jednotkou ocitla na poli plnom mŕtvol, ovládla ju neopísateľná hrôza. Vtedy sa vrátila do dediny a spolu s ostatnými si zbalili všetko, čo sa dalo odniesť v rukách. Pri rozhovore sa jej zvráskavená tvár rozžiarila len jedinýkrát – keď hovorila o svojich vnukoch.

Jediné, čo si praje, je zomrieť tu, v tábore. Nepôjde už odtiaľto za nič na svete.

[Not a valid template]

Epilóg

Rozhovory s obyvateľmi táborov prebiehali od roka 2012 do 2013. V roku 2015 sa situácia nijako nezmenila. OSN ani dotknuté vlády nenašli žiadne riešenie a utečenci naďalej žijú v rovnakých podmienkach, i napriek pokračujúcej transformácii vo vnútri Barmy.

Tar Mu Lar Soe stále nenašetrila na falošný preukaz, ani sa nevydala. Dúfa v politický azyl v Austrálii.

Adventistický pastor naďalej učí v drevenej škole pri kostole. Potom, ako sa mi podarilo mu doručiť starý laptop spolu s niekoľkými učebnicami, v strohej sms správe poslal požehnanie mne i všetkým „slovenským kmeňom“.

Zaw Win nechal najbližšiu rodinu v tábore a so svojou ženou tajne utiekol do Rangúnu, kde si dal vyrobiť falošný pas, aby mohol opustiť krajinu. Odvtedy sa prestal ozývať a niet o ňom žiadnych informácií.

UNHCR doteraz nezaznamenalo žiadne prípady dobrovoľnej repatriácie utečencov z táborov – dodnes radšej zostávajú žiť v tábore, pokúšajú sa o získanie víz do tretích krajín alebo riskujú ilegálne formy úteku. Výskumný tím UNHCR opakovane zhodnotil podmienky v juhovýchodnej Barme za nevyhovujúce pre „bezpečný a udržateľný návrat utečencov“.

Thajská vláda už oznámila, že začne stavať nové utečenecké tábory pre ďalšie vlny utečencov z Barmy, z utláčaného moslimského etnika Rohingyov.

Mesto, ktoré zavrhlo blížneho svojho

Prvý obraz: Špinavá rieka s holými hnedými brehmi pokrytými žiletkovým drôtom. Na drôte sa zachytávajú smeti a plastové fólie, hneď za bariérou je stánok so sladkosťami a nápojmi. Pár krokov ďalej ma zastavuje muž, ponúka mi prostitútky a heroín. Pýtam sa na cenu drogy; je priaznivá. Odkiaľ má tovar? Samozrejme, z Barmy. Muž sa usmieva krivými zubami. Barmskí generáli majú výpredaj.

Moei je hraničnou riekou medzi Thajskom a Barmou. Už veľa rokov je obľúbeným cieľom barmských utečencov odchádzajúcich z vojenskej diktatúry na druhej strane rieky. Prechádzajú ňou dodnes, dokonca aj práve teraz, priamo na mojich očiach, v dlhej úzkej drevenej loďke. Nových imigrantov už vedú ekonomické, nie politické dôvody.

Samozrejme, veľa sa zmenilo. Vojenskú juntu v Barme, kedysi jeden z najkrutejších režimov na svete, vystriedala kvázi-reformná a kvázi-civilná vláda. Tá pred pár rokmi prelomila zahraničné embargá a začala k sebe pozývať medzinárodných investorov aj turistov.

Nepresvedčila však stovky tisícov jej niekdajších občanov. Ešte nedávno utekali z Barmy v strachu pred koncentračnými tábormi, mučením a vojnovými konfliktmi. Aj dnes chcú zostať od svojej niekdajšej vlasti čo najďalej. Život obyčajných ľudí sa pri pomalých reformách v Barme nezmenil takmer vôbec.

[Not a valid template]

Dve krajiny v jednom meste

Druhý obraz: Vysvietená mešita na tichej nočnej ulici. Mestečko Mae Sot. Do hraníc s Barmou je niekoľko kilometrov, no  možno zabudnúť, že sme v Thajsku. Usmievaví chlapci s indským výzorom a čiapočkami postávajú pri minarete a hanblivo sa dovolia fotografovať. Sú to Rohingyovia, ktorí v súčasnosti masovo utekajú z Barmy kvôli náboženskému násiliu. Nenechajú ma na pochybách: prišli odtiaľ. V úzkej drevenej loďke. Prečo ste odišli z Barmy? Chlapci krútia hlavou. Nebolo dobre. A tu? Chlapci krútia hlavou. Tiež nie je dobre.

Mae Sot už vlastne nie je Thajskom. To je o ňom asi najdôležitejší poznatok. Stačí sa zorientovať v odtieňoch pokožky, črtách tvárí a miestnych zvyklostiach. Alebo rovno zablúdiť na hlavné mestské trhovisko. Na jeho menšej časti tu predávajú Thajčania; na ostatných troch štvrtinách už len barmskí predavači.

Obe etniká sú od seba oddelené mentálne i výzorom. Okrem odlišných odtieňov pokožky nosia Barmčania longhi, tradičné mužské sukne. Thajčania naproti tomu západné texasky a tričká. Barmské ženy si zdobia tvár zvláštnym, neopakovateľným špirálovitým vzorom z pasty thanaka. Thajčanky používajú výrazný make-up. Posledná odlišnosť: na rozdiel od thajských domácich, Barmčana v meste Mae Sot väčšinou mlčia. Zachmúrení prišelci sa namiesto pokrikovania často dorozumievajú cmukaním.

