Kostarika

Náš príbeh o Kostarike vskutku nestojí ani za fotografiu a viac ako zopár riadkov. Situácia je taká, že keď nám z dohľadu mizne špinavá panamsko-kostarická hranica a autobusom sa vnárame do vnútrozemia, píše sa 12. november 2007. Pre nás to znamená, že o deväť dní na druhej strane regiónu Strednej Ameriky nasadneme do lietadla a s medzipristátím v USA sa z amerického kontinentu porúčame do Juhovýchodnej Ázie. To je ešte pekných pár stoviek kilometrov po miestach, kde nemôžete očakávať nič iné ako pomalý, nepohodlný transport lokálnej dopravy. Malé špinavé autobusy mám normálne rád, ale v časovej tiesni to nie je nič príjemné tým skôr, že cez drvivú väčšinu nádherných miest len prechádzame bez toho, aby sme videli čo i len kúsoček. Celý problém s našim krátkym stredoamerickým intermezzom spočíva vo fakte, že ešte ani dnes, na konci roku 2007, neexistuje z Latinskej Ameriky nijaké priame letecké spojenie s Áziou. Voľky-nevoľky, musíme sa tak podriadiť obmedzeným možnostiam, aké nám diktuje okľuka cez Spojené Štáty spolu s preplatením lístka o pekných pár stoviek dolárov a veľká časová strata.

Na druhej strane, sme radi, že sme zo Strednej Ameriky mohli uvidieť aspoň trošku. Pred štyrmi rokmi sme tu po prvýkrát uvideli skutočný nádherný život tohto kontinentu v južnom Mexiku a v Guatemale a odvtedy sme vedeli, že sa sem budeme musieť vrátiť. Kostarika je pritom kapitola sama osebe a ak ju necháme na inokedy, nič sa nestane. Krajina si odtrhla dosť veľké sústo z turistického ruchu stredoamerického regiónu a z výsledkov ľahko vidieť, že bolo priveľké. Na jednej strane sú tu nádherné národné parky a Kostarika sa orientuje práve na ekologickú turistiku, ale pravda je taká, že slovo „ekologická“ ostáva len v názve. V skutočnosti pustošeniu vzácnych ekosystémov pre stavbu ďalších exkluzívnych rezortov bránia len zahraničné mimovládne organizácie, ak vôbec niekto. Kostaričania nemajú radi desiatky autobusov, plných nezávislých cestovateľov, nemajú radi lacné ubytovanie ani život na vlastnú päsť. Ich víziou sú tiché, ukryté kluby s neobmedzenými možnosťami pre tých, ktorí platia tisíce dolárov za pár dní uprostred národnej rezervácie. Budujú luxusné penzióniky a svoju auru výnimočnosti, pričom spoznať Kostariku, to je alebo smiešne predražené podujatie, alebo precízne premyslená cesta s dobrými informáciami, kde možno žiť za čo najmenšie peniaze.

Práve z tohto dôvodu tentoraz cez krajinu len prejdeme do zaujímavejších destinácií a jej národné parky si necháme na inokedy. Strávime tu dve noci v hlavnom meste San José, aby sme nabrali sily na ďalšiu cestu na sever. Podarilo sa nám osloviť Írku Rachel z klubu Couch Surfing a tak tu máme nocľah zadarmo, čo je veľká úľava. Platiť v nejakej diere 25 dolárov len preto, že je to diera v Kostarike, nám príliš nevonia.

San José je nepríjemné, chaoticky vybudované mesto plné plotov so žiletkovým drôtom a vilových štvrtí-malých pevností. Všetko ostatné sú slumy alebo štvrte, ktoré sa onedlho zmenia na slumy. Stredná Amerika má bohužiaľ veľké problémy s fungovaním sociálnej rovnováhy, najmä medzi rôznymi ekonomickými vrstvami. Sú tu tak len bohatí – veľmi bohatí, a chudobní – naozaj veľmi, veľmi chudobní. Kostarika v tomto vyzerá ešte horšie, ako ostatné krajiny a výsledkom je to, že ľudia sa boja chodiť po uliciach, stred mesta sa zmenil na zapáchajúcu dieru a každý normálnejší obchodík má svojho pána v nepriestrelnej veste so samopalom značky UZI. V centre vidieť len žobrákov a povaľačov, ležiacich v kopách smetia, potkany, po zuby ozbrojených ochrankárov a čierne džípy bohatých. Rachel nás raz zoberie do baru na pár pív s jej známymi, ktorí sú alebo cudzinci, alebo deti miestnej strednej vrstvy. Je to celkom príjemný večer a medzi dvomi pivami sa snažím spočítať, koľko návštevníkov nosí pod pazuchou svoju malú poistku. Rachel nás zatiaľ zoznamuje so svojim švédskym kamošom, s ktorého sa samozrejme vykľuje Kostaričan: so štyrmi španielskymi slovami, ktoré zatiaľ ovláda, Rachel postupuje v chápaní toho, čo sa okolo nej vlastne deje, len pomerne malými krôčikmi. Írske dievča z britskej strany donegalského zálivu sem prišlo len nedávno len tak, zo srandy zmeniť na chvíľu robotu a vďaka jej neopakovateľnému severskému prízvuku môžeme na chvíľu pocítiť nostalgiu za starým dobrým Írskom.

14. novembra sa lúčime s Rachel aj s Kostarikou, pretože sme konečne chytili nejaký priamy autobus. O osem hodín neskôr už vystupujeme na hraniciach Nikaraguy. Otravovači tu majú akúsi besnotu a okolo dverí vytvorili nepriepustný kordón, pričom ak od nich na mieste nevymeníte peniaze za nevýhodný kurz, jednoducho vás nepustia z autobusu. Pardón, nie každého. Poriadne si stiahnem popruhy ruksaku, odrazím sa z posledného schodíka a druhou nohou vskočím do davu odporných rapavých ksichtov. Dvaja padajú na zem a keď sa ku mne niekto priblíži, zrazím ho lakťom. Mierim vždy na tvár: mačovia majú radi monokle a načo mám niekomu naštrbiť rebro, keď stačia dve podliate oká a všetci prašivci sa s kňučaním držia odo mňa na dva metre. Pokojne si vyberám z kufra autobusu naše ruksaky a keď vystupuje Justyna, vyvediem ju z rozostupujúceho sa davu takmer mlčky – ak nerátame jojkanie ležiaceho otravovača, ktorému som nevdojak šliapol na ruku.

Kontextové odkazy:
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Nočným vlakom cez Strednú Ameriku

Kolumbijský karibik

Karibik header

Cestou ku KaribikuNáš posledný jedeň deň v Bogote. U miestneho krajčíra si dávam zašiť všetko, čo sa dá, sedím hodinu v jeho izbičke na prízemí len v trenírkach a pozorujem sychravú ulicu v Candelaria. Vedľa nás leží krajčírova staručká matka na smrteľnej posteli, bez prestania stoná a z času na čas vyvoláva krajčírovo meno. Muž je už zvyknutý; matkino volanie už takmer ani nevníma a napokon sa ju v rozpakoch – bezvýsledne – snaží uchlácholiť.

TanangaBogotu napokon opúšťame v predvečer začiatku novembra a vymieňame ju za východné kolumbijské pobrežie Karibiku. Tým pádom sme po dlhých mesiacoch opustili Andskú náhornú planinu. Napokon, čert ju ber. Je tam stále zima a po pokuse o výstup na Chimborazo mám dosť nadmorských výšok. Okrem toho, náhorná planina už aj tak v Kolumbii zbabelo ustupuje do džungle a horúcej Strednej Ameriky a viac na sever už po nej nie je ani stopa.

Justyna pri KaribikuVskutku, hneď na prvej rannej zastávke v akejsi špinavej cestnej reštaurácii nás ovanie horúci vzduch a rýchlo zhadzujeme všetky teplé vrstvy, ktoré sme mali na sebe kvôli autobusovej klimatizácii. Je tu stále sychravo a ľudia sú akísi nevrlejší, ale my sa tešíme z krátkych nohavíc a tričiek, nehovoriac o pohľade na mútny Karibik po vystúpení v meste Santa Marta.

Kolumbijský KaribikSanta Marta nesľubuje nič zaujímavé. Je neuveriteľne špinavá a zanedbaná a jediné, čo tu za niečo stojí, je prístav s obrovskými exkluzívnymi výletnými loďami, plnými chudobných západných turistov. Nuž, dúfam, že sa v Santa Marta dobre bavia. My sme radšej hneď utiekli do neďalekého letoviska Tananga, ktoré sotva vyzerá o niečo lepšie, ale v okolí sú krásne lesy a keď dostanete horibilný účet za ľahký obed, čašníci tu budú aspoň s vami dobrosrdečne vtipkovať. Hneď, ako sme vliezli do reštaurácie, začala taká prietrž, že cesty sa v okamihu zmenili na dravé rieky hlboké pol metra a viac. Prebrodiť sa cez dravý prúd mútnej vody nie je nič príjemné, tým skôr, že v ňom plávu odpadky a koryto skrýva nepríjemne hlboké diery. Treba sa však dostať do hotela skôr, ako voda stúpne a môžu sa začať ozajstné problémy. Počasie v Santa Marta však dokonale predznamenáva náš nasledujúci niekoľkotýždňový pobyt pri Karibiku v Kolumbii a Strednej Amerike: prišli sme počas končiacej sa hurikánovej sezóny a nič iné sa čakať ani nedalo.

park TayronaHneď na druhý deň, 2. novembra 2007, radi vypadneme z turistických rezortov a presúvame sa do parku Tayrona zopár desiatok kilometrov na východ. Národný park leží na brehu mora a zároveň prechádza do hustých dažďových lesov a neskôr hôr, čo z neho robí neopakovateľné miesto na túry a pozorovanie morských i lesných zvierat. Nemáme tu však viac času ako zopár dní a z posledných týždňov sme takí unavení, že budeme radi, ak sa dovlečieme na našu prvú skutočnú pláž od začiatku cesty. S ruksakmi teda šliapeme cez hustý tropický les, nad hlavami nám pobehujú opičky capuccino a dobrosrdečne nás hryzú komáre. Napokon les redne a pred nami sa otvára nádherná, hoci zachmúrená biela pláž. Hneď, ako mi vlezie piesok do sandálov, začínam mať dosť všetkých pláží a je mi opäť smutno za príjemnou chladnou náhornou planinou. Fakt nie som plážový typ a teším sa na ňu vždy presne dovtedy, kým tam neprídem.

Park TayronaSamozrejme, vôbec sme sa napokon nemali na čo sťažovať: tri dni kúpania v priezračnej teplej vode, potápanie ku koralovým útesom, panoráma lesov a hôr za našim chrbtom. Čerstvé kokosové orechy a osviežujúce noci v hamaku a venezuelskej armádnej moskytiére, ktorú nám závideli všetci ostatní obyvatelia kempingu. Komáre sú tu dosť nepríjemné a evidentne sme sa ocitli medzi nevinnými európskymi amatérmi, ktorí si pobyt pri mori predstavovali ako ich domácu mestskú plaváreň. Po svojich skúsenostiach z brazílskej Amazonky už vieme, že všade, kde je dosť teplo na hamaky, je väčšinou aj dosť teplo pre komáre a spánok v aróme DEET mi vonia menej, ako ľahučká kvalitná sieťovina, špeciálne upravená na používanie s hamakom.

