Hranica

Yvonne má štrnásť a tvári sa smutne, akoby jej bolo ľúto, že od dvanástich rokov ju v bordeli zneužívalo priemerne päť klientov denne. Obaja však vieme, že je to faloš. Yvonne svoje skutočné pocity neukáže nikomu, a už vôbec nie akémusi cudzincovi z Európy.

Tvári sa ako kôpka nešťastia, lebo sa to naučila, odkedy je pod opaterou sociálneho systému tejto nefunkčnej krajiny. Po všetkých ponižujúcich lekárskych prehliadkach, cynických prokurátoroch a lenivých vychovávateľkách robí to, čo od nej očakávajú – alebo čo si myslí, že očakávajú.

Neskôr ma riaditeľka vezme do jej izby. Delí sa o ňu so šiestimi inými dievčatami. Na posteli jej nájdem bibliu a bábiku, s akou sa niekto v jej veku už dávno nehrá. Ktovie, čo by prezradili tieto dva predmety o jej skutočnom výraze na tvári, o jej bolesti a démonoch, keď si k nim večer líha sama so svojimi spomienkami. Keď tam už niet nikoho, pred kým treba nosiť onen prvoplánový smútok pre hostí.

Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.
Deti zo slumov Guatemala City sú za pár drobných ochotné riskovať život. Malý predavač kvetov v najväčšej popoludňajšej premávke.

Bludný kruh

„Prosím vás, hlavne nepíšte, že tu nemáme zbrane“, bojazlivo sa usmieva riaditeľka. Napokon mi to dovolí napísať, nesmiem však uviesť, kde presne sa nachádzajú.

Kde sa teda nachádzajú? Sme v chránenom útulku pre mladistvé obete prevádzačov ľudí, na preľudnenom predmestí kdesi v západnej Guatemale. Za stenami útulku je trojmetrový múr, na ňom žiletkový drôt. Nečudujte sa; takto sa žije v tejto časti sveta.

O presnom umiestnení útulku nesmiem písať kvôli jeho chovankyniam. Dievčatá ako Yvonne, ktoré sa polícii podarilo vytrhnúť z obehu prevádzačských gangov, zostali majetkom zločincov. A oni stratu svojho majetku nenechajú len tak. „Prečo teda nemáte zbrane? Nebojíte sa, že vás niekto prezradí a jedného dňa si pre ne prídu?“ Riaditeľka si vzdychne. „A čo máme robiť? Zadovážime si pištole, oni prídu so samopalmi. Dostaneme od polície samopaly, a oni… to je číre šialenstvo, rozumiete?“

Rozumiem. Po prvýkrát som Guatemalu navštívil ešte dávno, ako turista. Pamätám si z tej cesty najmä momentky: skoro ráno vyzriem z okna autobusu, pred domom stojí muž. Slastne sa preťahuje v lúčoch ranného slnka a v ruke pritom drží pištoľ. To spojenie rituálu ranného zobúdzania a smrtiacej zbrane bolo pre mňa šokujúce. Guatemala sa spamätávala z vražednej občianskej vojny a strelnú zbraň vlastnilo podľa štatistík 60 % obyvateľov, vrátane detí a žien. Situácia sa dodnes takmer nezmenila.

V GUatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.
V Guatemale vlastní strelnú zbraň okolo 60 % obyvateľov, vrátane žien a detí.

Strach

To bolo pred 15 rokmi. Tentokrát som nemal čas pozorovať krajinu očami turistu, ani na úvahy o probléme ručných zbraní v Strednej Amerike. Hneď po prílete ma rozbitý taxík previedol súmrakom preľudneného Guatemala City, jeho smutnými ulicami plnými smogu a násilia.

Zbieranie materiálu o prevádzačstve detí začalo v Guatemale takmer beznádejne. Aj napriek tomu, že podľa štatistík bolo v roku 2014 chytených na hraniciach USA takmer 70 000 maloletých migrantov a tri štvrtiny z nich pochádza práve z tohto regiónu, neodpovedali mi zo žiadnych novín ani inštitúcií, ktoré som oslovil. Mnohé problémy Guatemaly, na ktoré poukazujú svetové humanitárne organizácie, sú priamo na mieste sprevádzané ťaživým mlčaním.

Bez ohľadu na to, či sa dejú na druhom konci krajiny alebo hneď za rohom, miestni budú prikyvovať: veď hej, čosi o tom počuli a je to vraj strašná vec, ale nič konkrétne nevedia. Ako mi vysvetlil istý aktivista, keď sa niekde udeje vražda významnej osoby alebo iný vážny zločin, redakcie tam neposielajú miestneho korešpondenta, ale reportéra zo vzdialeného kúta krajiny. Pre miestneho by publikovanie jeho článku mohlo znamenať rozsudok smrti. Neznámy kolega tam príde, pokúsi sa získať potrebné informácie a čo najrýchlejšie opäť zmizne.

V marci 2015, keď som pracoval na tejto téme, boli v Guatemale zavraždení dvaja novinári.

Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.
Mayskí indiáni sú najviac diskriminovanou menšinou. Život na ulici.

Zemepis

To bolo pred pár týždňami. Minulú noc som nastúpil na diaľkový autobus a vyrazil na juhovýchodnú hranicu. Na začiatok som už mal všetko potrebné: cieľ, zmysel cesty a čo bolo najdôležitejšie, kontakt, ktorý tam na mňa čaká.

Aktivistu, ktorý mi pomohol posunúť veci zásadne dopredu, som nikdy ani nezazrel. Vždy sa so mnou rozprával len cez telefón a z osobného stretnutia zakaždým zvláštnou náhodou vzišlo. „Ak chceš napísať o detských emigrantoch, vykašli sa na novinárov. Choď priamo ku zdroju, do Corinto.“ Habkal som s telefónom pri uchu: „A to je kde?“ Muž na druhej strane strácal trpezlivosť. „To si už nájdeš. Zapíš si telefón na otca Hermana, stretni ho a choď do Corinto na hranice Hondurasu. Tam to celé začína. Všetko tam pochopíš.“ „Ale prečo mám ísť na hranice Hondurasu?“ „Pretože USA nezačína v Texase, ale v Corinto. Zapamätaj si to! A dávaj si tam obrovský pozor.“

Keď som potom najbližších pár dní rozmýšľal o mužových posledných slovách, vykladal som si ich buď ako iróniu, alebo ako miestny slang, ktorého význam mi v španielčine unikal. Každý predsa vie, že USA nezačína na hraniciach Hondurasu a Guatemaly, ale 2 500 kilometrov na sever, v celkom inom regióne a na inej hranici. Všetko ostatné však prebehlo hladko: môj kontakt, otec Herman, zobral telefón, prisvedčil na moje otázky a súhlasil so stretnutím.

A tak som tu. Po únavnej nočnej jazde som z pohodlného diaľkového spoja prestúpil na pestrofarebné otrieskané autobusy a z nich na preplnené mikrobusy za pár drobných, zato s ruksakom na streche, stisnutý dôverne blízko medzi ozrutné poprsie indiánky a mŕtvolný dych jej opitého manžela. Chladnejšia horská klíma okolo hlavného mesta sa zmenila na tropický karibský vzduch.

Na stretnutie s kňazom som prišiel o 20 minút skôr. Kvôli tomuto som cestoval 13 hodín, no teraz konečne moknem na dohodnutom mieste v akejsi dedinke a čakám. Prešla hodina, potom ďalších tridsať minút a ešte tridsať. Na telefónnom čísle sa nikto nehlási. Vraciam sa do najbližšieho mesta.

Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov
Hlavným dopravným prostriedkom v Strednej Amerike sú školské autobusy z USA z 60. rokov

Mesto

To bolo pred týždňom. Kňaz sa mi doteraz neozval ani neberie telefón. Pamätám si zato prvé ráno v tom meste: v izbe som zabil niekoľko švábov a vyšiel do tropickej páľavy za oknami.

Puerto Barrios je vďaka prístavu guatemalskou bránou do Karibiku, zrejme najkrajšieho mora na svete. Vybral som sa na jeho breh, ktorý sa nachádzal sotva pár blokov od hotela. Doteraz som ho mohol obdivovať v desiatich krajinách; vždy ma uchvátil novými odtieňmi a vôňami. Po džungľou porastených brehoch Karibiku v Kolumbii, lenivých plážach v Paname a krištáľovo modrej vode na Kube, som sa dnes ocitol tu: posledné bedárske chatrče vchádzali priamo do vody. Všade vládol neuveriteľný smrad, hladina bola pokrytá smeťami a mŕtvolami rýb. Po ľavej i pravej strane trčali v diaľke siluety prístavných žeriavov a reklamy amerických banánových spoločností, ktoré kedysi vládli tejto krajine.

Vydal som sa do centra po zablatenej ceste, ktorou jazdili kamióny plné tropického ovocia. V bezútešnom strede mesta som našiel akúsi čínsku reštauráciu, zjedol som raňajky a opýtal sa na požičovňu motoriek. Žiadna tu vraj neexistuje. Keď som už bol od reštaurácie takmer dva bloky, dobehol ma muž na motorke, s tenkými fúzikmi a malým dieťaťom na sedadle. Ponúkol, že sa stane mojím šoférom a tlmočníkom.

Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice
Guatemalský Karibik neďaleko honduraskej hranice

Chopper bol navidomoči poskladaný z náhradných dielov a v dezolátnom stave. Jeho majiteľ nebudil o nič väčšiu dôveru. Volá sa Franco. Na prvý pohľad – obsmŕdač a podfukár, akí na vás čakajú v každej stredoamerickej krajine. Postávajú kdesi v tieni, poťahujú si prirodzenie a rozmýšľajú, ako vás obrať o pár dolárov, alebo o všetky. Ponuku som prijal. Nemal som na výber.

Odvtedy spolu jazdíme v dobrom aj v zlom. Dnes ráno som ešte pred odchodom absolvoval telefonický rozhovor s francúzskou sociologičkou Tarou Warden, ktorá robila terénny výskum medzi miestnymi prostitútkami. Tara mi prezradí jedno zo svojich zistení: v Guatemale sa problém sexuálneho vykorisťovania a prostitúcie takmer pokrýva s problémom obchodovania s ľuďmi. Rozmýšľam o tom, keď so svojím novým sprievodcom mierime do kancelárie lokálnej ombudsmanky.

Pracuje tu dva roky. Keby som ju mal brať vážne, prišiel som sem úplne zbytočne. Za celý čas svojho úradovania nemala ani jediný prípad detí, ktoré by boli obeťami prevádzačov ľudí.

No ja som v Guatemale sotva pár týždňov, a v útulku som ich stretol dvadsať. Opakujem ombudsmanke svedectvá zneužívaných dievčat. Časť z nich prechádzala priamo cez Corinto. Dievča, ktoré v trinástich utieklo, keď ju doma znásilnil otčim. Onedlho po prekročení hraníc s Guatemalou ju prevzala sieť prevádzačov a až do veku 15 rokov vykonávala nútenú prostitúciu. Ombudsmanka sa smutne usmieva. O tom nič nevie. Jej krajina prijala v roku 2009 zákon proti vykorisťovaniu, ktorý tieto problémy efektívne rieši. Mladistvých do 18 rokov ani len nepustia cez hranice, pokiaľ ich nesprevádzajú obaja rodičia, alebo nemajú ich notársky overenú autorizáciu.

Ombudsmanka je presvedčená, že zákon dnes funguje dobre, hoci chvíľu trvalo, kým sa mu štátne inštitúcie prispôsobili. Ona sama si nemyslí, že v jej meste je to vážny problém. Namietam: hranica je len pár desiatok kilometrov odtiaľto! Ombudsmanka odpovedá, že práve preto – aj keď sa nejaké prípady vyskytnú, jej región je len tranzitným, a nie cieľovým miestom. Mal by som skúsiť na severe, na hraniciach s Mexikom.

Lenže ja som len včera získal od honduraskej vlády ich oficiálne štatistiky. Hraničný priechod v Corinto je hlavným miestom prechodu hraníc maloletých. Ombudsmanka sa znova ospravedlňuje. O tom nič nevie. Na hranicu veľmi nechodí. Keď sa jej žiadna obeť neohlási sama, čo má ona robiť?