Na uliciach Mae Sot popri Thajčanoch prúdia davy mužských sukní a snedých ženských líčok s tajomnými špirálami. Sú však naďalej ľuďmi bez mena a bez života; drvivá väčšina mlčiacej beznádeje, ktorá prekročila hranice bez papierov a akýchkoľvek práv. V najlepšom prípade sú nádenníci bez pracovného povolenia, v tom horšom – otroci na farmách, ponižované a zneužívané pomocníčky v thajských domácnostiach.

[Not a valid template]

Do Thajska kedysi utiekol celý prierez barmskej spoločnosti. Od negramotných roľníkov z džungle, ktorých vyhnali ich vlastní vojaci, až po intelektuálnu elitu a politických väzňov. Stovky tisícov ľudí. Časť z nich utekala ešte ďalej, do okolitých krajín a Austrálie, Európy či USA. Ďalších chytili thajské úrady a poslali ich za ostnatý drôt táborov, kde živoria doteraz.

Sú však aj takí, ktorí sa rozhodli zostať tu v Mae Sot a bojovať. Zulu lavíruje medzi možnosťami, aké poskytuje striktná thajská imigračná politika. Pracuje v Podpornej asociácii pre politických väzňov a snaží sa pomáhať ľuďom, ktorí po pekle barmských koncentračných táborov, mučenia a prenasledovania, utiekli do krajiny, v ktorej už nie sú bojovníkmi za demokraciu, len nežiaducimi votrelcami.

Pokiaľ ide o právny status utečencov, vysvetľuje Zulu, v podstate nie je o čom hovoriť. Thajsko nikdy nepodpísalo konvenciu OSN o utečencoch. Koniec diskusie. Nikto nemôže žiadať, aby sa k nim správalo v súlade s medzinárodnými štandardami. V roku 2006 navyše thajská vláda úplne prestala udeľovať Barmčanom status utečenca. Tí, ktorým sa neušiel (drvivá väčšina), nemôžu rátať absolútne s ničím, len s falošnými dokladmi a novým životom, pokiaľ sa im na to podarí získať dostatok peňazí.

[Not a valid template]

Thet Oo

Thet Oo je jedným z tých, ktorí nestihli. Do Thajska utiekol v roku 2007, mal za sebou väzenie za politickú činnosť a polícia ho začala znovu hľadať. V thajskom exile ho však môže zatknúť prvý dopravný policajt zatknúť a teoreticky poslať späť do Barmy. Napriek tomu, čo zažil, tu nemá žiadne práva ani perspektívy. Žije z ilegálneho predaja pečiva a malej pomoci, akú občas dostáva od Asociácie.

Vyzerá celkom ako my. Keby ste ho stretli kdesi v centre európskeho veľkomesta, tipovali by ste ho na nudnú strednú vrstvu a tipovali by ste správne. Vyššie vzdelanie, pred uväznením pracoval v biznise a išlo mu to radosť pozerať. Jeho prvý rozsudok znel dvadsať rokov väzenia za politickú činnosť. Odsedel si dvanásť. Pred odsúdením však musel prejsť niekoľkomesačné vypočúvanie, aby prezradil ďalších členov odporu. Theta Oo vtedy vyvádzali z cely, väčšinou so zavretými očami, do miestnosti, ktorú vždy neomylne spoznal podľa smradu krvi a výkalov. Výsluch začínal mlátením doskou po hlave. Po pár týždňoch ohluchol.

[Not a valid template]

Dnes sedí na schodoch v Mae Sot. Zulu podáva čaj, Thet Oo naveľa súhlasí s fotením, no sluchový strojček si hanblivo skryje pod tričko. Nepáčia sa mu ani moje otázky. Ako na výsluchu, hovorí. Ale potom to už ide samo. Diabol tkvie v detailoch: rozhovorí sa pri otázke, čo ho nútilo znášať mučenie, väznice a potom ďalšie riskovanie v odboji. Jeho odpoveďou sú hraničné skúsenosti zo septembra roku 1988, keď stál v dave študentov, ktorých mierumilovný pochod prešiel predmestím Rangúnu. Až kým ich nezastavila armádna barikáda na ceste.

Dodnes si pamätá, aké bolo počasie: dusné, zachmúrené popoludnie. Už-už sa má spustiť lejak. Thet Oo kráča okolo 20 metrov od čela sprievodu. Na ceste stoja dva skrížené nákladiaky a pred nimi mlčiaci vojaci s namierenými puškami. Je mu horúco a bolia ho nohy. Čelo sprievodu sa pomaly približuje k zátarasu, ľahkovážni dvadsaťroční chalani a dievčatá z univerzít, k zachmúreným dvadsaťročným chalanom oblečeným v uniformách kaki.

Tí druhí spúšťajú paľbu zo samopalov, tí prví začínajú padať a špiniť popukaný asfalt krvou. Thet Oo kričí. Uteká. Keď beží popri centrálnej križovatke svojej štvrte, spoza zákruty sa vynorí nákladné auto plné budhistických mníchov v šafránových rúchach. Dostáva sa do krížovej paľby ďalších vojenských jednotiek. Mnísi na korbe umierajú na očiach Thet Oo.

[Not a valid template]

Bolo to 19. septembra 1988. O deň skôr došlo v Rangúne k udalosti, ktorá bude odteraz nazývaná ako Crackdown, Zákrok. V skutočnosti išlo o vojenský puč, keď vládu v destabilizovanej krajine prevzala armáda. V tom čase však neexistoval internet a študenti zo štvrte Theta Oo vedeli len toľko, že v Rangúne sa včera čosi udialo, ľudia protestujú a armáda ich protesty potláča. Nevedeli ešte, že masové vraždenie na uliciach, aké sa práve odohralo u nich, teraz prebieha v celej Barme.