Námestie Fernanda Botero v MedellínPáči sa mi, ako veci v parku fungujú: administrácia sa tvrdohlavo bráni budovaniu akýchkoľvek ciest a infraštruktúry a keď sa chcete dostať na pláže, musíte ísť pešo, alebo si nanajvýš prenajať mulu. Vďaka tomu, čím sa dostanete ďalej od posledného parkoviska, tým viac je potrebnej námahy, stretnete však i tým menej ľudí. Nie sú tu nijaké lepšie hotely ani reštaurácie, nestretnete tu zájazdy, cestovných agentov ani žoviálnych západných penzistov s obrovskými fotoaparátmi, ktoré vedia ledva zapnúť. Náš kemping je jedným z posledných „civilizovaných“ miest, ku ktorým sa dá dostať po dvoch hodinách šliapania. Musíte si priniesť stan alebo používať erárny hamak (ak nemáte svoj), k dispozícii sú jednoduché, no chutné jedlá a vaši spolubývajúci budú väčšinou príjemní, zvedaví cestovatelia; krvná skupina, s ktorou sa dá veľa zažiť a nasmiať. Keď sa napokon 4. novembra do Santa Marta vraciame pre naše veci, tropické búrky vystriedalo tropické leto. V prepotených tričkách stopujeme pri policajnej stanici mikrobusy: ignorujú nás policajti aj šoféri, ktorí pri pohľade na naše ruksaky kývajú hlavami a odporúčajú taxík.

Kontextové odkazy:
Fotogaléria » Kolumbia » Kolumbijské pobrežie Karibiku
Poznámky k svetu za pohľadnicou » Kolumbia, mier a láska

La Meseta, prales tam na kopci

8. augusta 2007 opäť vyrážame z tábora, znovu prechádzame rannou savanou a na poľnej križovatke na jej konci tentoraz odbáčame vľavo. Našim cieľom je zaujímavý prírodný útvar, náhorná stolová rovina zvaná La Meseta. Už teraz sa nejasne rysuje v diaľke jej začiatok. Vyrastá z hlbokej džungle, na jej ploskom vrchole sa nachádza ďalší prales, kombinovaný so savanou. La Meseta sa odtiaľto tiahne ďalšie stovky kilometrov až ku brazílskym hraniciam.

Po savane sa vracia džungľa a o niekoľko hodín sa už na pokraji síl štveráme po úbočí Mesety. Opäť sme v nádhernom, zomknutom pralese. Cestička je taká úzka, že neraz sa cez húštiny takmer ani nedá s našimi veľkými ruksakmi prepchať. Popoludní konečne dorazíme na úpätie náhornej roviny. Je tu riečka, ktorá sa vynára zo zeme a o dvadsať metrov ďalej v nej zase mizne. Je tu miesto na malý tábor a sú tu staré známe včely a muchy v celých rojoch. Okamžite sa na nás vrhnú. Zatiaľ čo včely sa približujú skôr opatrne a žihadlom nás počastujú radšej výnimočne, muchy sa tlačia do všetkých telesných otvorov. Situácia sa stáva neznesiteľná; zakladáme oheň s hustým dymom a až potom môžeme rozložiť stany.

Do zotmenia je ešte niekoľko hodín, rozhodneme sa vypadnúť od hmyzu na neďaleký kopec. Vyštveráme sa takmer na vrchol Mesety a pozorujeme úžasný, pokojný západ slnka. Pod nami je nekonečný hustý koberec pralesa, miznúci v diaľke v hmlách. Pred chvíľou sme vyplašili obrovského tapíra s pyskom mravenečníka, ktorý hanblivo utiekol skôr, než som stihol vytiahnuť fotoaparát. Vidíme však odtiaľto savanu, zospodu sa ozývajú škreky iných prebúdzajúcich sa zvierat. Bez slova, úplne ohromení sa vraciame naspäť. V ústrety nám prichádza vystrašená Balbína, ktorá ostala v tábore. Mali sme návštevu. Tábor úplne zblízka obchádzala puma, obrovská mačkovitá šelma, ktorá by pokojne nepohrdla ľudským mäsom. Balbína našťastie nestratila rozvahu a rozdúchala ohnisko. Pastor nám rozpráva, ako ho tu pred rokom pri túre s jedným turistom napadla dvakrát tá istá puma. Ako-tak sa ubránili mačetami a palicou a pri ústupe do Los Fierros ju ešte ďalekohľadom zazreli, ako ich stopu pomaly nasleduje až do savany, kde si napokon sadla, akoby rozmýšľala nad inou korisťou.

Na naše prekvapenie sa onedlho z temnoty vynoria postavy. Sú to zmienení Švédi; vtlačia sa do nášho stiesneného tábora a začnú si stavať stany. Keby sme boli chrapúni ako ich sprievodca, porúčali by sme ich odtiaľto rovnakým spôsobom. Skupinka sa vracia z Mesety; s priateľskými Švédmi si vymieňame skúsenosti. Sťažujú sa, že agentúra ich okráda na jedle a ich sprievodca je vraj totálny idiot. To už ale my vieme. O necelú hodinu ho nájdem kúpať sa i so svojou ženou, samozrejme so šampónom, priamo pri vyvierajúcej rieke. Desať metrov nižšie si z nej všetci ľudia naberajú jedinú pitnú vodu v okolí. Nadávam mu z plného hrdla najvulgárnejšie nadávky, aké poznám v oboch jazykoch, pridávajú sa Švédi. Chlapík má dosť tupý ksicht a za opaskom obrovskú dýku z najlacnejšieho supermarketu. Vyzerá ako karikatúra do akéhosi odpadového filmu; bez slova vypadne do svojho stanu a viac nevylezie. Jazierko, v ktorom sa kúpal, je pokryté penou a vrstvou mydla, pričom voda odteká len cícerkom. Bohužiaľ, kvôli jedinému tupcovi budeme všetci musieť čistiť vodu tabletkami aj tu.

Na druhý deň skoro ráno sa lúčime so Švédmi. Oni odchádzajú do Los Fierros a domov, my tu nechávame svoj tábor a naľahko vystupujeme na Mesetu. Opäť sme tu úplne sami. Tam hore nás čaká savanovitá trávnatá rovina, siahajúca po horizont. Zboku sa tiahne džungľa. Kráčame niekoľko hodín do hĺbky Mesety, až k riečke a nádhernému jazierku, ukrytému pod palmami a kvitnúcimi kríkmi. Je horúci deň, všetci sa radostne kúpeme a zvedavé rybky v jazierku nás hryzú na zadkoch.

Pri návrate z jazera nás pastor zavedie bokom od džungle, na trávnatú plochu niekoľko sto metrov od hranice lesa. Najprv nachádzame zhrdzavené zbytky vraku lietadla, kus ďalej, v pomaly zarastajúcej jame, …zhrdzavenú motorku. Toto je druhá časť príbehu o Národnom parku Noel Kempff Mercado, temná a vytesňovaná, čosi, o čom nenájdete zmienku v prírodovedeckom múzeu.

Po obrovskom tábore narcos neostala takmer nijaká stopa. Zabudnutá motorka a zákop ostreľovačovViete, prečo sa toto miesto volá Noel Kempff Mercado? Park dostal meno po významnom bolívijskom prírodovedcovi. Nie je to však kvôli jeho práci a objavom, nech boli akokoľvek dôležité. Park nenesie jeho meno kvôli jeho bohatému životu, ale kvôli jeho násilnej, zbytočnej smrti sotva niekoľko kilometrov od miesta, kde práve stojíme a fotografujeme motorku. Bohužiaľ, toto nádherné panenské územie slúžilo v minulosti kokaínovej mafii. To, na čo sa teraz pozeráme, sú posledné dôkazy obrovských, neuveriteľne zorganizovaných táborov s laboratóriami, slúžiace na výrobu a distribúciu kokaínu. Ak vás zaujíma, prečo práve Noel Kempff, kliknite sem, na článok z rubriky Poznámky k svetu za pohľadnicou.

Vraciame sa do spodného tábora pod Mesetou. Pastor nám mnoho vysvetľuje o okolitej prírode, zvieratách a živote v džungli. Máme ho všetci čoraz radšej, zlý pocit zo začiatku našej cesty sa celkom vytratil. Pochybujem, že ktorékoľvek z našich nedorozumení myslel naozaj zle. Je jasné, že každý máme iné záujmy a priority. Napokon mu v duchu dávam za pravdu i pri jeho snahe vybaviť transport autom aspoň tam, kam sa dá. Pochod s plnou poľnou je fakt vyčerpávajúci a nie každý musí byť taký „nadržaný“ na chodenie, ako my. Všetko ostatné sú len kultúrne odlišnosti, práve vďaka ktorým je cestovanie také zaujímavé. Keď napríklad ponúkneme čokoládou Pastora a Balbínu, nezoberú si jednu tabličku, ako sme naučení my, ale neraz celú polovicu. Ich poňatie delenia sa je iné ako naše, viac doslovné. Rovnako je to s deťmi, kdekoľvek ich stretneme. Keď ich ponúkneme z balíčka cukríkov, berú si ich automaticky plné dlane.

Kokové listy. Ochutnáte?Funguje to i naopak: oná milá rodinka, ktorú sme stretli piknikovať kdesi vo vrchoch nad Potosí, nás ponúkla kokovými listami. Nemohli sme si zobrať „len zo slušnosti“; vnútili nám ich celé hrste, lebo darovať koku je v Bolívii symbolom štedrosti a priateľstva. Mama, hlava rodiny, nám ešte pridala dobrú radu, že si máme dávať veľký pozor v ich rodnom meste Cochabamba. Naomi mesto navštívila, ale radu neposlúchla. Svoj bolívijský pobyt tak zakončila, keď ju s kamarátom v kopcoch nad Cochabambou prepadli ozbrojení muži. Okrem straty peňazí a šoku si jej kamarát odniesol i podrezané hrdlo. Ale to len tak na okraj…

Naspäť, v tábore, na nás opäť zaútočia včely muchy. Aby sa vytratili, treba počkať do súmraku. Naša posledná noc v pralese. Sedím pri dohasínajúcom ohni, počúvam škriekanie džungle a rozmýšľam, kedy budem môcť niečo podobné zažiť najbližšie. Pobyt v Noel Kempff, to bol hlboký, nebezpečne dôležitý zážitok. Budeme ho musieť všetci v sebe spracúvať pomaly, po kúskoch, keď sa už vrátime do miest a medzi ľudí.