Miestna klinika má ospalý tienistý dvor, na ktorom práve šlukuje staršia gynekologička. Práve za ňou sme prišli. Na moju otázku si nervózne vystrie nohy s kŕčovými žilami. Jediný oficiálny prípad sa vraj stal pred pár mesiacmi. Mala 14 rokov a bola to miestna. Keď jej to tam vnútri konečne pozošívali, potratila. Otec dostal sedem mesiacov natvrdo.

A mladistvé prostitútky? Lekárka sa trpko usmeje. Doktori, ktorí pre Nich pracujú, urobia čo treba priamo v bordeli. Určite nie tu, v klinike. Žena pokračuje: „U nás to funguje tak, že ak napíšete do formulára, že zranenie sa nestalo násilným ani nezákonným spôsobom, nemocnica ani nikto iný už nič nerieši. Čo nie je na papieri, to neexistuje.“ Lekárka sa dvíha na odchod. Namiesto rozlúčky utrúsi, že najmenej zo všetkého chcú podobné prípady nahlasovať samotné emigrantky. Každý problém s úradmi ich zastaví v ďalšej ceste na sever.

Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto
Centrum Puerto Barrios nie je príliš príjemné miesto

V meste skúšam ešte poslednú stopu – tú, ktorú mi zanechala Tara Warden. V akejsi zapadnutej krčme sŕkame pivo a čakáme na honduraskú prostitútku, ktorá šliapala práve v Puerto Barrios. Dnes už vraj zavesila zamestnanie na klinec: váži aspoň 150 kilogramov a pracuje tu ako čašníčka. Pamätá si na deti z jej strany hranice, s ktorými kedysi pracovala? Franco jej ticho dohovára a rukou odkryje peniaze, ktoré som na jeho radu pripravil na stole. Žene sa trochu rozjasní tvár a zoberie peniaze. Sľúbi, že sa prezlečie a príde k nášmu stolu. Potom zmizne vo dverách za pultom. Viac odtiaľ nevyjde.

Kým na ňu ešte v krčme naivne čakáme, stane sa zvláštna vec. Pocítim na chrbte čísi pohľad a nenápadne sa obzriem; sedí za mnou dobre stavaný chlapík v tričku vyhadzovača a uprene na mňa zíza. „Viem, o čom ste sa s ňou rozprávali“, povie svojou zbastardenou guatemalskou angličtinou. Je silne opitý. Franco pred ním uhýba očami; muž svoju vetu zopakuje, namieri prst na Franca a vyhlási: „Teba poznám. Zo Štátov.“ Franco je celý nesvoj, muž je však príliš opitý, aby si potrpel na diskrétnosť. Tvrdí, že Franco mu kedysi predal v USA falošný vodičský preukaz a sociálne poistenie.

Napokon sa dozviem takmer všetko. Franco sedel v USA dva roky vo väzení za gangové násilie a ďalšie zločiny. Prvýkrát emigroval, keď mal 17 rokov. Bolo to v roku 1996, takmer hneď ho chytili a deportovali späť do Guatemaly. Bol teda takisto mladistvým emigrantom! Na Francovi to nerobí žiaden dojem. Robil len to, čo všetci naokolo. Bezradne krúti hlavou nad mojou naivitou. „Človeče, uvedom si, u nás to tak funguje! Keď máš 18, si viac ako dosť starý na to, aby si išiel skúsiť šťastie a vydal sa na hranicu. Ak sa ti to podarí, vďaka tebe bude môcť žiť dôstojne celá tvoja rodina.“

Franco však išiel aj druhýkrát. Vtedy mal viac šťastia a kým ho nechytila americká polícia za trestnú činnosť, býval v Štátoch zopár rokov. Napokon ho znova deportovali. Dnes už má tu v Barrios ženu a deti, opatruje chorú matku. Trvalú prácu nemá žiadnu. Ako hovorím – nikoho spoľahlivejšieho som si za spoločníka ani nemohol nájsť.

Vďaka tejto skúsenosti som mu však začal paradoxne viac dôverovať. Doteraz som si nebol istý, či je to niktoš, ktorý sa len hrá na gangstra, alebo skrachovaný gangster s pohľadom niktoša. Tá druhá možnosť ma znepokojovala oveľa viac, no hneď ako sa mi potvrdila, moje pochybnosti sa takmer vytratili. Napokon, Franco má aj nesporné výhody – samozrejme, okrem motorky. Hovorí skvele po anglicky i španielsky, pozná tu každého od prostitútok po vedúcich v obchodoch a krčmách, a má ešte dar. Dokáže rozprávať tak presvedčivo, že pri jeho klamstvách zmäkne takmer každý.

Cestou z hranice
Cestou z hranice

Hranica

To bolo v utorok. Dnes sme absolvovali výstupnú kontrolu na colnom stanovisku Guatemaly, prešli cez hraničnú rieku na území nikoho a napokon sme dorazili do Hondurasu.

Na Hranici vládne lepkavé, ospalé popoludnie. Zopár vekslákov, znudení vojaci so samopalmi. Cez závoru prechádza hŕstka námezdných robotníkov do Guatemaly, aby sa večer vysilení vrátili v minibusoch. Po utečencoch ani stopy. Toto má byť ono strašné miesto z rozprávania aktivistov?

Honduras so svojou reputáciou ma teda trochu sklamal. S priemerom 90,4 vrážd na 100 tisíc obyvateľov má byť štatisticky najnebezpečnejšou krajinou na svete, viac ako druhá a tretia priečka dokopy (Venezuela a Belize). Drvivá väčšina zločinov je tu spojená ani nie s drogovými kartelmi ako v Mexiku, ale s pouličnými gangami. Tie nedokážu udržať poriadok ani na svojom území, preto neustále vedú vojny všetkých proti všetkým.

Pouličné násilie je zároveň dôležitým dôvodom úteku mladistvých z tejto krajiny. Tvrdia to štatistiky záchytných centier pre mladistvých migrantov v USA. Životnosť členov gangov v honduraských mestách sa počíta na dni. Nábor preto trvá nepretržite a noví vojaci sú stále mladší.

Francov kamarát z Hondurasu vysvetľuje: „Cestou do školy ťa zastaví v slume banda pokerovaných hrdlorezov a dostaneš ponuku, aká sa neodmieta. Alebo si od nich dnes večer prevezmeš zbraň a zabiješ človeka, ktorého ti označia, alebo s ňou zajtra oni zastrelia tvoju matku. Potom máš dve možnosti. Buď sa v noci zbalíš a ráno už stopuješ na Hranicu. Alebo urobíš, čo chcú. Ale to už nikdy neprestane. Ak prežiješ dnešnú úlohu, zajtra prídu s novou.“

Muž pochádza z neďalekého honduraského mesta San Pedro Sula, prezývaného svetovou metropolou vrážd. Hovorí, že dievčatá sa u nich unášajú a znásilňujú úplne bez okolkov. Stačí ísť ulicou na ceste do obchodu a zapáčiť sa bossovi, ktorý práve ide okolo. Preháňa? Jeho slová potvrdzujú tvrdé dáta. Od roku 2005 sa počet násilných úmrtí žien v Hondurase zvýšil o neuveriteľných 263,4 %. Medzi utekajúcimi mladistvými emigrantmi je 40 % dievčat, čo je oproti minulým rokom takmer stopercentný nárast. Znásilnenia a následné vraždy sa týkajú už aj 8 – 10-ročných detí.

Tu na Hranici však tomu nič nenasvedčuje. Bezstarostne fotím okolie, hraničnú rampu i colníkov s vekslákmi. Muži sa tvária, akoby ma nevideli, nanajvýš sa ku mne obrátia chrbtom alebo si zakryjú tvár. Že to bol obrovský omyl a hlúpy nápad, pochopím o pár minút, keď ma úradník pri okienku odmietne vpustiť dovnútra krajiny. Obštrukcie sú úplne primitívne. Najprv nám vraj chýbajú prilby. Nikto z motorkárov prechádzajúcich okolo však nemá prilbu. V Hondurase a Guatemale ich zo zásady nosia najmä bankoví lupiči, takže s prilbou v blízkosti dôležitej inštitúcie či banky si nanajvýš koledujete o guľku do hlavy od horlivého policajta. Ale dobre. Pôjdeme teda ďalej bez motorky.

Muža to však nezastaví: do Hondurasu nemôžeme ísť na otočku. Minimálna dĺžka pobytu je 72 hodín. Keby ma teraz aj nechal ísť, dnes večer ma už späť do Guatemaly nepustia. Obaja vieme, že aj toto je bohapustá lož. Odpovedám, že to risknem, nanajvýš prespíme v Hondurase. Pečiatku aj tak nedostanem. Napokon vyzvem úradníka, aby mi zavolal svojho šéfa. Muž bez slova zavrie okienko. Nadnes sme tu evidentne skončili.

Odvtedy chodíme na Hranicu každý deň. Harmonogram máme vždy takmer rovnaký. Dopoludnia snoríme po meste alebo pracujem z hotelovej izby, hneď poobede na mňa Franco zatrúbi pred hotelom a vyrážame na približne hodinovú cestu smerom na juhovýchod, rozbitou asfaltkou cez banánové a palmové plantáže.

Na Hranici som už pochopil pravidlá hry: fotoaparát mám poslušne uložený v taške. Nespôsobujem rozruch a odvtedy prechádzame bez prílb a na tak dlho, ako chceme. Úradník z posledného incidentu sa na druhý deň tváril, akoby ma nikdy v živote nevidel. Usmial sa, podal mi pas a privítal ma v Hondurase. Teraz sa už colníci neunúvajú ani len s pečiatkami. To však nič nemení na fakte, že na Hranici panuje absolútna nuda.

Napokon preskúmame aj samotné Corinto, zablatenú dedinku pár kilometrov južne od rovnomenného hraničného priechodu. Vládne tu pokoj, špina a bieda. Ľudia sú tu nedôverčiví a držia si odstup, na zapadnutej farme pozdĺž hranice sa však jedna zo žien rozhovorí a potvrdzuje všetko, čo som doteraz na vlastné oči nevidel. Gangy prevádzačov vraj vykúpili v dedine dokonca niekoľko domov, v ktorých z času na čas držia emigrantov, kým nenadíde vhodná chvíľa na prechod Hranice. Vystrašené neznáme deti s ruksakmi, ktoré blúdia po dedine a hanbia sa vypýtať vodu a jedlo, tu vídava niekedy i každý deň.

V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda
V dedinke Corinto na honduraskej strane vládne bieda

Stretnutie

To bolo včera. Keď sme dnes odchádzali z Puerto Barrios, Franco bol zachmúrený. Len tak mimochodom utrúsil, že jeho chorá mama ho so mnou nechcela pustiť. Odkedy chodíme do Hondurasu, stále plače. Snívajú sa jej zlé veci.

Niečo na tom bude. Kdesi na pol ceste sa Francovi pokazí pedál prevodovky a ledva dorazíme na najbližšiu pumpu. Tak ako všade v Latinskej Amerike, na pumpe vám tu urobia takmer všetko, je to len otázka času a peňazí. V duchu preklínam Franca aj s motorkou, napokon však rozhodnem, že ideme aj tak. O dva dni odtiaľto odchádzam a nič poriadne som sa nedozvedel. Nastupujeme na minibus a s niekoľkohodinovým časovým sklzom prichádzame k hranici. Takto neskoro sme tu ešte neboli: Franco je výrazne nervózny a vo vzduchu cítiť súmrak.

Pár sto metrov za hranicou nás čaká prekvapujúco veľký ruch. Všade naokolo postávajú sebavedomí chlapíci s taštičkami na boku, do ktorých sa zmestí určite veľa peňazí, ale pokojne aj niečo väčšie. Vnímavejší človek by tipoval výročný vekslácky zjazd, nikto však nič nevymieňa. Všetci postávajú v skupinkách: zachmúrení muži a ich mladší poskokovia. Na opačnej strane mosta oproti nim – mlčanliví ľudia oboch pohlaví. Každý stojí osamotene a úzkostlivo stráži svoje batôžky a ruksaky. Obe strany, prevádzači aj ich klienti, sa tu vynímajú svojím mestským oblečením.

Sedíme takmer v strede diania. V biednom obchodíku nie je skoro nič, no lepšie miesto na nenápadné pozorovanie tu nenájdem. Rezignovane si u priateľského deduška objednávam kávu. Na vedľajšom stolíku stojí nedopitá voda a na zemi – cestovná taška a ruksak. O chvíľu sa spoza obchodu vynoria ich majiteľky a ja zmeraviem.

