Čierna háveď mesta Vroclav

Ak existuje cigánsky boh, ktorý bdie nad svojím cigánskym svetom, sliezsky Vroclav pripomína prvé dni stvorenia. Zabudnite na naše slovenské reálie – nútenú asimiláciu, Luník IX a zahnívajúce osady. Tu sa všetko len začína. V Poľsku ešte politici nenazývajú Rómov parazitmi a garážové nadácie neparazitujú na Rómoch cez európske fondy.

Jedným slovom, idyla. Jedného pekného dňa sem však pritiahli kočovní Rómovia až z Rumunska, rozložili si šiatre z lepenky a deti so seniormi vyhnali žobrať kamsi do centra.

Rumunská biela pani

To bolo pred niekoľkými rokmi. Vroclavčania si najprv nič nevšimli, kočovisko sa však začalo pomaly rozrastať a napokon pribudlo ďalšie. Potom prišli problémy s úradníkmi, políciou a súdmi. V istom momente sa do celej veci obuli aktivisti a médiá. Rómovia sú odvtedy slávni.

Zato Trajan a jeho starší syn Dárius si pamätajú, ako bolo predtým, v Rumunsku: málo peňazí a drahota. Trajan vytiahne pokrčené rumunské lei a na každú bankovku nahlas počíta: – 50 lei – dve kurence a cigarety. Zlé. A tu? 50 zlotých – 4 kurence, cigarety a ešte aj vydajú drobné. V roku 2014 je kurz rumunského lei a poľského zlotého takmer 1:1.

Druhý kočovný tábor je menší a leží sotva päťdesiat metrov od veľkej diaľničnej tepny. Ukrýva sa v tichom lese na brehu malebného jazierka, akoby ho Rómom postavil rovno nejaký miestny skautský oddiel. Má okolo päť domčekov a vládne v ňom úzkostlivá čistota. Sedíme v tesnej chatrči vyrobenej z preglejky. Mária (44) nám naleje kapučíno z prášku a sadne si oproti nám. Dovnútra sa zmestili len dve postele, malý kredenc a otvorené ohnisko.[Not a valid template]

Trajan a Mária žijú spolu, hoci je to jej strýko z matkinej strany. Trajan lámanou poľštinou vysvetľuje, že v Rumunsku sa im prestalo dariť, keď po revolúcii utiekol komunistický diktátor Ceauşescu so svojou ženou Elenou. „Počkaj, akože utiekol? Veď ich tuším zastrelili?“ Trajan trpezlivo prikývne. „Tak hovorili gádžovia, ale poprava bola len fingovaná.“

Trajan si potiahne dúšok Heinekena, šľuka z marlborky vtiahne až kamsi do bránice a potom pokračuje. „Teraz ma dobre počúvaj. Cigánov raz navábili do lode, ktorá ich mala vziať do Indie, gádžovia ju však vyrobili z papiera, aby sa potopila kdesi na mori aj s Cigánmi. Vtedy dobrotivá diktátorova žena Elena vykúpila Cigánov z lode a starala sa o nich. A potom obaja utiekli z Rumunska (hovorím, že žiadna poprava sa nekonala). Elena sa však už nemohla kúpať v krvi mladých panien, začala preto starnúť a obaja, ona i diktátor, umreli na choroby. Šesť rokov po tej fingovanej poprave. Odvtedy je Cigánom v Rumunsku ťažko a my sme nakoniec utiekli do Poľska.“

Trajan sa veľavýznamne odmlčí a nastane úctivé ticho. Preruší ho až Mária výbuchom smiechu, akoby tým chcela povedať, že je tu jediný človek pri zdravých zmysloch.[Not a valid template]

Aktivisti

Pre Agatu sa celá záležitosť začala pred tromi rokmi, v mimovládnej organizácii Nomada. Svoj prvý výjazd na kočovisko spred pár rokov spomína ako šok – dostali echo, že tam prebieha policajná razia a Rómom pôvodne chceli len ponúknuť právnu pomoc. Našli však celé územie oblepené policajnou páskou, plné uniforiem od policajtov po colníkov, autá s hygienikmi a sociálnymi pracovníkmi, akoby tu poľská vláda objavila delegáciu mimozemšťanov. Odvtedy aktivisti z Nomady monitorujú život na kočovisku.

So sociálnou prácou nemajú veľké skúsenosti a ich pomoc je skôr intuitívna. Rómom začali pomáhať nielen so súdmi, ale aj s každodennými problémami – zháňajú od známych a sponzorov základné potraviny, handry a drogériu, žehlia im problémy s úradmi a utišujú manželské spory. Rýchlo však zistili, že príliš „rodičovská“ opatera neprináša najlepšie ovocie: nezištnú pomoc Rómovia často zneužívajú a namiesto vďačnosti a samostatného života vyťahujú ruku po viac.[Not a valid template]

Úradníci

Aktivisti takmer od začiatku sledujú aj smutnosmiešne pokusy úradov poradiť si s kočovníkmi. Pre otcov mesta je najväčším problémom žobranie Rómov v historickom centre a sťažnosti bielych z okolia. Keď nepomohlo obyčajné šikanovanie Rómov policajtmi a úradníkmi, ktosi navrhol segregovať mužov a ženy v osobitných obytných kontajneroch. Nasledovali snahy o exmisie z mestského pozemku a ďalšie viac či menej chabé snahy zbaviť sa Rómov potichu, elegantne a hlavne navždy.

Napokon to skúsili ešte inak: jedného dňa dali dôkladne vylegitimovať každého dospelého osadníka a následne na nich mesto zložilo hromadnú žalobu. Úradníci hovoria, že len trvajú na vynútení svojich vlastníckych práv, právnici aktivistov namietajú o ľudskoprávnej podstate sporu. Súd trvá dodnes.[Not a valid template]

Za niekoľko posledných rokov však veci dospeli príliš ďaleko. Rómsky problém začína poškodovať multikultúrny imidž mesta a nedajbože výsledky v regionálnych voľbách. Žobranie žobraním, ale keď začali na Vroclav ukazovať prstom novinári a vláda vo Varšave, primátor mal dosť: rómsku otázku zveril sociálnemu pracovníkovi, ktorý sa doteraz zaoberal prepustenými väzňami.

A inštitucionálny prístup už prináša prvé výsledky. Úradníci sa dohodli so spriaznenou mimovládkou, ktorá sa nesťažuje novinárom ani ombundsmanovi, tak ako ľudia z Nomady. O Rómov sa tak teraz starajú dve organizácie, ktoré sa medzi sebou nebavia a navzájom sa bojkotujú, ale metódou biča a mrkvy sa veci pohli dopredu. Podarilo sa presvedčiť prvých rómskych rodičov, aby poslali deti do škôl – trinásťročná Sabrina, s ktorou som sa rozprával v kočovisku, nevie čítať ani písať. Dospelých aj deti sa snažia učiť po poľsky a záujemcom vybaviť prácu i úradné formality.[Not a valid template]

Perinbaba

Poľský problém s Rómami sa však šíri. Pred pár týždňami zničili úradníci podobné kočovisko v Gdansku a situácia sa môže opakovať v niekoľkých ďalších mestách. Vroclavčania zatiaľ tlieskajú svojmu úspechu – jednak sa na ich mesto trochu v médiách pozabudlo a jednak vybavili náhradný byt pre prvú rómsku rodinu, ktorá sa doň presťahovala z kočoviska, hneď ako svoj šiator pod tlakom mesta vlastnoručne zbúrali.

Zdá sa, že každému, kto si v Poľsku začína robiť z Rómov agendu – či už sú to samosprávy alebo mimovládne organizácie – predbežne chýba akýkoľvek koncepčný prístup a odvaha na dlhodobé riešenia. Interakcie s rómskou komunitou sú u našich severných susedov poznačené neznalosťou rómskej mentality, vzájomnou nedôverou a  snahami o rýchle a skôr efektné výsledky.[Not a valid template]

Aj vroclavský magistrát je buď výnimočne naivný, alebo má celé „riešenie“ vydržať – presne do najbližších volieb. Príkladom je zmienený úspech so sociálnym bytom pre jednu Rómsku rodinu. Ako sa ukázalo, úradníci získali byt pre Rómov dočasne a „na dobré slovo“, pričom nikto nevie, dokedy preň bude platiť nájomná zmluva a čo sa stane, ak majiteľ zmení názor. Predstaviteľ mesta navyše zabudol spomenúť, že samotný byt nevyriešil existenčné problémy rodiny a dobrá jej polovica chodila žobrať tak ako predtým.

A čo na to samotní Rómovia? Na kočovisku prestalo pršať; Mária vyhreší Sabrinu a len tak mimochodom utrúsi, že na budúci rok, keď bude mať štrnásť, ju vydá za svojho syna, ktorý má dvadsať a Sabrine je vzdialený bratranec. Ostatní sedia pred lepenkovými chatrčami a šľukujú marlborky: prišli k nim na návštevu vzdialení príbuzní z iného mesta. Vidieť, že u miestnych osadníkov majú váženú reputáciu. Na trhoviskách predávajú načierno handry a majú i vlastné auto, dokonca žijú v prenajatom byte. Príbuzná je ako vystrihnutá z Jakubiskovej Perinbaby: všetky zuby má zlaté a jej štíhlu postavu zdôrazňujú dlhé biele šaty, zafúľané od táborového blata. Jedným slovom, rómska elita. Nie, nemôžem ju fotiť.[Not a valid template]

 Rómska karta

Stane sa Poľsko ešte jednou krajinou, ktorá si postupne bude musieť zvykať na prímestské rómske getá a osady? To, že časť Rómov je len „importovaná“ z Rumunska, totiž nie je žiadnym argumentom – vedia o tom svoje vo Francúzsku či Veľkej Británii, kde tieto komunity z východnej Európy budia podobné kontroverzie, ako tie domáce na Slovensku. Čas ukáže, či sa Vroclav stane pre iné poľské mestá príkladom, alebo mementom – v každom prípade je však lakmusovým papierom problému, aký etnicky homogénne Poľsko doteraz takmer nepoznalo.