V piatok 10. augusta sa vydávame na spiatočnú cestu do Los Fierros. Je nesmierne horúci deň, nad hlavou mi skáču posledné bandy zvedavých opíc a pomaly spolu s ostatnými postupujem cez rednúci prales do savany. V savane nachádzame v strede cesty mláďa koralovca s odtrhnutou hlavou. Koralovec, to je nádherný farebný had, najjedovatejší na tejto planéte. Koralovec pozná svoje možnosti; ak ho ohrozíte, nikdy sa nesnaží utiecť, ale okamžite útočí. Keď pohryzie človeka kdesi v civilizácii, na záchranu ostáva akurát niekoľko minút a aká-taká nádej, že človek prežije, hoci ochrnutý. Tu, v savane Noel Kempff by som si mohol akurát sadnúť na kopček a písať testament. Kvôli postupujúcej paralýze tela a následnej zástave srdca by som si však musel dosť pohnúť.

Do Los Fierros prichádzam totálne vysilený a dehydrovaný. Nasadil som maximálne tempo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou, a savanu som namiesto dvoch hodín prebehol za jednu – bez vody a bez prestávky. V Los Fierros ma už čaká Sander a ďalšie stovky včiel. Dozvedám sa, že tu niet vody. Postupne prichádzajú i Justyna a Brian a dychčia v popoľudňajšej horúčave. Nasleduje ich vyše dvojmetrový leguán, ktorý si korzuje po tábore, akoby sme boli uňho len na návšteve. Ďalšiu hodinu čakania na Pastora a jeho ženu, ktorí zaostali, trávime v nádeji, že to s vodou nie je pravda.

A čo takto trojmetrový leguán?Prichádza Pastor; je to pravda. Niet tu ani kvapky vody. Do nádrže ju treba napumpovať čerpadlom, nie je však benzín. Zmizli i kľúče od domčekov a teda nebudeme mať kde spať. Zdá sa, že už máme len jednu možnosť. Pastor zapája vysielačku do batérií a spája sa s Ignáciom. Noc môžeme bez problémov stráviť v stanoch, ale bez vody tu nemáme čo robiť. Rozhodujeme sa odísť ešte v ten deň späť do Floridy.

O dve hodiny sa vskutku objaví Ignáciov džíp s dvomi sluhami na korbe. Vraciame sa do dediny, Ignácio sa scvrkol ako vysušený oriešok. Priznáva sa, že na benzín už nie sú peniaze a najbližšie ani nebudú. Vo Floride skúšame ďalšie ubytovanie (patrí ďalšej Ignáciovej sestre), oddychujeme celý večer a nasledujúci deň. vyťahujeme si posledné kliešte, liečime pľuzgiere a dopĺňame telesné kilogramy. Bilancia našej úžasnej výpravy, to je 183 kilometrov pešo v džungli, väčšinou s plnou výstrojou a zásobami.

V La Florida sa dávame dokopy. Túto fotografiu prosím nikomu neukazujtePosledný večer vo Floride ešte s Pastorom vyrážame na kapybary, moje obľúbené hlúpe zvieratká. A naozaj, stretneme ich celé stádo; veľké, hanblivé cicavce s nádhernými smiešnymi pyskmi najprv od ľaku znehybnejú a potom sa ťarbavým behom vrhnú do rieky a lesných húštin. Míňame množstvá vtákov, až kým sa nevrátime do dediny. Po zotmení sa umývame v rieke, tak ako to robia domáci, bedlivo pritom pozorujeme hladinu kvôli agresívnym aligátorom.

Ráno nasadáme do miestneho autobusu, lúčime sa so žoviálnym Ignáciom, ostatnými milými ľuďmi z dediny, s riekou a národným parkom. Tesne pred odchodom ešte vtisne Ignácio Justýne svoju adresu: „nie že to stratíš!“ Ignácio žije v San Ignacio. Poznáme teda jeho ulicu i telefónne číslo. Ak sa raz budeme chcieť opäť dostať do parku, stačí zavolať. Nezoberie on, zoberie jeho žena. Volá sa Ignácia. Alebo najstarší Ignáciov syn Ignácio. Alebo otec. Ignácio.

Prvý deň, túra k vodopádu. Justyna a Brian sa už netvária tak nadšeneZa oknami sa vzďaľuje park i týždeň nášho krásneho života. Po celom dni horúcej, hrkotajúcej cesty napokon prichádzame do mestečka San Ignacio de Velasco (tu býva Ignácio). V pouličnom stánku sa pokúšame získať rýchlu večeru, ale pani výdajkyňa v živote nemala do činenia s vegetaránmi. „Ryžu bez kuraťa? Nechápem. A kura?“ Nechceme! „Ale ryžu bez kuraťa?“ Áno. „A kura?“ Kura nechceme. „A ryžu chcete?“ Chceme. „Ale bez kuraťa?“ atď. Ja strácam nervy a vo vedľajšom stánku si kupujem akési koláče, Justyna to vydržala a ryžu napokon vskutku dostala. Večer presadáme do pohodlného veľkého autobusu, hoci plného švábov, a absolvujeme nočnú cestu späť do Santa Cruz. Opäť hostel s tucanmi, ulice plné ľudí, reštaurácie a internetové kaviarne. Sander odchádza do Brazílie a my do La Paz, perfektným luxusným autobusom.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Džungľa a jej ľudia

Dedinka La Florida leží priamo pred bránami národného parkuFlorida je malá osada na brehu rieky Paraguá. Zo všetkých strán je džungľa, na druhom brehu sa začína národný park. Tu môžeme získať sprievodcu a prípadne i čosi z potravinových zásob, hoci možnosti sú značne obmedzené. Napríklad ja som si pred odchodom z Floridy kúpil od istého dedka vrecko grepov, ktoré som si aj sám čerstvučké natrhal priamo zo stromu. Počas oberačky mi však za chrbtom dychčal dedko a akýsi dvaja junáci s palicami, akoby ma podozrievali z podvádzania pri vážení ich rodinného striebra. Myslím, že keby som sa ulakomil na jeden grejpfruit naviac, skončilo by to krviprelievaním.

Zatiaľ sme však len prišli. Ignácio zastaví pred jednoduchým domčekom so slamenou strechou, v ktorom sa ubytujeme na jednu noc. Ako sa neskôr dozvedáme, „hostel“ vlastní jeho sestra. Dostávame sprievodcu, ako sa ukáže, Ignáciovho brata. Ignácio má trinásť súrodencov a každému z nich treba dať zarobiť. Večer zoženieme v dedinke dokonca i teplé pivo a oranžádu z akéhosi súkromného domu, ktorý obýva takisto Ignáciova rodina.

Rieka Paraguá pri dedine: na jej druhom brehu sa začína park a naše dobrodružstvoTrávime posledné hodiny v civilizácii. Ja a Justa dostávame od Ignáciovej sestry vegetariánsky obed (suchá ryža, suché zemiaky a vajíčko), pozorujeme prasačie rodinky, promenádujúce sa po dedine, kúpeme sa v rieke.

Na druhý deň sa opäť zbalíme a vsadáme do džípu, spolu s Ignáciovými sluhami, našim sprievodcom menom Pastor, jeho ženou a dcérou. Nie je nám jasné, akú úlohu budú v našej výprave zohrávať, ale sme pripravení dať jasne najavo, že nepôjde o platenú funkciu. Za dedinou sa registrujeme u strážcov parku a pokúšame sa prejsť cez rieku Paraguá. Nie je tu nijaký most, len malý pontón na druhej strane. Prievozník šiel na ryby. Zdá sa, že sme na niekoľko hodín nahratí, to však ešte nepoznáme Ignácia. Rozkáže mladšiemu zo sluhov prešplhať sa na druhú stranu ku pontónu po lane, visiacom cez celú šírku rieky. Samozrejme, presne v strede rieky sa sluha zošmykne do vody a k pontónu už neborák len prerúčkuje.

A takto sa končí náš nádherný, nezabudnuteľný týždeň v bolívijskej AmazonkePrechádzame cez rieku a pokračujeme v ceste. Čoraz užšie nás zviera džungľa, auto zo všetkých strán šľahajú kríky a konáre. Po hodine cesty prichádzame do tábora, niekoľkých zanedbaných domčekov s plechovými strechami. Ignácio si vymyslí cenu za ubytovanie, varíme si večeru a plánujeme cestu s našim sprievodcom. Pastor dúfal, že jeho žena by s nami išla ako platená kuchárka, to mu však vyhadzujeme z hlavy. Pôjde s nami i napriek tomu, ale len ako Pastorova osobná kuchárka. Keď Pastorovi ukazujeme, čo všetko chceme vidieť, vyzerá byť čoraz znechutenejší. Zrejme čakal platenú dovolenku pre seba a svoju ženu s lenivými gringos, ktorých zaujíma len pivo a večera. Najväčšie prekvapenie nastáva keď zistí, že nemienime využívať služby Ignáciovho džípu, pretože chceme park spoznať pešo a dôkladne. Takýto obrat situácie nikto z našich hostiteľov neočakával. Tých málo turistov, ktorí sa sem napokon dostanú po svojom, sa dá väčšinou obrať o peniaze rýchlo a bez väčšej fyzickej námahy.

Hneď na druhý deň ráno vyrážame na prvé miesto, sedemdesiatmetrový vodopád v džungli. Je vzdialený okolo štyridsať kilometrov, zúfalý Pastor ešte urobí posledný pokus a navrhuje, že Ignácio nás odvezie – zadarmo – cez počiatočný úsek, ktorý je ešte zjazdný džípom. Odmietame. Do fliaš s vodou hádžeme prvé purifikačné tabletky, vykladáme si na plecia ruksaky s výstrojou a zásobami a opúšťame tábor Los Fierros.

Na vrchole MesetyCesta je dlhá a vyčerpávajúca. Prechádzame najprv riedkou džungľou, potom dlhou, horúcou savanou a opäť vchádzame do džungle, cez zarastené húštiny a popadané stromy. Džungľa pomaly prechádza do pralesa. Na tomto území sa až do istého času ťažilo drevo vo veľkom. To vysvetľuje i fakt, že sa tu ešte stále nachádzajú cesty, pomaly zarastajúce džungľou. Hlbšie do vnútrozemia sa však zachoval pôvodný prales, ktorý tu vo vlastnom nekonečnom cykle úpadku a rastu pamätá časy, keď ešte na zemskom povrchu neexistovali ľudia, nehovoriac o sekerách a motorových pílach. Po tom, ako vyhlásili oblasť za národný park, drevárska firma musela odísť a holoruby sa zrástli s nedotknutou väčšinou pralesa.

Pastor so svojou ženou BalBínou zaostávajú kdesi na konci. Nevedno prečo, Pastor si priniesol len jedny lakované poltopánky, v ktorých mu vyrástli prvé pľuzgiere na nohách, sotva sme opustili tábor. BalBína je na tom podobne a teraz krivká cez konáre a trávu v šľapkách… Podvečer prichádzame na táborisko, čistinku s altánkom. Sme plní zážitkov; po ceste nám nad hlavami skákali pavúčie opice, videli sme srny, množstvá vtákov a zaujímavého hmyzu. Sme však i dosť unavení a vodopád je ešte stále vzdialený poldruha hodiny chôdze. Nadnes máme dosť – rozkladáme tábor, večeriame a ukričanú nočnú amazonskú džungľu už počujeme len v mrákotách.