Prvé dievča má okolo trinásť a je vystrašené až po korienky vlasov. Druhej hádam čokoľvek medzi 16 a 18 rokov, v ruke však drží nemluvňa. Mlčky si sadnú späť na svoje miesta.

Uprostred bandy prevádzačov nie je najlepší moment na rozhovor, lepší však už zrejme nebude. Zľahka sa dotknem tej mladšej, ktorá sedí bližšie mňa. Toto budem musieť vybaviť rýchlo. „Slečna, prepáčte…“ Dievča sa na mňa ani nepozrie.

„Idiot“, precedí zhrozene cez zuby Franco. Ale už je neskoro.

Na opačnej strane cesty sa rozrazia dvere a z pavilónu vyjde zavalitý muž. Cez oko má hlbokú jazvu a pravú ruku drží za chrbtom. Pri pohľade naňho obe ženy zdrevenejú od strachu a okamžite sa postavia. Postaví sa aj násťročný chlapec v ufúľaných džínsoch, ktorý nás doteraz uprene pozoroval.

Muž prejde k nám. Zastaví sa ledva na dotyk ruky odo mňa a venuje mi dlhý, vyzývavý, nepríjemný pohľad. Keď sa mu pozriem do očí, vidím v nich nenávisť a násilie. Upriem naňho výraz bieleho imbecila, ktorý prišiel do Hondurasu získať ďalšiu pečiatku do pasu a selfie s nejakou miestnou štetkou, aby sa mohol so všetkým pochváliť na Facebooku. Horúčkovito hľadám zbytky svojho sebavedomia a ľahostajného výrazu na tvári, no nevyzerá to s nimi ani trochu nádejne.

Neviem, ako starí Gréci znázorňovali vo svojich tragédiách deus ex machina; ten môj má zvráskavenú tvár, mastné tielko a spotené pazuchy. „Kafíčko, páni!“. Dedko z obchodu sa zrazu vynoril z búdy a postavil pred nás dve plastové šálky s kávou a odtlačkami prstov po predošlých zákazníkoch. Vypýta za ne zopár halierov, ktoré mu podám s trasúcimi rukami. „Gringo, kurva mať. Urob si tie svoje fotky a ideme domov. Som hladný.“ To bol Franco. Prekonal vlastnú hrôzu, sucho v ústach a nočné mory svojej matky, a doložil môjmu imidžu dementa zopár bodov hodnovernosti, na aké sa v danej situácii zmohol.

Muž sa od nás odvracia s výsmešnou nenávisťou. Mlčky ukáže obom dievčatám prstom na čierny džíp bez ešpézetky, zaparkovaný pár metrov ďalej. Všetci traja doň rýchlo nastúpia a zmiznú v smere do dediny.

Konečne som sa napil kávy, ktorú úprimne neznášam. Je plná cukru, ktorý neznášam ešte viac. Nikdy som nepil nič chutnejšie. Franco i ja sa ledva zmôžeme na slovo. Moja hlúposť nás mohla zabiť. Keby nás tu Jazva vybavil, nemali by sme najmenšiu šancu. Nikto by nám nepomohol, nikto by nás nenašiel a možno ani nehľadal. Toto je Honduras, krajina s objasnenosťou vrážd menej ako 5 percent.

Dedko nám zoberie zo stola kávu, hoci sme ju ešte nedopili. Akoby nám chcel povedať, že je najvyšší čas odtiaľto vypadnúť. Zľahka sa mi dotkne ramena; nemám pochybnosti, že celú scénu pozoroval a neprerušil ju náhodou. Netreba mi ani hovoriť, čo tým riskoval. Ja odtiaľto teraz odídem, aby som sa už nikdy nevrátil. On tu bude zajtra od rána, sedieť a dúfať, že žiadny večer nepríde.

V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi
V podvečer sa okolie Hranice zapĺňa zvláštnymi ľuďmi

Deti

To bolo v podvečer. Teraz sa zotmelo. Vraciame sa pešo ku Hranici. Ešte stále sa mi trasú kolená. Za závorou prídeme k minibusu, je ešte špinavší a rozbitejší, ako obvykle. Jeho šofér vyzerá, akoby bol na priepustke z väzenia a teraz na mňa zíza, ako keby som nebol cestujúci, ale mimozemšťan. Nič však nepovie, len Francovi a mne ukáže na predné sedadlá spolujazdcov.

Odchádzame takmer prázdni, vzadu sedí len starší manželský pár a dvaja mládenci s ruksakmi – nemám pochybnosti, že smerujú takisto na sever. Sotva pár kilometrov za hranicou zrazu zastaví minibus na území nikoho. Znepokojene sa pozerám okolo seba, nikto však neprotestuje. O pár minút ktosi z temnoty vonku otvorí bočné dvere a dozadu nastúpi niekoľko ľudí. Počujem detský hlas.

Pohýname sa, nie však ďaleko. Sotva kilometer ďalej stojí na krajnici guatemalský vojak so samopalom. Minibus opäť zastaví, vojak mlčky otvorí bočné dvere a od každého vzadu zúčtuje peniaze. Keď prejde ku nám dopredu, pri pohľade na mňa sa zatvári rovnako prekvapene ako predtým šofér, no nič nepovie.

Napokon prichádzame na colné stanovisko Guatemaly. Evidentne tu už o mne vedia. Colník mi otvorí dvere a vyzve ma, aby som išiel s ním. Druhýkrát v dnešný deň ma začína chytať triaška. Na colnici ma mlčky zavedie do miestnosti s iným úradníkom a zavrie dvere. Vzápätí ich zamkne zvonka.

Snažím sa nepodliehať panike. Muž za stolom si ma takmer nevšíma, len sa silene usmieva. Vyťahujem pas a rozmýšľam, či mi novinársky preukaz pomôže, alebo priťaží. Muž len dobrácky pokrúti hlavou. Pas netreba.

Pristúpim k oknu na bočnej stene. Pri našom minibuse stojí niekoľko policajtov a mladí pasažieri, ktorí napochytro vyťahujú z vreciek peniaze; jeden z policajtov ich zbiera. Keď všetci zaplatia, policajt s peniazmi vojde do budovy. O niekoľko sekúnd mi odomkne dvere, vrecko sa mu viditeľne vydúva. Som voľný.

Cestou do Puerto Barrios sa konečne obzriem dozadu. Cez zelenú hranicu prešli samí chlapci. Je ich celá skupinka. Jeden hovorí, že má pätnásť a zajtra čakajú na druhú časť, s ktorou budú pokračovať na sever. Franco sa pýta šoféra, prečo museli platiť aj plnoletí, ktorí spolu s nami prešli na legálne papiere. „Nech platia, skurvysyni! každý hneď vidí, že sú to migranti, a tí majú stabilnú sadzbu 50 quetzalov na hlavu. Papiere-nepapiere. Ber to ako miestne mýto.“ Šofér sa smeje. Franco sa smeje. Smejú sa aj chlapci. Potichu sa mi obracia žalúdok, no radšej sa smejem tiež.

Kým stihneme vystúpiť, Franco sa so šoférom takmer skamarátil. Zároveň z neho svojím typickým spôsobom vyťahuje čo najviac informácií. Takí ako on pracujú len v noci – cez deň tu premávajú bežné linky so svojimi šoférmi. Platia ho tí, ktorým platia pasažieri vzadu: coyotes. Chlapcov vraj ešte po ceste čaká veľa kontrol, aké sme práve videli. Dokedy? „Dokedy z nich policajti a naši ľudia nezoderú úplne všetko!“ Smeje sa šofér. A keď sa dostanú do Mexika, bude to oveľa, oveľa horšie. Ak chceš prejsť, musíš platiť.

Ako sa blížime k mestu, s čoraz väčšími obavami čakám, čo sa ešte stane. Prevádzačov však evidentne nezaujímame. Zastavujú pri našej pumpe a nechajú nás ísť. Motorku nám technik privedie po štvrťhodinke opravenú a práve sa chystáme z pumpy odísť, keď nás zadychčane dobehne jeden z honduraských chlapcov z minibusu. Prešiel s nami hranicu legálne. Pri honduraskej pasovej kontrole som držal v ruke jeho občiansky preukaz. V júni 2014 mal osemnásť rokov.

„Neviete, kde sú všetci?“ Viem. Minibus som videl pred chvíľou odchádzať. Chlapcov hlas prechádza do vzlykov. „Ako to? Mali ma počkať, kým pôjdem na záchod!! Dal som im všetky svoje peniaze, v minibuse som nechal ruksak!“ Vyhŕknu mu slzy. Na cestu dlhú stovky kilometrov mu zostalo to, čo má práve na sebe.

Kedykoľvek si dnes na ten moment spomeniem, napadne ma, čo všetko som mohol vtedy urobiť. Poslať ho taxíkom do mesta a zaplatiť mu nejakú lacnú ubytovňu, kým sa nespojí s blízkymi. Zavolať riaditeľke z dievčenského útulku alebo mu vybaviť útočisko na prvej fare či nemocnici. Takto ľahko som mu mohol pomôcť.

Ale ja som neurobil nič. Doľahla na mňa zbabelá únava z celého strašného dňa, prepotené tričko a môj vlastný, lepkavý strach, ktorý už nevpustil dnu strach nikoho iného. Keď sme odchádzali, chlapec stál na tmavom asfalte, plakal a pozeral za nami. Boli sme poslední ľudia, ktorých poznal v celej cudzej krajine.

Hranica
Hranica

Kňaz

Posledný večer na východnej hranici: po mnohých neúspešných pokusoch som sa cez katolícku charitu napokon spojil s kňazom, kvôli ktorému som sem pricestoval. Musel mu však zavolať Franco, z môjho čísla už hovory neprijíma. Stretnutie, na ktoré nikdy neprišiel, sme radšej obaja premlčali.

Otec Hermano je v strednom veku. Ak som predtým šípil, že má strach, mýlil som sa. Strach je slabé slovo; má absolútnu hrôzu. Museli sme prísť potme a potme si pozeráme aj jeho rozostavaný útulok pre migrantov. Prvé čo ma napadne je otázka, ako chce tento človek pomáhať obetiam prevádzačov, keď sa bojí aj vlastného tieňa. Migrantov bude takisto prijímať potme? Potom si však spomeniem na chlapca z nočnej pumpy a v hrdle mi narastie horká guča. Keby sa len dostal sem ku kňazovi, napadne ma. Pokojne aj v potme, s falošnými fúzami a hoci podzemným tunelom.

Pri šálke čaju sa kňaz trochu upokojí. Prikyvuje takmer na všetko, čo sa mi doteraz podarilo zistiť a pri našom zážitku z hranice ani len nemihol obrvou. Celú procedúru tu na hranici poznajú všetci. Časť ľudí ako jej obete, a tá druhá – ako ozubené kolesá prevádzačského priemyslu. Áno, žije tu z toho veľa ľudí, nevedel som to? Šoféri minibusov, polícia a samotní prevádzači sú len časťou celého obrazu.

Najviac o tom vedia rodiny migrantov. Pre ne všetko začína oveľa skôr. Na cestu treba najprv získať peniaze. Na prevádzačstve tak výborne zarábajú ako prvé banky, ktoré požičiavajú chudobným na poplatky pre coyotes. Ako mi povedalo jedno z dievčat, u nich si coyotes dokonca platili reklamu v miestnych médiách, a svojim budúcim klientom v nej sľubovali lepší život v USA.

Keď to už celé začne, hovorí kňaz, mašinéria zdierania obete sa takmer nedá zastaviť. Jej súčasťou je prakticky každý, s kým príde daná osoba do styku. Stáva sa tovarom a jeho život bude odteraz prebiehať v rámci komplikovanej distribučnej siete prostredníkov, príslušníkov vládnych služieb, poskokov či obyčajných podvodníkov. Príklad: po zaplatení sumy prevádzačovi (v prípade dieťaťa 5 tisíc dolárov), treba naďalej prejsť z miesta A do miesta B. Teda zaplatiť za prevoz, podplatiť policajtov, ktorí vás (samozrejme náhodou) cestou zastavili. V B treba zaplatiť za bezpečný nocľah a predtým ešte osobe, ktorá vám ho nájde. A to sme len na začiatku. Medzi miestom B a konečným cieľom bude takýchto zastávok nespočet.

