Loďou na východný Island

Všetko sa začalo na palube majestátnej Norrøny, na ktorú sme sa nalodili aj s autom v dánskom prístave Hirtshals. Nasledujú tri dni plavby cez Faerské ostrovy, až do chladných vôd prvých islandských fjordov.

Zobudíme sa do ticha. Na hornej palube okolo nás plávu pohoria so zasneženými štítmi a ich vodopády prechádzajú cez skalnaté úbočia a zelené svahy, aby sa napokon vyliali do fjordu priamo okolo nás.

Prvé raňajky na brehu ľadovcového jazera, pri cestičke takej úzkej, že jedno auto na nej kde-tu zachádza do štrku so strmou priepasťou. Vonku je šesť stupňov; mrznú nám ruky, no horúci čaj vráti všetko do normy.

Vyrážame. Južná pobrežná cesta kopíruje fjordy a vulkanické púšte, rozokľané hory a pustatiny pokryté hustým zeleným machom. Nie, žiadne stromy. Nanajvýš tráva, ale vždy aj vietor, často dážď a neraz sneh. Míňame maličké dedinky a pusté mestá, asfaltka sa občas zmení na prašnú čiaru miznúcu v krajine a potom sa opäť pripojí k sérii úzkych záplavových mostov.

Večer sme na mieste. Skaftafell už zaspáva, v temnotách však rozložíme stan pri úpätí prvého vulkánu a zhasíname do prvej islandskej noci.

Ráno vyrážame na Vatnajökull. Ďalšie vodopády, trávnaté úpätia bez jediného stromu a vulkanické farebné hory zovreté ľadovcovou riavou. Posledný útok na vrchol; neuveriteľný, smrteľný pohľad do pažeráka ľadovca a zostup až do jeho priepasti. Vtedy prichádzajú vlny. Búrkové mračno nás strhne z nôh a riečka, ktorá doteraz poslušne tiekla dole úbočím, sa priamo na našich očiach vztýči do výšky a jej prúd začne šľahať smerom nahor. Tu vládne jediné božstvo: islandský vietor.

Za hlasom vulkánov

Trojdňové putovanie cez krajinu aktívnych vulkánov, sopečných púští a nekonečných ľadovcov. Vitajte v islandskom vnútrozemí, na treku z Landmannalaugar do Porsmork .

Keď ráno prichádza autobus, hneď je jasné, že to nebude len tak. Tento kríženec džípu a obrneného transportéra má podvozok tak vysoko, že vyštverať sa hore bude prvý výstup tohto dňa. Pri balení batožiny si ešte stihneme všimnúť dva ruksaky od nemenovanej slovenskej značky, ktoré neklamne zradia našincov v každom kúte sveta: Slováci Anička a Mišo pracujú na Islande ako dobrovoľníci už niekoľko týždňov a od dnes budú najbližšie dni našimi spoločníkmi v pote i chlade.

[Not a valid template]

Landmannalaugar: Na začiatku bolo ticho

Potom prišiel vietor. A dážď.
Zo základného tábora v Landmannalaugar vyrážame pod priateľskými oblakmi, spoza ktorých na nás občas žmurká islandské slnko. Z holej planiny všetci štyria pomaly stúpame cez vulkanické formácie, zdravíme turistov a plní energie fotíme na všetky strany. Pestrofarebné svahy pripomínajú surrealistický svet akéhosi sci-fi umelca; kde-tu vyrážajú zo zeme kúdole pary a sírnaté kaluže horúcej vody.

Napokon prichádzame na náhornú plošinu, ktorá nám ponúkne úžasný výhľad do diaľav a posledný lúč svetla toho dňa. Hneď nato prichádza ťaživý oblačný front. Okamžite nás obalí hustá, nepreniknuteľná hmla, dážď sa zmení na lejak a ten na snehovú búrku. Zapíname membrány a pršiplášte, kontrolujeme návleky a vyrážame do mrazivej, bielej ničoty.

[Not a valid template]

Prešli dve hodiny. Zmizli farebné kopce i trávnaté nížiny; jediné, čo vidieť, je meter povrchu pred našimi nohami. Viem, že neustále stúpame hore. Svet sa skladá z nášho dychu, ťažoby na ramenách a klzkého povrchu. Na ceste míňame podobné mátohy ako my a smer nám pomáhajú držať len občasné kolíky a azimut môjho kompasu. Prechádzame potokmi a ľadovcovými jazykmi a členitý, štrkovitý terén sa mení na ľadové polia. Moje pochmúrne úvahy o tejto letnej túre na konci augusta preruší krupobitie, ktoré v okamihu pokryje celú krajinu veľkými ľadovými orechmi.

Šliapeme ďalšiu hodinu. Míňame čoraz viac ľudí, takže najbližšia horská chata musí byť blízko, kvôli nulovej viditeľnosti sme však zatiaľ radi, že sme nestratili správny kurz. Vtedy sa pred nami vynorí zvláštna kamenná mohyla. Je to pamiatka po izraelskom turistovi, ktorý tu takto pred rokom stratil cestu vo veľmi podobných podmienkach. Našli ho až o pár dní; zomrel na podchladenie.

[Not a valid template]

Napokon sa dostávame k chate. Posledných pár hodín, ako nám vlhko a chlad postupne presakovali cez jednotlivé vrstvy, sme túžili už len dostať sa sem, zhodiť ruksaky a na zbytok dňa sa kdesi ukryť do spacákov. Teraz si už nie sme takí istí. Chata je absolútne plná zúbožených a premočených turistov, ktorí drkocú zubami v jedinej miestnosti, kam smú prísť tí, ktorí nemajú rezerváciu na izbu (treba ju vykonať neraz niekoľko týždňov vopred): v predsieni. S prekvapením zisťujem, že tu na Islande je čosi ako súcit chatárov s ostatnými turistami skôr výnimkou. V preplnenej izbietke sa na polhodinku zohrejeme telami ostatných úbožiakov, zjeme energetické tyčinky a napokon takmer neveriacky vyrážame do neľudského počasia, cez ďalšie ľadovce, strže a kotliny.

