Vnútrozemský ostrov Ometepe

Ostrov Ometepe, vulkán ConcepciónEšte predtým, ako z pevniny vylezieme na rozpadnutú jazernú kompu a preplavíme sa na ostrov Ometepe, treba sa posilniť. V prístavnej krčmičke sa napcháme mojím obľúbeným jedlom strednej ameriky: ryža s fazuľou, vyprážaný banán a domáci syr. Neviem, kto hovoril, že vegetariáni na americkom kontinente dlho neprežijú. Zatiaľ sme vždy bez väčších problémov našli chutné, hoci skromné jedlo a mäsožravcom ich zahnívajúce kusy hovädziny medzi zubami fakt nezávidím.

Jazero NicaraguaKompa, ktorá nás odvezie na ostrov, je obitá plechom, paluba nemá zábradlie a zo stredu plechovej podlahy čmudí výfuk. Na ostrov Ometepe trvá plavba čosi okolo hodiny. Skotúľať sa z kníšucej paluby aj s batožinou je až príliš jednoduché. Jazero Nicaragua nevyzerá prívetivo, najmä ak sa v ňom kúpete v šatách a s fotoaparátom. Napokon však čiara ostrovného pobrežia získava obrysy zelenej džungle a vchádzame do malej zátoky mestečka …

Domorodé deti z ostrovaĽudia okolo nás sú nesmierne priateľskí a zvedaví a keď presadáme do štyridsaťročného školského autobusu z USA, cestujeme do ostrovného vnútrozemia spolu s vidiečanmi a vrecami čerstvej kávy. Pred nami sedí mladá súdružka učiteľka a opravuje písomku z angličtiny. Nenápadne jej čumím cez plece a spolu s ňou čítam výtvory domorodých detí. Len tak náhodou mi padne zrak na vzorový text, ktorý je evidentne jej vlastným produktom a v momente mi zabehne. Jeho nespochybniteľnú autoritu potvrdzuje fakt, že je napísaný na písacom stroji, obsahuje inštrukcie k písomke a okrem toho asi šesťdesiat chýb. Ja sám som preložil z angličtiny dve knihy a pár stoviek textov, ale z inštrukcií jednoducho nie som schopný pochopiť jediné zadanie. Deti zrejme tiež nie (napodiv), pretože učiteľka im nemilosrdne škrtá každý riadok. Na jednej strane je smiešne, že učiteľka angličtiny nedokáže napísať po anglicky jedinú slušnú, zrozumiteľnú vetu, no je mi jasné, že keby moje dieťa prišlo domov so zlou známkou a ukázalo mi túto písomku, smiech by ma rýchlo prešiel. Obyvatelia ostrova sú samozrejme radi, že ich deti majú vôbec možnosť učiť sa cudzí jazyk (veľa škôl v Nikarague sa tým pochváliť nemôže) a nie je tu ani nikto, kto by jej mohol konkurovať. Strašne by som jej chcel jednu písomku potiahnuť, alebo si aspoň urobiť fotku, ale je mi jasné, že takéto nactiutŕhanie by mi v autobuse neprešlo.

Na OmetepeNapokon vystupuje aj učiteľka a autobus sa po zotmení ponára do pokojnej ostrovnej džungle. Na konečnej zastávke šliapeme aj s ruksakmi kamsi hore kopcom, kde ako dúfame, nájdeme farmu organickej kávy „Finca Magdalena“. Finca samozrejme čaká tam, kde má; vyzerá ako príjemné miesto s obrovskou verandou, ako stvorenou na naše farebné hamaky z Ekvádoru. Okolité stromy voňajú nočnou džungľou, kdesi neďaleko sa ozývajú opičie škreky a hanblivé priesvitné jašterice obliehajú lampy v nádeji na chutné sústa komárov. Hoci mám ľahkú horúčku a plný nos, vďačne si užívam naše posledné dni v blízkom spojení s neopakovateľnou, nádhernou prírodou latinskej ameriky. Našu prvú noc si líhame pod moskytiéry hamakov a ešte vo sne sa usmievam nad lesnými zvukmi, nad cikádami a šušťaním bambusových listov. Akési neviditeľné lietajúce bytosti mi šuškajú do ucha o milostných kríkových aférach miestnych robotníčok.

Ostrov Ometepe je tropická záhradaRáno otvárame oči a všetko je ešte nádhernejšie, ako v noci. Pod verandou sa začína tropická záhrada s banánovníkmi a nádhernými kvetmi, pár metrov ďalej prechádza do džungle a džungľa sa v diaľke stretáva s modrou plochou jazera. Nad všetkým tróni vulkán Concepción a lenivo čmudí sírovými oblakmi, ktoré dotvárajú atmosféru hollywoodskej kulisy a všetkým mojich insitných snov o raji bez anjelov a otravného smradu kadidielka. Je tu zopár turistov, ale inak úplný pokoj. Keď schádzame na prechádzku ku vzdialenej ceste, zo stromov nás pozorujú celé opičie rodiny a obrovské majestátne supy krúžia nad svojimi revírmi.

Pohľad na vulkányOstrov Ometepe vznikol vďaka dvom súrodencom – vulkánom, ktoré vytŕčajú z jazera blízko seba a počas niekoľkých erupcií v dávnej minulosti vytvorili okolo svojich kráterov lávové prstence. Tie sa spojili a čudesný Ometepe bol na svete. Vďaka svojmu vulkanickému pôvodu má nesmierne úrodnú pôdu a navyše bol domovom zvláštnych domorodých kmeňov, ktoré tu po sebe zanechali kamenné útvary s tajomným hieroglifickým písmom. Ostrovná príroda je absolútne nádherná, domorodci priateľskí a ich dievčatá nanajvýš sladké. Je jedným z miest, ktoré má neuveriteľné čaro a napriek tomu si stále uchoval svoju nevinnosť, hoci počty navštevujúcich turistov sa z roka na rok nebezpečne zvyšujú.

Ostrovné detiV Nikarague sa navyše pekne rozbiehajú projekty fairy trade a ekologickej turistiky. Fairy trade, tj. „zodpovedné obchodovanie“ označuje komerčné aktivity, pri ktorých ide okrem biznisu aj o životné podmienky robotníkov a producentov, často znevýhodňovaných západnými koncernami. Inými slovami, nie každému je jedno, že čokoláda, ktorú kupujete v supermarkete, pochádza z plantáži v africkom Sierra Leone a zbierajú ju desaťroční otroci v absolútne neuveriteľných životných podmienkach. To isté platí o značkovej obuvi a handrách, o kozmetike a samozrejme, káve. „Zodpovedné obchodovanie“, to sú firmy, ktorých výrobky sú väčšinou mierne drahšie ako konkurencia, no snažia sa zaručiť, že ich producenti a životné prostredie nie sú obeťami kontraktu, ale môžu vďaka nemu existovať ako dôstojné ľudské bytosti, resp. udržateľné ekosystémy s nádejou na budúcnosť. Takéto výrobky bývajú označené špeciálnymi symbolmi a každý, kto si ich kupuje, môže mať aspoň akú-takú istotu, že krásne veci tohto sveta nie sú poškvrnené potom a krvou ľudí na druhom konci zemegule.