Dospelý má akú-takú šancu dostať sa do USA skôr, ako sa mu minú peniaze. A deti? Coyotes si ich dôkladne strážia. Sami ste to videli na hranici, hovorí kňaz. Veľa z nich skôr či neskôr zistí, že cena, akú ich rodina zaplatila za ich cestu, je nič oproti tej, akú budú musieť zaplatiť oni samé.

Má to predsa logiku: Ak ste tovar, definuje vás vaša hodnota. Ak sa vám minú peniaze, musíte ich zarobiť inak. Váš dlh rastie bez ohľadu na to, či sa do Štátov dostanete alebo nie. Splatíte ho v bordeli, ako pašerák drog či vrah nepohodlných ľudí. Alebo za vás bude musieť rodina zaplatiť výkupné.

Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielaú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.
Čakanie na peniaze. Zárobky, ktoré posielajú nelegálni migranti z USA svojim rodinám, sú kľúčovou súčasťou guatemalskej ekonomiky. Zarábajú na nich aj firmy zabezpečujúce zasielanie peňazí z USA do rozvojových krajín.

Musím sa ešte opýtať, čo na to štát, no po včerajšku a zážitku s ombudsmankou znie moja otázka hlúpo ešte skôr, ako ju vyslovím. Áno, Guatemala prijala celý rad ustanovení a slávny „Zákon proti sexuálnemu násiliu, vykorisťovaniu a prevádzačstvu ľudí“ z roku 2009. Bolo to v čase, keď brutálne výjavy na hraniciach s Mexikom začali pre americkú vládu predstavovať vážny marketingový problém a začala tlačiť na krajiny pôvodu migrantov. Coyotes to nakoniec využili vo svoj prospech. Štát deťom zakázal prechod cez hranice bez rodičov, a tak začali prechádzať načierno, s coyotes. Nielen v Texase, ale už aj tu. A coyotes samozrejme zvýšili ceny.

Kňazove slová odrážajú svedectvá detí a štatistiky: po roku 2009 sa počet detských migrantov zachytených v USA každý rok násobne zvyšuje. Rok 2014 bol najvyšší v histórii. Zároveň vyslovuje obvinenie, ktoré som už počul od aktivistov v Guatemala City. USA sa formálnym aj neformálnym spôsobom snažia problém utečencov odsunúť zo svojej hranice na teritórium stredoamerických krajín. Šikanovanie migrantov a vyberanie výpalného ozbrojenými zložkami tranzitných krajín tak získava svoj hlbší zmysel.

Lebo každý utečenec, ktorého sa podarí zodrať z peňazí ešte pred príchodom do Texasu, je zároveň tichou výhrou pre americkú administratívu a vlády krajín, ktoré od USA poberajú dotácie. A akým spôsobom juh proti nelegálnej migrácii zabojuje, USA do hĺbky zisťovať nepotrebujú. Práve to je najdôležitejšie ponaučenie, aké sa väčšina migrantov dozvie, keď už je neskoro: záujmy USA zastaviť vás v ceste nezačínajú v Texase, ale na tejto hranici.

Napokon sa kňaza pýtam na opačnú stranu celého problému. Miestni ľudia, ktorí pracujú pre prevádzačov. Nakoľko z celého procesu profituje lokálna komunita a do akej miery prevádzačstvo preniká spoločnosť v Guatemale? Kňaz sa opäť vystraší. Útulok ešte nie je hotový, a už dostáva prvé vyhrážky. Od vlastných susedov, šepká. Viac nám nepovie.

Na druhý deň, tesne pred odchodom, sa naposledy stretnem s Francom. Nechávam mu ako prepitné všetky guatemalské quetzale, aké mi zostali. Odchádzam do Belize za Karolom Mellom, hoci ten o tom ešte netuší.

Franco sa zajtra vráti do dokov ako nádenník, pracovať za menej ako 1,5 eura za hodinu. Chorej matke prinesie po nočnej zmene ovocie a potom sa možno vydá do ulíc Puerto Barrios, v márnej nádeji, že stretne ešte jedného gringa ako ja. Že sa s ním vydá na Hranicu a zarobí viac ako v prístave.

„Neblázni, Franco. Vieš čo sa s tebou stane, keď ťa tam znovu stretnú? Už si zabudol na Zjazvený ksicht?“ Franco si vzdychne. Obaja vieme, že aj tak sem už žiadny gringo nepríde.

Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.
Kňaz má strach o svoj život. Súhlasil len s fotografiou bez tváre a v tme. Prevádzačstvom sa vraj živí veľa miestnych.

Láska

A potom som späť v Guatemala City, v ďalšom útulku. V Casa La Alianza ma víta Carolina Soarti. Kedysi guatemalská básnička, novinárka a aktivistka. Na konci 90. rokov bol na ňu vypísaný rozsudok smrti za jej boj o práva mayských indiánov. Počas občianskej vojny boli vraždení v tisícoch.

Potom však zistila, že v jej vlasti existuje ešte ohrozenejšia skupina ľudí, ako sú domorodci: maloleté dievčatá, bez ohľadu na farbu pokožky. Vykašľala sa na svoju kariéru aj na všetko ostatné. Odvtedy už žije len pre ne. V jej útulku žijú desiatky obetí sexuálneho násilia, ktoré prešli rukami prevádzačov, bežných pouličných zločincov alebo členov svojej vlastnej rodiny.

Lebo škála, v akej sa každý deň v Guatemale deje sexuálne zneužívanie mladých dievčat, je šokujúca pre každého, aj pre samotných aktivistov: nový prípad býva nahlasovaný v priemere každé dve hodiny. Koľko je tých nenahlásených, nikto nevie. Posledná štatistika: 89 % páchateľov sexuálneho násilia sú členovia najbližšej rodiny, z toho 30 % biologickí otcovia.

Podľa Caroliny preto moja téma neskúma problém prevádzačstva, ale samotnú psyché tejto krajiny. „Tomáš, tvoja téma v Guatemale nemá zmysel! To len verejnú mienku v USA trápi svedomie za 70 tisíc detských migrantov zneužívaných na hranici. U nás ich osud nie je ničím výnimočný. U nás sú deti bežne vraždené, unášané alebo predávané na adopciu, na vnútornosti a do otroctva. Často vlastnými rodičmi. Sexuálne vykorisťovanie prevádzačmi? To je len zlomok prípadov, aké sa dejú každý deň priamo v rodinách.“

Vzápätí dostávam dôležitú lekciu priamo od chovankýň útulku. Karen má dvanásť rokov, postavu tridsiatničky a druhé dieťa na ceste. Nemluvňa v jej drobných rukách má rok a v porovnaní s ňou je groteskne veľké. Na súde ani nevedela odpovedať, od koho je: otec a dedko ju roky znásilňovali na striedačku. Spôsobila tým na súde isté rozpaky. Carolina sa počas prestávky naopak bez rozpakov opýtala jej otca, prečo to robil vlastnému dieťaťu. Vysvetlil jej to ochotne a so spravodlivým rozhorčením: „Je moja. Od narodenia som musel platiť jej handry, žranie a školu. Môžem si s ňou robiť, čo chcem.“

A tak stojíme na dvore útulku obohnaného bojovým drôtom a celé to pre mňa stráca zmysel. „Keď je to tak, ako im ten krátky pobyt u vás pomôže, Carolina? Čo im dá tvoja opatera, keď o pár rokov dospejú a budú sa musieť vrátiť k svojím otcom, dedkom a k šialenstvu, ktoré ich čaká tam vonku? Dokedy ich budete chrániť?“

„Dokedy budú chcieť, Tomáš. V tomto útulku majú právo zostať do konca života.“ Carolina sa odo mňa odvráti a zoberie z malých dievčenských rúk nemluvňa, keďže tehotná Karen už ledva chodí. Objíme ju a takto, s jedným dieťaťom v náručí a druhé podopierajúc, odo mňa pomaly kráčajú preč. S láskou, akú mi nebolo súdené v tejto krajine až doteraz spoznať.

Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen
Pohľadnica z útulku: dvanásťročná Karen

Sobotný piknik s Karolom M, ctihodným občanom Belize

V otlčenom žltom autobuse z Guatemaly so mnou sedia hispánski dedinčania a banda opitých Afroameričanov, ktorí sa vzadu komusi vyhrážajú smrťou. Snažím sa za nimi neobracať hlavu. Som tu jediný biely a vonku sa stmieva.

Autobus má aspoň 40 rokov a kedysi v USA zvážal deti do školy a späť na bohatých predmestiach. Dnes sú tieto nezničiteľné vraky neklamným dôkazom, že ste v Strednej Amerike. Stali sa hlavnou (väčšinou jedinou) medzimestskou dopravou.

Na poslednej zastávke pred hranicou si všimnem nábožných Amišov v krojoch, ktorí žijú v Belize v zabudnutých komunitách z 19. storočia. Zatiaľ čo na nich zízame, vodič nám nepozorovane ukrýva pod ruksaky akýsi kontraband. Keď sa nám stretnú oči, sprisahanecky zažmurká škuľavými očami a zatvári sa, že čosi opravuje. Čo s nami pocestuje na druhú stranu hraníc, radšej nechcem vedieť.

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

[Not a valid template]

Konečne v Belize

Je to vlastne len úzky pás karibského pobrežia na východ od Guatemaly a na juh od Mexika, k tomu niekoľko koralových ostrovov neďaleko pevniny. Čosi vyše 300 tisíc obyvateľov, zmeska niekdajších bielych kolonizátorov, černošských otrokov a domorodých mayských indiánov. V turistických sprievodcoch: raj na zemi pre výletné lode a zájazdy za tisíce eur.

Krajina má však okrem mora a súkromných pláží aj druhú tvár. Tretie miesto na svete v počte vrážd na stotisíc obyvateľov. Objasnenosť okolo 10 percent. Lúpeže, prepadnutia, extrémna korupcia. Útočisko pre zločincov, defraudantov a schránkové firmy z celej planéty.

Na tvrdej autobusovej lavici cestou k pobrežiu potme rozmýšľam, čo vlastne čakám od stretnutia s Karolom Mellom. Že sa rozhovorí o vraždách, ktoré tvrdí, že nespáchal? Alebo ma bude presviedčať o svojej nevine, hoci pred ňou utiekol na druhý koniec sveta?

Dospievam k záveru, že hľadať pravdu o zločine by nemalo zmysel – v tomto dodnes zlyháva slovenská polícia, prokurátori i súdy. Bude však stáť  za to, skúsiť nahliadnuť do sveta, v ktorom dnes Mello žije. A možno i zistiť, čo má slobodný Karol Mello z mäsa a kostí, spoločné s tým niekdajším Karolom Mellom, produktom našej nefunkčnej justičnej mašinérie.

Moje prípravy zahŕňali týždne korešpondencie a osobných stretnutí s belizskými úradníkmi, aktivistami a bežnými ľuďmi, ktorí ho tu poznajú roky. Rovnakú prácu som vykonal na Slovensku po návrate. Postupne sa tak začínal črtať obraz, ktorý sa doplní počas stretnutia so samotným Mellom; niekedy napriek nemu.

[Not a valid template]

O niekoľko dní

sa na Mellovom ostrove napokon všetko zomlelo neočakávane rýchlo. Len som vystúpil z lode a zamieril tam, kde podľa miestnych pravidelne trávi čas, keď sa objavil priamo predo mnou. Jeho vozidlo sa blížilo oproti mne. Stihol som len zdvihnúť ruku a zakričať: „Dobrý deň, pán Mello!“ V okamihu zabrzdil.

Pozeráme si do očí, obaja rovnako prekvapení nečakanou situáciou. Mello sedí oproti mne v golfovej štvorkolke, ktoré sú tu, na ostrove, takmer jediným spôsobom prepravy. Na sedadle spolujazdca má svojho staršieho syna, za pásom mu trčí vrhací nôž z čiernej ocele. Vysvetľujem mu, kto som. Jeho prvé slová: „Nemáte o čom písať? Pál do piče!“. Hneď nato naštartuje a zmizne.

Tak, toto by sme mali, sklamane si pomyslím a pomaly sa vydám späť k prístavu. Vtedy za mnou zaškrípu brzdy a ktosi na mňa po slovensky zakričí: „Hej ty, poď sem!“ Vraciam sa, po istom váhaní si sadám k Mellovi do auta a podáme si ruky. Po jeho uvítaní sme si evidentne potykali.