Na druhý deň ráno nás ešte čaká cesta k vodopádu a potom naspäť do hlavného tábora Los Fierros. Ďalej k vodopádu už nie je nijaká cesta, hoci i zarastená. Predierame sa miznúcim chodníčkom v hlbokom pralese, medzi vysokými stromami, ktorých koruny sa zrastajú kdesi nad nami. Na celom tomto obrovskom území sme dnes úplne sami. Všade okolo nás sa to však hemží životom, zvieratá pred nami utekajú z húštin a konárov. Napokon sa pred nami otvára skalnatý útes, z ktorého padá vodopád do malého jazierka. Je tu ticho, pokoj, neuveriteľne zelená príroda. Dlhý čas tu len tak sedíme, bez myšlienok a akéhokoľvek cieľa, pri padajúcej vode uprostred džungle. Pochopil som, že amazonka ako zelené pľúca tejto planéty, to nie je len otrepaná fráza.

Vraciame sa naspäť. Okolo nás sa križujú cestičky mravcov a termitov. Sú ich tu stovky druhov, od najmenších až po obrovských Rezačov listov. Majú tu svoje autostrády i vedľajšie cesty, siahajú stovky metrov a viac. Pozorovať mravce, to je fascinujúci zážitok. Mravce – robotníci prinášajú veľké kusy listov a inej potravy do mraveniska. Strážia ich bojovníci s obrovskými tesákmi. Ak sa robotník previní, napríklad vystúpi z radu nosičov, vojaci sa okamžite naňho vrhnú a zabijú ho. Niektoré typy mravenčích spoločenstiev sú schopné vyčistiť celé územie, z ktorého potom ostane len trávnatá plocha s kopcami mravenísk. Mravce nezastaví nič. Buďte takí nerozumní, že v blízkosti ich ciest si postavíte stan, a do dvoch hodín ho rozoberú na milión kúskov v domnení, že ide o nejaké jedlo. Ak máte smolu a práve v ňom spíte, môžete skončiť rovnako. Niektoré bojové termity sú také silné, že im stačí dostať sa na vaše telo v niekoľkých desiatkach a dohryzú vás natoľko, že napokon spadnete na zem a tam si vás nájdu ostatní.

A teraz sa prizrite tejto: matka s dieťaťomNa mieste, kde sme strávili noc, teraz zavládli muchy a včely. Všetky naše ruksaky, ktoré sme si tu nechali, sú pokryté agresívnymi divokými včelami. Nad nami sa hojdá na konároch celá opičia rodinka. Malá opička je zavesená na chrbte svojej matky, ktorá pritom visí dolu hlavou z konára a začudovane nás pozoruje. Kvôli včelám však kašleme aj na opice a rýchlo sa vraciame do Los Fierros, tentoraz ešte unavenejší ako včera. V ruksaku mám čosi okolo 30 kg, posledné dve hodiny cez savanu už kráčam z posledných síl. Justynka zomrela už pred pár hodinami, teraz je s nami už len jej telo. Má 20 kíl menej ako útly Brian a ťažší ruksak. Po návrate do hlavného tábora už len všetci opatrne našľapujeme po svojich pľuzgieroch a vyťahujeme si desiatky kliešťov. Môj osobný skromný rekord bol 41.

V Los Fiierros sa zatiaľ situácia mierne zmenila. Prišiel akýsi agentúrny zájazd siedmych Švédov a ich sprievodcov. Ignácio zmizol. Znamená to, že nemáme elektrinu, pretože ukryl zásoby benzínu do generátora. Švédi mu zrejme boli nesympatickí, pretože im vyhradil najhorší domček – cabañu, v ktorej nefunguje voda ani záchod. Je to asi preto, že agentúrny zájazd má vlastné autá a Ignáciovi nedá zarobiť. Švédi chodia prestrašene kakať na hranicu nočnej džungle, i napriek hanbe sa držia spolu a osvetľujú výrobu svojich smradľavých koláčikov, takže detaily vidieť zďaleka, priamo z okna našej funkčnej cabane.

Ignáciov tábor Los Fierros, hlavná budova. Celé miesto sa pomaly rozpadávaVečer pastor zapojí akumulátory do vysielačky a volá Ignáciovi. Ignácio sa môže tváriť, ako chce, ale pred svojim starším bratom je ako zašľapnutý šváb. Pastor mu vynadá za nás všetkých kvôli elektrine a pridá ešte zopár vlastných, šťavnatých súrodeneckých nápadov. Na druhý deň odchádzajú Švédi džípmi do džungle, my oddychujeme a pripravujeme sa na ďalšiu veľkú túru. Pastor sa nám priznáva, že agentúrny sprievodca mu pred odchodom oznámil, že si neprajú sa s nami v džungli stretnúť. Trošku sme z takéhoto prejavu „priateľstva“ prekvapení, ale hlava nás z toho nebolí.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Cesta do národného parku Noel Kempff Mercado

Nebojte sa, tucana pozná aj taký ignorant, ako jaRáno sa zobúdzame vo východobolívijskom meste Santa Cruz. Vo dvore hostelu je príjemná tropická záhrada a dva nádherné tucany, ktoré so svojimi obrovskými oranžovými zobákmi kutrajú po zbytkoch z raňajok. Je jasné, že zrazu sme v úplne inej Bolívii, než akú sme poznali z náhornej planiny, či dokonca z okolia Trinidadu. Na uliciach vidieť viac bohatstva, krajšie domy a lepšie autá, pohodových, priateľských ľudí, akých až tak veľa v Bolívii nestretnete. Región Santa Cruz vďačí za svoje bohatstvo okrem iného i plantážam koky a obchodu s drevom; obe tieto aktivity majú, mierne povedané, svoje „pre a proti“.

Nemáme tu veľa času na zábavu. Dnes, vo štvrtok 2. augusta, musíme získať všetky lokálne informácie o našej ďalšej destinácii, nakúpiť jedlo a vybavenie a napokon večer vypadnúť autobusom, ktorý jazdí raz za týždeň. Mierime do národného parku Noel Kempff Mercado, do toho najdivokejšieho a najpravdivejšieho pralesa, aký v Bolívii nájdete. Dávame týmto amazonke druhú šancu. Dúfame, že tentoraz v nej zazrieme to, čo sa v Brazílii nedalo, autentickú divočinu bez ľudí a cestovných agentúr. Park je však vzdialené, nedostupné miesto na brazílskych hraniciach, bez turistickej infraštruktúry a máp.

Napokon nachádzame pomoc v rovnomennom múzeu od jeho pracovníkov, ktorí do parku chodia na exkurzie. Vybavujeme si transport medzi autobusom a parkom, zisťujeme priechodnosť riek a možnosť získania lokálneho sprievodcu. Už vďaka expozíciám múzea vidíme, že sa máme na čo tešiť. Je tu niekoľko zaujímavých fotografií, vypchaté zvieratá a veľká zbierka hmyzu z parku, takého obrovského, že by bez problémov spravil kariéru v hororových filmoch.

Do odchodu autobusu nám ostáva niekoľko hodín. Počas dvanástich hodín prekoná okolo šesťsto kilometrov hlboko medzi zabudnuté komunity kdesi v džungli. Rýchlo nakupujeme zásoby. Tam, kam sa chystáme, nie sú obchody, počas najbližších desiatich dní budeme mať len ťažko možnosť niečo získať, ak sme na to teraz zabudli. Tesne pred odchodom sa k nám pridá Holanďan Sander. Stihol to tak-tak. Niekoľko dní predtým sa ozval na našu výzvu na cestovateľskom serveri, že hľadáme niekoho do partie. Sander má 26 rokov, hoci po rozhovore s ním by sme mu všetci hádali menej.

Posledný úlovok: nádherný leňochodV každom prípade, 2. augusta čosi pred ôsmou večer prichádzame na akýsi zadný dvor plný smetia, batožiny a ostatných cestujúcich. Špeciálna cesta si vyžaduje špeciálny autobus. Jeden tu už stojí; vyzerá ako po zásahu nástražnej míny, všade mu chýbajú časti kapotáže a namiesto prednej masky a blatníkov na nás zízajú obrovské kolesá a vrtuľa chladiča. V autobuse chýbajú okná a batožina sa práve v neuveriteľných množstvách uväzuje na streche, čo z celého vozidla robí akúsi gigantickú, rozrastajúcu sa beštiu. Pocit ešte umocňuje neprirodzene zvýšený podvozok, kvôli extrémnym podmienkam v džungli, kde má slovo „cesta“ len nanajvýš symbolický význam.

Napokon sa dozvedáme, že máme čakať na iný autobus. Znamená to niekoľkohodinové meškanie, ale na druhej strane, som vskutku šťastný, že nebudem musieť cestovať v dopravnom prostriedku, ktorý sa práve pokúša opustiť dvor. Autobusu v tom bráni návestná tabuľa s názvom firmy a elektrické vedenie, ktoré visia nižšie, ako strecha plná batožiny. Tabuľa nechce pustiť; vodič pridáva plyn, v konštrukcii čosi praská a autobus sa posúva vpred, k elektrickému vedeniu. Pomocníci nadvihujú káble, tie sa šúchajú o seba a lietajú iskry, ale autobus sa napokon prešmykne popod ne a s neuveriteľným hrkotom mizne v temnote.

Čakanie sa oplatilo; náš autobus vyzerá o čosi lepšie, všetci nasadáme a vyrážame. Vnútrajšok je totálne prepchatý ľuďmi, batožinou a tovarom. Miesta niekoľkých cestujúcich sú zapratané vecami; sadajú si teda na ich vrchol vo všetkých polohách, aké im čudesné tvary dovoľujú. Máme šťastie na najbližších spolupasažierov. Je ich päť a po niekoľkých minútach jazdy si spravia pohodlie. Zapaľujú si cigarety a začínajú žuvať kokové listy. Posledný z nich mi sedí priamo za chrbtom, na polystyrénovej chladničke, a rozžuté kokové listy mi spolu s cigaretovým popolom vypľúva priamo na rameno.

Autobus čoskoro schádza z asfaltky na prašnú, rozbitú cestu. Je čosi po polnoci, naši noví kamaráti si práve kúpili druhú fľašu whisky a šoféra dôrazne žiadajú o hlasnejšiu hudbu. Všetci piati smrdia tak desne, že niet pochýb, že naposledy sa kúpali v plodovej vode svojich matiek tesne pred narodením.