Organická káva z ostrovaNa Ometepe premenili fairy trade niekoľko kávových plantáží na prosperujúce kooperatívy domorodých robotníkov. Finca Magdalena, na ktorej bývame, je jednou z nich. Ľudia, ktorí na nej pracujú, majú spravodlivý podiel zo zisku, dôstojnú strechu nad hlavou a vidieť to i na ich správaní. Pestuje sa tu organická káva bez použitia pesticídov, výsledný produkt spĺňa najprísnejšie kritériá a každý zákazník má právo osobne si kedykoľvek overiť či to, za čo platí, naozaj zodpovedá jeho očakávaniam od prvého semienka po posledné vrece. Na betónovej ploche za hlavnou budovou farmy sa sušia celé hory čerstvých kávových zŕn rôznej kvality a farieb; platíme za predraženú exkurziu a so starším robotníkom sa vydávame ku kávovým plantážam. Justynke sa tým konečne splnil jej sen navštíviť miesto, kde rastie káva a sme radi, že to bolo práve tu, kde má príroda aj ľudská dôstojnosť v procese zarábania peňazí svoje nezastupiteľné miesto.

Exkurzia samozrejme nestála za zmienku a svoje peniaze sme mohli rovno prepiť alebo sa po plantáži prejsť sami. Vyzerá to, akoby si miestni vyrábali ceny len tak, z brucha a raz zaplatíte smiešne málo, inokedy priveľa. Napriek tomu, bolo veľmi príjemné prechádzať sa po lese, pozorovať ľudí pri zbere kávy a napokon, zažiť sušenie a triedenie zrniek podľa kvality a veľkosti skôr, ako sa nasypú do šedých konopných vriec s nápisom „Certified Biolatina. Ometepe, Nicaragua“…

Odchod z ostrovaNa Ometepe trávime nádherné, príjemné dni krátkych túr okolo oboch vulkánov, počas ktorých bojujem s prechladnutím. Fotíme miestnych domorodcov, pastierov, školáčky s odstávajúcimi ušami a celý pokojný život zabudnutého ostrovčeka na zabudnutom kontinente. Čoraz viac sa blíži dátum nášho odchodu do Ázie a už teraz nám je smutno za všetkým, čo tu zanecháme po dlhých mesiacoch putovania. Latinská amerika nám mnoho dala, našli sme tu najpriateľskejších ľudí, akých sme v živote stretli a miesta ako toto, ktoré je pre mňa dokonalým stelesnením šťastného života v nevinnosti a zabudnutí.

18. novembra 2007 však napokon dvíhame kotvy na plechovej kompe a pomaly čmudíme smerom k pevnine. Oproti mne sedia dvaja chlapi, škaredí ako análny otvor chobotnice. Jeden z nich má navyše ženské šaty, odpornú ufúľanú zásteru na pivnom bruchu a malíčkom pravej ruky si vyškrabkáva z ucha maz. Robí to elegantnými ženskými pohybmi a jeho tvár pripomína miestnych domorodcov. Je to gazdiná – transvestita, alebo naozaj žena? Nikdy som takéhoto čudného transvestitu ešte nevidel, tým skôr takú škaredú a zarastenú ženu. Som v úplných rozpakoch. Všetci dedinčania naokolo sa tvária akoby nič a už-už ma nutká, aby som k tvorovi priskočil a rozhodným pohybom sa presvedčil, čo ukrýva pod záhybmi kedysi ružovej zástery. Keby to však bol napokon predsa len chlap, istotne by ma so svojim priateľom prebili a kopli do jazera aj s batožinou. Akoby na potvrdenie, druhý chlap vlastnícky objíme toho so zásterou a dá mu veľkú uslinenú pusu na neoholenú bradu.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Nikaragua a Guatemala
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Panamské súostrovie v Karibiku – Bocas del Toro

Upršané ráno po príchode na karibské súostrovieNočný autobus z Panama City nás napokon vypľúva tesne pred brieždením na severozápadnom panamskom pobreží a kdesi v temnotách tušíme obrysy súostrovia Bocas del Toro. Zatiaľ sa len všetci turisti k sebe tisneme na zastávke, pretože začína tropický lejak a všetko naokolo sa zmení na riavu hnedej brečky. O polhodinu neskôr však sa však už ladne kĺžeme na vlnách Karibiku, míňame posledné rozpadávajúce sa chatrče na pevnine a tiché brieždenie nás nachádza na dohľad prvých ostrovov. Súostrovie Bocas patrí k najžiadanejším destináciám v Paname a trh s nehnuteľnosťami ich onedlho pohltí do cenových výšav, o akých sa nám môže len snívať. Rovnako ako Panama City a zopár ďalších miest v Paname a Kostarike, za tento investičný boom vďačia stabilnej politickej situácii a takisto faktu, že Strednú ameriku objavili americkí penzisti. Miesta sú atraktívne, bezpečné a neporovnateľne lacnejšie ako čokoľvek, čo si môžu dovoliť doma v Štátoch. Zvýšená publicita samozrejme láka záujem amerických investorov a postupne sa takéto miesta stávajú cieľom čoraz exkluzívnejších projektov; za desať rokov to tu bude pridrahé aj pre penzistov (nevraviac o domácich) a vystrieda ich prázdninujúca vyššia stredná vrstva Američanov.

Ostrov BastimentosZatiaľ to tu však všetko len začína. Luxusné apartmány so súkromnými plážami sú ešte len vo farebných magazínoch, kde lákajú kupcov, aby sa mohlo začať stavať. Na ich miestach sú v čase nášho príchodu prírodné rezervácie, dažďové lesy a nanajvýš drevené chatrče miestnych obyvateľov. Zatiaľ ich nikto nevyhadzuje z ich ostrovčekov, nikto ich neodrezáva od zásob pitnej vody a potravín ani pred nimi nezamyká prístav, aby sa dobrovoľne vzdali pozemkov. Sú to potomkovia afrických otrokov, ale aj nádenníkov z čias stavby panamského kanála. Ich jazyk je neopakovateľná miešanina angličtiny, francúzštiny a lámanej španielčiny, hovoria takmer s jamajským prízvukom a svet majú „na háku“ ešte viac, ako ich hispánski susedia z pevniny. Okrem afroameričanov žije na súostroví hŕstka pôvodných domorodcov a používajú vlastný nezrozumiteľný jazyk.