O chvíľu príde Mellova žena Zuzana, dominantná a vždy rozhodná, akoby občas usmerňovala aj jeho vlastný tok myšlienok. Srdečne sa vítajú so všetkými miestnymi, ktorí idú okolo.
Rozhovor? Zuzana je skeptická: Ja vás nepoznám a nemám na vás čas.
„Pani Zuzana, to je v poriadku: ja sa nechcem rozprávať s vami, ale s Karolom.“ (Zuzana sa trošku urazí)
Karol Mello: Hovoríš, rozhovor? Príď o niekoľko hodín, overím si ťa, porozmýšľam, uvidíme.

[Not a valid template]

Neskôr popoludní

sa mám s Mellovcami stretnúť na koralovom ostrove sotva 20 kilometrov od Belize City, belizskej metropoly a zároveň jedného z najnebezpečnejších miest Strednej Ameriky. No ostrov je zatiaľ pokojný. Jemnučký biely piesok Karibiku si tu užíva hŕstka miestnych, stovky expatov z USA a Európy a tisíce turistov, ktorí sem prúdia za exotikou v exotike. Dnes tu pre nich Mellova Zuzana organizuje módnu prehliadku. Do stretnutia však zostáva niekoľko hodín.

V špinavom kaderníctve práve holič so strýkom pozerajú videá Boba Marleyho. Holič ma usadí do svojho kresla, ležérne vytiahne veľké vrecko plné marihuany a ubalí si džointa. „To je u vás legálne?“ Holič sa zamyslí. „Čéče, vlastne si ani nie som istý… možno nie.“ Vzápätí ku mne pristúpi s horiacou cigaretou v jednej ruke a holou žiletkou v druhej. Mimovoľne zavriem oči, ale strachujem sa zbytočne: holič podá nedofajčenú marihuanovú cigaretu strýkovi a oholí ma bez jediného škrabnutia. Pri odchode sa pýtam na Mella. Hovorí, že takého si nepamätá.

Zato ostatní ostrovania ho poznajú veľmi dobre. Lebo Karol Mello nie je žiaden utečenec, ukrývajúci sa v tieni pred spravodlivosťou. Je to žoviálny, priateľský, vážený občan štátu Belize. Tu na ostrove patrí medzi najznámejších ľudí. Pozná a stretáva sa najmä so smotánkou. Pýtam sa ľudí, či naozaj nevedia, pred čím sem Mello utiekol.

Vedia. Je im to však jedno. Dokonca sa zdá, že Mellovo pozadie je ešte viac sexi. Veď uznajte, zdraviť sa každé ráno v potravinách s človekom, koho hľadá Interpol, to nie je hocijaká pocta. Po pokuse Slovenska o extradíciu a jeho krátkom zatknutí v roku 2012 miestne noviny dokonca uverejnili list od Mellovej rodiny, v ktorom prosí občanov o pomoc a spravodlivosť, akej sa mu nedostalo v jeho skorumpovanej vlasti.

Miestny aktivista z hlavného mesta Belmopan ironicky dodáva, že od občanov Belize vtedy Mello pomoc vskutku dostal. Úrady vydali Mellovi belizský pas v tichosti a podozrivo rýchlo. Nepríjemnosti postihli len belizského ministra pre imigráciu, ktorého o niekoľko mesiacov neskôr zatkli za ilegálne vydávanie pasov cudzincom.

[Not a valid template]

Na módnej prehliadke

je Zuzana nepochybne hviezdou programu. V plážovej krčme zbitej z krivých dosiek usmerňuje násťročné miešanky, ktorým práve rastú prsia a sen o kariére modeliek; roztlieskava dav, vyberá dídžejovi hudbu a hanblivým tučným turistkám predvádza tanečné kroky. Len tak mimochodom mi oznámi, Karol sa s vami rozprávať nebude. „Ďakujem, ale chcel by som to počuť od neho.“ Zuzana mrdne plecom.

Napokon prichádza aj Mello. Jeho známi zakotvili člny priamo pri nás a pomaly sa rozbieha sobotný rodinný piknik. Mello mi zopakuje, že mi žiaden rozhovor neposkytne, ďalej sa však rozprávame. O hodinu neskôr už celá spoločnosť popíja za výskania detí a všadeprítomného dunenia reggae hudby. Len my dvaja akoby sme zabudli na víkend, azúrové more a celú tú nádheru okolo. Stojíme v tieni paliem a hovoríme o jeho živote tu, o Slovensku. O vine, krivdách, podozreniach.

[Not a valid template]

Prečo Mello nechce dať rozhovor

som sa už dozvedel – nepozná ma a nikto ma neodporučil. Môj novinársky preukaz ani pas vidieť nechce, hoci pečiatky z vyše 60 krajín by ho možno presvedčili, že nejde o falzifikát, a ja nie som tajný vyšetrovateľ.

Prečo sa však napriek tomu so mnou ďalej rozpráva, to sa nedozviem. Mello vie, že som sem neprišiel na prázdniny a svoje postupy som mu vysvetlil hneď na začiatku: všetko, čo mi povie, overím alebo vôbec nebudem publikovať, aby som zabránil manipulácii verejnosti. Navrhujem, že urobím nahrávku, ktorú mu poskytnem ako záruku objektivity. Odmieta.

Čo sa teda možno dozvedieť počas párhodinového rozhovoru, ktorý ani nie je rozhovorom? V prvom rade overujem informácie, ktoré som získal už predtým: napríklad že Karol Mello nie je ani trochu chudobný a nepracuje, hoci miestni ho považujú za boháča.

Príklad? Na ostrove sú klasické autá kvôli znečisteniu zakázané a jazdí sa na golfových štvorkolkách. Tá Mellova má náhon 4×4 a patrí medzi to najluxusnejšie na trhu. Mello sa dušuje, že za svojho kríženca vojenského džípu a marťanskej sondy Curiosity zaplatil ledva 10 tisíc amerických dolárov. Na nerozoznanie podobný typ však na ostrove predávajú za 25 tisíc USD.

Mellovci bývajú v jednom z luxusných turistických rezortov, v ktorom stojí mesačný nájom okolo 1 200 USD. To je v Belize veľa peňazí. Toto stredisko zároveň figuruje na turistickom portáli Trip Advisor ako podvodníci veľkého kalibru, ktorí okrádajú turistov, klamú pri uzatváraní zmlúv a dokonca kradnú peniaze z kreditných kariet hostí. Mellovci však s nimi majú evidentne bezproblémové vzťahy a v každom prípade sa nesťažujú.

Lacné nie je ani školné za Mellovho syna. V súkromnej škole v meste sa pohybuje okolo 350 dolárov mesačne. Odkiaľ na to berú na úteku peniaze? Mello tvrdí, že žije z legálnych firiem v Európe i vo svete. Hotely a tak. Môže to dokázať? Nemôže. Pýtam sa na nelegálne obchody, vydieranie a privlastňovanie majetku svojich obetí. Karol Mello sa rozhorčí: nelegálny biznis v živote nerobil a poctivo platí dane. To mi môže odprisahať. Miestni: Mello tu má minimálne jeden podnik, v ktorom namiesto neho figuruje nastrčený majiteľ.

Niet však pochybnosti, že bez ohľadu na to, pobyt Mellovcov v Belize zďaleka nepripomína raj na zemi. Zuzana obetovala svoju skvelú kariéru za akcie v dedinských krčmách a kultúrnych domoch. Sám Mello si zrejme predstavoval život inak ako na niekoľkých štvorcových míľach ostrova, v spoločnosti surferov a amerických penzistov.

Ľudia z ostrova potvrdzujú, že Mellovci odtiaľto takmer nikdy neodchádzajú – pri prekročení hraníc každého z okolitých štátov mu hrozí extradícia. A bezpečnostná situácia sa aj na ostrove zhoršuje rýchlym tempom. Výrazný nárast vrážd spojených s drogovými kartelmi začína byť cítiť aj tu. Samozrejme, v porovnaní s Černákom, ktorý hnije v slovenskom väzení už 18 rokov, sa Mello zrejme sťažovať nemôže.

Tiene karibských paliem sa pomaly predlžujú. S Mellom si vymeníme zopár zdvorilostných fráz a potom sa vracia k svojej spoločnosti na jachtách; ja odchádzam.

[Not a valid template]

Pripravený vypovedať. V hypnóze.

Keď prechádzame na tému jeho problémov so zákonom na Slovensku, Mello je uvoľnený a stále usmiaty, no jeho odpovede znejú ako vopred naučené, slizké úhybné manévre. Či on mal niečo s podsvetím? Najprv treba definovať, čo je to podsvetie.

Pravda o jeho obvineniach? Rád sa podrobí výsluchu a testu na detektore. Dokonca v hypnóze. Jedným dychom však dodáva, že jeho vypočutie nie je možné, pokiaľ sa nachádza v inom štáte. Slovenskí odborníci na trestné právo pritom tvrdia pravý opak: existuje hneď niekoľko možností ako to urobiť, od vypočutia belizskými policajtmi, cez telemost a podobne. Mello i jeho advokát o tom musia nepochybne veľmi dobre vedieť. Nikdy neprejavili ani náznak záujmu.

Karol Mello sa zároveň neustále vracia k svojmu hlavnému tvrdeniu, že je čistou a nevinnou obeťou policajného komplotu. Táto téma má pritom aj úplne protichodný motív, na ktorý by som sa ho zase chcel opýtať ja: totiž že vo všetkých kľúčových momentoch ťažil práve zo zvláštnych omylov a rozhodnutí slovenských policajtov, prokurátorov a súdov.

Na jednej strane, Mello má dobrý dôvod sťažovať sa na políciu. Posledným dôležitým medzníkom jeho káuz je obvinenie z vraždy bratislavského mafiánskeho bossa Čongrádyho, ktorého mal podľa polície zavraždiť spolu s ďalšími komplicmi. Kľúčová svedecká výpoveď, ktorú polícia pred niekoľkými rokmi víťazoslávne predložila verejnosti, sa však ukázala byť falošná a svedok usvedčený z klamstiev. K vražde sa napokon priznali úplne iné osoby.

Na Slovensku sa mi neskôr podarilo overiť, že konanie policajtov, ktorí falošné svedectvo získali, vyšetruje inšpekcia ministerstva vnútra. Vyšetrovateľka však v tomto štádiu odmieta poskytnúť o prípade akékoľvek informácie a bude ho potrebné ďalej sledovať. Anonymný operatívec, ktorý podrobne sledoval vyšetrovanie viacerých zločinov pripisovaných Mellovi tvrdí, že policajti mali dobré dôvody pracovať s verziou falošného svedka a mohli sa stať obeťami jeho klamstiev.

Problém je, že Mellova vôľa rozprávať o jeho temných vzťahoch so slovenskými orgánmi začína i končí na Čongrádyho vražde. Príbeh sa pritom začal už pred vyše desiatimi rokmi, pri vyšetrovaní vrážd Mikuláša Černáka, o ktorom donášal policajtom aj sám Karol Mello. Operatívec hovorí, že práve v tom čase sa vzťahy medzi policajtmi vyšetrujúcimi Černákove vraždy a Mellom stali podozrivo blízke – až natoľko, že Mellove ďalšie úteky a neschopnosť polície ho nájsť poukazovali na vytekanie kľúčových informácií z najužšieho kruhu vyšetrovateľov.

Čo na to Mello? Jeho lakonická odpoveď na záver znie, že v živote nikoho nepodrazí – ani policajtov. O chvíľu však počujem priznanie, že za svoj útek vďačí vysokopostavenému úradníkovi.

[Not a valid template]

Dva závery

Karol Mello veľmi pozorne sleduje všetko, čo sa dnes deje na Slovensku a najmä súdne procesy súvisiace s ním a jeho skutočnými či domnelými kumpánmi. So svojimi slovenskými známymi zrejme udržiava trvalý a bezprostredný kontakt.

Karol Mello stále bojuje. Reaguje na každé nové obvinenie, slovenské agentúrne servisy z času na čas uverejňujú jeho tlačové správy ako reakcie na vyjadrenia slovenských orgánov či médií.

Karol Mello dnes sedí v Belize na kufroch. Neplánuje sa tam usadiť; nekúpil si na ostrove dom a radšej prepláca pobyt v luxusných rezortoch. Nemá ani loď, hoci si ju určite môže dovoliť. Všetko to len zdôrazňuje dočasnosť jeho karibského obdobia – dojem, ktorý si všimli a vyslovili predo mnou aj jeho tamojší známi.