Keď sa to Thet Oo dozvedel, bolo už neskoro – niekoľkí jeho spolužiaci boli mŕtvi, ďalších zatýkala polícia. Ešte iní utiekli zo svojich domovov a začínali organizovať odpor v prvých jednotkách, ktoré neskôr utvorili v džungli partizánsku armádu a rozvinuli ďalší front občianskej vojny v Barme. Tak to celé začalo.

A teraz je tu. Z Thajska len pasívne pozorne sleduje všetko, čo sa deje v jeho dávnej vlasti. Otváranie na okolitý svet, nové investície a reformy, prepúšťanie politických väzňov. Čo mu iné zostáva? V Thajsku môže získať v najlepšom prípade prechodný pobyt a povolenie na prácu; zato v Barme, možno jedného dňa, keď pôjdu veci dobrým smerom…

[Not a valid template]

Vzácna jednota

Po je pôvodom z barmského etnika Karen, ktoré žije pri thajských hraniciach, v regióne poznačenom nepokojmi a občianskou vojnou. Po však v Mae Sot pracuje pre jednu zo západných mimovládiek, vďaka čomu má pracovné povolenie a v Thajsku funguje bez problémov. Situáciu vidí i z druhej strany: podiel barmských utečencov v Thajsku sa stabilne zvyšuje dlhé roky. Z legálne vydávaných pracovných povolení cudzincom, patrí 80 % práve Barmčanom. Ako hovorí, z toho vznikajú trenice, stupňuje sa napätie a nevôľa k chudobným prišelcom.

Po má šťastie. Je jedným z mála Barmčanov, ktorí môžu legálne pracovať v iných ako manuálnych zamestnaniach. Thajská vláda umožňuje pracovať prakticky len barmským nádenníkom, nekvalifikovaným robotníkom a roľníkom. Akceptuje ich ako lacnú pracovnú silu, ľahko recyklovateľnú a s nárokom nanajvýš na pár dolárov denne. Aj Po sem kedysi prišiel tak ako všetci ostatní, cez rieku. O svojom živote predtým sa však baviť nechce. Dnes tu má (barmskú) ženu a deti, ktoré vozí po Mae Sot na skútri, ako každý iný Thajčan. Všetko, čo bolo predtým, svojím typicky ázijským spôsobom vytesnil do nepamäti a otázky na život v Barme odbíja zdvorilým úsmevom.

Pri rozlúčke mi však venuje svoju pýchu, hrsť cédečiek so súbojmi barmského bojového umenia pripomínajúceho Thai Box. Stačí si pozrieť jeden súboj a hneď je jasné, v čom sa barmský bojový šport najviac odlišuje od thajského: brutalitou. Bojuje sa holými päsťami v ringu a pravidlá sú jednoduché. Prehráva ten, kto zostane ležať alebo nemôže pre krvácanie pokračovať v boji. Iný výsledok ako K.O. sa neuznáva.

Každý rok sa na štadióne za Mae Sot usporiadava turnaj, v ktorom sa stretnú v ringu bojovníci z oboch krajín. Na očiach krvilačného publika sa stávajú stelesnením národných hrdostí, frustrácií, animozít a fyzickej sily. Keď sa emócie vybičujú až na hranu, dianie v ringu je sprevádzané sporadickými výbuchmi násilia v hľadisku, medzi domácimi a tými spoza rieky. Mihajú sa päste a kamene, Barmčania zabúdajú mlčať a Thajčania sa usmievať. S ironickou nadsádzkou tak možno povedať, že krvavé zápasy sú to jediné, čo v Mae Sot spája oba národy. Festival trvá štyri dni, potom sa všetko vracia do starých koľají.

[Not a valid template]

Bangkok

Cestou na letisko, naspäť v Bangkoku, som v  ľudskom mravenisku náhodou zazrel Htee. Sedela bezradne na svojom kufri a obchádzali ju ľahostajné riavy ľudí. Htee som kedysi spoznal na druhom konci Thajska. Stretnúť ju teraz, na preplnenej bangkockej ulici, hraničilo so zázrakom. Htee však bola práve vyčerpaná a nevedela sa dostať na vlakovú stanicu. S úsmevom som ju chytil za ruku a odviedol k turistickej kancelárii: „Niee, netreba, ja som tam už bola.“ „A čo?“ „Nič. Vyhodili ma.“ „Vyhodili?“ „No… vieš…“ Nečakám na vysvetlenie a otváram dvere. Keď dvaja úslužní Thajčania uvidia dvojmetrového belocha, postavia sa do pozoru a privítajú ma dokonalými thajskými úsmevmi zamestnancov turistického ruchu. Vchádzam do klimatizovaného vnútra; policajt za mnou okamžite zatvára dvere, ja ho však odsuniem a vtiahnem dnu aj Htee.

„Dobrý deň, táto dáma potrebuje poradiť, ako sa dostať na stanicu.“ „Ľutujem pane, informácie poskytujeme len turistom.“ „Táto dáma je turistka.“ Muži sa na seba veľavýznamne pozrú a nepohnú sa ani o krok. „OK, tak to urobme inak. Chcel by som sa opýtať, ako sa dostanem na stanicu.“ K pultu pristúpi aj policajt. „Samozrejme, pane, môžem vás však poprosiť o cestovný pas?“ „Ľutujem, pas som si nechal v hoteli.“ Vtedy ma čosi napadne: „Ale to vlastne nie je žiadny problém. Htee, mohla by si ukázať pas ty?“ Htee pokorne vytiahne sivomodrú knižočku a obaja muži sa nad ňu prekvapene naklonia.

Niet však žiadnych pochýb. Rovnaká jemne snedá tvár – v Thajsku tvár človeka druhej kategórie. Strhané črty barmskej emigrantky, no teraz na nás pozerajú z fotografie v pase s nápisom Australia. Úradník s kamennou tvárou zakrúžkuje na mape stanicu, zopakuje pokyny a podá mi mapu. Ja ju podám Htee a bez slova vychádzame do páľavy na ulici.

Odchod/iniciácia

Džom som spoznal úplnou náhodou. Spirituálny kolobeh jej dní je nezlučiteľný s binárnymi sústavami globálneho sveta, no tu, na zabudnutom thajskom vidieku, v tieni lenivých ventilátorov a vôni domáceho karí s limetovými listami, zrazu veci strácajú kontúry.

Aby sme si rozumeli: pohraničie Laosu a Thajska nie je nedotknutý kút sveta preplnený duchovnom. Americké hamburgery tu chutia rovnako zle, ako všade na svete. No ľudia si tu osvojili moderný svet len veľmi selektívne. Prijali vynálezy, ale mnoho ostatného zostalo ako predtým. Nikomu inému nestálo za to, niečo na tom meniť. Napokon, benzínky a betónové domy sa dajú postaviť za pár rokov, ale učiť generácie miestnych efektivite a pragmatizmu?

Globálna ekonomika im tak ponechala ich starobylých duchov, len postupne k nim prevzali ešte elektrinu a automobily, neskôr mobilné telefóny s internetom. Dokonalé miesto pre Džom, pre ktorú je spojenie s jej duchmi čímsi hmatateľnejším, ako pre nás digitálne bankové prevody.[Not a valid template]

Odchod

Centrum ožíva večer. Po zotmení Thajčania zaplnia trhy a reštaurácie, aby tak na chvíľu uspokojili svoju neuhasiteľnú vášeň: jedlo. V mestskom parku sa usadí miestny symfonický orchester a mládež si začne prekopávať ratanovú loptu takraw. Laoskí nádenníci budú postávať na rohoch ulíc a trpezlivo čakať, či na nich príde rad pri malých fuškách. Pri kaplnke, kde čaká Džom, sa pomaly zídu jej priatelia.

Džom nerozpráva. V šiesty deň svojej slávnosti ma však pozvala k sebe spolu s každým, kto si ju čo len trochu ctí. Je to posledný večer, keď sa dá v blízkosti Džom úctivo posedieť a spomínať na všetko dobré. Bližšia i vzdialená rodina, známi, susedia. Mňa jej predstavil Lek, ktorý má slabosť na cudzincov, odkedy skončil štúdium na britskej súkromnej škole. Priateľským gestom ma pozýva k stolu.

Lek je dobre živený Thajčan v strednom veku a s angličtinou bez prízvuku. Predstaví mi hostí. Lek tvrdí, že niektorí z nich už nie sú živí alebo ani nikdy neboli. Nie, nedajú sa vidieť, ale to je jedno. I tak žijú s tebou a pôsobia rovnako ako vzduch, ktorým dýchaš. Často ti vedia poradiť. Varujú pred nočnou jazdou, ak na ceste číha smrť. Pomôžu ti viesť správny život podľa piatich budhistických prikázaní. To piate, zákaz požívania alkoholu, je čoraz zložitejšie dodržiavať, hovorí Lek s nevinným úsmevom a pohárom whisky. Živí spoločníci jednohlasne prikyvujú.

Džom som na slávnosti ledva zazrel. Zahaľoval ju hlúčik veriacich a dlhý zástup mníchov, nehybne sediacich pri stene v žiarivo oranžových tunikách. Ich monotónne zaklínadlá sa miešali so zvukmi esemesiek a šťukaním mobilov návštevníkov, ktorí trpezlivo odriekali tiché modlitby, a v prestávkach medzi nimi si robili skupinové fotografie.[Not a valid template]

Iniciácia

Život v juhovýchodnej Ázii sa vždy nejakým spôsobom točí okolo náboženstva. Sféra duchov, démonov a zaklínadiel prelína každodennosť a bežné ľudské úkony, či už ste doma, v kancelárii alebo na stavbe. Nadprirodzeno sa neobmedzuje len na chrámy či rituály; zasahuje do všetkého, čo robíme. Pobožnosť tak nikdy nie je len uctievaním, ale aj spôsobom riešenia praktických, bežných problémov.

Toto prelínanie sakrálneho a zemitej každodennosti máva rôzne podoby. Jednej noci som v Ubone prešiel za vysvietený bulvár plný obchodných centier, až do úzkej paralelnej uličky. Bol to len dlhý pás popraskaného asfaltu na predmestí, do ktorého ústili nevľúdne kloaky zadných vchodov vysvieteného obchodného bulváru. Kdesi na druhej strane sú palmy s lavičkami, veľkoplošné reklamy a sny o lepšom živote. Tu je len tma, nákladné rampy a tony odpadkov pokryté motorovým olejom a hrubou vrstvou prachu.