Koniec tropickej búrky v KaribikuKeď pristávame na hlavnom ostrove archipelágu a v jeho rovnomennom meste, deň ešte stále bojuje s šerom. Tu, pri Karibiku, práve končí hurikánová sezóna; každú chvíľu sa vracajú návaly dažďa a keď blúdime po spiacich uliciach, mám neskutočný pocit akejsi snovej pochmúrnej krajiny, v ktorej sa poriadok vecí obrátil na hlavu. Karibik počas hurikánov vskutku nie je tým najprívetivejším miestom na planéte, tým skôr, že palmy na bielom piesku, ohýbané pod nápormi silného vetra, pôsobia v tejto panoráme až nemiestne. Len málokto z nás navštevuje svoje obľúbené plážové destinácie na jeseň či v zime. Už len predstava, že by som sa mal na takomto mieste bezstarostne kúpať, vyzerá zvláštne.

Život na súostrovíO to je však náš zážitok zaujímavejší. S ďalšou loďou už prechádzame na ostrov Bastimentos, kde budeme bývať a v našom drevenom hosteli napokon pozorujeme z hamakov utíchajúcu tropickú búrku. Lejak-nelejak, ostrovček je nesmierne malebný. Je na ňom jediná dedinka, v ktorej bývame, inak je porastený dažďovými pralesmi a pobrežie sa skladá z krásnych bielych pláží. Takmer každý domček tu má svoje vlastné mólo, ktoré prechádza desiatky metrov do mora. Móla i domy sú z dreva, obalené patinou morskej vody a vetra, skromného života a tvrdej práce ich majiteľov. Domáci nie sú príliš priateľskí; vidieť, že tu nemajú ľahký život a nestoja ani o zvyšujúce sa počty turistov. Osoh z nich majú najmä investori a bohatí majitelia veľkých pozemkov, dnes už drvivá väčšina zo Severnej Ameriky.

Karibské zátišieNa súostroví trávime niekoľko dní bez nejakej väčšej aktivity. Varíme si jedlo, chodíme na krátke prechádzky na pláž a na iné ostrovy alebo len tak, sedíme na verande a čumíme na pochmúrny Karibik. Občas treba aj vypnúť, nie? Je príjemné tráviť tu krátky čas, no nerád by som tu ostal trčať do konca života, ako mnoho Američanov. Majú tu už celé komunity, svoje obchody a kluby. Žijú z reštaurácií a cestovných agentúr, miestnymi černochmi potichu pohŕdajú a vždy keď ich pozorujem, mám pocit, že sa nevýslovne nudia. Už na mlyne v Kvačianskej doline, kde som býval uprostred lesa ako pustovník dva roky, je stokrát viac zaujímavých vecí, ako tu na ostrovoch. Viem ešte pochopiť vysušené paničky, ktoré sem dochádzajú za svojimi černošskými priateľmi, mladšími o dvadsať rokov. Za ich čas platia v tvrdej mene počas svojho života na Bocas sa udržujú v príjemnom vzrušujúcom vytržení. Ale byť starnúcim mládencom a svoj deň deliť medzi vysedávaním v prázdnej reštaurácii a poobedňajším chľastaním pri základoch svojho budúceho domu…ďakujem pekne.

Malí ostrovaniaKeď napokon opúšťame karibskú oblasť a mierime do vnútrozemia Panamy, máme obaja pocit, že sme pekne ukončili prímorskú časť našej cesty. Pláže nás nebavia, o to menej pieskové blchy a západniari, hľadajúci svoj dovolenkový raj z farebných časopisov. Počas cesty míňame chudobné panamské dedinky, vykúkajúce z palmových húštin a čoskoro máme možnosť všetko si pozrieť ešte dôkladnejšie, lebo šofér minibusu práve usúdil, že má príliš málo pasažierov a v nádeji na ďalších spomalí na rýchlosť chromého cyklistu. Hodinu márne dúfa, že niekto konečne vyskočí z kríkov a zaplní mu miesta, ale nestane sa tak. Napokon kapituluje a pridáva plyn, vďaka čomu sa dostávame do cieľa našej cesty ešte v ten deň.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Panama
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Severná Patagónia – Čile

Puerto Montt, Čile

Ráno sa vylodíme v pokojnom, zahmlenom prístave. Posledný pohľad na našu červenú loď a v zovretej formácii všetci cudzinci prechádzame na autobusovú stanicu. Mesto nám neponúka príliš príjemný pohľad a každý z nás ho opustí rýchlo, bez výčitiek svedomia.

Na uliciach vidieť mierny úpadok; je tu špina, šedé domy a šedí ľudia. Po celý čas sa tu cítim nesvojo. Je to v ľuďoch, v spôsobe, akým nás pozorujú. Kedykoľvek zaregistrujem, že kohosi pohľad akoby odhadoval obsah mojich vreciek, keď vidím nejaké oči, ktoré akoby merali svoje a moje šance tak, ako to robievam v boxe pred súbojom, vtedy sa zapína celá moja ostražitosť.

V tomto meste na nás týmto spôsobom hľadí príliš veľa ľudí. Stanica nie je ani trošku bezpečná; veľkú batožinu si nechávame v úschovni a vychádzame do sychravého dňa. Na ulici na nás pokrikujú čudné typy, šomrú veksláci. O dva bloky ďalej zrazu cez dav ľudí prebehne policajt, za ním ďalší. Čosi sa tu deje, to je isté. Dozvieme sa to o tri hodiny neskôr. Naša kamarátka z lode Aurelia, zmietajúca sa medzi španielskou a nemeckou identitou svojich rodičov, sa stala obeťou ľahšej lúpeže. Akýsi chlapík jej vytrhol fotoaparát priamo na ulici. Toto sa stalo niekoľko sekúnd predtým, ako sme tadiaľ prešli my.

Aurélia je však pravá Európanka: chlapíka omráčila stádom mrzkých slov a začala ho okamžite prenasledovať. Mala šťastie; prebehla okolo dvoch policajtov, jednému z nich sa zdalo podozrivé vidieť utekať turistku a nadávať komusi do skurvysynov. Pustili sa za ňou. Naháňačka trvala niekoľko minút a zahŕňala filmovú scénku, keď zlodej vbehol do reštaurácie s Aureliou a policajtmi v pätách. Odnieslo si to niekoľko stolov so všetkým, čo bolo na nich. Policajti ich dobehli presne v momente, keď Aurelia pri druhom východe z reštaurácie už-už išla zlodeja schytiť za golier. Policajti to urobili lepšie; muža skopali priamo na ulici a zobrali na stanicu. A potom že pri policajnej brutalite niet happyendov!

Puerto Montt sme opustili ešte v ten deň popoludní. V miestnej reštaurácii nám i napriek niekoľkým ubezpečeniam doniesli v jedle mäso a pri platení sa nás pokúsili okradnúť.

Na pobreží, priamo v strede mesta, sme našli opusteného tuleňa ležať takmer na hlavnej ulici. Dezorientované zviera, presne také krásne, ako z našich fotiek z Ohňovej zeme, sa bezvládne prevaľuje na kameňoch a zúfalo ryčí. Ľudia prechádzajú okolo, robia si fotky, alebo odvracajú zrak. Existuje v tomto meste, v tejto krajine inštitúcia, ktorá dokáže nejako pomôcť chorému zvieraťu? Neviem; odchádzam tak ako ostatní, neostáva vo mne ani štipka sebaúcty.