Škála rómskeho problému je oproti Slovensku neporovnateľne menšia, no jeho dynamika začína čoraz viac prekvapovať. Pred pár rokmi sa do celonárodných médií dostala obec, ktorej obyvatelia protestovali proti snahe miestneho farára postaviť Rómom kultúrnu miestnosť; na začiatku leta vyústili šarvátky medzi Rómami a bielymi dedinčanmi v mestečku Andrychów až do masového útoku neonacistov a len pred pár týždňami sa konala na Sliezsku antirómska manifestácia. Medziročný vzrast rasovo motivovanej trestnej činnosti bol v roku 2013 neuveriteľných 87 percent a Rómovia sú štvrtým najčastejším cieľom takýchto útokov.[Not a valid template]

Poľská vláda sa zatiaľ od svojich južných susedov Česka a Slovenska akoby veľmi nepoučila. Doterajší vládny program rómskej integrácie navyše prestal platiť v roku 2013 a nový je v nedohľadne: nové projekty stoja a starým hrozí problém s financovaním.

Podľa extrémnych reakcií však možno tušiť, že už onedlho sa Rómovia stanú v Poľsku bežnou tému salónových diskusií, tak ako u nás. Každý Poliak si na nich konečne vytvorí názor, zopár nacionalistických politikov si z témy spraví volebnú kampaň. Vláda určí splnomocnenca pre rómsku menšinu. Ten vymenuje svojich poradcov, poradcovia svojich poradcov, tí svoje asistentky a ony svojich šoférov. Tak ako u nás.

Keď odchádzame z vroclavského kočoviska, obďaleč sa kníše opitý bezdomovec a hlasno nadáva na čiernych darmožráčov. O polhodinu neskôr sme už v centre stredovekého Vroclavu, keď ma zastaví prvý žobrák. Je Poliak. Biely.[Not a valid template]

[Not a valid template]

Povstanie je umenie

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Varšava po povstaní

Povstanie sa z času na čas vynára z Visly a zaľahne nad mestom ako smogový opar. Spomienky hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy. Pri rieke si to sotvakto všimne. Junáci strkajú špinavé prsty do spotených dierok znudených cyklistiek, policajti ich pokutujú za otvorené fľaše teplého piva. Vybetónované nábrežie hľadí na mestskú časť Praha akoby nič, na jej zelené brehy a kostolnú vežu.

Naokolo sa zatiaľ dejú veci. Na Novom svete dav požiera tribúnu. Na zástavách vlajú kotvy, penzisti vedú reči a pri hrobe neznámeho vojaka klopkajú podošvy neznámych vojakov. Prechádzam sa po meste a Povstanie mi vŕta v hlave. Je všade. Neprívetivé mesto, v ktorom ma hneď rozbolia nohy, a to som sa ešte nikam nedostal. Široké bulváre, komunistické budovy, všade na nich pomníky a tabuľky.

Varšavské povstanie sa v meste vynára v pravidelných časových úsekoch a vždy naberá iné podoby. Desať rokov som o ňom ledva vedel; bolo tu, ale míňali sme sa, gúľajúc pri tom znudene očami. Napokon však musí jeho pátos pocítiť aj cynický Slovák žijúci vo Varšave, pretože chodiť po uliciach tohto mesta a nevedieť o Povstaní, je ako chodiť po tých istých uliciach a nepoznať dopravné značky. My, Slováci, tomu najprv príliš nerozumieme, pretože máme vlastné Povstanie, ktorého existencia sa obmedzuje na hodiny dejepisu. Nedefinuje náš život tak, ako Povstanie definuje život Varšavčanov. Keď prídeme do Varšavy, počujeme o povstaní a najprv si povieme, ech, veď aj my máme také.

Kolotoč

Otázka: Vojaci Židovskej bojovej organizácie, ktorí prežili (židovské) povstanie v gete, sa prihlásili pred (poľským) povstaním roku 1944. Dôstojník, ktorý ich mal školiť, citujem z Vašej knižky, „prišiel na stretnutie len raz, a navyše úplne opitý“. Takto vyzerala každodenná realita poľskej konšpirácie, alebo ten dôstojník nechcel spolupracovať s Židmi?

Odpoveď: To druhé. Prečo v (poľskom) povstaní neexistoval židovský povstalecký oddiel, ale fungoval napríklad oddiel hluchonemých či oddiel Slovákov?

Rozhovor s autorkami knihy Židia v povstaleckej Varšave. Gazeta Wyborcza, 4. 12. 2009.

Keď ma prídu navštíviť slovenskí pankáči, nejdem na to dobre. Tu prechádzame cez široký obrys na chodníku, ktorý sa tiahne ulicami. Niekdajší múr varšavského geta. Zmôžem sa na: toto bol múr varšavského geta.

A mal by som hovoriť o prvej dileme, povstaní v gete, ktoré bolo tak naozaj masovou samovraždou. Keď varšavskí Židia pochopili, že Nemci to s vyhladzovaním myslia úplne vážne, takmer bez výzbroje sa postavili na odpor najsilnejšej armáde sveta. Za menej ako mesiac bolo po všetkom – geto bolo zrovnané so zemou a 60 000 Židov prekročilo dnešný obrys na chodníku do masových hrobov a plynových komôr.

Spomenul som si na Campo di Fiori
Vo Varšave pri kolotoči,
V príjemný jarný večer,
Pri zvukoch tanečnej hudby.
Salvy za múrom geta
Prehlušila tanečná melódia
A krútili sa zaľúbené páriky
Vysoko do príjemného neba.
Občas vietor z horiacich domov
Prinášal čiernych šarkanov
Hostia na kolotoči
Chytali ich kúsky letiace povetrím.
Povieval sukňami dievčat
Ten vietor od horiacich domov,
Veselé davy sa smiali
V krásnu varšavskú nedeľu.

Czesław Miłosz, Campo di Fiori

Pochybnosti sú tu preto, že povstanie v gete akoby ani nepatrilo Varšave. Židia bojovali s  podporou ostatných Poliakov, no na árijskej strane si Varšava užíva príjemné jarné dni. V skutočnosti geto nemalo šancu na prežitie, s Poliakmi či bez nich. Ale vyčítať rodinkám, že si užívajú jarné kolotoče, hoci za múrom na konci ulice prebieha masové vyhladzovanie… to je nechutné, uznajte sami. Za trest nobelového autora Czesława Miłosza nepochovajú v Panteóne slávnych Poliakov na krakovskom Waweli.

Prelínanie

Mesto nám však ľahko neodpustí. Sedíme na rohu Maršálskej a Svätokrížskej a obhrýzame kebaby. Prichádza pani s mohérovou čiapkou na hlave. To by ste nemali. Čo by sme nemali? Sedieť tu. Trošku úcty. Akej úcty? Úcty. S nimi. Prekvapene sa obzerám okolo seba, na davy prechádzajúcich ľudí. A naozaj. Sú tam, na tabuľke na stene. „Toto miesto je posvätené krvou Poliakov.“ A tak ďalej. To by ste nemali. Objedať sa. Na ich hroboch. Teta, ale tu nie sú ich hroby: pod nami sú len optické káble, metro a stoka. Hroby sú inde. Chlapci, nie je vám žiaľ, takto sa tu objedať, na Nich? V rozpakoch sa pozerám na svojich asociálnych spoločníkov. Mne osobne nie je žiaľ: som hladný. Fekál, nie je Ti žiaľ – že tu ješ, pri tabuľke? Nie je. A Tebe, Prco? Mne tiež nie je. A Tebe, Vazelína? Mne je to totálne jedno! Mohérovej čiapke oznamujem výsledok hlasovania. Ale inak, diskrétne. Krúti hlavou. Odchádza. Má sotva päťdesiat rokov, narodila sa nejaké dve desaťročia po Povstaní.

To je však len ďalší omyl Slováka vo Varšave, totiž že Povstanie sa už dnes nikoho na uliciach netýka, a už vôbec nie členov subkultúry. Ďalšia podoba Povstania v poľskej spoločnosti: styčný bod medzi mainstreamom a subkultúrami. Čítanie povstaleckej literatúry znie na Slovensku ako zlý vtip už od čias komunizmu na sklonku osemdesiatych rokov. Tu, v Poľsku, sú však udalosti spred vyše polstoročia skvelou inšpiráciou pre všetky typy umenia.

Verše, piesne, texty celej generácie mladých umelcov vyhladených na varšavských barikádach, radi prednášajú, spievajú, čítajú ich dnešní vrstovníci. Garážové rockové kapely skladajú piesne na texty povstaleckých básnikov. Známy poľský rapper vydáva zmixovanú platňu dobových nahrávok. Sami od seba.

Nocou, keď mesto plaví sa v sen tretí
A cez nebo čierny previaže sa tieň
Vstaň nečujne jak vedia to len deti
Konček ucha prikladaj do jeho stien
(…)
Brečtanom hlasov spod trosiek a ruín
Šplháme sa nocou na strechy a sen
Tebe, Varšava, v našich snoch ťa tvorím
Nôtiac si v svoj pohrebný septembrový deň

Tadeáš Gajcy, Spev múrov

Povstanie je dnes s mestom spojené rovnako nerozlučne, ako je nerozlučne spojené s poľským umením a imagináciou.

Dilemy

Slováci a Poliaci tak prijali úplne odlišný postoj k svojim povstaniam. Obe udalosti sa však naozaj veľmi líšia. Najdôležitejší nie je fakt, že v tom varšavskom, v jedinom meste, počas neho zahynulo viac ľudí, ako na celom Slovensku počas vojny. Najväčší rozdiel predstavujú okolnosti a dlhodobé dôsledky oboch povstaní, a tým aj ich závažnosť pre dnešok. U nás si SNP počas desaťročí privlastňovali komunisti. V Poľsku je situácia presne opačná: Povstanie viedli a realizovali samotní Poliaci, nie vďaka, ale napriek Rusom, ktorí boli hlavnou príčinou jeho fatálneho neúspechu. Počas komunizmu bolo Povstanie v Poľsku rovnaké tabu, ako katyňská masakra.