To môže znamenať len dve veci. Buď existuje šanca, že Mellove obvinenia sa postupne, jeden po druhom, vyčistia takým či oným spôsobom, tak ako pri kauze falošného svedka vraždy Čongrádyho. Proces vraždy matky a dieťaťa v Moste pri Bratislave sa ťahá dlhé roky a jeho skorému vyriešeniu nemusia pomôcť ani posledné výpovede Černáka.

Môže teda Mello o pár rokov prísť na Slovensko ako slobodný človek? Vo svetle fungovania slovenskej justície by to zrejme až tak šokujúce rozuzlenie nebolo.

Treba však brať do úvahy aj druhú možnosť: že Karol Mello, istá asertívna blondínka a dve malé deti jedného pekného dňa jednoducho zmiznú zo svojho zahnívajúceho karibského raja a zľahne sa po nich zem.

Nejaká iná krajina vtedy možno nevedomky získa štvoricu občanov, zmenených na nepoznanie, s čistými dokladmi a ctihodným renomé, a niekto, koho sme kedysi nazývali Karolom Mellom, dožije pokojné dni s novou tvárou a identitou.

[Not a valid template]

Posledné slovo má Karol M.

Po návrate do Európy ešte skúšam poslednú sms-ku: že končím článok a ak chce Mello niečo dodať, teraz je posledná šanca. Telefón odzvoní okamžite. Prerývajúci sa Mellov hlas žiada o autorizáciu článku a vyhráža sa. Právnymi krokmi, dementi v tlači a napokon nejasnými frázami, z ktorých trčia hrozby. Vraj môžem byť rád, že ma nedal v Belize zatknúť, pretože som ho prenasledoval. „Ako prosím? Veď si sa za mnou vrátil autom a pár hodín sme sa rozprávali na očiach stoviek ľudí!“ „To je v Belize úplne jedno“, odpovedá Mello. „Vybavil by som ti zatknutie aj tak.“

Posledná otázka, Karol: Černák práve súhlasil o Tebe vypovedať a dokonca sa vraj hanbí za svoje činy. Hlas v telefóne doslova kričí: „Ja sa za žiadne činy nehanbím, na rozdiel od Černáka.“

Čítať úplnú, nekrátenú verziu tohto textu a jeho slovenské pokračovanie v Denníku N: kto pomáhal Mellovi na Slovensku v radoch justície, policajtov a novinárov

Foto portréty: Flákači a povaľači Strednej Ameriky

Ľudia z okraja spoločnosti sú v treťom svete iní, ako v Európe.

Prihovárať sa im priamo na ulici a fotiť ich môže vyzerať kontroverzne – zaváňa to cynizmom a necitlivosťou. Akoby fotenie ľudského nešťastia na pamiatku. V krajinách, v ktorých neexistujú sociálne siete, sú moje objekty považované za vzduch a smetie: žijú a zomierajú na uliciach takmer bez povšimnutia.

Beriem ich, akí sú: niekedy sa z nich cez objektív smejem, tak ako oni z nás. No vidím a nachádzam v nich najmä krásu a pravdu o spoločnosti, v akej žijú. Jasné, sú to pohľady, ktorým nechýba irónia. Oni však nepotrebujú ľútosť.

Sme rovnocenní partneri.

Belize City

„To nemyslíš vážne, kamoš? Urobil si mi až dve fotky a nedostanem ani halier sprepitného?“

Za tri centy ti dám autrogram
Za tri centy ti dám autogram

„Nie, myslím to smrteľne vážne. A teraz prosím ťa odstúp trošku ďalej, smrdí ti z úst a zahmlievaš mi objektív.“

Nechceš oheň?
Nechceš oheň? Predám lacno.

Tohto modela som si nevybral ja, ale on mňa. Utekať pred ním nemalo zmysel, tak som to aspoň využil.

Pouličný povaľač, Belize City

Nádejná kariéra

Jimmy chcel byť pasákom.

Nie, sako nemám od Napoleona Bonaparte
Nie, sako nemám od Napoleona Bonaparteho

Ambície mu celkom nevyšli – dnes vyberá kontajnery a zbiera plechovky v prístave. Ak sa práve nenapil ohnivej vody.

[Not a valid template]

Karibik

Rastaman nemal svoj deň. Najprv sa na mňa chcel zahnať, ale rýchlo si to rozmyslel.

[Not a valid template]

Napokon si radšej vypýtal trochu drobných a dostal ich. Rozišli sme sa v dobrom.

[Not a valid template]
Caye Ambergris, Belize

Nadháňači, otravovači a iní zaháľači

Chlapíkov, ktorí sedia na závore, si v Strednej Amerike rýchlo zamilujete: vaši nádejní turistickí sprievodcovia. Čakajú vás už na hranici, všetkých tu poznajú a všetko vám vybavia.

Napríklad falošné doláre, ktoré si potom nájdete v peňaženke namiesto tých pravých.

Sme tvoji osobní konzultanti. Tvoje starosti a peniaze na našu hlavu.
Sme tvoji osobní konzultanti. Tvoje starosti a peniaze na našu hlavu.

Profesionálni otravovači a veksláci, hranice Hondurasu a Guatemaly

Colníci v Strednej Amerike vás môžu priateľsky poklepať po pleci, alebo nepustiť ďalej z nejakého absurdného dôvodu. Jedno je isté: vidia všetko a všetkých – okrem pašerákov, zlodejov a vekslákov všade naokolo.

Cestou na hranicu
Zlodeji a veksláci na obedňajšej prestávke

Hranica Belize a Guatemaly

V Latinskej Amerike na nich dokonca majú aj názov: gineteros, otravovači

Loďkový nadháňač a otravovač čaká na ďalšiu obeť.
Loďkový nadháňač a otravovač čaká na ďalšiu obeť.

Mesto Flores, severná Guatemala

Týchto chlapíkov som sledoval takmer týždeň, každý deň. Nikdy sa ani len nepohli.

Čakajúc na klienta
Čakajúc na klienta

Antigua, Guatemala

 

Smutnosmiešny pohľad k indiánom

Alkoholizmus je v tradičných mayských komunitách Guatemaly obrovský sociálny problém.

Sobotný indiánsky trh
To bol žúr. Sobotný indiánsky trh v Chichicastenango.
Dnes prídem domov neskôr
Dnes prídem domov neskôr

 

Ja som tu šatniar a ešte aj vykonávateľ obiet
Ja som tu šatniar a ešte aj vykonávateľ obiet

Najväčší domorodý trh v Strednej Amerike: Chichicastenango, Guatemala

Láska umiera posledná

„Pozri, daj mi trochu prachov a pokojne ti urobím aj stojku. Žobrem tu na plný úväzok a okrem toho musím platiť aj výpalné policajtom.

Profesionálna žobráčka
Profesionálna žobráčka

A takto vyzerám, keď sa teším

Vždy s úsmevom…
Ku klientom vždy s úsmevom…

 

Fotoreportáž z Belize: od gangsterských slumov po koralové ostrovy

Hranica medzi Guatemalou a Belize je presne taká, akú nájdete všade v Strednej Amerike: smrad, špina, neustály zhon a po zuby ozbrojení vojaci, ktorí vidia všetko, len nie pašerákov a zlodejov všade okolo nás.

Cestou na hranicu
Typická stredoamerická hranica plná špiny, vekslákov a drobných zlodejov

 

Skupinka Amišov sa bojazlivo drží pri sebe a nespúšťajú zrak zo svojich žien. Ich kroje a správanie ich odlišuje od atmosféry Strednej Ameriky ešte viac, ako biela farba pokožky a pehy. Je to sekta žijúca tradičným roľníckym životom 19. storočia, odmietajú výdobytky civilizácie a držia sa z ďaleka od miestnych ľudí aj turistov.

Po ceste naprieč Belize ich uvidím niekoľkokrát, ako na osamelej zastávke kdesi v savane nakladajú veci do autobusu, kohosi vítajú alebo sa sním lúčia. Ako vidieť, sami pochopili, že stokilometrové vzdialenosti sa viac oplatí prejsť v autobuse ako vozom, hoci používanie moderných nástorjov považujú za hriech.

Belizskí Amišovia si vyšli na výlet do Guatemaly
Belizskí Amišovia na výlete do Guatemaly

Hlavné mesto Belize Belmopan pripomína slovenskú dedinu; v celom Belize žije spolu len 300 tisíc ľudí. Väčšina z nich obýva dediny roztrúsené na pobreží alebo Belize City, do ktorého smerujem ja.

Niekoľko ďalších hodín autobusom po rozbitej ceste, palmové lesy a roztrúsené dedinky. Pristupujú hispánski dedinčania, mlčanliví mayskí domorodci a hluční černosi. V Belize sa hovorí zmeskou angličtiny a španielčiny, z ktorej by zošalel každý lingvista.

V krajine je navyše obrovská komunita z južnej Ázie a blízkeho východu – Libanončania ovládli drobné obchodíky a reštaurácie. Dodáva to tejto zvláštnej krajine ešte viac farieb, ale aj zmätku a etnických problémov. Ich integrácia takmer nefunguje a otvorená politika vlády voči prisťahovalcom ostro kontrastuje s jej neschopnosťou riešiť etnické getá a konflikty s rasovým pozadím.

[Not a valid template]

Napokon, tesne po zotmení, vystupujem v Belize City. Mesto vyzerá ako jeden veľký slum; beriem taxík a prichádzam do svojho malého hotela, ktorý je obohnaný žiletkovým drôtom. Hneď po prvej vychádzke po ulici pochopím, že majitelia veľmi dobre vedeli, čo robia.

[Not a valid template]

Belize City je nebezpečné miesto na život. Je to nebezpečné miesto aj na prechádzanie, kupovanie vody a hľadanie reštaurácie. Okamžite ako vyjdem zo zamrežovaného hotela na nočnú ulicu, svoje rozhodnutie oľutujem. O pár metrov ďalej ma napadne svokra divokých psov, ktoré odoženie len spŕška kameňov a lesknúca sa čepeľ môjho noža. Ešte jedna chyba a zablúdim do bočnej uličky, v ktorej sa za mnou rozbehne niekoľko černošských výrastkov: „Get the fuck out of our neighborhood, white motherfucker!“ (Zmizni z našej štvrte, biely skurvysyn!)

[Not a valid template]

Majiteľ penziónu i s rodinou pochádza z Bangladéšu – typický príbeh utečencov, ktorí vo svojej vlasti všetko predali a vydali sa hľadať lepší život. Po ich prvom prekvapení, že som navštívil ich krajinu a dokonca sa mi páčila, začnú rozprávať o svojom živote tu. Muž v stredných rokoch napokon s povzdychom priznáva, že Belize sa ukázalo byť nočnou morou.

Šikanovanie a diskrimináciu za svoj bengálsky pôvod tu zažívajú každý deň; už niekoľko rokov vychádzajú von len v zamknutom aute, pretože vojny gangov a príležitostná kriminalita tu dosiahla apogeum. Belize City je tretím najhorším miestom v Strednej Amerike v počte vrážd na sto tisíc obyvateľov.

 

Belize City je jeden veľký smutný slum
Belize City je jeden veľký smutný slum

 

Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
Na stenách budov si nechávajú gangy odkazy v podobe grafiti. Nápisy na obrázku sú poctou zavraždeným členom gangu
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur
V tejto budove sídli schránková firma, ktorá preliala zo slovenskej Interblue päť miliónov eur

Na druhý deň odchádzam na ostrovy. Od momentu, ako vojdem do turistického prístavu, akoby som sa ocitol v inom svete. Turistické zájazdy tu vykladajú ležérne rodiny dovolenkárov; nikto ani netuší, že len jeden jeden blok odtiaľto práve niekoho zavraždili a policajti so samopalmi hliadkujú pásky s nápisom Crime Scene. Takéto je to jednoduché: stačí si kúpiť lístok za nejakých 20 dolárov a získate priepustku do tej druhej, exotickej časti Belize.

Na ostrovoch niet gangsterských grafiti s menami zavraždených mafiánov, povaľačov ani špina či bieda. Alebo áno?