Patagónskymi ramenami smer sever

Loď môže byť skutočne výborný spôsob, ako prejsť z Južnej Patagónie na sever, tým skôr, že táto časť čílskeho pobrežia je nesmierne zaujímavá. Puerto Eden je dlhá 113 a široká 20 metrov, patrí spoločnosti Navimag a sama osebe je určená skôr pre tovar, než pre pasažierov. Čile je také úzke a jeho južné pobrežie také rozdrobené na desiatky ostrovov, že Puerto Eden je priam ideálny dopravný prostriedok. Cesty tu prakticky neexistujú a naša loď je dostatočne malá na to, aby sa pretisla nespočetnými horskými úžinami, no dosť veľká na to, aby odolala povestným pacifickým búrkam na úsekoch, vzdialenejších od pobrežia.

Prvý deň sa všetci zobúdzame plní očakávania. Väčšina turistickej časti pasažierov sme Európania: Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Írsko a my. V lete sú ceny lístkov niekoľkokrát vyššie (hoci i teraz siahajú niekoľko stoviek dolárov), takže napokon môžeme byť radi; okrem toho, spoločnosť nám pripravila príjemné prekvapenie v podobe zvýšenia cestovnej triedy na najluxusnejšiu, keďže sme len štrnásti turisti a kapacita lode je 225 pasažierov.

V cene lístka je i strava, stretávame sa na raňajkách v jedálni. Jedlo je príjemné, za oknami sa pomaly rozodnieva a po oboch stranách lode sa zafarbujú obrysy strmých skalných brehov. Vonku, v zadnej časti, stojí desať kamiónov, plných kráv. Keď ich pozorujem, pomaly mi prechádza chuť na jedlo. Sú natlačené vo vlečkách bez možnosti pohybu, zrejme to nie je ich prvý deň na ceste a v najbližšom čase ich čakajú ešte horšie chvíle.

Hneď po raňajkách, presne podľa programu, vychádza slnko. Na palube veje mocný vietor, i napriek tomu však stojíme niekoľko hodín vonku a s úžasom sledujeme krajinu, ktorou prechádzame. Všade naokolo sú hory a lesy. Vyrastajú priamo z ľadového, tmavomodrého mora ako malé i väčšie ostrovy.

Z vody najprv vychádza holá hnedá skala, no už jeden-dva metre vyššie sa začínajú stromy. Obrastajú všetky strmé úpätia; husté, pokrútené dažďové pralesy chladnej Patagónie. Ustupujú len snehu a ľadovcom stovky metrov vyššie. Každý z týchto ostrovov je sám osebe výzvou pre alpinistu.

V diaľke prechádza stádo delfínov a mizne za ďalšími ostrovnými prieplavmi. Naľavo, napravo, pred nami – všade sú tu len ramená medzi zaplavenými horskými masívmi, ktorých doliny sa s roztápajúcimi ľadovcami pred desaťtisíc rokmi stali obeťou zvyšujúcej sa hladiny morí.

Takto som si vždy predstavoval divočinu: chladnú, hornatú, opustenú. Na týchto miestach lovili ešte Yamaná s lukmi a šípmi; pre belochov boli príliš neprístupné a nebolo tu nič, čo by im stálo za námahu a ničenie. Vôbec by som teraz nedbal vystúpiť na jednom z väčších ostrovov a na niekoľko týždňov ostať v lesoch, pri ohniskách a machom obrastených skalách, len tak, pokúsiť sa zazrieť patagónsku pumu a v stane sa tešiť z hmly a dažďa.

Ale nič pekné netrvá dlho. Prichádza hustá oblačnosť, mraky sú tak nízko, že celkom splývajú s morskou hladinou. Začína pršať a schádzame do jedálne, kde sa začína improvizované kino.

Bohužiaľ, naša štvordňová plavba na sever bude väčšinou vyzerať presne takto. Vonku nulová viditeľnosť, sneh alebo dážď, sedíme v jedálni a pozeráme dokumentárne filmy. Jediné rozptýlenie prichádza na tretí deň. Na istom dlhšom úseku sa plavíme po otvorenom mori. Hmla sa na chvíľu zdvihne, všade okolo nás plávu veľryby. Sú to ale hanblivé tvory a svoju prítomnosť ohlasujú len gejzírmi vody z chrbtových otvorov; z času na čas sa na hladine mihne ich mohutné telo.

Skutočnú zábavu nám prinesie až morská choroba o niekoľko hodín neskôr, keď si vlny začnú pohadzovať našu loď ako plastové káčatko. Celé to začne Švajčiarka Claudia. Claudia je dieťa hôr; vracať začne pri prvom náznaku vlnobitia a neprestane až takmer do konca. Hoci sa napokon ukázalo, že Claudia je vo forme a totálnym šampiónom grcania, čoskoro ju so slabšími či silnejšími príznakmi nasleduje väčšina z nás.

Ľudia sa pomaly vytrácajú do kajút, alebo von, na palubu. Nikoho už nezaujíma kino ani rozhovory. Ešte pred polhodinou som si srandoval z Íra Briana, či sú jeho tabletky naozaj proti morskej chorobe, pretože vyzerajú ako extáza. Teraz bezvládne ležím v kresle a Brian si sranduje zo mňa. On a Justyna sú jediní dvaja ľudia, ktorí sa správajú, akoby nič.Nevládzem chodiť ani rozprávať, nevládzem ani zvracať. Justyna ma štve poznámkami, aký výborný bol obed a aká je to škoda, že som neochutnal. Napokon sa vytackám na palubu. Kašlem na veľryby aj na všetko ostatné, pohľad mám tupo upretý na horizont: vraj to pomáha.

Moja najkrajšia spomienka na plavbu Navimagom sa však i tak viaže na oných niekoľko hodín, strávených v ten deň na palube. Vietor a dážď bičuje zo všetkých strán, loď sa prevaľuje na vlnách. Napriek tomu tam stojím aj po zotmení spolu s Pablom, mladým Čilanom a budúcim študentom filozofie. Bavíme sa o filozofii a literatúre; Pablo je plný elánu pre štúdium, obáva sa však, či učitelia na univerzite stoja za to. Ja som mal, naopak, počas môjho štúdia neustále pocit, že ak niekto nestojí za to, sú to najmä študenti. S našimi učiteľmi som skôr súcítil. Pablovi však nechcem kaziť chuť. Obaja sa držíme zábradlia, ku ktorému nám už takmer primrzli ruky, vytrvalo hľadíme na obzor a diskutujeme o dekonštrukcii. Nadávame na morskú chorobu a vďaka tomu celkom zabúdame, že máme morskú chorobu.