Britský historik Norman Davies si všíma aj zaujímavú prepojenosť Varšavského povstania a SNP. Keď Moskva poslala armádu 1. Ukrajinského frontu na samovražedné jatky v Duklianskom priesmyku, SNP tým získalo ledva niekoľko týždňov existencie navyše, zatiaľ čo Varšavské povstanie stratilo i poslednú šancu na podporu od veľkého červeného brata.

Presne v čase, keď na Slovensku ruské diverzné jednotky organizovali odpor a dodávali povstalcom zbrane, iná časť Červenej armády stála na varšavskom pravom brehu Visly zvanom Praha. Ruskí dôstojníci s ďalekohľadmi chladne pozorovali masové vyhladzovanie hlavného mesta Nemcami. Poliaci sa práve dopustili ďalšej fatálnej chyby svojej histórie: spoľahli sa na Stalina, ktorý mal Povstanie podporiť vlastnými jednotkami, no radšej nechal mesto vykrvácať. Vďaka tomu mohlo neskoršie prevzatie moci do ruských rúk prebehnúť bez akéhokoľvek väčšieho odporu.

Každý z nás má takisto vlastné pochybnosti. Na ľudáckom Slovensku si moja babka pamätá Nemcov ako fešných fičúrov. Rusov ako nebezpečné indivíduá, ktoré jej v hoteli dávali žehliť špinavé vojenské plášte, plné vší praskajúcich pod horúcou žehličkou. Sedliak dedko z dolniakov poznal partizánov ako lenivých zašívačov, vyhlásených miestnych zlodejov. S takýmto kultúrnym nánosom máme kontroverzie zaručené ešte predtým, ako otvoríme ústa.

Hlavná poľská dilema sa netýka masovej kolaborácie s Nemcami ani závislosti od Rusov. Jej pointa je však výnimočne brutálna a dotýka sa martyrológie poľských dejín. Znie takto: Stálo to za to? Inými slovami: stáli dva mesiace relatívnej, dusivej slobody v tieni barikád, v smrade krvi a vlastných výkalov, za dvestotisíc obetí, z ktorých väčšina nemala s povstalcami a ich pocitom slobody nič spoločné? Túto otázku sformulovali už komunisti po vojne, v snahe ukryť ruskú zradu a zdôrazniť poľskú nezodpovednosť. Ale i dnes mnohí historici ukazujú, že Povstanie malo napokon nanajvýš symbolický a veľmi malý vojenský význam.

Umenie

A konečná konfrontácia povstaleckého romantizmu s realitou napokon vyzerá celkom inak. Stačí naposledy načrieť do dobového umenia.

Na východných predmestiach varšavskej Prahy sa objavil prvý ruský tank. V dôsledku toho, 1. augusta 1944, vyhlasuje vedenie podzemia hodinu W – začiatok Varšavského povstania.

Električkou cestujem k vojne,
Električkou s oddelením Nur fuer Deutsche,
Augustový pot na čele,
Chlad flinty Visa pri tele.
Sekera, motyka, pílka, šálka,
Červeno-biela povstalecká šatka.
Vo vrecku poľský orol a tabak miešaný so strachom,
Nezúfam – idem na smrť, aha, s krátkym rukávom.

Lao Che, Hodina W.

Nemecká strana kontruje prózou. Heinrich Himmler vydáva takýto rozkaz:

  1. Zajatí povstalci budú zabití bez ohľadu na Haagsku konvenciu.
  2. Nebojujúca časť obyvateľov vrátane žien a detí má byť takisto zabitá.
  3. Celé mesto má byť zrovnané so zemou: domy, ulice, zariadenia a všetko, čo sa nachádza na jeho území.

Začalo sa kompletné vyhladzovanie Dediny, západnej časti mesta, v ktorej práve sedím a hľadím na vrcholky stromov neďalekého masového hrobu so sedemdesiattisíc telami.

To sú tie prekliate dilemy Varšavského povstania. Pravidelne, každý rok v auguste, opäť ožíva diskusia nad jeho zmyslom a odkazom. V meste sa konajú spomienkové slávnosti, festivaly, koncerty, výstavy. Vychádzajú knihy. Povstanie sa vynára z Visly, spolu s ním spomienky a pochybnosti, hádky a obvinenia. Hrdzavejú, škrípu, prevaľujú sa, miešajú, padajú na strechy.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Fotogalérie z Varšavy:

[Not a valid template]

Šmelinári

Obchodný duch Poliakov má mnohé podoby a je neoddeliteľnou súčasťou ich národnej identity. Na Slovensku ho najradšej poznáme pod názvom šmelinárstvo. Ale poľské šmelinárstvo má vlastnú dušu, históriu i romantiku.

Predslov 1958

V roku 1955 socialistický svet vyzerá tak trochu ako v šiesty deň stvorenia. Nad vodami sa ešte vznáša duch Stalina a všade vládne harmónia, ale čosi cítiť vo vzduchu. Následné odštartovanie turistickej výmeny medzi Poľskom a ČSSR je rovnako nevinné, ako prvý smrteľník uťapkaný z blata.

No v 60. rokoch už typický poľský súdruh rutinózne cestuje na dovolenku do ČSSR cez Východné Nemecko a Maďarsko. V každej krajine možno predsa čosi vymeniť s dobrým ziskom a domov priniesť nielen doláre, ale aj posvätné artefakty ako večné perá, západné žuvačky, či nebodaj skutočný elektrický mixér. Tajná mapa poľských veľkomiest sa skladá z predavačiek, ktoré od vás kúpia českú drogériu, diskrétnych kupcov ruského kaviáru a prostredníkov nakupujúcich maďarské parochne.

Služobná cesta 1978

O ďalších desať rokov sa situácia celkom vymyká spod kontroly. Colný úrad zabavuje ročne pašovaný tovar za 14 miliárd zlotých – pričom oficiálny štátny import dosahuje len 34 miliárd zlotých. Colníci registrujú v prístavoch priemerne 100 kg príručnej batožiny na osobu. Do Turecka a NDR smerujú dlhé kolóny turistických prívesov; najsmelší poľskí cestovatelia vymieňajú až v Thajsku, Singapure či Hong Kongu. Na zdesenie politických ideológov sa v rukách colníkov ocitajú nielen tradiční pašeráci ako námorníci či letušky, ale celé športové družstvá, vedecké delegácie a umelecké zbory.

To však nie je všetko. V tomto čase sa rozbiehajú veľké medzinárodné projekty a s nimi masové cezhraničné služobné cesty. Vydávanie hromadných víz pre migrujúcich zamestnancov znamená, že šmelinárstvo získava celkom nové, doteraz nepoznané dimenzie, ktoré navždy zmenia tvár socialistickej spoločnosti stredoeurópskeho typu.

Jacek

Počas prvej cesty do Ruska Jacek vylezie z vlaku len dvakrát: raz mu ruskí colníci vysypú batožinu priamo na perón, druhýkrát naňho príde rad doplniť zásoby chľastu pre celý vagón.

Poľská pracovná brigáda buduje vodnú elektráreň neďaleko Stalingradu. V Krajine osloboditeľov plnia plán vzorovo, bez ohľadu na prekážky. V praxi však musí poľský vedúci stavby ožierať svojich ruských šéfov, milicionárov aj stavebnú inšpekciu – to je podmienka dobrej spolupráce. Poľskí majstri musia ožierať ruských robotníkov, inak nikto z nich nepohne prstom a s ťažkou technikou sa môžu rozlúčiť. Peniaze na hektolitre vodky sa dajú získať len krádežami stavebného materiálu, vďaka čomu si prilepší celá poľská brigáda.

Keď Jacek pochopí ekonomickú mašinériu medzinárodnej socialistickej stavebnej výpomoci, začne mu svitať aj v iných oblastiach. Na prvú dovolenku do Poľska už z vlaku vystupuje v každom väčšom meste. Kufre má napokon vyplnené kaviárom a chodbička vagóna je po okraj zahádzaná domácimi spotrebičmi všetkých kolegov. Pred druhou dovolenkou zavolá do Ruska aj ženu. Domov cestujú s tromi chladničkami, šestnástimi žehličkami a piatimi mixérmi. Po jednom produkte nechá u ruského colníka, ktorý mu kedysi vyhádzal obsah kufra na perón; ostatné predá susedom a kolegyniam v Poľsku. Pri tretej ceste domov je už Jacek stavebný majster a vykašľal sa na kaviár aj spotrebiče. V kufríku s dokumentmi má zašité kilo zlata, ďalšie štyri kilá mu prenášajú podriadení za štedrú odmenu a dobré kádrové hodnotenie.

Dovolenka 1988

Masový fenomén šmelinárstva v Poľsku a v iných krajinách je pre socializmus poriadnou fackou. Systém smerujúci k beztriednej spoločnosti práve stvoril jedinečnú ekonomickú triedu, a tá nielen okráda hneď niekoľko ľudových vlád naraz, ale vytvára aj nebezpečnú ekonomickú nestabilitu. Najlepšie to vystihuje známy východonemecký vtip: Čo sa stane, keď náš obchod navštívia poľskí turisti? Mesiac nebudeme mať čokoládu.

Ešte hrozivejší je však fakt, že vďaka neriadenej výmene tovarov vzniká celá sivá ekonomická sféra, celkom nezávislá alebo dokonca parazitujúca na oficiálnom štátnom obehu. Veľké množstvo ľudí sa v Poľsku stáva celkom nezávislých od štátu. Nie sú odkázaní na oficiálnu prácu, na obchody a dokonca ani na štátnu menu, keďže šmelina prebieha najmä v devízach. Totalitný štát celkom zlyháva vo svojej kľúčovej funkcii: kontrola vlastných obyvateľov.

Mariola

Poľský dovolenkár si užíva prázdniny niekoľkokrát do roka. Pred cestou dá dokopy svoj otlčený Polonéz s prívesom, balíček dolárov ukryje do ruličky pod prístrojovú dosku a získa informácie o najnovších obchodných trendoch za hranicami. Žena zatiaľ zavinie do varených kapustných listov pohánku, hríby a hovädzie. V noci prenesie spiace deti na zadné sedadlá, prežehná sa smerom ku kostolu a nastúpi do auta.