Cestou do národného parku: jeden z našich najobľúbenejších cestujúcich. Niektorých ľudí stačí stretnúť razNoc nám prebieha príjemne, uprostred zväčšujúcej sa vrstvy kokových žuvancov na podlahe, cigaretového dymu a opileckých hádok piatich indiánov. Nadránom som už pevne rozhodnutý jedného z nich uškrtiť reb lankom. Položím ho opatrne do polystyrénovej chladničky, na ktorej sedí, a ráno ho budem začudovane hľadať spolu s ostatnými. Autobus však onedlho kdesi zastaví a môj plán je tým zmarený.

Na miesto prichádzame na druhý deň napoludnie. Posledných niekoľko hodín sme prechádzali už len savanou, džungľou a hŕstkami domčekov z blata. Sme totálne unavení, nohy mi od stiesneného priestoru dávno stŕpli až po rebrá. Piati chlapíci sa s nami vedelo lúčia, chcú sa s nami fotiť a žiadajú o autogramy. Mám chuť nechať im autogram pod okom, ale keďže sme možno prví turisti, akých v živote stretli, nebudem kaziť dojem.

Vystupujeme po dlhej nočnej jazde, náš terénny autobus onedlho odchádzaNa mieste, kde sme vystúpili, je jediná slamená chatrč, drevená latrína a červený džíp s otvorenou korbou. Vychádza nám naproti bruchatý Ignácio, náš budúci veľký ochranca a šéf, čosi medzi otcom a anjelom. Jeho dvaja sluhovia nám trhajú z rúk batožinu, všetci vskakujeme do džípu (sluhovia ostávajú na korbe) a mierime ďalších 50 km hlbšie do džungle, do osady la Florida. Z nej sa už možno priamo dostať do južnej časti parku. Cez lesnú cestu pred nami prebiehajú leguány, divé svine, vtáky. Ignacio za volantom za svoj skromný transport veľkodušne žiada absurdne vysokú cenu, ktorú okamžite zmietame zo stola a ponúkame mu desaťkrát menej.

Ignacio pridáva plyn. Pokazili sme mu náladu. Jeho sluhovia prestrašene nadskakujú na našich batožinách, napokon sa dohodneme na konečnej cene a Ignácio spomalí. Počas ďalších dvoch hodín cesty sa ešte niekoľkokrát pokúša zvýšiť cenu a vydrankať od nás celú sumu vopred, ale po chvíli nám to už znie len ako bzučanie múch. Ignácio, ako sa dozvedáme, je správcom parku a zastáva ešte niekoľko ďalších dôležitých funkcií. Má okolo štyridsiatky, je panovačný ako kráľ a náladový ako inkský boh sopiek. Okrem toho, že je správcom parku, je aj jeho jediným pracovníkom. Je to veľké rozmaznané a nevypočítateľné decko, musíme sa však mať na pozore, pretože jediná vysielačka, jediné auto a jediná strecha nad hlavou v južnej časti parku sú zamknuté na kľúče, ležiace v jeho vreckách. Nech už je kýmkoľvek, jeho nadriadení sa nachádzajú stovky kilometrov odtiaľto a Ignácio nie je včerajší. Pozná svoju hodnotu.

Nemám poňatia, v akom vzťahu je s dvomi mužmi, sediacimi na korbe, ale správa sa k nim absurdne vlastníckym spôsobom. Prechádzame cez akúsi riečku; treba upraviť drevené dosky ponad vodu. Ignácio len mierne spomalí, otvorí okno a lenivým kráľovským pohybom ruky mávne smerom k mostíku. Obaja vyskočia z korby a upravia cestu. Ignácio na nich ani nečaká, pomaly pokračuje ďalej a oni nás musia dohoniť a naskočiť za jazdy späť na korbu.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Bolívia » Národný park Noel Kempff Mercado

Fotogaléria » Bolívia » Fauna a flóra bolívijskej Amazonky

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Prečo Noel Kempff?

Torres del Paine

Torres del Paine panorámaJe ešte stále 25. máj a už stojíme ďaleko na čílskej strane, v pobrežnom mestečku Puerto Natales. Medzi Čile a Argentínou nie sú nijaké veľké kultúrne rozdiely, obe krajiny majú podobnú históriu a ich obyvatelia podobný životný štýl. Samozrejme, ako sa patrí na politickú kultúru južnej Ameriky, ich vzájomné vzťahy sú napäté; ako vždy, ide o akési irelevantné územné nároky, slúžiace na zakrývanie korupcie a neschopnosti oboch vlád. Na druhej strane, Čile je na svoj región bohatá krajina a takisto ceny sú tu výrazne vyššie, často priam nehorázne vyššie, ako v Argentíne.

Nedeľný ospalý prístav v čilskom meste Puerto NatalesPuerto Natales je typické patagónske mesto bez výškových budov, navrhnuté a vybudované podľa pravítka pred menej ako storočím. Pravouhlé ulice a súmerné štvorcové bloky, čosi, z čoho sa obyvateľovi našich nádherných, stáročia rastúcich organizmov zvaných európske mestá, stavajú vlasy dupkom.

Vskutku; kvôli mestu sme sem neprišli. Vyrazíme odtiaľto do svetoznámeho parku Torres del Paine a potom na ďalšiu cestu na sever. Aspoň sme tu našli štýlovú reštauráciu, zariadenú ako koloniálny drugstore zo začiatku storočia, ktorý tu pôvodne sídlil. Prvá podomácky vyrobená pizza za posledný mesiac, k tomu vegetariánske lasagne a miestne pivo Austral s nelákavou pachuťou pivovaru Urpín.

Ale kašľať na jedlo. 28. mája nás minibus vezie nekonečnou štrkovou cestou cez brány národného parku, okolo guanacos, lamovitých stádnych zvierat, potulujúcich sa po stepi s obrovskými zasneženými štítmi v pozadí. Okolo nich sa v hline prehrabávajú veľké pštrosovité vtáky ñandu. V jazerách postávajú kŕdle plameniakov a čiernokrkých labutí. Nádhernú scenériu pretínajú tenké, striebristé vrstvy hmly a oblakov, zakrývajúce jazerá a ľadovce, lesy, patagónsku krajinu mojich snov.Cestuje s nami americko-číľsky párik; chúďatká, nevedeli, že v parku treba chodiť po vlastných a priniesť si výbavu i jedlo. Končia v akomsi penzióne na úbočí.

Cestou do národného parku Torres del PaineMy vstupujeme na príjazdový chodník; všade naokolo je hmla, -9 ºC, správa parku hlási nízky stupeň radiácie. Príroda spí; tu dole ešte nie je sneh, všetko je však pokryté hrubou vrstvou inovate. V hustej hmle šliapeme smerom k horskej chate, z času na čas sa pred nami vynárajú stáda pokojných koní, obrysy riek a jazier.

Horská chata pri jazere Pehoé nás napokon dosť prekvapila. Je škaredá, vybudovaná vo veľkom socrealistickom štýle z betónu a vyzerá, akoby ju projektoval sám Július Binder. V lete sú tu tisíce turistov a budova má niekoľko krídel, veľký vestibul a kemping.Nájdeme v nej však len dvoch pracovníkov a asi osem ďalších turistov, ktorí, tak ako my, nedbajú na koniec sezóny. Všade, kam v posledných týždňoch prichádzame, to akurát stíhame pred zavretím: je to posledná otvorená chata v celom parku a už o niekoľko dní zavrú aj ju. V hosteli sa kúri len v jednej miestnosti, ostatné priestory vrátane izieb sú bez tepla. Nič iné sme však ani nečakali, navlečieme na seba všetky svoje vrstvy a noc strávime bez problémov, ak nerátam fakt, že mi vo fľaštičke zamrzli tekuté vitamíny.

Ranný pohľad na jazero PehoéNa celý pobyt v parku máme tri dni, z ktoých dva trvajú len pešie túry k samotnému horskému masívu a naspäť. Znamená to, že si budeme môcť vychutnať len jedinú jednodňovú túru, čo je hanebne málo. Je to veľká škoda, park je nádherný a štandardný čas na jeho návštevu je 4 až 8 dní, plus oné dva.

Na druhý deň tak pred brieždením vyrážame do doliny, zovretej medzi ľadovcovým štítom na jednej a slávnymi skalnatými vežami na druhej strane: okolo nás je zamrznutý svet stromov a bystrín. Prechádzame lesmi a kopcami, sme tu úplne sami, len v podvečer nám slnko daruje skúpy pozdrav. Keď sa vrátime do hostela, ukazuje sa, že všetci už odišli, sme tu len my, dvaja správcovia a ochranca parku z neďalekej chalúpky. Park je dnes úplne prázdny. V lete sa na turistických chodníkoch vytvárajú zácpy, miesta na kempingu si je neraz vhodné rezervovať niekoľko týždňov dopredu, a dnes tu nie je nikto.

Na túrach v národnom parkuZhovárame sa s chlapcami o ich živote, mladý ochranca parku spomína na obrovský požiar spred dvoch rokov, ktorý založil istý český turista. Oheň horel štyri týždne. Výsledok: 15.000 hektárov jedného z najkrajších národných parkov ľahlo popolom. Prírodu tu čakajú desiatky rokov pomalého zotavovania. Celá udalosť sa v tom čase stala medzinárodnou aférou, sám si pamätám na diplomatické prestrelky medzi Českom a Čile.

Zmienený Čech chcel pritom podľa vlastných slov len zapáliť benzínový varič, od ktorého sa vzápätí chytila okolitá step a potom všetko, všetko ostatné. Takto to je: stačí trochu hlúposti, trochu ľahkomyseľnosti a jeden diel smoly.

PlameniakNáš pobyt v Torres del Paine bol príliš krátky: je to kraj úžasných horských masívov, nádherných ľadovcov, lesov. Žijú tu divoké zvieratá, vtáky, ryby. Toto všetko sme videli a zažili a chceli by sme ešte viac. Na druhý deň po návrate z parku sa však naloďujeme na Puerto Eden, červenú loď s výtlakom 4.402 ton, spolu s niekoľkými ďalšími turistami, hŕstkou Čiľanov a desiatimi kamiónmi plnými zbedačených kráv na pokraji vyčerpania.

V piatok 1. júna, nadránom, otváram oči a hoci mám myseľ stále v zajatí temných, hlbokých snov, nočná voda za oknom sa nepochybne hýbe. Odrazili sme od brehu a smerujeme poldruha tisíca kilometrov na sever, cez krajinu morských prieplavov, lesov, fjordov. Cez pobrežie Pacifiku, za veľrybami a delfínmi. Pomaly za sebou nechávame Patagóniu, ono divoké a chladné územie, jedno z najkrajších, na aké som vo svojom živote vstúpil.

Fotogaléria Čile

Národný park Torres del Paine, Patagónia

Nezabudnuteľný národný park na konci sveta. Panoráma štítov, ktorú si po jednej návšteve zapamätáte na celý život.

Torres del Paine je v lete plné turistov. Dnes v máji, na začiatku zimy južnej pologule, sme tu len my a dvaja čilskí strážcovia. Delia sa s nami o zážitky z veľkého požiaru, ktorý tu pred niekoľkými rokmi založil český turista.