V poslednú noc robíme na lodi párty; kdesi medzi bingom a ďalšou fľašou výborného čílskeho vína vychádzam na hornú palubu. Kravy sú stále v kamiónoch; mnohé nehybne ležia na podlahe. Stav, v akom sa nachádzajú po štyroch dňoch a desaťhodinovom vlnobití, je vskutku desivý. Naproti nám sa zatiaľ zväčšuje reťazec svetiel, pomaly sa meniaci na mesto. V noci na 4. júna teda napokon prirážame k pobrežnému mestu Puerto Montt. Prekonali sme okolo 1.500 kilometrov a morská choroba ma neopustila až do konca.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Západné patagónske pobrežie

Ohňová Zem – Patagónia

zahlavie.JPG

Ohňová zem. Najjužnejšie a najvysunutejšie miesto kontinentu Južnej Ameriky, predsieň Antarktídy. Smerujeme sem cez celú Argentínu, vedení akýmsi kočovným inštinktom. Naozaj nie je najlepšia sezóna na cestovanie do Ohňovej zeme, nikdy sme však v skutočnosti ani spolu nediskutovali, či by sme sa sem vôbec mali vybrať. Bola to príliš prirodzená súčasť našich snov a zlomový bod celej cesty bez ohľadu na to, či je práve najlepšie ročné obdobie, alebo to najhoršie.

Magalhãesov prieplav – brána do Ohňovej Zeme

Trajekt do Ohňovej Zeme (Tierra del Fuego): Magallanov prieplav, Južná PatagóniaTak sme teda tu. Južná Patagónia, stojíme na palube trajektu, ktorý preráža vysoké vlny a dravý prúd Magallanovho prieplavu. Svieti nepríjemné, chladné slnko a ľadový vietor nás takmer zráža z nôh. Ktosi z ľudí, ktorých sme stretli po ceste, nám sľuboval stáda delfínov, dnes sú však jedinou známkou života tmavé škvrny morských rias na obzore a dva kamióny plné oviec, zaparkované na trajekte.

Pred päťsto rokmi tadiaľto prechádzal Magallan, prvý Európan, a jediné, čo videl na brehu, ku ktorému teraz smerujeme, bol dym z indiánskych ohnísk, stúpajúci k oblohe. Španiel v službách anglického kráľa tak krajinu nazval Tierra del Humo, Zem dymov, no Charles V neskôr vypovedal onú slávnu vetu, „Niet dymu bez ohňa“ a názov zmenil na Ohňovú zem.

Magallanov prieplav, Ohňová Zem, PatagóniaČo je najdôležitejšie, Magallan tým objavil nový morský priechod z Atlantického oceánu do Pacifiku, bezpečný kanál medzi stále viac sa rozdrobujúcou kontinentálnou doskou. Pevnina sa od tohto momentu mení na izolované sústavy ostrovov, oddelených od seba nespočetnými morskými a riečnymi ramenami.Termínom „Ohňová zem“ sa označuje najväčší a najvysunutejší ostrovný komplex, juhovýchodný chvost trčiaci smerom k Antarktíde. V skutočnosti tvoril kompaktnú súčasť kontinentu z veľkej časti prikrytú ľadovcom, no koniec doby ľadovej pred približne desaťtisíc rokmi znamenal zvýšenie morských hladín a zaliatie dnešnej Magallanovej úžiny vodou.

Zvláštne machovité kopčeky dnes ukrývajú posledné pamiatky na domorodcov Ohňovej ZemeKočovné kmene to stihli niekde uprostred, keď sa už ľadová bariéra, vypĺňajúca Úžinu, čiastočne uvoľnila a v krajine, otvárajúcej sa pred nimi, presvitali hnedé fľaky zeme, no predtým, ako more zalialo všetky nížiny a odrezalo ich od zbytku Patagónie. Dnes už v Ohňovej zemi niet stúpajúcich dymov. Kočovní Yamaní sú takmer dokonale mŕtvi vďaka európskym chorobám a genocíde. Ostali len spomienky, posledné fotografie a kusé správy etnológov. Všetko ostatné sú dohady a turistický marketing.

Cestovanie na koniec sveta

Naša cesta naprieč Patagóniou dosiahne vyvrcholenie v noci na 17. mája. Prichádzame do mesta Ushuaia. Rannú nehodu na hraniciach Argentíny a Čile nám pripomína už len štvorhodinové meškanie a strany cestovného pasu, plné pečiatok z oboch štátov, keď si nás colníci prehadzovali ako horúci zemiak.

V uliciach Ushuaia, mesta na konci sveta. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaAutobus nás necháva na akejsi benzínovej pumpe blízko centra. Sú dve hodiny ráno, okolo nás pláva vlhká, chladná tma a svetlá neznámeho mesta, odrážajúce sa od vodnej hladiny kdesi v diaľke. V Ushuaia sme si pred pár dňami našli na cestovateľskom serveri Hospitality Club chalana, ktorý súhlasil s poskytnutím ubytovania. Taxík sa štverá po strmých uliciach, zastavuje pred dreveným poschodovým domčekom. Víta nás Raul, tridsiatnik, typický, územčistý Argentínčan. Pozýva nás dnu, okolo nôh mu pobehuje päť veľkých šantiacich psov.

Cestovanie ako cnosť: úskalia kultúrnej výmeny

Naša prvá noc v Ohňovej Zemi u hostiteľa Raula. Patagónia, ArgentínaNikdy som sa nepovažoval za pohodlného človeka. Mám mnoho vád; často sa správam ako neznášanlivý, netolerantný idiot, no dva roky svojej civilky som sa umýval v ľadovej vode Kvačianskej doliny; stravu a palivo nosil na chrbte a ráno sa budieval v izbe, v ktorej teplomer ukazoval -6 ºC. Všetko toto som považoval a naďalej považujem za normálne, ba čo viac, za krásne. Dnes v noci u Raula však mám naozaj dosť. Nespal som okolo päťdesiat hodín; šaty mám prepotené, je mi zima. Z času-na čas sa z nás pri prudšom pohybu vytrasie sklenená črepina z okien havarovaného autobusu, obaja sme totálne vyčerpaní a v hlave mi pulzuje tupá bolesť. Jediné, čo potrebujeme, je sprcha a spánok.

Raul nám ukazuje svoj dom, pri zmienke o kúpeľni len tak mimochodom spomenie, že je nefunkčná.V tom momente ho túžim chladne, precízne skopať aj s jeho piatimi psami. Kúpeľna je úplne rozmontovaná, je jasné, že takto vyzerala už keď sme si s Raúlom písali, a nespomenul o tom ani slovom. Umyjem si teda aspoň tvár v akomsi pokrútenom plechovom a neuveriteľne špinavom lavóri a líhame si spať.

Z našimi kamarátmi v Ohňovej Zemi. Patagónia, ArgentínaV miestnosti je pol centimetra prachu a jedna rozpadnutá pohovka, ktorá vyzerá ako psí brloh, no určená je pre ďalšieho cestovateľa z Hospitality Clubu. Napokon som sa nemýlil: pohovka bola naozaj psí brloh, a mladý Francúz Gill, ktorý s nami zdieľa osud Raúlových hosťov, ju anektoval späť do ríše ľudí na veľkú nevôľu majiteľa domu.Niežeby som mu ju závidel. Svoje karimatky si kladieme na stanový dielec, dnes v noci to bude na podlahe.

Úplne vážne rozmýšľam, či neísť spať von, pretože v dome je odporný smrad zo psej srsti, potu, špiny, neumývaných riadov. V podobných situáciách preferujem čerstvý vzduch a úprimnú, skutočnú hlinu, pretože aj keď je zima, aspoň mi ostáva pocit voľnosti.Napokon však ostávam vnútri, jeden zo psov sa mi zvalí na nohy a zaspí spánkom spravodlivých. Cítim k nemu takmer nehu, a zároveň ho trošku nenávidím, už len pre jeho pokojný spánok a smradľavý puch.

V hľadaní postele a teplej vody

Panoráma mesta Ushuaia a jeho morského zálivu. Ohňová Zem, argentínska PatagóniaNa druhý deň vstávame, Raúla niet. Odchádzame nalačno preč, bez rozlúčky a napriek Justyniným miernym protestom. Stihli sme sa ešte narýchlo zoznámiť s Gillom, ktorý mieni nasledovať náš osud, a s Raúlovým kamošom Diegom. Ráno je múdrejšie večera, za denného svetla vyzerá dom o čosi lepšie a Diegove historky sa príjemne počúvajú, ale ja sa práve bojím toho večera. Okrem toho, podpazušie mi bude o chvíľu smrdieť ešte horšie, ako Raúlove psy. Berieme si taxík a nachádzame akýsi hostel v centre.

V Ohňovej zemi asi fakt nemáme šťastie na ubytovanie. Hostel je tesný, zatuchnutý a s nepríjemnými špinavými kúpeľňami. Ono to vyzerá, že sa stále sťažujem, avšak cestovať niekoľko mesiacov, to je radikálna zmena vašich každodenných návykov a v prvom rade, zúženie životného priestoru, nádeje na súkromie, hygienických štandardov. Aspoň minimálna predstava príjemného ubytovania zahŕňa čisté, priestranné izby a toalety, v ktorých sa môžete bez obáv osprchovať.

Na nijaký iný komfort príliš veľké vyhliadky nemáte. Dvojposteľová izba je luxus, ktorý si pri ročnom cestovaní možno dovoliť len zriedkavo, či už ste zo Slovenska, alebo zo západnej Európy. Trošku priestoru, hygiena a aká-taká bezpečnosť, to sú tri veci, ktoré jasne oddeľujú dobré hostely od tých ostatných. Berúc do úvahy fakt, že ich majitelia žijú z nás, cestovateľov, mali by to dávno vedieť, no nie vždy je to tak.

Argentína na konci sveta

Prístav na konci sveta: mesto Ushuaia v Ohňovej Zemi, Patagónia, ArgentínaV každom prípade, konečne sme sa umyli a môžeme vyraziť do mesta. Ushuaia sa pýši heslami ako „najjužnejšie mesto na svete“ a „koniec sveta“. Nachádzate ich všade, na kaviarňach a suveníroch; obe sú nehanebná lož. Argentína ovláda marketing; mnohí ľudia, povedal by som väčšina, prichádzajú do Ushuaia len preto, aby sa mohli pochváliť, že boli na konci sveta a v najjužnejšom meste.

Najjužnejším mestom na svete je v skutočnosti Puerto Wiliams v Čile, vzdialené od Ushuaia ešte nejakých 70 km cez hranicu. „Koniec sveta“ je už taká blbosť, že nepotrebuje nijaký komentár. Polienko do ohňa hodil i Jules Verne so svojim Majákom na konci sveta, v ktorom nájdete priam politicko-geografickú utópiu o tomto zaujímavom regióne.

Mesto Ushuaia, hory a ľadovce - Ohňová Zem je najvysunutejšie miesto juhoamerického kontinentu. Patagónia, ArgentínaČo je najčudnejšie, Ushuaia takéto lacné slogany vôbec nepotrebuje. Mesto samo osebe je nesmierne príjemné; so svojim malebným prístavom leží pod večne zasneženými štítmi a lesmi Patagónie, priamo na brehu uhrančivého kanála Beagle. Z prístavu odchádza väčšina výletných lodí do Antarktídy, k misu Horn a všetkým okolitým ostrovom.

Pokiaľ ide o Antarktídu, prišli sme príliš neskoro, posledné turnusy skončili niekedy pred dvomi mesiacmi. Teraz, na začiatku polárnej zimy, sa tvoria okolo pobrežia Antarktídy mohutné ľadové polia, siahajúce desiatky kilometrov: kontinent sa stáva pre človeka prakticky nedosiahnuteľný až do prvých týždňov októbra. Niežeby sme plánovali navštíviť Antarktídu. Pre obyčajných smrteľníkov sú vyhradené turistické lode a ak sa vám podarí zohnať týždňový pobyt za 3.000 USD, môžete si gratulovať za lacný nákup.

Patagónia v horách a na palube

Nádherný prístav v Ushuaia, jednom z najjužnejšie položených miest na svete. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaV Ushuaia sme ostali čosi vyše týždňa. Hoci väčšina ľudí sem prichádza na deň, možno na dva, kvôli fotke v prístave pri nápise El Fin del Mundo, nám sa dni zdali príliš krátke. Lezieme po horách a lesoch, až hore, k ľadovcom, navštevujeme múzeá, prístav, pozorujeme tulene a kormorány. V Ushuaia je všetko, čo mám rád: zima, príroda, koniec turistickej sezóny.

Stretávame sa opäť s Raúlom. Viem, že mu nemám právo nič vyčítať, ani posudzovať spôsob života, odlišný od toho nášho. Ospravedlnili sme sa za odchod bez oznámenia ešte v ten istý deň, vyšli si spolu na pivo a príjemnú vychádzku do lesa. Pozorovanie morských beštií stojí v Ohňovej zemi naozaj zato. Vo vynikajúcom mestskom múzeu ich majú vypchaté úplne všetky, takže správne navnadení ideme na lodnú exkurziu hlbšie do kanála Beagle, kde žijú. Je veľká škoda, že kŕdle tučniakov už odplávali na sever do teplejších morí, pretože v lete tu nájdete ich mnohé pestrofarebné druhy.

Rodinka tzv. morského leva, obrovských a krásnych tuleňov Ohňovej Zeme v argentínskej PatagóniiTulene a kormorány na nás však trpezlivo počkali. Plavíme sa okolo skalnatých ostrovčekov, na ktoých sa vyvaľujú stáda tuleňov, od dravých „morských vlkov“ s nádhernou huňatou srsťou, cez nežné, hnedé tulene až po tzv. tulene slonie, ktoré majú zakrivený nos a sú také škaredé, že sa za nich hanbia aj skaly, na ktoých sedia. Kormorány sú hneď pri nich a hanblivo si hlavy schovávajú pod pazuchy.

Je príjemné vidieť, že tuleňom naša prítomnosť neprekáža, práve naopak, za loďou radostne preskakujú vlny, ktoré vytvára. Sú hravé ako delfíny a neuveriteľne krásne. K ich ostrovom sa môžeme loďou priblížiť na vzdialenosť niekoľko metrov, nie však vyjsť na breh alebo ich kŕmiť.

Myslíte, že tulene majú zmysel pre romantiku? Ohňová Zem, ArgentínaKanál Beagle je vlastne ďalšie morské rameno, prechádzajúce popod horské masívy Darwinových kordiler, pokrytých snehom. Loď manévruje medzi vysokými vlnami a skalnatými plytčinami, paluba jachty sa čochvíľa zalieva vodou a všade okolo začína hnedastý súmrak. Takto si budem pamätať Ohňovú zem: vlny a dravý prúd Kanála, ľadový vietor, nádherné hory všade naokolo.

Počas spiatočnej cesty do prístavu študujem námornú mapu regiónu Ushuaia a mysu Horn. Stovky, možno tisíce zaznačených vrakov lodí, niektoré tu ležia celé storočia a iné niekoľko rokov. Mys Horn, definitívny koniec kontinentu a miesto, z ktorého sa Atlantik mení na Tichý oceán, patrí k najnebezpečnejším plavebným úsekom vôbec. I v tomto momente, v kanáli Beagle, možno práve míňame hnilú konštrukciu na dne, obrastené kusy dreva, železa, kostí.

Národný park Tierra del Fuego

Lesy Ohňovej Zeme. Často ich pokrýva zvláštny machovitý parazit, tzv. Naše posledné dva dni v Ohňovej zemi trávime v národnom parku Tierra del Fuego, sotva 15 km od mesta. Sú tu krásne lesy okolia kanála Beagle. Takmer celé dva dni prší, je chladno a fúka vietor. Sú to podmienky, ktoré ma do lesa ešte viac priťahujú: vôňa mokrého lístia, slanej vody, dupot kvapiek na pršiplášti.

Možno to znie zvrátene, avšak prečo by sme mali miesto, ktoré je desať mesiacov v roku pokryté snehom alebo prívalmi dažďa, navštevovať počas oných dvoch, keď je pekne a relatívne teplo? Ako sa dá vtedy zažiť jeho atmosféru, jeho chladné, tmavé zákutia a naklonené stromy, keď je bezvetrie a po ľade niet ani stopy? Čert ber pekné fotky a výlety v sandáloch!

Ohňová Zem, ako ju milujem: more, hory, ľadovce. Patagónia, ArgentínaDnes sme v parku úplne sami, minibus nás prázdny priviezol a prázdny odišiel. Večer, po celodennom šľapaní popri fantastickom, lesnom brehu Kanála, nájdeme akýsi lesný kemping. V tomto ročnom období je pokrytý lístím a škrekom orlov. V administratívnej budove žije spomalený správca a poskytne nám na noc polorozpadnutý karavan.

Všetko je tak, ako má byť; nad nami je nočný les, pri kolesách prívesu šumí rozvodnená rieka, všade okolo hopkajú zajace. Lôžko je na moje nohy príliš krátke a tak aspoň Justýne spriadam námety na scenár k hororu, ktorý by mal niekto na tomto mieste určite natočiť. Účinkovali by v ňom krvilačné zajace a záhadný správca, Justýna však nechce o hororoch ani počuť, pretože musí ísť von na záchod.

Národný park Tierra del Fuego v argentínskej časti Ohňovej ZemeNa druhý deň ešte stíhame túru do ďalšej časti parku; vyčasilo sa a tak nás na ceste prepadne niekoľko autobusov s kórejskými penzistami. Fotky si našťastie robia len zvnútra, zbabelci, a tak sa víťazne vraciame do mesta.V poslednú noc ešte zmeníme hostel, akoby sme to nemohli urobiť už na začiatku: hneď sa cítime lepšie. Od radosti si dám vyprať moje nohavice, pokryté blatom z národného parku a poslednými šiestimi týždňami. Tety v práčovni to stíhajú za neuveriteľné dve hodiny, nohavice sú príjemne teplé od sušičky.

Posledný deň v Ohňovej zemi. Zobúdzam sa do svojich 28. narodenín, sú tri hodiny ráno. Pred nami 17 hodín autobusom cez celý ostrov, až ďaleko na číľsku stranu Patagónie.

25. máj 2007: zbohom Ohňovej zemi a južnej Argentíne; ďalší deň života na ceste.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Ohňovej zeme a Magallanov prieplav – Patagónia

Fotogaléria » Ohňová zem – Patagónia

Fotogaléria » Tulene a kormorány – neopakovateľná Ohňová Zem

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Ona, Yamaná

ukoncenie.JPG

Uruguaj

UruguajAleje v Colonii del Sacramento Tesne pred úplným odchodom z Buenos Aires sa ešte na chvíľku „odblížime“ asi päťdesiat kilometrov na sever loďou, do malého mestečka Colonia del Sacramento na uruguajskom pobreží. Cesta je nudná a krátka, a hoci názov „Uruguaj“ znie tak exoticky, na druhej strane zátoky je všetko úplne podobné, ako v Argentíne. Mesto pôvodne vzniko vďaka pašerákom, prenikajúcim do Buenos Aires i napriek španielskemu embargu, ktoré obchodovanie s lukratívnym regiónom Argentíny vyhradzovalo exkluzívne pre seba.

Jana pobrežíColonia je pekné mesto s ulicami, ukrytými pod alejami košatých stromov, s farebnými starými domčekmi, majákom hneď pri malebnom centrálnom námestí a s nevľúdnym, hnedým Atlantikom. Dážď a jesenné lístie pokračujú v melancholickej nálade z Buenos Aires. Našťastie sú tu agresívne komáre, ktoré na nás zaútočia hneď, ako si otvoríme fľašu miestneho čierneho piva.

Mesto je v lete plné turistov, teraz je však takmer prázdne, väčšina reštaurácií je zavretá a ulice sú tiché. Povedal by som, že táto časť roka je v Colonii pekná nuda, ale napokon, strávili sme tu sotva tri dni a možno sa mýlime. Myslím, že miestni musia byť dosť zúfalí, pretože triky, ktoré na nás skúšali v snahe obrať nás o pár grošov viac, sú také priamočiare a také lacné, až mi ich bolo takmer ľúto.
V uliciach Colonia
Najprv nám v reštaurácii k cene jedla zaúčtujú prirážku za servis, ktorá tvorí viac ako tridsať percent ceny jedla. Položka na účte má názov „cubierto“, doslova »príbor«. V tejto časti sveta to vôbec nie je až také nevídané, ale tridsať percent je predsa len „trošku“ priveľa. Ešte doteraz rozmýšľam, či by nás jej ušetrili, keby som si priniesol svoju starú dobrú hliníkovú vidličku…

Druhý pokus sa odohrá v internetovej kaviarni. Cena za hodinu pripojenia je necelý dolár, ale na konci dostaneme oveľa vyšší účet, pretože sme použili svoju USB pamäť a svoje slúchadlo s mikrofónom. Tu už však neváhame a majiteľa bez okolkov vysmejeme. Pri odchode za nami aspoň vrhne temnú hrozbu, že nabudúce už budeme musieť zaplatiť viac. Nuž, budem na to myslieť.

Colonia - pohľad z majákaV každom prípade, Uruguaj je pre Slováka veľmi zaujímavé miesto aj z toho dôvodu, že uruguajské pesos (po „uruguajsky“ »pesos uruguažos«) má kurz k doláru takmer presne taký istý, ako Slovenská koruna. Pri prechádzke si tak všímam rozdiely: pižama 200 uruguažos, večera pre dvoch viac ako 400. Pivo v samoobsluhe kúpite za 50 korún a v reštaurácii za 80, samozrejme, bez príplatku za príbor. Atď., atď…

V sobotu 5. mája sa vraciame do Buenos Aires, dávame zbohom Emiliovi a Alejandre, ako aj ich krásnemu mestu a pokračujeme v putovaní na juh. Čaká nás päťdesiat hodín cesty cez celú Argentínu a patagónsku step, tritisíc kilometrov v autobusoch a prechod z teplej, príjemnej jesene rovno do začiatku antarktickej zimy na hraniciach juhoamerického kontinentu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Uruguaj

Dole prúdom Amazonky

Plavba riekou AmazonNaša cesta pokračuje: prichádzame do prístavu a naloďujeme sa na loď Amazonia StarNáš zážitok na Amazonke sa však tým ešte nekončí. 11. apríla sa naloďujeme na riečnu loď Amazonia Star a odrážame od brehov Manaus smerom na východ, po prúde Amazonky. Našim cieľom je ďalšie riečne mesto Santarém, vzdialené okolo 800km. Samozrejme, na Amazonke nie je nič také jednoduché. Nalodíme sa o jedenástej dopoludnia, hodinu pred plánovaným odchodom, no o ôsmej večer loď ešte stále stojí na svojom mieste v prístave! Začína nám byť jasné, že majitelia lode majú trochu iné priority, než je preprava osôb.

Takmer všetci pasažieri sme natlačení v jednej miestnosti s rozmermi 20×10 metrov. Myslím tým niečo okolo 300-350 osôb každého veku a pohlavia. V miestnosti doslova nie je priestor na nič iné okrem hamakov. Visia za sebou v niekoľkých presných radoch; keď ležíte v tom svojom, lakťami sa akurát dotýkate svojho suseda. Cesta na toaletu, alebo vôbec zmena ležiacej polohy, vyžadujú veľa trpezlivosti od vás aj vašich susedov.

Naši spolucestujúci. V jednej spálni cestuje namačkaných 300 a viac ľudíLoď sa napokon večer pohýna a nasledujúce dva dni trávime všetci v detskom kriku a chrápaní starcov, v neuveriteľnej permanentnej mäteži tiel a v hygienických podmienkach, nad ktorými by každý „správny Európan“ od hnusu nahlas pregĺgal.

I napriek tomu, cestu sme si obaja nesmierne užívali. Mali sme možnosť zažiť to, čo bývalo úplne bežným spôsobom prepravy v minulých storočiach. Naša loď bola totiž očividne v prvom rade určená na prepravu nákladu, nie ľudí.

Napokon vystupujeme z lode. Pohľad na luxusný jachtársky rezort Alter do ChaoTí, ktorých sme tam však stretli, boli nesmierne priateľskí a žičliví. Už po prvom jedle nás všetci poznali, keď sme si na ich údiv a zdesenie nakladali suchú ryžu, odmietali varené kura s párkom a vyslovovali to čudné slovo „vežetarianus“. Dva dni na Amazonke, to je hnedá riečna voda v kohútikoch zasvinenej hromadnej kúpeľne, zápach môjho potu, rozširujúci sa kožný zápal na ruke, prdy a chrchle susedov.

Neskutočné, rovníkové východy a západy slnka nad obrovskou Amazonkou, dlhé hodiny státia v prístavoch a skrivené chrbty nosičov nákladu, lebo mechanizácia do tohto vzdialeného kúta sveta ešte stále nedorazila. Väčšina ostatných cestujúcich pokračuje až do samotnej delty, ďalšie tri dni na palube. Úprimne im nezávidím.

Naši spolucestujúciMy tú istú cestu prechádzame lietadlom za päťdesiat minút. Odlet z takmer dedinského letiska v Santarém pripomína čosi ako rodinnú oslavu na autobusovej stanici vo Veľkom Krtíši: odbavovací pracovník nám najprv predstaví všetky svoje kolegyne. Následne prechádzame cez ochranku v podobe dvoch distingvovaných dám v strednom veku; hanblivými otázkami sa uistia, že so sebou nemáme zbrane ani nijaké nebezpečné predmety. Cesta ku lietadlu vedie kríkovou alejou vrúbenou náučnými drevenými stĺpmi nesúce nápisy ako „v lietadle prosíme nefajčiť“, „používajte bezpečnostné pásy“ a pod.

Lietadielko sa napokon unavene rozbieha po letiskovej dráhe a Amazonka nám daruje svoj posledný, najúchvatnejší východ slnka z výšky niekoľkých kilometrov. Rómeo a Júlia by zaňho obetovali i posledné groše, my sa len k sebe túlime a ospalo klipkáme očami.

Kontextové odkazy:

Video – brazílska Amazonka

Fotogaléria Brazília

Brazílska Amazonka – džungľa

Brazílska Amazonka rýchlo stráca svoje čaro z dobrodružných románov nášho detstva.

Z mesta Manaos rýchlo utekáme 200 km na juh, do amazonskej džungle na brehoch čoraz užších riečnych kanálov. Nachádzame tu tradičný spôsob života hŕstky osadlíkov, prudké búrky a tmavé riečne zákutia hlboko pod korunami stromov a lián.

Rio, mesto bohov

Najkrajšie výhľady najkrajšieho mesta na svete, najlepších pláží v južnej Amerike a najsnobskejších štvrtí v Brazílii (fotky najškaredších slumov na kontinente nájdete v nasledujúcom albume).

Rio de Janeiro má všetko, aby vás chytilo za srdce od prvého do posledného okamihu vašej návštevy. Je nádherné, nezabudnuteľné a najviac zo všetkého, smrteľne fotogenické.

Rio, brloh démonov

Druhá časť fotogalérie o Rio de Janeiro ponúka neporovnateľne horšie výhľady a farby sú často čiernobiele.

Pozývame vás na prechádzku jedným z vyše 300 slumov, ktoré prerastajú Mesto bohov ako rakovina.

Vodopády Iguaçu – Brazília

Nádherné vodopády na hraniciach Brazílie a Argentíny sú ako turistický sen. Úžasné výhľady, subtropická džungľa a služby na úrovni sú zárukou skvelých zážitkov.
Ale bez irónie, vodopády Iguaçu patria medzi najkrajšie miesta na Zemi a pohľad na ne vyráža dych úplne každému. Rozprávkové miesto plné motýľov a priateľských jazvecov coatí uchváti aj vás.