Dovolenkuje sa v najlepších turistických destináciách. Turecko: deti sa naháňajú na pláži pri kempingu, dospelí dovolenkári zatiaľ zapĺňajú prívesy handrami v istanbulských veľkoskladoch. Prenikavé vône obchodíkov, nekonečné šálky čaju pri zjednávaní. Večer vodka, manželove fúzy a rýchle vŕzganie v prenikavom smrade jeho ufúľaných bielych ponožiek. Zastávka v Maďarsku: Balaton, predaj handier priamo na kapote auta, nákup 30 kg klobásy a paprikového korenia. Československo: predaj ďalších handier, nákup krištáľu a úzkoprofilovovej domácej chémie plus 20 kartónov Študentskej pečate. Ešte dojesť lepkavý dvojtýždňový proviant, dostať hnačku a vysrať sa v mestskom parku v centre Prahy. A tak ďalej.

Cezhraničné vláčenie komodít má však zároveň neblahé následky. Za svoj neskazený kapitalizmus začínajú mať Poliaci medzi ostatnými súdruhmi naozaj zlú reputáciu, ktorá napodiv prežije aj Varšavskú zmluvu. Relatívne bohatých východných Nemcov či Čechoslovákov samozrejme nezaujíma, že fúzatí priekupníci nechodia na dovolenku zo zábavy, ale preto, že v Poľsku sa práve začal koniec socializmu a na lístky je všetko od menštruačnej vaty po cukor. V posledných rokoch železnej opony teda Poliaci cibria svoje obchodné znalosti a kontakty, zatiaľ čo ostatný socialistický ľud od nich náruživo nakupuje a predáva, hoci s čoraz pohŕdavejším výrazom na tvári.

Napríklad keby Mariola vedela, čo znamená slovo šmelinár, určite by sa prestala usmievať. Ale Mariola nevie: stojí pri svojom plechovom rozkladacom stolíku a usmieva sa na tlstú Slovenku, ktorá ju práve nazvala šmelinárkou a drží v ruke jej džínsy. Obe stoja na dostihovej dráhe plnej ľudí, ktorých sem v sychravé sobotné ráno prilákala burza. Dostihová dráha je celkom nepatrične postavená na kraji ozrutného sídliska, pri lesíku plnom ľudských a psích sračiek. Mariola vie svoje, lebo po noci strávenej v aute na parkovisku si bola čupnúť práve do lesíka.

Pozri,  cigaňa, tu je diera. Zákazníčka nahnevane ďobe prstom do diery a sťažka sa prehrabuje v kope handier na zemi. Hľadá svoju veľkosť; nevdojak si pri tom prdne. Mariola radšej vráti Slovenke peniaze. Zle odstrihnuté texasky v slonej veľkosti dostala od Turka len ako pozornosť podniku, keď kúpila sto kíl normálnych handier. Keby Mariola vedela, že roztrhaná texaskovina sa stane ešte väčším hitom, ako farebné turecké nášivky, dieru by rozstrapkala a texasky predala s prirážkou. Ale Mariola nevie: v módnych trendoch sídlisk východnej Európy sa rozstrapkané texasky objavia až o pár rokov.

Pri susednom stolíku predáva Mariolin manžel obchytkané časopisy Burda a hodinky s kalkulačkou. Mariola nikdy nevedela pochopiť, prečo sa na Slovensku lepšie predávajú Burdy s krajčírskymi strihmi, ako nemecké porno magazíny, ale biznis je biznis. Pri manželovom stolíku stojí kostnatý fagan s červeným vylešteným bicyklom a závistlivo si skúša digitálky. Na chvíľu sa im stretnú pohľady: chlapec si vzdychne, hodinky položí na stôl a pomaly odchádza. Keby Mariola vedela…

Hranica 1998

Koniec komunizmu je už dokonalým obrazom rezignácie a zlyhania štátneho ekonomického dozoru: pred pár rokmi prebehol v Poľsku výnimočný stav a s ním nedostatok základných tovarov, čítaj zvýšený dopyt po pašovaných produktoch od servítok po klobásy. Uvoľnenie cenzúry zase spustilo pololegálny obeh voľnej kultúry a zároveň jej export do zahraničia. Bratislavskí vysokoškoláci obliehajú poľský inštitút v honbe za zakázanými knihami, nehovoriac o depešáckych proletároch všetkých krajín, ktorí sa spájajú pri počúvaní falšovaných poľských kaziet.

Roky plynú; socializmus sa stáva vyblednutou minulosťou, poľské zručnosti však získavajú na význame aj v trhovom hospodárstve. Okrem raketového vzostupu svojej podnikateľskej sféry a najväčšej burzy cenných papierov v strednej Európe, Poliaci využívajú i vyšliapané pašerácke chodníčky: z Ukrajiny šmelujú cigarety, ktoré potom zaplavujú drahé trhy v Nemecku a Holandsku. Zo Slovenska a Česka skupujú lacný chľast, ktorým možno zaplaviť vlastný morálny nepokoj a iné poľské neduhy.

Ľudí, ktorí neúnavne prechádzajú hranice niekoľkokrát denne, v Poľsku nazývajú Mravce. Mravce majú presne spočítané, koľko zarobia na každom pašovanom mililitri a koľko colníkov stojí na ktorých hraniciach. Bývajú to muži, ženy i deti – s uštvaným výrazom na tvári skúšajú všetky možné dopravné prostriedky, kým ich nespoznajú aj na novej colnici a celá námaha vyjde nazmar. A keď sa so Schengenom skončí éra pašovaného alkoholu, mravce presadnú do nemeckých ojazdených áut, ktoré začnú vo veľkom predávať v domácich autobazároch.

Mravce nie sú samozrejme nič iné, len ďalšie vtelenie Pracovníkov a Dovolenkárov.

Mravec

Sedím v kupé už niekoľko hodín. Vlak sa štverá po posledných slovenských stráňach smerom k Hranici. Zostal som tu len ja, mĺkvy poľský mladík a naše dva hraničné problémy. Prvým je mladíkova cestovná taška. O tomto probléme som sa dozvedel, keď som mu tašku pomáhal vyložiť na poličku: vážila aspoň pol tony a podozrivo to v nej štrngalo. O druhom probléme sa dozviem tesne pred Hranicou, keď môj čierny kocúr Mao Ce-Tung z výšky nedôverčivo ogrcia celé kupé.

Pozrieme s mladíkom na seba. Obaja vieme, že je zle. Pogrcaný kocúr bude v Poľskej republike takmer naisto nevítaným hosťom. A miestnym colníkom sa toho dá vysvetliť naozaj málo. Navyše v momente, keď mladíka vyzvú, aby si presadol do nepogrcaného kupé, voľky-nevoľky bude musieť vziať svoju štrngajúcu tašku plnú pašovaného chľastu – zrejme priamo na strážnicu. Na druhom konci vagóna sa už ozýva zlovestný dupot poľských kanád.

Mravec v poslednom pude sebazáchovy napne šľachovité ruky, tašku stiahne z poličky a s námahou ju odtiahne do vedľajšieho kupé. Stojím uprostred mačacích zvratkov v tvare srandovných hviezdičiek, ktoré boli pred pár hodinami suchým krmivom renomovanej značky. Kocúr ich musel hltať bez hryzenia: otvorím okno a holými rukami vyhodím zo dve hrste slizkého svinstva. Teraz mi je jasné, že vyzerám horšie, ako pogrcaný kocúr, ktorý sa v medzičase stihol vylízať, akoby nič. Nasledujem jeho príklad: ruky si utriem do bielej pokrývky operadla a vrátim ju na miesto rubom nahor. V momente, keď colníci vlezú do ďalšieho kupé, schytím mačku aj ruksak a prekĺznem sa k Mravcovi. Za pár sekúnd je u nás hliadka. Mate tu kurva smrud, Slovaci. Skôr, ako stihnem zareagovať, spoza plecnatého Poliaka sa ozve írečitá slovenčina. To je predsa váš doblvaný vlak, kurva Poľaky! Poľská hliadka teraz stojí tvárou v tvár slovenským colníkom. Orgány na seba chvíľu nenávistne gánia a napokon nazrú do nášho kupé. Ja, Mravec i mačka sa tvárime znudene.

Odkedy som začal navštevovať Poľsko, vždy som rozmýšľal, kto vlastne sú poľskí šmelinári z môjho detstva. Teraz konečne sedím oproti jednému z nich a počúvam jeho rozprávanie. Zrazu si uvedomím, že ich bolo zbytočné hľadať: prakticky všetci Poliaci boli zároveň šmelinári. Neviem si len spomenúť, čo mi na šmelinároch kedysi vadilo. Ponúkali vždy to, čo sme si nevedeli zohnať my sami – a majú to doteraz, pretože ulice poľských miest si udržali svoju takmer orientálnu atmosféru. Vždy plné stánkov a pouličných stolíkov, na ktorých si za pár zlotých kúpite svoj sen o zlatých hodinkách Omega, dáždnik a šnúrky do topánok. Nevšimnú si ich len mestskí policajti, ktorí tu majú všetko zadarmo.

Šmelinári sú vo svojej zlej reputácii naozaj nevinne. Marioline deti budú spomínať výlety po Európe s nostalgiou do konca života. A keby Mariola vedela, že kedysi na petržalskej burze stretla chlapca, ktorý vzápätí predal bicykel svojej sestry, za utŕžené peniaze si kúpil hodinky s kalkulačkou, tie sa mu onedlho pokazili a vďaka tomu o 23 rokov neskôr napíše o Mariolinom živote na svojom blogu…

Ale Mariola nevie. O 23 rokov neskôr už bude s vyrezanou maternicou dožívať v upadajúcom robotníckom mestečku.

Jacka stretnem pri ďalšej ceste vlakom. Bude mať spotenú rozopnutú košeľu a v ruke poloprázdnu fľašu vodky. Rozpovie mi o kaviári, zlate a kamiónovom pašovaní v 90. rokoch. Neskôr sa rozľútostí a bude sa mi ospravedlňovať za poľskú armádu, ktorá v šesťdesiatom ôsmom okupovala Československo. Odpustím mu. Mao Ce-Tung šťastne prežije cestu a v Poľsku sa okamžite udomácni: vráti sa jeho nevídaná slovenská potencia a znásilní všetky mačky v okruhu 6 kilometrov. Zomrie až o niekoľko rokov, príznačne na vírus HIV. Utrpenie mu ukončí milosrdná injekcia zachmúreného zverolekára v koženej mäsiarskej zástere. V mestečku však dovtedy prudko vzrastie populácia čiernych mačkovitých šeliem.

Pád dvojičiek

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Čo presne sa udialo počas tragického prezidentského letu v apríli 2010, poľská verejnosť doposiaľ nevie. Čo sa však udialo s poľskou verejnosťou po tragédii?

Fáza 1: spolupatričnosť

Ráno pred palácomSobota 10. apríla 2010 je vo Varšave nepríjemný sychravý deň. Hodinu po páde lietadla kráčam prázdnymi ulicami, hoci inokedy je centrum rušné vo dne – v noci.

Jedna z hlavných varšavských ulíc nesie kuriózny názov Krakovské predmestie. Teraz je vyplnené mohutným, nehybným, mlčiacim davom z vyľudneného okolia. Tisíce ľudí bezradne stoja pred prezidentským palácom. Nikto ich sem nevolal: 90 minút po oznámení havárie ešte žiadna strana nestihla zvolať svoje štruktúry, zorganizovať dobrovoľníkov a udeľovať rozhovory; politikom neprišlo na um vystúpiť na improvizované pódium a objať dav spŕškou patetických slov, ktoré dajú zúčastneným zmysel ich prítomnosti.

Všetci prišli spontánne práve sem, skôr ako sa o tom dozvedeli televízne štáby, ktorých spravodajstvo onedlho pritiahne druhú a tretiu vlnu stoviek tisícov ľudí. Šok posledných hodín sa pred palácom kompenzuje pocitom spolupatričnosti, tichým státím uprostred davu neznámych ľudí. Mnohí hovoria o výnimočnosti tejto chvíle, ktorá ich integruje vzájomným pocitom blízkosti. Slová sústrasti sa v poľštine vyjadrujú vetou Spájame sa v žiali.

Po niekoľkých hodinách sa veci pomaly vracajú do známych koľají a čaro sa stráca. V dave sa objavujú návštevníci s vlajkami a transparentmi. Priniesť na námestie vlajku, to si vyžaduje istú domýšľavosť. Musíte mať dobrú predstavu o svojej misii, už keď si pred odchodom obúvate v predsieni topánky a vyberáte zo skrine veľkú národnú textíliu na drevenej žrdi. Pred palácom sa zoraďujú šíky skautov, na strategických miestach z mobilných plošín pomaly stúpajú vysokozdvižné ramená s televíznymi štábmi. Obďaleč vyrástol prvý rozkladací stolík s kahancami a smútočnými vencami.

Fáza 2: odcudzenie

Smútočné kahance sa zahaľujú mesto do zvláštnej atmosféryTesne po smrti pápeža prednášal na bratislavskej univerzite poľský sociológ o neočakávanej sociálnej solidarite, akoby charizmatický Ján Pavol II. vykonal svojou smrťou posledný zázrak zjednotenia vlastného národa. Na krátky čas v Poľsku ustali spory, od tradične brutálnej politickej scény po futbalových chuligánov, ktorí bitky na sekery a nože nahradili spoločnými sprievodmi za vernosť pápežovmu odkazu. Znudení slovenskí študenti priviedli sociológa do rozpakov, keď jeden z nich prirovnal pohnutie poľskej spoločnosti k masovej eufórii Slovákov po výhre majstrovstiev sveta v hokeji.

Porovnanie spontánnej sociálnej solidarity a národného športového nadšenia môže znieť ako ďalší výsmech z kvality slovenského školstva, ale niektoré teórie masového správania dávajú za pravdu ironickej poznámke slovenského študenta. Iný poľský sociológ Mirosław Pęczak si všimol, že po smrti pápeža aj po smolenskej tragédii sa vytvárali zvláštne spontánne komunity, ktoré sa vyskytujú v kmeňových spoločenstvách, ale aj v modernej industriálnej spoločnosti. V istých situáciách spájajú ľudí bez ohľadu na existujúcu spoločenskú štruktúru a normy. Rituály a symbolika komunity zaisťujú silné puto solidarity a spolupatričnosti členov. Môže ísť o masové zhromaždenia (spomeňme si na scénky z arabských miest) až po komunity typu hippies. Vždy však fungujú v akejsi opozícii voči hlavnej spoločenskej štruktúre; majú charakter antištruktúry.

Situácia pred palácom zatiaľ prechádza pomalými, nebadanými zmenami. Dav pred palácom sa začína deliť na jadro ľudí, ktorí sú naďalej spolu, bez ohľadu na rozdiely – stmelili sa do zomknutej skupiny okolo prostého dreveného kríža, postaveného skautmi pred palácom počas zmätku prvých dní. Druhá časť davu sú najmä návštevníci a obzerači. Smútočné výlety k palácu teraz organizujú všetky farnosti a školy.

Ľudia spod kríža patria do všetkých vekových skupín. Zhovárajú sa šeptom: gestá sprevádzané súhlasným prikyvovaním a zovieraním pästí. Od niekoľkých dní nabralo ich trúchlenie agresívny podtón plný pochybností, obvinení, náznakov. Ich podozrenia sa začínajú pred 70 rokmi, jatkami poľských dôstojníkov v hlbokých lesoch. Končia groteskne vztýčenými kolesami rozbitého prezidentského špeciálu uprostred blata a trosiek. Pane, ako tu nekrútiť hlavami? Prezident, ktorý prišiel do Ruska zavŕšiť zmierenie, umiera v hmle nad masovým hrobom spolu s družinou. Uvážte sami, tá symbolika! Pre tých, ktorí uchovávali pamäť o sovietskej masakre počas desaťročí komunizmu, zopakovanie tragédie v tej istej krajine útočí na ľudskú súdnosť. Pred týždňom sledovali zábery svojho premiéra Tuska, ktorého na mieste havárie počas modlitby objal premiér Putin. Cítili dojatie. Dnes vidia – temných démonov. Hľa, následník Beriju, ruský premiér a dôstojník KGB v jednej osobe, objal najväčšieho politického protivníka mŕtveho prezidenta.

Do reportáže mi chýba ilustračný záber zo zádušných omší, ktoré sa teraz konajú po celej krajine. V poloprázdnom kostole si nájdem miesto ďaleko vzadu, aby cvakanie spúšte nerušilo ani prázdne posledné lavičky. Tichý spev kňaza pri oltári zrazu prehluší hlasný krik kdesi okolo mňa. Ako sa opovažuješ! Muž môže mať okolo päťdesiat rokov, na zježených fúzoch a v kútikoch úst sa mu hromadia sliny. Ako sa opovažuješ rušiť liturgiu. Rozmýšľam, čo to presne znamená, rušiť liturgiu. Fotiť nikým netušený spoza posledného stĺpa alebo vrieskať na celý kostol priamo počas obradu? Ospravedlňujem sa, nechcel som sa vás dotknúť. Nie som odtiaľto a chcel som mať len pamiatku na kostol, v ktorom som sa bol pomodliť za obete tragickej havárie. Lacný pokus si zaslúži adekvátnu reakciu. Vypadni odtiaľto, prekliaty skurvysyn!

Doma ma víta moja priateľka. Cestou z mesta si všimla na zastávke ženu v strednom veku, ktorá sedela uprostred nákupných tašiek a usedavo plakala. Toto sa nemalo stať, dieťa moje. V lietadle mal zahynúť premiér.

Fáza 3: premena

Posledný hold prezidentskému páru: Lech Kaczyński sa posmrtne mení na mýtusDvojičky Lech a Jaroslav Kaczyńskí boli nesmierne zvláštnym politickým fenoménom. Isté je, že ich krátka bratovláda v rokoch 2006 – 2007 (Jaroslav premiér a Lech prezident) bola jednou z najkontroverznejších epizód demokratického Poľska. Tesne pred haváriou sa zdalo, že prezident Lech je len pozostatkom tohto obdobia a väčšina Poliakov odmietne netolerantnú politiku oboch bratov, ich radikálnu rusofóbiu a nenávistné kampane voči politickým oponentom. Neobľúbený, novinármi vysmievaný politik mal podporu najmä v radikálnych kruhoch katolíckeho Radia Maryja, ktorých antisemitizmus a xenofóbia privádzali do rozpakov aj jeho samého. V európskych salónoch – politická mŕtvola. Lech mal podľa prieskumov a analytikov za niekoľko mesiacov prehrať prezidentské voľby.

Jeho smrť všetko zmenila. Zmena sa udiala zarážajúco bleskovým spôsobom. V tragický deň ešte letel do Smolenska ako čierna ovca, ktorej sa štíti EÚ, Rusko, ako aj vlastná vláda. Niekoľko dní po havárii spravila tragická smrť z Lecha superhrdinu. Na uliciach sa rozdávajú fotky prezidentského páru. Pozerá na nás z bilbordov, čiernobiely detail jeho tváre bude dlhé týždne kraľovať v smútočných zvučkách pred reklamami a diskusnými reláciami. Za Lecha sa konajú tisíce zádušných omší, besedy škôlkarov si pripomínajú jeho odkaz a z jeho bývalých susedov, učiteľov či spolufarníkov sa stávajú televízne hviezdy.

Začínam sa cítiť ako v inej krajine. Palác je obliehaný davmi a alejami sviečok. Dňom i nocou sa prelievajú do okolitých ulíc a námestí. Na každom kroku vejú zástavy. Pre niekoho je zástava symbol vlastenectva – vo mne vzbudzuje strach: živelný dav, ktorý prechádza ulicami ovládaný masovou psychózou, s vejúcimi vlajkami, ľuďmi ochotnými položiť život za vlajku, historické zástavy potriesnené krvou, predmet národného kultu. Na Slovensku som nevidel za celý život toľko vlajok, koľko v Poľsku počas toho jediného jarného mesiaca. Vejú mi pred domom, v televízii, strkajú mi ich do ruky v papierovom vydaní na ulici pred palácom. Všadeprítomný smútok ma stiesňuje, ohrozuje môj životný priestor, zaháňa akékoľvek pozitívne emócie. S ľuďmi, ktorých nadhľad a radostná energia ma vždy stimulovali, upadáme do patetických diskusií a hlúpych klišé, aké na nás útočia všade naokolo. Po prvýkrát v živote zažívam čosi ako depresiu; začínam vážne rozmýšľať o odchode z Poľska.

Fáza 4: konflikt

Nedeľa ráno, presne rok po havárii: spomienkové stretnutie sa mení na politický mítingŠkótsky antropológ Victor Turner tvrdí, že komunitná identita sa v modernej spoločnosti nedokáže celkom presadiť voči existujúcej sociálnej štruktúre väčšiny, čo má za následok jej transformácie a politické konflikty. Komunita sa uchyľuje k svojim rituálom a symbolom, uzatvára sa voči vonkajšiemu svetu a nevyhnutne s ním prichádza do konfliktu.

Cez nehybnú politickú korektnosť posledných týždňov začínajú prerážať prvé hysterické obvinenia a konšpiračné teórie. Po pohrebe sa zájazdy spred paláca vytratili. Zostalo pár stoviek, potom už len desiatok ľudí, pre ktorých sa hlavným symbolom tragédie stal drevený kríž. Čochvíľa sa oň strhávajú bitky medzi nimi a políciou, pretože čoraz početnejšie hlasy verejnosti ho žiadajú presunúť na vhodnejšie miesto.

Ich alternatívna línia udalostí: poľská vláda sa dohodla s Rusmi na zavraždení prezidenta a poľskej politickej elity. Jedni tvrdia, že ešte niekoľko hodín po havárii sa vo vzduchu vznášali trblietavé chemické čiastočky, ktoré Rusi použili na výrobu smrtiacej hmly. Už je známy i názov firmy, ktorá vyrobila chrliče hmly. Podľa iných niekoľko pasažierov spolu s prezidentom náraz prežilo – existuje film, na ktorom postavy tápavo vychádzajú z rozbitého trupu. Zranený prezident sa opiera o franforce poľskej vlajky. Umiera postojačky, od výstrelu ruského agenta do tylu hlavy. Takým istým, akým boli zavraždené desaťtisíce katynských obetí. Na inom filme počuť osudové výstrely. Nad hlavy sa dvíhajú čoraz agresívnejšie transparenty. Premiér je ruský špión. Vláda = Rusi = Vrahovia. Druhá vražda poľského národa.

Zástanci „vonkajšieho sveta“ atakujú v rozptýlenej formácii. Publicisti a intelektuáli sa prebúdzajú z letargie, apelujú na zdravý rozum a stratené týždne dobiehajú oživenými diskusiami so sociológmi a leteckými špecialistami. Vyvracať konšpiračné teórie rozumnými argumentmi však nie je ľahké; vyšetrovanie havárie prebieha pomaly, navyše skostnatená ruská administratíva svojou neschopnosťou a pochybeniami veľkú dôveru nevzbudzuje. „Obyčajní“ ľudia však pomaly začínajú mať dosť. Jedného večera sú obrancovia kríža, driemajúci v šiatroch pred palácom, zrazu obkolesení mnohonásobne väčšou skupinou mladých roztancovaných Poliakov. Cez sociálne siete sa prehnala blesková masová kampaň, ktorej výsledkom je antikrížová párty v štýle Love Parade. Polonahá mládež celý večer v rytme Latino objíma šokovaných dôchodcov s pletenými baretkami. Modlitby cez amplión nemajú proti sound systémom nijakú šancu.

Hmla, blato a výstrely – konšpiračné teórie.

Autentický film z miesta havárie, v ktorom vraj počuť výstrely a postavy vychádzajúce z vraku.

http://www.youtube.com/watch?v=I_E4Xk1PFq0

Fáza 5: pád

Pohľad dievčaťa: detské skautské oddiely dohliadajú na poriadok.Momentky, na ktoré sa nezabúdaPočas uplynulého roku komunita spod kríža splynula s tou časťou politického spektra, ktorú vedie brat mŕtveho prezidenta. Desiateho dňa každého mesiaca sa konajú spomienkové stretnutia a nočné fakľové pochody, do ktorých sa pridáva časť rodín ostatných obetí tragédie spolu s dcérou zosnulého prezidenta. V Kaczyńského strane získavajú navrch zástancovia sprisahaneckej teórie vlády – od tohto tvrdého jadra sa vzďaľuje umiernená časť konzervatívneho spektra.

Kaczyński ako politik, a teda súčasť spoločenského establishmentu, funguje zároveň ako hybný motor radikálnych síl, ktoré sa zdajú byť nezlučiteľné s princípmi fungovania modernej spoločnosti. Takéto pôsobenie zákonite hrozí destabilizáciou. Opäť totiž stavia občanov pred voľby, ktorých vyriešenie malo byť zavŕšené už v prehistórii zabehnutej demokracie západného typu: konfrontácia pragmatickej politiky a ideálov boja proti temným silám. Požiadavka širokého verejného dialógu a automatické vylučovanie tých, ktorí deklarujú odlišné postoje. Kaczyńského pôsobenie na politickej scéne získava antisystémový charakter.

Počas posledného roka sa zdalo, že toto svetonázorové rozdelenie, v Poľsku výrazné už pred tragédiou, naozaj naberie kontúry nepríjemného spoločenského konfliktu. Konzervatívci a liberáli dlho bojujú o historickú pamäť, spôsob modernizácie krajiny či riešenie otázok ľudskej slobody. Toto súperenie však získalo na chvíľu nebezpečne materiálne obrysy, spor o drevený artefakt. Kríž pred prezidentským palácom – pre jedných stelesnenie všeľudských hodnôt, pre druhých útok na občiansku spoločnosť a laické základy štátu.

Ukazuje sa však, že poľská spoločnosť je charakteristická presne tým, čím celá západná civilizácia – schopnosťou prekonávať krízy a ich uvoľnenú spoločenskú energiu využívať vo svoj prospech. Dnes, na prvé výročie smolenskej tragédie, sa hlavný prúd očisťuje od radikalizmov, ktoré posledný rok ohrozovali záujmy umiernenej väčšiny. Nestalo sa nič výnimočné. Kreatívny spor medzi konzervatívcami a liberálmi naďalej prebieha, Kaczyńského platforma v ňom však stráca svoj význam. Konzervatívnu agendu dokážu obhajovať aj umiernenejší politici. Boj o kríž ľudí jednoducho prestal baviť a zdá sa, že minuloročná polarizácia spoločnosti stratila svoje momentum. Niekoľko mesiacov pred voľbami má tak Kaczyński so svojou komunitou na výber – prispôsobenie sa pravidlám hry, dostupnej len pre racionálnych hráčov, alebo pád na okraj dominujúcej štruktúry.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Pajzloobchod

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Alko Poľsko - header

Národné špecifiká chľastania je téma rovnako dôležitá alebo dôležitejšia, ako národné jedlá.

Čo nás rozdeľuje, čo nás spája

Poľsko - višňové vínoO poľskom chľastaní sa už popísalo kadečo. Jeho intenzita je legendárna a často sa používa ako svetlý príklad, kedy ľudská duša pri honbe za šťastím prekonáva každé hranice. Ja osobne som v pochvalách veľmi zdržanlivý. Po dvoch rokoch života na úpätí Chočských vrchov ma poľskí alkoholici nerozhádžu. Jedna vec je piť hektolitre vodky – v tom Poliakov prekonávajú Rusi, doťahujú sa i Fíni. Druhá vec je nalievať sa od malička denaturátom, či prežiť noc v záveji, a zobudiť sa až po náraze radlice snehovej frézy, s 20 polámanými kosťami. Podrezané hrdlo z krčmovej bitky si dať zašiť opitým bratom, ktorý to urobí krikľavočervenou niťou, cikcakovým desaťcentimetrovým stehom. Všetko toto a oveľa viac nájdeme v malebných slovenských dedinkách na hraniciach Oravy a Liptova.

Napriek tomu existuje v Poľsku istá exotická odlišnosť, ktorá ma dlho znepokojovala. Vedel som, že čosi tu nie je s kostolným poriadkom, ale bola to taká očividná súčasť tunajšej každodennosti, že celkom unikala mojej pozornosti.

Nuž, tradičný poľský pijan neobľubuje krčmy. Ak si môže vybrať, nikotínové fúziky si radšej omočí v závetrí pri útulnom obchodíku s potravinami, pekne postojačky v kruhu svojich kolegov. Krčmy sú dnes v Poľsku celkom bežné, v malých mestách ich je však oveľa menej ako u nás a na dedinách prakticky neexistujú. Veľkomestské krčmy sú zase štýlovejšie, určené pre zhýralú mládež a biznismenov. Skutočné pajzle, bez akých si život na Slovensku a v Čechách nedokážeme predstaviť, sa ujímajú veľmi pomaly. Na rozdiel od ovracaných schodov, ktoré u nás značkujú cestu k zapáchajúcim toaletám, poľským predavačkám zo samoobsluhy stačí v podstate každý večer vyfénovať neďaleké kríky.

Pajzloobchod ako sociálna inklúzia

Poľské víno, výnimočne hroznovéNech sa na poľské uprednostňovanie obchodu pred krčmou pozerám, ako chcem, jeho spoločenskému čaru sa dá ťažko odolať. Najčastejšie ide o špecifický druh obchodu s potravinami, čistú, hoci nám neznámu rasu: pajzloobchod. V kolektívnom vedomí poľského národa nesie honosný názov monopolový.

Popíjanie pred obchodom je dôležitý rituál, ktorý má svoje stanovené pravidlá. Všade v Poľsku sa nazýva rovnako: „vypiť pod sklepem.“ Druhá vec je, že rovnako chľascú Litovčania, Lotyši, Estónci, Rusi či Ukrajinci, od Poľska až po bývalý Sovietsky zväz. Vlastne takmer musíme kapitulovať: so svojím obracaním krígľov v zasmradených krčmových pivniciach sme v menšine. U susedov prevláda kultúra dvojitých hrubých ponožiek v robošských bagančiach, ktoré pomaly primŕzajú k pľuvancom pred vchodom do miestnej samoobsluhy.