Vonku zatiaľ padá purpurový súmrak na zelené ľadovcové jazero.

Púšť Atacama, Čile

Sedíme na piesočnej dune a trpezlivo čakáme, kým slnko vrhne svoj posledný lúč na horizont mesačnej krajiny. Naveľa, naveľa sa rozžiari zasnežený štít vulkánu Licancabur a majestátne spoza neho vyrastie mesiac v splne.

Na chvíľu zabudnem dýchať. Svet sa kúpe v mesačnej žiare, všade navôkol sa ligocú zrnká piesku. Vtedy prichádza obrovský farebný mrak, ktorý navždy zatieni výhľad môjho života, skôr, ako som sa zmohol na jedinú fotku.

Ohňová Zem – Patagónia

zahlavie.JPG

Ohňová zem. Najjužnejšie a najvysunutejšie miesto kontinentu Južnej Ameriky, predsieň Antarktídy. Smerujeme sem cez celú Argentínu, vedení akýmsi kočovným inštinktom. Naozaj nie je najlepšia sezóna na cestovanie do Ohňovej zeme, nikdy sme však v skutočnosti ani spolu nediskutovali, či by sme sa sem vôbec mali vybrať. Bola to príliš prirodzená súčasť našich snov a zlomový bod celej cesty bez ohľadu na to, či je práve najlepšie ročné obdobie, alebo to najhoršie.

Magalhãesov prieplav – brána do Ohňovej Zeme

Trajekt do Ohňovej Zeme (Tierra del Fuego): Magallanov prieplav, Južná PatagóniaTak sme teda tu. Južná Patagónia, stojíme na palube trajektu, ktorý preráža vysoké vlny a dravý prúd Magallanovho prieplavu. Svieti nepríjemné, chladné slnko a ľadový vietor nás takmer zráža z nôh. Ktosi z ľudí, ktorých sme stretli po ceste, nám sľuboval stáda delfínov, dnes sú však jedinou známkou života tmavé škvrny morských rias na obzore a dva kamióny plné oviec, zaparkované na trajekte.

Pred päťsto rokmi tadiaľto prechádzal Magallan, prvý Európan, a jediné, čo videl na brehu, ku ktorému teraz smerujeme, bol dym z indiánskych ohnísk, stúpajúci k oblohe. Španiel v službách anglického kráľa tak krajinu nazval Tierra del Humo, Zem dymov, no Charles V neskôr vypovedal onú slávnu vetu, „Niet dymu bez ohňa“ a názov zmenil na Ohňovú zem.

Magallanov prieplav, Ohňová Zem, PatagóniaČo je najdôležitejšie, Magallan tým objavil nový morský priechod z Atlantického oceánu do Pacifiku, bezpečný kanál medzi stále viac sa rozdrobujúcou kontinentálnou doskou. Pevnina sa od tohto momentu mení na izolované sústavy ostrovov, oddelených od seba nespočetnými morskými a riečnymi ramenami.Termínom „Ohňová zem“ sa označuje najväčší a najvysunutejší ostrovný komplex, juhovýchodný chvost trčiaci smerom k Antarktíde. V skutočnosti tvoril kompaktnú súčasť kontinentu z veľkej časti prikrytú ľadovcom, no koniec doby ľadovej pred približne desaťtisíc rokmi znamenal zvýšenie morských hladín a zaliatie dnešnej Magallanovej úžiny vodou.

Zvláštne machovité kopčeky dnes ukrývajú posledné pamiatky na domorodcov Ohňovej ZemeKočovné kmene to stihli niekde uprostred, keď sa už ľadová bariéra, vypĺňajúca Úžinu, čiastočne uvoľnila a v krajine, otvárajúcej sa pred nimi, presvitali hnedé fľaky zeme, no predtým, ako more zalialo všetky nížiny a odrezalo ich od zbytku Patagónie. Dnes už v Ohňovej zemi niet stúpajúcich dymov. Kočovní Yamaní sú takmer dokonale mŕtvi vďaka európskym chorobám a genocíde. Ostali len spomienky, posledné fotografie a kusé správy etnológov. Všetko ostatné sú dohady a turistický marketing.

Cestovanie na koniec sveta

Naša cesta naprieč Patagóniou dosiahne vyvrcholenie v noci na 17. mája. Prichádzame do mesta Ushuaia. Rannú nehodu na hraniciach Argentíny a Čile nám pripomína už len štvorhodinové meškanie a strany cestovného pasu, plné pečiatok z oboch štátov, keď si nás colníci prehadzovali ako horúci zemiak.

V uliciach Ushuaia, mesta na konci sveta. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaAutobus nás necháva na akejsi benzínovej pumpe blízko centra. Sú dve hodiny ráno, okolo nás pláva vlhká, chladná tma a svetlá neznámeho mesta, odrážajúce sa od vodnej hladiny kdesi v diaľke. V Ushuaia sme si pred pár dňami našli na cestovateľskom serveri Hospitality Club chalana, ktorý súhlasil s poskytnutím ubytovania. Taxík sa štverá po strmých uliciach, zastavuje pred dreveným poschodovým domčekom. Víta nás Raul, tridsiatnik, typický, územčistý Argentínčan. Pozýva nás dnu, okolo nôh mu pobehuje päť veľkých šantiacich psov.

Cestovanie ako cnosť: úskalia kultúrnej výmeny

Naša prvá noc v Ohňovej Zemi u hostiteľa Raula. Patagónia, ArgentínaNikdy som sa nepovažoval za pohodlného človeka. Mám mnoho vád; často sa správam ako neznášanlivý, netolerantný idiot, no dva roky svojej civilky som sa umýval v ľadovej vode Kvačianskej doliny; stravu a palivo nosil na chrbte a ráno sa budieval v izbe, v ktorej teplomer ukazoval -6 ºC. Všetko toto som považoval a naďalej považujem za normálne, ba čo viac, za krásne. Dnes v noci u Raula však mám naozaj dosť. Nespal som okolo päťdesiat hodín; šaty mám prepotené, je mi zima. Z času-na čas sa z nás pri prudšom pohybu vytrasie sklenená črepina z okien havarovaného autobusu, obaja sme totálne vyčerpaní a v hlave mi pulzuje tupá bolesť. Jediné, čo potrebujeme, je sprcha a spánok.

Raul nám ukazuje svoj dom, pri zmienke o kúpeľni len tak mimochodom spomenie, že je nefunkčná.V tom momente ho túžim chladne, precízne skopať aj s jeho piatimi psami. Kúpeľna je úplne rozmontovaná, je jasné, že takto vyzerala už keď sme si s Raúlom písali, a nespomenul o tom ani slovom. Umyjem si teda aspoň tvár v akomsi pokrútenom plechovom a neuveriteľne špinavom lavóri a líhame si spať.

Z našimi kamarátmi v Ohňovej Zemi. Patagónia, ArgentínaV miestnosti je pol centimetra prachu a jedna rozpadnutá pohovka, ktorá vyzerá ako psí brloh, no určená je pre ďalšieho cestovateľa z Hospitality Clubu. Napokon som sa nemýlil: pohovka bola naozaj psí brloh, a mladý Francúz Gill, ktorý s nami zdieľa osud Raúlových hosťov, ju anektoval späť do ríše ľudí na veľkú nevôľu majiteľa domu.Niežeby som mu ju závidel. Svoje karimatky si kladieme na stanový dielec, dnes v noci to bude na podlahe.

Úplne vážne rozmýšľam, či neísť spať von, pretože v dome je odporný smrad zo psej srsti, potu, špiny, neumývaných riadov. V podobných situáciách preferujem čerstvý vzduch a úprimnú, skutočnú hlinu, pretože aj keď je zima, aspoň mi ostáva pocit voľnosti.Napokon však ostávam vnútri, jeden zo psov sa mi zvalí na nohy a zaspí spánkom spravodlivých. Cítim k nemu takmer nehu, a zároveň ho trošku nenávidím, už len pre jeho pokojný spánok a smradľavý puch.

V hľadaní postele a teplej vody

Panoráma mesta Ushuaia a jeho morského zálivu. Ohňová Zem, argentínska PatagóniaNa druhý deň vstávame, Raúla niet. Odchádzame nalačno preč, bez rozlúčky a napriek Justyniným miernym protestom. Stihli sme sa ešte narýchlo zoznámiť s Gillom, ktorý mieni nasledovať náš osud, a s Raúlovým kamošom Diegom. Ráno je múdrejšie večera, za denného svetla vyzerá dom o čosi lepšie a Diegove historky sa príjemne počúvajú, ale ja sa práve bojím toho večera. Okrem toho, podpazušie mi bude o chvíľu smrdieť ešte horšie, ako Raúlove psy. Berieme si taxík a nachádzame akýsi hostel v centre.

V Ohňovej zemi asi fakt nemáme šťastie na ubytovanie. Hostel je tesný, zatuchnutý a s nepríjemnými špinavými kúpeľňami. Ono to vyzerá, že sa stále sťažujem, avšak cestovať niekoľko mesiacov, to je radikálna zmena vašich každodenných návykov a v prvom rade, zúženie životného priestoru, nádeje na súkromie, hygienických štandardov. Aspoň minimálna predstava príjemného ubytovania zahŕňa čisté, priestranné izby a toalety, v ktorých sa môžete bez obáv osprchovať.

Na nijaký iný komfort príliš veľké vyhliadky nemáte. Dvojposteľová izba je luxus, ktorý si pri ročnom cestovaní možno dovoliť len zriedkavo, či už ste zo Slovenska, alebo zo západnej Európy. Trošku priestoru, hygiena a aká-taká bezpečnosť, to sú tri veci, ktoré jasne oddeľujú dobré hostely od tých ostatných. Berúc do úvahy fakt, že ich majitelia žijú z nás, cestovateľov, mali by to dávno vedieť, no nie vždy je to tak.

Argentína na konci sveta

Prístav na konci sveta: mesto Ushuaia v Ohňovej Zemi, Patagónia, ArgentínaV každom prípade, konečne sme sa umyli a môžeme vyraziť do mesta. Ushuaia sa pýši heslami ako „najjužnejšie mesto na svete“ a „koniec sveta“. Nachádzate ich všade, na kaviarňach a suveníroch; obe sú nehanebná lož. Argentína ovláda marketing; mnohí ľudia, povedal by som väčšina, prichádzajú do Ushuaia len preto, aby sa mohli pochváliť, že boli na konci sveta a v najjužnejšom meste.

Najjužnejším mestom na svete je v skutočnosti Puerto Wiliams v Čile, vzdialené od Ushuaia ešte nejakých 70 km cez hranicu. „Koniec sveta“ je už taká blbosť, že nepotrebuje nijaký komentár. Polienko do ohňa hodil i Jules Verne so svojim Majákom na konci sveta, v ktorom nájdete priam politicko-geografickú utópiu o tomto zaujímavom regióne.

Mesto Ushuaia, hory a ľadovce - Ohňová Zem je najvysunutejšie miesto juhoamerického kontinentu. Patagónia, ArgentínaČo je najčudnejšie, Ushuaia takéto lacné slogany vôbec nepotrebuje. Mesto samo osebe je nesmierne príjemné; so svojim malebným prístavom leží pod večne zasneženými štítmi a lesmi Patagónie, priamo na brehu uhrančivého kanála Beagle. Z prístavu odchádza väčšina výletných lodí do Antarktídy, k misu Horn a všetkým okolitým ostrovom.

Pokiaľ ide o Antarktídu, prišli sme príliš neskoro, posledné turnusy skončili niekedy pred dvomi mesiacmi. Teraz, na začiatku polárnej zimy, sa tvoria okolo pobrežia Antarktídy mohutné ľadové polia, siahajúce desiatky kilometrov: kontinent sa stáva pre človeka prakticky nedosiahnuteľný až do prvých týždňov októbra. Niežeby sme plánovali navštíviť Antarktídu. Pre obyčajných smrteľníkov sú vyhradené turistické lode a ak sa vám podarí zohnať týždňový pobyt za 3.000 USD, môžete si gratulovať za lacný nákup.

Patagónia v horách a na palube

Nádherný prístav v Ushuaia, jednom z najjužnejšie položených miest na svete. Ohňová Zem, Patagónia, ArgentínaV Ushuaia sme ostali čosi vyše týždňa. Hoci väčšina ľudí sem prichádza na deň, možno na dva, kvôli fotke v prístave pri nápise El Fin del Mundo, nám sa dni zdali príliš krátke. Lezieme po horách a lesoch, až hore, k ľadovcom, navštevujeme múzeá, prístav, pozorujeme tulene a kormorány. V Ushuaia je všetko, čo mám rád: zima, príroda, koniec turistickej sezóny.

Stretávame sa opäť s Raúlom. Viem, že mu nemám právo nič vyčítať, ani posudzovať spôsob života, odlišný od toho nášho. Ospravedlnili sme sa za odchod bez oznámenia ešte v ten istý deň, vyšli si spolu na pivo a príjemnú vychádzku do lesa. Pozorovanie morských beštií stojí v Ohňovej zemi naozaj zato. Vo vynikajúcom mestskom múzeu ich majú vypchaté úplne všetky, takže správne navnadení ideme na lodnú exkurziu hlbšie do kanála Beagle, kde žijú. Je veľká škoda, že kŕdle tučniakov už odplávali na sever do teplejších morí, pretože v lete tu nájdete ich mnohé pestrofarebné druhy.

Rodinka tzv. morského leva, obrovských a krásnych tuleňov Ohňovej Zeme v argentínskej PatagóniiTulene a kormorány na nás však trpezlivo počkali. Plavíme sa okolo skalnatých ostrovčekov, na ktoých sa vyvaľujú stáda tuleňov, od dravých „morských vlkov“ s nádhernou huňatou srsťou, cez nežné, hnedé tulene až po tzv. tulene slonie, ktoré majú zakrivený nos a sú také škaredé, že sa za nich hanbia aj skaly, na ktoých sedia. Kormorány sú hneď pri nich a hanblivo si hlavy schovávajú pod pazuchy.

Je príjemné vidieť, že tuleňom naša prítomnosť neprekáža, práve naopak, za loďou radostne preskakujú vlny, ktoré vytvára. Sú hravé ako delfíny a neuveriteľne krásne. K ich ostrovom sa môžeme loďou priblížiť na vzdialenosť niekoľko metrov, nie však vyjsť na breh alebo ich kŕmiť.

Myslíte, že tulene majú zmysel pre romantiku? Ohňová Zem, ArgentínaKanál Beagle je vlastne ďalšie morské rameno, prechádzajúce popod horské masívy Darwinových kordiler, pokrytých snehom. Loď manévruje medzi vysokými vlnami a skalnatými plytčinami, paluba jachty sa čochvíľa zalieva vodou a všade okolo začína hnedastý súmrak. Takto si budem pamätať Ohňovú zem: vlny a dravý prúd Kanála, ľadový vietor, nádherné hory všade naokolo.

Počas spiatočnej cesty do prístavu študujem námornú mapu regiónu Ushuaia a mysu Horn. Stovky, možno tisíce zaznačených vrakov lodí, niektoré tu ležia celé storočia a iné niekoľko rokov. Mys Horn, definitívny koniec kontinentu a miesto, z ktorého sa Atlantik mení na Tichý oceán, patrí k najnebezpečnejším plavebným úsekom vôbec. I v tomto momente, v kanáli Beagle, možno práve míňame hnilú konštrukciu na dne, obrastené kusy dreva, železa, kostí.

Národný park Tierra del Fuego

Lesy Ohňovej Zeme. Často ich pokrýva zvláštny machovitý parazit, tzv. Naše posledné dva dni v Ohňovej zemi trávime v národnom parku Tierra del Fuego, sotva 15 km od mesta. Sú tu krásne lesy okolia kanála Beagle. Takmer celé dva dni prší, je chladno a fúka vietor. Sú to podmienky, ktoré ma do lesa ešte viac priťahujú: vôňa mokrého lístia, slanej vody, dupot kvapiek na pršiplášti.

Možno to znie zvrátene, avšak prečo by sme mali miesto, ktoré je desať mesiacov v roku pokryté snehom alebo prívalmi dažďa, navštevovať počas oných dvoch, keď je pekne a relatívne teplo? Ako sa dá vtedy zažiť jeho atmosféru, jeho chladné, tmavé zákutia a naklonené stromy, keď je bezvetrie a po ľade niet ani stopy? Čert ber pekné fotky a výlety v sandáloch!

Ohňová Zem, ako ju milujem: more, hory, ľadovce. Patagónia, ArgentínaDnes sme v parku úplne sami, minibus nás prázdny priviezol a prázdny odišiel. Večer, po celodennom šľapaní popri fantastickom, lesnom brehu Kanála, nájdeme akýsi lesný kemping. V tomto ročnom období je pokrytý lístím a škrekom orlov. V administratívnej budove žije spomalený správca a poskytne nám na noc polorozpadnutý karavan.

Všetko je tak, ako má byť; nad nami je nočný les, pri kolesách prívesu šumí rozvodnená rieka, všade okolo hopkajú zajace. Lôžko je na moje nohy príliš krátke a tak aspoň Justýne spriadam námety na scenár k hororu, ktorý by mal niekto na tomto mieste určite natočiť. Účinkovali by v ňom krvilačné zajace a záhadný správca, Justýna však nechce o hororoch ani počuť, pretože musí ísť von na záchod.

Národný park Tierra del Fuego v argentínskej časti Ohňovej ZemeNa druhý deň ešte stíhame túru do ďalšej časti parku; vyčasilo sa a tak nás na ceste prepadne niekoľko autobusov s kórejskými penzistami. Fotky si našťastie robia len zvnútra, zbabelci, a tak sa víťazne vraciame do mesta.V poslednú noc ešte zmeníme hostel, akoby sme to nemohli urobiť už na začiatku: hneď sa cítime lepšie. Od radosti si dám vyprať moje nohavice, pokryté blatom z národného parku a poslednými šiestimi týždňami. Tety v práčovni to stíhajú za neuveriteľné dve hodiny, nohavice sú príjemne teplé od sušičky.

Posledný deň v Ohňovej zemi. Zobúdzam sa do svojich 28. narodenín, sú tri hodiny ráno. Pred nami 17 hodín autobusom cez celý ostrov, až ďaleko na číľsku stranu Patagónie.

25. máj 2007: zbohom Ohňovej zemi a južnej Argentíne; ďalší deň života na ceste.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Cesta do Ohňovej zeme a Magallanov prieplav – Patagónia

Fotogaléria » Ohňová zem – Patagónia

Fotogaléria » Tulene a kormorány – neopakovateľná Ohňová Zem

Poznámky k svetu za pohľadnicou » Ona, Yamaná

ukoncenie.JPG

El Chaltén a Južné ľadové pole

Južná Patagónia - El Chaltén a Andy header

Cestovanie a Patagónia: od dediny ku dedine stovky kilometrov

Začiatok patagónskej zimy: polovica májaCesta z El Calafate do El Chaltén nás vedie až pod úpätie Ánd. Je 12. mája 2007: na oblohe niet jediného oblaku, step okolo nás je bez snehu, no zamrznutá na kosť.

Hneď, ako zídeme zo slávnej transpatagónskej cesty Ruta Nacional 40 (na jednej z cestných značiek ktosi slovo ‘Ruta’ prerobil na ‘Puta’), asfalt sa končí.  Cestu Ruta 40 pozná celá Argentína, keďže ju pretína zo severu na juh, väčšinou však vyzerá trochu lepšie, ako teraz. Štrkový pás prechádza cez množstvo riek; všetky pochádzajú z ľadovcov, zdroje spodnej vody sú tu veľmi obmedzené.

Zimná príroda v patagónskych Andách, ArgentínaPatagónske rieky: otvorené žily tejto planéty. Naša generácia bude ešte len v strednom veku, a väčšina týchto korýt bude už celkom suchá, hneď potom, ako sa posledné metre kubické ľadu zmenia na posledné stovky litrov vody, ktorá stečie do oboch oceánov. Patagónia má pred sebou ťažké časy.

El Chaltén má patagónske Andy a ich štítmi hneď pod oknami. Najvyšší vrch Patagónie Fitz Roy je len niekoľko kilometrov odtiaľto. Fitz Roy sa pomaly vynára spoza horizontu dokonale rovnej cesty, ktorou prechádzame; po ľavej ruke máme už aj prvý ľadovec a jeho jazero Viedma.

Argentína, alebo tretí svet?

Vstup do Národného parku Los Glaciares v Andách, Patagónia, Argentína.Autobus sa zastavuje niekoľko sto metrov od mesta,  priamo pred nami ležia Andy. Vchádza žena v uniforme a všetkým káže vystúpiť. Prekročili sme územie národného parku, pracovníci nás vítajú v španielčine a angličtine. Dostaneme informácie o možných trasách, poveternostných podmienkach, schodnosti terénu. Požiadajú nás o ohľaduplné správanie v prírode, každému dajú brožúrku s radami a mapkou turistických chodníkov. Poďakujú nám za pozornosť a môžeme sa porúčať.

Takže Argentína má byť tretí svet? Lebo ja som nikdy v živote kvalitnejšiu prácu správy parku nevidel. Mal som možnosť niekoľko rokov sledovať fungovanie rovnakých inštitúcií na Slovensku, a v tomto patríme do štvrtého, alebo piateho sveta. Zatiaľ čo argentínski pracovníci učia turistov spoznávať a ochraňovať ich park, čistý od smetia a holorubov,  slovenskí vo voľnom čase vo svojom vlastnom radi pytliačia. Sú za každý biznis s drevárskym priemyslom a výchova turistov je im ukradnutá rovnako, ako odpadky.