[Not a valid template]

Prvá noc

Prešlo ďalších pár hodín; prichádzame k rieke, ktorá má byť podľa mapy poslednou prekážkou pred naším dnešným táborom. Anička a Mišo sú kdesi ďaleko pred nami.
Rieka nemá brod. Stretávame tu párik izraelských turistov, ktorí panicky skúšajú prejsť na tých najhorších úsekoch. Rieku prebrodím ako prvý; nasleduje Justyna a potom izraelské dievča, ktorú bojazlivo nasleduje jej priateľ. Dievča sa ešte vráti a prenesie svoju a jeho batožinu.

Horská chata stojí na brehu ľadovcového jazera – bol by to absolútne fantastický pohľad, keby sme neboli premočení a podchladení až na kosť. O spaní v chate nemožno ani snívať – nemáme rezerváciu a opäť jediné, kam smieme vôbec vstúpiť, je vstupná miestnosť na sušenie topánok hostí. Raz sa na chvíľu otvoria dvere dovnútra a dve uzimené bytosti uvidia vyhriatu sieň s praskajúcim kozubom, okolo ktorého sedí desiatka šťastlivcov s pohármi whisky, ktorí si rezervovali izbu zrejme pár týždňov predtým, ako si vôbec kúpili letenky na Island. Opäť ma premkne túžba za slovensko-poľskými priateľskými chatami v Tatrách, ktoré nechávajú spávať turistov ešte aj na podlahe v jedálni, a sťažka sa vydávam postaviť stan do snehovej búrky. S premrznutými rukami napokon vyhrávam i posledný boj toho dňa, stanové dielce zabezpečíme pred vetrom kameňmi a napokon podchladení zapadáme do vlhkých spacákov.

Južný Island, Landmannalaugar
Južný Island, Landmannalaugar 

Druhý deň putovania. Ďalšie hodiny v dažďových a snehových búrkach, vzácne sekundy slnečných lúčov a vulkanické púšte, v ktorých sú jedinou fatamorgánou rýchlo sa blížiace vlny snehu a dažďa. Aha, a rieky. Dnes ich treba prebrodiť niekoľko. Tu už nepomôže žiadne skákanie po skalách ani dobrý gore tex: brody majú hĺbku aj do metra a burácajúca, ľadová riava vás dokáže priviesť na dosť nepríjemné myšlienky.

Opäť stretávame izraelský párik; opäť pred riekou, na ktorú len bezradne hľadia. Pokusný králik som opäť ja – prebrodím ju s našimi ruksakmi, potom sa vrátim, prehodím si na plecia Justynu a o chvíľu sme šťastne na druhom brehu. Potom idú oni, teda vlastne dievča. Prenesie batožinu svoju aj kamaráta, ten sa však s chladnou vodou veľmi nemusí. Vyzerá tak, že preniesť na druhý breh by ho mala jeho o tridsať kíl ľahšia priateľka, napokon sa však uľútostím a požičiam im svoje sandále, ktoré mu dievča prinesie na druhý breh a napokon privedie svojho hrdinu za ruku až k nám.

[Not a valid template]

Zátišie

Posledná vulkanická púšť; posledný kopec a napokon je tu naša posledná noc tohto úžasného putovania. Tábor je učupený na úpätí kopca, ktorého dolinka vytvorila príjemné zátišie s vegetáciou – čosi, čo sme posledné dva dni nezažili takmer vôbec. Dobre si zapamätaj tú noc: obrovské žiariace hviezdy na ľadovej pustatine, ticho a nádherný pokoj. Vytúžená prázdnota.

Zobúdzame sa do iného sveta. Od rána svieti slnko a posledných niekoľko hodín do Porsmorku je vychádzkou, počas ktorej môžeme konečne vidieť, čo všetko je okolo nás. Kamenné púšte sa pomaly menia na trávnaté stráne  a zakrpatené lesíky, nad všetkým tróni jeho výsosť Eyjafjallajökull – vulkán, ktorý svojou erupciou v roku 2010 zastavil na niekoľko týždňov leteckú premávku v celej Európe.

[Not a valid template]

Opäť je tu posledná rieka, ktorú treba prebrodiť – po včerajšku je to už len čerešňa na torte – vnárame sa do islandského lesíka a napokon dorážame do koncového tábora v Porsmorku. O polhodinu prichádza známy terénny autobus a tentokrát vidím, načo je vlastne dobrý. Autobus sa brodí cez rieky rovnako ako my pešo, jedna z nich má však vyše metrovú hĺbku a pri prechode korytom nám na okná špliecha voda.

Keď v diaľke začne byť vidieť a cítiť oceán, okolo nás sa tiahne kotlina jedných z najčinnejších islandských vulkánov. Nádherné členité svahy sú pokryté mierumilovným zelenkavým porastom, no lokálne katastrofy bývajú rýchle a neúprosné. Bleskové povodne, zosuvy pôdy a výrony lávy sú súčasťou života miestnych, ktorí tu napriek tomu vo veľkom pestujú zeleninu a chovajú dobytok. Keď napokon autobus vylezie na asfaltovú cestu a zastaví pri prvom asfaltovom parkovisku, všetkým nám je jasné, že putovanie jedným z najúžasnejších miest na tejto planéte sa práve nenávratne skončilo.

[Not a valid template]