Pajzloobchod vždy budí dojem malých rodinných potravín, ale keď tam už vojdete, tento dojem stratíte. Nájdete tu vskutku nejaké potraviny a zmiešaný tovar, ale hlavným predajným artiklom je časť s chľastom a zákazníkmi sú – miestni štamgasti. Pajzloobchod najlepšie spoznáte podľa postávajúceho hlúčika občanov, ktorí si práve odbehli na nákup a vrátia sa domov za tri hodiny, podľa možnosti aj bez nákupnej tašky. Popíja sa najmä v skupinkách – ak je účastníkov príliš málo, nedosiahnu dostatočnú finančnú silu; ak ich je príliš veľa, začnú priťahovať pozornosť vedúcej a policajtov. Traja až piati je ideálny počet: ľahko sa dá dohodnúť, zložiť na rundy a spravodlivo si vypiť.

Vo vnútri pajzloobchoduPajzloobchod väčšinou nevzniká z vôle majiteľa. Stáva sa ním v atmosfére úpadku alebo aspoň nedostatku. Svoj vytúžený malý biznis otvárate s naivnými plánmi na rozširovanie ponuky, za pol roka však na susednej ulici otvoria supermarket a k vám sa začínajú trúsiť už len páni s trojdňovým strniskom, ktorí si nekúpia čerstvé uhorky a vždy majú drobné. Neočakávajú široký výber dámskych vložiek, ale solídnu ponuku lacného chľastu a chápavú vedúcu s dobrým srdcom, ktorá s platením počká do desiateho. Po čase začnú postávať pred dverami – ak vám vadí, že odháňajú slušných zákazníkov, do niekoľkých týždňov bez nich skrachujete. Ak vám nevadia, postupne im prispôsobíte ponuku a dámske vložky nech berie čert. Ich štamgastami sú teda miestni členovia klubu anonymných alkoholikov, ale tak naozaj poslúžia každému. Pristavia sa psičkári na niekoľko deci, gymnazistky si prídu kúpiť zmrzlinu a ich spolužiaci cigarety. Mladí vlci popíjajú obďaleč pivo, gánia na okoloidúcich a plánujú návštevu posilňovne.

Ako to vidia oni

Zakázané ovocie - poľské vínoKeď som si uvedomil, aký fascinujúci je fenomén vypitia pod sklepem, túžil som zistiť viac. Zaujímali ma vnútorné mechanizmy života pri pajzloobchode. Čosi, čo je úplne cudzie bežnému Slovákovi vychovanému na orosených desiatkach a špinavých pivných trúbkach. Moji poľskí kamaráti však nič nevedia: pred obchodom nikdy nepopíjajú a téma im je cudzia.

Jedného večera však pijeme značkové pivo v lone mestskej prírody a jastríme do tmy po očných bielkach mestských policajtov. Tu sa z kríkov vynorí tieň nejakého pána Vojtka: prosí nás, pánov, o päťdesiat grošov, ktoré mu akurát chýbajú do fľaše vína. Pán Vojtek (21) nás pozýva do svojej spoločnosti tu neďaleko, ktorá postáva pri zadnom vchode do večierky. Moji kamaráti z lepšej spoločnosti rezolútne odmietajú, pán Vojtek sa však nedá odradiť a ochotne sa so mnou dá do reči. Vysvetľuje: do krčmy nikdy nechodí, je draho. Pivo štyri zlatky, vodka – ani sa nepýtaj. V skurvenej Varšave raz toľko. Krígeľ krígľom, ale jemu stačí plechovka MOCNEHO za zlatku päťdesiat, ktorá ukrýva osem percent alkoholu a nejaké drobné. Okrem toho, pokračuje pán Vojtek (21), v krčme smrdí od potu a cigariet, vonku je čerstvý vzduch.

A napokon, obchod má obrovskú výhodu. Pošle ťa žena pre žemle, ideš ochotne. Cestou zavoláš suseda – venčiť psa. On švagra od vedľa, dohodnúť sa na zváranie. Už ste traja, každý má dôležité poslanie. Keď postávate pri obchode, okoloidúcu papuľnatú svokru ľahko uzemníš: čakáš predsa na žemle. Hneď nato ide z roboty susedova žena, ale on len venčí psa. Švagor dosvedčí, že žiadne chľastanie, ale plánujú dátum, kedy pôjdu zvárať. Celá ulica to vidí. Vďaka obchodu máš čisté ruky a svoju tretinku fľaše spolu s žemľami. Pán Vojtek rozkladá rukami: do krčmy chodia len ožrani! Žena by si hneď myslela, že začína bezuzdné pitie – a pri obchode ťa ochránia žemle. Ožran by tu ani len nevydržal stáť. Tu je miesto len pre mužov s misiou.

Ceckatá Marycha - poľské vínoPostávanie pred pajzloobchodom môžu kritizovať len tí, ktorí ho nikdy nevyskúšali. Fúzatý pán Bartek je sused odvedľa a jedného dňa mi pri nedeľnom nákupe v búdke vysvetlí ďalšie výhody: široký výber nápojov. V krčme sa nám o takej ponuke môže len snívať. Pán Bartek (54) patrí medzi náročných zákazníkov a vedúca, pani Mariola (49), musí vybrať niekoľko druhov, kým splní jeho nároky. Na sklenenej fľaši obézna slečna nehanebne otŕča farebné holé cecky a etiketa nesie lživý nápis: Víno. Vnútri je však skysnutá ovocná šťava s cukrom a príchuťou liehu. Pani Mariola následne dôležito zapíše nákup do veľkej knihy a pán Bartek svoj výber potvrdí podpisom (bezhotovostný úver).

Pán Bartek má na našej ulici povesť suseda, ktorý svoju žiadostivosť udrží na uzde len zriedkavo.  Dnes to istotne nebude. Rutinóznym buchnátom po sklenenom dne odrazí plombu a s pôžitkom otvorí ceckatú fľašu. Vôňa skazeného ovocného riedidla ma dosiahne aj za dverami a sledujem zamračenú pani Mariolu (49), ktorá pána Bartka (54) nemilosrdne vyšmarí na mráz, ku kolegom. Čo je veľa, to je veľa. Búda pani Marioly nie je predsa nijaká krčma, ale supermarket. Netrpezlivosť pána Bartka je potrestaná i nesúhlasným šomraním jeho spoločníkov. Presunú sa ku zadnej strane búdy, čo najďalej od Zákazu pitia alkoholických nápojov v priestoroch obchodu a jeho blízkom okolí. Pani Mariola sa totiž teší autorite a zbožňovaniu, ktoré nemá nič spoločné s prízemnými telesnými pudmi.

Kapitulácia

Zemanova milenka - poľské vínoV poľskej spoločnosti je fenomén pajzloobchodu vnímaný so zmiešanými  pocitmi. Dnes musí odolávať škodlivým cudzím vplyvom krčiem a barov; správni chlapi pomaly vymierajú a nové generácie holdujú skôr herným konzolám, marihuane a automatom. Mestskí policajti sľubujú pokuty štamgastom aj majiteľom, človek sa už pomaly bojí aj sadnúť si po niekoľkých deci za volant. Na internetových fórach začínajú na pajzloobchody útočiť dokonca aj skupiny fanatických pivárov, ktorí považujú pitie nových exkluzívnych druhov piva v takýchto podradných priestoroch za osobnú urážku.

Úpadok inštitúcie pajzloobchodov je však veľmi pomalý a nanajvýš neistý. Sú univerzálnejšie a lacnejšie ako krčmy, pričom nekazia deti o nič viac. A navyše, kúpite v nich čerstvé žemle (teda aspoň občas). Vypiť pod sklepem, to je viac ako bezduché chľastanie: zostáva súčasťou neskazenej romantiky poľského vidieka, ešte jeden alternatívny odraz nášho vlastného sveta a tradícií.

Zahlasuj na vybrali.sme.sk Zahlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk

Pšia krev

Prečo Poliakmi pohŕdame, a prečo nás oni môžu mať radi.

Britské ostrovy, centrum slovanskej vzájomnosti

Ostrovy poskytovali pred pár rokmi dobrý pohľad na vlastnú kultúru – dala sa porovnávať s inými národmi, ktoré tu pracovali vedľa seba a slovenská bola natoľko početná (významne prevyšovala českú), že bola na jednej úrovni so Španielmi alebo Talianmi. Práve tu som mohol sledovať a počúvať prierez tých produktívnych obyvateľov našich krajov, ktorých som doteraz nanajvýš míňal na prechodoch pre chodcov a vo vagónoch rýchlika Gemer.

Počúvam ich inak, ako oni sami seba: chladný, vykorenený spoločník, ktorý hovorí ich jazykom a reaguje na ich kultúrne symboly. Nie je to pocit nadradenosti, ale inakosti: sledujem našu povrchnú každodennosť, ktorá už nie je tak úplne moja. Je to zvláštny pocit, pretože väčšina krajanov ma prijíma medzi seba okamžite a bezpodmienečne, a ja som pri tom v rozpakoch; neviem, čo z toho vzíde.

Slováci na Ostrovoch vyrábajú minienklávy slovenskosti, v ktorých sa zdieľajú domáce klobásy a fľaše vodky. Premieľajú sa s niektorými ďalšími minienklávami, iné ignorujú. Často sa pohybujem medzi tou slovenskou a poľskou, ktoré udržiavajú dobré vzťahy, ale začínam si všímať drobné rozdiely. Pre obe som mierne podozrivý, pretože sa dobre integrujem s miestnymi a neprejavujem národnostné preferencie. Čo je však prekvapujúce, pre slovenskú som podozrivejší, ako pre poľskú. Keďže rozprávam po poľsky plynule a bez prízvuku, Poliaci ma okamžite prijali za svojho, hoci väčšina si Bratislavu hmlisto zaraďuje kdesi za svoje južné hranice. Niektorých Slovákov fakt, že sa s Poliakmi rozprávam rovnako dôverne, zaráža.