Neviem, ako je možné, že Patagónia má národné parky, kde si nikto nedovolí založiť oheň. Nieto ešte sťahovať a rúbať stromy pod zámienkou čistenia lesa, tak, ako sa to po kalamite spred pár rokov deje na celom území Tatier. V patagónskych lesoch sú hnijúce kmene na zemi neodmysliteľnou súčasťou kolobehu lesného života; na Slovensku sú ňou ťažké traktory LKT, ktoré v prvej línii bránia pozície proti hysterizovanej katastrofe lesných škodcov. Argentína mi dáva opäť lekciu, ktorá dúfam prežije naše cestovanie.

El Chaltén, mesto a Andy

Mestečko El Chaltén je malé a škaredé, ale leží pri jednom z najkrajších národných parkov na svete. Patagónia, ArgentínaEl Chaltén je ešte škaredší, ako El Calafate. Mestečko vzniko pred cca. ôsmymi rokmi, Calafate pred sotva dvadsiatimi – typická južná Patagónia. Ešte tu niet asfaltových ciest, hoci stavebné práce sú v plnom prúde. Chaltén má vynikajúcu polohu, veď odtiaľto možno začať túry všetkých druhov, od trojhodinového výletu k ľadovcom, cez niekoľkodňové výpravy cez Andy, až po prechod pustatinou Južného ľadového poľa, ktorý trvá okolo dvadsať dní. Mt. Fitz Roy je navyše dôležitou métou pre každého dobrého horolezcu.

Miestne autority by Chaltén radi videli ako novú turistickú metropolu Argentíny, podobnú horským strediskám v Čile: číľsky park Torres del Paine je absolútnou svetovou špičkou, porovnateľnou s európskymi Alpami; samozrejme, s cenami, desaťkrát vyššími, ako má Argentína. Mesto na to istotne má výborné predpoklady, ja som však rád, že zatiaľ to nestihli, a to i vďaka protestom obyvateľov proti výstavbe lanoviek a vlekov na území parku.

Nádherná patagónska príroda na jeseň. El Chaltén, ArgentínaDnes, na prahu zimy, je mesto takmer vyľudnené. Okrem domácich je tu len zopár tvrdohlavých turistov. Pri hľadaní ubytovania a stravy si preto nie je veľmi z čoho vyberať; majitelia jediného otvoreného hostelu to veľmi dobre vedia. K dverám našich izieb neexistujú kľúče a ak chceme mať svoje veci v bezpečí, musíme ich stále nosiť so sebou. V izbe sa nedá ani otvoriť okno a vetrať sa dá jedine cez otvorené dvere, čo ešte zvyšuje pocit, že z našich ruksakov si môže hocikto zobrať to, čo sa mu páči. Monopol je monopol: v lete si tu môžete preberať medzi hostelmi a penziónmi, ako sa vám len páči.

Ľudia a stretnutia

Hneď, ako sa zložíme v hosteli, urobím si vychádzku späť k správe národného parku, kvôli plánovanej viacdňovej túre. Na moste za mestom, pri fotení úžasného pohoria, zrazu ku mne odzadu pristúpi zavalitý chlapík so slovami, že mám pekný fotoaparát. Inštinktívne siaham po noži, muž spätkuje a jachtavo sa pýta, akú používam pamäťovú kartu.

Tlstý Poliak Lukasz: zbalí zatiaľ Justynu? Južná Patagónia, ArgentínaZ tučného útočníka sa napokon vykľuje…Poliak. Łukasz je zúfalý cestovateľ – Južná Amerika a Argentína sa stala za posledné mesiace takmer jeho druhým domovom. Pred pár hodinami si však omylom sformátoval kartu vo fotoaparáte a teraz hľadá niekoho, kto má čítačku s rovnakým formátom kvôli záchrane zmazaných obrázkov. Ktovie, koľko ľudí v meste oslovil predtým podobným spôsobom, ako mňa. V každom prípade, Łukasz sa narodil pod šťastnou hviezdou, pretože zhodou okolností nesiem vytúženú čítačku priamo v ruksaku.

Po návrate sa Justýna zvíta so svojimi krajanmi, pretože k Łukaszovi sa pridáva i jeho priateľka Aśka a ich cestovanie cez tento kontinent pokračuje už piaty mesiac. Večer, po krátkom výlete na okolité kopce, si s Poliakmi sadáme za stôl a svedomito plníme naše slovanské povinnosti. Po šiestej litrovej fľaši piva sa k nám pridávajú miestni horolezci Daniel a Diego. Obaja sú nadšenci tohto športu, presne takí, ako ich poznám z domu. Tu sú však veci zložitejšie.

Začiatok Južného ľadového poľa v patagónskych Andách. Patagónia, Argentína.Chlapci nám rozprávajú, ako sa v celom regióne v súčasnosti vykupujú pozemky v očakávaní turistického boomu, čo má za následok prudké zvyšovanie cien nehnuteľností. Podobný problém má celá Patagónia. Diego zdieľa jednu izbu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí v Chaltén pracujú, pričom na nájomné míňa drvivú väčšinu toho, čo zarobí v príležitostných zamestnaniach. Prvé dva roky svojho pobytu žil v neuveriteľných podmienkach. Spolu s kamarátmi si nemohli dovoliť ubytovanie v meste a tak žili…v jaskyni!

Diego hovorí, že dva roky života v jaskyni bola jeho jedinou činnosťou občasná práca v meste, balenie jointov a lezenie na steny štítov. V zime museli neprestajne udržiavať oheň, ale inak to vraj bola zábava. Chlapci sú skutoční fanatici, Daniel už získal licenciu na prácu horského vodcu a v zime pracuje v obchode s turistickými potrebami, kde aj býva. Bol to práve on, pôvodne počítačový technik, kto napokon zachránil Łukaszove fotky. Cítim dobrú príležitosť a pýtam sa ho na moje cd-čko s nečitateľnými fotkami z Kuby. Daniel ho na druhý deň vloží do počítača, nastavuje parametre, a po niekoľkých hodinách máme prvé fotky naspäť! Takže v najbližšom čase začneme do Kuby pridávať nové fotky, hádam sa podarí získať aj ostatné obrázky.

Južné ľadové pole

V Chaltén sme toho nakoniec zase až tak veľa neuvideli: namiesto sľubovanej patagónskej pumy sme stretli len zajaca (nie, fotky sme mu nerobili) a z ambicióznych plánov na niekoľkodňový trek sa stala len celodňová vychádzka. Zima bola príliš blízko a počasie nám dokonale skrížilo plány.

V Národnom parku Los Glaciares na argentínskom - čílskych hraniciach, PatagóniaNa druhý deň po príchode sa teda vydávame len k začiatku Južného ľadového poľa. Chodníky v parku sú vynikajúco značené, hoci na náš, československý systém značenia nemá asi nikto. Pohoria sú tu porastené listnatými drevinami; Ako som už spomínal, ochranári robia len minimálne zásahy do štruktúry lesa, nikto ho nečistí od spadnutých kmeňov. Výsledkom je nádherný, starý les, zdravý a bez škodcov.

Tunajší horský reliéf má oproti stredoeurópskemu významné špecifikum. Hory tu nie sú tvorené kopcami a dolinami; medzi jednotlivými štítmi a hrebeňmi je jednoducho rovina. Niet tu dolín: cesta medzi vrchmi je pohodlný výlet bez stúpania a klesania, rieky majú plytké korytá a celé to vyzerá, akoby na patagónsku pláň niekto namodeloval niekoľko horských hrebeňov. Je mi jasné, že nejakým spôsobom je za to zodpovedný ľadovec, ale na túto tému viem bohužiaľ príliš málo.

Patagónske Andy: Justyna pri ľadovcovom vale v Národnom parku Los Glaciares, ArgentínaZačiatok ľadovca sa ohlási mohutným valom štrku a hliny, ktorý tvorí akýsi kráter, vyplnený vodou z topiaceho sa ľadu. Tento ľadovec nie je taký mohutný, ako Perito Moreno; vypĺňa úzky priestor medzi dvomi svahmi, jeho pokračovaním je však obrovské Južné ľadové pole. Ľahko sa tu dá vidieť, akú mohutnú silu má aktívna masa ľadu: hlinený kráter, vysoký okolo šesťdesiat metrov, je vlastne fronta ľadovca, ktorú tento pred sebou tlačil počas obdobia expanzie.

Počas návratu do mesta začína snežiť. Ešte stále sme však plní optimizmu. Na druhý deň, počas snehových a dažďových prehánok, navštívime pohraničiarsku stanicu kvôli povoleniu na prechod ich územím. Chceli by sme sa dostať na zaujímavé miesto zvané Lago del Desierto, Púštne jazero, ležiace na číľskych hraniciach. Hraničiari nemajú nič proti, avšak varujú nás pred zhoršujúcim sa počasím. Poobede sa k nim vraciam; dôstojník sa vysielačkou spája s hliadkou pri jazere a potvrdzuje neprestajné sneženie.

Začiatok zimy v južnej Patagónii

Odchod z El Chaltén v argentínskej Patagónii: zimné počasie nám zabránilo v ďalších túrachZdá sa, že v El Chaltén sme skončili. Pracovníčka na recepcii nášho hostelu mi ponúka, že na začiatku Púštneho jazera je aspoň ďalší zaujímavý ľadovec, ktorý môže byť schodný. Po porade s Poliakmi sa však dozvedáme, že prístup na ľadovec je v rukách nejakej súkromnej osoby, ktorá len za prechod cez svoje územie vyberá tučné vstupné.

Takto môže Patagónia vyzerať o pár rokov: rozparcelovaná na kúsky, bez záujmu centrálnej administratívy o určenie pravidiel ďalšieho rozvoja. Ak tu dnes máte trochu prostriedkov a konexií, neexistujú pre vás nijaké prekážky. Neďaleko od El Chaltén sa nachádza svetoznáma Jaskyňa rúk (Cueva de las manos), v ktorej sa nachádzajú kresby a odtlačky rúk pravekých ľudí spred viac ako desaťtisíc rokov. Len málokto už však vie, že jaskýň je v skutočnosti viac, no prístup do nich majú iba tí, ktorí si vykúpia špeciálny, exkluzívny zájazd s hotelom a transportom, zahrnutými v cene. Jaskyne sú totiž súkromným majetkom a jej vlastníci to rozbehli vo veľkom štýle.
Jazerá, hory, ľadovce: Národný park Los Glaciares v Andách. Patagónia, Argentína
Keď si pozerám mapu okolia El Chaltén, tú ktorú som dostal od ochranárky v národnom parku, nachádzam aj tam niekoľko veľkých bielych miest, lakonicky označených „proprieda privada“. Zoberiem si ju so sebou, doma mi bude pripomínať, kam sa mám raz v Patagónii vrátiť. Miznúce ľadovce a zem, po ktorej sa dá slobodne kráčať, dva dobré dôvody, prečo bude dobré stihnúť to čo najskôr.

Kontextové odkazy:

Fotogaléria » Národný park Los Glaciares a El Chaltén – Patagónia