[Not a valid template] [Not a valid template]

Na ostrovoch strávim niekoľko dní. Azúrové more, reggae hudba a pohodová atmosféra v ničom nepripomína Belize, aké poznám z pevniny. Na bielom piesku hlavnej ulice prechádzajú Američania a Európania s fľaškami piva a surfovými doskami a priateľská administratíva ostrova dokonca zakázala autá so spaľovacími motormi kvôli čistejšiemu vzduchu.

[Not a valid template]

Holič je priateľský chlapík s obrovským sáčkom marihuany, z ktorej si bezstarostne uštipkáva a ubaľuje džointy pre seba i svojho strýka. Tak ako všetci v Belize, miluje Boba Marleya a skôr ako sa dá do práce, musíme si spolu pozrieť dokumentárny film o živote reggae hviezdy.

[Not a valid template]

Keď sa napokon ku mne blíži s holou žiletkou, mimovoľne sa strhnem, ale oholí ma rutinným pohybom bez jediného škrabnutia.

[Not a valid template]

Naozaj sú belizské ostrovy takým bezstarostným rajom, ako sa to zdá na prvý pohľad? Miestni priznávajú, že veci sa j tu rýchlo menia k horšiemu. Najviac zo všetkého cítiť nárast počtu vrážd spojených s drogovými kartelmi, ktoré sem prenikajú z neďalekého Mexika. Kedysi mali na ostrovoch sotva pár vrážd ročne spôsobených v afekte. Dnes, na začiatku roka 2015, policajti riešia už štvrtú – všetky majú pozadie obchodu s drogami.

[Not a valid template] [Not a valid template]

Postup býva spravidla podobný. Mexické kartely v okolí ostrovov zhadzujú z lodí balíky s kokaínom a marihuanou, ktoré potom na brehu zberajú na to určené osoby a posúvajú ich na ďalší transport. Ak ich však náhodou nájde skôr nejaký miestny, spravidla podľahne snom o rýchlom bohatstve a pokúsi sa ich predať na vlastnú päsť. O pár týždňov ho nájdu na pláži v plytkom hrobe.

V deň môjho príchodu našla ostrovná polícia v černošskej časti ostrova rozstrieľanú drevenú chatrč. Obchodníci s drogami sa prišli pomstiť svojmu bývalému pracovníkovi a dom mu rozstrieľali ako rešeto. Nebol doma; v dome zahynul jeho niekoľkoročný syn.

Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť Ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Svoje slumy majú aj turistické koralové ostrovy. Stačí prejsť ďalej od hlavnej cesty s hotelmi a reštauráciami. Caye Caulker, Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize
Na koralovom ostrove Caye Ambergris v Belize

A potom sú tu ešte ľudia, ktorí do Belize ušli z civilizovaného sveta pred spravodlivosťou.

Ako Karol Mello. Stretávam ho na jednom z ostrovov. Blíži sa oproti mne vo svojom vozidle. Keď prechádza okolo, zdvihnem ruku a zakričím, Dobrý deň, pán Mello. Môžeme sa porozprávať? Mello okamžite zabrzdí a pozrieme si do očí. Ale to je už úplne iný príbeh…

[Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template] [Not a valid template]

Za štyri dni na druhý koniec sveta: cesta do Ázie

Dostať sa z Latinskej Ameriky do Ázie nie je jednoduché. Existuje tu len niekoľko regionálnych metropol, ktoré zo svojich letísk poskytujú možnosť transferu do Spojených štátov, príp. Európy: priame letecké spoje medzi ázijským kontinentom a obrovským územím od Mexika po Antarktídu jednoducho neexistujú. Situácia je ešte komplikovanejšia, ak ste v Strednej Amerike, kde je neraz problémom ešte aj regionálny transport medzi malými štátikmi, ktoré medzi sebou neudržujú práve priateľské vzťahy. My dvaja sme tak ako vždy urobili všetko pre to, aby sme sa do takejto nepríjemnej situácie dostali, aby sme ju s prehľadom prežili a navyše ju dodnes tvrdohlavo považujeme za zaujímavý zážitok. Ak vás baví počítať, koľkokrát sme pritom zmenili spoje a aké všetky dopravné prostriedky sme využili, aké je cestovať štyri dni takmer bez spánku cez sedemnásť časových zón, smelo do toho. Inak môžete túto kapitolu pokojne vynechať.

Granada, Nikaragua20. november 2007: práve sme si užili 50 minút spánku, je čosi po tretej ráno a s hlbokým povzdychom opúšťame hostel v meste Granada v stredoamerickej Nikarague. Minibus pre nás prichádza prekvapivo načas; šofér nás za zdieračskú sumu dolárov zvezie do hlavného mesta Managua, čosi vyše hodinu cesty odtiaľto. Keď tam prichádzame, je ešte stále tma. Zločinci, ktorí podľa turistického sprievodcu číhajú všade na uliciach, zrejme nebudú mať pri nás šancu, lebo už za pár minút vyrážame s ďalším diaľkovým autobusom smer Honduras a El Salvador. Ani v jednom z nich sa príliš nezdržíme: plán znie, že druhú časť Strednej Ameriky prejdeme čo najrýchlejšie, v zovretej formácii a disciplinovanou rýchlosťou, akú umožňujú rozbité cesty subkontinentu.

Všetko ubieha pokojne, takmer ospalo: stredoamerické nížiny, mestské slumy a bedárske dediny, hranice štátov, colníci, pašeráci, čakanie v radoch a čosi pod zub v pouličnom stánku. Podvečer nás autobus vypľúva v hlavnom meste El Salvador, ktoré sa nazýva San Salvador. Tu strávime noc v cestovnom hoteli, medzi švábmi a pod ochranou strážcov so samopalmi. Už to nám prezrádza, že mesto bude čímsi výnimočné: hneď, ako vychádzame von na večernú prechádzku, začíname chápať aj všetko ostatné.

San Salvador je najnechutnejšie veľkomesto, aké si možno predstaviť. Vyzerá horšie, ako kulisa do komiksového filmu, jeho úzke špinavé ulice neveštia nič dobré a rozpadávajúce sa šedé domy umocňujú atmosféru nezvrátiteľného úpadku, trvajúceho celé veky. Prvý nádych a na jazyku mi ostáva sladkotrpká chuť smogu a olova z ručiacieho šrotu na cestách. Smrdí tu ešte stoka, haldy smetia a pouličné násilie. Okamžite sa vraciam do hotela a nechávam tu fotoaparát, kameru, väčšinu peňazí, skrátka všetko, čo mi niekto za pár minút pravdepodobne ukradne a ešte pravdepodobnejšie, ulúpi. S Justynou obozretne napredujeme okolo šiatrov, žobrákov a celej hávede, ktorá na nás čumí spoza zahnívajúcich brán domov.

Nie je tu nijaké centrum; celé mesto sa skloňuje podľa vzoru slum a v jeho strede tróni socha akéhosi diktátora, sú tu nefunkčné mestské hodiny a malé nepríjemné námestie s vekslákmi. Akosi prirodzeným inštinktom sa okamžite spájame s párikom Kanaďanov z nášho autobusu, ktorých sme stretli na ulici a zapadneme do reštaurácie, vyzerajúcej o čosi čistejšie, ako konkurencia. Majú tu štyri druhy jedál a pivo sa práve minulo; ochotná pani súhlasí zbehnúť do supermarketu. Celkom prekvapivo, všetko je čerstvé a chutné, hoci pri objednávaní som chcel už preventívne začať antibiotickú kúru. S našimi spoločníkmi si nemáme veľa čo povedať; žijú pre surfovanie a ledva si pamätajú, ako sa táto krajina volá: ide predsa o vlny. Vraciame sa naspäť, v neďalekom obchode zistíme, že tu niet fliaš s pitnou vodou, len sáčky. Je to síce ekologickejšie, ale vodu zo sáčku musíte po otvorení alebo využiť, alebo mať so sebou cestovnú letovačku. Pozitívnou stránkou tejto krajiny nepokojov a beznádeje sú ľudia: čakajúci pán v obchode nás obdarí svojim priateľstvom a náramkom, ktorý prijímame na pamiatku tohto zvláštneho dňa.

Guatemalské detiZ našej kúpeľne zatiaľ vyliezajú šváby ešte aj z mútnej hladiny záchodovej misy. Ukladáme sa na mikroskopický spánok a nadránom vyrážame ďalším autobusom do Guatemala City. Skamarátime sa s guatemalskou rodinkou, ktorá sa vracia z dovolenky a až do príchodu skúšame ich deti z angličtiny. Je to všetko dobrá sranda, hlavne keď na guatemalských hraniciach ochutnám miestnu špecialitu – tekvicovú placku so zeleninou, ktorá až do omrzenia pripomína naše slovenské placky. V Guatemale budeme hneď bližšie domova!

Guatemalské MHD21. novembra poobede vystupujeme v akejsi komerčnej štvrti Guatemala City, o ktorej existencii som pri našej poslednej návšteve Guatemaly ani netušil. Škoda, že v Guatemale nemôžeme stráviť aspoň pár dní, som veľmi zvedavý, čo sa tu zmenilo okrem viditeľne prosperujúceho hlavného mesta. Dnes však len prechádzame taxíkom cez mesto smerom na letisko. Ulice sú čisté a pokojné, hoci krajina ostáva i naďalej miestom politických vrážd a obrovskej kriminality. Strelné zbrane sú tu neporovnateľne atraktívnejšie, ako schopnosť čítať a písať. Napriek tropickému teplu, obchody sa už pripravujú na vianočný ošiaľ strednej vrstvy a míňame umelé vianočné stromčeky, ktoré tu vyzerajú celkom nepatrične.

Predvianočná nálada v GuatemaleNa letisku všetko prebieha hladko, len tak mimochodom sa na prekvapenie obsluhy postavím na batožinovú váhu v check-ine a zisťujem, že za deväť mesiacov cesty som schudol 21 kilogramov. Vôbec ma to neprekvapuje: cítim dlhodobú únavu, som zoslabnutý a dobre som sa najedol naposledy tuším pred dvomi mesiacmi. Dnes to tiež nebude nič moc, pretože letisko je vo veľkej rekonštrukcii a v dvoch bufetoch toho príliš pre vegetariánov nenájdeme. Večer odlietame do Spojených štátov Amerických, letecká spoločnosť nám samozrejme na jedenie nič nepripravila a po štyroch hodinách prilietame do Krajiny Slobody ako vyhladovaní emigranti. Od živín nás však ešte oddeľuje nekonečná rada pred colnými formalitami, vrieskanie detí a mlčanie tých, ktorých od colného okienka odvádzajú zriadenci v pevnom obkľúčení, nevedno kam.

Je 22. november skoro ráno. Los Angeles International, rozlúčka s Latinskou Amerikou prešla hladko a bez rozmýšľania. S americkými colníkmi sme nemali nijaké problémy, hoci po opitom pracovníkovi americkej ambasády v Bogote sme už boli pripravení na čokoľvek. Nikto nás neotravuje ani neponižuje, sú priateľskí a dokonale profesionálni. Je nepríjemné, že zopár idiotov dokáže pokaziť dojem z krajiny, tak ako sa sťažujú množstvá cestujúcich na zážitky z amerických letísk. O polhodinu neskôr už hltavo požierame jediné vegetariánske jedlo z jediného otvoreného bufetu v letiskovej hale: štvoritú porciu McHranoliek, dávku kečupu a obrovský pohár koly. Na vedľajšej lavičke spí párik rabínov. Vozík s batožinou majú odparkovaný obďaleč, okrem náprsnej tašky s peňaženkou z neho trčí ešte laptop a drahý čierny kabát. Úbohé nevinné bytosti!

Noc na letisku v Los AngelesNaľavo od nás sedí Číňan v stredných rokoch. Sedí na zemi, v tureckom sede a na kolenách má maličkú televíziu s DVD. Z obrazovky žiari akási absurdná rodinná šou; muž vpíja svoje oči do obrazovky a keď sa pomaly krúti veľké ruletové koleso v televíznom štúdiu, radostne tlieska spolu s hľadiskom. O chvíľu ku nám prichádza stará žena. Zrejme sme obsadili jej domov; chrlí našim smerom lávu slov v lámanej angličtine a španielčine. Nebyť otrhaných šiat a neprítomného výzoru tváre, začal by som sa strachovať, či sa nedostala do problémov. Takto však len pripevňujem naše ruksaky k lavičke, vozík rabínov presuniem bližšie k nim, aby ho mali na dosah a ukladám sa spať na podlahu. Tesne pred tým, ako zaspím, preklopkajú okolo mňa podrážky dvoch policajtov. Pozrieme na seba, usmejeme sa, zatváram oči. Je dobré byť v bezpečí.