Nikto mi nenaznačuje, že by som mal rozprávať výlučne po slovensky, alebo okatejšie dávať najavo svoju sociálnu identitu. Nie je to ako stereotyp „Slováka-zradcu“, ktorý vystúpi z Pendolína na pražskej stanici a začne lámať češtinu. Sú to len útržky, malé detaily, ktoré si je ťažké všimnúť. O zaujímavých miestach v Poľsku rozprávam rovnako často, ako o slovenských. Poľskú kultúrnu scénu poznám rovnako dobre, ako českú a slovenskú. Slováci sa čudujú. Poliakom stačí zo žartu spomenúť kvalitu ich ciest a začnú sa pretekať v súhlasných nadávkach; keď raz medzi Slovákmi poznamenám, že na poľskej strane je príroda zachovanejšia, spôsobím tým nevôľu. Zvláštne pritom je, že Slováci vedia o poľskej prírode neporovnateľne menej, ako Poliaci o slovenských cestách, nemôžu preto porovnávať.

Po návrate do strednej Európy začínam čoraz viac sledovať naše vzájomné vzťahy, postoje, predstavy. Stretávam Slovákov, ich poľské manželky, cestujem vo vlakoch s Poliakmi a ich slovenskými priateľkami. Výsledok možno zhrnúť do jedného prekvapivého slova: nerovnocennosť. Vzťah Poliakov k Slovensku a Slovákom najčastejšie osciluje od zle skrývanej nevedomosti po habkanie v rozdieloch medzi slovenským a českým, až k nadšeniu z našich hôr, piva a pohostinnosti. Šedý priemer: pozitívny obraz malej krásnej krajiny, ktorej západné hranice zrejme končia kdesi pri Tatrách (alebo to bolo pred Prahou?).

Slováci o Poľsku: počnúc mýtom lacnej krajiny s blšími trhmi, cez zaostalú perifériu Európskej únie, končiac morálnym profilom podradných šmelinárov. Zlatý stred: v lepšom prípade nezáujem, v horšom – pohŕdanie. Prenikanie našich kultúr, či už na úrovni všednej každodennosti, medziľudského dialógu alebo umenia, je pritom na oboch stranách minimálne.

Ako uraziť Poliakov

Naše vlastné predsudky skvele vyjadruje poľská nadávka „pšia krev“ o ktorej mnohí Slováci a Česi veria, že znamená pre Poliakov smrteľnú urážku. Ak chcete ukázať, čo si myslíte o takom Poliakovi, stačí naňho zakričať Pšia krev a je to.

Pšia krev má čosi do seba. Len som nikdy nevedel, čo, pretože na Poliakov nikdy nefungovala. Naozaj som sa snažil, vyskúšal som ju takmer všade (z bezpečnej vzdialenosti) a jej jediným následkom bývali nechápavé pohľady. Príbeh Pšej krvi sa pre mňa skončil u istého varšavského študenta jazykovedy, ktorý mi ju ukázal v slovníku z 30-tych rokov. Vraj znamenala čosi ako „do čerta“. Je to veľmi poučná pointa, pretože ukazuje, že naše predstavy o Poliakoch sú aspoň v niektorých aspektoch staré minimálne 80 rokov (a už aj vtedy boli scestné, lebo ako možno niekoho uraziť nadávkou „ty do čerta?“).

Slovenské stereotypy sa veľmi podobne opierajú o nedávnu historickú skúsenosť, ale takú selektívnu, že sa skladá len zo zmätených a nepochopených útržkov toho, čo sa u našich susedov kedysi dialo. Poukazuje to na fakt, že medzi Slovákmi a Poliakmi existuje akási kultúrna a informačná bariéra, ktorá sa ruší len veľmi pomaly, i napriek 500-kilometrovým hraniciam a stredoeurópskej integrácii.

Najviac spomienok čerpáme z 80-tych rokov. Poliaci cestovali na Slovensko s tovarom, ktorý bol u nás inak nedostupný a Slováci mali Poľský inštitút, ktorý ponúkal zakázané zahraničné myšlienky. S falšovanými kazetami, texaskami a poľskými pionierskymi tábormi fungovala intenzívna kultúrna výmena, ktorá sa už nikdy potom nezopakovala. Oba národy mali možnosť nazrieť za svoje hranice a spraviť si kolektívny úsudok: Poliaci o priateľskom a prosperujúcom Československu ktoré má dostatok základných tovarov a služieb, krásnu prírodu a zaujímavú kultúru. My – o chudobnom a večne nespokojnom Poľsku ktorého obyvatelia žijú na jahodovej polievke a šmeline. Jedným slovom, pšia krev.

Slovenská pocta Dostojevskému

Všetko, čo sa udialo odvtedy, je v našom kolektívnom vedomí len útržkovité, najčastejšie v podobe bulvárnych informácií z médií. Spomínané stereotypy sa nijako výrazne nevyvíjajú, hoci sú nielen smiešne, ale aj archaické. Naďalej je však zarážajúce, prečo sa v tomto vzťahu zdajú Poliaci ťahať za kratší koniec. Nevedieť rozlíšiť medzi Slovenskom a Českom je hlúpe, trápna bola aj poznámka Jaroslava Kaczyńského po našom prechode na euro, že viac svetiel vidieť z nočného lietadla naďalej na poľskej strane. To však nič nemení na maximálne pozitívnom vzťahu Poliakov k Slovákom – podľa posledných prieskumov sme ich druhý najobľúbenejší národ (49 % opýtaných), hneď po Čechoch (51 %). Tradiční poľskí „miláčikovia“ Američania pritom získali len 43 % sympatií. Kaczyńského výrok si navyše slovenské médiá ani nevšimli, hoci poľské ho za to doslova rozniesli na kopytách. Papuľnatí poľskí novinári mu okamžite pripomenuli, že na slovenskej strane hraníc sú najmä národné parky a rezervácie, kým na poľskej – upadajúce banské mestá.

Prvoplánový pohŕdavý postoj mnohých Slovákov k Poliakom je oproti tomu jednoducho zarážajúci. Najviac zo všetkého mi pripomína Dostojevského, ktorý ich vo svojich dielach zosmiešňuje často iracionálnym až primitívnym spôsobom. Dlho som si bol istý, že ide o zvláštnu formu mojej vlastnej citlivosti. V Poľsku som sa stretával s toľkými prejavmi náklonnosti len preto, že som Slovák, až mi bolo hlúpe doma denne počúvať posmešky liptovských štamgastov smerom k poľským turistom. Zmes nevedomosti a pohŕdania nás navyše nemusí prekvapiť u oravského šoféra, ktorý pred mojimi očami vyhodí z plného autobusu batožinu poľských pasažierov, aby mali miesto slovenskí, ktorí prišli neskôr: Poľaci nech idu pešo, alebo do riti. Čo však povedať vzdelanému Slovákovi, ktorý sedí oproti mne v bratislavskej kaviarni a pri svojej pýriacej sa poľskej manželke mi vysvetľuje, že poľské produkty by nechcel ani zadarmo? Po desiatich rokoch manželstva nedokáže vykoktať po poľsky ani jedinú vetu a je na to hrdý (Poľka hovorí po slovensky plynulo).

Neskôr som začal zisťovať, čo nám vadí na Poliakoch. Istý živnostník mi napríklad prezradil, že Poliaci ho pravidelne oberajú o zákazníkov. To isté tvrdia tatranskí autobusári, ktorým berie prácu lacnejšia a kvalitnejšia konkurencia spoza hraníc. Iný odborník na ekonomiku mi to spresnil analýzou, že Poľsko sa i so svojimi lacnými produktmi rúti do červených čísel a len si kazí svoju i tak podradnú reputáciu. Svoje tvrdenia mohol podložiť veľmi presnými údajmi z Internetu, ktoré sa mu len práve teraz nepodarilo nájsť. Pri tej príležitosti sme však aspoň zistili, že firma ktorej je zamestnancom, je už tri roky kótovaná na varšavskej burze a Poľsko (na rozdiel od Slovenska) si zachovalo hospodársky rast aj počas celej hospodárskej krízy.

Vskutku, naša predstava o Poliakoch ako obchodníkoch s lacnými nekvalitnými výrobkami je rovnako zažitá, ako stereotyp mestečka Nowy Targ blízko slovenských hraníc – často jediného miesta, ktoré väčšina z nás v Poľsku navštívila. Blší trh v Nowom Targu nám pomohol vytvoriť si podvedomý kolektívny názor na celý 40-miliónový národ. Druhá vec je, že v jeho okolí je množstvo krásnej prírody a zaujímavostí, to už však Slovákov nezaujíma (máme predsa vlastné). Poliaci však majú aj iné muchy – stretneme ich takmer všade, sú zvedaví, často hluční a vždy priebojní. A také my nemáme radi.

Ak mám prispieť svojou troškou do mlyna aj ja, na Poliakoch mi najviac vadí, že sú na všetko tak prekliate zvyknutí. Takmer vždy, keď bývam svedkom nášho pohŕdavého správania, reagujú zhovievavo, akoby ani nič iné nečakali. Pšia krev! Aspoň medzi sebou by sa mohli posťažovať, ale na ich turistických fórach čítam len príspevky typu slovenská recepčná bola trochu nepríjemná a čašník si nás celý týždeň nevšímal, ale výhľad bol výborný a hotel určite odporúčam. Je dobré mať takú pšiu krev vždy poruke. Dá sa u nej lacno nakúpiť a keď treba, môžeme si hoci kopnúť.

Ak som mal ešte akékoľvek pochybnosti o našich vzťahoch, deti ma odzbrojili. Tak ako jedenásťročné dievčatko vo východných Beskydách, ktoré ma pozorovalo pri rozhovore s mojimi poľskými hosťami, aby si na konci výsmešne uľavilo. Pozrime sa, aký z neho pán Poľak. Deti sú predsa lakmusový papier našich krčmových predsudkov, kuchynských debát a latrínových stonov. Pri špeciálnom prieskume v školách žilinského kraja, zameranom na vzťah detí k našim susedom a národom EÚ,  skončili Poliaci na piatom najhoršom mieste. Slovenské deti majú radšej ešte aj takých Fínov, možno preto, že nikdy nijakého nevideli. Ešte šťastie, že poslední skončili Maďari – o nich vedia žilinskí žiaci aspoň z rozprávania svojich regionálnych lídrov.