Ťažko si možno predstaviť, že by tu chcel niekto čo i len zjesť obed počas prestávky v práci. Úplný omyl. Na druhej strane cesty stojí zástavba rodinných domov so sivými, umierajúcimi trávnikmi. Čo je najzvláštnejšie, každý z domov má malý rodinný oltár s vyschnutými obetami, obrátený smerom k smradľavým skladiskám. Ľudia tu musia denne odriekať modlitby pár krokov od výfukov vykladajúcich kamiónov, potkanov a smetia.
Nočné prítmie umocňuje dokonalý súzvuk periférie masového biznisu a intimity rodinného kultu.[Not a valid template]

Tong

Keby sa Tong rozhodol vstúpiť do kláštora v polovici augusta, podľa tunajších pravidiel by tam musel zostať aspoň tri mesiace, až do konca obdobia dažďov. Čas však plynie v Thajsku rovnako rýchlo, ako všade inde: Tong to stihne pred monzúnom a mníchom sa stane len na pár týždňov. Potom sa vráti do svojho života medzi priateľov, dievčatá a štúdium na univerzite.

V našich predstavách o ďalekom východe odchádza do budhistického kláštora nevinný chlapec a vracia sa z neho mladý muž predchnutý poznaním o rovnováhe sveta. Samozrejme, takí sú tiež, no pri masovom praktizovaní býva pobyt v kláštore skôr mesačným rýchlokurzom katechizmu, než cestou zdĺhavých meditácií a sebapoznávania.

Má to jednoduché vysvetlenie. V Thajsku si túto povinnosť plní takmer každý (slušný) chlapec a spoločnosť si nemôže dovoliť, aby sa tisíce nádejných robotníkov, vojakov a vrahov dlhé roky ukrývalo pred svojím skutočným osudom kdesi v ústraní, ani keby chceli. Ale oni nechcú. Smartfóny, sociálne siete a zarábanie peňazí majú navrch a v kláštore si nič z toho neužijú.

Prišiel som sem s mojím thajským kamarátom, ktorý sa rozhodol, že skôr ako umriem, musím sa stať budhistom a nájsť si thajskú ženu. Iniciácia Tonga vyzerala ako skvelá príležitosť splniť oba tieto ciele. To, že oba zlyhali, bola napokon výlučne moja chyba. Tongova slávnosť sa konala len o pár ulíc od bulváru, za ktorým číha ulička so zásobovacími vchodmi a rodinnými oltármi.[Not a valid template]

Jednota

Predpovede meteorológov a zaklínanie dažďa. Životné poistky a obety na rodinných oltároch. Školenia z marketingu a modlitby pred podpísaním dôležitej zmluvy. Tieto protiklady sa naše západné myslenie trénuje už dlhé storočia od seba oddeľovať.

Tu, na uliciach Ubonu, však ide len o dva prejavy toho istého sveta. Odchod chlapcov do kláštora má tak okrem duchovného aj iný, rovnako významný zmysel: mladý muž obetuje mesiac svojho života na modlitby a zaistí celej rodine šťastný osud na tomto svete i v záhrobí. Navyše si zvýši spoločenský status, keďže mnísi sa tešia veľkej úcte. Pobyt v kláštore má ešte jeden rozmer: skúsenosť s mníšskym životom a meditáciou je tichý predpoklad, aby správne thajské dievča akceptovalo mladého muža ako budúcu hlavu rodiny, ktorý vie preukázať spoľahlivosť a chladnú hlavu.

Čo si o tom všetkom myslí Tong? Krčí plecami. Pred chvíľou dohral poslednú hru na predpotopnej konzole. Bude mu chýbať. Aj mobil, frajerka a šlukovanie na prašnom bambusovom dvore. Ale do kláštora sa teší. Už teraz si užíva zaslúženú pozornosť. Strýkovia ho uznanlivo potľapkávajú po pleci a mních, ktorý prišiel na ceremóniu, naňho priateľsky pokyvuje.

Zišla sa tu celá rodina a bude ho sprevádzať pri prvom stretnutí s panteónom budhistických bohov. Najprv si dal oholiť vlasy. Pred chvíľou mu tetky a babky navliekli na telo jemnú priesvitnú košeľu. Každý člen rodiny mu uviaže na ruku nitky, ktoré jeho 32 duší prinútia k poslušnosti.

Zajtra sa začne nová fáza Tongovho dospievania. Skoro ráno predstúpi pred svojho nového predstaveného v neďalekom lesnom kláštore, kľačiac si vypočuje prijímaciu modlitbu a cez holú hlavu si po prvýkrát prevlečie oranžový habit.

Prejde niekoľko týždňov a napokon sa vráti domov. V thajskej spoločnosti bude ďalším stelesnením jednoty, v ktorej splýva hmotná realita strojov, aplikácií a nákupných centier, s ríšou mŕtvych predkov a zástupmi duchov lesného budhizmu. Utvorí medzi nimi svoje vlastné puto nanovo, ako správny syn svojej krajiny.

Potom, o pár rokov, si konečne sadne za počítač vo svojej prvej práci. Rozbehne nádejnú kariéru a v prestávkach bude možno špekulovať akciami. Pred každým rozhodnutím v modernej kancelárii si však najprv v duchu odriekne modlitbu, v príhodný čas zapáli kadidielko a spojí sa v mysli so svojimi predkami. Hmotný svet a nadprirodzeno: jednota, ktorá na tomto mieste preniká všetko a všetkých.

Všetkých, len nie mňa. Som syn kontinentu bez božstiev. Prišelec z plemena, čo ovládol každodennosť a duchovnu stavia už len pomníky v podobe kostolov. Aké duchovno? Neviem po ňom bažiť ani tak, ako moji hostitelia bažia po logu mojej košele. Sedím sám, uväznený na jednom brehu. Bez mosta.

Na druhý deň, posledný deň Džom na tomto svete, sa pripojím k tichému zástupu. Tak ako ostatní, odpustím jej všetky hriechy a odrieknem krátku budhistickú modlitbu. Napokon jej podám papierový kvet zo santalového dreva, ktorý uvoľňuje od zlých duchov a utrpenia. A že nás je mnoho, onedlho je Džom takmer voľná. Starý mních ju ešte pokropí kokosovou šťavou, zatisne späť do kaplnky a zapáli pod rakvou oheň. Džom po siedmych dňoch od svojej smrti konečne opúšťa telo a tento svet.[Not a valid template]

Šesť nocí u adventistov siedmeho dňa

– Celé to bolo takto: A prišla na svet potopa. To bolo dvetisíc rokov po stvorení sveta a dvetisíc pred narodením Ježiša. Noe však zobral dve mláďatká dinosaurov do svojej archy a vedci sa z toho idú dodnes zblázniť, lebo im to nepasuje do tej ich evolúcie. Chápeš?

Steve má na tvári plachý úsmev a tisíce vrások. Skúmavo na mňa hľadí a odhaduje, ako ma zasiahli jeho šokujúce historické pravdy. Pomaly zbieram sily na odpoveď, no napokon to vzdám. Steve neskončil ani strednú školu a jeho teóriu sveta by som mu nevyvrátil, ani keby som mal doktorát z evolučnej biológie.

– Ehm… dáš si ešte trochu ryže? Stevovi sa nepohne na tvári ani sval. – Rozmýšľaj o tom, synak.

Pokorne prikývnem. Hneď, ako som spoznal Steva, inštinktívne som pred ním začal hrať naivného mladíka, čo mi rýchlo otvorilo jeho srdce a tým aj brány cirkvi adventistov siedmeho dňa. Drobné príkoria v podobe jeho mentorského tónu a príbehov o stvorení som znášal napodiv dobre: už o dva dni som bol varený-pečený v celej komunite, ktorá tu, na pohraničí Thajska a Laosu, šíri kresťanskú vieru a potláča evolúciu.

A jedným dychom treba dodať, že robota im ide od ruky mizerne. Odkedy tu fungujú, podarilo sa im získať ledva 60 veriacich. Väčšina z nich sú aj tak Filipínčania, kresťania povestní svojou nábožnosťou, a do Thajska chodia za prácou. Miestni sú žiarliví budhisti a žiadna kresťanská misia s tým doteraz veľa nespravila.

Steve sa tiež prispôsobil: stretávam ho vo vegetariánskej jedálni, ktorú prevádzkuje miestny budhistický kláštor.

Pod stromami stvorenia

Adventisti stavajú nový kostolStačilo pár návštev a ostatní adventisti sa už na mňa hanblivo usmievajú. Držia sa však z diaľky – je jasné, že som Stevova korisť a nikto sa ma neodváži navracať na vlastnú päsť. Každý deň preto od rána hltám nové poznatky o stvorení sveta a popritom od neho ukradomky vyťahujem podrobnosti o živote komunity.

Napriek všetkým exotickým okolnostiam, Stevov životný príbeh je ako vystrihnutý z marketingovej kariéry v akejsi bizarnej korporácii. Tu v Thajsku musí učiť angličtinu, hoci jeho povolal Boh na navracanie zablúdencov, ako napríklad ja. Má vlastnú metódu a vedecké poznatky, ktorými presvedčí aj najväčšieho cynika. Šéf mu však vec postavil jasne: ak chce dostať misiu trebárs v Európe, najprv musí vychodiť vysokú školu. A biológia či geológia to zrejme nebude.

– Napríklad v jednom sibírskom jazere našli pod najstaršími skamenelinami sveta kmene stromov. Ha! Steve si začne víťazoslávne prikyvovať. – No a? – No a? Stále nechápeš? Celá tá ich evolúcia je výmysel! Prvé živočíchy akože žili vo vode, tak ako mohli nájsť pod nimi kmene stromov? Stromy prišli až potom! A teraz to najlepšie: všetky tie stromy boli obrátené koreňmi nahor!!! – Koreňmi nahor? A čo to teda dokazuje? – Akože čo? Steve sa zamyslí. Zabudol.

Steve žije vo svete, ktorý sa začal pred 3000 rokmi božím činom a všetko, čo Darwin, geológovia a iní úbožiaci predstavujú ako vývoj trvajúci milióny rokov, sa udialo v akomsi rýchlom a zhustenom slede, presne ako to opisuje biblia a potvrdzujú výskumy špičkových (čítaj adventistických) vedcov.

Prienik

Steve vo svojej triedeKeď o pár dní neskôr prichádzam k adventistom, k osvieteniu mi zrejme chýba už len krôčik. Carol, služobne najstaršia Američanka s výraznou nadváhou, ma pozvala na komunitné posedenie. V malej hale sedí hŕstka cudzincov, ktorí vedú misiu, a povzbudivo sa na mňa usmievajú.

Stretnutie sa vlečie v ospalom tempe. Po úvodnom rozhovore nasleduje chvíľka zbožnosti, Carol ju zaháji spoločnou modlitbou. Ďalšiu hodinu si adventisti čítajú z náboženských kníh: ako učiť tým správnym spôsobom, ako poskytovať zdravotnícku starostlivosť v súlade s bibliou a tak. Ženy sa aktívne zapájajú do diskusie, muži len znudene očkom pozerajú na hodinky. Steve drieme: je praktik. Keď treba, ide sa na vec. Diskusie sú zbytočné.

Na začiatku tretej hodiny nasleduje veľmi dôležitá časť spoločného stretnutia: predbežné požiadavky, ktoré členovia komunity vznášajú Bohu na vyriešenie. Ako sa ukazuje, adventisti riešia s Bohom celkom pragmatické problémy. Írka s africkým pôvodom Geraldine sa sťažuje na hnedú vodu v umývadle a sníva o štúdiu na Filipínach. Argentínčanka Natalie nemôže nájsť správne prísady do tradičného argentínskeho koláča. Vtedy sa ozve thajská vrátnička, hoci je budhistka, a spomenie ženu, ktorá sa v posledných dňoch túla okolo kostola a sťažuje sa na bolesti hlavy. Carol si zapíše aj posledný bod. Zúčastnení o nich diskutujú vážnymi, tichými hlasmi. Napokon zdvihnú hlavu a Carol sa opýta, akú mám požiadavku voči Bohu ja. Zapýrim sa až po končeky vlasov a napokon cudne odpoviem, že im želám len požehnanie a veľa zdravia. Všetci uznanlivo prikývnu: hlavná spoločná modlitba sa môže začať. Recituje Carol: – Bože všemohúci, zmiluj sa nad nami, zariaď, aby vo vodovode tiekla čistá voda, v miestnych obchodoch sa objavilo argentínske korenie a ženu spred kostola prestala bolieť hlava. Amen.

Rodinná nástenkaDeň sa chýli k večeru, oficiálna časť sa skončila. Okrem Steva a jeho útlej barmskej manželky si prisadla urastená, ebenovohnedá Geraldine a podchvíľou si ma nepokojne premeriava. Steve zato nijako neskrýva spokojnosť. Zrejme sa už onedlho stanem jeho prvým úspechom pri šírení božieho slova, a to aj bez nejakej prekliatej univerzity. Navyše som biely a navrátenie jedného z tých skazených, cynických individualistov zo starého sveta musí byť dvojnásobne významné. Ak sa pochváli šéfovi, ktovie, či mi už onedlho nebude môcť dávať otcovské rady priamo u mňa v Európe, zo svojej novej misie.

Geraldine sedí hneď pri mne; gauč sa pod jej ťarchou nemilosrdne prehýna. Pomaly a neodvratne sa zosúvam jej smerom. Jej dlhá modrá sukňa má čipkovaný okraj, z ktorého vykúkajú svalnaté, chlpaté čierne nohy. Stevovi neujde ani jediný môj pohľad. – Ak sa staneš jedným z nás, nájdeme ti dievča, s ktorým sa oženíš a splodíš deti. A možno to bude práve Geraldine. Pozriem na ňu: ak ju aj Stevove slová prekvapili, nedala to poznať ani jediným gestom. Na rozlúčku mi Steve daruje dévedéčka s prednáškami pastorov, ktorí chvália JEHO meno a nemilosrdne zúčtovavajú s evolúciou na prednáškach v priamom prenose.

– Zajtra bude siedmy deň od nášho stretnutia, oznamuje mi Steve. – To nemôže byť náhoda. Mal by si prísť na našu rannú bohoslužbu, ktorá Ťa s nami zblíži viac, ako celých šesť dní dokopy. Prisvedčujem. Moja nová rodina sa so mnou lúči, Geraldine ďalej sedí na gauči a civie na mňa. Thajská vrátnička umýva dlážku a Carol si ovoniava spotené pazuchy.

Penetrácia

Adventisti siedmeho dňaV siedmy deň stvorenia vstávam ráno, niekoľko hodín pred bohoslužbou. Horúci lepkavý vzduch zvonka sa ešte mieša s chmárami ťaživého snu. Držia sa nízko pri zemi a záblesky vedomia márne bojujú so spomienkou, ktorá sa – zatiaľ – nestala. Prenasleduje ma: nenásytná, tučná, pulzujúca vagína Geraldine, po ktorej mi vyschlo v hrdle.

Vypľujem z úst pomyselné zbytky hustého kučeravého ochlpenia. Všetky veci si nahádžem do ruksaku a bez raňajok vyrazím na stanicu. Naslepo kupujem lístok na prvý autobus, ktorý práve odchádza. Len tak, do diaľav.

Ubonský sen o prebúdzaní

Názov Ubon Ratchathani znamená v slovenskom preklade presne to, o čom ono samo sníva od vekov: Kráľovské lotosové mesto. Bohužiaľ, tento sen sa mu nikdy nesplnil. Ubon leží v zabudnutom thajskom regióne Isaan neďaleko hraníc Laosu a Kambodže; provinčné mesto, ktoré založil akýsi ohrdnutý laoský princ a s každým novým storočím ho pokrývala už len čoraz hrubšia vrstva prachu a priemernosti.

Lenivá, úžasná, neopakovateľná rieka MekongNapokon, nachádza sa v povodí rieky Mekong, ktorej lenivý prúd predurčuje ospalý, pomalý rytmus života na pláňach Indočíny. Smrteľnú horúčavu dopĺňa nedostatok tieňa, pretože miestni sa oň dobrovoľne pripravili klčovaním džungle a miesením betónu. Zostal im tak len pot, plaché úsmevy a žiarlivá bohabojnosť tradičného budhizmu. Keď už bohovia zabudli na ľudí, oni na bohov nie.

V Ubone naozaj nie je veľmi o čom: nudné centrum so zaprášenými ulicami, parkom a farebnou fontánou. Opustený riečny breh a pri ňom zopár starých chrámov so spiacimi drožkármi pred bránami. Na druhej strane mesta je univerzita a nové predmestie s nákupnými centrami a výpadovkou; nové požiera staré, víri prach a opäť ním zapadá v nekonečnom kolobehu nevyhnutnosti.

Rikša a jej pánCez deň kráčam v ostrom poludňajšom slnku z tieňa do tieňa. V mrazivých lekárňach „7-11“, ktoré prestupujú celé Thajsko ako mestská rakovina, konverzujem so stredoškoláčkami za pultom. Na chvíľu ovládnu svoje pýriace sa akné,  pocvičia si angličtinu a napokon si vypýtajú autogram. Nachádzam tajomné miesta z nočných potuliek; okamžite strácajú svoje čaro. Z malebnej štvrte zostali len špinavé ulice a z temnej lúky zanedbaný dvor plný smetí a kamenia. Unavený zapadám do tichej vegetariánskej reštaurácie, kde sa dá najesť za pár centov.
– Ty si odkiaľ?
– Zo Slovenska.
– A to je kde?
– V Európe. (Starší muž múdro a úctivo prikývne. Pred sebou má ohromné množstvo jedla na troch táckach).
– Ty si budhista?
– Nie.
– A čo si?
– Ja som… ale to je jedno. Radšej mi povedz, prečo máš toľko jedla? To chceš všetko zjesť?
– Vieš, súčasťou budhizmu je askéza. Keď sa idem postiť, vždy si predtým trochu doprajem.

U domácichNa ulici ma zastavujú ľudia.
– Hej, cudzinec, kam ideš? Odveziem ťa svojím skútrom.
– Ďakujem, netreba. Idem len tak, pred seba. A prečo ma vlastne chceš odviezť?
– No, len tak. Ale ja nechcem peniaze! Stačí, keď sa trošku porozprávame.
Stretnem aj zopár bielych. Prišli sem, ako inak, za dievčatami tohto regiónu, ktoré sú vraj chýrne, a to najmä v baroch a nevestincoch. Zlé jazyky tvrdia, že vlastne vôbec nie sú chýrne, len lacnejšie a zúfalejšie, ako kdekoľvek inde.

Nedáva to zmysel. Naozaj neviem, prečo som začal práve tu. Jednej horúcej noci som vystúpil z autobusu pri tichom nástupišti, ruksak naložil na tuk-tuk znudeného dedka a jeho prdkajúcim vozidlom sa dal odviezť do hotela na brehu rieky. Všetko, čo som o tomto mieste potreboval vedieť, som zistil už počas onej nočnej jazdy a nasledujúce dva týždne mi k tomu nepridali ani mäkké f. Možno to však nebola náhoda: letargia thajského vidieka mohla byť pokusom vyvážiť môj vlastný nepokoj, ktorý mojich európskych známych uvádzal dlhé týždne do rozpakov, a priviesť konečne svet do rovnováhy.

Tváre Indočíny: Narodená v zajatí

Narodená v zajatí– Čo si robila predtým, ako si sa dostala do tábora?
– Nič, pane, ja som sa tu narodila.

– A tvoji rodičia… ako sa sem dostali?
– Jedného dňa do ich dediny vtrhli vládni vojaci, spálili všetky domy a zabili niekoľko ľudí. Tí, čo prežili, utiekli cez džungľu do susedného Thajska. Thajská vláda však všetkých barmských utečencov uväznila tu v tábore. Potom som sa narodila ja.

– Máš aspoň vonku nejaké kamarátky, ktoré nie sú z tábora?
(Ticho) – Nie, pane, ja som ešte nikdy nebola vonku.

Tar Mu má 20 rokov – jej rodičia patrili medzi prvú vlnu barmských utečencov po etnických čistkách vládnych vojsk na začiatku 90. rokov. Napriek tomu dostala v tábore klasické vzdelanie: medzi utečencami je aj celá intelektuálna elita barmských národov.

Tak ako stovky tisícov iných barmských utečencov,  Tar Mu a jej rodina nemá v Thajsku žiadne práva. Thajsko, ktoré je pre nás len šťastnou dovolenkovou destináciou, ignoruje všetky medzinárodné dohovory na ochranu utečencov. Obyvatelia táborov nesmú pracovať ani vychádzať za hranice tábora pod hrozbou pokút, väzenia a deportácie.

Tar Mu pochádza z pohraničného etnika Karen. Nad hlavou jej visí obraz jedného z vodcov jej národa, ktorého barmskí vojaci zabili a jeho odrezanú hlavu hodili do rieky.

Misia: Indočína – fotogaléria

Tváre Indočíny: Barmské nádenníčky na thajskom pohraničí

Pohraničné mesto Maesot, región Tak, západné Thajsko

Čo tak hľadíš, ech, cudzinec! Vezmi si z nás jednu, ktorá sa bude usmievať už len na teba, aha, takto. Aj líčiť sa bude len pre teba, aj ti deti rodiť. Vezmi si nás všetky… z tohto pekla.

Barmské nádenníčky denne prekračujú hraničnú rieku za prácou v neďalekom thajskom meste Maesot. Tisíce nelegálnych utečencov a robotníkov z Barmy sú v Thajsku obeťami vykorisťovania a zneužívania.

Tradičné výrazné líčidlá nosí v Barme na lícach každá žena a väčšina detí. Okrem estetickej funkcie chránia aj pred slnkom a zjemňujú pokožku. Vyrábajú sa ručne zo špeciálneho koreňa.