Na druhý deň je o nás však dobre postarané. Dopoludnie trávime na letisku, no poobede už nastupujeme na transkontinentálny let spoločnosti China Airlines, kde sa usádzam pri únikovom východe a hneď po vzlietnutí nám letuška prinesie všetko, čo sme si zaslúžili. Tieto aerolinky majú neuveriteľný výber jedál, pričom okolo osem položiek z menu je vegetariánskych. Dostávam čosi, čo bolo na webstránke nazvané „vegetariánsky hinduistický chod“. Je to voňavé, chutné a úplne exotické; Justyna si zatiaľ užíva svoj „miešaný vegánsky ázijský chod“ a na príručných LCD obrazovkách sledujeme tie najaktuálnejšie filmy, ktoré ešte ani nedorazili do kín. Skrátka, luxus!

Lietadlo nás vypúšťa na druhom kontinente v Taiwane, 12 000 kilometrov na juhozápad. Za pol dňa sme prešli šestnásť časových zón, máme ukrutnú opicu z cestovania a to nás ešte čaká posledných 4 000 kilometrov do Thajského Bangkoku. Po supermodernom taiwanskom letisku blúdime bezcieľne niekoľko hodín, napokon prichádza náš spoj a do posledného lietadla nastupujeme s chlapíkom, ktorý má nasadené obrovské okuliare a na ústach lekársky rúšok. Som evidentne jediný, ktorému sa to zdá čudné, takže radšej sa ani netvárim prekvapene. Už onedlho zistím, že v Ázii to nebude zďaleka nič výnimočné. Ešte pár hodín, John Travolta s prsiami a sukňou vo svojom najnovšom filme, raňajky v štýle „hindu vegetarian“ a 24. novembra 2007 nadránom konečne pristávame v Bangkoku.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že dnes nemusíme viac nikam letieť. Napodiv, spoločnosť nestratila ani naše batožiny a vyrážame taxíkom do mesta. Som taký unavený, že nie som schopný vnímať ani rozdiely medzi bdením a spánkom, svet sa mi zlieva do neznámych zvukov a ostrých farieb. Všímam si, že značky okolo majú akési zvláštne písmo a, ale stále mi nezapína, že zažívame svoje prvé hodiny v Ázii. Z posledných síl sa v hosteli vyštveráme do izby, po troch dňoch zbežne použijeme sprchu a zaspávam skôr, ako moje telo dopadne na posteľný matrac.
Kašľať na všetko. Dokázali sme to.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Nikaragujská Granada

Chicken bus18. novembra prestupujeme v meste Rivas do ďalšieho školského autobusu a nikaragujským vnútrozemím prechádzame nejakých 62 kilometrov do koloniálneho mesta Granada, ešte stále na brehu jazera Nikaragua. Už po tisíci krát pozorujem správanie Latincov a klíči vo mne rozhodnutie, že skôr či neskôr ho budem musieť nejakým spôsobom popísať. Latinci sú fakt poriadni exoti a treba sa ich naučiť chápať o to viac, že ich nájdete od južnej Patagónie až po severné Mexiko a dokonca ešte ďalej, na predmestiach všetkých amerických miest. Keď som s nimi, často mi lezú na nervy, ale vždy sa napokon s nimi dobre nasmejem a skôr či neskôr mi začnú nástojčivo chýbať. Zo zadumania ma prebudí až trúbenie autobusu, ktorý práve vpálil plnou rýchlosťou na mestské trhovisko plné ľudí a prebíja si cestu medzi vozíkmi a haldami melónov.

GranadaGranada je absolútne stelesnenie pravého stredoamerického mesta: je horúca a špinavá, preľudnená a smradľavá, nájdete tu všetky farby tohto sveta, rasy, mätež zvukov a tiel, ohlušujúcu hudbu na uliciach a nádherné, rozpadávajúce sa budovy z niekdajších koloniálnych čias. Ubytujeme sa v akomsi hosteli na bočnej ulici a mohol by to byť rovno Marriott, lebo spoločné kúpeľne sú čisté, internet zadarmo a v strede koloniálneho dvora tróni skutočný bazén s vlažnou vodou. Hneď ako zistíme, že v izbe funguje aj ventilátor, je nám jasné, že tu ostaneme navždy a možno až dva dni.

Ulice GranadyVonku sa žije v akomsi tropickom polospánku medzi tieňom a ďalšou fľašou rýchlo teplejúceho piva. S Justynou si vybehneme do ulíc, na výbornú pizzu a ovocnú šťavu. Vo väčšine štátov Južnej Ameriky sa všetky dievčatá vo veku od 10 do 110 rokov označujú typicky mačovským spôsobom – »mamina« („mamasita“). U nás tomu zodpovedá niekdajšia „kočka“, „kosť“, alebo drsnejšie bratislavské označenie „lokša“. Veľmi nerozumne to teda po prvýkrát skúšam aj tu. Dve dievčatá v ovocnom bare majú čosi okolo osemnásť a ich reakciou na vetu „drobné si nechaj, mamina“, sú symptómy ľahkého infarktu. Je mi jasné, že situácia je vážna a nabudúce mi napľujú do pomarančového džúsu (ak nie niečo horšie); snažím sa teda všetko zachrániť a horúčkovito im vysvetľujem, že všade naokolo je „mamina“ neodmysliteľná lichôtka. Dievčatá iba nahnevane krútia hlavou: maminou si choď urážať niekoho iného. U nás sa také nehovorí. V Nikarague to už radšej neskúšaj, »gringo«. A takto skončil môj prvý aj posledný pokus zapadnúť medzi miestnych…

GranadaSkôr, než sa stihneme v tomto zaujímavom meste porozhliadať po zapáchajúcich uliciach, prichádza koniec nášho pobytu. Balíme si ruksaky, čumíme na vlnky nášho hostelového bazéna a ukladáme sa na krátky, nepokojný spánok pred začiatkom posledného veľkého ťahu smerom na sever.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Kostarika

Náš príbeh o Kostarike vskutku nestojí ani za fotografiu a viac ako zopár riadkov. Situácia je taká, že keď nám z dohľadu mizne špinavá panamsko-kostarická hranica a autobusom sa vnárame do vnútrozemia, píše sa 12. november 2007. Pre nás to znamená, že o deväť dní na druhej strane regiónu Strednej Ameriky nasadneme do lietadla a s medzipristátím v USA sa z amerického kontinentu porúčame do Juhovýchodnej Ázie. To je ešte pekných pár stoviek kilometrov po miestach, kde nemôžete očakávať nič iné ako pomalý, nepohodlný transport lokálnej dopravy. Malé špinavé autobusy mám normálne rád, ale v časovej tiesni to nie je nič príjemné tým skôr, že cez drvivú väčšinu nádherných miest len prechádzame bez toho, aby sme videli čo i len kúsoček. Celý problém s našim krátkym stredoamerickým intermezzom spočíva vo fakte, že ešte ani dnes, na konci roku 2007, neexistuje z Latinskej Ameriky nijaké priame letecké spojenie s Áziou. Voľky-nevoľky, musíme sa tak podriadiť obmedzeným možnostiam, aké nám diktuje okľuka cez Spojené Štáty spolu s preplatením lístka o pekných pár stoviek dolárov a veľká časová strata.

Na druhej strane, sme radi, že sme zo Strednej Ameriky mohli uvidieť aspoň trošku. Pred štyrmi rokmi sme tu po prvýkrát uvideli skutočný nádherný život tohto kontinentu v južnom Mexiku a v Guatemale a odvtedy sme vedeli, že sa sem budeme musieť vrátiť. Kostarika je pritom kapitola sama osebe a ak ju necháme na inokedy, nič sa nestane. Krajina si odtrhla dosť veľké sústo z turistického ruchu stredoamerického regiónu a z výsledkov ľahko vidieť, že bolo priveľké. Na jednej strane sú tu nádherné národné parky a Kostarika sa orientuje práve na ekologickú turistiku, ale pravda je taká, že slovo „ekologická“ ostáva len v názve. V skutočnosti pustošeniu vzácnych ekosystémov pre stavbu ďalších exkluzívnych rezortov bránia len zahraničné mimovládne organizácie, ak vôbec niekto. Kostaričania nemajú radi desiatky autobusov, plných nezávislých cestovateľov, nemajú radi lacné ubytovanie ani život na vlastnú päsť. Ich víziou sú tiché, ukryté kluby s neobmedzenými možnosťami pre tých, ktorí platia tisíce dolárov za pár dní uprostred národnej rezervácie. Budujú luxusné penzióniky a svoju auru výnimočnosti, pričom spoznať Kostariku, to je alebo smiešne predražené podujatie, alebo precízne premyslená cesta s dobrými informáciami, kde možno žiť za čo najmenšie peniaze.

Práve z tohto dôvodu tentoraz cez krajinu len prejdeme do zaujímavejších destinácií a jej národné parky si necháme na inokedy. Strávime tu dve noci v hlavnom meste San José, aby sme nabrali sily na ďalšiu cestu na sever. Podarilo sa nám osloviť Írku Rachel z klubu Couch Surfing a tak tu máme nocľah zadarmo, čo je veľká úľava. Platiť v nejakej diere 25 dolárov len preto, že je to diera v Kostarike, nám príliš nevonia.

San José je nepríjemné, chaoticky vybudované mesto plné plotov so žiletkovým drôtom a vilových štvrtí-malých pevností. Všetko ostatné sú slumy alebo štvrte, ktoré sa onedlho zmenia na slumy. Stredná Amerika má bohužiaľ veľké problémy s fungovaním sociálnej rovnováhy, najmä medzi rôznymi ekonomickými vrstvami. Sú tu tak len bohatí – veľmi bohatí, a chudobní – naozaj veľmi, veľmi chudobní. Kostarika v tomto vyzerá ešte horšie, ako ostatné krajiny a výsledkom je to, že ľudia sa boja chodiť po uliciach, stred mesta sa zmenil na zapáchajúcu dieru a každý normálnejší obchodík má svojho pána v nepriestrelnej veste so samopalom značky UZI. V centre vidieť len žobrákov a povaľačov, ležiacich v kopách smetia, potkany, po zuby ozbrojených ochrankárov a čierne džípy bohatých. Rachel nás raz zoberie do baru na pár pív s jej známymi, ktorí sú alebo cudzinci, alebo deti miestnej strednej vrstvy. Je to celkom príjemný večer a medzi dvomi pivami sa snažím spočítať, koľko návštevníkov nosí pod pazuchou svoju malú poistku. Rachel nás zatiaľ zoznamuje so svojim švédskym kamošom, s ktorého sa samozrejme vykľuje Kostaričan: so štyrmi španielskymi slovami, ktoré zatiaľ ovláda, Rachel postupuje v chápaní toho, čo sa okolo nej vlastne deje, len pomerne malými krôčikmi. Írske dievča z britskej strany donegalského zálivu sem prišlo len nedávno len tak, zo srandy zmeniť na chvíľu robotu a vďaka jej neopakovateľnému severskému prízvuku môžeme na chvíľu pocítiť nostalgiu za starým dobrým Írskom.

14. novembra sa lúčime s Rachel aj s Kostarikou, pretože sme konečne chytili nejaký priamy autobus. O osem hodín neskôr už vystupujeme na hraniciach Nikaraguy. Otravovači tu majú akúsi besnotu a okolo dverí vytvorili nepriepustný kordón, pričom ak od nich na mieste nevymeníte peniaze za nevýhodný kurz, jednoducho vás nepustia z autobusu. Pardón, nie každého. Poriadne si stiahnem popruhy ruksaku, odrazím sa z posledného schodíka a druhou nohou vskočím do davu odporných rapavých ksichtov. Dvaja padajú na zem a keď sa ku mne niekto priblíži, zrazím ho lakťom. Mierim vždy na tvár: mačovia majú radi monokle a načo mám niekomu naštrbiť rebro, keď stačia dve podliate oká a všetci prašivci sa s kňučaním držia odo mňa na dva metre. Pokojne si vyberám z kufra autobusu naše ruksaky a keď vystupuje Justyna, vyvediem ju z rozostupujúceho sa davu takmer mlčky – ak nerátame jojkanie ležiaceho otravovača, ktorému som nevdojak šliapol na ruku.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku